{"guid": "d3d3cc0c-e6c3-4e76-8aac-947db3766262:0455db98-2028-406f-8d2f-fd83922b6933", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8119213167.1", "spisova_znacka": "2Obdo/73/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/73/2022 z 31. 1. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2024, sp. zn. 2Obdo/73/2022, ECLI:SK:NSSR:2024:8119213167.1", "identifikacne_cislo": "8119213167", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivana Izakovičová", "sudca_id": 478, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-izakovicova-478", "datum_vydania": "2024-01-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "IV. ÚS 397/2024", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:ddd0963b-4d64-4981-8aa2-71b0e24374e2", "datum": "2024-08-27", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-524", "nazov": "§ 524 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-524", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-524"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-529", "nazov": "§ 529 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-529", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-529"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-1.odsek-2", "nazov": "§ 1 ods. 2 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-261.odsek-1", "nazov": "§ 261 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-261.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-261"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-264", "nazov": "§ 264 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-264", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-264"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-265", "nazov": "§ 265 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-265", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-265"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-323", "nazov": "§ 323 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-323", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-323"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-407", "nazov": "§ 407 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-407", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-407"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-3", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-524", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-529", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-1", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-261", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-264", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-265", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-323", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-407"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0455db98-2028-406f-8d2f-fd83922b6933", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8119213167.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8119213167.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8119213167.1/text", "citacie_n": 17, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Obdo/73/2022\n8119213167\n31. 01. 2024\nJUDr. Ivana Izakovičová\nECLI:SK:NSSR:2024:8119213167.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Izakovičovej\na členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej v spore žalobcu BFF Central Europe\ns.r.o., Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mostová 2, IČO: 44 414 315, zastúpeného Advokátska\nkancelária JANČO A PARTNERI, s.r.o., Bratislava, Štúrova 13, IČO: 36 367 524, proti žalovanému\nFakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, Prešov, Jána Hollého 5898/14, IČO: 00 610\n577, zastúpenému Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., Košice - mestská časť Juh, Kupeckého\n4, IČO: 36 863 947, o zaplatenie žalovaným uznaných pohľadávok s príslušenstvom, vedenom na\nOkresnom súde Prešov pod sp. zn. 22Cb/72/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského\nsúdu v Prešove zo dňa 21. júna 2022 č. k. 5Cob/5/2022-1298, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalovaného v časti istiny z a m i e t a.\nII. V časti príslušenstva rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. júna 2022 č. k. 5Cob/5/2022-1298\nv spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov z 27. októbra 2021 č. k. 22Cb/72/2019-1143 v časti\npríslušenstva zrušuje a vec v tejto časti vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Prešov.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 27. októbra 2021 č. k. 22Cb/72/2019-1143, výrokom I. uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť sumu 18 336 143,76 eura spolu s úrokom z omeškania vyčísleným v\nsume 89 343,88 eura a špecifikovaným vo výroku tohto rozhodnutia, ako aj paušálnu náhradu nákladov\nspojených s uplatnením pohľadávky vo výške 383 080 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.\nVýrokom II. súd žalobu v časti úroku z omeškania vo výške zo súm špecifikovaných vo výroku tohto\nrozhodnutia po dni 8. decembra 2016, zamietol. Výrokom III. súd v prevyšujúcej časti konanie zastavil.\nVýrokom IV. súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom uložil\npovinnosť žalovanému zaplatiť trovy žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 262 ods.\n2 Civilného sporového poriadku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.\n2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 16.\naugusta 2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 18 258 435,79 eura, resp. po správnom sčítaní\nsumy 18 836 143,76 eura s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania. Svoj návrh odôvodnil tak, že\nžalobca disponuje voči žalovanému 9 289 písomne uznanými nezaplatenými pohľadávkami v celkovej\nhodnote istiny vo výške 18 258 435,79 eura, resp. po správnom sčítaní sumy 18 836 143,76 eura a k\ntomu prislúchajúcimi úrokmi z omeškania a paušálnymi náhradami nákladov, 287 pohľadávkami, ktoré\nboli uznané a bola zaplatená istina a zostáva zaplatiť úroky z omeškania a paušálnu náhradu nákladov\na písomne uznanou pohľadávkou vo výške 96 322,80 eura ktorá predstavuje sumu úrokov z omeškania\nvyúčtovaných pôvodným veriteľom žalovanému penalizačnou faktúrou č. FA 15001 zo dňa 20. apríla\n2015, splatná dňa 20. mája 2015. Tieto pohľadávky, vrátane príslušenstva, boli žalovaným písomne\nuznané v zmysle § 323 Obchodného zákonníka, čo do právneho dôvodu a výšky jednotlivými dohodami\n\no uznaní záväzku z obdobia od 7. decembra 2016 do 17. septembra 2018 a jednostranným uznaním\nzáväzku žalovaným ako dlžníkom z 8. februára 2018.\n3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 1 ods. 1, § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 265, § 323\nods. 1, § 324 ods. 1, § 391 ods. 1, § 121 ods. 3, § 369 ods. 1, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, §\n1 ods. 2 a § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., § 524 ods. 1, § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, §\n144, § 145 ods. 1, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP.\n4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že predmetom tohto konania je uplatnenie\nuznaného záväzku vyplývajúceho z kúpnych zmlúv, ktorý bol postúpený na žalobcu. Medzi stranami\nnebolo sporné, že žalovaný platne uzatvoril kúpne zmluvy a následne písomne uznal neuhradené\npohľadávky, čo do dôvodu aj výšky, vrátane príslušenstva. Sporné medzi stranami je premlčanie\nniektorých pohľadávok žalobcu, ako aj nárok a výška príslušenstva z dôvodu rozporu s dobrými mravmi\na zásadou poctivého obchodného styku. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný\nsvoj dlh voči žalobcovi platne uznal spolu vo výške 19 157 028,16 eura, preto sa predpokladá, že v\nuznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Keďže žalovaný žalobcovi sumu dlhu neuhradil,\nresp. uhradil čiastočne, a preto si žalobca v konaní uplatňuje sumu 18 336 143,76 eura, súd žalobe\nžalobcu v tejto sume vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 18 336 143,76 eura. Žalobca v\npodaní zo dňa 15. októbra 2020 uviedol, že pri vypočítaní žalovanej istiny urobil chybu v počítaní, keď\nnesprávne uviedol, že žaluje istinu vo výške 18 258 435,79 eura, pričom správne má byť vo výške 18 336\n143,76 eura. Súd prvej inštancie uvedené posúdil ako chybu v počítaní, nakoľko sa naozaj jednalo len\no nesprávny matematický súčet už zažalovaných jednotlivých istín a nejednalo sa o zmenu (rozšírenie)\nžaloby, čo mal preukázané z vykonaného dokazovania.\n5. Žalovaný v konaní namietal premlčanie uznaného nároku v sume 2 352 520,83 eura a tvrdil, že žalobca\nsíce predložil uznanie záväzku ako jednostranný úkon žalovaného, z tohto jednostranného právneho\núkonu nevyplýva moment, kedy malo zo strany žalovaného k takémuto uznaniu dôjsť.\n6. Súd prvej inštancie považoval vyššie uvedenú argumentáciu žalovaného za účelovú a zároveň v\nrozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. Dodal, že uznanie záväzku je jedným zo\nspôsobov zabezpečenia záväzku a jeho význam spočíva najmä v uľahčení procesnej situácie veriteľa\nv prípade súdneho vymáhania svojho nároku voči žalovanému dlžníkovi. Uznanie záväzku zakladá\nvyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval, čo v prípade súdneho\nsporu znamená presun dôkazného bremena na dlžníka, uznaním záväzku dochádza k prerušeniu\nplynutia pôvodnej premlčacej lehoty a začína plynúť nová štvorročná premlčacia lehota. Vo vzťahu k\npostupu žalovaného vzhľadom na uznanie záväzku v danej veci, je legitímne očakávanie žalobcu na\npoctivé splnenie záväzku. Žalovaný sám vytvoril listinu s účinkami podľa § 323 Obchodného zákonníka\na neuviedol na nej dátum podpisu, pričom následne v konaní uplatnil námietku premlčania v dôsledku\nním spôsobeného nedostatku, preto súd prvej inštancie toto konania považuje za konanie v rozpore s\ndobrými mravmi, ktoré nemôže požívať ochranu obzvlášť, ak sám poukazuje na poctivý obchodný styk\na na konanie v súlade s dobrými mravmi. Inštitút poctivého obchodného styku predstavuje konkretizáciu\nvšeobecnejších morálnych pravidiel, ktoré sú obsiahnuté v pojme dobré mravy. Ak žalovaný tvrdí,\nže k uznaniu záväzku nedošlo k dátumu 8. februára 2018, tak je podľa konajúceho súdu dôkazné\nbremeno na žalovanom, že uznaný záväzok neexistuje, resp. že nedošlo k uznaniu k tvrdenému dátumu.\nZároveň okresný súd poukázal na skutočnosť, že na jednotlivých dohodách o uznaní bola pečiatka s\ndátumom prevzatia zodpovednej osoby, podpísaná zástupcom právneho zástupcu žalovaného, pričom\njednotlivé dátumy prevzatia zodpovedali dátumu podpisu jednotlivých dôvod, napr. Dohoda o uznaní\nzáväzku č. D/99/17/03/04 podpísaná žalovaným dňa 27. apríla 2017 a prevzatá právnym zástupcom\nžalovaného dňa 27. apríla 2017; Dohoda o uznaní záväzku č. D/2017/01/19 podpísaná žalovaným dňa\n27. apríla 2017 a prevzatá právnym zástupcom žalovaného dňa 27. apríla 2017; Dohoda o uznaní\nzáväzku č. D/2017/02/53 podpísaná žalovaným dňa 27. apríla 2017 a prevzatá právnym zástupcom\nžalovaného dňa 27. apríla 2017, a pod. Taktiež na viacerých predložených dohodách absentoval dátum\npodpisu žalovaného a žalovaný nenamietal ich platnosť a boli účinné, napr. Dohoda o uznaní záväzku\nč. D/99/18/08/08 zo dňa 17. septembra 2018; Dohoda o uznaní záväzku č. D/99/18/08/09 zo dňa 17.