{"guid": "e06ce9c9-ce3f-440d-a075-29ba833b0983:ed826cef-c178-41f9-9e32-926cddcbec94", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1215892012.4", "spisova_znacka": "2Cdo/106/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/106/2023 z 29. 4. 2024", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2024, sp. zn. 2Cdo/106/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:1215892012.4", "identifikacne_cislo": "1215892012", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 188, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-188", "datum_vydania": "2024-04-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-10", "nazov": "§ 10 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-10", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-10", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ed826cef-c178-41f9-9e32-926cddcbec94", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1215892012.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1215892012.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:1215892012.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/106/2023\n1215892012\n29. 04. 2024\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2024:1215892012.4\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu 1. FC Košice, záujmové združenie právnických osôb,\nso sídlom Košice, Palmová 2055/2, IČO: 31 256 619, zastúpeného spoločnosťou GRABAN, TORMA\n& PARTNERS s. r. o., Košice, Kováčska 53, IČO: 36 730 564, v menej ktorej koná advokát JUDr.\nAdrián Graban, proti žalovanému Mestský futbalový klub, a. s., so sídlom Ružomberok, Žilinská cesta\n21, IČO: 36 412 970, zastúpenému advokátskou spoločnosťou Hrušovský Legal, s. r. o., so sídlom\nBratislava, Metodova 1, IČO: 47 257 059, o zrušenie rozhodcovského uznesenia Rozhodcovského súdu\nSlovenského futbalového zväzu sp. zn. 05/10 RS zo dňa 15. júna 2015 v znení opravného uznesenia\nsp. zn. 05/10 RS zo dňa 11. januára 2016, pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp.\nzn. 21Cr/5/2016, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. septembra\n2020 sp. zn. 2CoR/5/2020, takto\nrozhodol:\nUznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. septembra 2020 sp. zn. 2CoR/5/2020 ako aj\nuznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14. októbra 2019 č. k. 21Cr/5/2016-324 z r u š u j e a\nvec vracia Mestskému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Žalobou, doručenou Rozhodcovskému súdu Slovenského futbalového zväzu (ďalej aj „rozhodcovský\nsúd“) dňa 29. marca 2010 sa žalobca domáhal voči žalovanému, pôvodne označenému ako Mestský\nFutbalový Klub Košice, a. s., v skratke MFKK, a. s., IČO: 36 595 098, so sídlom Trieda SNP 48/A,\nKošice, zaplatenia sumy 340.000 eur s príslušenstvom, a to na základe zmluvy o prestupe hráča H. R.\nzo dňa 7. januára 2004, na základe ktorej bol tento hráč preregistrovaný príslušnými orgánmi SFZ k\nžalovanému. V priebehu rozhodcovského konania Rozhodcovský súd SFZ rozhodcovským uznesením\nsp. zn. 05/10 RS (č. l. 81) pripustil návrh na zmenu účastníka konania na strane žalobcu na nového\nžalobcu: 1. FC Košice, a. s., IČO: 31 256 619, so sídlom Alejová 2, Košice.\n2. Rozhodcovským uznesením sp. zn. 5/10 RS zo dňa 15. júna 2015 (ďalej aj „rozhodcovské\nuznesenie“) rozhodcovský súd rozhodol, že nie je oprávnený rozhodovať uvedenú vec a konanie o\nžalobe zastavil, keď v odôvodnení uznesenia dôvodil ustanovením § 21 ods. 1 ZoRK, teda nedostatkom\nprávomoci rozhodcovského súdu. Opravným rozhodcovským uznesením sp. zn. 05/10 RS zo dňa\n11. januára 2016, predloženým okresnému súdu dňa 29. februára 2016, Rozhodcovský súd SFZ\nopravil označenie žalobcu v záhlaví a výroku svojho uznesenia zo dňa 15. júna 2015 na 1. FC\nKošice, záujmové združenie právnických osôb, IČO: 31 256 619, so sídlom Alejová 2, Košice.\nZ odôvodnenia rozhodcovského uznesenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že v zmluve o\nprestupe hráča absentovala rozhodcovská doložka a takú doložku žalovaný nepodpísal ani na výzvu\nrozhodcovského súdu, dospel rozhodcovský súd k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci\nsamej, a preto podľa § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZRK“) rozhodcovské konanie\nzastavil. Súčasne účastníkov rozhodcovského konania poučil, že „proti rozhodcovskému uzneseniu\n\nnie je možné podať riadny opravný prostriedok. Účastníci konania môžu podať žalobu na zrušenie\nrozhodcovského uznesenia na všeobecný súd, a to do 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského\nuznesenia účastníkom.“\nII.