{"guid": "35e04913-8dae-4fdd-bc14-8964152f46c0:e22af94d-6c1a-4bf3-89ad-8c6b7e910265", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:6413216596.2", "spisova_znacka": "5Obdo/75/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/75/2020 z 29. 9. 2021", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2021, sp. zn. 5Obdo/75/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:6413216596.2", "identifikacne_cislo": "6413216596", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivana Nemčeková", "sudca_id": 500, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-nemcekova-500", "datum_vydania": "2021-09-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo", "Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy", "Náhrada škody"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e22af94d-6c1a-4bf3-89ad-8c6b7e910265", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:6413216596.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:6413216596.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:6413216596.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/75/2020\n6413216596\n29. 09. 2021\nJUDr. Ivana Nemčeková\nECLI:SK:NSSR:2021:6413216596.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: ESCO Krupina, s.r.o., so sídlom Svätotrojičné\nnám. 1, Krupina, IČO: 36 031 623, zastúpeného: JUDr. Elena Ľalíková, advokátka, so sídlom\nPodbrezovská 34, Bratislava, proti žalovanému: Slovenský vodohospodársky podnik, štátny podnik,\nso sídlom Radničné námestie 8, Banská Štiavnica, IČO: 36 022 047, zastúpený: AK GRUBER, s.r.o.,\nadvokátska kancelária, so sídlom Janka Kráľa 3, Banská Bystrica, IČO: 51 243 814, o náhradu škody\nvo výške 12.712.316 eur\ns príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 4Cb/51/2013,\no dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. marca 2020,\nč. k. 43Cob/13/2020-448, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie o d m i e t a.\nII. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej tiež „súd prvej inštancie“), v poradí prvým rozsudkom, z 26.\napríla 2018, č. k. 4Cb/51/2013-259, žalobe vyhovel, keď žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť\nžalobcovi sumu 7.640.547 eur s príslušenstvom, vo zvyšku (po späťvzatí časti žaloby) konanie zastavil\na žalovaného zaviazal povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania. Na odvolanie žalobcu ako aj\nžalovaného, Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež „odvolací súd“), uznesením z 30. mája 2019, č.\nk. 43Cob/115/2018-331, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (okrem výroku o zastavení\nkonania) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n2. Súd prvej inštancie, v poradí druhým rozsudkom, zo 17. septembra 2019,\nč. k. 4Cb/51/2013-357, žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov\nprvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa odôvodnenia rozsudku\nsa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady škody vo forme ušlého zisku pôvodne vo výške\n12.712.316 eur s príslušenstvom, pričom v priebehu konania zobral žalobný návrh v časti\no sumu 5.071.769 eur späť. Pri opätovnom rozhodnutí súd prvej inštancie vychádzal\nzo záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v rozhodnutí o zrušení v poradí prvého\nrozsudku. Podľa tohto názoru zatiaľ nebolo preukázané splnenie atribútov náhrady škody vo forme\nušlého zisku, ktorý si žalobca uplatnil v konaní. Úlohou súdu prvej inštancie bolo posúdiť nárok žalobcu\naj z hľadiska ust. § 379 a § 382 Obchodného zákonníka\n(zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov; ďalej tiež ,,Obchodný zákonník“\nalebo „ObZ“) a vyhodnotiť, či žalobca prijal opatrenia za účelom eliminácie alebo zníženia hroziacej\nškody so zameraním sa na posúdenie námietok žalovaného ohľadne nemožnosti plnenia zo zmluvy,\nako aj posúdenia toho, či nárok uplatňovaný žalobcom (ne)bol v rozpore\ns dobrými mravmi a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.