\nseptembra 2018. Taktiež na zadnej strane listiny, ktorým žalovaný uznal nárok v sume 2 352 520,83\neura je modrá pečiatka s dátumom 8. februára 2016 a textom AK GOGA, t.j. advokátskej kancelárie\nžalovaného, ktorá štandardne vykonávala právne revízie textov. Súd prvej inštancie mal na základe\nuvedeného preukázané, že nedošlo k premlčaniu danej pohľadávky a k uznaniu záväzku v sume 2 352\n520,83 eura došlo dňa 8. februáru 2018, pričom žalovaný nepreukázal opak.\n7. Žalovaný ďalej rozporoval nárok na príslušenstvo ako taký, pričom poukazoval na rozpor s dobrými\nmravmi, ako aj na Koncepciu oddlženia zdravotníckych zariadení. Konajúci súd poukázal na koncepciu\noddlženia a konštatoval, že ani v prípade, ak žalované pohľadávky a ich príslušenstvo vznikli na základe\n\ndodania zdravotníckeho materiálu a liekov taktiež nemôže odôvodňovať záver súdu, podľa ktorého\nje žalované príslušenstvo nemravné a nepoctivé. Nepoctivým a nemravným nie je ani postúpenie\npohľadávky a jej príslušenstva na postupníka a nepoctivým a nemravným nie je ani skutočnosť, že\npostupník zažaluje žalovaného a domáha sa okrem iného zaplatenia postúpeného príslušenstva. Súd\nuzavrel, že žalobcom uplatnené príslušenstvo pohľadávok v podobe úrokov z omeškania a paušálnej\nnáhrady nákladov spojených s ich uplatnením, je legitímnou súčasťou uplatňovaných nárokov žalobcu\na nemožno konštatovať ich rozpor s dobrými mravmi, resp. so zásadou poctivého obchodného styku.\nNezaplatením dlžných súm riadne a včas sa zároveň podľa okresného súdu žalovaný dostal do\nomeškania. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola pre hlavné refinančné operácie\nod 13. novembra 2013 vo výške 0,25%, od 11. júna 2014 vo výške 0,15%, od 10. septembra 2014 vo\nvýške 0,5%, od 16. marca 2016 je vo výške 0%, preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj požadované\núroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti každej jednotlivej faktúry a to tak, ako je\nuvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.\n8. Žalovaný ďalej namietal začiatok plynutia omeškania pri 38 pohľadávkach spoločnosti INTRAVENA,\ns.r.o. a uviedol, že oznámenie o postúpení pohľadávok spoločnosti INTRAVENA, s.r.o. mu bolo doručené\ndňa 8. februára 2016 a zároveň dňa 8. februára 2016 boli realizované platby spoločnosti INTRAVENA,\ns.r.o., čo žalovaný dôkazne doložil. V tejto časti súd žalobu zamietol (výrok II. rozhodnutia).\n9. Súd prvej inštancie ďalej v súvislosti s titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s vymáhaním\npohľadávok vo výške 40 eur uviedol, že žalobca disponuje voči žalovanému 9 577 uznanými\npohľadávkami plynúcich z jednotlivých faktúr (súčet uznaných 9 289 pohľadávok, ktoré nie sú zaplatené\nna istine a na úroku z omeškania a 287 pohľadávkami, ktoré boli uznané a bola zaplatená istina, čiže\nostáva len zaplatiť úroky z omeškania a penalizačnou faktúrou), žalobca má nárok na celkovú paušálnu\nnáhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 383 080,- eur (9 577 x 40 eur).Vzhľadom\nna skutočnosť, že žalobca zobral žalobu v časti úrokov z omeškania zo sumy 9 076,42 eura vo výške\n9,25% za obdobie odo dňa 29. novembra 2013 do dňa 13. januára 2014, v časti úrokov z omeškania\n9,25% ročne zo sumy 133,88 eura za obdobie odo dňa 20. mája 2013 do zaplatenia, v časti úrokov z\nomeškania 9,50% ročne zo sumy 982,20 eura za obdobie odo dňa 5. októbra 2013 do dňa 3. novembra\n2013, v časti úrokov z omeškania 9,05% ročne zo sumy 1 125,91 eura za obdobie odo dňa 8. októbra\n2014 do dňa 6. novembra 2014, časti úrokov z omeškania 9% ročne zo sumy 982,20 eura za obdobie\nodo dňa 16. marca 2018 do dňa 13. apríla 2018, v časti úrokov z omeškania 9% ročne zo sumy 982,20\neura za obdobie odo dňa 16. marca 2018 do dňa 13. apríla 2018, v časti úrokov z omeškania 9% ročne\nzo sumy 3 014,83 eura za obdobie po dni 23. októbra 2017 a v časti istiny 6 978,92 eura penalizačnej\nfaktúry vystavenej na sumu 96 322,80 eura späť, súd konanie v zmysle ustanovenia § 145 ods. 2 CSP\nv tejto časti vo výroku III. zastavil.\n10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods., § 257, § 262 ods. 1 a § 262\nods. 2 CSP.\n11. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa 21. júna 2022\nč. k. 5Cob/5/2022-1298, rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV, potvrdil. Krajský súd ďalej\nžalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\n12. K prvej odvolacej námietke odvolací súd uviedol, že je možné opraviť chyby v písaní a počítaní\nv samotnej žalobe, bez ohľadu na štádium sporového konania pred súdom prvej inštancie pokiaľ\nzo samotného obsahu žaloby a opisu skutkových okolností, resp. právnych dôvodov a výšky vzniku\npohľadávok dochádza iba k tzv. „surovej“ chybe v písaní a počítaní, kde samotný petit žaloby neobsahuje\nsprávnu sumu, avšak túto je možné jednoznačne zo samotného obsahu žaloby vyvodiť. Samotný\npetit žaloby je potrebné vnímať ako takzvaný prehľad „rešerš“, teda zhrnutie umožňujúce ľahkú\norientáciu v uplatnených nárokoch opisovaných v žalobe. Stačí v žalobe určite a zrozumiteľne označiť\nspôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo povinnosti, ktoré majú byť rozhodnutím súdu uložené\nžalovanému. Zmenou žaloby teda nie je žalobcom vykonaná oprava chýb v písaní a počítaní v petite\nžaloby bez zmeny skutkových tvrdení uvedených v samotnom obsahu žaloby. Za zmenu totiž dokonca\nnemožno považovať ani doplnenie, alebo spresnenie skutkového stavu (v posudzovanom prípade\nnedošlo ani k spresňovaniu, či doplňovaniu skutkového stavu uvedeného v žalobe, okrem vysvetlenia\nžalobcu ako, a prečo došlo k vzniku chyby spočívajúcej v písaní a počítaní pri tvorbe výpočtu číselnej\nsumy v petite žaloby), keďže spresnenie, či doplnenie skutkového stavu je možno považovať za\nprostriedok procesného úroku alebo obrany v zmysle ust. § 149 CSP. Túto námietku preto vyhodnotil\nodvolací súd ako nedôvodnú.\n13. Ohľadne druhej odvolacej námietky týkajúcej sa premlčania, resp. vyhodnotenia dátovej pečiatky\nprávneho zástupcu žalovaného na zadnej strane uznania, odvolací súd poukázal na hmotnoprávnu\núpravu inštitútu uznania záväzku, kde dochádza k otočeniu dôkazného bremena v rámci hypotézy\n\nprávnej normy. Žalovaný preto podľa odvolacieho súdu nesprávne konštatuje, že dôkazné bremeno bolo\nna strane žalobcu.\n14. Čo sa týka samotnej negatívnej dôkaznej teórie, na ktorú poukazuje žalovaný tu odvolací súd\nkonštatoval, že táto spočíva v tom, že negatívna teda neexitujúca skutočnosť sa zásadne nepreukazuje.\nTu však možno konštatovať, že samotná právna skutočnosť, teda uznanie záväzku nastala a samotné\nuznanie, resp. jeho existencia nebola ani namietaná zo strany žalovaného. Sporný bol len dátum\nuznania, alebo teda moment uznania takéhoto záväzku zo strany žalovaného. Pokiaľ teda žalovaný\npripustil a ani nenamietal tú skutočnosť, že k uznaniu došlo, nemožno použiť negatívnu dôkaznú teóriu,\npri ktorej sa preukazuje skutočnosť neexistujúca. V danom prípade to bola existujúca skutočnosť a\nbolo potrebné iba upresniť, alebo ozrejmiť pred súdom prvej inštancie kedy táto skutočnosť nastala\na nebolo treba osvedčovať záver, či takáto skutočnosť nastala, alebo nenastala. Negatívna dôkazná\nteória teda nie je aplikovateľná v prípadoch, ak sa iba zisťuje moment právnej skutočnosti, ktorá z\npohľadu oboch sporových strán nastala, avšak nie je zrejmé kedy presne sa tak stalo. V tomto odvolací\nsúd poukázal aj na právnu teóriu ohľadne právnych skutočností. Právne skutočnosti sú podmienky,\nteda okolnosti stanovené v hypotéze právnej normy, s ktorou sa spája vznik, zmena a zánik právnych\nvzťahov. Základným kritériom právnych skutočností je požadovaný vôľový aspekt a tieto sa delia za 1.\nna právne skutočnosti závislé od vôle subjektov, ktorými sú konanie alebo protiprávne konanie, a za\n2. právne skutočnosti nezávislé od vôle subjektov, ako napr. právne udalosti alebo protiprávny stav.\nPrávne udalosti sú okolnosti, ktoré vznikajú nezávisle od vôle subjektov, a s ktorými platné právo spája\nnásledky prejavujúce sa vo vzniku zmene alebo zániku právneho vzťahu. Špecifický význam pri právnych\nudalostiach má plynutie času, ktoré vyvoláva vznik a zánik právnych vzťahov. Typickým príkladom\nprávnej udalosti je aj premlčanie a preklúzia. Z tohto pohľadu je možné vnímať aj konkrétne uvedený\ndátum 8. február 2018 z pohľadu súdu prvej inštancie. Je zrejmé, že právna skutočnosť nastala a sporové\nstrany ju nerozporovali, teda k uznaniu došlo. Bolo teda na sporových stranách, aby na základe svojich\nskutkových tvrdení, resp. predložených listinných dôkazov uvedenú skutočnosť, čo sa týka momentu\nvzniku preukazovali, resp. popierali. V tomto je zrejmé, že žalobca predložil skutkové tvrdenia ako aj k\ntomu prislúchajúce listinné dôkazy, že k uznaniu záväzku došlo dňa 8. februára 2018 odvodzujúc tieto\nskutočnosti od pečiatky na rube papiera so spomínaným dátumom od právneho zástupcu žalovaného.\nPri takto predloženom listinnom dôkaze a skutkovom tvrdení zo strany žalobcu aj vzhľadom na otočené\ndôkazné bremeno pri uznaní záväzku bolo práve na strane žalobcu, aby v prvom rade svojim skutkovým\ntvrdením a neskôr aj predložením dôkazných prostriedkov vyvrátil uvedený dátum zo strany žalobcu. V\ntomto treba konštatovať, že žalovaný dátum 8. február 2018 nevyvrátil ani skutkovými tvrdeniami, keď\nneuviedol iný konkrétny dátum, ktorý by mal pripadať na uznanie záväzku a rovnako okrem neunesenia\nskutkového bremena neuniesol ani bremeno dôkazné, keď by ku nejakému dátumu predkladal aj\nkonkrétne dôkazné prostriedky. K dôkaznému bremenu na strane žalovaného a vznesenej námietke\npremlčania považoval odvolací súd za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že uznaním záväzku vzniká\nvyvrátiteľná právna domnienka o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Dlžník má\nvšak aj naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol (t.j. nejde o nevyvrátiteľnú právnu domnienku)\nprípadne, že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno v súdnom konaní zaťažuje dlžníka. Platí, že ak\nje v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku (t.j. vyvrátiteľná právna domnienka), má\nsúd tvrdenie v uznaní záväzku za preukázané, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Obchodný zákonník\numožňuje uznanie premlčanej pohľadávky (§ 323 ods. 1 druhá veta, § 407 ods. 4). Aj v tomto prípade má\nuznanie za následok vznik vyvrátiteľnej domnienky, že záväzok v čase uznania trval. Obchodný zákonník\nv tejto súvislosti nepožaduje existenciu ďalších skutočností, na rozdiel od Občianskeho zákonníka,\nktorý požaduje, aby ten, kto dlh uznal, o jeho premlčaní vedel. V obchodných vzťahoch dôsledky\nuznania aj premlčaného dlhu nastanú bez ohľadu na vedomosť dlžníka o premlčaní. Od okamihu\nuznania záväzku začne plynúť nová štvorročná premlčacia lehota (na rozdiel od desaťročnej premlčacej\nlehoty podľa Občianskeho zákonníka). Zároveň pri posudzovaní tejto odvolacej námietky odvolací súd\nzohľadnil aj právne závery v predmetných súdnych rozhodnutiach: „Ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ\nspája s čiastočným plnením záväzku (poskytnutým za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade\nusudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku) vznik vyvrátiteľnej domnienky\ntrvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania (ak nešlo o záväzok premlčaný).Ak uznanie dlhu založilo\nvyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní,\nv ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom\nneexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Na uplatniteľnosti tohto záveru potom nič nemení ani\nskutočnosť, že predmetom konania nie je splnenie hlavného záväzku, ktorý bol uznaný, ale splnenie\nzáväzku na úhradu zmluvnej pokuty, ktorou bolo riadne splnenie hlavného záväzku zabezpečené.