\n3. Žalobca sa žalobou, podanou dňa 8. decembra 2015 na Okresnom súde Bratislava II, domáhal\nzrušenia vyššie označeného rozhodcovského uznesenia. Okresný súd Bratislava II dňom 22. februára\n2016 vec postúpil Okresnému súdu Bratislava V ako súdu kauzálne vecne príslušnému na konanie.\nOkresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol vo veci prvýkrát\nrozsudkom zo dňa 28. marca 2017 č. k. 21Cr/5/2016-251 v znení opravného uznesenia zo dňa 11.\ndecembra 2018 č. k. 21Cr/5/2016-288 tak, že rozhodcovské uznesenie Rozhodcovského súdu SFZ\nzrušil a sporovým stranám náhradu trov voči protistrane nepriznal, keď dospel k záveru, že žalobe je\npotrebné vyhovieť.\n4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie nepochybne preukázané (bod 19. rozsudku),\nže obe sporové strany sú členmi SFZ, teda na obe strany sa vzťahujú všetky interné pravidlá určené\nnajmä stanovami a poriadkom komory SFZ. V každých stanovách bol upravený záväzok členov riešiť\nsvoje vzájomné spory týkajúce sa klubov, funkcionárov a hráčov pred orgánmi SFZ, a to s vylúčením\nvšeobecných súdov. Pri podaní prihlášky do SFZ každý záujemca musel povinne pripojiť vyhlásenie,\nže bude riešiť spory v rámci SFZ výlučne pred orgánmi SFZ, osobitne orgánom určeným na riešenie\ntýchto sporov v zmysle stanov. V súlade s § 4 ods. 5 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom\nkonaní písomná forma rozhodcovskej zmluvy bola medzi sporovými stranami zachovaná v prípade\nnadobudnutia členstva v záujmovom združení SFZ, ktorého vnútorné predpisy obsahujú\nrozhodcovskú doložku.\n5. Žalovaný si v rozhodcovskom konaní riadne zvolil rozhodcu, konanie pred rozhodcovským súdom\nnenamietal, jeho námietky boli len hmotnoprávne, o ktorých rozhodcovský súd rozhoduje až v konaní\nvo veci samej. Rozhodcovský súd SFZ, ktorý ku dňu 31. 12. 2016 zanikol, sa vo veci sp. zn. 05/10\nRS nedostatočne zaoberal zisťovaním podmienok podľa § 4 ods. 5 a 7 zákona č. 244/2002 Z. z.,\nkeď nebral do úvahy záväzky sporových strán súvisiace s ich členstvom v SFZ, teda s pristúpením\ndo záujmového združenia, ktorým SFZ je, a ktorých súčasťou je aj záväzok riešiť spory súvisiace s\ntýmto členstvom pred rozhodcovským súdom zriadeným Slovenským futbalovým zväzom. Neprihliadol\ndostatočne na ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z., kde sa odkazuje na dohodu zmluvných\nstrán, a za súčasť tejto dohody sa považujú aj rozhodcovské pravidlá, na ktoré sa v nej odkazuje.\nNásledne, pri absencii námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na konanie o žalobe zo\nstrany žalovaného neaplikoval ustanovenie § 4 ods. 7 zákona č. 244/2002 Z. z., hoci existencia týkajúca\nsa rozhodovania vo veciach SFZ pred ním (týmto zväzom) zriadeným rozhodcovským súdom nebola\nnamietaná.\n6. V bode 20. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle dôvodovej\nsprávy k § 8 CSP pri konkurencii rozhodcovského a súdneho konania sa vychádza z priority\nrozhodcovského konania, kedy je rozhodcovský súd dotovaný tzv. právomocou rozhodnúť o svojej\nprávomoci (competence - competence). Treba dodať, že podľa § 31 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z.\nrozhodcovský súd rozhoduje v súlade so zmluvou uzatvorenou účastníkmi rozhodcovského konania a\nvezme do úvahy obchodné zvyklosti vzťahujúce sa na spor, zásady poctivého obchodného styku a\ndobrých mravov. Napadnuté rozhodcovské uznesenie trpelo aj inou vadou, a to tým, že v ňom nebol\nriadne označený subjekt žalobcu, pričom (okresný) súd zastáva názor, že právna forma subjektu nie je\ntakou chybou, ktorú by bolo možné odstraňovať, resp. opravovať v zmysle ustanovenia § 164 v spojení\ns § 127 ods. 2 O. s. p., účinného do 30. 06. 2016. Už aj vzhľadom na to, že takouto vadou v hlavičke trpí\naj uznesenie rozhodcovského súdu, ktorým bola pripustená zmena účastníka na strane žalobcu, a tú,\ndnes už zaniknutý rozhodcovský súd neopravil ani inak neodstránil. Z uvedeného dôvodu je napadnuté\nrozhodcovské uznesenie (podľa názoru súdu prvej inštancie) zmätočné a vydané predčasne.\n7. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj na to, že rozhodcovské konania neskončené na\nRozhodcovskom súde SFZ boli ku dňu 31. decembra 2016 zastavené s tým, že ich účinky zostanú\nzachované, ak žalobca podá žalobu na Komoru SFZ v lehote do 31. marca 2017, ktorá bude\nprioritne rozhodovať po zvážení všetkých právne relevantných skutočností a osobitnej právnej úpravy\n\nvzťahujúcej sa na sporové strany ako členov záujmového združenia SFZ, o svojej právomoci na konanie,\nokresný súd rozhodcovské uznesenie zrušil, pričom o náhrade trov konania rozhodol podľa § 257 v\nspojení s § 262 ods. 1 CSP, keďže táto otázka bude následne posudzovaná podľa čl. 32 ods. 5 Poriadku\nKomory SFZ.\nIII.\n8. