{"guid": "c32f3e98-4ac5-4e47-a824-29980de13bec:5ac5b944-dd7b-4568-b04e-202e4eb4c54f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5811201701.2", "spisova_znacka": "4Cdo/19/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/19/2023 z 25. 4. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2024, sp. zn. 4Cdo/19/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:5811201701.2", "identifikacne_cislo": "5811201701", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "sudca_id": 338, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-svetlovska-338", "datum_vydania": "2024-04-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-382", "nazov": "§ 382 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-382", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-382"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "nazov": "§ 137 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-137", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-137"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-382", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-137"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5ac5b944-dd7b-4568-b04e-202e4eb4c54f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5811201701.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:5811201701.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:5811201701.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/19/2023\n5811201701\n25. 04. 2024\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2024:5811201701.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Y. E., narodenej XX. K. XXXX, F., G. XXX/XX,\n2/ D. E., narodeného X. C. XXXX, E. XX, 3/ G. E., narodeného XX. N. XXXX, F., G. XXX/XX, 4/ D. E.,\nnarodeného XX. C. XXXX, U. XXX XX, 5/ B.. G. G. E.O., D.., narodenej XX. E. XXXX, R. R., H. XXXX/X,\nžalobcovia 1/ až 3/ a 5/ zastúpení spoločnosťou KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s. r. o.,\nBanská Bystrica, Skuteckého 6, IČO: 36 851 574, proti žalovanej L. A.Á., narodenej XX. G. XXXX, F., G.\nXXX/XX, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Daniel Hudák s. r. o., Žilina, Hodžova\n208/8, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp.\nzn. 9C/90/2011, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2019 sp. zn.\n10Co/83/2018, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2019 sp. zn. 10Co/83/2018 zrušuje a vec mu vracia na\nďalšie konanie.\nDovolanie žalobcu 4/ odmieta.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom (v poradí\ntretím) z 24. augusta 2017 č. k. 9C/90/2011 - 640 zamietol žalobu žalobcov o určenie, že nehnuteľnosť\n- rodinný dom súp. č. XXX, evidovaný na LV č. XXXX vedenom pre obec a kat. územie F., pod B1\nna meno L. A., rod. E., nar. XX. G. XXXX, bytom F., G. XXX/XX, v podiele 1-ica, patrí vo veľkosti\nspoluvlastníckeho podielu 1-ina do dedičstva po K. E. E.., nar. XX. C. XXXX, naposledy bytom F., G.\nXXX/XX, zomr. XX. W. XXXX, a vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1-ina do dedičstva po G.A. E., rod.\nM., nar. XX. K. XXXX, naposledy bytom F., G. XXX/XX, zomr. XX. N. XXXX. Súd prvej inštancie (aktuálny\nzákonný sudca) konštatoval, že na rozdiel od názoru vo veci skôr konajúcich zákonných sudcov\ndospel k odlišnému právnemu záveru ohľadom danosti naliehavého právneho záujmu na žalobcami\npožadovanom určení, keď jeho predchodcovia sa síce jeho existenciou zaoberali, ale len v teoretickej\nrovine odkazom na závery konštantnej judikatúry, avšak bez ohľadu na okolnosti prejedávanej veci.\nPoukázal na špecifickosť situácie v tom smere, že žaloba smeruje proti dedičovi a predovšetkým,\nže predmetom dedičstva má byť časť rodinného domu, na výstavbe ktorého sa právny predchodca\nžalobcov podieľal a ktorý v ideálnom podiele do nasťahovania sa doň (Veľká noc roku 1972) až\ndo podania žaloby fakticky užíval 39 rokov a teda sa nejedná o vec, o existencii ktorej by právny\npredchodca žalobcov nevedel, resp. ktorú by bolo možné považovať za novoobjavený majetok, ale o\nvec, o existencii ktorej právny predchodca žalobcov vedel od výstavby, prípadne aj od smrti rodičov.