{"guid": "103fbe93-ac34-4de1-ad63-57a5db2aa55e:389cd4a3-c0b0-42c7-9a42-e70a7ba0a740", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8715210883.1", "spisova_znacka": "2Cdo/113/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/113/2022 z 26. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2024, sp. zn. 2Cdo/113/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:8715210883.1", "identifikacne_cislo": "8715210883", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Zlocha", "sudca_id": 99, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-zlocha-99", "datum_vydania": "2024-09-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124", "nazov": "§ 124 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-124"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-124", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/389cd4a3-c0b0-42c7-9a42-e70a7ba0a740", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8715210883.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8715210883.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8715210883.1/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/113/2022\n8715210883\n26. 09. 2024\nJUDr. Jozef Zlocha\nECLI:SK:NSSR:2024:8715210883.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Viery Nevedelovej, v spore žalobcov 1/ J. K., nar.\nG., bývajúceho v Y., 2/ D. Y., nar. G., bývajúcej v Q., 3/ Q. B., nar. G., bývajúcej v V. a 4/ R. L.,\nnar. G., bývajúcej v V., všetci právne zastúpení JUDr. Martinom Tomasom, advokátom, so sídlom v\nPoprade, Francisciho 3288, proti žalovanému TMDE s. r. o., so sídlom v Prievidzi, G. Švéniho 10A,\nIČO: 47 892 005, právne zastúpenému JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom, so sídlom v Starej\nĽubovni, Garbiarska 20, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.\n18C/40/2015, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. októbra 2021 sp.\nzn. 7Co/2/2021, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalobcovia 1/, 2/, 3/ a 4/ majú voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom\nrozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 11. júla 2019\nč. k. 18C/40/2015-244 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu, prvý v poradí“) žalobe vyhovel a určil, že do\ndedičstva po neb. J. K., rod. K., nar. XX. XX. XXXX a zomrelom dňa XX. XX. XXXX, naposledy bytom V.,\nv 1/2 a po neb. Q. K., rod. R., nar. XX. XX. XXXX a zomrelej XX. XX. XXXX, naposledy bytom V., v 1/2\npatrí spoluvlastnícky podiel k parcele KN-C č. 1181 o výmere 15 481 m2 v kultúre orná pôda, zapísanej\nna liste vlastníctva č. XXXX pre obec a k. ú. L. vo veľkosti 6094/15481. Žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ priznal\nnáhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.\n1.1. Okresný súd rozsudok, prvý v poradí, založil na závere o existencii naliehavého\nprávneho záujmu na požadovanom určení; vznik vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov\nmal preukázaný na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. 4304 v k. ú. L.; predložený výmer považoval\nza perfektnú verejnú listinu preukazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej poľnohospodárskej\npôde; stotožnil sa s vymedzením nehnuteľností na základe identifikácie a komasácie; zánik\nvlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov na základe vyznačenia poznámky „zriekol sa“\nna Výmere preukázaný nebol; iba skutočnosť, že žalovaný nadobudol nehnuteľnosti v dobrej viere a\nich aj užíval, nemôže byť na neprospech žalobcov, aby sa domáhali svojich práv. Z uvedeného dôvodu\nokresný súd žalobe vyhovel.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného\nuznesením z 29. apríla 2020 č. k. 7Co/133/2019-319 (ďalej aj „zrušujúce uznesenie“) rozsudok\nokresného súdu, prvý v poradí, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie.\n2.1. Odvolací súd sa v bode 11. zrušujúceho uznesenia vyjadril k otázke zrieknutia sa pridelených\nnehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov a uzavrel, že ani jeden z predložených listinných\n\ndôkazov neobsahuje priamy prejav vôle právnych predchodcov žalobcov o zrieknutí sa pridelených\nnehnuteľností; tvrdenie o zrieknutí sa pridelených nehnuteľností bolo tvrdením žalovaného, a preto\ntáto strana sporu mala povinnosť toto svoje tvrdenie preukázať. Žalovaný si v tomto smere svoju\ndôkaznú povinnosť dostatočným spôsobom nesplnil.\n2.2. Ak však žalovaný v priebehu konania poukazoval na to, že v čase nadobudnutia\nnehnuteľností od štátu zastúpeného Slovenským pozemkovým fondom nemohol ani pri vynaložení\nmaximálnej obozretnosti a ostražitosti zistiť a mať vedomosť o tom, že by nadobúdané\nnehnuteľnosti mohli mať právne alebo iné vady, z odôvodnenia rozsudku okresného súdu,\nprvého v poradí, nemožno zistiť, ako sa s touto obranou súd prvej inštancie vysporiadal, čo spôsobuje\njeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Vydanie nepreskúmateľného\nrozhodnutia odvolací súd hodnotil ako nesprávny procesný postup, ktorým okresný súd znemožnil\nžalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces, tento nedostatok nebolo možné v odvolacom konaní napraviť. Preto\nodvolací súd postupom podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok (ďalej len „CSP“) rozsudok okresného súdu (prvý v poradí) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie.\n3. Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie rozsudkom z 20. októbra 2020 č. k. 18C/40/2015-385\n(ďalej aj „rozsudok okresného súdu, druhý v poradí“) rozhodol tak, že výrokom I. určil, že do\ndedičstva po nebohom J. K., rod. K., nar. XX. XX. XXXX a zomrelom dňa XX. XX. XXXX, naposledy\nbytom V., v 1/2 a po nebohej Q. K., rod. R., nar. XX. XX. XXXX a zomrelej XX. XX. XXXX, naposledy\nbytom V., v 1/2 patrí spoluvlastnícky podiel k parcele KN-C č. 1181 o výmere 15 481 m2 v kultúre\norná pôda, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre obec a k. ú. L. vo veľkosti 6094/15481. Druhou\nvýrokovou vetou okresný súd priznal žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ náhradu trov konania voči žalovanému v\nrozsahu 100 %.\n3.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu (druhého v poradí) vyplýva, že konal o žalobe žalobcov,\nktorou žiadali, aby súd určil, že do dedičstva po nebohom J. K. v jednej polovici a po nebohej Q. K. v\njednej polovici patria nehnuteľnosti - parcela KN-E č. 2452/1 o výmere 1717 m2 - orná pôda, parcela\nKN-E č. 2453/1 o výmere 1944 m2 - orná pôda, parcela KN-E č. 2461 o výmere 1256 m2, orná pôda a\nparcela KN - C č. 2462 o výmere 1177 m2 - orná pôda, nachádzajúce sa v k. ú. L. zapísaných na LV č.\nXXXX obec L.. Žalobcovia argumentovali, že ich právnym predchodcom boli Výmerom o vlastníctve\npôdy č. 4304 z 25. 02. 1949 (ďalej aj „Výmer“ alebo „Výmer o vlastníctve pôdy“) na základe nariadenia\nč. 104/1945 Sb. n. SNR pridelené nehnuteľnosti o celkovej výmere 1 kj 120 šs, ktoré boli v prídelovom\npláne označené ako parcela č. 2452/1, roľa o výmere 488 šs, parcela č. 2453/1, roľa o výmere 546\nšs, parcela č. 2461, roľa o výmere 347 šs, parcela č. 2462, roľa o výmere 339 šs v k. ú. L.. Právni\npredchodcovia žalobcov vlastnícke právo nadobudli dňom odovzdania pridelených nehnuteľností do\ndržby a na týchto nehnuteľnostiach riadne hospodárili. Ku dňu 13. 07. 2007 bola vyhotovená identifikácia\nparciel; na Okresnom úrade Y. - katastrálny odbor bola 01. 04. 2015 daná žiadosť o zápis Výmeru\no vlastníctve pôdy do katastra nehnuteľností. Tejto žiadosti nebolo vyhovené z dôvodu, že uvedené\npozemky sú zapísané vo vlastníctve inej osoby. V priebehu konania žalobcovia navrhli, a okresný\nsúd pripustil uznesením č. k. 18C/40/2015-125 z 19. marca 2018, zmenu žaloby v nasledovnom znení:\n„súd určuje, že do dedičstva po nebohom J. K., rodenom K., narodenom XX. XX. XXXX a zomrelom\nXX. XX. XXXX, naposledy bytom V., v jednej polovici a po nebohej Q. K., rodenej R., narodenej XX. XX.\nXXXX a zomrelej XX. XX. XXXX, naposledy bytom V., v jednej polovici patrí spoluvlastnícky podiel k\nparcele KN-C č. 1181 o výmere 15 481 m2 v kultúre orná pôda, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX\npre obec a k. ú. L. vo veľkosti 6094/15481“.\n3.2. Žalobcovia žalobu skutkovo opreli o skutočnosť, že ich právni predchodcovia mali na základe\nnariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR Výmerom č. 4304 z 25. 02. 1949 pridelené nehnuteľnosti,\ntieto nehnuteľnosti im neboli odňaté, respektíve skonfiškované. Právni predchodcovia žalobcov sa\npridelených pozemkov nezriekli; iba skutočnosť, že na Výmere o vlastníctve pôdy je napísané „zriekol\nsa“ bez podpisu neznamená, že tento záznam svedčí o právnom úkone, ktorý by napísali právni\npredchodcovia. Právni predchodcovia žalobcov tak vlastníctvo k prideleným nehnuteľnostiam\nnestratili, štát nemohol ako nevlastník tieto nehnuteľnosti odovzdať ako náhradu za reštitúciu.\nŽalovaný so žalobou nesúhlasil. Tvrdil, že oprávnená osoba - J. X. si uplatnil nárok na vydanie\nnehnuteľností a jeho závetní dedičia - R. Y. a L. N. získali náhradu vo výmere 10 091 m2 na základe\nrozhodnutia č. j. 793/92 z 18. 02. 1982 a rozhodnutia č. 2012/476/313 - RV z 30. 01. 2012. Oprávnené\nosoby následne 21. 10. 2014 podpísali so Slovenským pozemkovým fondom dohodu uzavretú v zmysle\n§ 16 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb.; s oprávnenými osobami bola uzavretá zmluva o prevode nároku\na žalovaný uzavrel so Slovenským pozemkovým fondom dňa 12. 12. 2014 zmluvu o bezodplatnom\n\nprevode vlastníckeho práva. Žalovaný tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol zákonným spôsobom, že\nprávni predchodcovia žalobcov sa zriekli pridelených pozemkov, o čom svedčí aj zápis na Výmere\nvydanom Povereníctvom poľnohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 25. 02. 