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním žalovaný. Okrem iných námietok\nv odvolaní namietol nedostatok právomoci všeobecného súdu, ktorá je z gramatického, logického,\nsystematického aj teleologického výkladu ustanovení § 3, § 4 a § 161 ods. 1 CSP a ustanovení § 33\nods. 1, § 38 ods. 1, 2 a § 40 ods. 1 ZRK explicitne daná iba vo vzťahu k preskúmaniu rozhodcovských\nrozsudkov ako meritórnych rozhodnutí rozhodcovských súdov a iba tie môžu byť všeobecným súdom\nzrušené na základe žaloby. Taká právomoc však v prípade rozhodcovských uznesení nevyplýva zo\nžiadneho ustanovenia ZRK ani zo žiadneho iného právneho predpisu.\nIV.\n9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v poradí prvým rozhodnutím - uznesením zo dňa 30. mája\n2019 sp. zn. 4CoR/3/2019 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n10. V bode 16. odôvodnenia sa stotožnil s názorom žalovaného, že žiadnym výkladom ZRK nemožno\ndospieť k záveru, že by zákonodarca mal v úmysle umožniť všeobecným súdom zrušovať aj nemeritórne\nrozhodnutia rozhodcovských súdov. Poukázal na to, že ustanovenie § 38 ods. 2 ZRK obsahuje\ntaxatívny výpočet zákonných ustanovení o rozhodcovskom rozsudku, ktoré možno primerane aplikovať\nna rozhodcovské uznesenie. Za dôvodnú považoval odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej\ninštancie neprihliadol na námietku žalobcu v jeho vyjadrení k žalobe, že z hľadiska výkladu ustanovení\n§ 40 ods. 1, § 33 ods. 1 a § 38 ods. 1 ZRK jednoznačne vyplýva, že právomoc všeobecných súdov je\nexplicitne daná iba vo vzťahu k preskúmaniu rozhodcovských rozsudkov. Odvolací súd dal žalovanému\nza pravdu, že v prípade právomoci súdu sa jedná o takú procesnú podmienku, ktorú je súd povinný\nskúmať z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania; keďže sa súd prvej inštancie v odôvodnení\nrozsudku nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a svoje právne závery dostatočne a presvedčivo\nneodôvodnil, považoval ho za nepreskúmateľný, a preto ho podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. z\ndôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalovanému), aby uskutočňovala\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zrušil a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie.\n11. V bode 24. odôvodnenia zrušujúceho rozsudku krajský súd uložil okresnému súdu, aby v ďalšom\nkonaní opätovne posúdil možnosť aplikácie § 40 ZRK s prihliadnutím na argumentáciu žalovaného a\nrozhodnutie aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), najmä aby uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal,\na akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, jasne a zrozumiteľne dal odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom, a aby úvahy o skutkových a právnych\nzáveroch zrozumiteľne odôvodnil, pričom pri hodnotení dôkazov bude vychádzať z dôkazov, ktoré v\nkonaní vykonal.\nV.\n12. V ďalšom konaní súd prvej inštancie žalobcu vyzval, aby vzhľadom na právny názor odvolacieho\nsúdu, uvedený v bode 16. jeho uznesenia oznámil, či na žalobe naďalej trvá alebo ju berie späť. Žalobca\nv odpovedi na výzvu namietol ustanovenie § 38 ods. 2 ZRK, v zmysle ktorého sa na ustanovenia o\nuznesení primerane použijú ustanovenia o rozhodcovskom rozsudku a je namieste použiť extenzívny\nvýklad, lebo inak by v podstate došlo k zmareniu možnosti žalobcu uplatniť si svoje práva, či už pred\nrozhodcovským alebo všeobecným súdom. Súc viazaný právnym názorom krajského súdu, v poradí\ndruhým rozhodnutím - uznesením zo dňa 14. októbra 2019 č. k. 21Cr/5/2016-324, výrokom I. konanie\nzastavil a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške.\n13. Poukázal na ustanovenie § 21 ods. 1 ZRK, podľa ktorého rozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť\no svojej právomoci, pričom podľa § 38 ods. 1 ZRK rozhoduje uznesením najmä o podmienkach\nrozhodcovského konania, vrátane námietok týkajúcich sa existencie a platnosti, o zmene alebo\n\ndoplnení žaloby alebo žalobnej odpovede, o právomoci na rozhodnutie vo veci samej, o nariadení\npredbežného opatrenia, o zastavení rozhodcovského konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia\nrozhodcovského konania.\n14. V bode 14. odôvodnenia vyslovil názor, že všeobecné súdy Slovenskej republiky majú právomoc (len)\nna preskúmanie rozhodcovských rozsudkov ako meritórnych rozhodnutí, a to v prípadoch, taxatívne\nvymenovaných v § 40 ZRK v spojení s Čl. 1 CSP. Žalobca sa však žalobou domáha preskúmania\na zrušenia rozhodcovského uznesenia, v prípade ktorého ZRK neodkazuje na možnosť primeraného\npoužitia § 40 ods. 1 ZRK, keď v ustanovení § 38 ods. 2 odkazuje len na primerané použitie ustanovení\n§ 32 až § 37 ZRK. Okresný súd z týchto dôvodov konštatoval nedostatok právomoci rozhodovať o\nžalobe žalobcu ako neodstrániteľného nedostatku podmienok konania, a preto konanie o žalobe proti\nrozhodcovskému uzneseniu zastavil s poukazom na ustanovenia § 3, § 4, § 9 a § 161 ods. 1 CSP;\nokolnosť, že žalobca bol v rozhodcovskom uznesení nesprávne poučený o opravnom prostriedku,\nprávomoc súdu nezakladá.