\n\n3. Na odvolanie žalobcu, odvolací súd rozsudkom z 12. marca 2020, č. k. 43Cob/13/2020-448, potvrdil\nrozsudok súdu prvej inštancie a súčasne žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100%. V odôvodnení konštatoval vecnú správnosť rozhodnutia súdu\nprvej inštancie s odkazom na ust. § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej tiež „CSP“) a uviedol,\nže preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní,\npričom sa zaoberal len otázkami podstatnými pre rozhodnutie vo veci a naopak\nsa nezaoberal výhradami žalobcu, pokiaľ smerovali voči predchádzajúcemu kasačnému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu.\n4. Odvolací súd poukázal na ustanovenia § 269 ods. 2, § 352 ods. 1, § 373, § 379, § 381 ods. 1 ObZ v\nznení účinnom k 22. júnu 2009, § 3 ods. 1, § 575 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\nv znení neskorších predpisov (ďalej tiež ,,Občiansky zákonník“\nalebo ,,OZ“) a uviedol, že vychádzal zo skutkového stavu správne vyhodnoteného súdom prvej inštancie,\nktorý vec aj právne správne posúdil. Súd prvej inštancie správne posúdil existenciu zmluvného vzťahu\nmedzi stranami sporu, ako aj nimi uzavretú zmluvu zo dňa 22. júna 2009 (ďalej tiež „Zmluva“) ako\nnepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 ObZ. Jej predmetom\nbol záväzok žalobcu odobrať, odviesť a zneškodniť zmes popolčeka a škváry z odkaliska popolovín z\nteplární uvedených v ods. 1.2 Zmluvy po dobu jej trvania, pričom odvezená zmes sa mala uložiť v lome\nurčenom v čl. 1.4 Zmluvy. Súd prvej inštancie správne konštatoval záväzok žalovaného zabezpečiť, aby\npodľa čl. 3.3 Zmluvy dotknuté teplárenské spoločnosti pravidelne vykonávali vyhrnutie zmesi popolčeka\na škváry z odkaliska popolovín k odberu\npre žalobcu. Rovnako správne posúdil uplatnený nárok ako náhradu škody vo forme ušlého zisku, ktorá\nžalobcovi mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s tým, že žalovaný nesplnil svoje povinnosti zo Zmluvy (čl.\n3.3) tým, že nezabezpečil, aby teplárenské spoločnosti pripravili pre žalobcu vyhrnutie zmesi popolčeka a\nškváry na odvoz. Podľa odvolacieho súdu bolo správne, že nárok žalobcu súd prvej inštancie posudzoval\nz hľadiska splnenia troch základných predpokladov náhrady škody, ktorými sú (1) porušenie právnej\npovinnosti, (2) vznik škody\na (3) príčinná súvislosť medzi konaním alebo opomenutím a vzniknutým následkom.\nPri zisťovaní splnenia prvého predpokladu nároku, a to porušenia právnej povinnosti žalovaným,\nvychádzajúc z vykonaného dokazovania (v intenciách kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu) dospel\nsúd prvej inštancie k správnemu záveru, že tento predpoklad nebol splnený. Žalovaný si nemohol splniť\nsvoju povinnosť, na ktorú sa zmluvne zaviazal, keďže nebol s tretími subjektmi (teplárňami) v žiadnom\nzáväzkovom vzťahu, ani vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, aby im takúto povinnosť uložil. Plnenie\nz danej zmluvy\nsa tak stalo pre neho nemožným a nevykonateľným.\n5. Odvolací súd uviedol, že dodatočná nemožnosť plnenia má za následok zánik existujúceho záväzku\nalebo jeho časti ex lege, a to na mimozmluvnom základe bez uspokojenia veriteľa. Pre posúdenie, či sa\njedná o dodatočnú nemožnosť plnenia, je relevantné posúdenie konkrétnych individuálnych skutkových\nokolností, ktoré robí plnenie objektívne neuskutočniteľným, spôsobujúcim nemožnosť plnenia a zánik\nzáväzku dlžníka.\nJedná sa o faktický stav, ktorý znemožňuje plnenie nielen zaviazanému dlžníkovi, ale aj každej inej\nosobe v postavení dlžníka a ani prostredníctvom tretej osoby nie je možné takéto plnenie dosiahnuť. Z\ntoho vyplýva, že sa musí jednať o následnú, faktickú, objektívnu a trvalú nemožnosť plnenia. Podstatnou\npre posúdenie vzniku takejto okolnosti je povaha konkrétneho plnenia. Ak takáto skutočnosť nastane,\njedná sa o objektívny stav bez ohľadu na vôľu zmluvných strán. Kritérium, či takúto skutočnosť je možné\npovažovať za dodatočnú nemožnosť plnenia, upravuje § 575 ods. 2 OZ negatívnym spôsobom, keď\nuvádza, že plnenie nie je nemožné,\nak ho je možné uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo\naž po dojednanom čase. Obchodný zákonník rozširuje predpoklady nemožnosti plnenia tak,\nže záväzok sa považuje za splniteľný aj v prípade, ak