1949 uloženom\nv Štátnom archíve v Prešove. Štát tak síce pridelil predmetné pozemky právnym predchodcom\nžalobcov, tí sa uvedených pozemkov vzdali a stratili právo k predmetným nehnuteľnostiam a nadobudol\nich štát. Žalovaný taktiež poukázal na princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromného vzťahu;\ntento princíp je kľúčovým prejavom princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.\nPoukázal na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/549/2015.\nTvrdil, že žalobcovia boli nedbalými vlastníkmi; nepreukázali, že by sa ich právni predchodcovia do\nroku 2007 domáhali vydania nehnuteľností.\n3.3. Okresný súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu, z ktorého vyplýva, že právni predchodcovia\nžalobcov na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. 4304 z 25. 02. 1949 vydaného Povereníctvom\npôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR nadobudli\ndo vlastníctva v k. ú. L. parcelu č. 2452/1, o výmere 488 šs, parcelu č. 2453/1, roľa o výmere 546 šs,\nparcelu č. 2461, roľa o výmere 347 šs a parcelu č. 2462, roľa o výmere 339 šs. Rozhodnutím Obvodného\npozemkového úradu Y. z 30. 01. 2012 č. j. 2012/476/313 - RV oprávnené osoby D. Y., rod. N. a L. N.\nnadobudli náhradu za nehnuteľnosti a zmluvou č. H. z 12. 12. 2014 tieto nehnuteľnosti nadobudol\nžalovaný. Rozhodnutím Okresného úradu Y.. k. OÚ-PP-PLO2018/000528-274-UE z 12. 01. 2018 boli\nparcely č. E-KN 2452/1, 2453/1, 2461, 2462 o výmere 6092 m2 zlúčené do parcely č. 1181 v podiele\n6094/15481.\n3.4. Okresný súd mal za to, že žalobcovia osvedčili existenciu naliehavého právneho záujmu\nna požadovanom určení; rozhodnutie súdu bude podkladom v konaní o dedičstve a na\nuskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Žalobcovia sa iným spôsobom\nnemôžu domáhať dosiahnutia nápravy. Predmetom konania boli nehnuteľnosti ako ich definovali\nžalobcovia na základe identifikácie, a neskôr komasácie. Právni predchodcovia žalobcov vlastníctvo\nk nehnuteľnostiam nadobudli na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. 4304 v k. ú. L.;\nv danom prípade ide o perfektnú verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcov k\npridelenej poľnohospodárskej pôde; listina (Výmer) bola opatrená podpisom povereníka. Ak žalovaný\nnamietal, že prídelcovia „sa zriekli“ pridelených nehnuteľností, tieto skutočnosti neboli preukázané,\nnebol preukázaný prejav vôle právnych predchodcov na uskutočnenie takéhoto úkonu, aj keď existovali\ndva originály Výmeru o vlastníctve pôdy. Právni predchodcovia užívali nehnuteľnosť, svojho práva sa\ndomáhali od roku 2007. Z prejavov vôle prídelcov nebol zrejmý úmysel darovať nehnuteľnosť štátu,\nvlastníctvo zostalo zachované a prejav vôle nemal predpísanú písomnú formu, z ktorej by bol zrejmý\nprejav vôle smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam. Nebolo preukázané, že by\nžalovaný od nadobudnutia nehnuteľností uskutočňoval na nehnuteľnostiach úkony ako vlastník.\nŽalobcovia neporušili zákon, domáhali sa v súlade so svojimi možnosťami a schopnosťami\nsvojich práv už v minulosti. Okresný súd ustálil, že nemožno vyvyšovať dobromyseľného vlastníka, teda\nžalovaného, nad právom žalobcov a nemožno považovať žalobcov za nedbalých vlastníkov, pretože\npodľa svojich možností a schopností si uplatňovali svoje práva skôr. Žalovaný by v prípade rozhodnutia\nsúdu nebol nijako ukrátený, lebo sa mohol domáhať od nadobúdateľa náhradných pozemkov; mohlo\nby prichádzať do úvahy, že by mu boli pridelené aj iné nehnuteľnosti. Okresný súd tak s poukazom\nna rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/223/2016 a 5MCdo/12/2011,\nvychádzajúc z princípu spravodlivosti a právnej istoty a v súlade so zásadou ius ex iniuria non orfitur\n(právo nevzniká z bezprávia) žalobe v celosti vyhovel. Náhradu trov konania priznal žalobcom ako v\nplnom rozsahu úspešnej strane sporu.\n4. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaného rozsudkom z 28. októbra 2021 č. k. 7Co/2/2021-430\n(ďalej aj „napadnutý rozsudok“) rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ priznal\nnáhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.\n4.1. Odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a konštatoval, že odvolanie\nžalovaného nie je dôvodné. Mal za to, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo\nzistených skutočností vyvodil správny záver. Odvolací súd uviedol, že si osvojil náležité a presvedčivé\nodôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu odkázal. Náležitým spôsobom\nbolo zistené, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na\nzáklade Výmeru o vlastníctve pôdy z 25. 02. 1949; uvedená skutočnosť medzi stranami sporu sporná\nnebola. Sporným v konaní ostalo to, či sa právni predchodcovia žalobcov takto pridelených nehnuteľností\nzriekli alebo nie. Tvrdenie o zrieknutí sa pridelených nehnuteľností bolo tvrdením žalovaného, a preto\ntento účastník mal povinnosť toto svoje tvrdenie preukázať.\n\n4.2. Pokiaľ žalovaný preukazoval svoje tvrdenie o zrieknutí sa prídelu listinnými dôkazmi, ani odvolací\nsúd z predložených listín nevyvodil priamy prejav vôle právnych predchodcov žalobcov o zrieknutí sa\npridelených nehnuteľností. Za takýto dôkaz nemožno považovať rukou napísanú poznámku „zriekol\nsa“ vo Výmere o vlastníctve pôdy a „celej pôdy sa zriekol v októbri 1949“ vo výkaze nehnuteľností\nskonfiškovaných a pridelených podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR. K uvedenému odvolací súd\nuviedol, že v októbri 1949 už prebiehal proces kolektivizácie; z historických súvislostí je zrejmé, že tento\nproces neprebiehal v súlade so zásadami platnými v demokratickej spoločnosti. Bolo tak nevyhnutné\ndôsledne vyžadovať zo strany žalovaného jednoznačné preukázanie vôle právnych predchodcov\nžalobcov zrieknuť sa, respektíve vzdať sa pridelených nehnuteľností. Odvolací súd sa stotožnil so\nzáverom súdu prvej inštancie, že takýto jednoznačný dôkaz zo strany žalovaného v konaní predložený\nnebol. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nI. ÚS 549/2015 a naň nadväzujúce ďalšie nálezy vo veciach sp. zn. I. ÚS 151/2016 a sp. zn. I. ÚS\n460/2017, v týchto ústavný súd poukázal na skutočnosť, podľa ktorej ochrana dobrej viery chrániacej\núčastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej\nistoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho\npráva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek však musí byť za\nstarostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a s náležitým a prísnym hodnotením\ndobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Aplikujúc uvedené závery na prejednávanú vec odvolací\nsúd konštatoval, že žalobcov za nedbalých vlastníkov označiť nemožno. Uvedené vyvodil zo\nskutočnosti, že žiadosťou z 26. 02. 2007 bol Katastrálny úrad v Y., Správa katastra Y. požiadaný\no zápis do listu vlastníctva, okrem iného, aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam nadobudnutým právnymi\npredchodcami žalobcov na základe Výmeru z 25. 02. 1949. Správa katastra Y. na základe žiadosti o\nidentifikáciu parciel požadovanú identifikáciu vyhotovila. Listinu však podaním z 10. 05. 2011 vrátila z\ndôvodu, že túto nie je možné zapísať do katastra nehnuteľností z dôvodu, lebo vo výzve z 12. 11. 2007\nvytýkané nedostatky podanej žiadosti odstránené neboli. Správa katastra Y. upozornila, že listinu je\nmožné opätovne podať na zápis do katastra nehnuteľností a to Výmer o vlastníctve pôdy, identifikáciu\nparciel, identifikačné údaje vlastníkov a súhlas Slovenského pozemkového fondu so zápisom listiny.\nSlovenský pozemkový fond bol následne požiadaný dňa 31. 05. 2011 o súhlas so zápisom\nlistiny do katastra nehnuteľností. Ďalšou žiadosťou z 01. 04. 2015 bol Okresný úrad Y., katastrálny odbor\npožiadaný o zápis do katastra nehnuteľností, pričom dňa 29. 05. 2015 Okresný úrad Y. oznámil, že listinu\nnie je možné zapísať do katastra nehnuteľností na základe Výmeru o vlastníctve pôdy dňa 25. 02. 1949,\nnakoľko pozemky uvádzané v listine sú zapísané vo vlastníctve inej právnickej osoby.\n4.3. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil, že žalobcovia sa dlhodobo snažili dosiahnuť\nzápis Výmeru o vlastníctve pôdy do katastra nehnuteľností, avšak neúspešne. Po nadobudnutí\nvlastníckeho práva žalovaným zmluvou o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom uzatvorenou\nso Slovenským pozemkovým fondom dňa 12. 12. 2014 žalobcovia nemali inú možnosť, ako domáhať\nsa ochrany vlastníckeho práva formou podanej žaloby. Žalobu podali do jedného roka po nadobudnutí\nvlastníckeho práva žalovaným. Krátkodobá, niekoľko mesiacov trvajúca držba, i keď oprávnená,\nnemôže vyvážiť dlhodobú existenciu vlastníckeho práva na strane žalobcov, respektíve ich právnych\npredchodcov, trvajúcu od roku 1949. Platí to najmä v prípade, ak žalobcovia už niekoľko rokov pred\nnadobudnutím vlastníckeho práva žalovaným realizovali kroky smerujúce k zápisu Výmeru o vlastníctve\npôdy z 25. 02. 1949 do katastra nehnuteľností.\n4.4. Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených postupom podľa ustanovenia § 387 CSP rozsudok\nokresného súdu ako vecne správny potvrdil; v odvolacom konaní úspešným žalobcom priznal náhradu\ntrov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť\nodvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP s tým, že\nnavrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu z 28. 10. 2021 č. k. 7Co/2/2021-430 zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie; žiadal, aby mu najvyšší súd priznal náhradu trov dovolacieho konania.\n5.1. Vyjadril názor, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom\nposúdení veci v zmysle ustanovenia § 432 ods. 1 CSP. Dovolateľ poukázal na skutočnosť, že\nOkresný súd Poprad rozsudkom z 11. 07. 2019 č. k. 18C/40/2015-244 žalobe vyhovel. Krajský súd\nv Prešove konajúc o odvolaní žalovaného uznesením sp. zn. 7Co/133/2019 z 29. 04. 