{"guid": "4c0d6ae9-4d59-4bf5-a62c-de862290383e:e2e3c4d1-99ac-4510-bc82-fbfee69ac459", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:5712208024.1", "spisova_znacka": "1Cdo/155/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/155/2021 z 27. 6. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2023, sp. zn. 1Cdo/155/2021, ECLI:SK:NSSR:2023:5712208024.1", "identifikacne_cislo": "5712208024", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2023-06-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-702.odsek-2", "nazov": "§ 702 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-702.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-702"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-706.odsek-1", "nazov": "§ 706 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-706.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-706"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-702", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-706", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e2e3c4d1-99ac-4510-bc82-fbfee69ac459", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:5712208024.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:5712208024.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:5712208024.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/155/2021\n5712208024\n27. 06. 2023\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2023:5712208024.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne H. L., narodenej X. E. XXXX, H., Š. X. XX/XX, v\nzastúpení Mgr. Peter Baláž, advokát, so sídlom v Martine, Volgogradská 10964/19, IČO: 42 071 411, proti\nžalovanému 1/ Mesto Martin, so sídlom v Martine, Vajanského Námestie 1, IČO: 00 316 792, v zastúpení\nUlianko & partners, s.r.o., so sídlom vo Zvolene, Nám. SNP 37, IČO: 36 856 517, o určenie povinnosti\nžalovaného 1/ uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu a proti žalovaným 2/ J. L., narodenému XX.\nH. XXXX, H., Š.K. X. XX/XX, 3/ K. L., narodenému XX. C. XXXX, H., Š. X.H. XX/XX, obaja v zastúpení\nJUDr. Katarína Turanská, advokátka, so sídlom v Martine, Štúrovo námestie 10520/13B, IČO: 37 900\n170, v spore o zrušenie spoločného nájmu bytu žalobkyne a žalovaných 2/ a 3/ a o uloženie povinnosti\nbyt vypratať, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 8C/106/2012, o dovolaní žalobkyne proti\nrozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2020, č. k. 10Co/116/2019-545, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2020 sp. zn. 10Co/116/2019 z r u š u j e a vec mu v\nr a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 8C/106/2012-499 z 11. januára\n2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 8C/106/2012-619 z 9. júla 2021 zamietol žalobu, ktorou sa\npo pripustení jej zmeny na pojednávaní dňa 2. novembra 2016 žalobkyňa domáhala voči žalovanému 1/\nuloženia povinnosti uzavrieť s ňou zmluvu o prevode vlastníctva bytu č. XX v bytovom dome, súp. č. XXX,\nvchod č. XX, nachádzajúceho sa na X. Ľ.. Š. v H., spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach\na spoločných zariadeniach domu v 7305/334645-inách, spoluvlastníckeho podielu na zastavanom\npozemku parcely registra „C“ pod parc. č. 377 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 430 m2 v\n7305/334645-inách, zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. H., obec H., okres Martin, katastrálny odbor (ďalej\nlen „byt“). Výrokom II. zrušil právo spoločného nájmu bytu žalobkyne a žalovaných 2/ a 3/ k bytu a určil,\nže ďalším výlučným nájomcom sa stáva žalobkyňa. Žalovaní 2/ a 3/ boli povinní sa z bytu vysťahovať\na byt vypratať do 60 dní po zabezpečení náhradného ubytovania. Uviedol, že týmto výrokom vyhovel\nžalobe žalobkyne v časti týkajúcej sa jej eventuálneho petitu na zrušenie spoločného nájmu bytu a nie\nžalobe žalovaných 2/ a 3/ o zrušenie spoločného nájmu bytu, ktorú zamietol. Žalovanému 1/ priznal\nprávo na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu. Žalobkyni a žalovaným 2/ a 3/ právo na\nnáhradu trov konania nepriznal.\n1.1. Žalovaní 2/ a 3/ sa v inom konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/179/2015\ndomáhali v pozícii žalobcov voči žalobkyni (tam v pozícii žalovanej) zrušenia spoločného nájmu bytu a\naby súd prikázal byt do ich spoločného nájmu s určením povinnosti žalobkyni byt vypratať. Na základe\nunesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 9Co/669/2015-207 z 29. októbra 2015 súd prvej inštancie spojil\nuznesením č. k. 8C/106/2012-212 z 27. januára 2016 konanie o žalobe žalobkyne vedené pod sp.