\nNedostatok naliehavého právneho záujmu súd prvej inštancie videl v dlhodobej nečinnosti právneho\npredchodcu žalobcov a jeho niekoľko desaťročí trvajúcej pasivite, nezáujme pri vybavovaní právnych\nzáležitostí, o ktoré sa začal zaujímať v podstate len v dôsledku narušenia súrodeneckého vzťahu so\nžalovanou. Uviedol, že skutočnosť, či právny predchodca žalobcov vedel alebo nevedel o tom, ako\nsú ich vlastnícke vzťahy so žalovanou usporiadané (vo vzťahu k predmetnému rodinnému domu), čo\nvšak v každom prípade vedieť mal a mohol, len nasvedčujú jeho nezáujmu o právne usporiadanie jeho\n\nmajetkových záležitostí. Poukázal na uplynutie 42 rokov od smrti otca a vyše 21 rokov od smrti matky,\nkým právny predchodca žalobcov žalobu podal, keď dovtedy (spolu)vlastnícke právo žalovanej, resp. jej\nprávo časť domu užívať, ani samotné užívanie nijako nespochybňoval a žalovaná od roku 1973 užíva\npolovicu domu (časť dvojdomu) ako vlastnú. Dospel k záveru, že právny záujem 40 rokov nečinného\nprávneho predchodcu žalobcov, ktorý konkludentne akceptoval minimálne užívacie právo žalovanej, na\npožadovanom určení nemožno v žiadnom prípade považovať za naliehavý, urgentný a v tejto súvislosti\npoukázal na zásadu „práva patria bdelým“, v zmysle ktorej právny predchodca žalobcov nepostupoval.\nKonanie právneho predchodcu žalobcov vyhodnotil ako snahu využiť neexistenciu výslovného právneho\ntitulu žalovanej k polovici dotknutého domu, resp. platného právneho úkonu, ktorý by ju na jeho užívanie\noprávňoval. Poukázal na skutočnosť, že obe strany investovali do domu, došlo k jeho zhodnoteniu, za\nktorej situácie podanie žaloby právnym predchodcom žalobcov a jeho nárokovanie si na časť, ktorá\nfakticky patrí žalovanej, považoval za rozporné s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie záverom zdôraznil\nspravodlivosť ako kritérium jeho rozhodovania, ktoré by nebolo naplnené iným rozhodnutím. Súd prvej\ninštancie dodal, že okrem nedostatku naliehavého právneho záujmu, ktorý bol prvoradým dôvodom\nzamietnutia žaloby, pokiaľ by hypoteticky bol daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení,\nžalobu by posúdil ako neopodstatnenú, nakoľko žalovanej by svedčalo nadobudnutie vlastníckeho práva\nk polovici predmetného domu (rodinný dvojdom), vydržaním. O nároku na náhradu trov konania rozhodol\npodľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 30. apríla 2019\nsp. zn. 10Co/83/2018 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387\nods. 1 CSP potvrdil a rozhodol, že žalovaná má voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %. Odvolací súd sa primárne nestotožnil s určujúcim záverom okresného súdu,\nže na žalobcami požadovanom určení nie je naliehavý právny záujem a uviedol, že súd prvej inštancie\nvychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v danom prípade nesprávne interpretoval\npríslušnú právnu normu (§ 137 písm. c) CSP). Mal za to, že na žalobcami požadovanom určení (že\nnehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich predkoch) je naliehavý právny záujem, keď aktuálne právne\npostavenie právneho predchodcu žalobcov je neisté, nakoľko žalovaná je zapísaná ako podielová\nspoluvlastníčka sporného rodinného domu, pričom právny predchodca žalobcov jej vlastnícke právo\nspochybnil a tvrdil, že sa spoluvlastníčkou nestala a predmet jej vlastníctva (polovica rodinného\ndomu) patrí do dedičstva po rodičoch právneho predchodcu žalobcov a žalovanej a vyhovenie žalobe\nrieši opísanú neistú situáciu, nakoľko vec (spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti) by bol následne\nprejednaný v dedičskom konaní, ktorého účastníkom by bol aj právny predchodca žalobcov. Odvolací\nsúd poznamenal, že napadnutý rozsudok je v poradí už tretím rozhodnutím okresného súdu vo veci,\nkeď predtým odvolací súd dvakrát rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie;\npritom otázka, či je alebo nie je daný naliehavý právne záujem na požadovanom určení v spore\nrelevantne nevznikla, resp. o existencii naliehavého právneho záujmu v rozhodnutiach súdov oboch\ninštancii nebola pochybnosť a z uvedeného hľadiska je napadnuté rozhodnutie prekvapivé. Právnym\nzákladom potvrdenia napadnutého rozsudku teda nebolo stotožnenie sa so záverom o nedostatku\nnaliehavého právneho záujmu. Z hľadiska prehľadnosti veci odvolací súd konštatoval, že prvou spornou\nmedzi stranami bola otázka, či v čase smrti otca strán K. E. E.. predmetný dom, resp. jeho stavba, bola\nvecou v právnom slova zmysle, keď odvolací súd sa už vo svojom v poradí prvom zrušujúcom uznesení\nč. k. 10Co/272/2013 - 403 zo dňa 27. júna 2014 stotožnil so záverom okresného súdu, že vzhľadom\nna stupeň rozostavanosti stavby bola stavba vecou v právnom slova zmysle. Uviedol, že v označenom\nzrušujúcom rozhodnutí vymedzil dve alternatívy pokiaľ ide o možné nadobudnutie vlastníckeho práva k\npredmetnému domu a to 1/ ak v čase smrti poručiteľa K. E. E.. predmetná stavba existovala ako vec v\nprávnom slova zmysle a zároveň pokiaľ ju stavali spoločne (s úmyslom stavať ju pre seba) so svojou\nmanželkou G. E., rod. M., nadobudli ju obaja do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V takom\nprípade ale nemohla G. E., rod. M., \"založiť\" vlastnícke právo v prospech odporkyne len na základe toho,\nže by ju učinila stavebníčkou stavby. Spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti mohla (prípadne) totiž G. E.,\nrod. M. nadobudnúť opísaným spôsobom spoločne s K. E. E.. - výstavbou (vytvorením) nehnuteľnosti do\nštádia, že už ju bolo možné považovať za vec v právnom slova zmysle. Nadväzne, odporkyňa nemohla\nčasovo následne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti výstavbou (lebo už ho predtým takto\nnadobudla G. E., rod. M.), ale len na základe iného právneho titulu (napríklad darovaním od G. E.,\nrod. M.). V konaní zároveň však nebolo preukázané, a vlastne účastníci (odporkyňa) ani netvrdili, že\nzo strany G. E., rod. M., došlo v neskoršom období k právne perfektnému prevodu vlastníckeho práva\nk dotknutej nehnuteľnosti z G.A. E., rod. M., na odporkyňu, hoci zrejme k pokusu/snahe o takýto úkon\ndošlo; alebo 2/ ak v čase smrti poručiteľa K. E. E.. predmetná stavba existovala ako vec v právnom\n\nslova zmysle a zároveň pokiaľ ju stavali spoločne (s úmyslom stavať ju pre deti ) so svojou manželkou\nG. E., rod. M., mohli nadobudnúť nehnuteľnosť ich deti výstavbou. V tejto spojitosti je vo vzťahu k úvahe\nsúdu I. stupňa, v zmysle ktorej hoci svedkovia uviedli, že K. E. E.. sa vyjadril, že má dve deti a chce\nim postaviť dom, \"nemožno vylúčiť\", že túto nehnuteľnosť nestaval pre seba s tým, že svoj podiel až\nnásledne prevedie, potrebné uviesť, že z hľadiska vyhodnotenia skutkových zistení ide o nesprávnu/\nneprípustnú konštrukciu. Záver súdu za daných okolností nemôže byť založený na skutočnostiach, ktoré\nnemožno vylúčiť - v zásade, rozvinúc opísanú úvahu, vylúčiť nie je možné nič - z hľadiska formálnej\nlogiky akceptovateľnou je taká úvaha, v zmysle ktorej nič nenasvedčuje opaku záveru konštatovaného\nsúdom, resp. že vyhodnotenie dôkazného materiálu vedie (z konkrétnych dôvodov) k určitému záveru.\nBolo teda nevyhnutné, aby okresný súd na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil relevantnosť\noboch alternatív a priklonil sa k jednej z nich, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodní. Nakoľko však v\nporadí v druhom rozsudku okresný súd len prebral odôvodnenie zrušujúceho uznesenia krajského súdu,\nktoré malo byť len východiskom pre jeho ďalší postup, bolo nutné bez ďalšieho daný rozsudok zrušiť.\nKrajský súd súčasne vo svojom v poradí druhom zrušujúcom uznesení č. k. 10Co/682/2015 - 482 z 31.\nmája 2016 špecifikoval ďalšiu rozhodujúcu otázku, keď poukázal na existenciu protichodných skupín\ndôkazov a argumentácií na obidvoch (sporových) stranách, a to (predovšetkým) listinné dôkazy na strane\nžalobcu, na strane druhej svedecké výpovede, ktoré nasvedčujú tvrdeniam žalovanej o úmysle rodičov\nstavať dom pre deti. V súvislosti s opísanou právnou otázkou odvolací súd akcentoval vyhodnotenie\ndôkaznej situácie vykonané súdom prvej inštancie v rámci prvého rozsudku (str. 11 jeho odôvodnenia),\nkde okresný súd konštatoval, že niet pochybností o tom, že matka oboch sporových strán dom stavala\ns úmyslom stavať ho pre žalovanú, t. j., aby ho vlastnila žalovaná. Odvolací súd bol názoru, že súd\nprvej inštancie správne vyhodnotil dôkaznú silu zhodných svedeckých výpovedí vo vzťahu k listinným\ndôkazom predložených právnym predchodcom žalobcu, keď žalovaná bola v čase začatia výstavby\ndomu neplnoletá a preto nie je vyvrátením úmyslu rodičov stavať dom pre deti púha okolnosť, že v\nRozhodnutí o prípustnosti stavby z 11. septembra 1967 je uvedený zákonný zástupca žalovanej - jej\notec a žiadny zásadný právny záver nebolo možné vyvodzovať z Rozhodnutia o povolení užívať budovu\nz 11. decembra 1973, ktoré bolo vydané v prospech toho času nebohej osoby - K. E. E... Uviedol, že\naplikačná prax súdov sa už ustálila, že pre vznik spolu/vlastníckeho práva výstavbou postačuje ústna\ndohoda. Bol názoru, že záver v podobe existencie úmyslu stavať pre deti bolo potrebné interpretovať\nnie len vo vzťahu k matke sporových strán, ale - ako to logicky a nepochybne vyplýva zo svedeckých\nvýpovedí - aj vo vzťahu k ich otcovi. Zhrnul, že celkom zrejme existoval úmysel rodičov sporových\nstrán, aby v konečnom dôsledku obe ich deti nadobudli po polovici vlastnícke právo k dotknutému\ndomu a to výstavbou, keď v čase výstavby domu neboli vzťahy medzi členmi rodiny nijako narušené, je\nopodstatnené sa domnievať, že rodičia sporových strán predpokladali, že právny predchodca žalobcov\naj žalovaná budú v budúcnosti žiť vedľa seba v predmetnom dome, každý vo svojej polovici. Na tom nič\nnemenila ani prípadná neskoršia snaha matky dosiahnuť zmenu vlastníctva časti dvojdomu (z rodičov\nna dcéru - žalovanú), keďže to nasvedčuje tomu, že pôvodný zámer rodičov sa nepodaril zrealizovať\nv príslušnej evidencii nehnuteľností. Uzavrel, že v súdenej veci daný priepastný časový rozdiel (ktorý\nskutočne objektívne daný je, len ho súd prvej inštancie nesprávne spojil s otázkou naliehavého právneho\nzáujmu) v podobe uplynutia viac než 40 rokov od smrti otca a vyše 20 rokov od smrti matky (do\npodania žaloby o určenie majetku do ich dedičstva) ako i okolnosť, že žalovaná od roku 1973 užíva\npolovicu domu, vyvoláva opodstatnenú pochybnosť o snahe právneho predchodcu žalobcov dosiahnuť\n„spravodlivé“ riešenie, skôr jeho postup/konanie vykazuje znaky „riešenia“ si narušených osobných\nvzťahov so žalovanou takouto formou. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods.\n1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie s tým, že\nodvolací súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) a odvolací\nsúd sa pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods.\n1 písm. a) CSP). Uviedli, že súd prvej inštancie založil svoj právny názor o zamietnutí žaloby na tom\nzáklade, že absentuje naliehavý právny záujem, ktorý aj keby preukázaný bol, potom žalovaná mala\nnadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním. Z uvedeného dôvodu považovali\nrozhodnutie odvolacieho súdu za prekvapivé, keď súd prvej inštancie nebral do úvahy a nepovažoval ani\nza právne významné, že by medzi spoluvlastníkmi existovala pred začatím výstavby vzájomná dohoda a\nvo vzťahu k tejto dohode a jej existencii nemali možnosť žiadnym spôsobom argumentovať. Boli názoru,\nže odvolací súd mal postupovať podľa § 382 CSP a strany sporu vyzvať, aby sa vyjadrili k možnej\nexistencii vzniku spoluvlastníckeho práva výstavbou na základe prejavenej vôle rodičov strán sporu,\n\nktoré považoval odvolací súd )pre rozhodnutie veci za rozhodujúce a z tohto dôvodu mal nariadiť vo\nveci pojednávanie, na ktorom by sa zopakovalo dokazovanie. Dovolatelia namietali i neprekúmateľnosť\nrozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal k predloženými listinnými\ndôkazmi, s výpoveďou manželky žalobcu ako i ďalšími dôkazmi, ktoré existenciu dohody spoluvlastníkov\núplne popierajú. Odklon od ustálenej praxe dovolacieho súdu videli v preukázaní existencie dohody\nspoluvlastníkov - stavebníkov, tak ako to ustálil odvolací súd, nakoľko podľa ich názoru tejto dohode\nnenasvedčujú vykonané dôkazy pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/93/1999 a R 16/1983 a na rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1174/2001 a sp. zn. 22Cdo/1456/2003. V ďalšom podrobne\nrozoberali právny a skutkový stav veci. Navrhli rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie zrušiť\na vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n4. Žalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu aj napriek tomu, že v\njeho odôvodnení vyjadril iný právny názor na predmetnú vec, nemožno len z tohto dôvodu považovať za\nprekvapivé či arbitrárne, nakoľko odvolací súd tento svoj názor riadne odôvodnil a aj napriek rozdielnemu\nprávnemu názoru nezmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ale toto rozhodnutie potvrdil. Bola názoru,\nže nebolo nutné opätovne vyzývať strany sporu na vyjadrenie, keď výrok rozhodnutia sa nezmenil. V\nsúvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP konštatovala, že skutočnosti, ktoré\nžalobcovia namietajú, majú skutkový charakter. Navrhla podané dovolanie ako nedôvodné zamietnuť,\nprípadne odmietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§\n424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je nielen\nprocesne prípustné (§ 420 písm. f) CSP), ale aj dôvodné (§ 431 ods. 1 CSP).\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n10. Žalobcovia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietali\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a nesprávny procesný postup odvolacieho súdu,\nktorý porušil ustanovenie § 382 CSP tým, že vec právne posúdil inak ako súd prvej inštancie bez výzvy,\naby sa vyjadrili k možnej existencii vzniku spoluvlastníckeho práva výstavbou, ktorú otázku súd prvej\ninštancie neposudzoval.\n11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\n\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, )III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n13. Ústava v čl. 46 ods. 1 zaručuje každému možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a\nnestrannom súde (prípadne u iného orgánu). Podmienkou však je, že sa tak musí stať „stanoveným\npostupom“. Stanoveným postupom teda sú (v ich samotnom základe) i pravidlá vymedzujúce možnú\nzmenu právneho posúdenia veci odvolacím súdom, oproti posúdeniu súdom prvej inštancie.\n14. Dovolací súd v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne\nkonanie je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\nodpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§\n387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť\ndovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť\ntransparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom\nštáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou\notázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.