2020 rozsudok\nsúdu prvej inštancie (prvý v poradí ) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nDovolateľ poukázal na závery vyplývajúce zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, keď tento\npoukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. 03. 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015;\ndovolateľ zdôraznil, že obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej republiky v náleze\nsp. zn. III. ÚS 247/2014 z 28. 01. 2016 a v náleze sp. zn. I. ÚS 460/2017 z 20. 12. 2017. Taktiež\n\npoukázal na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 151/2016\nz 03. 05. 2017. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení v odôvodnení uviedol, ako má súd prvej inštancie\nvo veci ďalej postupovať, pričom úlohou súdu prvej inštancie malo byť opätovne posúdiť dôvodnosť\nuplatnenej žaloby, vyhodnotiť dva protikladne pôsobiace princípy, a to princíp ochrany dobrej viery\nžalovaného ako ďalšieho nadobúdateľa nehnuteľností a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodných\nvlastníkov; okresný súd mal rozhodnúť tak, aby štruktúra odôvodnenia rozhodnutia zodpovedala\nzásadám vyplývajúcim z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie sa usmernením\nodvolacieho súdu dostatočne nezaoberal, dôkladné doplnenie dokazovania nevykonal, žalobe vyhovel\ns obdobnou argumentáciou ako v pôvodnom rozsudku (prvom v poradí). Okresný súd uzavrel, že\nnemožno vyvyšovať dobromyseľnosť vlastníka nad právo žalobcov a nemožno považovať žalobcov za\nnedbalých vlastníkov, pretože podľa svojich možností a schopností si uplatňovali svoje práva. Žalobcovia\ntak nemali inú možnosť, ako sa žalobou domáhať svojich práv. Okresný súd rozhodnutie založil aj na\nkonštatovaní o nadobudnutí vlastníctva právnych predchodcov žalobcov k sporným nehnuteľnostiam\nna základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. 4304. Skutočnosť, ktorú namietal žalovaný, a teda, že na\nVýmere je uvedená poznámka „zriekol sa“ vyhodnotil tak, že zrieknutie sa prídelu nebolo preukázané,\nnakoľko nebol preukázaný prejav vôle právnych predchodcov na uskutočnenie takéhoto úkonu.\n5.2. Dovolateľ tvrdil, že Krajský súd v Prešove v napadnutom rozhodnutí, na rozdiel od svojho\npredchádzajúceho názoru uvedenom v zrušujúcom rozhodnutí, dospel na základe tých istých dôkazov\nk opačnému názoru, že žalobcov nie je možno považovať za nedbalých vlastníkov. Malo to byť práve\nz dôvodu, že títo dňa 26. 02. 2007 podali žiadosť o zápis na list vlastníctva na základe Výmeru z 25.\n02. 1949; žiadali identifikáciu parciel dňom 16. 05. 2007; identifikácia bola vyhotovená dňa 10. 05.\n2011 a napokon 01. 04. 2015 bol Okresný úrad Y., katastrálny odbor, požiadaný o zápis do katastra\nnehnuteľností (na základe Výmeru). Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že žalobcovia sa dlhodobo,\nod roku 2007 snažili dosiahnuť zápis Výmeru o vlastníctve pôdy z 25. 02. 1949 do katastra\nnehnuteľností; na základe uvedeného odvolací súd považoval žalobcov za bdelých vlastníkov.\nS týmito skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu sa dovolateľ nestotožnil; takýto skutkový a\nprávny stav považoval za skresľujúci a nepravdivý.\n5.3. Dovolateľ v podanom dovolaní popísal ním tvrdený skutkový stav; tvrdil, že Výmerom o vlastníctve\npôdy č. 4304 z 25. 02. 1949 boli právnym predchodcom žalobcov pridelené parcely č. 2452/1, 2453/1,\n2461, 2462 v k. ú. L. o celkovej výmere 1 kj 120 šs. Pre dovolateľa z archívnych dokladov vyplýva,\nže prídelcovia sa pridelených parciel zriekli v roku 1949; štát s týmito parcelami nakladal ako so\nsvojím majetkom; parcely boli pridelené a odovzdané do držby a úžitku Československým štátnym\nmajetkom, národný podnik. Pokiaľ aj boli prídelcovia vyzvaní na zaplatenie preddavku prídelovej ceny,\ntúto neuhradili a následne štát prídelovú cenu ani ďalej nevymáhal, keďže prídelcovia sa hneď v\noktóbri roku 1949 zriekli prídelu. Preto bola prídelová cena uvedených prídelcov po zrieknutí sa prídelu\nodpísaná. Zároveň nebolo preukázané, že by právni predchodcovia žalobcov po vzdaní sa prídelu\nsporné nehnuteľnosti akýmkoľvek spôsobom užívali, a z ich strany došlo k opusteniu predmetnej veci.\nZo zápisnice o odovzdaní a prevzatí do držby a úžitku napísanej vo L. dňa 10. 06. 1950 vyplýva,\nže sporné nehnuteľnosti sa následne dostali do užívania Československých štátnych majetkov,\nnárodný podnik; prídelov sa zriekli aj ďalší prídelcovia. Zápisnicu o odovzdaní a prevzatí do držby\na úžitku žalovaný predložil ako archívne dokumenty Ministerstva vnútra SR, Štátny archív Prešov;\nsúčasťou archívnych dokumentov je aj súpis nehnuteľností, medzi ktoré patria aj nehnuteľnosti, ktoré sú\npredmetom konania. V konaní tak nebolo preukázané, že by prídelcovia po zrieknutí sa nehnuteľností\nsporné nehnuteľnosti užívali; tvrdenie žalobcov, že ich právni predchodcovia nehnuteľnosti užívali,\nrespektíve, že sa tam žalobcovia hrali, nebolo ničím preukázané. Pre dovolateľa z uvedeného vyplýva,\nže právni predchodcovia žalobcov prejavili dostatočne jasnú vôľu opustiť prídely; na Výmere o vlastníctve\npôdy je výslovne uvedené „zriekol sa“, na čo nadväzujú listinné dôkazy, ktoré tento právny akt\njednoznačne dosvedčujú. Dosvedčujú tak, že sporné nehnuteľnosti prešli do užívania a držby\nČeskoslovenským štátnym majetkom, národný podnik, a teda do vlastníctva štátu.\n5.4. V súvislosti so vzdaním sa prídelu dovolateľ poukázal na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 194/2017-71 z 12. 09. 2017 a rozhodnutia Krajského súdu\nv Prešove vydané v obdobných veciach. Uzavrel, že podľa konštantnej judikatúry súdov bolo\nmožné sa účinne vzdať prídelu, a teda vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli pridelené výmerom o\nvlastníctve pôdy, vydaným podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR.\n5.5. Dovolateľ sa nestotožnil ani s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého žalobcov nemožno označiť\nako nedbalých vlastníkov, keďže od roku 2007 sa snažili o zápis zmien v katastri nehnuteľností. K\nuvedenému dovolateľ uviedol, že žalobcovia sa až po viac ako sedemnástich rokoch od spoločenských\nzmien začali domáhať domnelých vlastníckych práv k sporným nehnuteľnostiam. Už táto skutočnosť\n\nnasvedčuje tomu, že ide o nedbalých vlastníkov. Napokon žalobcovia síce už 16. 05. 2007 požiadali\npríslušnú správu katastra o identifikáciu parciel, táto bola vyhotovená už 13. 07. 2007. Návrh na zápis\nvlastníckeho práva bol žalobcom vrátený z dôvodu nemožnosti zapísať vlastnícke právo do katastra\nnehnuteľností; až po štyroch rokoch bol Slovenský pozemkový fond požiadaný o súhlas so zápisom\nlistiny do katastra nehnuteľností, ktorý žiadosti žalobcov nevyhovel. Napokon žalobcovia až v mesiaci\nseptember 2015, 25 rokov od spoločenských zmien, podali žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria\ndo vlastníctva ich právnych predchodcov. Aj z týchto dôvodov ich nemožno považovať za bdelých\nvlastníkov ako konštatoval odvolací súd v napadnutom rozsudku. Napokon pôvodné prídelové\nparcely boli na základe údajov ROEP, respektíve ZRPS v roku 2002 zapísané na liste vlastníctva v k. ú.\nL. ako majetok štátu, v správe Slovenského pozemkového fondu.\n5.6. Žalobcovia nepreukázali, že by si svoj nárok na parcely z titulu prídelu uplatnili v konaní ROEP,\nrespektíve ZRPS pre k. ú. L.. Žalobkyne 3/ a 4/ sú obyvateľkami susednej obce V. a pri prejavení\nnáležitej aktivity sa o majetkových úpravách v k. ú. L. mohli dozvedieť.\n5.7. Dovolateľ poukázal na svoje postavenie ako nadobúdateľa v dobrej viere. Zdôraznil, že nemal\nmožnosť dozvedieť sa o tom, ako vec opustila sféru vlastníkov a dostala sa na list vlastníctva prevodcu\nzákonným spôsobom. Zdôraznil, že pri nadobudnutí sporných nehnuteľností konal v dobrej viere a\nkonštitutívny akt štátu má požívať ústavnú ochranu. Poukázal na závery vyplývajúce z nálezov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. 03. 2016 a sp. zn. I. ÚS 460/2017 z\n20. 12. 2017. Mal za to, že Ústavný súd Slovenskej republiky v danej problematike konzistentne zastáva,\nže ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových\nprejavov princípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúcej sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana\nmôže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. V tomto smere dovolateľ poukázal aj\nna závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2020, sp.\nzn. 4Cdo/142/2019 ohľadne precedenčnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ustálil, že\nžaloba žalobcov nesmeruje k nastoleniu právnej istoty na ich strane, ale k narušeniu právnej istoty u\nžalovaného, ktorý nadobudol sporné parcely v presvedčení, že vlastnícky vzťah štátu k týmto parcelám\nje v poriadku.\n5.8. Dovolateľ uzavrel, že žalovanému ako nadobúdateľovi v dobrej viere, musí byť poskytovaná\nširoká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo\nv rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Žalovaný predmetné nehnuteľnosti nadobudol v\ndobrej viere a nie je pravda, aby tieto nehnuteľnosti v dobrej viere neužíval, ako je to uvedené v\nnapadnutom rozhodnutí. Práve žalobcovia, respektíve ich právni predchodcovia, sa vysokou mierou\nprejavovali ako nedbalí vlastníci, o sporné nehnuteľnosti nejavili prakticky žiaden záujem do roku 2007\na zrejme až pod vplyvom všeobecne známych okolností týkajúcich sa nehnuteľností v k. ú. L. sa o\nsporné nehnuteľnosti začali zaujímať. Aj z uvedeného dôvodu ide v osobách žalobcov o tzv.\n„nedbalých vlastníkov“; žalovaný pri nadobudnutí nehnuteľností v katastri nehnuteľností konal v\ndobrej viere a konštitutívny akt štátu by mal požívať ústavnú ochranu. Z uvedeného dôvodu dovolateľ\npovažoval napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné a nezákonné, odkláňajúce\nsa od pôvodného stanoviska uvedeného v zrušujúcom uznesení z 29. 04. 2020, ako aj ustálenej\njudikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.