{"guid": "2762904b-8146-4940-9b1b-9062a782a3c6:81d3fd25-4b32-4ce3-9361-9d069e974753", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8719202152.1", "spisova_znacka": "7Cdo/125/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/125/2023 z 27. 11. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2024, sp. zn. 7Cdo/125/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:8719202152.1", "identifikacne_cislo": "8719202152", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Brňák", "sudca_id": 691, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-peter-brnak-691", "datum_vydania": "2024-11-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Dedičské právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-78", "nazov": "§ 78 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-78", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-78"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "nazov": "§ 137 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-137"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-78", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-137", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/81d3fd25-4b32-4ce3-9361-9d069e974753", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8719202152.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8719202152.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8719202152.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/125/2023\n8719202152\n27. 11. 2024\nJUDr. Peter Brňák\nECLI:SK:NSSR:2024:8719202152.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu M. A., narodeného XX. Y. XXXX, Z., Q.. XX/X, P. P.,\nzastúpeného STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., Bratislava, Dunajská 15, IČO: 36795038, v mene\nktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Miriam Staněková, proti žalovaným 1/ AUTONOVA, s.r.o.,\nPoprad, Priemyselná areál Východ, súp. č. 3406, IČO: 31649513, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom\nLukáčom, Poprad, Námestie sv. Egídia 11/6, IČO: 42421152, 2/ Slovenskej republike, zastúpenej\nSprávou Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici, Tatranská Lomnica č. 14066,\nVysoké Tatry, IČO: 54435293, zastúpenej advokátom JUDr. Marekom Radačovským, Košice, Žriedlová\n3, IČO: 35553961, za účasti Krajského prokurátora Prešov, Prešov, Masarykova 16, o určenie, že\nnehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 17C/15/2019, o\ndovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2022 sp. zn. 5Co/26/2021-1013,\ntakto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie\" alebo „prvostupňový súd\") rozsudkom z 22.\nseptembra 2020 č. k. 17C/15/2019-808 zamietol žalobu a žalovaným 1/ a 2/ (ďalej spolu aj „žalovaní\")\npriznal náhradu trov konania.\n1.1. Uviedol, že žalobca sa domáhal určenia, že bližšie označené nehnuteľnosti v podiele 1/1 patria do\ndedičstva po nebohej G. A., rod. Q., narodenej XX. B. XXXX, zomrelej XX. Q. XXXX, naposledy bytom K.,\nM.. Prvostupňový súd v podstatnom ustálil, že žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu nepreukázania\nnaliehavého právneho záujmu, nedostatku vecnej legitimácie a napokon z dôvodu nepreukázania, že\nnedošlo k strate vlastníckeho práva G. A. konfiškáciou.\n1.1.1. Pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu na určení, že veci patria do dedičstva po neb. G. A.\nvychádzal z ust. § 137 písm. c) CSP a slovenských súdnych autorít (4Cdo/112/2016 a I. ÚS/482/2013) a\nkonštatoval, že pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide predovšetkým o posúdenie, či\npodaná žaloba je vhodný procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie\nspornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude nasledovať iné súdne\nkonanie. V konaniach o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi i vyhovujúci výrok rozsudku\nnemusí znamenať, že v čase vyhlásenia rozsudku nie je vlastníkom veci žalovaný (súčasný vlastník\nveci zapísaný na liste vlastníctva). Uvedené sa teda podľa súdu prvej inštancie míňa účelu určovacej\nžaloby, vytvára pocit neistoty, vytvára priestor na ďalšie súdne spory, pričom zmyslom určovacej žaloby\nje vytvárať právnu istotu zbytočne nerušenú pretrvávajúcimi spormi. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že\nžalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, že veci patria do dedičstva po nebohej G. A..\n1.1.2. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, ktorú považoval za\nspornú, nakoľko žalobca nepreukázal, že je skutočne dedičom po poručiteľke, a tiež bolo sporné, či\nneexistujú aj prípadní ďalší dedičia, ktorí by mali byť súčasťou tohto konania buď na strane žalobcov,\n\nalebo žalovaných, nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry, musí byť rozsudok o určení, že vec patrí do\ndedičstva záväzný pre všetkých dedičov poručiteľa.