\nzn. 8C/106/2012 a konanie o žalobe žalovaných 2/ a 3/ vedené pod sp. zn. 5C/179/2015 na spoločné\nkonanie vedené pod sp. zn. 8C/106/2012.\n1.2. Z vykonaného dokazovania sledujúc právny názor odvolacieho súdu (uznesenie Krajského súdu v\nŽiline č. k. 10Co/182/2017-352 z 27. marca 2018) mal súd prvej inštancie za to, že spoločnými nájomcami\n\nbytu sa po smrti pôvodného výlučného nájomcu D. L. stali žalobkyňa s jej bývalým manželom J. L. a\ndeťmi - žalovanými 1/ a 2/. Konštatoval, že hoci k zákonnému prechodu spoločného nájmu k bytu na nich\ndošlo počas trvania ich manželstva, nesvedčil spoločný nájom bytu len manželom, ale išlo o spoločný\nnájom spolu s ich deťmi s poukazom na ust. § 706 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Súd prvej inštancie zároveň\nzdôraznil, že pokiaľ rozsudkom č. k. 8C/56/2008-79 z 24. septembra 2008 zrušil súd prvej inštancie právo\nspoločného nájmu bytu žalobkyne a jej bývalého manžela a určil za výlučného nájomcu bytu žalobkyňu,\nriešil konštitutívne dotknutý právny vzťah iba medzi nimi, neriešil právo spoločného nájmu bytu voči\nďalším nájomcom (deťom - žalovaným 2/ a 3/) a ani nemohol, pretože títo sa účastníkmi konania nestali\na ani nimi neboli. Zároveň výsledky dokazovania nepreukázali, že žalovaní 2/ a 3/ trvalo opustili spoločnú\ndomácnosť (byt), keďže žalovaní 2/ a 3/ v rozhodnej dobe prebývali v mieste výkonu práce, čo bez\nďalšieho neznamená splnenie znaku trvalosti. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že žalobkyňa sa\nnestala výlučným nájomcom bytu, ale jej a žalovaným 2/ a 3/ svedčí k bytu spoločný nájom. Žaloba\nvoči žalovanému 1/ o určenie povinnosti s ňou uzatvoriť zmluvu o prevode bytu do jej vlastníctva preto\ndôvodná nie je.\n1.3. Súd prvej inštancie mal za preukázané narušené vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanými 2/\na 3/, na základe čoho konštatoval splnenie zákonného predpokladu pre zrušenie spoločného nájmu\nbytu podľa § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda stav brániaci užívaniu spoločnými nájomcami.\nPodľa súdu prvej inštancie narušenie vzťahov zavinili žalovaní 2/ a 3/, keďže žalobkyňa neopustila byt\ndobrovoľne. Uzavrel, že zrušenie práva spoločného nájmu účastníkov sporu vzhľadom na narušené\nvzťahy je jediným možným riešením. Za jediného nájomcu bytu určil žalobkyňu, prihliadol na účelné\nvyužitie bytu v súlade so záujmami spoločnosti, na jej zdravotný stav a sociálne pomery strán sporu, ich\npracovné zaradenie, zásluhy o získanie bytu, príčiny vzniku stavu, ktorý bráni spoločnému nájmu bytu\na na predpoklady pokojného a riadneho spolužitia osôb, ktoré budú byt spoločne užívať.\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) v záhlaví označeným rozsudkom, rozsudok súdu prvej\ninštancie vo výroku II zmenil tak, že právo spoločného nájmu žalobkyne a žalovaných 2/ a 3/ k bytu\nzrušil a určil, že žalovaní 2/ a 3/ budú byt užívať ako nájomcovia. Žalobkyni uložil povinnosť sa z bytu\nvysťahovať a byt vypratať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a\nžalovanými 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania ani jednej procesnej strane nepriznal. Odvolací súd\nsa nedotkol rozsudku v odvolaním nenapadnutom výroku I. (zamietnutie žaloby voči žalovanému 1/) a\nsúvisiaceho výroku III. o náhrade trov konania medzi žalobkyňou a žalovaným 1/.\n2.1. Zhodne so súdom prvej inštancie mal odvolací súd z vykonaného dokazovania za preukázané,\nže žalobkyňa a žalovaní 2/ a 3/ sú spoločnými nájomcami bytu, ich spoločný nájom vznikol zo zákona\n- titulom prechodu nájmu v dôsledku smrti pôvodného nájomcu bytu D. L., rozsudkom Okresného\nsúdu Martin sp. zn. 8C/56/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/182/2009\nbol riešený iba spoločný nájom bytu medzi žalobkyňou a jej bývalým manželom (synom pôvodného\nnájomcu) a spoločný nájom žalobkyne a jej detí (žalovaných 2/ a 3/) predmetnými rozhodnutiami súdov\nriešený nebol a že žalovaní 2/ a 3/ spoločnú domácnosť ako nájomcovia bytu trvale neopustili. Odvolací\nsúd mal za preukázané splnenie hmotnoprávnej podmienky uvedenej v ustanovení § 702 ods. 2 prvej\nvety Občianskeho zákonníka pre zrušenie spoločného nájmu bytu medzi žalobkyňou a žalovanými 2/\na 3/, keďže vo vzájomných vzťahoch strán sporu existoval taký stav, ktorý bránil spoločnému užívaniu\nbytu s nimi ako spoločnými nájomcami. Odlišne od súdu prvej inštancie odvolací súd určil