\n6. Žalobcovia 1/ až 4/ v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhli, aby dovolací súd postupom\npodľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP dovolanie odmietol a žalobcom priznal náhradu trov dovolacieho\nkonania v rozsahu 100 %.\n6.1. Žalobcovia mali za to, že jadrom dovolania sú skutkové otázky týkajúce sa údajného vzdania sa\nprídelu právnymi predchodcami žalobcov a celkový nesúhlas žalovaného s vyhovením žalobe.\nOtázka tvrdeného vzdania sa prídelu bola odvolacím súdom už v zrušujúcom uznesení sp. zn.\n7Co/133/2019 z 29. 04. 2020 vyriešená tak, že odvolací súd konštatoval, že ani z predložených listinných\ndôkazov nevyplýva priamy prejav vôle právnych predchodcov žalobcov o zrieknutí sa pridelených\nnehnuteľností. Tvrdenie o zrieknutí sa nehnuteľností bolo tvrdením žalovaného, žalovaný si svoju\ndôkaznú povinnosť dostatočným spôsobom nesplnil. Žalobcovia zdôraznili, že žalovaný ani po\nvrátení veci odvolacím súdom žiaden dôkaz o svojom tvrdení, že sa prídelcovia zriekli celej pôdy v\noktóbri 1949, neprodukoval.\n6.2 Tvrdenie žalovaného, že žalobcovia sa o vlastníctvo svojich právnych predchodcov nezaujímali\nneobstojí; svoj záujem preukázali svojimi výpoveďami. Žalobcovia zdôraznili, že žiaden z predložených\ndôkazov v konaní pred súdmi nižších inštancií zo strany žalovaného neobsahuje priamy prejav vôle\nprávnych predchodcov žalobcov o zrieknutí, respektíve vzdaní sa nehnuteľností a zrejmý úmysel\ndarovať nehnuteľnosti štátu. Z uvedeného dôvodu vlastníctvo právnych predchodcov žalobcov ostalo\nzachované. Aj z tohto dôvodu štát nemohol v zmysle zásady nikto nemôže na iného previesť viac\n\npráv ako má sám, previesť nehnuteľnosti na žalovaného na základe zmluvy o bezodplatnom\nprevode vlastníctva k pozemkom z 12. 12. 2014, nakoľko štát od 25. 02. 1949 ich vlastníkom nebol\nz titulu existencie Výmeru č. 4304 z 25. 02. 1949, ktorým pridelil nehnuteľnosti právnym predchodcom\nžalobcov.\n6.3. Pokiaľ dovolateľ namietal, že v inej veci odvolací súd v obdobných súvislostiach rozhodol\ninak (Krajský súd v Prešove sp. zn. 4Co/20/2012) táto námietka nemá charakter nesprávneho právneho\nposúdenia podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ktorý dovolací dôvod žalovaný namietal. V tomto smere\nžalobcovia poukázali aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 325/2016 vo vzťahu\nk rozdielnej judikatúre v skutkovo rovnakých, prípadne obdobných veciach. Žalobcovia navrhli, aby\ndovolací súd dovolanie odmietol z dôvodu, že dovolateľ nevymedzil právnu otázku v zmysle ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP a nie sú tak dané predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho\nprieskumu najvyšším súdom.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej\nneprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP),\nskúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.\nPo preskúmaní podaného dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že\ndovolanie nie je dôvodné, a preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n8. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, majúci v systéme opravných prostriedkov\ncivilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd\nnesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v\nrámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013,\n5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej\núpravy).\n9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť\nsa na príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdov nižšej inštancie,\nsa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za\nsplnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť vo veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,\nvrátane dovolacieho konania (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015,\n4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015).\n10. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorý sa môže uskutočniť dovolacie\nkonania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho\nkonania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto podmienka uplatniť, nemožno\nv žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (pozri rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/348/2013, 3Cdo/319/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014).\n11. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých spor bol právoplatne skončený meritórnym\nrozhodnutím musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých\nmimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť\ndovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho\nprípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej strane (porovnaj\nrozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).\n12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti; z\nustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak\nto zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach §\n420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie\nprávnej otázky).\n13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať\nnedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP,\nje procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a\nnáležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP\na § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad\nrozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n14. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ako aj\nz ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n\n15. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávny procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n16. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n17. Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP (ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP)\nplatí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny\nnázor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne\nzistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).\nHlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do\npráva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby\nsvojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n18. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konania. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva\njej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil\nsa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej\nvôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n19. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, z obsahu dovolania možno\nvyvodiť, že namietal hodnotenie dôkazov vykonané okresným a odvolacím súdom, v tomto smere\nnamietol aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a skutočnosť, že podľa jeho\ntvrdenia sa mal okresný súd v rozsudku (druhom v poradí) odkloniť od pre neho záväzných názorov\nodvolacieho súdu.\n20. Pokiaľ dovolateľ prezentoval jeho nespokojnosť s hodnotením vykonaného dokazovania a\ntým nedostatkami v skutkových zisteniach odvolacieho súdu, dovolací súd pripomína, že dovolanie\nnepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení\nskutkových zistení. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a\nrovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu,\nže nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a\nodvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto\nnemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani\nprieskumu nimi vykonaného dokazovania.\n21. Z obsahového hľadiska (§ 124 ods. l CSP) bolo jadrom dovolacej argumentácie žalovaného\nvyjadrenie jeho nespokojnosti s tým, akým spôsobom súdy nižšej inštancie vyhodnotili dôkazy vykonané\nv priebehu základného konania, keď dospeli k záveru, že k zániku vlastníckeho práva\nžalobcov nedošlo, a že iba poznámka na listine (Výmer o vlastníctve pôdy) „zriekol sa“ nepreukazuje\npriamy prejav vôle právnych predchodcov žalobcov o zrieknutí sa pridelených nehnuteľností. V tomto\nsmere dovolací súd zdôrazňuje, že samotný nesúhlas dovolateľa so skutkovými zisteniami a\nvyhodnocovanie len vybratých vykonaných dôkazov bez ohľadu na výsledky vyplývajúce z ostatných\nvykonaných dôkazov; polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo iba spochybňovanie správnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu, nielen významovo, ale ani v spojení s okolnosťami prejednávaného\nsporu, nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f) CSP.\n22. Dovolateľ v dovolaní spochybňuje vykonané dokazovanie a jeho hodnotenie a navodzuje vlastné\nhodnotenie smerujúce k založeniu svojho názoru na právne posúdenie sporu a úspechu v spore,\nže právni predchodcovia žalobcov sa vzdali im pridelených nehnuteľností, a to už v roku 1949,\nv ktorom im boli pridelené. Z tejto argumentácie pre žalovaného vyplýva pre neho pozitívny záver, že\nsporné nehnuteľnosti platne nadobudol zmluvou uzatvorenou so Slovenským pozemkovým fondom.\n23. Dovolací súd pripomína, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany,\nktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné. Úloha súdu je práve v tom, aby na základe\nvykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijal právne závery\ntomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata\ndovolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na\n\nargumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné, a naopak\ntvrdenia strany úspešnej za nepravdivé a bez relevancie.\n24 . Vzhľadom na dovolacie námietky týkajúce sa dokazovania, najvyšší súd akcentuje, že dokazovanie\nje časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci.\nPrávomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké\ndôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho\nvykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich\nbudú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež\nuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/201/2012, 4Cdo/125/2012,\n5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011).