ho možno splniť pomocou inej osoby. Podľa\nodvolacieho súdu ani jedno z uvedených kritérií v danom prípade nebolo možné uplatniť. V tomto\nkontexte uviedol, že záväzok žalovaného zabezpečiť súčinnosť pre žalobcu bol určený tak, aby\ntretie osoby poskytli danú zmes na odvoz pre žalobcu. Žalovaný vzhľadom na absenciu zmluvného\nvzťahu s týmito tretími subjektmi a vzhľadom na absenciu akejkoľvek subordinácie týchto subjektov\nk žalovanému, nebol spôsobilý túto súčinnosť uskutočniť ani za sťažených podmienok, ani s vyššími\n\nnákladmi alebo po dohodnutej dobe. Bez súhlasu a aktívneho prístupu tretích osôb - teplární, nebolo\nsplnenie tejto povinnosti pre žalovaného možné. To isté platí\naj v prípade ust. § 352 ods. 1 ObZ. Ani žiadna iná tretia osoba okrem žalovaného nie je spôsobilá\nposkytnúť toto plnenie, t. j. zabezpečiť súčinnosť troch teplárenských spoločností, pokiaľ samotné\nteplárenské spoločnosti nevyjadria súhlasnú vôľu s takýmto postupom. V konaní bolo preukázané, že\nteplárne (okrem čiastočného plnenia Zvolenskou teplárenskou v auguste 2009) neprejavili súhlas a\nochotu zabezpečiť takúto súčinnosť pre žalobcu. Táto skutočnosť sporná\nv konaní nebola. Vzhľadom na povahu tohto plnenia, t. j. zabezpečenie súčinnosti žalovaným, ktoré\nbolo závislé od súhlasného a aktívneho prístupu tretích osôb, ktoré takúto vôľu neprejavili, boli podľa\nodvolacieho súdu splnené predpoklady následnej nemožnosti plnenia, keď táto situácia (nesúhlas tretích\nstrán) nastala po vzniku zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Jednalo sa o faktickú nemožnosť\nplnenia, t. j. žalovaný nemal možnosť splniť tento záväzok, pretože v prípade, ak by sám vlastnými\nprostriedkami mienil túto povinnosť splniť, dostal\nby sa v zmysle § 3 ods. 1 OZ pri výkone tejto povinnosti v prospech žalobcu do rozporu\ns chránenými záujmami tretích osôb, t. j. s vlastníckymi právami na strane teplární.\nZ vyššie uvedeného dôvodu sa jednalo o objektívnu nemožnosť plnenia, pretože nemožnosť plnenia\nnebola závislá na vôli žalovaného, ale na vôli tretích strán, ktorú žalovaný nemal možnosť ovplyvniť a\ndonútiť ich k takémuto konaniu. Zároveň bolo preukázané, že sa jednalo\no trvalú prekážku, pretože po dohodnutú dobu plnenia nebola tretími subjektmi takáto súčinnosť\nposkytnutá a neprejavili s ňou súhlas. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru,\nže súdom prvej inštancie zistený zánik záväzku žalovaného z dôvodu dodatočnej nemožnosti jeho\nplnenia a z neho vyplývajúci záver o nepreukázaní porušenia právnej povinnosti\nako predpokladu vzniku nároku na náhradu škody podľa § 373 a nasl. ObZ, postačoval\nna správne prijaté rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v celom rozsahu.\n6. Odvolací súd, po zohľadnení individuálnych skutkových okolností daného prípadu, konštatoval aj\nsprávnosť záveru súdu prvej inštancie o výkone práva žalobcu v rozpore\nso zásadami poctivého obchodného styku.\n7. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol (v bode 21), že dohodnutá povinnosť žalovaného zabezpečiť\nvyhrnutie zmesi od teplárenských spoločností, ktorá zasahuje do práv\na oprávnených záujmov tretích osôb bez ich vedomia a súhlasu, je neplatná podľa § 3\nods. 1 OZ, tak odvolací súd tento záver považoval za nesprávny a v tejto časti odvolanie žalobcu za\ndôvodné, avšak bez vplyvu na vecnú správnosť rozhodnutia o zamietnutí žaloby.\n8. Odvolací súd k námietke, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal dôkazmi preukazujúcimi nárok\nžalobcu, konštatoval, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky dôkazy predložené oboma stranami\nsporu a dospel k záveru o dodatočnej nemožnosti plnenia na strane žalovaného a teda k zániku\npovinnosti, od porušenia ktorej odvíjal žalobca nárok na náhradu škody. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu\no porušení zásady zákazu deformácie dôkazu, teda vyvodzovania skutkových zistení, ktoré nevyplývajú\nz vykonaného dokazovania, poukazujúc na to, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu dňa 22. júna\n2009 už bola v predchádzajúcich konaniach súdmi celej súdnej sústavy SR považovaná za platnú.