{"guid": "97acfb86-fc0c-44bd-ac7b-d9a9911695cb:cb9960a4-93fa-4f08-8bed-94d8f4153ef2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8406205366.1", "spisova_znacka": "5Cdo/90/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/90/2020 z 30. 11. 2022", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2022, sp. zn. 5Cdo/90/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:8406205366.1", "identifikacne_cislo": "8406205366", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "sudca_id": 238, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-bajankova-238", "datum_vydania": "2022-11-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam", "Reštitúcie a rehabilitácie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/161", "nazov": "zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/161", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/161-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/161/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/161/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/161-2005/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2005/161#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb9960a4-93fa-4f08-8bed-94d8f4153ef2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8406205366.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8406205366.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:8406205366.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/90/2020\n8406205366\n30. 11. 2022\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2022:8406205366.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej\na sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobkyne Gréckokatolíckej\ncirkvi na Slovensku, Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov, so sídlom Prešov, Hlavná 1, zastúpenej\nJUDr. Róbertom Slamkom, advokátom so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1735/29, proti\nžalovanej Slovenskej republike - Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Cesta\nna červený most 6, zastúpenej JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou, so sídlom v Prešove, Floriánova\n12, o vydanie nehnuteľností s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn.\n4C/187/2006, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/111//2019 zo\ndňa 24.6.2020, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalobkyne z a m i e t a.\nŽalovanej priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Kežmarok ďalej len („súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 26.04.2019 č. k.\n4C/187/2006-602 žalobu zamietol a vyslovil, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho úradníka o výške tejto náhrady.\n1.1. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa nie je oprávnenou\nosobou v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 161/2002 Z. z., a to z dôvodu, že v rozhodnom období od\n08.05.1945 do 01.01.1990 do vlastníctva štátu neprešli nehnuteľnosti patriace jej, ale nehnuteľnosti\ntretieho subjektu, a to Pravoslávnej cirkvi v Československu. Zdôraznil, že medzi stranami nebolo\nsporné, že nehnuteľnosti vedené v pozemnoknižnej vložke č. XX, kat. úz. Č. Y., bol vlastníctvom\nžalobkyne. Podľa Výnosu bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.02.1952, bola\nna celom území bývalej Československej republiky gréckokatolícka cirkev zrušená a všetky jej práva,\nmajetok a zariadenie prevzala týmto dňom Pravoslávna cirkev Československa. Súd prvej inštancie v\ntejto súvislosti poukázal na závery prijaté Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/123/1996, v\nktorom Najvyšší súd otázku prechodu majetku z gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu cirkev v bývalom\nČeskoslovensku v nadväznosti na uvedený Výnos bývalého Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe,\nriešil ako dovolaciu otázku. Z toho plynie, že ani Najvyšší súd SR neakceptoval tvrdenia žalobkyne, že\njej vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. XX, kat. úz. Č. Y., neprešlo v\nsúvislosti so zrušením gréckokatolíckej cirkvi v celom bývalom Československu na základe Výnosu na\npravoslávnu cirkev. Neobstojí ani ďalšia argumentácia žalobkyne, že na to, aby sa Pravoslávna cirkev\nv Československu, stala vlastníčkou týchto nehnuteľností na základe Výnosu, musela požiadať súd o\nzápis jej vlastníckeho práva do pozemkovej knihy. Takzvaný Stredný Občiansky zákonník č. 141/1950\nZb., nevyžadoval zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemnoknižnej vložke. Je ďalej zrejmé,\nže podľa výpisu z pozemnoknižnej vložky č. XX, kat. úz. Č. Y., k zápisu zmeny vlastníckeho práva k\n\npredmetným nehnuteľnostiam došlo 10.12.1955 v prospech Československého štátu - Povereníctva\nkultúry v Bratislave, na základe darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 21.11.1955 medzi Pravoslávnou\ncirkvou v Československu a bývalým Československým štátom. Súd prvej inštancie nezistil žiadne\nskutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o absolútnej neplatnosti tejto darovacej zmluvy, ako tým\nargumentovala žalobkyňa. Zdôraznil, že platnosť darovacej zmluvy z 21.11.1955 vo vzťahu k tým istým\ndôvodom neplatnosti, ako uvádza žalobkyňa aj v tomto konaní, už bola konštatovaná právoplatnými\nrozhodnutiami súdov v predchádzajúcich konaniach, na ktoré v dôvodoch rozhodnutia poukazuje.