\n25. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a\ndôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia\ndôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15\nzákladných princípov Civilného sporového poriadku a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP\nznamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia\na jeho logického myšlienkového postupu (v podrobnostiach pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,\nMesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.\nH. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).\n26. Nesprávne, neúplné vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní\na ponúka vlastné hodnotenie, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované\nza vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Uvedenú dovolaciu námietku bez\nďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe\nodvolacieho súdu, a to preto, že hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal,\nteda v danom prípade súdu prvej inštancie, pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných\ndôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe\nprípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra\nnajvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000), ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho\nsúdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že\nani prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej\npraxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu\nkonania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1.\njúla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli a treba ich považovať za\nnaďalej aktuálne. Preto nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\nnedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne\nvyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017,\n8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nposudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a nedospel však k záveru o jeho\nústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).\n27. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu dovolací súd nie je oprávnený,\nlebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto\nnemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie. Inými\nslovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a\ndruhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v\nprehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj\nI. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie\nje postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,\nporušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery\nnie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva\nna spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)\nCSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil.\n28. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej\ninštancie vyplýva, že súdy nižšej inštancie dospeli k záveru, že žaloba žalobcov, že sporné nehnuteľnosti\npatria do dedičstva ich právnych predchodcov, je dôvodná, a preto bolo žalobe vyhovené. Okresný\nsúd vo svojom rozhodnutí (ktorého odôvodnenie si odvolací súd osvojil ako náležité a presvedčivé)\nustálil, že právni predchodcovia žalobcov nehnuteľnosti nadobudli na základe Výmeru o vlastníctve\npôdy, v predloženom Výmere ide o právne perfektnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcov k\npridelenej poľnohospodárskej pôde (tento záver v odvolacom a ani dovolacom konaní namietaný\nnebol). Tvrdenia žalovaného o tom, že prídelcovia sa pridelených nehnuteľností „zriekli“, neboli\n\nvykonaným dokazovaním preukázané; najmä nebol preukázaný prejav vôle právnych predchodcov\nžalobcov „zrieknuť sa“ pridelených nehnuteľností. K uvedenému záveru odvolací súd dodal, že v októbri\n1949 už prebiehal proces kolektivizácie, a z historických okolností je zrejmé, že tento proces\nneprebiehal v súlade so zásadami platnými v demokratickej spoločnosti. Bolo nevyhnutné dôsledne\nvyžadovať zo strany žalovaného jednoznačné preukázanie vôle právnych predchodcov žalobcov\nzrieknuť sa, resp. vzdať sa pridelených nehnuteľností; takýto jednoznačný dôkaz predložený nebol.\nTvrdenie o zrieknutí sa pridelených nehnuteľností bolo tvrdením žalovaného, a preto tento účastník\nmal povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Uvedený záver podľa dovolacieho súdu sa nejaví byť\notázny a bez dôkazného podkladu; je odôvodnený, vyplýva z hodnotenia vykonaného dokazovania z\nhľadiska pravdivosti a dôležitosti vykonaných dôkazov. Je v súlade so zásadami formálnej logiky a\nmá vo vykonanom dokazovaní dostatočnú oporu. Súdy nižších inštancií jednoznačne vysvetlili, že iba\npoznámka na Výmere o vlastníctve pôdy, písaná rukou, ktorá nie je súčasťou Výmeru predloženého\nžalobcami (keď oba majú povahu originálu), nepreukazuje jednoznačne skutočnú vôľu prídelcov a bez\niného dôkazu zapadá iba do historického kontextu doby spojenej s prideľovaním poľnohospodárskej\npôdy prostredníctvom Výmerov o vlastníctve pôdy a jej následného odnímania v procese\nkolektivizácie. Listiny, na ktoré dovolateľ poukázal už v konaní pred okresným a odvolacím súdom a v\nkonečnom dôsledku aj v podanom dovolaní, iba nadväzujú práve na túto rukou písanú poznámku na\nním predloženom Výmere o vlastníctve pôdy a nie sú tak dôkazom prejavu vôle právnych predchodcov\nzrieknuť sa pridelených nehnuteľností.\n29. Vo vzťahu k „zrieknutiu sa“ pridelených nehnuteľností dovolateľ namietal nesprávny postup súdu\nprvej inštancie majúci za následok porušenie práva na spravodlivý proces spočívajúce v tom, že súd\nprvej inštancie v ďalšom konaní vedúcom k rozhodnutiu vo veci samej nerešpektoval pre neho právne\nzáväzný názor odvolacieho súdu. Uvedená námietka ako dovolacia argumentácia neobstojí; odvolací\nsúd nerešpektovanie svojho právneho názoru v napadnutom rozhodnutí okresnému súdu nevytkol\n(a contrario takéto pochybenie nezistil). K uvedenému dovolací súd napokon uvádza, že dôvodom,\npre ktorý odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu (prvý v poradí) nebol nedostatočne zistený\nskutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie, ale nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu\n(prvého v poradí). Napokon už v zrušujúcom uznesení sa odvolací súd vyjadril (aj) k otázke „vzdania\nsa“ prídelu keď konštatoval, že ani jeden z predložených listinných dôkazov neobsahuje priamy prejav\nvôle právnych predchodcov žalobcov o zrieknutí sa pridelených nehnuteľností; tvrdenie o zrieknutí sa\npridelených nehnuteľností bolo tvrdením žalovaného, a preto táto strana mala povinnosť toto svoje\ntvrdenie preukázať; žalovaný si v tomto smere svoju dôkaznú povinnosť dostatočným spôsobom\nnesplnil. Ak v ďalšom konaní nebolo navrhnuté a ani vykonané ďalšie dokazovanie ohľadom prejavu\nvôle právnych predchodcov žalobcov, je zrejmé, že súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie\nkonanie v rozsudku (druhom v poradí) právny názor odvolacieho súdu rešpektoval.\n30. Iba okrajovo z podaného dovolania možno vyvodiť námietku nepreskúmateľnosti dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia.\n30.1. Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019,\n8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane\nodňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny\nnázor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie.\n30.2. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí ústavného súdu\nvyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) aj\nprávo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II.\nÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav\na po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery\nnepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú\nprijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah\nmedzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na\nstrane druhej.\n30.3. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia\nako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd\njasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi\n\nskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).\nPovinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých\nsvoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i\nprávnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných\nskutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba\ntakéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd by\nmal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí\nbyť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú\npresvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku\nktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,\nracionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS\n402/08).\n30.4. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami\nstrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane\ndruhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivý súdny proces, táto vada zakladá i\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n30.5. I v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.\n30.6. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s\npoukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne\nzávery, ktoré prijal.\n30.7. Pokiaľ dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd\nkonštatuje, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.\nf) CSP.\n30.8. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa náležitosti\nodôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno\npovažovať za nepreskúmateľný, či nedostatočne odôvodnený.\n30.9. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, síce stručne, zodpovedá\nzákladnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia\na ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú\npresvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri\nhodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových\nzistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je\nkoherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku\nktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia\nkrajského súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzal, keď dospel\nk záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že\nsporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi.\n30.10. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím\nsúdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom\nsúdu prvej inštancie vytvára organickú /kompletizujúcu/ jednotu) vyplýva, že súdy nižších inštancií sa\nvysporiadali s otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, preskúmali Výmer o\nvlastníctve pôdy a dospeli k záveru o právnej perfektnosti tejto verejnej listiny, Výmer o vlastníctve\npôdy považovali za nadobúdací titul vlastníckeho práva žalobcov. Zhodne konštatovali, že iba uvedenie\npoznámky „zriekol sa“ na žalovaným predloženom Výmere nie je dôkazom, preukazujúcim skutočnú\nvôľu prídelcov zrieknuť sa pridelenej poľnohospodárskej pôdy. Okresný a odvolací súd nezistili iný titul\nzániku vlastníckeho práva k pridelenej pôde; okrem „vzdania sa“ iná strata vlastníckeho práva tvrdená\n\na preukazovaná nebola. Oba súdy zistili a vyhodnocovali otázku kolízie dvoch práv; vlastníckeho\npráva žalobcov (ich právnych predchodcov) a práva žalovaného ako dobromyseľného vlastníka a dali\nodpoveď aj na ďalšiu nastolenú otázku, či v osobách žalobcov (ich právnych predchodcov), nejde o tzv.\nnedbalých vlastníkov. Súdy nižších inštancií tak dali odpoveď na všetky podstatné otázky súvisiace\ns povahou prejednávanej veci a nastolené stranami sporu; vadou nepreskúmateľnosti napadnuté\nrozhodnutie netrpí.\n31. Dovolací súd vo vzťahu k dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP pripomína,\nže (ani prípadné) nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných\ndôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\npovažované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (pozri sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017,\n3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017, 9Cdo/86/2020). Pri\nposudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020)\nk záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, výnimkou sú iba rôzne\nzávažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného\nhodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom\nomyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V\npreskúmavanej veci však dovolanie na takýchto argumentoch nespočívalo.\n32. Dovolací súd konštatuje, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno\npovažovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to,\nže ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia\nčinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého\nnemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný\nsúd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov\na námietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nprávo strany na spravodlivý proces (IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011). Pri posudzovaní splnenia\npožiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná,\nlebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017);\ntento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019). Vzhľadom\nna uvedené dovolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré dovolateľ uvádzal v dovolaní o\nzmätočnosti (§ 420 CSP) napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom riadneho a\nvyčerpávajúceho odôvodnenia, pretože uvedené nezistil.\n33. Dovolateľ neopodstatnene namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mu mal\nznemožniť uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP); nezistenie porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP bolo dôvodom pre zamietnutie dovolania v zmysle ustanovenia § 448 CSP.\n34. Žalovaný podané dovolanie odôvodnil aj s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP\na tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n35. Dovolateľ poukázal na svoje postavenie ako nadobúdateľa v dobrej viere; za ustálenú rozhodovaciu\nprax považoval závery vyplývajúce z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS\n549/2015 zo 16. 03. 2016 a sp. zn. I. ÚS 460/2017 z 20. 12. 2017 dôvodiac, že ústavný súd v danej\nproblematike konzistentne zastáva, že ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych\nvzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúcej sa od princípu\nprávneho štátu; táto ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Tvrdil tak,\nže napadnuté rozhodnutie sa v otázke dobromyseľného nadobúdateľa odkláňa od ustálenej judikatúry\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.\n36. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku treba zahrnúť predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako\njudikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.\nSúčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo\nviacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z\nhľadiska vecného na ne nadviazali. V zmysle R 71/2018 do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu podľa § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\n\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR\na vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a\nsprávy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných\nSEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Rozhodnutia krajských súdov a súdov iných štátov, a teda\nani rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky pod tento pojem\nnespadajú.\n37. Dovolateľ poukázal na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktoré\nboli prevzaté do ďalších rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017. Podstata\nargumentácie spočíva v závere, že ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí\ntak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho\npráva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do\nvzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a\nprincíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z\nobidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať\nvšeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho\nrozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože\ntento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list\nvlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.\n37.1. Ústavný súd Slovenskej republiky v neskoršom náleze z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS\n510/2016 tieto závery čiastočne koriguje konštatovaním, že súčasťou princípu materiálneho právneho\nštátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom\nv prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti; z tohto dôvodu konajúci senát ústavného\nsúdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným\nnadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo. Na závery z citovaného\nnálezu ústavný súd, pri nezavrhnutí mimoriadne výnimočnej možnosti poskytnutia ochrany práv\ndobromyseľným nadobúdateľom, pri zdržanlivom prístupe k tejto otázke, poukázal aj v uznesení\nz 9. februára 2021 sp. zn. IV. ÚS 59/2021.\n38. Dovolací súd, rovnako ako v rozhodnutí z 27. marca 2024 sp. zn. 2Cdo/226/2021, poukazuje na to,\nže donedávna existovali dve skupiny rozhodnutí, posudzujúce predmetnú otázku, keď do prvej skupiny\nbolo možné zaradiť rozhodnutia zotrvávajúce na zásade „nemo plus iuris“ a do druhej skupiny\nrozhodnutia, ktoré túto zásadu umožňovali prelomiť, keď v nich boli okrem iného reflektované závery\nvyslovené v nálezoch ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017), ktoré\npripúšťali nadobudnutie vlastníckeho práva (len) na základe dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľností.\n38.1. Do prvej skupiny rozhodnutí zotrvávajúcich na zásade nemo plus iuris patrili napríklad rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016,\n5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019, ktoré, okrem iného, uvádzali, že „ak je prvotná kúpna zmluva\nneplatná, nestal sa prvý kupujúci (v preskúmavanej veci je ním žalovaný 1/) vlastníkom nehnuteľnosti\na v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (vrátane žalovaných 3/\na 4/) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na\nzáklade absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva;\nnemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.\nRovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv\nnadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako\nmá sám.“ ... „i keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností „prevedených“ ďalej\nna iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“.\nDobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva\na povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný\nprávny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie\nje takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými\nslovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad\nzápisom v katastri.“\n38.2. Do druhej skupiny rozhodnutí, ktoré pripúšťali prelomenie zásady nemo plus iuris, resp. priamo\nkonštatovali možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva (resp. iného vecného práva) s odkazom na dobrú\nvieru jeho nadobúdateľa, bolo možné zaradiť rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/160/2018,\n2Cdo/231/2017, 4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019, 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020, 6Cdo/71/2011 a\n6Cdo/792/2015, z ktorých vyplývali, okrem iného, nasledovné závery: „aj keď dôsledkom vyplývajúcim\nz vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka,\nnemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp\n\nochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací\nsúd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť\nviac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne,\npokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa\npráva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky z 2. októbra 2012 sp. zn. I.