\nKeďže odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dojednania bodu 3.3. Zmluvy za\nnesprávny, považoval za nadbytočné ďalej sa týmto dôvodom odvolania zaoberať a na margo dodal,\nže v predchádzajúcich konaniach súdy prejudiciálne neriešili otázku dodatočnej nemožnosti plnenia pri\nposkytnutí súčinnosti, na ktorú sa zaviazal žalovaný v bode 3.3. Zmluvy.\nNámietku žalobcu o porušení princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania\nnapadnutým rozhodnutím odvolací súd preto považoval za nedôvodnú.\n9. V kontexte s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd poznamenal,\nže sa nezaoberal výhradami žalobcu, ktoré smerovali voči jeho predchádzajúcemu rozhodnutiu,\nktorým zrušil pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie (v poradí prvý rozsudok), pretože predmetom\nodvolacieho konania bolo preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie\nzo 17. septembra 2019, č. k. 4Cb/51/2013-357 (v poradí druhý rozsudok).\n10. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej tiež ,,dovolateľ“),\nz dôvodu, že v dôsledku nesprávneho posúdenia účinkov doručenia rozsudku žalovanému došlo k vade\nkonania v zmysle § 420 písm. d/ CSP, alternatívne podľa § 420 písm. f/ CSP, keďže\n\nmu nesprávnym procesným postupom odvolací súd znemožnil, aby uskutočňoval procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie podal tiež z dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia s odkazom na ust. § 421 ods. 1 písm. a/, b/,\nresp. c/ CSP.\n11. V odôvodnení dovolania, ktorého prípustnosť vyvodil z ust. § 420 písm. f/ CSP,\nresp. § 420 písm. d/ CSP, dovolateľ namietal procesný postup súdu prvej inštancie v súvislosti s\nposúdením účinkov doručenia rozsudku súdu prvej inštancie z 26. apríla 2018,\nč. k. 4Cb/51/2013-259, žalovanému. V tejto súvislosti dovolateľ uviedol: ,,že pri doručovaní súdnych\npísomností/rozhodnutí musí mať súd na zreteli, že ide o významný, ale i podporný prostriedok k hľadaniu\npráva a spravodlivosti. To môže byť dôsledkom celej rady procesných situácii, ako napr. v danom\nprípade, keď prvý rozsudok okresného súdu z 26.4.2018\nd o r u č i l do elektronickej schránky fyzickej osoby a d v o k á t a JUDr. Petra Grúbera\na až následne druhý krát na adresu AK GRUBER, s. r .o. a až od tohto dátumu (21.6.2018)\nposudzoval 15-dňovú lehotu na podanie odvolania, čo je ... nesprávne (bod 28 uznesenia odvolacieho\nsúdu z 30.5.2019); ...takže odvolací súd mal už 30.5.2019 odvolanie žalovaného odmietnuť ako\noneskorene podané; ... Účinky riadneho doručenia rozsudku súdu prvej inštancie nastali aj v prípade,\nkeď bol doručený advokátovi ako fyzickej osobe cez elektronickú stránku.“ Dovolateľ ďalej uviedol,\nže: ,,Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť strán sporu domáhať sa svojich práv\nna nestrannom súde a v konaní využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo strany na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom sa musí vysporiadať so\nvšetkými relevantnými námietkami uplatnenými stranou sporu, a to spôsobom zodpovedajúcim miere\nich závažnosti. Právo na spravodlivý proces je výsledkové, to znamená, že mu musí zodpovedať proces\nako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho\nkonania a rozhodnutia všeobecných súdov (porov. I. ÚS 142/2020, III. ÚS 330/2013, 4Cdo/120/2019,\n5Cdo/57/2019). ... Zásada voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 191 CSP je ústavnou zásadou,\nlebo sa odvíja od nezávislosti sudcov ( čl. 46 ods. 1 ústavy), a neznamená, že by sudca pri svojom\nrozhodovaní mal na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, alebo o ktoré z vykonaných\ndôkazov oprie svoje skutkové závery a ktoré opomenie (4Cdo 196/2019, či 4Cdo 3/2019). ... odvolací súd\nnemôže záväzne hodnotiť dôkazy, ktoré sám nevykoná a nemôže si ani na okresnom súde vynucovať iné\nkonkrétne hodnotenie dôkazov, potrebné pre ,,správne“ rozhodnutie vo veci. ... ústavné kautely riadne\nvedeného civilného konania sú jednak prejavom ústavnej ochrany zásad ústnosti a priamosti dôkazného\nkonania, ale rovnako tak nie menej ochranou sudcovskej nezávislosti a s ňou spojenej zodpovednosti\nkaždého jednotlivého súdu (sudcu)“.