za spoločných\nnájomcov žalovaných 2/ a 3/, čo odôvodnil tým, že aj žalobkyňa prispela k stavu neumožňujúcemu\nspoločný nájom bytu. Hoci mala vedomosť, že právo spoločného nájmu bytu vzniklo aj jej synom\n(žalovaným 2/ a 3/) po úmrtí ich starého otca z otcovej strany, pričom obaja síce odchádzali za prácou\na v byte nebývali často, mali v ňom však osobné veci, za tejto situácie bolo žiaduce, aby so svojimi\nsynmi otázku bývania (nájmu v byte) serióznou formou ako ich matka minimálne prekonzultovala. Ďalej\nodvolací súd prihliadol na to, že sporný byt od roku 2008 užívajú žalovaní 2/ a 3/ a v neposlednom rade\naj na to, že prípadné určenie žalobkyne za výlučného nájomcu bytu s uložením jej povinnosti zabezpečiť\nžalovaným 2/ a 3/ bytovú náhradu, by pre ňu znamenalo neprimeranú ekonomickú aj osobnú záťaž\nvzhľadom na jej možnosti, schopnosti, zdravotný stav a príjem. V rámci usporiadania veci odvolací súd\nvychádzajúc aj z ust. § 712c Občianskeho zákonníka ponechal žalobkyni „právo bývania„v byte do tej\ndoby, pokiaľ jej žalovaní 2/ a 3/ nezabezpečia náhradný byt.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej len „dovolateľka“) z dôvodov\npodľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP Dovolateľka namieta postup odvolacieho súdu,\nkeď tento v hrubom rozpore so skutkovými zisteniami, s povinnosťou dôkladne jednotlivo aj vo vzájomnej\n\nsúvislosti hodnotiť všetky dôkazy ale najmä v príkrom rozpore so základnými princípmi civilného\nsporového konania - princípom právnej istoty, ktorého obsahom je spravodlivá a účinná ochrana práv,\nvyhodnotil skutkový stav tak, že dovolateľka spoluzavinila nemožnosť ďalšieho užívania bytu. Odvolací\nsúd v tomto smere pri hodnotení dôkazov a následnej úvahe o tom, ako ide vo veci rozhodnúť, pochybil\na naplnil tak svojim postupom dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. V tomto prípade mal v\nzmysle konštantnej judikatúry (napr. rozhodnutie publikované v zbierke rozhodnutí pod R 23/1989)\nodvolací súd prejsť všetky skutočnosti svedčiace v prospech každej zo strán, pričom odvolací súd\nzmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzajúc zo zjavne nesprávnych záverov hrubo porušujúcich\nprincípy spravodlivosti, čím je naplnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Rozsudok ako aj\npostup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, vykazuje vady spočívajúce v postupe odvolacieho súdu, ktorý v\nrozpore so zákonnou podmienkou zakotvenou v § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore\ns vlastným skutkovým zistením určil za ďalších nájomcov bytu žalovaných 2/ a 3/. Odvolací súd vôbec\nneaplikoval pravidlo správania uvedené v § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy nie je možné určiť\nza ďalšieho nájomcu bytu toho, kto zavinil stav brániaci spoločnému užívaniu bytu, pričom tento odklon\nod zákona ako aj súdmi aplikovanej praxe podporenej aj názormi odbornej obce (napríklad komentár\nk § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, C. H. Beck, Števček a kol.) nijako nezdôvodnil; v tom vidí\ndovolateľka vadu podľa § 420 písm. f) CSP, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. S poukazom na\nstanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (R\n2/2016), rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený, nie je z neho zrejmé, prečo odvolací\nsúd nezobral do úvahy všetky okolnosti prípadu a kritériá pre určenie, kto bude nájomcom, bytu do\nbudúcna a či sa nimi vôbec zaoberal; dá sa povedať, že dôvody, o ktoré oprel prvostupňový súd svoje\nrozhodnutie, odvolací súd úplne prehliadol; rozsudkom odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie,\nktoré bolo riadne a dostatočne odôvodnené a v ktorom sa súd vysporiadal so všetkými podstatnými\notázkami; odvolací súd dospel k protichodným skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd; o to väčšia\nbola potreba takéto rozhodnutie náležite odôvodniť; dovolateľka má za to, že odôvodnenie rozsudku je\nabsolútne nepresvedčivé a stručné, vykazuje tak závažné nedostatky, táto vada napĺňa dovolací dôvod\npodľa § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka tiež namieta porušenie práva na spravodlivý proces, keď odvolací\nsúd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťou, že skorším rozsudkom súdu\nprvej inštancie bola určená za výlučnú nájomníčku bytu. Dovolateľka preto navrhuje, aby dovolací súd\nrozsudok zrušil a vrátil vec na opätovné konanie a rozhodnutie odvolaciemu súdu, resp., aby rozsudok\nzmenil tak, že za výlučného nájomcu bytu určí dovolateľku. Zároveň si dovolateľka uplatňuje nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania.\n4. Žalovaní 1/, 2/, 3/ navrhli podané dovolanie s poukazom na ustanovenie § 447 CSP odmietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nzastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP),\npreskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné.\n6. Žalobkyňa podala dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP a z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.\na) CSP. Dovolací súd najskôr pristúpil k posúdeniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.\n7. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f)\nCSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, keď vytýkala odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, keď\ntento v hrubom rozpore so skutkovými zisteniami, s povinnosťou dôkladne jednotlivo aj vo vzájomnej\nsúvislosti hodnotiť všetky dôkazy ale najmä v príkrom rozpore so základnými princípmi civilného\nsporového konania - princípom právnej istoty, ktorého obsahom je spravodlivá a účinná ochrana práv,\nvyhodnotil skutkový stav tak, že dovolateľka spoluzavinila nemožnosť ďalšieho užívania bytu.\n8. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n\n9. Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu okrem iného vyplýva, že doterajší pojem „odňatie možnosti\nkonať pred súdom“ sa nahradil terminologicky správnym pojmom „právo na spravodlivý proces“, ktorého\nobsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky.\n10. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je\nveľmi pestrý. Procesné elementy tohto práva zdôrazňujú „stanovený postup“, teda dodržanie procesných\npravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho rozhodovania sa uskutočňuje\nv ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Jedným z takýchto princípov,\npredstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť súdu\nsvoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 a 3 CSP. Z odôvodnenia\nmusí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej\na právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade\ns vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu, či popierajú všeobecne akceptované chápanie\ndotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 46 ods. 1\nústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n11. Porušenie práva na spravodlivý (riadny) proces nie je však možné vykladať tak, že by sa dovolateľovi\ngarantoval úspech v konaní, či sa zaručovalo právo na rozhodnutie zodpovedajúce jeho predstavám.\nObsahom tohto ústavou a dohovorom zaručeného práva je zaistenie práva na spravodlivé (riadne) súdne\nkonanie, v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii\nústavných princípov. Okolnosť, že dovolateľ so závermi či názormi odvolacieho súdu nesúhlasí, nemôže\nsama osebe založiť dôvodnosť dovolania.\n12. Pojem „právo na spravodlivý proces“ teda podľa názoru najvyššieho súdu zahŕňa nielen\n„postup súdu“ ako jeho „faktickú“ činnosť, ale (najmä) aj nesprávne súdne rozhodnutie, v dôsledku\nktorého nemohol účastník konania (dovolateľ) uplatniť svoje práva pred okresným i krajským súdom.\nPredovšetkým súdnym rozhodnutím je takmer výlučne determinované právo na spravodlivý proces, lebo\nním sa súdne konanie ako celok končí. Niet preto žiadneho dôvodu pre všeobecný záver, že by malo\nbyť z tohto pojmu (právo na spravodlivý proces) vylučované rozhodnutie súdu, ktorým sa završuje (resp.\nkončí) celé konanie (porov. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 105/06, III. ÚS\n330/2013 a pod.).\n13. Podľa posledne citovaného nálezu ústavného súdu (III. ÚS 330/2013) súčasťou obsahu základného\npráva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré odborne jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom žiadanej súdnej ochrany. Otázku,\nči súd splnil svoju povinnosť riadne a právne správne odôvodniť svoje rozhodnutie, možno posúdiť len\nso zreteľom na okolnosti prípadu.\n14. Podľa tohto výkladu nie je - logicky vzaté - prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP závislá\nna jeho dôvodnosti, totiž až na tom, keď „vyjde najavo“ (ne)správnosť dovolateľovho tvrdenia o existencii\ndôvodu zmätočnosti vo forme porušenia práva na spravodlivý proces. To však môže vyjsť najavo iba\nvtedy (či až vtedy), ak dovolací súd vecne preskúma tvrdenie dovolateľa o porušení tohto práva, o\ntvrdenom dôvode porušenia práva na spravodlivý proces vydá svoje fiktívne rozhodnutie, ktorým buď\ndovolanie rozsudkom zamietne (vtedy je dovolanie neprípustné), ak je napadnuté rozhodnutie správne,\nalebo napadnuté rozhodnutie zruší (vtedy je dovolanie prípustné a zároveň aj dôvodné).