\nÚS 3314/11). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany\ndobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci\nmusí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť\ndobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ\nnehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a\npovahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného\njedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva\nzapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.“ ... „v tomto prípade totiž platí, že\nvlastníkom veci sa stane ten, kto legálne získal vec zapísanú v katastri nehnuteľností a bol vzhľadom na\nvšetky okolnosti v dobrej viere v oprávnenie druhej zmluvnej strany vlastnícke právo previesť na základe\nriadneho titulu. Dobrá viera tu nie je formulovaná ako výnimka zo základného pravidla, ale ako znak\nskutkovej podstaty základnej normy (§ 123 Občianskeho zákonníka). Preto nadobúdateľ svoju dobrú\nvieru nebude musieť preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods.\n1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto\ndomnienku vyvrátil, t. j. aby podal plný dôkaz zlej viery nadobúdateľa a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa\nmu to nepodarí preukázať.“\n38.3. Už citovaný nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 510/2016 z 19. januára 2021 do istej miery korigoval\nsvoje predošlé rozhodnutia vo vzťahu k nastolenej právnej otázke a svojím spôsobom otvoril cestu k\nustáleniu rozhodovacej praxe v tejto oblasti aj na pôde najvyššieho súdu, ktoré našlo svoje zhmotnenie\nv rozhodnutí veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020. Ústavný súd sa v\nuvedenom náleze vyjadril k viacerým skutočnostiam, ktoré sú významné aj pre skúmaný spor, a to k\nzáverom vysloveným v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27. februára 2013, k\nrozdielnej judikatúre najvyššieho súdu, týkajúcej sa predmetnej právnej otázky (a to aj v nadväznosti\nna rozhodnutia ústavného súdu), či k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa. Ústavný súd tu uviedol,\nže „si uvedomuje, že judikatúra slovenských najvyšších súdnych autorít momentálne nie je úplne\njednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany\ndobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Najvyšší súd v minulosti dlhodobo stabilne zastával názor o\nnemožnosti prelomenia zásady „nemo plus iuris“ princípom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa\n(napríklad sp. zn. 3Cdo/144/2010, 2MCdo/20/2011, 5MCdo/12/2011, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/307/2013),\na to väčšinou s odôvodnením, že súčasne platný právny poriadok priznáva ochranu dobromyseľnému\ndržiteľovi v právnom inštitúte vydržania, ktorý umožňuje oprávnenému (dobromyseľnému) držiteľovi\nnadobudnúť vlastnícke práva iba pri súčasnom splnení podmienky nerušeného uplynutia vydržacej doby.\nZa iných podmienok nemožno priznať dobromyseľnému držiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva.\nMedzi novšími rozhodnutiami najvyššieho súdu možno nájsť aj také, ktoré iba výnimočne pripúšťajú\nmožnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Z týchto rozhodnutí (sp. zn. 6Cdo/792/2015,\n4Cdo/102/2017, 6Cdo/71/2011) ale nevyplýva všeobecná prednosť jedného z kolidujúcich princípov. Ide\ntu skôr o pripustenie možnosti skúmania existencie výnimočných okolností, ktoré môžu v konkrétnom\nprípade nastať, a ktoré môžu byť dôvodom na ustúpenie od prísneho zotrvávania na princípe nemo\nplus iuris.“ Pokiaľ ide o ochranu dobromyseľných nadobúdateľov, ústavný súd poukázal na to, že „z\nhľadiska legitímnych očakávaní účastníkov predmetného súdneho konania proti sebe stoja očakávania\npôvodných vlastníkov, ktorí v relatívne krátkom časovom horizonte od straty svojho vlastníckeho práva\n(približne 7 mesiacov) podali na súde žalobu, a očakávania dobromyseľných nadobúdateľov. Pôvodní\nvlastníci legitímne očakávali, že ochrana vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu, ktorý ho\nnadobudol na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Dobromyseľní nadobúdatelia mohli\nlegitímne očakávať, že im súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako dobromyseľným držiteľom (§\n130 Občianskeho zákonníka), pretože platná právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala\nmožnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho\núkonu.“\n38.4. V otázke prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva\nod nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo v čase po podaní predmetného dovolania\nk zjednoteniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to prostredníctvom uznesenia veľkého\nsenátu obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021.\n\n38.5. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8\nods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho\nplénu a kolégiám), keď mu, okrem iného, priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu\nvýkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od\n1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého\nsenátu najvyššieho súdu (§ 48 Civilného sporového poriadku, II. ÚS 252/2019).\n38.6. Rozhodovanie veľkého senátu je zásadným právnym nástrojom, ktorým možno zjednotiť rozdielnu\nrozhodovaciu prax najvyššieho súdu, vzhľadom na záväznosť jeho rozhodnutí podľa § 48 ods. 3 veta\nprvá CSP pre ostatné senáty (občianskoprávneho ako aj obchodnoprávneho kolégia) najvyššieho súdu.\nAby totiž najvyšší súd mohol plniť svoju základnú úlohu, ktorou je zjednocovanie judikatúry, musí\nsamotná judikatúra najvyššieho súdu pôsobiť navonok jednotne, k čomu majú prispieť najmä všeobecne\nzáväzné rozhodnutia veľkého senátu.\n38.7. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach\n(sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne\nstabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho\npravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny\njudikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na\nvšetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba\nnachádza.\n38.8. V rozhodnutí sp. zn. 1VObdo/2/2020 veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke, okrem\niného, uviedol, že slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo\nvšeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným\nspôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v\nprípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka\nprávna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady,\nže vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje\nochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Veľký\nsenát dodal, že z predmetného konštatovania vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy\nbez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného\nnadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej\nvlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo\nvšeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť\nv subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Zároveň uviedol, že nadobudnutie veci v\ndobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom)\nnie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno\nnadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka).\n38.9. Veľký senát ďalej poukázal na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu\ndobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi.\nMedzi tieto výnimky zaradil ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka,\n§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61\nExekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017), (resp. § 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150\nods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017), pričom uviedol, že v iných prípadoch\nmá dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129\nods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom\nveci s poukazom na zásadu nemo plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci.\n38.10. Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady nemo plus iuris (resp. ochrany dobromyseľného\nnadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu\nnadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom\nprevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej) neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho\ntitulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predpokladaným. Uvedené okrem iného\nznamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže\nnadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami\nnakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý\nsa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom).\n38.11. Veľký senát vyslovil, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere, vyslovenom najvyšším\nsúdom už v rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998),\nv zmysle ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a\n\nhľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a\nnemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny\núkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade\nvlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem\nzákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia\n§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona, a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako\ntakého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred\nochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho\nnadobúdateľa.