\n1.1.3. Vo vzťahu k strate vlastníckeho práva konfiškáciou nehnuteľností súd prvej inštancie uviedol, že\ntáto nepochybne bola preukázaná. Napriek tvrdeniam žalobcu, že ku konfiškácii platne nedošlo, žalobca\npodľa záverov súdu prvej inštancie v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, naopak, z prostriedkov\nprocesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré boli v prevažnej časti totožné, bolo preukázané,\nže nebohá G. A. stratila vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam konfiškáciou podľa nariadenia\nSlovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR. Teda v čase smrti nebohej G. A. dňa XX. Q. XXXX\nnebohá G. A. nebola vlastníkom sporných nehnuteľností, preto nemožno vyhovieť žalobe o určenie, že\nnehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej G. A..\n1.2. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že úspešným žalovaným súd priznal náhradu trov konania\nv plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne uznesením po právoplatnosti rozsudku.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd\") na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. júna 2022\nsp. zn. 5Co/26/2021-1013 prvostupňový rozsudok potvrdil a priznal žalovaným náhradu odvolacích trov.\n2.1. Najskôr uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nzákladné právo strany na spravodlivý proces. Poukázal na ust. § 387 ods. 2 CSP a uviedol, že sa v celom\nrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzil len na skonštatovanie\nsprávnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.\n2.2. Ďalej uviedol, že z listinných dôkazov založených v súdnom spise (č. l. 11, 19, 21) vyplýva, že\nstarým otcom žalobcu bol Q. A., ktorý síce bol ženatý s G. Q., no G. A., rod. Q., ktorá by mala byť,\nako uvádza žalobca v podanom návrhu, výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, mala muža\nmenom K. a nie Q.. Vyššie uvedené skutočnosti tak vzbudzovali dôvodné pochybnosti, či je žalobca\nskutočne potomkom zosnulej G. A., rod. Q.. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôkazy, ktoré súdu prvej inštancie\npredložil sú poväčšine listinné dôkazy, u ktorých platí prezumpcia správnosti, odvolací súd uviedol, že\nv zhode s prvostupňovým súdom nespochybňuje správnosť a pravdivosť údajov uvedených v týchto\nlistinách. Práve naopak, nakoľko súdy považujú údaje uvedené v týchto listinách za pravdivé, obaja v\nzhode dospeli k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že je dedičom po nebohej G. A., rod.\nQ., keďže zo spomínaných listín nie je možné vyvodiť ucelenú líniu rodu, resp. že otec žalobcu M. A. je\nosobou totožnou so synom poručiteľky G. A., rod. Q. - M. A.. Aj keď ide o osoby s rovnakým menom,\ns ohľadom na ďalšie skutočnosti, ktoré vyplynuli z priložených dôkazov, mal odvolací súd za to, že sa\nnejedná o osoby totožné, a teda že žalobca nie je v príbuzenskom vzťahu s nebohou G. A., rod. Q..\n2.3. Žalobcovi sa rovnako nepodarilo preukázať, že by mal byť jediným dedičom po nebohej G. A.,\nrod. Q.. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že účastníkmi\nkonania, ktorého meritom je určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, musia\nbyť všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi, a to buď na strane žalobcov alebo na strane\nžalovaných, keďže rozsudok musí byť záväzný pre všetkých dedičov. Žalobca súdu prvej inštancie\npredložil čestné prehlásenie z 27. septembra 2019, v ktorom prehlásil, že vzhľadom na vykonané\nlustrácie „nemá vedomosť o iných dedičoch po poručiteľovi G. A., rod. Q. ... bola vykonaná lustrácia\nv Archíve hlavného mesta K., výsledkom ktorej bolo zistené, že nie je evidovaný dokument týkajúci\nsa dedičského konania po poručiteľovi G. A.\", dôkazy o týchto lustráciach však nepredložil, pričom\nna archiváciu dedičských konaní je príslušný súd a nie archív mesta K.. Žalobca najskôr síce tvrdil,\nže je jediným dedičom po nebohej G. A., rod. Q. a aj čestne prehlásil, že nemá vedomosť o iných\ndedičoch, avšak súdu prvej inštancie neskôr navrhol, aby zabezpečil dôkazy a vyžiadal si vo vzťahu\nk A. W. M., A. W. O., A. M. N., A. M. prostredníctvom dožiadania cez Ministerstvo zahraničných vecí\nSlovenskej republiky právoplatné dedičské rozhodnutie z príslušného súdu v Maďarsku a Rakúsku,\nčo vzbudzuje dôvodné pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobcu o tom, že je jediným dedičom po\nnebohej G. A., rod. Q.. Odvolací súd tiež pripomenul, že to bol práve žalobca, ktorý