\nPozitívne riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku\n\nalebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná\ndomnienka (napríklad v tvrdení žalovaného, že tovar mu nebol riadne odovzdaný a žalobca nepredložil\ndôkaz na vyvrátenie tohto tvrdenia), nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala\nzmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 7. mája 2003 sp. zn. 29\nOdo 180/2003). „Uznaním záväzku podľa § 323 ods. 1 OBZ je založená vyvrátiteľná právna domnienka\no trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania. Dôkazné bremeno trvania záväzku v dobe uznania\nsa tak presúva na dlžníka, ktorý ak sa má zbaviť povinnosti plniť, musí preukázať, že uznaný záväzok\nneexistuje. V procesnej rovine vznik vyvrátiteľnej domnienky nachádza svoj odraz v ustanovení § 133\nOSP (odvolací súd poznamenal, že v súčasnosti sa jedná o ust. § 192 CSP), ktoré určuje, že skutočnosť,\npre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ\nv konaní nevyšiel najavo opak. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za\nto, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia\ntohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom).\nVzhľadom k tomu, že podľa ustanovenia § 323 ods. 3 ObZ má uznanie záväzku účinky aj voči ručiteľovi,\nplatí tento záver aj pre prípad, ak je žalovaným ručiteľ. Kladné riešenie otázky, či účastník konania uniesol\ndôkazné bremeno, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej platí vyvrátiteľná\ndomnienka (§ 133 OSP), týmto účastníkom“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. augusta 2006\nsp. zn. 29 Odo 1457/2005). „Podľa § 323 ods. 1 prvá veta ObZ platí, že ak uzná niekto písomne\nsvoj určitý záväzok, má sa za to, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v dobe uznania. Účinkom\nuznania záväzku (okrem toho, že odo dňa uznania začína plynúť nová premlčacia doba) je uplatnenie\nvyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že sa má za to, že v dobe uznania záväzok v uznanom rozsahu\ntrvá, čo má za následok presun dôkazného bremena z oprávneného na povinného. V prípadnom spore\npreto žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý\nsi žalobou od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne uznal s účinkami podľa § 323 ObZ. S ohľadom\nna konštrukciu vyvrátiteľnej právnej domnienky nemusí žalobca v takom prípade preukazovať vznik a\npredpoklady žalobného nároku a je naopak na žalovanom (v dôsledku prechodu dôkazného bremena),\naby preukázal, že záväzok v dobe uznania netrval alebo po tomto uznaní zanikol“(rozsudok Najvyššieho\nsúdu ČR zo dňa 10. januára 2008 sp. zn. 32 Cdo 4465/2007). „Uznanie záväzku zachytáva stav ku\ndňu uznania, avšak dôkazné bremeno ohľadom neexistencie alebo zániku uznaného záväzku (či už\nku dňu uznania alebo k neskoršiemu dátumu) spočíva na dlžníkovi, prípadne na ručiteľovi“ (uznesenie\nNajvyššieho súdu ČR zo dňa 1. novembra 2006 sp. zn. 29 Odo 953/2004). „V prípade, že bol záväzok\nuznaný podľa § 323 ObZ, nemôže súd svoje rozhodnutie oprieť o to , že nemožno zaujať spoľahlivý\nzáver, že medzi stranami sporu existoval právny vzťah, ale musí vychádzať z toho, či bola v konaní\nvyvrátená domnienka existencie záväzku. Nejasné okolnosti vzniku záväzku samy o sebe k vyvráteniu\ndomnienky podľa § 323 ObZ nepostačujú. Ak súd nerešpektoval ustanovenie § 133 OSP a vychádzal z\ntoho, že nemožno zaujať spoľahlivý záver, že medzi stranami sporu existoval právny vzťah, z ktorého by\nvyplývala povinnosť žalovaného zaplatiť žalovanú čiastku, jeho postup bol v danom prípade v rozpore s\nustanovením § 133 OSP, nakoľko smeroval k preukázaniu toho, čo malo byť považované za preukázané\n(existencia záväzku medzi žalobcom a žalovaným)“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25. októbra\n1999 sp. zn. 29 Cdo 2854/1999). Zároveň je potrebné uzatvoriť, že rovnaké kritériá o spočívaní bremena\ntvrdenia a dôkazného bremena na dlžníkovi je potrebné aplikovať aj pri vznesení námietky premlčania\nz dôvodu iba potencionálneho oslabenia práva veriteľa. „Súčasne je treba podotknúť, že nie je možné,\naby odvolací súd posúdil nárok žalobcu ako premlčaný bez toho, aby stanovil konkrétny dátum od kedy\npremlčacia doba plynula, keďže v tomto prípade nemožno posúdiť kedy táto premlčacia doby skutočne\nuplynula. Súd v tomto prípade musí urobiť jasný skutkový záver o tom, kedy začala premlčacia doba\nbežať a na základe nej dospieť k právnemu záveru, či je žalovaný nárok premlčaný alebo nie“ (rozsudok\nNajvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/628/2007 zo dňa 31. marca 2009).\n15. K tretej odvolacej námietke žalovaného ohľadne príslušenstva pohľadávky a úrokov z omeškania\na ich rozpore s obchodnými zvyklosťami medzi dodávateľmi zdravotníckeho tovaru sa odvolací súd\nplne stotožnil a poukázal už na svoj právny názor vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 7Cob/74/2020 zo\ndňa 20. októbra 2020, kde nevidí dôvod na odklon od tohto právneho záveru a naďalej zotrváva\nna závere, že nepoctivým a nemravným nie je uplatňovanie si zákonného príslušenstva pohľadávky.\nRovnako bol naďalej toho názoru, že žalobca, na ktorého boli postúpené predmetné pohľadávky nie\nje viazaný obchodnými zvyklosťami, ktoré mohli existovať medzi žalovaným a jeho dodávateľmi, teda\npôvodnými veriteľmi. Príslušenstvo pohľadávky podľa názoru odvolacieho súdu je absolútne legálny a\nzákonný inštitút a samotné dodávanie zdravotníckeho materiálu nemá na existenciu tohto inštitútu, ako\naj samotnú voľbu jeho použitia zo strany ktorejkoľvek zo zmluvných strán, žiaden vplyv.\n\n16. K štvrtej odvolacej námietke žalovaného ohľadne uplatňovania si paušálnej náhrady nákladov\nspojených s pohľadávkou odvolací súd konštatuje, že žalobcom uplatnené pohľadávky nevznikali\nnaraz a nejednalo sa ani o účelové a dokonca ani o špekulatívne rozdeľovanie pohľadávok a každá\nz pohľadávok uplatnená žalobcom je nepochybne aj samostatne žalovateľnou pohľadávkou, čo je\nzákladný predpoklad pre uplatnenie si paušálnej náhrady nákladov spojených s takýmto uplatnením.\nNeexistuje preto z pohľadu odvolacieho súdu žiaden zákonný dôvod pre priznanie iba jednej paušálnej\nnáhrady, resp. žiadnej paušálnej náhrady z dôvodu postupovania takejto pohľadávky. Tu je potrebné\nkonštatovať, že právne závery žalovaného k paušálnym náhradám nákladov sú opierané iba o dve\nvýnimočné rozhodnutia krajských súdov napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorými\ntunajší súd nie je viazaný a práve naopak je toho názoru, že pre závery uvedené v týchto rozhodnutiach\nneexistuje v posudzovanej veci hmotnoprávny predpoklad.\n17. K poslednej piatej odvolacej námietke ohľadne možnej aplikácie § 257 CSP, a to existencie dôvodov\nhodných osobitného zreteľa, odvolací súd konštatuje, že žalovaný paradoxne viní z podania žaloby\nžalobcu, keď je v omeškaní s plnením svojich záväzkov, ktorých existenciu v zásade nespochybňuje päť\na viac rokov. V paralelnom kontexte absurdnosti vníma odvolací súd vznesenú námietku premlčania a\nzároveň žiadosť žalovaného o aplikovanie ust. § 257 CSP, ktorá je postavená na jej tvrdení, že žalobca\nmal čakať na zaplatenie a v prípade, že takúto žalobu podal zavinil jej podanie samotný žalobca, keď ako\nargumentáciu k tomuto odvolaciemu dôvodu žalovaná v podanom odvolaní uviedla: „Predmetný spor\nbol vyvolaný výlučne žalobcom, nakoľko tento nebol ochotný byť uspokojený v rámci oddlženia a takisto\nnebol ochotný počkať na úhradu pohľadávok podľa schopnosti a možnosti žalovanej, hoci žalovaná\npohľadávky uhrádzala priebežne“. Z týchto dôvodov odvolací súd nevzhliadol možnosť aplikácie § 257\nCSP pred súdom prvej inštancie a ani pred súdom odvolacím.\n18. Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá podľa § 396 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP.\n19. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „dovolateľ“) prostredníctvom svojho\nprávneho zástupcu dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP).\n20. Dovolateľ uviedol, že v prejednávanej veci bolo spornou skutočnosťou určenie momentu, kedy došlo\nk uznaniu dlhu ohľadom pohľadávky, ktorá bola postúpená zo spoločnosti Meditecon, s.r.o. vo výške 2\n352 520,83 eura na osobu žalobcu. Na listinnom dôkaznom prostriedku predloženom žalobcom, ktorým\nbolo jednostranné uznanie predmetnej časti istiny zo strany dovolateľa, absentoval dátum vykonania\njednostranného právneho úkonu. Žalovaný sa v konaní na súde prvej inštancie bránil tvrdením, že\nžalobca nepreukázal moment uznania a včas vzniesol námietku premlčania dôvodiac, že uznávací\nprejav žalovaného bol vykonaný predo dňom, od ktorého ku dňu podania žaloby uplynuli najmenej štyri\nroky. Žalovaný takisto tvrdil, že preukázanie spôsobilosti pohľadávky byť vymáhateľnou ťaží žalobcu,\npretože iba z nepremlčanej pohľadávky môže pre seba vyvodzovať pozitívne právne následky a to,\nže žaloba v tejto časti nároku bola podaná včas. Moment uznania záväzku žalovaného je teda v\ndanom prípade z hmotnoprávneho hľadiska rozhodujúci pre určenie jeho vymáhateľnosti a podľa názoru\ndovolateľa jednoznačné určenie a preukázanie momentu uznania zaťažuje v zmysle čl. 8 CSP práve\nžalobcu.\n21. Na jednostrannom uznaní predloženom žalobcom absentoval dátum, kedy k uznaniu žalovaným\nmalo dôjsť a žalobca moment uznania odvodzoval od dátumu, tzv. advokátskej parafy právneho\nzástupcu žalovaného nachádzajúcej sa na zadnej strane predmetnej listiny. S týmto záverom sa stotožnil\naj odvolací súd. Podľa názoru dovolateľa však dátum nachádzajúci sa na advokátskej parafe v žiadnom\nprípade nie je možné stotožňovať s momentom uznávacieho prejavu urobeného oprávnenou osobou, t.j.\nštatutárnym orgánom žalovaného, pričom určenie momentu kedy k uznaniu došlo, bolo v prejednávanej\nveci rozhodujúcou skutočnosťou (bod 22. napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu).\n22. Vzhľadom na vyššie uvedené podľa názoru dovolateľa bola rozhodujúcou otázkou v prejednávanej\nveci tá, „či parafa právneho zástupcu, ako osoby neoprávnenej na konanie v mene právnickej osoby,\nktorá sa nachádza na rube listiny zachytávajúcej hmotnoprávny úkon, je relevantnou výkladovou\npomôckou preukazujúcou moment vykonania právneho úkonu, na ktorom dátum uznania absentuje“.