\n15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na § 262 ods. 1, § 256 ods. 1 a čl. 4\nCSP, keď mal za to, že zastavenie konania zavinil žalobca podaním žaloby, na prejednanie\nktorej súdu nie je daná právomoc.\nVI.\n16. Uznesenie okresného súdu napadol žalobca včas podaným odvolaním. Namietal, že súd prvej\ninštancie nesprávnym právnym posúdením a nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,\naby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Nesprávny procesný postup súdu videl v tom, že sa neriadil\nusmernením krajského súdu v bode 24. jeho zrušujúceho uznesenia čo do vykonania dokazovania a\nbez zistenia stanovísk sporových strán a prípadného doplnenia dokazovania len mechanicky prevzal\ntvrdenia odvolacieho súdu. V dôsledku toho súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).\n17. Poukázal na to, že jediným dôvodom na zastavenie konania bol nedostatok právomoci súdu na\nzáklade odporúčania odvolacieho súdu v bode 16. jeho uznesenia, a to na tom základe, že rozhodcovský\nsúd rozhodol uznesením a nie rozsudkom, hoci toto rozhodnutie okrem iných náležitostí rozhodcovského\nrozsudku obsahuje aj poučenie o možnosti podať proti nemu žalobu na súd (§ 41 ZoRK). V tejto súvislosti\nnamietol, že súd prvej inštancie odôvodnil zastavenie konania len v intenciách „nedostatku právomoci“,\nnezaoberal sa však ďalšími z toho vyplývajúcimi skutočnosťami, ktoré mohli mať vplyv na konečné\nrozhodnutie - skutočným obsahom napadnutého rozhodcovského uznesenia a teda možnosťou, že\nrozhodcovský súd v skutočnosti rozhodoval rozhodcovským rozsudkom, keďže uvedené „uznesenie“\nmá všetky zákonom predpokladané náležitosti rozhodcovského rozsudku podľa § 34 ZRK, vrátane\npoučenia o možnosti podať proti nemu žalobu na súd o zrušenie, ako aj výroku o náhrade trov. Po zrušení\nrozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom nebolo nariadené pojednávanie a žalobca tak nemal\nmožnosť vyjadriť sa k zmene úvahy súdu prvej inštancie - jeho predbežnému posúdeniu veci, keď súd\nprvej inštancie rozhodol bez doplnenia dokazovania a vyjadrenia sa žalovaného k vykonaným dôkazom.\n18. Žalobca namietol aj zmätočnosť výroku súdu prvej inštancie o trovách konania v znení „Žalovanému\nsúd priznáva nárok na náhradu trov konania v plnej výške.“ Podľa jeho názoru z takto formulovaného\nvýroku nemožno založiť oprávnenie na rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania s\núčinkami podľa § 262 ods. 2 CSP.\nVII.\n19. Odvolací súd uznesením zo dňa 8. septembra 2020 sp. zn. 2CoR/5/2020 (č. l. 358) uznesenie\nokresného súdu potvrdil (výrokom I.) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania (výrokom II.).\n20. V bode 15. a 16. odôvodnenia citoval ustanovenia § 38 ods. 1, 2 a § 40 ZRK s tým, že\nrozhodcovským uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach rozhodcovského konania, ... , o\n\nprávomoci na rozhodnutie vo veci samej, o zastavení rozhodcovského konania, ako aj o veciach, ktoré\nsa týkajú vedenia rozhodcovského konania, kým príslušným súdom môže byť na základe žaloby zrušený\niba rozhodcovský rozsudok, a to za splnenia určitých zákonom stanovených predpokladov.\n21. Záver súdu prvej inštancie o nedostatku jeho právomoci ako všeobecného súdu SR vo veci konať\na rozhodnúť, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, považoval za správny a stotožnil sa\naj s odôvodnením uznesenia súdu prvej inštancie v celom rozsahu (§ 387 ods. 2 CSP) a len na\nzdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody.\n22. V bode 22. odôvodnenia svojho uznesenia odvolací súd poukázal na to, že výsledkom\nrozhodcovského konania ako alternatívneho riešenia súdnych sporov je v merite rozhodcovský\nrozsudok, ktorý má bez ďalšieho účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35 ZRK) a následne je\nspôsobilým podkladom vedenia exekúcie (§ 44 ZRK). Zákonodarca však dáva možnosť účastníkovi\nrozhodcovského konania podať žalobu o zrušenie (iba) tuzemského rozhodcovského rozsudku\n- práve prostredníctvom tohto inštitútu je realizovaná kontrolná funkcia vo vzťahu k rozhodovacej\nčinnosti rozhodcovského súdnictva. V súlade s tým odvolací súd zdôraznil, že rozsah kontroly\nrozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov všeobecnými súdmi SR je však daný výlučne vo vzťahu k\nrozhodcovskému rozsudku ako meritórnemu rozhodnutiu a je zároveň limitovaný jednak ustanovením\npostupu a jednak taxatívnym vymenovaním dôvodov na podanie žaloby (§ 40 ZRK). V prípade\nrozhodcovského uznesenia možnosť jeho zrušenia na základe podania žaloby v zmysle ZRK prípustná\nnie je (bod 23. odôvodnenia).