zdôrazňoval, že\nsúd nemôže suplovať a ani na seba preberať úlohu súdneho komisára, príslušného na prejednanie\ndedičstva a ustáliť okruh dedičov z dôvodov, aby zistil, či účastníkmi konania sú všetci dedičia, pretože by\ntakýmto svojím postupom zasiahol do princípu zákonného sudcu, keďže len sudca ustanovený v rámci\ndedičského konania je oprávnený ustáliť okruh dedičov. Žalobca tiež v zmysle ustanovenia § 79 CSP\nnavrhol, aj keď mal za to, že na prejednanie sporu postačuje preukázanie, že žalobca je potenciálnym\noprávneným dedičom po poručiteľke a aj vzhľadom na to, že žalobca nemá právomoci súdneho komisára\nvo vzťahu k prieskumu okruhu dedičov, aby súd pripustil na strane žalovaných nasledovné osoby, ktoré\n\nby mohli prichádzať do úvahy ako potenciálny dedičia po poručiteľke: O. M. A., Y. A.. Z bolo zrejmé,\nže ani samotný žalobca nemal vedomosť o tom, či sa jedná o skutočných dedičov po poručiteľke\nalebo nie. Navyše, v prípade osôb, ktoré žalobca navrhol pripustiť na stranu žalovaných, nebolo\nzrejmé po akom konkrétnom potomkovi po poručiteľke by navrhované osoby mali byť. Pochybnosti\ntiež vzbudzuje návrh žalobcu na pripustenie „len\" dvoch osôb do konania na strane žalovaných, aj\nkeď samotný žalobca navrhoval vykonať dokazovanie vo vzťahu k štyrom osobám, ktoré by mohli byť\npotencionálnymi dedičmi. V tejto súvislosti považoval odvolací súd vyššie uvedený postup žalobcu (keď\nnajskôr sám tvrdil, že je jediným dedičom a súčasne aj súdu doložil čestné prehlásenie o tom, že nemá\nvedomosť o ďalších dedičoch po poručiteľke a následne žiadal súd prvej inštancie o zabezpečenie a\nvykonanie dôkazov vo vzťahu k ďalším potencionálnym dedičom, pričom pritom vyslovene namietal, že\ntakýmto postupom by konajúci súd zasiahol do princípu zákonného sudcu a prekročil svoje právomoci)\nza prinajmenšom rozporuplný, pričom žalobca súdu ani nijakým spôsobom nepreukázal príbuzenský\nvzťah k týmto navrhovaným osobám, čo vzbudzovalo ďalšie pochybnosti o pôvode žalobcu a jeho\npríbuzenskom vzťahu k nebohej G. A., rod. Q.. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uzavrel,\nže žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré leží práve na ňom ako na iniciátorovi sporu, keďže sa mu\nnepodarilo jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že je skutočne vnukom zosnulej G.\nA., rod. Q.. Žalobcom predložené dôkazy vzbudzovali dôvodné pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdenia\no príbuzenskom vzťahu s nebohou W. G. A., rod. Q. a neustaľujú nespochybniteľný priebeh rodinnej\ngenézy, ktorá by jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukazovala legitímne nástupníctvo\nžalobcu.\n2.4. Odvolací súd interpretujúc inštitút dôkazného bremena zdôraznil, že predmetom tohto konania je\nurčenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke, v ktorom ako v civilnom sporovom konaní\nplatí princíp kontradiktórnosti konania, a teda nie je úlohou súdu, ale procesných strán a ich procesnej\ndiligencie, aby zabezpečili dôkazy na podporu svojich tvrdení. Odvolací súd preto v otázke aktívnej\nvecnej legitimácie dospel k rovnakému záveru ako aj súd prvej inštancie, a to že táto v danom konaní\nnie je daná.\n2.5. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255\nods. 1 CSP.\n3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ\") rozsahom obsiahle\ndovolanie (na 19 stranách), a to podľa § 420 písm. f) CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil obe\nrozhodnutia nižších súdov a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Po rekapitulácii priebehu\nsúdneho konania v podstatnom namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa\ndostatočne nevysporiadal s argumentami uvádzanými žalobcom v odvolaní, ako aj nesprávne zistený\nskutkový stav. Cez prizmu jeho predsúdnej skutkovej a právnej argumentácie polemizoval so skutkovými\na právnymi závermi nižších súdov a spochybňoval správnosť súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti\nvytýkal odvolaciemu súdu, „že sa v plnom rozsahu stotožnil s Rozsudkom prvostupňového súdu:\na) Prvostupňový súd došiel k nesprávnemu právnemu posúdeniu o otázke naliehavého právneho záujmu\nna podaní žaloby, čím zo strany Prvostupňového súdu došlo k odopretiu spravodlivosti Dovolateľovi ;\nb) Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil otázku vecnej legitimácie;\nc) zo strany Prvostupňového súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu o otázke konfiškácie\nmajetku - Nehnuteľností Poručiteľa;\nd) Prvostupňový súd nevykonal potrebné navrhované dôkazy potrebné na zistenie podstatných\nskutočností - okruhu dedičov Poručiteľa, čím zo strany súdu došlo k odopretiu spravodlivosti Dovolateľa;\ne) Prvostupňový súd nepripustil do konania ďalších účastníkov konania, čím porušil právo Dovolateľa\nna spravodlivý proces;\nf) Prvostupňový súd svoje podstatné závery o konfiškácií majetku Poručiteľa riadne neodôvodnil,\nčo vzbudzuje obavu z nepreskúmateľnosti Rozhodnutia prvostupňového súdu a k tomu sa viažucu\nnepreskúmateľnosť Rozsudku Odvolacieho súdu a tým k porušeniu práva na spravodlivý proces;\ng) Prvostupňový súd nezohľadnil okolnosti na strane Dovolateľa a svojím formalistickým prístupom mu\nzamedzil prístupom k súdu - čím zasiahol do práva Dovolateľa na spravodlivý proces.