\nNakoľko sa jedná o otázku, ktorá doposiaľ v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu riešená nebola,\ndovolateľ má za to, že je naplnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n23. Dovolateľ sa nestotožňuje s právnym posúdením odvolacieho súdu ohľadom skutočnosti, že ak\nsa na jednostrannom uznaní, na ktorom absentuje dátum preukazujúci moment uznania nachádza\nadvokátska parafa, pri ktorej je uvedený podpis a dátum, tak tento predstavuje moment uznávacieho\nprejavu, nakoľko pečiatka na rube papiera hodnoverným spôsobom nepreukazuje ani skutočnosť, či\nsa pečiatka viaže k lícnej strane predmetného listu, pokiaľ aj áno, čo malo byť dôvodom a predmetom\n\nkontroly, a už vôbec nepreukazuje moment uznávacieho prejavu, ktorý mal vykonať štatutárny orgán a\nnie právny zástupca žalovanej. Dovolateľ sa nestotožňuje s tým, aby na splnenie povinnosti tvrdenia\nžalobcovi podľa čl. 8 CSP postačovalo tvrdenie o tom, že moment uznávacieho prejavu vyplýva z\nadvokátskej parafy, ktorá sa nachádza na inej strane tohto listinného dôkazného prostriedku s následným\npresunom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti na dovolateľa, a to aj z dôvodu, že dovolateľ v\nkonaní poukazoval napr. na Dohodu o uznaní záväzku č. D/2017/05/107, či Dohodu o uznaní záväzku\nč. D/2017/08/173, na ktorých pečiatka kontroly právnym zástupcom žalovanej absentuje, a preto\ndátum uvedený v rámci pečiatky na rube papiera nemôže preukazovať moment uznávacieho prejavu\nštatutárneho orgánu žalovaného.\n24. Aj v zmysle dikcie ust. § 323 Obchodného zákonníka je podľa dovolateľa zrejmé, že moment\nuznávacieho prejavu je nevyhnutným pre určenie začatia plynutia novej štvorročnej premlčacej doby „ak\ndlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania“. Žalovaný\nnepopieral, že k uznaniu došlo, avšak skutočnosť, či žalobca v tejto časti žalobou uplatneného nároku\npodal žalobu včas, zaťažuje žalobcu aj s prihliadnutím na procesnú obranu žalovaného spočívajúcu vo\nvznesení námietky premlčania týkajúcej tejto časti žalobou uplatneného nároku.\n25. Dovolateľ ďalej uviedol, že uplatnenie nároku týkajúceho sa príslušenstva pohľadávky nie je v\nodvetví zdravotníctva v súlade so zaužívanou obchodnou zvyklosťou medzi pôvodnými dodávateľmi\nzdravotníckeho tovaru, liekov a špeciálneho zdravotníckeho materiálu a zdravotníckymi zariadeniami,\nktoré sú štátnymi príspevkovými organizáciami a v tomto odvetví je uplatnenie nároku žalobcom v tejto\nčasti v rozpore s poctivým obchodným stykom, a tým aj v rozpore s dobrými mravmi.\n26. Rozhodujúcou skutočnosťou v časti žalobcom uplatneného príslušenstva pohľadávky bolo právne\nposúdenie otázky, či žalobca ako subjekt pôsobiaci mimo odvetvia zdravotníctva, ktorý v tomto odvetví\nnepodniká, netvorí žiadne hodnoty a zároveň odmieta sa zúčastniť štátom riadenej koncepcie oddlženia\nzdravotníckych zariadení, pri uplatnení príslušenstva pohľadávky, ktorú získal postúpením od pôvodných\nveriteľov žalovaného, ktoré si títo pôvodní veritelia štandardne voči zdravotníckym zariadeniam\nneuplatňujú, koná v rozpore s poctivým obchodným stykom a tým aj dobrými mravmi, pokiaľ nerešpektuje\nobchodnú zvyklosť v tomto odvetví spočívajúcu v dobrovoľnom neuplatňovaní príslušenstva pohľadávky\npôvodnými veriteľmi voči zdravotníckym zariadeniam napriek tomu, že pohľadávky od pôvodných\nveriteľov žalobca nadobudol za odplatu rovnajúcu sa maximálne výške istiny postúpených pohľadávok,\nresp. ich nižšej výške. Nakoľko sa jedná o otázku, ktorá doposiaľ v rozhodovacej činnosti dovolacieho\nsúdu riešená nebola, dovolateľ má za to, že je naplnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP a podanie dovolania je dôvodné.\n27. Dovolateľ zdôraznil, že ako zdravotnícke zariadenie vo forme štátnej príspevkovej organizácie je\nohľadom svojich príjmov takmer výlučne závislý od platieb pochádzajúcich od zdravotných poisťovní,\npričom svoje záväzky voči dodávateľom uspokojuje podľa svojich finančných možností priebežne,\nčo má za následok ich postupné uspokojovanie, ktoré prebieha aj po lehote splatnosti, avšak vždy\ndôjde k uhradeniu istiny zo strany žalovaného v jej celkovej výške, s čím sú dodávatelia uzrozumení\na príslušenstvo pohľadávky nepožadujú. V nemožnosti plniť svoje záväzky včas nejde o žiadnu\nsvojvôľu zo strany žalovaného a žalovaný sa plneniu svojich záväzkov ani nevyhýba (v tejto súvislosti\npoukazovala napríklad na uzatváranie dohôd o uznaní záväzku). Dodávatelia zdravotníckej techniky,\nliekov a materiálu napriek vedomosti o predmetnej skutočnosti opakovane vstupujú do obchodných\nzáväzkových vzťahov so žalovaným a sú uzrozumení, že k riadnemu splneniu pohľadávky dochádza\naj po lehote splatnosti. Z uvedeného záveru možno odvodiť dôležitý záver, že v prípade úhrady istiny v\nplnej výške (aj keď po lehote splatnosti), pôvodný veriteľ nemá záujem o príslušenstvo v podobe úrokov\nz omeškania ani paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, čo možno v rovine de\nfacto vyložiť ako vzdanie sa práva na príslušenstvo, resp. jeho dobrovoľné neuplatňovanie v intenciách\nzaužívanej obchodnej zvyklosti.\n28. Preto podľa dovolateľa nemožno klasifikovať postup žalobcu, ktorý je podnikateľským subjektom\npôsobiacim mimo sféry zdravotníctva, spočívajúci na systematickom odkupovaní pohľadávok od\npôvodných veriteľov - dodávateľov zdravotníckeho tovaru a liekov za odplatu nedosahujúcu\npravdepodobne ani výšku istiny, a v následnom vymáhaní týchto pohľadávok od zdravotníckych\nzariadení v plnej výške istiny, spolu s úrokmi z omeškania a s paušálnou náhradou nákladov spojených\ns uplatnením pohľadávky (t.j. so všetkými právami spojenými s inštitútom postúpenia pohľadávok),\nako poctivý, nakoľko pôvodní dodávatelia zdravotníckeho tovaru príslušenstvo pohľadávky zásadne\nnepožadujú a zúčastňujú sa štátom riadenej koncepcie oddlženia. Žalobca zneužíva svoje dominantné\nekonomické postavenie a napriek naliehavému verejnému záujmu na zúčastnení sa koncepcie\noddlženia sa tohto procesu, výlučne z dôvodov maximalizácie svojho zisku, zúčastniť odmieta.\n\n29. Dovolateľ vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie prípadne, aby napadnuté rozhodnutie zmenil\ntak, že žalobu žalobcu zamieta a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi\nv rozsahu 100%.\n30. Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu (č.l. 1448 spisu) uviedol, že v skúmanom prípade nie\nje daná prípustnosť dovolania, nakoľko body predložené žalovaným nepredstavujú otázku zásadného\nprávneho významu. Ak by sa aj dovolací súd s uvedeným nestotožnil, zastáva názor, že v takom prípade\nsú splnené podmienky pre zamietnutie dovolania, nakoľko je v celom rozsahu nedôvodné.\n31. V prípade prvej dovolacej otázky žalobca poukázal na napádané rozhodnutie odvolacieho súdu,\ns ktorého závermi sa stotožnil. Dodal, že žalovaný v konaní neprodukoval absolútne žiaden dôkaz, z\nktorého by vyplýval akýkoľvek iný dátum uznania, súd prvej inštancie a následne i odvolací súd nemali\npreto dôvod ustáliť iným spôsobom začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, než na 8. februára\n2018. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že listinu obsahujúcu uznanie záväzku podpísal žalovaný,\nteda on jediný mal ničím neobmedzenú možnosť preukázať to, že dátum podpisu bol odlišný od toho,\nktorý ustálil na základe vykonaného dokazovania súd. Pokiaľ tak žalovaný v priebehu celého konania\nneučinil, z takéhoto jeho správania je možné samo o sebe vyvodiť dôvodný záver, že si bol i on sám\nvedomý skutočnosti, že k uznaniu reálne došlo v deň, ktorý preukázal žalobca.\n32. Rovnako v prípade druhej dovolacej otázky žalobca poukázal na napádané rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, s ktorého závermi sa stotožnil. Zároveň opakovane dal do pozornosti, že závery, ku ktorým\ndospel Národný kontrolný úrad vo svojej záverečnej správe z roku 2017, keď predmetom kontroly boli\nVerejné financie a majetok zdravotníckych zariadení za roky 2011 až 2015. Kontrolovaným subjektom\nbola aj Fakultná nemocnica J. A. Reimana Prešov. Podľa zistených skutočností konštatovaných v\nspráve „Aj tretia etapa kontrol NKÚ SR potvrdila, že hospodárenie a nakladanie s majetkom prevažnej\nväčšiny nemocníc - príspevkových organizácií MZ SR, nezodpovedá základným princípom riadenia\nna základe rozpočtových pravidiel, t.j. princípom hospodárnosti a efektívnosti. Nereálne stanovené\nrozpočty, nezáväznosť ich plnenia, nízka miera osobnej zodpovednosti za dosahované výsledky,\nneefektívnosť obstarávania, prevládajúci administratívny prístup k riadeniu pred manažérskym, to sú\nhlavné znaky hospodárenia väčšiny týchto zdravotníckych zariadení“.\n33. V zmysle všetkých skutočností uvedených má žalobca za to, že podané dovolanie žalovaného proti\nI. a IV. výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné. Žalobca preto navrhuje, aby dovolací súd\ndovolanie v zmysle ustanovenia § 447 písm. c) CSP odmietol a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok\nna náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. V prípade, ak dovolací súd dospeje k záveru, že\nnie sú splnené podmienky pre odmietnutie dovolania, žalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie v\nsúlade s ustanovením § 448 CSP rozsudkom dovolanie zamietol a priznal žalobcovi voči žalovanému\nnárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.\n34. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“)] po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný,\nv neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený podľa § 429 ods.\n1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný\nprostriedok žalovaného je sčasti dôvodný.\n35. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho\nprípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí,\nže narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť\nvyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky,\nza ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno\ninterpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (porovnaj 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021).\n36. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je\nproti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne\nnapadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú\ntaxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho\nsúdu.\n37. Dovolateľ vo svojom dovolaní dôvodí prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\nDovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\n\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\nK právnej otázke č. 1 - kvalifikované vznesenie námietky premlčania\n38. Žalovaný konajúcim súdom v prvom rade vytkol, že nesprávne právne posúdili tú otázku: „či\nparafa právneho zástupcu, ako osoby neoprávnenej na konanie v mene právnickej osoby, ktorá sa\nnachádza na rube listiny zachytávajúcej hmotnoprávny úkon, je relevantnou výkladovou pomôckou\npreukazujúcou moment vykonania právneho úkonu, na ktorom dátum uznania absentuje“. S poukazom\nna § 323 Obchodného zákonníka dovolateľ nepopieral, že k uznaniu záväzku v súdenej veci došlo, avšak\nskutočnosť, či žalobca v tejto časti žalobou uplatneného nároku podal žalobu včas, zaťažuje žalobcu aj\ns prihliadnutím na procesnú obranu žalovaného spočívajúcu vo vznesení námietky premlčania týkajúcej\ntejto časti žalobou uplatneného nároku. Dovolací súd vzhľadom na uvedené a obsah celého súdneho\nspisu za kľúčovú právnu otázku považuje tú „či dlžník (žalovaný) kvalifikovane vzniesol námietku\npremlčania žalobou uplatneného nároku tým, že namietol absenciu dátumu na ním vykonanom uznaní\nzáväzku v písomnej forme, z ktorého dôvodu takto označený moment vykonania tohto právneho úkonu\nnie je možné stotožniť s parafou jeho právneho zástupcu, ako osoby neoprávnenej na konanie v\nmene právnickej osoby, ktorá sa nachádza na rube listiny zachytávajúcej hmotnoprávny úkon - uznanie\nzáväzku, pričom dlžník (žalovaný) v námietke premlčania neoznačil žiadnu inú skutočnosť, ktorou by\nbol moment uznania právneho úkonu inak časovo určený“.