\n15. Prípustnosť dovolania však dovolací súd musí skúmať skôr, než sa pustí do meritórneho (vecného)\nprejednávania dovolacích dôvodov. Už z toho vyplýva, že dovolací súd nemôže prípustnosť dovolania\nposudzovať podľa výsledku vecného prejednania dovolania (jeho dôvodov). Rovnako nie je logické, aby\ndovolací súd uznesením odmietol dovolanie ako neprípustné z dôvodu, že podľa jeho názoru nejde\no porušenie práva na spravodlivý proces, alebo preto, že nie je opodstatnený iný dovolací dôvod. Vo\nvšetkých týchto prípadoch (fázach konania) nejde totiž už o prípustnosť, ale o dôvodnosť dovolania a\nobsah i forma rozhodnutia dovolacieho súdu sa musí riadiť ustanovením § 448 a § 449 CSP.\n\n16. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v\nktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý\nproces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej\nochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že\ndochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať\naj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a\nnestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdom\nprijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov\na teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak\nv ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak\nargumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako\ncelok je nepresvedčivé.\n17. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch\njasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať\nnajdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie\ntýchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý\nproces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n18. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou\nvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení\nv žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie\npovažovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nslobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný,\nt. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne\nmusí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v\nrozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú\n(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.\nÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).\n19. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami\nstrany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane\ndruhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci\nvyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá\ni prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n20. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa\nodvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\nmusí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho\n\nsúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu\nkonania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu\nvychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený\nskutkový stav.\n21. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj závery vyplývajúce zo stanoviska\nobčianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, publikovaného\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\n1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu\ntreba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke,\nod riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť\nodôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania.\n22. Porušením práva na spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových zistení a skutkových\nzáverov absentuje určitá časť skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr\n- pokiaľ boli stranami sporu namietané, no napriek tomu odvolací súd náležitým spôsobom v celom\nsúhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by dostatočným spôsobom odôvodnil\nich bezvýznamnosť, či irelevantnosť (4Cdo/102/2017). Pokiaľ takto odvolací súd postupoval aj v\nprejednávanej veci, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a\nzaložil tým nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia a v dôsledku toho aj jeho protiústavnosť.\n23. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, nastávajú obdobné následky ako tie,\nktoré vedú k nezákonnosti ale hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s\npožadovaným účelom súdneho konania, ale aj tiež so zásadami spravodlivého procesu.\n24. V predmetnej prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku II\ntak, že právo spoločného nájmu žalobkyne a žalovaných 2/ a 3/ k bytu zrušil a určil, že žalovaní 2/\na 3/ budú byt užívať ako nájomcovia. Žalobkyni uložil povinnosť sa z bytu vysťahovať a byt vypratať\ndo 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými 2/ a 3/ nárok\nna náhradu trov konania ani jednej procesnej strane nepriznal. Odvolací súd sa nedotkol rozsudku v\nodvolaním nenapadnutom výroku I. (zamietnutie žaloby voči žalovanému 1/) a súvisiaceho výroku III. o\nnáhrade trov konania medzi žalobkyňou a žalovaným 1/. Odlišne od súdu prvej inštancie odvolací súd\nurčil za spoločných nájomcov žalovaných 2/ a 3/, čo odôvodnil tým, že aj žalobkyňa prispela k stavu\nneumožňujúcemu spoločný nájom bytu. Hoci mala vedomosť, že právo spoločného nájmu bytu vzniklo aj\njej synom (žalovaným 2/ a 3/) po úmrtí ich starého otca z otcovej strany, pričom obaja síce odchádzali za\nprácou a v byte nebývali často, mali v ňom však osobné veci, za tejto situácie bolo žiaduce, aby so svojimi\nsynmi otázku bývania (nájmu v byte) serióznou formou ako ich matka minimálne prekonzultovala. Ďalej\nodvolací súd prihliadol na to, že sporný byt od roku 2008 užívajú žalovaní 2/ a 3/ a v neposlednom rade\naj na to, že prípadné určenie žalobkyne za výlučného nájomcu bytu s uložením jej povinnosti zabezpečiť\nžalovaným 2/ a 3/ bytovú náhradu, by pre ňu znamenalo neprimeranú ekonomickú aj osobnú záťaž\nvzhľadom na jej možnosti, schopnosti, zdravotný stav a príjem. V rámci usporiadania veci odvolací súd\nvychádzajúc aj z ust. § 712c Občianskeho zákonníka ponechal žalobkyni „právo bývania„ v byte do tej\ndoby, pokiaľ jej žalovaní 2/ a 3/ nezabezpečia náhradný byt.\n25. Podľa § 220 ods. 1 - 4 CSP) v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách \"V mene Slovenskej\nrepubliky\" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie\nstrán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie\no lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania,\npoučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia.\n(2) V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy\noznačil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky\nprocesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne\nargumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých\ndôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne\nposúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo\npresvedčivé.\n\n(3) Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné\nodôvodnenie tohto odklonu.\n(4) Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.\n26. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky\nna jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie.\n27. Žalobkyňa vo svojom dovolaní vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP namietala nedostatočné\nvysporiadanie sa odvolacieho súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia, ktorý podľa jej názoru\nvykazuje vady spočívajúce v postupe odvolacieho súdu, ktorý v rozpore so zákonnou podmienkou\nzakotvenou v § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s vlastným skutkovým zistením\nurčil za ďalších nájomcov bytu žalovaných 2/ a 3/. Odvolací súd vôbec neaplikoval pravidlo správania\nuvedené v § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy nie je možné určiť za ďalšieho nájomcu\nbytu toho, kto zavinil stav brániaci spoločnému užívaniu bytu, pričom tento odklon od zákona ako aj\nsúdmi aplikovanej praxe podporenej aj názormi odbornej obce (napríklad komentár k § 702 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, C. H. Beck, Števček a kol.) nijako nezdôvodnil. S poukazom na stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (R 2/2016),\nrozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený, nie je z neho zrejmé, prečo odvolací súd\nnezobral do úvahy všetky okolnosti prípadu a kritériá pre určenie, kto bude nájomcom, bytu do budúcna\na či sa nimi vôbec zaoberal; dá sa povedať, že dôvody, o ktoré oprel prvostupňový súd svoje rozhodnutie,\nodvolací súd úplne prehliadol; rozsudkom odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo\nriadne a dostatočne odôvodnené a v ktorom sa súd vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami;\nodvolací súd dospel k protichodným skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd; o to väčšia bola potreba\ntakéto rozhodnutie náležite odôvodniť; dovolateľka má za to, že odôvodnenie rozsudku je absolútne\nnepresvedčivé a stručné, vykazuje tak závažné nedostatky, pričom podľa nej táto vada napĺňa dovolací\ndôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka tiež namieta porušenie práva na spravodlivý proces,\nkeď odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťou, že skorším\nrozsudkom súdu prvej inštancie bola určená za výlučnú nájomníčku bytu.