\nZdôraznil, že nehnuteľnosti tvoriace pôvodný kláštorný objekt Červený Kláštor, nadobudla v 50-tych\nrokoch od žalobkyne Pravoslávna cirkev v Československu, ktorá ich následne na základe darovacej\nzmluvy platne previedla na štát. Súd prvej inštancie preto námietku žalovanej v tom zmysle, že žalobkyňa\nnie je oprávnenou osobou podľa zákona č. 161/2005 Z. z., nakoľko do vlastníctva štátu neprešli jej\nnehnuteľnosti, ale nehnuteľnosti pravoslávnej cirkvi, považoval za plne dôvodnú a opodstatňujúcu\nzamietnutie žaloby o vydanie nehnuteľnosti podľa spomínaného zákona č. 161/2005 Z. z. Súd prvej\ninštancie ďalej zdôraznil, že žalobkyňa nepreukázala, aby nehnuteľnosti, ktorých vydania sa domáha,\ntvorili poľnohospodársku pôdu, ako aj to, že by sa na nich nachádzali hospodárske budovy, či iné stavby\npatriace k hospodárskej usadlosti tak, ako to predpokladá § 2 ods. 1 citovaného zákona. Stavby zapísané\nna LV č. XXX, kat. úz. Č. Y., nie sú evidované ako hospodárske stavby a pozemky sú vedené ako\nzastavené plochy a nádvoria, keď ani z pôvodného zápisu v PK č. XX, kat. úz. Č. Y. nevyplýva, že by\ntieto nehnuteľnosti boli, čo aj v minulosti, poľnohospodárskeho charakteru. V konaní o nároku žalobkyne\nna vydanie nehnuteľností podľa spomínaného zákona, súd prvej inštancie napokon pre zamietnutie\nžaloby považoval ďalší dôvod, a to nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovanej, keď žaloba bola\npodaná proti Slovenskej republike, ktorá nemá v tomto konaní pasívnu legitimáciu a povinnou osobou\nje právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve štátu\nalebo túto nehnuteľnú vec drží tak, ako to určuje § 4 ods. 1 citovaného zákona.\n1.2. K nároku žalobkyne na vydanie nehnuteľností podľa § 126 Občianskeho zákonníka súd prvej\ninštancie zdôraznil, že v tomto konaní nie je vylúčené preskúmavanie platnosti darovacej zmluvy\nnamietanej žalobkyňou, avšak ani v tejto súvislosti nezistil dôvody, pre ktoré by žaloba bola\nopodstatnená.\n1.3. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 a nasl. CSP.\n2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove rozsudkom 2Co/111//2019 zo dňa 24.6.2020, potvrdil\nrozsudok súdu prvej inštancie a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu.\n2.1. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nie je oprávnenou osobou\nv zmysle § 2 ods. 2 reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. Spĺňa len prvú časť podmienky v tom, že\nide o registrovanú cirkev so sídlom na území SR, ktorá má právnu subjektivitu. Pokiaľ ide o druhú časť\npodmienky uvedenej v citovanom ustanovení zákona, mal za nepochybné, že nehnuteľnosti tvoriace\npredmet konania prešli na pravoslávnu cirkev, a to na základe Výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné\nv Prahe č. 20285 - 51 - II./1 z 13.02.1952. Do vlastníctva štátu tieto nehnuteľnosti prešli až následne,\na to na základe darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 21.11.1955, ktorú uzatvorila Pravoslávna cirkev v\nČeskoslovensku a bývalý Československý štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave. Predmetom tejto\ndarovacej zmluvy boli určito vymedzené a popísané nehnuteľnosti definované podľa zápisu vo vtedajšej\nPK č. XX, kat. úz. Č. Y. a je zrejmé aj to, že za pravoslávnu cirkev v Československu, ktorá má právnu\nsubjektivitu, konala metropolitná rada, ktorá podľa Ústavy Pravoslávnej cirkvi v Československu bola\nvýkonným orgánom snemu pre správu metropolia, ktorej predsedom bol metropolita vystupujúci na čele\ntejto cirkvi. Za situácie, že akékoľvek scudzenie majetku cirkvi a náboženských spoločností vyžadovalo\npredchádzajúci súhlas štátnej správy (§ 10 ods. 3 zákona č. 218/1949 Zb.), darovacia zmluva bola\nschválená Slovenským úradom pre veci cirkevné v Bratislave, a to schvaľovacou doložkou na zmluve\nzo dňa 29.11.1955, č. j. 955/55 - II. - prav. Zdôraznil, že platnosť darovacej zmluvy z 21.11.1955 z\npohľadu toho, či zodpovedala právnym predpisom platným v dobe jej uzavretia, už posudzovali súdy\nv predchádzajúcich konaniach vedených medzi stranami sporu (11C/89/95 OS Poprad, 3C/811/97 OS\nKežmarok) a zo spisu bývalého Ľudového súdu v Spišskej Starej Vsi č. k. 53/1955 bolo zistené, že\npráve pravoslávna cirkev v Československu, ako navrhovateľ, predložila túto darovaciu zmluvu ako\nvkladuschopnú listinu s návrhom, aby Ľudový súd v Spišskej Starej Vsi ako súd, ktorý viedol pozemkovú\nknihu, vydal a vykonal uznesenie o zápise vlastníctva nehnuteľností, ktoré boli predmetom darovacej\nzmluvy a ktorý zápis tento súd aj svojim uznesením zo dňa 23.06.1956 povolil a vykonal.