\n39. Poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax dovolací súd konštatuje, že vyššie uvedená právna otázka\nnebola doposiaľ predmetom dovolacieho prieskumu, čím najvyšší súd dospel k záveru, že je daná\nprípustnosť dovolania podaného dovolateľom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n40. Podľa ustanovenia § 323 ods. 1 ObZ ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa,\nže v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď\npohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.\n41. Ustanovenie § 407 ods. 1 ObZ určuje, že ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová\nštvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová\npremlčacia doba ohľadne tejto časti.\n42. Aby uznanie záväzku vyvolávalo tie účinky, ktoré s ním § 323 <https://www.beck-online.sk/bo/\ndocument-view.seam?documentId=pj5f6mjzheyv6njrgmxhaylsmftxeylgfuztemy&refSource=text> ods. 1\nObZ spája, musí akt uznania záväzku spĺňať niektoré formálne a obsahové náležitosti. Medzi\nformálne náležitosti patrí, že ustanovenie § 323 <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?\ndocumentId=pj5f6mjzheyv6njrgmxhaylsmftxeylgfuztemy&refSource=text> ods. 1 ObZ vyžaduje pre\nuznanie záväzku písomnú formu s tým, že uznanie záväzku ako jednostranný právny úkon musí byť\ndlžníkom adresovaný, resp. určený veriteľovi; akt spĺňajúci obsahové náležitosti uznania záväzku.\n43. Pre obsahové náležitosti uznania stačí, ak bude z obsahu úkonu uznania záväzku záväzok, ktorý\nsa uznáva, bezpečne identifikovateľný (napr. odkazom na zmluvu, z ktorej záväzok vznikol; na faktúru,\nktorou sa záväzok kvantifikuje a žiada o uhradenie, ak sa z nej záväzok dá identifikovať) a odlíšiteľný\nod iných záväzkov prípadne existujúcich medzi dlžníkom a veriteľom.\n44. Dovolací súd zdôrazňuje, že prvým dôsledkom uznania záväzku tak, ako\nho predpokladá prvá veta § 323 <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?\ndocumentId=pj5f6mjzheyv6njrgmxhaylsmftxeylgfuztemy&refSource=text> ods. 1 ObZ, je vznik\nvyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Dôsledkom\nvyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v\nčase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo preto,\nlebo ešte pred jeho uznaním zanikol. V prípade, že dlžník neunesie bremeno tvrdenia a dôkazu o tom,\nže v dobe uznania záväzku tento neexistoval, súd bude mať na základe uvedenej právnej domnienky\nskutočnosť existencie uznaného záväzku za preukázanú. Týmto je možné konštatovať, že je vecou\ndlžníka, aby dokazoval neexistenciu záväzku, ktorý uznal a z tohto titulu aj niesol všetky dôsledky z toho,\nže túto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázal.\n45.\nĎalším\ndôsledkom\nuznania\nzáväzku\nje\nzačatie\nplynutia\nnovej\nštvorročnej\npremlčacej\nlehoty\nna\nuplatnenie\nsi\nnároku\nna\núhradu\nuznaného\nzáväzku\nsúdnou\ncestou\n(§\n407\n<https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?\ndocumentId=pj5f6mjzheyv6njrgmxhaylsmftxeylgfu2dany&refSource=text> ods. 1 ObZ).\n46. Právna teória, ani súdna prax dosiaľ je v súlade s tým, že okamih, ku ktorému v intenciách §\n323 ods. 1 ObZ nastávala vyvrátiteľná domnienka existencie uznaného záväzku, sa spája s vlastným\nvyhotovením písomného uznania dlžníkom, kedy zákon tu vychádza z predpokladu, že dlžník v čase\nurobenia písomného uznania záväzku má (musí) vedieť, aké sú jeho záväzky.\n\n47. Ak „časom uznania“ ustanovenie § 323 ods. 1 ObZ rozumie „čas vyhotovenia“ písomného uznania\nzáväzku dlžníkom, potom aj pojem obsiahnutý v ustanovení § 407 ods. 1 ObZ „od tohto uznania“\nnemožno vykladať inak. Z tohto plynúci záver, podľa ktorého premlčacia doba plynie odo dňa, keď dlžník\nuznanie vyhotovil, t.j. v čase uznania, od tohto uznania, je plne v súlade s tým, že uskutočnenie tohto\njednostranného právneho úkonu je plne v dispozícii dlžníka, a je rovnako na ňom, či tým, že uznanie\nvčas odovzdá, veriteľovi vôbec umožní ťažiť z výhod, ktoré takýmto uznaním (vrátane novej premlčacej\ndoby), pokiaľ ide o ľahšiu vymožiteľnosť svojej pohľadávky, získal.\n48. Otázkou v súdenej veci je, čo v prípade, ak dlžník (žalovaný) v priebehu súdneho konania uplatní\nnámietku premlčania ním uznaného záväzku, hoci nepopiera, že záväzok čo do rozsahu uznal, avšak\npopiera „čas urobenia písomného uznania“ ako aj „okamih uznania“, keďže je tento spájaný jedine s\ndátumom pri parafe jeho právneho zástupcu. A to s dôrazom na skutočnosť, že moment - čas, kedy k\nuznaniu došlo, bolo v prejednávanej veci rozhodujúcou skutočnosťou.\n49. Dovolací súd zdôrazňuje, že premlčanie, ako inštitút, ktorý zabezpečuje udržanie určitého\npretrvávajúceho stavu, počas ktorého dochádza k neuplatňovaniu práva, (ktoré síce existuje, ale veriteľ\nsi ho nenárokuje) teda požaduje (okrem jednoduchého uplynutia premlčacej doby) od dlžníka aj aktívne\nkonanie, t.j. dlžník musí v tom smere, aby sa v spore uplatnili účinky premlčania, vykonať určitý úkon.\nAby boli ustanovenia o premlčaní spravodlivé a vyvážené voči obidvom stranám (veriteľovi aj dlžníkovi),\npožadujú preto ustanovenia o premlčaní na jednej strane, aby veriteľ svoje právo počas premlčacej doby\nneuplatňoval (t.j. bol dlhšiu dobu pasívny) a na druhej strane od dlžníka požadujú, aby uplatnil špecifickú\nnámietku (t.j. aby bol aktívny), pričom touto námietkou je námietka premlčania.\n50. Námietka premlčania je procesnou námietkou a uplatňuje sa najmä v súdnom konaní, ktorej\nkomplexná úprava je zakotvená v hmotnoprávnom predpise (Obchodný zákonník, resp. Občiansky\nzákonník), má hmotnoprávne účinky (právo veriteľa sa stáva nevymáhateľným), ale má aj dôsledky\nprocesnoprávneho charakteru. Je preto nevyhnutné sa zamerať kedy, a v akej forme možno uplatniť\nnámietku premlčania, aby nastali jej účinky.\n51. Je bez akýchkoľvek pochybností možné ustáliť, že právo na vznesenie námietky premlčania je\nzárukou naplnenia princípu právnej istoty a materiálneho naplnenia právneho štátu. Je základom\npredvídateľnosti súdnych rozhodnutí, pretože otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd\nzaoberať na základe námietky vždy ako primárnou a až následne meritórne posudzovať nárok uplatnený\nžalobcom (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdo/1/2007).\n52. Dovolací súd však zdôrazňuje, že námietkou premlčania žalobou uplatneného nároku sa súd\nzaoberá výlučne na podnet strany a neskúma ju ex offo. Preto je pre súdny prieskum potrebné vzniesť\ntakú námietku premlčania, ktorá sleduje ňou uvádzané účinky, a ktorá je spôsobilá ovplyvniť začiatok\nplynutia premlčacej doby, z ktorého dôvodu je potrebné skutkovo a právne túto námietku zdôvodniť.\nTýmto je strana, ktorá uplatnila námietku premlčania povinná tvrdiť skutkové okolnosti nevyhnutne\npotrebné na posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby a toto svoje tvrdenie aj dôkazne doložiť. Je\ntotiž neprijateľné, aby súd posúdil nárok žalobcu ako premlčaný, a to bez toho, aby stanovil konkrétny\ndátum - okamih, odkedy premlčania doba začala plynúť a zároveň kedy plynúť prestala.\n53. V súdenej veci je nesporné, že žalovaný ako dlžník celým súborom písomných uznávacích\nprejavov, záväzok, čo do rozsahu uznal. Tento uznávací prejav bol vykonaný žalovaným s tým, že na\ntomto uznávacom prejave bol zaznamenaný časový okamih pri podpise, resp. parafe jeho právneho\nzástupcu. Žalovaný ako dlžník však počas celého súdneho konania namieta tento časový údaj - okamih\nzaznamenaný na jeho vlastnom písomnom uznávacom právnom úkone, a to jeho vlastným právnym\nzástupcom. Týmto v priebehu celého konania deklaruje, že hoci záväzok, čo do rozsahu uznal, popiera\n„čas urobenia písomného uznania“ ako aj „okamih uznania“, keďže je tento spájaný jedine s dátumom\npri parafe jeho právneho zástupcu. A to s dôrazom na skutočnosť, že moment - čas, kedy k uznaniu\ndošlo, bolo v prejednávanej veci rozhodujúcou skutočnosťou.\n54. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené pri právnom posúdení otázky špecifikovanej v bode 39.\ntohto rozhodnutia uzatvára, že pri vznesení námietky premlčania je určenie momentu - v súdenej veci\nčasu uznania záväzku, rozhodujúci a je na tej strane, ktorá takúto námietku uplatní, aby tento moment\n- čas kvalifikovane spochybnil. Argument predostretý dlžníkom zameraný na dátum uznania záväzku\nspájaný pri parafe jeho právneho zástupcu, je spôsobilý na určenie okamihu uznania záväzku, keďže je\nmožné, že k takejto situácii dôjsť môže. Avšak je v tejto súvislosti potrebné riadne v námietke premlčania\ndôvodiť kedy, a od akého iného okamihu (momentu, časového určenia) začala plynúť iná premlčacia\ndoba a zároveň je potrebné uviesť, kedy namietnutá premlčacia doba plynúť prestala. O to viac, ak túto\nnámietku spochybňuje strana, ktorá uznávací prejav vykonala.\n55. Ako je zdôraznené vyššie, dlžník musí byť aktívny a okrem skutočností spôsobilých vyvolať plynutie\ninej premlčacej doby v námietke premlčania dôvodiť kedy, a od akého iného okamihu (momentu,\n\nčasového určenia) začala plynúť iná premlčacia doba a zároveň je potrebné uviesť, kedy namietnutá\npremlčacia doba plynúť prestala a tieto skutočnosti doložiť aj dôkazmi. Dlžník z uvedeného dôvodu musí\noznačiť iný okamih plynutia premlčacej doby, čo do začiatku a logicky aj skončenia.\n56. Dovolací súd konštatuje, že postup súdov nižších inštancií v prebiehajúcom spore pri právnom\nposúdení námietky premlčania žalobcom uplatneného nároku bol týmto správny, keďže tieto súdy\nopakovane podrobili prieskumu námietku premlčania vznesenú žalovaným ako dlžníkom, avšak s takým\nzáverom, že tento vo svojej námietke neuviedol žiaden iný dátum uznania záväzku (pričom spochybnil\núdaj uvádzaný jeho právnym zástupcom, pozn. dovolacieho súdu) s tým, že zo skutkových okolností\nkonajúce súdy vyvodili ten záver, že dlžník neuniesol bremeno tvrdenia o inom okamihu - časového\nmomentu, ako tomu v súdenej veci vyplýva zo žalobcom predloženého písomného uznania záväzku\npriamo žalovaným.\n57. Ako zhodne uviedli súdy nižších inštancií, pre spor podstatná právna skutočnosť, teda uznanie\nzáväzku nastala a samotné uznanie, resp. jeho existencia nebola ani namietaná zo strany žalovaného.\nSporný bol len dátum uznania, alebo teda moment uznania takéhoto záväzku zo strany žalovaného.\nŽalobca v konaní predložil skutkové tvrdenia, ako aj k tomu prislúchajúce listinné dôkazy, že k uznaniu\nzáväzku došlo dňa 8. februára 2018, odvodzujúc tieto skutočnosti od pečiatky na rube papiera so\nspomínaným dátumom od právneho zástupcu žalovaného. Žalovaný vo svojej námietke premlčania\ndátum 8. február 2018 nevyvrátil ani skutkovými tvrdeniami, keď neuviedol iný konkrétny dátum, ktorý\nby mal pripadať na uznanie záväzku a rovnako okrem neunesenia skutkového bremena neuniesol ani\nbremeno dôkazné, keď by ku nejakému dátumu predkladal aj konkrétne dôkazné prostriedky. Dôkazné\nbremeno týmto zaťažuje dlžníka, nakoľko platí, že ak je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa\ndôkaz opaku (t.j. vyvrátiteľná právna domnienka), má súd tvrdenie v uznaní záväzku za preukázané,\npokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Pre úplnosť je nutné totiž dodať, že Obchodný zákonník umožňuje\nuznanie aj premlčanej pohľadávky (§ 323 ods. 1 druhá veta, § 407 ods. 4), čo len umocňuje ten záver, že\npre kvalifikované vznesenie námietky premlčania je nevyhnutné túto námietku podložiť aj konkrétnymi\nskutočnosťami, v súdenej veci iným dátumom uznania záväzku, miesto toho, ktorým disponuje veriteľ\nako žalobca, a to na základe uznávacieho prejavu dlžníka, t.j. žalovaným s dátumom uznania vyvodeným\nna základe parafy jeho právneho zástupcu.