\n23. V bode 24. odôvodnenia odvolací súd ďalej dôvodil, že v danom prípade sa žalobca žalobou\ndomáha zrušenia rozhodcovského uznesenia, ktorým bolo rozhodcovské konanie z dôvodu\nnedostatku právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ZRK zastavené, z čoho jednoznačne vyplýva,\nže sa domáha zrušenia procesného rozhodnutia rozhodcovského súdu vydaného formou uznesenia,\nna preskúmanie ktorého však súd prvej inštancie ako všeobecný súd SR právomocou nedisponuje\n(§ 40 ZRK a contrario). Na právomoc ako procesnú podmienku je potrebné prihliadať kedykoľvek\npočas konania, pričom je irelevantné, v ktorom štádiu konania (všeobecný) súd tento nedostatok svojej\nprávomoci zistí. Absencia civilnej právomoci súdu predstavuje vždy neodstrániteľnú vadu konania s\nnevyhnutným následkom vo forme bezodkladného zastavenia civilného sporového konania. Argument\nžalobcu, v snahe o popretie správnosti formy rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktorým spochybňuje,\nči je žalobou napadnuté rozhodnutie rozhodcovského súdu skutočne rozhodnutím procesným, alebo s\nohľadom na jeho obsahové náležitosti v zmysle § 34 ZRK a nasl. rozhodcovským rozsudkom, nie je\nspôsobilý spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie.\n24. Taký následok podľa odvolacieho súdu rovnako nie je spôsobilé privodiť ani tvrdenie žalobcu,\ntýkajúce sa obsahu poučenia uvedeného v predmetnom rozhodcovskom uznesení, z ktorého žalobca\nodvodzuje, že vydané rozhodnutie je rozhodcovským rozsudkom. Odvolací súd analogicky poukázal na\nustálenú rozhodovaciu prax (i nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 264/04 zo dňa 30. novembra 2005),\nv zmysle ktorej skutočnosť nesprávneho poučenia strán sporu o prípustnosti opravného prostriedku\nnezakladá procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je ex lege (čo je aj tento prípad)\nvylúčená, a teda uvedená námietka žalobcu je bezpredmetná (bod 25. odôvodnenia).\n25. Vo vzťahu k odvolacej námietke, týkajúcej sa zmätočnosti a nezákonnosti výroku súdu prvej inštancie\no náhrade trov konania odvolací súd uviedol, že tento výrok je neoddeliteľne spätý s výrokom o zastavení\npredmetného sporového konania, je formulovaný dostatočne určitým a jasným spôsobom na to, aby\nbolo zrejmé, kto a komu má povinnosť náhradu trov konania zaplatiť, preto túto námietku považoval za\nneopodstatnenú.\nVIII.\n26. Žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) napadol uznesenie odvolacieho súdu včas podaným dovolaním vo\nvzťahu k obom výrokom uznesenia odvolacieho súdu z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods.\n1 písm. c) CSP.\n27. Namietol porušenie jeho práva na súdnu ochranu a teda na spravodlivý proces (§\n420 písm. f) CSP) v dôsledku zastavenia konania a nesprávneho právneho záveru o\n\nnedostatku právomoci všeobecného súdu na prejednanie a rozhodnutie veci ako neodstrániteľného\nnedostatku procesnej podmienky konania a nesprávneho procesného postupu súdu prvej\ninštancie, aprobovaného odvolacím súdom, spočívajúceho v zastavení konania bez vysporiadania sa\ns otázkou, či je daná právomoc iného orgánu na prejednanie a rozhodnutie danej veci (zrušenie\nrozhodcovského uznesenia) a teda, či sú splnené podmienky na postúpenie veci inému orgánu,\nalebo či, ak takého orgánu niet, je potom v zmysle princípu zákazu denegatio iustitiae právomoc\nvšeobecného súdu na prejednanie a rozhodnutie veci daná. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/62/2007 zo dňa 31. 01. 2008, v ktorom najvyšší súd judikoval,\nže: „nedostatok právomoci súdov nemožno zamieňať s nedostatkom hmotnoprávnej úpravy, ktorá\nbráni súdu o konkrétne uplatnenom nároku rozhodnúť. Takýto nedostatok musí vyriešiť len meritórnym\nrozhodnutím vo veci podľa všeobecných výkladových pravidiel (analogie legis, iuris). Ak súd zistí\nnedostatok svojej právomoci, musí existovať iný štátny orgán, ktorému vec postúpi. Ak taký orgán\nnezistí, vec patrí do právomoci súdov.“ Uvedený postup odvolací súd, a pod jeho vplyvom ani súd prvej\ninštancie, neuplatnil, čím dovolateľovi odoprel spravodlivosť. V dôsledku uvedeného nesprávneho\nprocesného postupu súd prvej inštancie nekonal v intenciách čl. 4 Základných princípov CSP a\nznemožnil žalobcovi vykonávať jeho procesné práva v samotnom konaní o zrušenie rozhodcovského\nuznesenia nevykonaním navrhnutých dôkazov a nevyhodnotením dôkazov, ktoré už v konaní vykonal,\na ktoré podľa dovolateľa odôvodňujú zrušenie rozhodcovského uznesenia.