\n2.2. Odvolací súd považoval darovaciu zmluvu z 21.11.1955 ako právny titul, na základe ktorého\ndošlo k prevodu majetku z pravoslávnej cirkvi na bývalý Československý štát, z čoho vyplynul záver,\n\nže v rozhodnom období do vlastníctva štátu neprešla na základe darovacej zmluvy vec, patriaca\nvlastnícky žalobkyni, ale iného subjektu - pravoslávnej cirkvi, a preto žalobkyňa nespĺňa už spomínané\npodmienky oprávnenej osoby uvedené v citovanom § 2 ods. 2 zákona č. 161/2002 Z. z. Pokiaľ ide\no zákonné opatrenie č. 211/1990 Zb., toto patrí do skupiny reštitučných zákonov, ktoré pre nápravu\nkrívd nepredpokladajú žiadne vlastné úkony toho, na kom bola krivda spáchaná, resp. jeho právnych\nnástupcov. Dňom jeho účinnosti prešiel nehnuteľný majetok spĺňajúci znaky uvedené v zákonnom\nopatrení do vlastníctva gréckokatolíckej cirkvi zo zákona bez akéhokoľvek právneho úkonu, muselo\nvšak ísť o nehnuteľný majetok, ktorý sa nachádzal na území Slovenskej republiky, pred 29.04.1950, bol\nvo vlastníctve gréckokatolíckej cirkvi, vlastníctvo k nemu bolo prevedené na základe Výnosu Štátneho\núradu pre veci cirkevné v Prahe na pravoslávnu cirkev a ku dňu účinnosti zákonného opatrenia musel\nbyť tento nehnuteľný majetok vo vlastníctve pravoslávnej cirkvi. Len na nehnuteľný majetok, ktorý spĺňal\nvšetky štyri uvedené znaky, sa vzťahovalo zákonné opatrenie a len vo vzťahu k tomuto majetku nastali\nprávne účinky v ňom určené. Nehnuteľný majetok, ktorý bol ku dňu 29.05.1990 vo vlastníctve tretej\nosoby, sa dňom účinnosti zákonného opatrenia ex lege nestal vlastníctvom gréckokatolíckej cirkvi, na\nčo správnym spôsobom poukázal súd prvej inštancie a tieto závery vyplývajú aj z rozhodnutí vydaných\nv konaní OS Kežmarok sp. zn. 3C/811/97.\n2.3. Za správny považoval aj záver neopodstatnenosti žaloby aj z pohľadu predpokladov § 126 ods.\n1 Občianskeho zákonníka v dôsledku nezistenej namietanej absolútnej neplatnosti spornej darovacej\nzmluvy z 21.11.1955\n3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej ako „dovolateľka“) dovolanie,\nprípustnosť ktorého odôvodnila poukazom na ust. § 420 písm. f/ CSP a § 421 písm. a/, b/, c/ CSP.\n3.1. Podľa nej bolo porušené jej právo na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom\nsúdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, rozhodnutia oboch súdov nižších stupňov trpia vadou\narbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Namietala, že odvolací súd\ndostatočne neodôvodnil základnú otázku absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy. Poukazovala na to,\nže vo svojich vyjadreniach uvádzala, že Pravoslávna cirkev sa nikdy necítila vlastníčkou predmetných\nnehnuteľností, darovaciu zmluvu podpísala za darcu nespôsobilá a neoprávnená osoba (za Pravoslávnu\ncirkev nemohla konať Metropolitná rada, ale iba metropolita pražský a celého Československa),\nna strane obdarovaného je namiesto Československého štátu uvedené len Povereníctvo kultúry v\nBratislave, účinnosť darovacej zmluvy mala nastať jej podpisom a súčasne účastníci zmluvy konštatovali\njej účinnosť spätne. Napriek tomu súdy nevykonali na neplatnosť zmluvy z týchto dôvodov dokazovanie.\nZa porušenie práva na spravodlivý proces považovala aj postup súdov, ktoré „neskúmali jej uplatnený\nnárok z pohľadu všeobecných predpisov Občianskeho zákonníka a nielen z pohľadu predpisov\nreštitučných“.\n4. K dovolaniu sa vyjadrila žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu a dovolanie žiadala\nodmietnuť pre nedostatok náležitostí podľa § 428 CSP, resp. zamietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,\nže dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP), a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným\npodľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady\nprípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné zamietnuť.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP.\n6. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP a svoju argumentáciu o\nexistencii vady v zmysle § 420 f/ CSP založila na tvrdení o absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia\na vadách v dokazovaní.\n7. Dovolací súd preto, vychádzajúc z obsahu dovolania, skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. f) CSP. Ak totiž dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP\nsmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, potom\nexistencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv.\nzmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá bez\nďalšieho aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade\n\nnie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je\nimanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu.\n8. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp.\nzn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať\nvo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných\nustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)\narbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a\nzávermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne\nakceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že\narbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom\nsúvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami\nformálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti\ntakému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej\nrelevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho\nrozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,\nktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené\nsúdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,\nprípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.\nÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n9. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie\nrozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a\nobsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnenia\nvyplýva, že odvolací súd sa vyporiadal s otázkou platnosti darovacej zmluvy (bod 16. - 18.). Výslovne\nuviedol, že „..Do vlastníctva štátu tieto nehnuteľnosti prešli až následne, a to na základe darovacej\nzmluvy uzatvorenej dňa 21.11.1955, ktorú uzatvorila Pravoslávna cirkev v Československu a bývalý\nČeskoslovenský štát - Povereníctvo kultúry v Bratislave. Predmetom tejto darovacej zmluvy boli určito\nvymedzené a popísané nehnuteľnosti definované podľa zápisu vo vtedajšej PK č. XX, kat. úz. Č. Y.\na je zrejmé aj to, že za pravoslávnu cirkev v Československu, ktorá má právnu subjektivitu, konala\nmetropolitná rada, ktorá podľa Ústavy Pravoslávnej cirkvi v Československu bola výkonným orgánom\nsnemu pre správu metropolia, ktorej predsedom bol metropolita vystupujúci na čele tejto cirkvi.“\nSkonštatoval, že na základe darovacej zmluvy bola ako vkladuschopnej listiny bývalý Ľudový súd v\nSpišskej Starej Vsi č. k. 53/1955 vydal a vykonal uznesenie zo dňa 23.06.1956 o zápise vlastníctva\nnehnuteľností, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy.\n10. Vo viacerých súdnych konaniach, ktoré viedla žalobkyňa ohľadom totožného majetku, bola súdmi\nskonštatovaná ako prejudiciálna otázka platnosť predmetnej zmluvy. Pokiaľ na tieto závery súdy v\nzákladnom konaní poukázali a platnosť darovacej zmluvy posúdili rovnako, pričom pri posudzovaní\nplatnosti darovacej zmluvy vychádzali z doby jej uzavretia, nepochybili.\n11. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd\nsvoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne\nuspokojivým spôsobom, pričom to rozhodne nie je tento prípad.\n12. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania bola aj ďalšia dovolacia námietka žalobkyne, ktorá mala\nspočívať v tom, že súdy oboch inštancií nesprávne vyhodnotili dôkazy vykonané a nepripustili dôkazy\nňou navrhované.\n13. V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľky treba zdôrazniť, že dovolaním nie je zásadne možné\núspešne napadnúť hodnotenie dôkazov. Napadnúť možno len výsledok činnosti súdu pri hodnotení\ndôkazov, pričom nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva zo zásady voľného hodnotenia\ndôkazov, možno vyvodzovať len zo spôsobu, ako k výsledku súd dospel. Dovolací súd poznamenáva,\nže dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri\nustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové\nzávery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z\n\ntoho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním\nsa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie,\nani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a\nzisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy,\na nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd,\na jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole\npostupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce\nmá možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod) a\nči konajúci súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by\npoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle\n§ 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza, že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.\n14. V posudzovanej veci z rozhodnutia odvolacieho súdu (rovnako aj súdu prvej inštancie) je zrejmý\njeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový záver, podľa\nktorého darovacia zmluva nie je neplatným právnym úkonom. Podľa názoru dovolacieho súdu spôsob,\nakým odvolací súd dospel k tomuto rozhodujúcemu skutkovému zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191\nCSP v spojení s ustanovením § 185 CSP Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v\nsúlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo\nbyť nimi zistené.\n15. Nedôvodná je aj námietka dovolateľky spočívajúca v tom, že súdy v základnom konaní\nneskúmali jej uplatnený nárok z pohľadu všeobecných predpisov Občianskeho zákonníka a nielen z\npohľadu predpisov reštitučných. Dovolací súd poukazuje na bod 19. rozsudku odvolacieho súdu, v\nktorom konštatuje, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil neopodstatnenosť žaloby aj z pohľadu\npredpokladov § 126 ods. 1 OZ v dôsledku nezistenia absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy.\n16. Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených vadu podľa § 420 písm. f/ CSP nezistil.