\n58. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že dovolanie žalovaného v právnej otázke\nč. 1 podané podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je dôvodné, preto jeho dovolanie v tejto časti podľa\n§ 448 CSP, zamietol.\nK právnej otázke č. 2 - poctivý obchodný styk a dobré mravy pri príslušenstve pohľadávky zdravotníckeho\nzariadenia zúčastňujúceho sa na Koncepcii oddlženia\nzdravotníckych zariadení\n59. Žalovaný, ako ostatnú právnu otázku uviedol tú, „či žalobca, ako subjekt pôsobiaci mimo odvetvia\nzdravotníctva, ktorý v tomto odvetví nepodniká, netvorí žiadne hodnoty a zároveň odmieta sa zúčastniť\nštátom riadenej koncepcie oddlženia zdravotníckych zariadení, pri uplatnení príslušenstva pohľadávky,\nktorú získal postúpením od pôvodných veriteľov žalovaného, ktoré si títo pôvodní veritelia štandardne\nvoči zdravotníckym zariadeniam neuplatňujú, koná v rozpore s poctivým obchodným stykom a tým aj\ndobrými mravmi, pokiaľ nerešpektuje obchodnú zvyklosť v tomto odvetví spočívajúcu v dobrovoľnom\nneuplatňovaní príslušenstva pohľadávky pôvodnými veriteľmi voči zdravotníckym zariadeniam napriek\ntomu, že pohľadávky od pôvodných veriteľov žalobca nadobudol za odplatu rovnajúcu sa maximálne\nvýške istiny postúpených pohľadávok, resp. nižšej výške“.\n60. Dovolací súd aj v prípade otázky uvedenej vyššie konštatuje, že takáto právna otázka nebola\ndoposiaľ predmetom dovolacieho prieskumu, čím najvyšší súd dospel k záveru, že aj v tejto časti je daná\nprípustnosť dovolania podaného dovolateľom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navyše ide o otázku\nzásadného významu, ktorá je spôsobilá mať dopad na posúdenie poctivého obchodného styku a dobrých\nmravov zo strany postupníka, resp. nového veriteľa uplatňujúceho si v súdnom konaní aj príslušenstvo\npostúpenej pohľadávky voči dlžníkovi, a to zdravotníckemu zariadeniu, ktoré sa zúčastňuje na Koncepcii\noddlženia zdravotníckych zariadení, hoci sa postupca, resp. pôvodný veriteľ tohto nároku vzdal.\n61. Žalovaný naprieč celým súdnym konaním opakovane namietal, že ako zdravotnícke zariadenie svoje\nzáväzky voči dodávateľom uspokojuje podľa svojich finančných schopností priebežne. Uvedené má\nza následok ich postupné uspokojovanie, ktoré prebieha aj po lehote splatnosti, s čím sú dodávatelia\nuzrozumení a príslušenstvo pohľadávky nepožadujú. Žalovaný zdôrazňoval, že v prípade nemožnosti\nplniť svoje záväzky včas nejde o žiadnu svojvôľu z jeho strany a tomuto plneniu svojich záväzkov\nsa ani nevyhýba (čoho dôkazom je aj uznanie dlhu). Žalovaný zároveň podotkol, že dodávatelia\nzdravotníckej techniky, liekov a materiálu, a to napriek vedomosti o predmetnej skutočnosti, (že si svoje\n\nzáväzky nedokáže splniť riadne a včas, pozn. dovolacieho súdu) opakovane vstupujú do obchodných\nzáväzkových vzťahov so žalovaným a sú uzrozumení, že k riadnemu splneniu pohľadávky dochádza\naj po lehote splatnosti. Z uvedeného záveru preto žalovaný odvodil záver, že v prípade úhrady istiny\nv plnej výške (aj keď po lehote splatnosti), dodávatelia zdravotníckej techniky, liekov a materiálu,\nresp. pôvodní veritelia nemajú záujem o príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania ani paušálnu\nnáhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Týmto podľa žalovaného možno takéto konanie\nde facto vyložiť ako vzdanie sa práva na príslušenstvo zo strany dodávateľov, resp. jeho dobrovoľné\nneuplatňovanie v intenciách zaužívanej obchodnej zvyklosti. Žalovaný uvedenou argumentáciou\nklasifikoval postup žalobcu, ktorý je podnikateľským subjektom pôsobiacim mimo sféry zdravotníctva,\na ktorý systematicky odkupuje pohľadávky od pôvodných veriteľov - dodávateľov zdravotníckeho\ntovaru a liekov za odplatu nedosahujúcu pravdepodobne ani výšku istiny a v následnom vymáhaní\ntýchto pohľadávok od zdravotníckych zariadení v plnej výške istiny, spolu s úrokmi z omeškania a s\npaušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (t.j. so všetkými právami spojenými\ns inštitútom postúpenia pohľadávok), ako nepoctivý, nakoľko pôvodní dodávatelia zdravotníckeho\ntovaru príslušenstvo pohľadávky zásadne nepožadujú a zúčastňujú sa štátom riadenej koncepcie\noddlženia. Žalobca týmto podľa žalovaného zneužíva svoje dominantné ekonomické postavenie a\nnapriek naliehavému verejnému záujmu na zúčastnení sa koncepcie oddlženia sa tohto procesu\nnezúčastňuje (podľa názoru žalovaného výlučne z dôvodov maximalizácie svojho zisku).\n62. Súd prvej inštancie vyššie koncipované námietky vyhodnotil tak, že ani v prípade, ak žalované\npohľadávky a ich príslušenstvo vznikli na základe dodania zdravotníckeho materiálu a liekov, žalované\npríslušenstvo nie je nemravné a nepoctivé. Nepoctivým a nemravným nie je podľa okresného súdu\nani postúpenie pohľadávky a jej príslušenstva na postupníka a nepoctivým a nemravným nie je ani\nskutočnosť, že postupník žaluje žalovaného a domáha sa okrem iného aj zaplatenia postúpeného\npríslušenstva. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcom uplatnené príslušenstvo pohľadávok v podobe\núrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s ich uplatnením, je legitímnou súčasťou\nuplatňovaných nárokov žalobcu a nemožno konštatovať ich rozpor s dobrými mravmi, resp. so zásadou\npoctivého obchodného styku. Nezaplatením dlžných súm riadne a včas sa zároveň podľa okresného\nsúdu žalovaný dostal do omeškania a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj\npožadované príslušenstvo.\n63. Odvolací súd ohľadne príslušenstva pohľadávky a úrokov z omeškania a ich rozpore s obchodnými\nzvyklosťami medzi dodávateľmi zdravotníckeho tovaru sa plne stotožnil so súdom prvej inštancie a\npoukázal aj na svoj právny názor vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 7Cob/74/2020 zo dňa 20. októbra\n2020, kde nevidí dôvod na odklon od tohto právneho záveru a naďalej zotrval na závere, že nepoctivým\na nemravným nie je uplatňovanie si zákonného príslušenstva pohľadávky. Rovnako bol krajský súd\ntoho názoru, že žalobca, na ktorého boli postúpené predmetné pohľadávky nie je viazaný obchodnými\nzvyklosťami, ktoré mohli existovať medzi žalovaným a jeho dodávateľmi, teda pôvodnými veriteľmi.\nPríslušenstvo pohľadávky podľa názoru odvolacieho súdu je absolútne legálny a zákonný inštitút a\nsamotné dodávanie zdravotníckeho materiálu nemá na existenciu tohto inštitútu, ako aj samotnú voľbu\njeho použitia zo strany ktorejkoľvek zo zmluvných strán, žiaden vplyv.\n64. V kontexte súdenej veci dovolací súd prioritne uvádza, že Vláda Slovenskej republiky schválila na\nsvojom rokovaní dňa 13. septembra 2017 (pred podaním žaloby, pozn. dovolacieho súdu) materiál s\nnázvom „Koncepcia oddlženia zdravotníckych zariadení“ (ďalej aj „koncepcia“), ktorého cieľom bolo\nriešiť finančnú situáciu nemocníc vo vzťahu k ich veriteľom v oblasti existujúceho stavu záväzkov po\nlehote ich splatnosti, ako aj realizáciu opatrení na úrovni nemocníc s cieľom zamedzovať ich ďalšiemu\nzadlžovaniu sa. Dňa 30. novembra 2017 Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s použitím\nštátnych finančných aktív v objeme 585 miliónov eur. Záujem zúčastniť sa procesu oddlžovania v súlade\ns uvedenou koncepciou a podmienkami účasti na oddlžení zdravotníckych zariadení splnila Národná\ntransfúzna služba Slovenskej republiky a 29 zdravotníckych zariadení, medzi ktorými je aj žalovaný.\nMinisterstvo zdravotníctva Slovenskej republiky na svojej webovej stránke zverejňuje všetky procesné\ndetaily usmernenia, ako aj všetky právne dokumenty súvisiace s procesom oddlžovania. Pre účely\nfinančného mechanizmu sa pohľadávkou rozumie právo veriteľa voči nemocnici na peňažné plnenie\nz titulu záväzku medzi veriteľom a nemocnicou. Príslušenstvom pohľadávky sa rozumejú úroky, úroky\nz omeškania, poplatok z omeškania, náklady spojené s uplatnením pohľadávky, a akékoľvek sankcie\nsúvisiace s omeškaním dlžníka.\n65. Predpokladom zapojenia veriteľa do procesu oddlžovania je vzdanie sa všetkého príslušenstva k\npohľadávkam, najmä úrokov z omeškania, rôznych zmluvných pokút, sankcií či poplatkov, ktoré ako\ndôsledok omeškania so splatením istiny pohľadávky vznikli a diskont z istiny vo výške podľa zvolenej\nformy oddlžovania. Veritelia majú možnosť rozhodnúť sa, ktorú formu možnosti uspokojenia svojich\n\npohľadávok si zvolia. Základným princípom oddlžovania je prirodzene okrem iných zásad dobrovoľnosť\nna strane dlžníka a veriteľa. V prípade, že prihlásená pohľadávka veriteľa nebude v mechanizme\noddlžovania uspokojená, práva veriteľa z titulu vlastníctva pohľadávky voči nemocnici nezanikajú a\nostávajú nezmenené aj so všetkými právnymi nárokmi. To isté platí aj v prípade, že sa veriteľ do tohto\nmechanizmu nezapojí, viď zásada dobrovoľnosti.\n66. Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez\nprávneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými\nmravmi.\n67. Podľa § 524 ods. 1 OZ veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou\nzmluvou inému.\n68. Podľa § 524 ods. 2 OZ s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva\ns ňou spojené.\n69. Podľa § 529 ods. 1 OZ námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia,\nmu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky.\n70. Podľa § 1 ods. 1 ObZ, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy,\nako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.\n71. Podľa § 1 ods. 2 ObZ, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona.\nAk niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho\npráva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí a ak\nich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.\n72. Podľa § 261 ods. 1 ObZ, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri\nich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.\n73. Podľa § 264 ods. 1 ObZ, pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa prihliada aj na\nobchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore\ns obsahom zmluvy alebo so zákonom.\n74. Podľa § 264 ods. 2 ObZ, obchodné zvyklosti, na ktoré sa má prihliadať podľa zmluvy, sa použijú\npred tými ustanoveniami tohto zákona, ktoré nemajú donucovaciu povahu.\n75. Podľa § 265 ObZ, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,\nnepožíva právnu ochranu.