\n15. Žalobcovia vo svojom dovolaní uviedli, že ho podávajú v prvom rade v zmysle § 420 písm. f) CSP.\nVo vzťahu k § 420 písm. f) CSP (tak, ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP)\nplatí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie\n(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/73/2017).\n16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n17. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva\njej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil\nsa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej\nvôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n18. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v\n\nzmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS\n105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018).\n19. V preskúmavanej veci dovolatelia vidia vadu podľa § 420 písm. f) CSP v tom, že odvolací súd\nnedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie; teda v rozpore s požiadavkami kladenými na zákonné\nrozhodnutie (§ 393 CSP). Konkrétne sa odvolací súd riadne nevysporiadal s námietkami žalobcov a ani\nnáznakom neuviedol, akým spôsobom dospel k záveru, že pri výstavbe predmetného domu existovala\ndohoda spoluvlastníkov o výstavbe. Je to len konštatovanie bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia.\nĎalej dovolateľ vidí nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v tom, že tento sa nezaoberal\nlistinnými dôkazmi a to Rozhodnutím o povolení užívať budovu z 11. decembra 1973 a Rozhodnutím o\nprípustnosti stavby z 11. septembra 1967, ktoré dôkazy v tomto smere boli produkované.\n20. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú ochranu\nvyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými\nskutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne\nvýznamné (Zo súdnej praxe č. 56/2008).\n21. V zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené\nprocesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľných spôsobom reagovať\nv súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS\n32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje\nkaždému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky\nodôvodneného rozsudku.\n22. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby\nna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v\nodôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,\nč. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis\nproti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).\n23. Dovolací súd akcentuje, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke\núplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho\nrozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho\nmyšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky\nskutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.\nPrávne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd\npo skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení\nzákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia\npodriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Teda v súlade s § 220 ods. 2 v spojení s § 393\nods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku\nrozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\nmusí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale\ntiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup\nsúdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj\ndostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho\nsúdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.\nTakéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma účastníkovi možnosť uskutočňovať procesné práva a v\nkonečnom dôsledku porušuje jeho právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa\n§ 431 ods. 1 v spojení s § 420 písm. f) CSP), pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne\nargumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.\n24. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade\nrozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavkám kladeným na zákonné rozhodnutie v zmysle\n§ 393 CSP. Treba zdôrazniť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní neposudzuje dôvodnosť či\nnedôvodnosť odvolania, ale vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia.\n\n25. Žalobcovia dovolaním namietali najmä, že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením\n§ 420 písm. f) CSP došlo v dôsledku toho, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku je\nnepreskúmateľné.