\nh) Prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam\"\n4. Žalovaná 1/ vo svojom stanovisku k dovolaniu žalobcu navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol\nresp. zamietol, nakoľko považuje napadnutý rozsudok za správny, zákonný, náležite odôvodnený a za\nspravodlivý. Uviedla, že „[p]rejavy snahy žalobcu preniesť zodpovednosť za svoj neúspech v spore\nna súd prvej inštancie a na žalovaného považujeme za neprípustné\". Ďalej uviedla, že meritórny\n\ndôvod zamietnutia žaloby spočíval v neunesení dôkazného bremena preukázania žalobcovho platného\nprávneho nástupníctva s úplným okruhom dedičov v konaní, na čo dovolateľ nereagoval.\n5. Žalovaná 2/ vo svojom stanovisku k dovolaniu žalobcu navrhla, aby dovolací súd odmietol dovolanie\na priznal jej náhradu dovolacích trov. V podstatnom poukázala na to, že rozhodnutia nižších súdov sú\n„riadne odôvodnené, zákonné a správne\". Uviedla, že žalobca „nepreukázal okruh dedičov po W. A.,\nba dokonca ani hodnoverne nepreukázal skutočnosť, že by mal byť jej dedičom. ... Žalobca žiadosť o\nlustráciu a odpoveď na túto žiadosť podľa našich vedomostí do súdneho spisu nedoložil ... Dávame\ndo pozornosti súdu, že zamietnutie žaloby z dôvodu, že žalobca neoznačil ako účastníkov konania\nvšetkých potenciálnych dedičov, bolo rozhodnutie správne a zákonné. Toto naše tvrdenie opierame o\ngenealogickú tabuľku rodokmeňa W. A., ktorú do spisu doložil žalovaný 1. K tomuto dôkazu sa žalobca\nv dovolaní nevyjadruje, je však jednoznačným dôkazom toho, že dedičov po G. A. je oveľa viac, ako\ntvrdí žalobca, pričom jeho tvrdenie obsiahnuté v Čestnom vyhlásení zo dňa 27. 09. 2019 (že žalobca\nmá byť jediným dedičom po G. A.) je jednoducho nezmysel ...\". V ďalšom zopakovala jej predsúdnu\nargumentáciu.\n6. Krajský prokurátor sa k dovolaniu nevyjadril.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník zastúpený\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané\n(§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné\npredpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania,\nktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.\n8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej\ninštancie, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu\n(viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016,\n8Cdo/67/2017). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť\ndovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1Cdo/6/2014, 3Cdo/209/2015,\n3Cdo/308/2016, 5Cdo/255/2014).\n9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami\nprípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne\nprelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je\nskôr reštriktívny výklad (1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 4Cdo/209/2017, 5Cdo/12/2017,\n7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).\n10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho\nsúdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n11. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n11.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v\n\ndanom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k nim tvrdeným vadám\nzmätočnosti.\n13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti\ndovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným\ndovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442\nCSP).\n14. V danom prípade žalobca vyvodzujú prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP,\nkeď v podstate namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa dostatočne\nnevysporiadal s argumentami uvádzanými žalobcom v odvolaní, ako aj nesprávne zistený skutkový\nstav. Vytýkal nižším súdom, že nesprávne právne posúdili otázku naliehavého právneho záujmu, otázku\nvecnej legitimácie, otázku konfiškácie majetku, že prvostupňový súd nevykonal navrhované dôkazy\npotrebné na zistenie okruhu dedičov, že nepripustil do konania ďalších účastníkov konania, že riadne\nneodôvodnil závery o konfiškácií majetku, že nezohľadnil okolnosti na strane žalobcu a na základe\nvykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (bod 3.)