\n28. Podľa názoru dovolacieho súdu, v danej veci súd postupoval v rozpore s ustálenou judikatúrou\ndovolacieho súdu, ktorá je v tomto smere proti zmene rozsudku konštantná. V danej veci, ak chcel\nodvolací súd zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa, bolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie\na následne svoje rozhodnutie riadne odôvodniť (pozri napr. 5Cdo/131/2010). Pokiaľ odvolací súd\nnáležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil rozhodujúce skutočnosti,\nresp. dostatočným spôsobom neodôvodnil ich bezvýznamnosť a irelevantnosť, odôvodnenie jeho\nrozhodnutia treba považovať za nedostatočné odôvodnenie, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý\nsúdny proces a konanie tak zaťažil vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu neobsahuje ani elementárne vysvetlenie toho prečo došlo k\nzmene rozhodnutia prvostupňového súdu.\n29. Odvolací súd riadne nevysvetlil svoje rozhodnutie v odôvodnení, hoci došlo k jeho zmene podľa §\n388 CSP, teda vo svojej podstate došlo k prekvapivému rozhodnutiu a to bez toho, aby boli dodržané\nprocesné postupy odvolacieho súdu pri zmene prvostupňového rozhodnutia, teda môžeme hovoriť o\nprekvapivom rozhodnutí.\n30.\nNa základe výsledkov meritórneho dovolacieho prieskumu, dovolací súd uzatvára, že\nnerešpektovanie pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k zmenovému\nrozhodnutiu prvostupňového súdu, kedy nebolo zrejmé z akých dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok\nsúdu prvej inštancie, došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vada tejto povahy je dôvodom,\nktorý zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť.\n31. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej\nvade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby\nsa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušené rozhodnutie\nsúdu (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 7Cdo/212/2014 a\n8Cdo/130/2015).\n\n32. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP).\nNajvyšší súd v súlade s citovanými ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec\nvrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a bola vec vrátená na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho\nsúdu (§ 455 CSP).\n33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods.\n3 CSP).\n34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Co/116/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:221d454c-a5be-4980-8af6-57031d2bd3ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 330/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 330/2013 z 18. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-18", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:221d454c-a5be-4980-8af6-57031d2bd3ed"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "7ea1d841-8a66-467d-b8eb-f1fc0b616a8a:12521e9f-7773-41e1-b5f6-baa196c19989", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2718201244.1", "spisova_znacka": "10Co/116/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/116/2019 z 28. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-05-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2718201244.1"}, {"guid": "05c3ae24-c686-49c0-9721-0a45fa3c9f2e:021443d2-18d4-462a-a662-a0e198c9104a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2114209286.1", "spisova_znacka": "10Co/182/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/182/2017 z 30. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-07-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2114209286.1"}, {"guid": "60053cb4-57b6-40ab-8a17-559c89a8999a:a6d1a9eb-6876-421b-84a0-32b60c364d38", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4314203741.2", "spisova_znacka": "9Co/669/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/669/2015 z 29. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2015-11-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4314203741.2"}], "citovane_v": []}