\n38.12. Veľký senát napokon dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť\nzapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver\nsúdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa\npreukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom\nprevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti\npredstavovala absolútne neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci\nnemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke\nprávo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom\nzávere, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe\nuž bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.\n39. Napokon aj na pôde ústavného súdu je aplikácia zásady nemo plus iuris ustálená. Ústavný súd\nSlovenskej republiky v uznesení z 21. augusta 2024 č. k. I. ÚS 454/2024-23 konštatoval, že na úrovni\nústavnej praxe došlo v ostatnom období k ustáleniu na právnom názore o potrebe uprednostnenia\nochrany pôvodného vlastníka s výnimkou tých prípadov, kde zákon výslovne vytvára právny rámec pre\nmožnosť nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka. Ústavný súd sa v otázke riešenia konfliktu princípu\nnemo plus iuris s princípom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa prikláňa k uprednostneniu\nzákonom predpokladaných spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom uprednostnenie práv\nnadobudnutých v dobrej viere úplne nezatracuje, ale vzhľadom na zásadu právnej istoty aplikáciu tohto\nprincípu pripúšťa iba vo veľmi obmedzenej miere (IV. ÚS 468/2023).\n40. Vzhľadom na dovolateľom namietaný odklon odvolacieho súdu v otázke dobromyseľného\nnadobúdateľa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (viď bližšie bod 5.1. a nasl. a bod\n35. tohto rozhodnutia) a so zreteľom na vyššie uvedené s akcentom na právne závery vyjadrené v\nzjednocujúcom rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021\n(§ 48 ods. 3 veta prvá CSP), ktoré sú pre senáty najvyššieho súdu záväzné (§ 48 ods. 3 veta prvá\nCSP), posudzoval dovolací súd v danom spore prípustnosť podaného dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP a dospel k záveru, že k odklonu v otázke dobromyseľného nadobúdateľa od ustálenej\nrozhodovacej praxe rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo. V prejednávanom spore nejde o žiadnu z\nvýnimiek zo zásady nemo plus iuris vyplývajúcu z ustanovení platných právnych predpisov a nebolo tak\nmožné vyvyšovať (uprednostniť) čo aj dobromyseľného nadobúdateľa (žalovaného) pred vlastníkom, u\nktorého nebol preukázaný prejav vôle smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam. S\nohľadom na tento záver, keď odklon dovolací súd nezistil, potom môže len konštatovať, že prípustnosť\ndovolania žalovaného z § 421 ods. 1 písm. a) CSP nevyplýva. Najvyšší súd preto procesne neprípustné\ndovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.\n41. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzavrel, že dovolanie žalovaného ako celok zamietol (§ 448\nCSP), pretože v časti namietajúcej vadu podľa § 420 písm. f) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné a v\nčasti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je neprípustné.\n42. Dovolací súd žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/, v dovolacom konaní úspešným, priznal podľa § 453 ods. 1\nCSP s použitím § 255 ods. 1 CSP voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania v plnom rozsahu.\n43. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7Co/2/2021", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e77d648-625d-4eba-a063-0a74fa969010", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.454.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 454/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 454/2024 z 21. 8. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-08-21", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.454.2024.1"}, {"guid": "ussr:78025386-db5b-471e-a5c9-f01a3fcda3f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.468.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 468/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 468/2023 z 19. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-19", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.468.2023.1"}, {"guid": "ussr:df20e6eb-2785-49b7-b31f-f81794a81854", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.59.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 59/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 59/2021 z 9. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-09", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.59.2021.1"}, {"guid": "ussr:419b7a90-8e8c-4e9e-a2f9-e64f3e477f9d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.510.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 510/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 510/2016 z 19. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.510.2016.1"}, {"guid": "ussr:17dc16df-c445-4281-b43f-90d8c091a54d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.40.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 40/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 40/2020 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.40.2020.1"}, {"guid": "ussr:72b29de8-c732-4f90-ac61-207da3650557", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.252.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 252/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 252/2019 z 12. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-12", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.252.2019.1"}, {"guid": "ussr:b1625bbc-6291-4f30-843a-cf65144a5545", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.61.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 61/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/2019 z 6. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-06", "citacie_n": 220, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.61.2019.1"}, {"guid": "ussr:68b04148-719c-4f46-af11-b40b24db0872", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 648, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:758bbe32-6474-4a2e-b030-47f550ecbcbd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 460/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 460/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.460.2017.1"}, {"guid": "ussr:f324c5e4-b36a-4f5c-b1d4-5f70cf9b6686", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:fc11689c-38e3-4162-ad82-5d35391833ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 151/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 320, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1"}, {"guid": "ussr:dbd4c25e-a63b-4bcb-9794-bd2d3b2f6251", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.325.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 325/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 325/2016 z 17. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-17", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.325.2016.1"}, {"guid": "ussr:64339766-e7b9-4a21-a009-450a8c8bbd58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3", "spisova_znacka": "I. ÚS 549/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 3. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-03-16", "citacie_n": 697, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.549.2015.3"}, {"guid": "ussr:11630bae-41fd-41db-96fd-4e5264fc9779", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 247/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 247/2014 z 1. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-01", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11630bae-41fd-41db-96fd-4e5264fc9779"}, {"guid": "ussr:137b076b-ad0b-43fc-8b04-aa8e7ef51da4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 324/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 324/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 171, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:137b076b-ad0b-43fc-8b04-aa8e7ef51da4"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:a65e7ce1-61b4-44fe-847f-04fc92329664", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 346/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 346/05 z 10. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-10", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a65e7ce1-61b4-44fe-847f-04fc92329664"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}], "citovane_v": [{"guid": "8087f47f-93c7-44e2-b11e-b66949145b57:b95cd5af-556e-4e1c-a831-e7b1dd32bd0a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7220210977.4", "spisova_znacka": "11Co/189/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/189/2024 z 29. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-12-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7220210977.4"}, {"guid": "21405ddd-3136-44ce-a740-5f82bf073533:9cb34e30-9aea-4210-89a7-ffb33895b2d8", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7221208842.2", "spisova_znacka": "11Co/147/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/147/2024 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7221208842.2"}, {"guid": "f3f49c7e-9657-473c-9815-1665927493ee:8268c2f5-ced8-49d6-b5d5-8b1d2fea5011", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7123218706.1", "spisova_znacka": "6Co/43/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/43/2025 z 27. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-05-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7123218706.1"}, {"guid": "46eb8afc-6696-4217-a23d-b96c4c8daf69:25ea46d1-4e87-4658-b987-db3f05584c9a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:6120327542.2", "spisova_znacka": "6Co/17/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/17/2025 z 15. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-04-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:6120327542.2"}]}