\n76. Postúpenie pohľadávky zmluvou v zmysle § 524 a nasl. OZ predstavuje typickú dobrovoľnú cesiu,\nktorá je prejavom autonómie slobodnej vôle kontrahentov. V dôsledku postúpenia dochádza k prevodu\npohľadávky z jej pôvodného majiteľa ako postupcu, na nového nadobúdateľa ako postupníka. Ide o\ndvojstranný právny úkon bez účasti dlžníka, ktorého súhlas sa na postúpenie pohľadávky nevyžaduje,\na ktorý nemusí byť o postúpení vôbec informovaný. Práva a povinnosti dlžníka zo záväzkového vzťahu\nnie sú v zásade postúpením pohľadávky nijako dotknuté (princíp identity pohľadávky). Zákon osobitne\nchráni postavenie dlžníka, keď neumožňuje postúpenie pohľadávky, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa\nzmenil a zachováva dlžníkovi aj vo vzťahu k postupníkovi všetky námietky proti pohľadávke, ktoré\nmohol uplatniť v čase postúpenia (§ 529). Postúpením pohľadávky dochádza v rámci záväzkového\nvzťahu k tzv. singulárnej sukcesii, ktorá má hmotnoprávne účinky. Právnym nástupcom (sukcesorom)\npôvodného veriteľa sa v rozsahu postúpeného práva na plnenie stáva postupník [viď Števček, M., Dulak,\nA., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II., § 451-880.\nKomentár. Praha: C.H. Beck, 2015, 1802 s.; (ďalej len “Komentár\")].\n77. Predmetom postúpenia môže byť akákoľvek pohľadávka v zmysle práva na plnenie voči dlžníkovi,\npokiaľ jej postúpenie nevylučuje Občiansky zákonník alebo iný právny predpis. Spôsobilým predmetom\npostúpenia môže byť vo všeobecnosti pohľadávka splatná, alebo nesplatná, premlčaná, podmienená,\nprípadne relatívne neplatná, pokiaľ sa dotknutá osoba pred postúpením neplatnosti účinne nedovolala\npodľa § 40a. Zmluvou o postúpení pohľadávky sa z hľadiska jej účinkov vždy prevádza iba konkrétne\nprávo postupcu na plnenie voči dlžníkovi, nie však zmluvný vzťah ako celok. Postupník na základe\ncesie nevstupuje do základného obligačného vzťahu s dlžníkom, z ktorého postupovaná pohľadávka\nvznikla, a ktorého obsah môže tvoriť značný objem práv a povinností, ktoré nie sú postúpením dotknuté.\nÚčastníkom pôvodného záväzkového vzťahu ostáva naďalej postupca. Spolu s pohľadávkou nadobúda\npostupník aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. S postúpenou pohľadávkou nadobúda\npostupník osobitnú povinnosť strpieť prípadné uplatnenie námietok, ktorými dlžník v čase postúpenia\ndisponoval voči postupcovi, vrátane kompenzačnej námietky vo vzťahu k pohľadávkam, ktoré mal dlžník\nvoči postupcovi v čase notifikácie (viď Komentár s. 1805).\n78. Ustanovenie § 529 ods. 1 OZ je vyjadrením princípu, že postúpenie pohľadávky na základe zmluvy\nuzavretej medzi postupcom a postupníkom nemôže mať za následok zhoršenie postavenia dlžníka.\nPreto je dlžník oprávnený voči postupníkovi uplatniť všetky námietky proti pohľadávke. Zákon vyžaduje,\n\naby išlo o námietky, ktoré tu boli v čase postúpenia pohľadávky. Môže namietať všetko, čo vylučuje,\nobmedzuje jeho povinnosť splniť pohľadávku teda to, že pohľadávka vôbec nevznikla, jej výška uvedená\nv zmluve o postúpení nezodpovedá jeho povinnosti, povinnosť zanikla, pohľadávka nie je splatná a pod.\nZ pohľadu jeho námietok to má ten dôsledok, akoby k postúpeniu pohľadávky vôbec nedošlo [viď Krajčo,\nJ.: Občiansky zákonník pre prax (komentár), Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, II.(§ 136 - § 587),\nEUROUNION, s. 2323].\n79. Dovolací súd ďalej uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 14. júna 2007 sp.\nzn. 6 M Obdo 3/2006 (hoci toto rozhodnutie nezohľadňuje špecifický režim „oddlženia nemocnice a účasti\npostupcu na tomto procese“, pozn. dovolacieho súdu) judikoval, že „Zásady poctivého obchodného styku\nsú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad, či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy.\nTvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje\nako poctivý“. V označenej veci žalovaný namietal, že uplatnenie si práva na úroky z omeškania zo strany\nveriteľa je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže veriteľ - žalobca tak neurobil\npri každom omeškaní dlžníka - žalovaného, čo nasvedčuje, že konkrétne správanie sa účastníkov\nmalo za následok vylúčenie platenia úrokov z omeškania. Generálny prokurátor Slovenskej republiky\nsi toto tvrdenie osvojil v mimoriadnom dovolaní, ktorý zdôraznil, že ustanovenie § 369 ObZ týkajúce sa\npríslušenstva pohľadávky je dispozitívnym ustanovením, z čoho jasne vyplýva, že § 369 ObZ ex lege\npôsobí na obchodnoprávne vzťahy len v tom prípade, ak medzi dlžníkom a veriteľom nie je iná dohoda.\nZmluvné strany si tak môžu platenie úrokov z omeškania nielen obmedziť, ale dokonca i celkom vylúčiť.\nHoci dovolací súd mimoriadnemu dovolaniu nevyhovel, pripustil, že zmluvné strany si môžu postih za\nomeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť\ndohodou, nakoľko Obchodný zákonník to nevylučuje s tým, že dohoda veriteľa s dlžníkom o tom, že\nsa vzdáva svojho práva na úroky z omeškania, musí mať písomnú formu tak, ako to ustanovuje § 574\nods. 1 OZ. Takúto dohodu však žalovaný v písomnej forme súdu nepredložil, pričom žalobca poprel\nuzatvorenie dohody o vzdaní sa svojho práva na úroky z omeškania voči dlžníkovi - žalovanému.\n80. Všeobecne známou skutočnosťou je tá, že v odvetví verejného zdravotníctva je v prípade štátnych\nnemocníc zavedená obchodná zvyklosť, že niektoré faktúry nemusia byť vždy uhradené v lehote\nsplatnosti z dôvodu nedostatočného financovania týchto nemocníc zo strany zdravotných poisťovní.\nJednotliví dodávatelia však tieto obchodné vzťahy udržujú vzhľadom na ich ekonomickú výhodnosť\na istotu dlhodobo vysokého obratu, pričom úroky z omeškania zaplatiť nepožadujú. Svedčí o tom\nskutočnosť, že postupcovia ako dodávatelia dodávali žalovanému tovar a poskytovali služby dlhodobo,\nkedy z obsahu ich obchodných vzťahov je evidentné, že si boli vedomí toho, že žalovaný neplní svoje\nzáväzky včas, vzhľadom na svoje nedostatočné financovanie, úroky z omeškania si u žalovaného\nneuplatňovali a tento stav akceptovali vzhľadom na potenciál ekonomického obratu u žalovaného.\nUvedené je zrejmé aj z argumentácie predostretej žalovaným v súdenej veci a podľa žalovaného takéto\nsprávanie sa vytvorilo obchodnú zvyklosť medzi dodávateľmi zdravotníckej techniky, liekov a materiálu\na nemocnicou ako odberateľom, resp. medzi veriteľmi a dlžníkom.\n81. V súvislosti s vyhodnotením námietky obchodnej zvyklosti konajúce súdy odkázali na rozhodnutie\nNS ČR sp. zn. 32Cdo/4932/2009 (viď aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/74/2020\nzo dňa 20. októbra 2020, na ktoré poukázal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí) v zmysle, ktorého\nčeský najvyšší súd ustálil, že „Ak je možné obchodnú zvyklosť vymedziť ako ustálenú obchodnú prax,\nneznamená to ešte, že každé zaužívané pravidlo správania účastníkov obchodných vzťahov musí\npredstavovať obchodnú zvyklosť. Nebude to tak hlavne v prípadoch opakovaného porušovania práv\na povinností (či už subjektívnych, alebo objektívnych), pretože je pojmovo vylúčené, aby pravidlo\nsprávania, ktoré je v rozpore so zákonom alebo zmluvnou úpravou bolo spôsobilé nadobudnúť formu\nobchodnej zvyklosti. Porušovanie povinnosti splniť včas a riadne zväzok, aj keby išlo o jav dlhotrvajúci\na rozšírený v celom odvetví, nie je možné považovať za obchodnú zvyklosť. Skutočnosť, že príčinou\noneskorených platieb je platobná neschopnosť dlžníkov, spôsobená už čímkoľvek, nemôže na tomto\nzávere nič zmeniť”.\n82. Dovolací súd preskúmaním vyššie označeného rozhodnutia českého najvyššieho súdu konštatuje,\nže toto sa netýka takých skutkových okolností, ktoré sú dané v súdenej veci, a to účasti dlžníka\nna Koncepcii oddlženia zdravotníckych zariadení, kedy pôvodní veritelia (postupníci) sa v rámci\ntejto koncepcie oddlženia písomne vzdali svojho práva na príslušenstvo. Týmto je odkaz na právne\nzávery označeného judikátu českého najvyššieho neúplný a nezohľadňujúci všetky skutkové a právne\nokolnosti tohto sporu s tým, že sa v rozhodnutí nielenže nevychádza z postavenia postupníka, ktorého\npostupca sa koncepcie oddlženia zúčastňuje, ale neskúma ani prípadný rozpor postupníka s poctivým\nobchodným stykom a dobrými mravmi v zmysle § 265 ObZ (viď závery vyjadrené v rozhodnutí Krajského\nsúdu v Prešove sp. zn. 7Cob/74/2020 zo dňa 20. októbra 2020), keďže český najvyšší súd právne\n\nposudzuje uplatnenie príslušenstva rýdzo z pohľadu „obchodnej zvyklosti podľa § 264 ObZ a bežného\npodnikateľského vzťahu mimo špecifického režimu koncepcie oddlženia zdravotníckeho zariadenia ako\ndlžníka”.\n83. Dovolací súd konštatuje, že (ne)schopnosť splniť svoj záväzok riadne a včas zo strany dlžníka nebola\nsporná, keďže dodávatelia zdravotníckej techniky, liekov a materiálu sú s plnením dlžníka ako nemocnice\naj po lehote splatnosti uzrozumení, a to už pri vstupe s ním do záväzkového vzťahu. Opakovane\nuvádzanou obchodnou zvyklosťou bola podľa tvrdení dlžníka tá, že veritelia si pri plnení záväzku po\nlehote splatnosti (prípadne plnení postupne) neuplatňujú príslušenstvo pohľadávky. Z vyššie citovanej\njudikatúry je zrejmé, že ustanovenie § 369 ObZ týkajúce sa príslušenstva pohľadávky je dispozitívnym\nustanovením, z čoho jasne vyplýva, že § 369 ObZ ex lege pôsobí na obchodnoprávne vzťahy len v tom\nprípade, ak medzi dlžníkom a veriteľom nie je iná dohoda. Obchodný zákonník takúto dohodu a priori\nnevylučuje a je na dlžníkovi, aby takúto dohodu súdu v konaní preukázal.\n84. V súdenej veci je nesporné, že dodávatelia zdravotníckej techniky, liekov a materiálu ako pôvodní\nveritelia svoje pohľadávky voči žalovanému, postúpili žalobcovi ako postupníkovi. V súdenej veci je\nnesporné, že žalobca si ako postupník voči žalovanému uplatňuje aj príslušenstvo k postúpeným\npohľadávkam. Žalobou uplatnené príslušenstvo si podľa tvrdení dlžníka pôvodní veritelia neuplatňujú,\nčo podľa dlžníka vytvorilo obchodnú zvyklosť v tomto smere, čím si podľa žalovaného nový veriteľ,\nresp. postupník má uplatňovať takéto právo na príslušenstvo v rozpore s obchodným poctivým stykom\na dobrými mravmi. So záverom konajúcich súdov, že nie je v rozpore s poctivým obchodným\nstykom a dobrými mravmi, ak si napriek istej obchodnej zvyklosti veritelia uplatnia aj príslušenstvo\npohľadávky, je možné súhlasiť avšak nie bezvýhradne. V súdenej veci totiž nastala taká okolnosť,\nktorá má dopad na posúdenie prípadného poctivého obchodného styku a konania v rozpore s dobrými\nmravmi zo strany nového veriteľa - postupníka, keďže dlžník ako zdravotnícke zariadenie spadá do\nšpecifického režimu Koncepcie oddlženia, a to v zmysle mandátnej zmluvy uzavretej s Ministerstvom\nzdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 12. apríla 2018 (č.l. 617 spisu) s tým, že pôvodní veritelia dodávatelia zdravotníckej techniky, liekov a materiálu pristúpili v rámci špecifického režimu koncepcie\noddlženia k novácii svojich pôvodných záväzkových vzťahov a písomnou formou sa vzdali svojho\npráva na príslušenstvo k pohľadávkam voči žalovanému zdravotníckemu zariadeniu, čím sa aj oni\nako postupcovia zúčastňujú Koncepcie oddlženia žalovaného ako zdravotníckeho zariadenia. V tomto\nkontexte sa vynára totiž tá právna otázka, či v prípade nového veriteľa - postupníka (žalobcu) pri\nuplatnení príslušenstva k postúpenej pohľadávke žalobným návrhom z voči žalovanému spadajúceho\ndo špecifického režimu oddlženia, ktorý mandátnou zmluvou s Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej\nrepubliky vstúpil do procesu koncepcie oddlženia, nedochádza pri tomto uplatnení ku konaniu v rozpore\ns dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, ak pôvodní veritelia - dodávatelia zdravotníckej\ntechniky, liekov a materiálu - postupníci „nepísanú a zaužívanú - dlžníkom tvrdenú - obchodnú zvyklosť\nakceptovanú už pri vstupe do záväzkového vzťahu s dlžníkom v podobe neuplatnenia príslušenstva k\npohľadávke nesplnenej riadne a včas - písomne podložili, a to nováciou svojich záväzkov bezodkladne\npo tom, ako dlžník vstúpil do špecifického ozdravného režimu Koncepcie oddlženia zdravotníckeho\nzariadenia”. Skutočnosť, že dlžník - žalovaný má v prípade postúpenia pohľadávky voči postupníkovi\n(novému veriteľovi) tie isté práva, ako voči postupcovi (pôvodnému veriteľovi), ktoré mu prislúchali\nv čase postúpenia a v tomto smere sa vzťah dlžníka a veriteľa spravuje zásadou, podľa ktorej k\nakoby postúpeniu pohľadávky vôbec nedošlo, je nevyhnutné jeho námietku o konaní nového veriteľa postupníka v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom podrobiť dôslednému skúmaniu\nv kontexte toho, že dlžník spadá pod špecifický režim koncepcie oddlženia a pôvodní veritelia postupcovia - následne pristúpili ku koncepcii oddlženia a dobrovoľne sa vzdali písomnou formou\nsvojho práva na príslušenstvo k pohľadávke, ktorá nie je plnená riadne a včas. Je bez akýchkoľvek\npochybností zrejmé, že zúčastniť sa režimu koncepcie oddlženia je na báze dobrovoľnosti a to nielen\nzo strany veriteľa ale aj dlžníka a samotná skutočnosť, že sa tejto koncepcie oddlženia niektorá zo strán\nnezúčastní, nemôže byť na ujmu. Avšak za takej situácie, kedy pôvodní veritelia - postupcovia - sa tejto\nkoncepcie zúčastňujú a svoje nepísané pravidlo o neuplatnení príslušenstva k pohľadávke podchytili v\nrámci koncepcie oddlženia aj písomne a svojho práva na príslušenstvo sa vzdali, by bolo v rozpore so\nsamotným cieľom a účelom Vládou Slovenskej republiky vytvorenej Koncepcie oddlženia zdravotníckych\nzariadení, ak by sa postupník domáhal takého práva, ktorého sa postupca preukázateľne vzdal. Jedine\nv prípade, ak by sa pôvodný veriteľ - postupca tejto koncepcie oddlženia nezúčastnil, by bolo podľa\nnajvyššieho súdu možné prijať právny záver konajúcich súdov, že uplatnenie nároku na príslušenstvo\nzo strany postupníka nemôže byť klasifikované ako rozporné s poctivým obchodným stykom a dobrými\nmravmi a išlo by o ich legitímny nárok, na ktorý by prípadná obchodná zvyklosť nemala žiaden vplyv,\nčo však nie je prejednávaný prípad.\n\n85. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ\ndôvodne namietal nesprávne právne posúdenie právnej otázky č. 2, a to posúdenia poctivého\nobchodného styku a dobrých mravov pri uplatnení príslušenstva pohľadávky zdravotníckeho zariadenia\nzúčastňujúceho sa na Koncepcii oddlženia zdravotníckych zariadení, a to postupníkom tejto pohľadávky\nza takej situácie, kedy sa postupca tohto práva vzdal, čím sa koncepcie oddlženia zúčastňuje, z ktorého\ndôvodu najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti príslušenstva zrušil (§ 449 ods. 1\nCSP).\n86. Keďže dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, sa vzťahujú aj na rozsudok\nsúdu prvej inštancie a nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu v časti\npríslušenstva, najvyšší súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie v časti príslušenstva (§ 449 ods. 2\nCSP) a vec vrátil Okresnému súdu Prešov, ako súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).\n87. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách pôvodného konania a o trovách\ndovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n88. V ďalšom konaní sú súdy nižšej inštancie (súd prvej inštancie a aj odvolací súd) právnym názorom\ndovolacieho súdu viazané (§ 455 CSP).\n89. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "IV. ÚS 397/2024", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:ddd0963b-4d64-4981-8aa2-71b0e24374e2", "datum": "2024-08-27", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Cob/5/2022", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "a9abe135-9d45-4854-bdba-6a2a4f3d7f54:d0cfde55-32df-4a5c-90a6-6ddba43afc32", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6315208220.1", "spisova_znacka": "9Cdo/72/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/72/2020 z 30. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-30", "citacie_n": 150, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6315208220.1"}, {"guid": "d1dc5650-bc26-46c5-a1f0-39593c20bc03:82b62d75-05d1-42c7-a50a-daa3db72718c", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cob/74/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Cob/74/2020 z 20. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-10-20", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/d1dc5650-bc26-46c5-a1f0-39593c20bc03:82b62d75-05d1-42c7-a50a-daa3db72718c"}, {"guid": "eaac0a97-f0f1-4b86-983b-a4a070f0c368:3ceda8c8-a16e-4bd2-8fb9-7069eaca8a54", "ecli": null, "spisova_znacka": "22Cb/72/2019", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22Cb/72/2019 z 9. 10. 2019", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-10-09", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/eaac0a97-f0f1-4b86-983b-a4a070f0c368:3ceda8c8-a16e-4bd2-8fb9-7069eaca8a54"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ddd0963b-4d64-4981-8aa2-71b0e24374e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.397.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 397/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 397/2024 z 27. 8. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-08-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.397.2024.1"}, {"guid": "9aba52bf-2017-451b-9daf-71a0e797f674:685c1e66-7fbe-477d-9928-890f16271d28", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8124201855.1", "spisova_znacka": "1Obdo/41/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/41/2025 z 29. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8124201855.1"}, {"guid": "86ae61aa-6d98-49d8-b61c-75c26cec346a:9d34b447-9e41-4a4e-87b1-21f3764bfebe", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:8124207567.1", "spisova_znacka": "2Cob/142/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/142/2025 z 30. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:8124207567.1"}, {"guid": "d7dc240a-1695-4b66-b626-e5bee78fbc94:7a03083f-236b-43b8-b7e2-558ac829e573", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:5722203288.2", "spisova_znacka": "43Cob/129/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/129/2025 z 19. 2. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-02-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:5722203288.2"}, {"guid": "32ffe15a-c6ff-4fdf-8bd9-8addc20cbb54:c03b93ac-a514-480d-a451-111bf2e0d0e6", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:8124201942.1", "spisova_znacka": "4Cob/61/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/61/2025 z 27. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-11-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:8124201942.1"}, {"guid": "0e4728bd-587c-4606-9bef-68ecfe079667:d3c13520-b811-4972-b27d-8cee12994faa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1221201315.1", "spisova_znacka": "5Cob/184/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Cob/184/2024 z 26. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-09-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1221201315.1"}, {"guid": "aada3eea-3382-4c94-88ac-3cb20fc07426:1f59f2da-51c7-450b-ac4c-eca66f1c90cb", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:8124201855.1", "spisova_znacka": "2Cob/27/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/27/2025 z 29. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:8124201855.1"}, {"guid": "f3a1393f-fbae-4612-98ee-1b160ba09c6f:d383cd72-09ac-40f2-b612-e45a688c3295", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1221204567.2", "spisova_znacka": "3Cob/157/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/157/2024 z 12. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-02-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1221204567.2"}, {"guid": "298b3866-b2df-4e0b-9a5d-3c159fd12e45:d68d8c32-9c03-41bf-ae14-323e78f9f6ac", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1220206140.2", "spisova_znacka": "3Cob/174/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/174/2024 z 12. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-02-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1220206140.2"}, {"guid": "d781a04d-4466-4768-9516-83b0db8bb516:708a27bf-1268-4906-9fe8-6319689de439", "ecli": "ECLI:SK:MSBA3:2025:1318204932.15", "spisova_znacka": "23Cb/261/2018", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 23Cb/261/2018 z 17. 2. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2025-02-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA3:2025:1318204932.15"}, {"guid": "c8aca35a-915d-409c-a262-a3dbf85b7f9b:12989874-ae29-47fd-9b86-3991ae5c2cfe", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2024:7124201504.3", "spisova_znacka": "93Cb/5/2024", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 93Cb/5/2024 z 2. 10. 2024", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2024:7124201504.3"}, {"guid": "c7a7f2ef-5bd4-4c87-ace0-8494e27c777a:fa9ac189-4394-4750-aa58-bd2a07e8d7b4", "ecli": "ECLI:SK:MSBA3:2024:1220206140.7", "spisova_znacka": "B2-25Cb/177/2020", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. B2-25Cb/177/2020 z 20. 6. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2024-06-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA3:2024:1220206140.7"}, {"guid": "cfb96e07-c662-4c88-9f2b-ae36700ad485:aefb8351-bfd0-494b-ab9c-ce3eaba965da", "ecli": "ECLI:SK:OSPO:2025:8124207567.2", "spisova_znacka": "23Cb/88/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 23Cb/88/2024 z 24. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2025-06-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2025:8124207567.2"}, {"guid": "c573e3a5-4a2a-4932-a9d1-48dd00d5a3e2:b657bf65-1cb7-4f8b-ae4e-4eb7e6325c78", "ecli": "ECLI:SK:OSMT:2025:5722203288.13", "spisova_znacka": "18Cb/51/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/51/2022 z 19. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Martin", "datum_vydania": "2025-06-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSMT:2025:5722203288.13"}, {"guid": "1826d1d7-e68b-44fe-bdea-4d67424d99af:e7c2f63b-b6ae-4365-b3f6-11fa3a0bae9b", "ecli": "ECLI:SK:OSPO:2025:8124201942.2", "spisova_znacka": "25Cb/34/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 25Cb/34/2024 z 13. 1. 2025", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2025-01-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2025:8124201942.2"}, {"guid": "d2e91295-b810-4dc8-a991-bc1bce15efc1:27e9f8db-e264-4fd3-8a66-abf6c0f72fe3", "ecli": "ECLI:SK:OSNR:2024:4124205162.3", "spisova_znacka": "56Cbi/3/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 56Cbi/3/2024 z 3. 12. 2024", "sud": "Okresný súd Nitra", "datum_vydania": "2024-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSNR:2024:4124205162.3"}, {"guid": "b703571d-9077-42ba-a801-26c366c36029:da412d7b-a47f-422b-87a1-6c2408225889", "ecli": "ECLI:SK:OSPO:2024:8124201855.2", "spisova_znacka": "23Cb/32/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 23Cb/32/2024 z 5. 11. 2024", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2024-11-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2024:8124201855.2"}]}