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP\n17. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n18. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).\n19. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia\nodvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)\nsplnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej\notázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho\nkonania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi\na spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.\n19.1. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou\nriešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\nprocesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť\no právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.\nPrávna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo\nk záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi\n\nposudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná\nv zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a\nzrozumiteľným spôsobom).\n19.2. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie\nzaložiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom\nprípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej\notázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych\notázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne\nneprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho\nkonania zvolenej v CSP (pozri napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018,\n4Cdo/95/2017, 8Cdo/100/2019). Treba zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu\notázku, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu;\nzákonodarca túto povinnosť ukladá dovolateľovi.\n20. V úvode podaného dovolania žalobkyňa výslovne uviedla, že ide o dovolanie podľa § 421 písm. a/, b/\na c/ CSP a skonštatovala, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Je zrejmé, že žalobkyňa odôvodňuje dovolanie\nnesprávnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom, právnu otázku zásadného významu však\nnijako neformuluje. Vychádzajúc z obsahu dovolania žalobkyňa v skutočnosti vyčítala odvolaciemu\nsúdu predovšetkým nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia a neúplné zistenie skutkového stavu veci.\nDovolací súd poznamenáva, že samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia\ndôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie\nsprávnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní žalobou\nuplatneného nároku, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP a § 432 ods. 2\nCSP. Rovnako tiež odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci\nnepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu a absenciou dostatočného zistenia skutkového\nstavu veci nepredstavuje vymedzenie podstatnej právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1\nCSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\n21. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie dovolateľky nie je dôvodné a z uvedeného dôvodu ho\npreto dovolací súd podľa ustanovenia § 448 CSP zamietol.\n22. Dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania podľa ustanovenia § 255 ods.1 CSP. Súd\nprizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná mala plný úspech vo\nveci, dovolací súd jej tak priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom\nrozsahu.\n23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:2315076f-6140-4eb0-9316-206c0866c42d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.44.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.44.2022.1"}, {"guid": "ussr:68b04148-719c-4f46-af11-b40b24db0872", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 648, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 576/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-13", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7cb1c49-09f2-4d46-8c80-ba2cee6af74b"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "857679cc-2ccd-4d15-9c96-f01a7f297eba:5b0a0fbb-cfb8-40a6-99df-7442f4ff827f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:4115204936.1", "spisova_znacka": "3Cdo/94/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/94/2018 z 13. 6. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 118, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:4115204936.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:aa092df3-d648-474e-b31c-8c3f59cfc675", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.304.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 304/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 304/2023 z 25. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.304.2023.1"}, {"guid": "ussr:6f8cdfce-97a8-42e4-bde9-9d36bb5eabc6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.136.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 136/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 136/2023 z 16. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-16", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.136.2023.1"}]}