\n28. Súd prvej inštancie, po zrušení jeho rozsudku uznesením krajského súdu, v ďalšom konaní\nnerešpektoval pokyn odvolacieho súdu „dostatočne vysvetliť, ktoré dôkazy boli stranami riadne\npredložené, z ktorých dôkazov následne vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení spravoval“.\nNaopak, neodôvodnene a arbitrárne prevzal doslovne celé odseky odôvodnenia zrušujúceho uznesenia\nkrajského súdu bez toho, aby dostatočne vysvetlil, ako tieto tvrdenia vychádzajú z vykonaného\ndokazovania. Zastavenie konania odôvodnil len v intenciách „nedostatku právomoci“ a vôbec sa\n(už) nezaoberal ďalšími skutočnosťami, ktoré mohli mať vplyv na konečné rozhodnutie. Uviedol, že súdy\nsa vôbec nezaoberali skutočným obsahom žalobou napadnutého uznesenia, či naozaj ide o procesné\nrozhodnutie podľa § 38 ZRK, alebo či ide o rozsudok podľa § 34 ZRK. V prvotnom rozhodnutí (rozsudku\nzo dňa 28. marca 2017) mal súd prvej inštancie za to, že existujú dôkazy odôvodňujúce zrušenie\nuznesenia rozhodcovského súdu. V konaní preto bolo potrebné také dôkazy predložiť, alebo stranami\nsporu navrhnúť, aby sa vyhovelo pokynom odvolacieho súdu. Pokiaľ však súd prvej inštancie takto\nnepostupoval, nevykonal žiadne ďalšie úkony na odstránenie procesných nedostatkov a prihliadol len\nna dôkazy žalovaného (dlžníka), neoznámil svoj „nový“ predbežný názor a bez nariadenia pojednávania,\nna ktorom by dovolateľ mal možnosť svoje tvrdenia uvádzať a doložiť, znemožnil žalobcovi vykonávať\njeho procesné práva a na základe nedostatočne vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu názoru. Na základe nesprávneho právneho názoru o\nnedostatku právomoci všeobecného súdu na rozhodovanie o zrušení rozhodcovského uznesenia, došlo\nk následnému zastaveniu konania, došlo k porušeniu ústavného práva dovolateľa na súdnu ochranu\n(denegatio iustitiae).\n29. Dovolanie z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP odôvodňoval (podľa obsahu dovolania) tým,\nže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V tejto súvislosti namietol nesprávnosť právneho názoru\nodvolacieho súdu, vyjadreného v bode 20. uznesenia krajského súdu (zrejme mal na mysli bod 22.\ntohto uznesenia) o právomoci všeobecného súdu SR na rozhodovanie iba o zrušení rozhodcovského\nrozsudku, a o nedostatku ich právomoci na zrušenie rozhodcovského uznesenia.\n30. Dovolateľ namietol uznesenie krajského súdu aj vo vzťahu k potvrdeniu výroku uznesenia súdu\nprvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov žalovanému. Poukázal na aktuálnu judikatúru, podľa\nktorej „rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť vykonateľné (§ 232 ods.\n1 CSP), pričom podľa výslovného znenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým\nsa konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny\núradník, už len o výške náhrady trov konania, a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi\ntejto náhrady... Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom byť\nuvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodovať\nsúd prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania\nbude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení\n\ns rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda, aby bolo spôsobilým exekučným titulom\npre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti.“\n31. Z uvedených dôvodov dovolateľ žiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu\nako aj uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 449\nods. 2 CSP).\nIX.\n32. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol. Mal za to,\nže dovolanie je v celom rozsahu nedôvodné a účelové. Poukázal na to, že hoci prípustnosť dovolania\nžalobca opiera o ustanovenia § 420 ods. 1 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. c) CSP, z obsahu dovolania\nvyplýva, že by malo ísť o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. V predmetnej veci však\ndovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) ani c) CSP nie je prípustné vzhľadom na ustanovenie § 421\nods. 2 CSP, keďže krajský súd dovolaním napadnutým uznesením rozhodol o odvolaní žalobcu proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) CSP.\n33. Vo vzťahu k údajnej prípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP považoval vyriešenie\nprávnej otázky ohľadom právomoci všeobecného súdu súdom prvej inštancie i odvolacím súdom za\nsprávne.\n34. Za nedôvodné považoval tvrdenie žalobcu, že v dôsledku právneho záveru o neexistencii právomoci\nvšeobecných súdov nemal ako účastník rozhodcovského konania žiadny iný opravný prostriedok\nochrany proti uzneseniu rozhodcovského súdu o zastavení rozhodcovského konania, lebo žalobca mal\nk dispozícii právny prostriedok na účinné uplatnenie svojho nároku voči žalovanému na zaplatenie\npredmetnej sumy, a to návrh na začatie konania na všeobecnom súde v súlade s v tom čase účinným\n§ 106 ods. 2 druhej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.