\n26. Dovolací súd je názoru, že ak odvolací súd de facto pristúpil k zmene rozhodnutia súdu prvej\ninštancie (napriek tomu, že vo výroku svojho rozsudku potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie), ale z jeho\nodôvodnenia je zrejmé, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil z úplne iných dôvodov, ako bola žaloba\nzamietnutá prvoinštančným súdom, tak odvolací súd mal svoje rozhodnutie riadne odôvodniť a uviesť,\nprečo sa predloženými listinnými dôkazmi nezaoberal. Teda, pre ustálenie vecne správneho záveru\nv konaní bolo povinnosťou odvolacieho súdu náležite odôvodniť, prečo sa nezaoberal predloženými\nlistinnými dôkazmi žalobcov, ktorými sa snažia preukázať oprávnenosť svojho nároku. Bude preto\npotrebné, aby odvolací súd vo svojom rozhodnutí vyhodnotil nie len svedecké výpovede svedkov, ktorí\nboli v konaní vypočutí, ale aj listinné dôkazy predložené žalobcami.\n27. So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, že absencia vysporiadania sa s podstatnými\na špecifickými tvrdeniami žalobcov je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita\nsama o sebe zakladá porušenie dovolateľmi namietaného základného práva aj s poukazom na čl. 46 ods.\n1 Ústavy aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Dovolatelia preto opodstatnene namietali porušenie ich\nprocesných práv v takej miere, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu došlo v konaní\nk procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania ale zároveň aj\njeho dôvodnosť. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa s predloženými listinnými dôkazmi\nžalobcov. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú\nsúvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne\nalebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.\nDovolací súd naviac uvádza, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí nemôže akcentovať vyhodnotenie\ndôkaznej situácie vykonané súdom prvej inštancie v rámci rozhodnutia, ktoré bolo následne odvolacím\nsúdom zrušené, ale musí (pri zmene rozhodnutia) spoľahlivo zistiť skutkový stav sám a to tým, že vo\nveci nariadi pojednávania a dokazovanie zopakuje, resp. doplní.\n28. Dovolací súd napokon uvádza, že rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé a z ničoho sa nedá\nani zistiť, z čoho vyvodil odvolací súd záver o existencii ústnej zmluvy o výstavbe. Nie je zrejmé, z čoho\nodvolací súd vychádzal, keď vyššie uvedené konštatoval, pretože v odôvodnení rozsudku odvolacieho\nsúdu chýba akékoľvek bližšie odôvodnenie a celkom chýba právne posúdenie. Odvolací súd neuviedol\nžiadne ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého prejednávanú vec posúdil. Z obsahu spisu\nvyplýva, že odvolací súd dokazovanie vo veci nedoplnil, pojednávanie na prejednanie veci nevytýčil a\nsvoj rozsudok len verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2019 (por. č. l. 704).\n29. Dovolací súd v nadväznosti na žalobcami predostreté námietky o nesprávnom procesnom postupe\nodvolacieho súdu, porušujúceho ustanovenie § 382 CSP tým, že vec právne posúdil inak ako súd prvej\ninštancie pripomína, že súčasťou práva na spravodlivý proces je aj zásada, v zmysle ktorej vydaniu\nkaždého meritórneho rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t. j. taký\npostup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.\nNa zabezpečenie tejto ochrany priznáva Civilný sporový poriadok strane procesné práva, medzi ktoré\npatrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať\nsa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môže strana uplatniť nielen\nv konaní na súde prvej inštancie, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia týchto práv v odvolacom konaní\nje však znemožnená, ak odvolací súd svoje rozhodnutie založí na právnych záveroch vychádzajúcich\nzo skutočností, s ktorými sa prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí osobitne nezaoberal a ku ktorým\nsa neúspešný žalovaný nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod.\n30. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie\nvo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti,\nže proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť\nvyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších\nprávnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné (por. uznesenie najvyššieho súdu sp.\nzn. 7Cdo/1/2018). Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval\n\núčastníkov konania v zmysle § 213 ods. 2 OSP (teraz § 382 CSP), aby sa vyjadrili k možnému použitiu\ntoho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je podľa názoru\nodvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom\nkonať v zmysle § 237 písm. f) OSP (teraz § 420 písm. f) CSP). Súčasne podľa recentnej judikatúry\nplatí, že nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 382 CSP, ak bez výzvy stranám\nsporu použije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už\nbolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia bola\nposudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu (R 48/2020).