\n12. Nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom (ako aj súdom prvej inštancie) dovolateľ\nvidel v súvislosti s posúdením zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 ObZ v prípade zániku záväzku\npre nemožnosť plnenia. Uviedol, že ,,podľa nižších súdov v prejednávanej veci nastala dodatočná\nnemožnosť plnenia, ktorá spôsobila zánik záväzkovoprávneho vzťahu medzi stranami sporu a zároveň\naj neexistenciu predpokladov\nna náhradu škody podľa § 373n. ObZ, v dôsledku čoho musela byť žaloba zamietnutá.\nTento právny názor okresného i krajského súdu je v priamom rozpore nielen s textom príslušných\nnoriem, ale aj rozhodnutím Ústavného súdu SR z 5.11.2013, sp. zn. II. ÚS 596/2013, ktoré vyvodilo\nzodpovednosť za nesplnenie záväzku“.\n13. V tomto kontexte dovolateľ s poukazom na § 353 ObZ ďalej uviedol, že ,,na základe tohto ustanovenia\nsa nahrádza š k o d a, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti so zánikom povinnosti, plnenie ktorej sa stáva\nnemožným. Ide o objektívnu zodpovednosť s možnosťou liberácie, a to na základe ust. § 374 ObZ.\nDlžník sa preto môže zodpovednosti zbaviť,\nak preukáže, že nemožnosť plnenia bola spôsobená okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť,\na to zreteľne preukázal. Právnym následkom nemožnosti plnenia je právo na náhradu škody, ktorá sa\ntu považuje za náhradné plnenie, ktoré nahrádza znemožnené plnenie dlžníka.\nNa základe uvedeného je žaloba žalobcu voči žalovanému plne opodstatnená a preto\njej mal súd vyhovieť. Dovolateľ má teda za to, že právny záver odvolacieho súdu je v rozpore\ns judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 596/2013), tak prípustnosť dovolania i jeho opodstatnenosť\nzakladáme buď na písmene a/, alebo b/, či dokonca c/ ust. § 421 ods. 1 CSP, podľa úvahy dovolacieho\nsúdu, ktorý sa touto problematikou doposiaľ nezaoberal.“\n\nŽiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušil a\nvec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom žalobcovi vyhovie a prizná mu náhradu trov\nkonania.\n14. Pred uplynutím lehoty na podanie dovolania dovolateľ (v podaní z 19. júna 2020) doplnil skôr podané\ndovolanie v časti, v ktorej vyvodzoval prípustnosť dovolania z ust. § 421 ods. 1 CSP. Svoju argumentáciu\nv súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci doplnil\ns poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“), sp. zn.\n4Cdo/142/2019, ktoré sa podľa názoru dovolateľa ,,dotýka situácie, keď záver odvolacieho súdu bol v\nrozpore s ustálenou rozhodovacou praxou ústavného súdu tak,\nako to prezentoval už v pôvodnom dovolaní“.\n15. K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý prezentoval názor,\nže v dovolaní nebolo preukázané naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP,\nako ani podľa § 421 písm. a/, b/ CSP. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm.\nf/ CSP odmietol, resp. podľa § 448 CSP zamietol.\n16. Dovolateľ v replike (z 2. septembra 2020) k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojej argumentácii\nuvedenej v dovolaní.\n17. Dovolateľ v ďalšom podaní (zo 7. decembra 2020) formuloval nový dovolací dôvod (§ 420 písm.\ne/ CSP).\n18. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo\n„dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP,\nbez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími\ndôvodmi (§ 440 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nako aj konanie, ktoré prechádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\nK včasnosti a rozsahu dovolania\n19. Keďže dovolateľ v priebehu dovolacieho konania doručil súdu viaceré písomné podania, z hľadiska\nčasu ich podania na súd a ich obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) sa dovolací súd musel zaoberať najskôr\notázkou včasnosti a rozsahu podaného dovolania. Išlo o podania zo dňa: a/ 3. júna 2020 - „dovolanie\nproti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici\nz 12. marca 2020, sp. zn. 43 Cob 13/2020, ktorý nám bol doručený 20. 4. 