\n35. Z obsahu dovolania v časti týkajúcej sa „nesprávneho postupu súdu prvej inštancie na základe\nnesprávneho právneho názoru odvolacieho súdu“ od strany 4. po stranu 8. dovolania, ktorá je totožná\ns obsahom jeho odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 14. októbra 2019 č. k.\n21Cr/5/2016-324, možno vyvodiť, že sa fakticky jedná o podanie, ktoré v skutočnosti nesmeruje voči\nuzneseniu odvolacieho súdu, ale ide o akési duplicitné odvolanie voči uzneseniu súdu prvej inštancie.\nTvrdenie, že uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd potvrdil, vychádzalo z nesprávnej\naplikácie právnych predpisov na zistenú skutkovú situáciu, a že súd prvej inštancie prihliadol na dôkazy\ndlžníka, žalovaný odmieta, lebo súd prvej inštancie postupoval v súlade s pokynom v spojitosti s právnym\nnázorom odvolacieho súdu prezentovaným v bode 16. uznesenia odvolacieho súdu a následne vyvodil\ndôsledky vyplývajúce z príslušných ustanovení CSP, je jeho procesný postup ako aj rozhodnutie o\nzastavení konania nepochybne v súlade s CSP. Tvrdenie dovolateľa, že uznesenie rozhodcovského\nsúdu je v skutočnosti rozsudkom rozhodcovského súdu, je účelové. V tejto súvislosti poukázal na to, že\nodvolací súd sa vysporiadal aj s otázkou chybného poučenia o opravnom prostriedku, obsiahnutého v\nrozhodcovskom uznesení, pričom poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 264/04 zo dňa\n30. 11. 2005.\n36. Tvrdenie dovolateľa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalovaný považoval za účelové s\npoukazom na bod 26. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu.\n37. Žalovaný namietol aj včasnosť podania dovolania z dôvodu, že bolo elektronicky podané dňa 15.\ndecembra 2020 o 23:59:29 hod., čo napovedá, že okresnému súdu bolo doručené až po uplynutí lehoty\nna podanie dovolania.\n38. Z uvedených dôvodov mal žalovaný za to, že v predmetnom konaní nedošlo nesprávnym postupom\nsúdu k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces, teda nie je daný dovolací dôvod podľa § 420\npísm. f) CSP, a preto jeho dovolanie nie je prípustné.\nX.\n39. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) uznesením zo dňa\n29. novembra 2021 sp. zn. 2Cdo/238/2021 dovolanie odmietol v zmysle ustanovenia § 447 písm. c)\nCSP a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu účelne vynaložených trov dovolacieho\n\nkonania. Na základe žalobcom podanej ústavnej sťažnosti proti predmetnému uzneseniu dovolacieho\nsúdu Ústavný súd SR (ďalej aj „ústavný súd“) nálezom z 18. augusta 2023 sp. zn. III. ÚS 252/2023-49 o.\ni. uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie\ns tým, že spod prípustnosti dovolania založeného na § 420 písm. f) CSP nemožno vylúčiť dovolanie\npodané proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorého dôsledkom je právoplatné zastavenie konania, pokiaľ\ndovolateľ dôvodí, že na zastavenie konania neboli splnené zákonné podmienky.\nXI.\n40. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) opätovne preskúmal vec bez\nnariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolaniu je potrebné vyhovieť.\nRelevantná právna úprava:\nPodľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) ak nie je\nustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\nPodľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\nPodľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa Čl. 1 CSP spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a\nrozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.\nPodľa Čl. 3 ods. 1 CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s\nÚstavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,\ns medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,\njudikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom\nna hodnoty, ktoré sú nimi chránené.\nPodľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak\nich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.\nPodľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.\nPodľa § 9 CSP ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie\nbezodkladne zastaví.\nPodľa § 10 ods. 1 CSP ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd\nkonanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby\nzostávajú zachované.\nPodľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na\nto, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).\nPodľa § 161 ods. 2 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie\nzastaví.