\n31. V prípade, že odvolací súd použil ďalšie zákonné ustanovenia právneho predpisu oproti súdu prvej\ninštancie, ktoré pre meritórne posúdenie veci v spojení s použitou „základnou“ normou považoval za\nrelevantné (kľúčové), ale ich aplikácie sa protistrana v žiadnom štádiu sporu nedomáhala a nemala\nprocesnú možnosť sa k ich použitiu vyjadriť, je nevyhnutné, aby poučil strany odvolacieho konania, že\nzistený skutkový stav môže byť právne posúdený okrem použitej právnej normy, aj použitím ďalších\nprávnych noriem, než o ktorých konal a rozhodoval súd prvej inštancie a ktoré tento priamo neaplikoval.\nUvedené platí obzvlášť v situácii a za stavu, keď\n- súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva so záverom, že\nžalobcovia nemajú na takomto určení naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) OSP (v čase\nrozhodovania súdu prvej inštancie § 137 písm. c) CSP)\n- zároveň žalobu zamietol i so záverom, že žalovaná vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti\nnadobudla vydržaním.\n32. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobcovia na požadovanom určení majú\nnaliehavý právny záujem a zároveň vyslovil, že existoval úmysel rodičov sporových strán, aby ich deti\nnadobudli po polovici vlastnícke právo k dotknutému domu a to výstavbou.\n33. Odvolací súd tak na rozdiel od okresného súdu pripustil záver, že strany sporu nadobudli vlastnícke\nprávo po polovici k dotknutému domu ústnou zmluvou o výstavbe.\n34. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a\nprávom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej\nistoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v\nsúlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej\npraxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\n35. Princíp právnej istoty okrem iného znamená možnosť subjektov práva predvídať rozhodnutia\nštátneho orgánu (teda aj súdu) v konkrétnej veci, ako aj znamená predvídateľnosť postupu súdu, t.\nj., že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (I. ÚS 236/06). Princíp\npredvídateľnosti súdneho rozhodnutia je považovaný za komponent princípov právneho štátu, osobitne\nprincípu právnej istoty.\n36. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne\nzáväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie\nveci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.\n37. Ostatné citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, preto aj v\nodvolacom konaní platí nutnosť sprístupnenia odlišného právneho názoru stranám sporu tým, že\nstrany vedia, že odvolací súd bude na vec nazerať inak a môžu tomu prispôsobiť svoje právne\na skutkové námietky. V danom prípade odvolací súd nepostupoval dôsledne, ak strany nepoučil,\nže zistený skutkový stav môže byť právne posúdený s použitím inej právnej normy, než o tej, na\nzáklade ktorej konal a rozhodoval súd prvej inštancie. Výzva odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP je\nplnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti odvolacieho súdu, ktorej podstatou je zabrániť\nnesprávnym procesným postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tým aj k porušeniu práva na\nsúdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy). Dovolatelia teda opodstatnene namietali\nexistenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP z dôvodu, že odvolací súd ich neoboznámil s\njeho odlišným právnym posúdením, ako aj v súvislosti s posúdením právnej otázky týkajúcej sa vzniku\nspoluvlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti nezopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu.\n\n35. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak vyšší súd založí svoje rozhodnutie vo\nveci na iných, zásadne odlišných právnych záveroch ako nižší súd, pričom zároveň strane konania\nneumožní vyjadriť sa k týmto iným (odlišným) právnym záverom, teda keď strana nemá možnosť právne\nargumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov\nnižšieho súdu nejavili ako významné (II. ÚS 407/2016, R 33/2011). Mutatis mutandis o prekvapivom\nrozhodnutí možno hovoriť aj za situácie, keď sa aplikuje autoritatívny výklad novej právnej úpravy, ktorý\nnebol predvídateľný a ktorý vedie k odňatiu práva na súdnu ochranu (nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 570/2017 zo 7. augusta 2018).\n36. Je dôležité uvedomiť si, že zhora uvedený spôsob právnej argumentácie odvolacieho súdu nie je\niba púhym rozšírením dôvodov zamietnutia žaloby, ale vytvára sa ním právny základ pre posúdenie veci\nz úplne nových (iných) dôvodov, čím dochádza k prekvapivému rozhodnutiu.