2020, so žiadosťou o\noslobodenie od súdnych poplatkov“ (č. l. 466 - 471 spisu),\nb/ 19. júna 2020 - „doplnenie dovolania žalobcu z 3. 6. 2020“ (č.l. 489 spisu),\nc/ 2. septembra 2020 - „reakcia žalobcu na vyjadrenie žalovaného k nášmu dovolaniu“\n(č. l. 542 až 544 spisu),\nd/ 7. decembra 2020 - „podanie žalobcu“; (ďalej tiež „podanie a/, b/, c/ alebo d/“).\n20. Zo spisu vyplývalo, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol žalobcovi\n(jeho splnomocnenej advokátke) doručený dňa 21. apríla 2020. Vyplýva to z obsahu doručenky k\nelektronickému doručeniu rozsudku odvolacieho súdu. Na tejto skutočnosti nič nemení mylné tvrdenie\nžalobcu uvedené v záhlaví jeho dovolania (podanie a/) o doručení napadnutého rozsudku „20.4.2020“,\nkeďže k odoslaniu písomného vyhotovenia rozsudku doručujúcim súdom došlo 21. apríla 2020. Lehota\nna podanie dovolania - dva mesiace od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 427 ods. 1 veta\nprvá CSP), by tak podľa procesných pravidiel o počítaní lehôt (§ 121 ods. 1 až 5 CSP v spojení s §\n438 ods. 1 CSP) za obvyklých okolností žalobcovi uplynula dňa 21. júna 2020 (nedeľa), s posunom na\nnajbližší pracovný deň, t. j. v pondelok 22. júna 2020. Dňa 27. marca 2020 však nadobudol účinnosť\nzákon č. 62/2020\nZ. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej\nchoroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony\n(ďalej len „zákon č. 62/2020 Z. z.“).\n21. V zmysle ust. § 1 zákona č. 62/2020 Z. z., lehoty ustanovené právnymi predpismi\n\nv súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo\nk premlčaniu alebo k zániku práva, a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona\ndo 30. apríla 2020 neplynú, b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa\nneskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.\n22. Podľa ust. § 2 ods. 1, veta pred bodkočiarkou zákona č. 62/2020 Z. z., ustanovenie\n§ 1 písm. a) platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom na vykonanie\nprocesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní.\n23. Vzhľadom na uvedené začala lehota na podanie dovolania (§ 427 ods. 1 CSP) v tomto prípade\nžalobcovi plynúť až 1. mája 2020 a jej koniec dopadol na 1. júla 2020 (streda).\nPokiaľ žalobca podal dovolanie (podanie a/) osobne na súde dňa 11. júna 2020, tak dovolací súd\nkonštatoval, že dovolanie bolo podané včas. Rovnako bolo posúdené ako včas podané doplnenie\ndovolania žalobcu z 19. júna 2020, podané na pošte 22. júna 2020 (podanie b/).\n24. Ďalšie podania žalobcu - replika k vyjadreniu žalovaného (podanie c/) a podanie\nzo 7. decembra 2020 (podanie d/), však z hľadiska v nich obsiahnutých ďalších dovolacích dôvodov,\nresp. nových dôkazných návrhov, nemohli byť pre ich oneskorenosť dovolacím súdom preskúmavané,\nkeďže dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434\nCSP).\n25. Dovolací súd osobitne uvádza, že pokiaľ išlo o žiadosť dovolateľa (v podaní d/),\naby sa dovolací súd „dôkladne oboznámil s vyšetrovacím spisom obvinenej osoby Z.K.\na na základe úplných poznatkov vo veci zákonne a spravodlivo rozhodol“, išlo o procesný návrh na\nvykonanie dokazovania bližšie nešpecifikovaným vyšetrovacím spisom (podľa dovolateľa v jeho reakcii\n„na policajné vyšetrovanie akcie „Výchrica“), ktorý dovolateľ podal v rámci rozšírenia dovolania o „ďalší\ndôvod uvedený v ust. § 420 písm. e/ - okrem písm. f/ - CSP“.\nAko už bolo uvedené, dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), ktoré boli vymedzené\nv lehote na podanie dovolania (§ 427 CSP), pričom ich zmenu a doplnenie je možné účinne vykonať\nlen do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434). Ide o limitáciu dovolacieho prieskumu ex lege,\npreto sa dovolací súd nemohol zaoberať tými novými tvrdeniami (dôvodmi) a vo vzťahu k nim podanými\ndôkaznými návrhmi, ktoré dovolateľ poskytol až po uplynutí lehoty na podanie dovolania (po 1. júli 2020).\nV opačnom prípade\nby dovolací súd porušil svoju zákonnú kompetenciu.\n26. Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky\nprocesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného\ndovolania.\n27. Podľa § 442 CSP, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.