\n41. V zmysle § 161 ods. 1 CSP súd v zásade kedykoľvek počas konania, teda aj v\nodvolacom konaní, skúma, či sú splnené procesné podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť\nvec. Dispozičnou, resp. časovou výnimkou z povinnosti skúmať procesnú podmienku právomoci je\nskúmanie právomoci rozhodcovského súdu podľa § 5 ods. 1 CSP, kedy súd existenciu svojej právomoci\nskúma len na námietku žalovaného vznesenú pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Právomoc súdu, ako\n\nprocesná podmienka na strane súdu, predstavuje právo a povinnosť všeobecného súdu vec prejednať\na rozhodnúť.\n42. Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou prekážkou konania.\n43. Ustanovenie § 9 CSP sa týka sporov, kde v zmysle kvalifikovaných medzinárodných zmlúv je daná\nprávomoc súdu iného štátu. Takú skutočnosť súd prvej inštancie ani odvolací súd nezistili.\n44. Naproti tomu ustanovenie § 10 ods. 1 v spojení s § 3 CSP upravuje postup súdu Slovenskej\nrepubliky, ak prejednanie a rozhodnutie sporu (veci) patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej\nrepubliky (napr. rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky, Sociálnej poisťovni, ústrediu\no nároku a výške dávok sociálneho poistenia).\n45. Právomoc všeobecného súdu je zo zákona daná v prípade niektorých rozhodcovských rozhodnutí,\nuvedených v § 21 ods. 4 veta druhá ZRK a v § 40 ods. 1 ZRK.\n46. Pokiaľ všeobecný súd má za to, že nie je daná jeho právomoc, musí skúmať, ktorý iný orgán\nSlovenskej republiky právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci má a v takom prípade musí\nsúdne konanie zastaviť a vec postúpiť takému orgánu.\n47. Záver o nedostatku právomoci podľa § 9 CSP, resp. § 10 CSP musí súd premietnuť do odôvodnenia\nuznesenia o zastavení konania (aj o postúpení veci v zmysle § 10 CSP). Hoci ustanovenie § 236 CSP\nvyžaduje iba stručné odôvodnenie, aj stručné odôvodnenie musí byť dostatočné a zrozumiteľné, aby\nsporová strana vedela, prečo súd uplatnil to-ktoré a nie iné ustanovenie CSP. Tak záver o právomoci\nsúdu iného štátu (§ 9 CSP), ako aj záver o nedostatku právomoci súdu a postúpení veci inému orgánu\nSlovenskej republiky podľa § 10 ods. 1 CSP je potrebné odôvodniť na základe relevantných ustanovení\nzákona, medzinárodnej zmluvy, príp. dohody sporových strán.\n48. Ak právomoc súdu iného štátu nie je daná (§ 9 CSP) a rovnako nie je daná ani právomoc\niného orgánu Slovenskej republiky (§ 10 ods. 1 CSP), potom za situácie, keď preskúmanie niektorého\nrozhodcovského rozhodnutia iným orgánom ani všeobecným súdom zákon o rozhodcovskom konaní\nnezakladá, treba vziať do úvahy, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde (Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s Čl. 1 CSP), a že v takom\nprípade bude právomoc všeobecného súdu na prejednanie a rozhodnutie veci daná z tohoto dôvodu.\n49. Súd prvej inštancie otázku jeho právomoci posudzoval len s odkazom na ustanovenie § 9 CSP.\nDanosťou právomoci v zmysle § 10 CSP a Čl. 1 CSP a Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa ani súd prvej\ninštancie ani odvolací súd nezaoberali a z tohto hľadiska svoje rozhodnutia neodôvodnili. Dovolací súd\npreto za dôvodnú považoval námietku podľa § 420 písm. f) CSP, že zastavenie konania je nesprávnym\nprocesným postupom, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n50. Z uvedeného dôvodu dovolací súd podľa § 449 ods. 1 a 2 CSP zrušil uznesenie odvolacieho súdu\nako aj uznesenie súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie Mestskému súdu Bratislava III (§\n28 písm. a) CSP v znení účinnom od 01. 06. 2023 v spojení s § 18n ods. 2 písm. c) zákona č. 371/2004\nZ. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky).\n51. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie opätovne vysporiada s otázkou danosti jeho právomoci\n(viď bod 47. odôvodnenia tohto rozhodnutia) a v kladnom prípade vec prejedná a rozhodne. V novom\nrozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3\nCSP).\n52. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2CoR/5/2020", "guid": "c8b104cc-38b9-4213-9df1-2f78a3526a2e:1889327f-5a88-481d-b00e-fabdb656d0ab", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3faeaa67-928f-4cf4-b333-a5b361787163", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.252.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 252/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 252/2023 z 18. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-18", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.252.2023.2"}, {"guid": "ussr:9ff07d62-3cf7-4ffc-b548-7dc70dc49239", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ff07d62-3cf7-4ffc-b548-7dc70dc49239"}], "citovane_v": []}