\n37. So zreteľom na priebeh a výsledky konania na súde prvej inštancie, ako i obsah odvolania žalobcov\nbolo legitímne očakávanie žalobcov, že v odvolacom konaní budú prerokovávané len otázky, ktoré viedli\nk nevyhoveniu žaloby súdom prvej inštancie po jeho vecnej stránke. Odvolací súd však svoj ďalší právny\nzáver vyvodil zo skutočností, ktoré súd prvej inštancie právne neposudzoval.\n38. Záverom dovolací súd uvádza, že dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom\n(viď § 429 ods. 1 veta prvá CSP). Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/\ndovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom\nprávnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie\ndruhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa.\n39. V danom prípade odvolací súd v zmysle § 393 ods. 1 CSP v napadnutom rozhodnutí žalobcov riadne\npoučil podľa § 428 CSP o náležitostiach dovolania a aj o povinnom zastúpení dovolateľa advokátom a\no nutnosti spísania dovolania a ďalších podaní dovolateľa týmto kvalifikovaným zástupcom.\n40. I napriek náležitému poučeniu zo strany odvolacieho súdu je z obsahu spisu zrejmé, že žalobca\n4/ nepreukázal zastúpenie advokátom v dovolacom konaní a ani nepreukázal zodpovedajúce právnické\nvzdelanie (§ 429 ods. 2 písm. a) v spojení s § 468 CSP).\n41. So zreteľom na to, že v posudzovanej veci nie je splnená osobitná podmienka dovolacieho konania\nvyplývajúca z § 429 ods. 1 CSP, pričom nejde o žiaden z prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP,\nnajvyšší súd odmietol dovolanie žalobcu 4/ podľa § 447 písm. e) CSP pre nesplnenie podmienok\ndovolacieho konania.\n42. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá\nskutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože\nrozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za\nsprávne, najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie (§ 450 CSP). Náprava zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade\nmožná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP), nakoľko to bol výlučne odvolací súd, komu bolo namieste\npričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti.\n43. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd\nprvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Co/83/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:17a98468-3cda-48f5-9f7b-a4691ecc4b2a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 570/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 570/2017 z 7. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-07", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1"}, {"guid": "ussr:e63a5516-d249-459d-aa03-1246ccc05a53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:76be52e6-1f81-4a33-b606-91768052924a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.675.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 675/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 675/2014 z 22. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-22", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.675.2014.1"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "dc7d74c1-8148-4e12-99b6-7b415fbd1f64:b3d05066-35f3-449c-bcf6-19c110fa6b0e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111201817.1", "spisova_znacka": "7Cdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/1/2018 z 21. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-21", "citacie_n": 145, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111201817.1"}, {"guid": "01597735-cb39-4516-aba1-9375c4e054ed:33afa76a-6e00-4252-8b2b-84d19ca9006e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4111231887.1", "spisova_znacka": "2Cdo/8/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/8/2017 z 29. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-29", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4111231887.1"}, {"guid": "528fd71e-9dbd-46fc-9481-889dd1714e34:57f87c70-f6cb-4ff3-9a5b-d041347635bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/83/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/83/2018 z 29. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-11-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/528fd71e-9dbd-46fc-9481-889dd1714e34:57f87c70-f6cb-4ff3-9a5b-d041347635bb"}, {"guid": "38663baf-1a7c-4a77-88b3-0536d79fc59d:08bee15b-2cda-469f-b388-4adabd94389c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2212219208.1", "spisova_znacka": "10Co/272/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/272/2013 z 1. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-10-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2212219208.1"}], "citovane_v": []}