\n15. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na\nrelevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae\n(odmietnutie spravodlivosti).\n16. Dovolací súd v súvislosti s namietanými vadami v procese zisťovania skutkového stavu a v procese\ndokazovania uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie\nnedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať\nnové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,\nuž len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od\nsúdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie.\nDovolaním sa preto v zásade nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi\nprvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie\nskutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako\nskutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako\nho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového\nstavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto\nkontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi\nzávažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady\nvoľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý\nproces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak tieto\nvady v prejednávanej veci nezistil.\n17. Z hľadiska obsahu podaného dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) žalobca výhradami k právnym záverom\nnižších súdov a polemikou s nimi (pozri body 3. a 14.) spája svoje presvedčenie, že súdy zasiahli do jeho\npráva na spravodlivý súdny proces (§ 420 písm. f) CSP), hoci v skutočnosti tieto jeho výhrady smerujú\nprevažne k namietaniu nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že\nrealizácia procesných oprávnení sa účastníkovi v zásade neznemožňuje právnym posúdením. Právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený\nskutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou\npráva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis\nalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci preto v zásade\nnezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (viď aj R 24/2017).\n\n18. Podľa názoru vec prejednávajúceho dovolacieho senátu i keď nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť\nresp. nedostatok dôvodov je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť\nsporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie\npráva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok\ntotiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k\nprerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i rozhodujúce skutočnosti, na\nzáklade ktorých vyvodil svoje právne závery vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie\npred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku\nodvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odvolací\nsúd za nosné dôvody pre potvrdenie prvostupňového rozsudku považoval predovšetkým nedostatok\nvecnej legitimácie na strane žalobcu a v tejto súvislosti aj nesplnenie podmienky účasti všetkých\nsubjektov právneho vzťahu, ktoré skutočnosti podrobnejšie v okolnostiach posudzovanej veci rozviedol\n(pozri body 20. až 33. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). V ďalšom nie právne nekonformným\nspôsobom interpretoval inštitút dôkazného bremena, komu svedčí, princíp kontradiktórnosti konania a\ns poukazom na dovolacie rozhodnutie 2Cdo/205/2009 aj súdny prieskum vecnej legitimácie (body 34.\naž 40. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia).\n18.1. Najvyšší súd už v uznesení z 27. marca 2019 sp. zn. 8Cdo/28/2019 okrem iného uviedol, že „ak na\njednej strane sporu vystupuje viac subjektov, hovoríme o procesnom spoločenstve, o tzv. subjektívnej\nkumulácii v civilnom procese. Táto môže vzniknúť už podaním žaloby, keď žalobu podá viac subjektov\nna strane žalobcu alebo žalobca v žalobe žaluje viac subjektov na strane žalovaného, alebo až počas\nkonania postupom podľa § 79 C.s.p. (pristúpenie ďalšieho subjektu do konania) alebo § 166 C.s.p.\n(spojenie vecí). Zákon rozlišuje procesné spoločenstvo samostatné (pozri § 76 C.s.p.), nerozlučné\nspoločenstvo (pozri § 77 C.s.p.) a nútené spoločenstvo (pozri § 78 C.s.p.). O nútené procesné\nspoločenstvo ide vtedy, keď hmotnoprávna vecná legitimácia svedčí v spore viacerým subjektom, a\nteda ak je z hľadiska hmotného práva potrebné a nevyhnutné, aby žalobu uplatnilo viacero subjektov\nspoločne, alebo ak je pre úspech v spore nevyhnutné žalovať viacero subjektov. Ak súd zistí, že nie je\nsplnená podmienka účasti všetkých subjektov právneho vzťahu, žalobu zamietne (súd nemôže návrhu\nvyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva). Preskúmavanie vecnej\nlegitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia\ntvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd\nvecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania (strán\nsporu) nenamieta. ... Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby\nv zmysle § 137 písm. c) C.s.p. (predtým § 80 písm. c) O.s.p.), musí byť naliehavý. Pri skúmaní\nexistencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne\nzvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti\npráva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné\n(ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by\nbez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne\npostavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ\nneslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia\nžaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je\nmožná (prípadne) aj iná žaloba (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované\nv časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania\nsúdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto\nurčenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej\nstrane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a\nk potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že\npráve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu\nsporových strán alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Rešpektujúc zásadu hospodárnosti\nkonania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe\nuž po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj\nv čase rozhodovania (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/264/2007,\n5Cdo/31/2011, 4Cdo/111/2008) ... Súd je ... povinný skúmať vecnú legitimáciu (a tým aj splnenie\npodmienky účasti všetkých subjektov právneho vzťahu v spore) aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden\nz účastníkov konania (strán sporu) v konaní nenamietal. Súd žalobu (bez ďalšieho) zamietne, ak nie je\nsplnená podmienka účasti všetkých týchto subjektov v spore (§ 78 ods. 2 C.s.p.). Pokiaľ ide o naliehavý\nprávny záujem na žalovanom určení, tento je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v\nzmysle § 137 písm. c) C.s.p. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba [na rozdiel\n\nod ostatných typov žalôb uvedených v § 137 písm. a), b), d) C.s.p.] má miesto iba za predpokladu, že\nžalobca má naliehavý právny záujem o požadovanie určenia existencie alebo neexistencie právneho\nvzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o\nurčovacej žalobe vysporiadali najprv s otázkou (ne) existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu.\nO vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého\nak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho,\naby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo\nna súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla žalovaného (II. ÚS 382/2010)]. Ak žalobca\nneosvedčí svoj naliehavý právny záujem o ním požadované určenie, ide o samostatný a prvoradý\ndôvod zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z\ndôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu o požadované určenie spôsobilým alebo prípustným\nprostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho (a bez ohľadu na to, či neexistenciu naliehavého\nprávneho záujmu žalovaný namietal), aby sa zaoberal meritom veci (pozri rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/241/2008).\n18.2. V podobných procesných súvislostiach postupovali aj nižšie súdy, ktoré (iba) reflektovali na obsah\nžaloby a správanie sa žalobcu v priebehu konania, ktorý najskôr tvrdil, že je jediným oprávneným\ndedičom po G. A., pričom explicitne uviedol, že súd nie je oprávnený v konaní zisťovať a vyhodnocovať\nokruh dedičov, to nie je úlohou súdu, ale procesných strán a vecou ich procesnej diligencie, aby\nzabezpečili dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súdu tiež doložil čestné prehlásenie o tom, že nemá\nvedomosť o ďalších dedičoch po poručiteľke, avšak neskôr žiadal súd prvej inštancie o zabezpečenie\na vykonanie dôkazov vo vzťahu k ďalším potencionálnym štyrom dedičom, pričom voči dvom z nich\nnavrhol ich pripustenie do konania na strane žalovaných, hoci nebolo zrejmé po akom konkrétnom\npotomkovi po poručiteľke by navrhované osoby mali byť. S návrhom žalobcu sa prvostupňový súd\ndňa 22. septembra 2020 procesne vysporiadal tak, že ho zamietol s tým, že nie je úlohou súdu, aby\nzabezpečoval pre žalobcu dôkazy, ktoré ako prostriedky procesného útoku má predkladať súdu sám\nžalobca, navyše žalobca sám explicitne popieral takúto úlohu súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu\nv danej veci zistené skutkové a právne závery nemožno považovať za celkom zjavne nedôvodnené,\nči arbitrárne. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho (prvostupňového)\nsúdu je nepreskúmateľné, arbitrárne, či nedostatočne odôvodnené. Dovolací súd pripomína, že za\nvadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom.\n19. Nad rámec veci dovolací súd dodáva, že v otázke okruhu sporových strán v konaní o určenie, že vec\npatrí do dedičstva, panuje v rámci slovenskej súdnej rozhodovacej praxe zhoda v tom, že stranami sporu\nmusia byť všetci dedičia po poručiteľovi, a to z dôvodu, že až do vyporiadania dedičstva sú všetci dedičia\npovažovaní za vlastníkov tejto veci a majú postavenie tzv. nerozlučných, resp. nútených spoločníkov\npodľa § 78 CSP (R 49/1982, 8Cdo/94/2018, 8Cdo/28/2019, III. ÚS 93/2019). Ak pre uvedený nedostatok\nvecnej legitimácie dôjde k zamietnutiu žaloby podľa uznesenia Ústavného súdu SR z 09. júna 2011 sp.\nzn. II. ÚS 260/2011 neúspešnému žalobcovi nič nebráni podať správne novú žalobu o určenie, že sporná\nvec, resp. nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, a to tak, že stranami sporu budú (už) všetci\ndo úvahy prichádzajúci dedičia, ktorých procesné postavenie pritom reálne bude závisieť od toho, či\nmajú rovnaký alebo odlišný názor vo veci samej.\n20. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou\nosobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa\n§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími\ndôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.\n21. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) CSP.\n22. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/26/2021", "guid": "39af8f8c-802b-4229-a796-2cab5c3dc52b:c8588e76-3f68-43e1-b54d-f9f2a3bcbc10", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9af90c21-9c6d-49bc-916e-7513efdc62af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.93.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 93/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2019 z 5. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-05", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.93.2019.1"}, {"guid": "ussr:68b04148-719c-4f46-af11-b40b24db0872", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 648, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:8313ac21-ffe6-4ee3-8485-990852a1773f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 260/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 260/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8313ac21-ffe6-4ee3-8485-990852a1773f"}, {"guid": "ussr:5571793f-3691-414c-a4f4-c9ed274f3088", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 382/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2010 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5571793f-3691-414c-a4f4-c9ed274f3088"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "0dfda4d9-14ed-4d2d-9fd6-67b2ebb4325d:893034ef-ed7a-456c-b48b-c917b4d454ef", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244685.1", "spisova_znacka": "3Cdo/42/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/42/2017 z 16. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-16", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244685.1"}, {"guid": "5e3ea0b2-798c-4de2-8793-44b369967a71:c5a2c03c-ab47-42ad-bc48-8947598437e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1", "spisova_znacka": "8Cdo/67/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/67/2017 z 14. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-14", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1"}, {"guid": "538c6af7-579d-487e-bf60-d2d3643a1f35:1797e8c0-d504-4f94-b1d9-00d5cbe8a201", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:2511201243.1", "spisova_znacka": "4Cdo/112/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/112/2016 z 22. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:2511201243.1"}, {"guid": "7da95a59-9c0f-473c-914f-c3e7102d8e04:70d20895-fbf9-4f2c-9932-a9bbf717e9d4", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/26/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/26/2021 z 19. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2021-05-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7da95a59-9c0f-473c-914f-c3e7102d8e04:70d20895-fbf9-4f2c-9932-a9bbf717e9d4"}], "citovane_v": [{"guid": "021720b7-5d9d-444c-9aa7-809ceab202b4:fecda63b-7653-4c54-96ed-46c1eb3f2265", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1709200737.1", "spisova_znacka": "8Cdo/1/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/1/2023 z 25. 2. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1709200737.1"}]}