\n28. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia,\npopretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany\nna vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP vo väzbe na § 438 ods. 1 CSP). V\ndovolacom konaní, v ktorom dovolací súd nesmie vykonávať dokazovanie a je viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistili súdy nižších stupňov, skutkovým podkladom pre rozhodnutie dovolacieho súdu\nmôžu byť len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré strany uviedli v konaní pred súdom prvej inštancie alebo\nv konaní\npred odvolacím súdom, a to v takom rozsahu, ako sú uvedené v súdnom spise alebo sú uvedené v\nrozhodnutí týchto súdov. V dovolacom konaní je preto prípustné uplatniť len tie skutkové tvrdenia, ktoré\npreukazujú včasnosť podaného dovolania (§ 427 CSP), ak vzniknú pochybnosti. (porovnaj Števček, M.,\nFicová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S. Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.\nKomentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1413).\n29. Dovolací súd uzatvára, že pojem „v dovolaní“ uvedený v ustanovení § 435 CSP,\nje pre účely posúdenia prípustnosti novôt uplatnených v dovolacom konaní potrebné vykladať tak, že\nsa ním rozumie dovolanie podané včas a riadne, so zákonom vyžadovanými náležitosťami. Dovolacia\nlehota predstavuje lehotu zákonnú, jej dĺžku nemožno predĺžiť\n\nani skrátiť. Na (podanie obsahujúce) uplatnenie novôt dovolateľom, uskutočnené po uplynutí lehoty na\npodanie dovolania, z tohto hľadiska dovolací súd prihliadať nemôže.\nK prípustnosti dovolania\n30. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,\nak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné,\nsú vymenované v ustanovení § 420 a § 421 CSP.\n31. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého\nje nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a\nrozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane\ndovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\n32. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu\n(viď napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať\no naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (rovnako aj I. ÚS\n438/2017).\n33. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania [vychádzajúc z dovolania (podanie a/ a b/)\n- jeho obsahu ako celku (viď napr. I. ÚS 336/2019)] kumulatívne na základe ust. § 420 písm. f/ CSP,\nresp. § 420 písm. d/ CSP, t. j. z dôvodov zmätočnosti a tiež na základe ust. § 421 CSP, t. j. z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia.\nK dôvodom dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.\n34. Podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n35. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade, ak\nmiera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla\nintenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré\ntak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“).\n36. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny\nnázor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;\nrozhodujúci je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,\n2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto\nskúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.\n37. V danom prípade žalobca v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP namietal súdmi oboch\nnižších inštancií nesprávne vykonané dokazovanie. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že nie\nje oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,\nku ktorým z vykonaného dokazovania dospeli súdy nižšej inštancie, pretože dovolací súd\nje viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolací súd\nnie je treťou inštanciou (tzv. skutkovým súdom), a preto sa ním nemožno domáhať revízie skutkových\nzistení urobených súdmi nižšej inštancie a z tohto hľadiska ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania\n(viď 5Obdo/69/2016, publikované pod č. 25 v ZSP 3/2017).\n38. Nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo\nnesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované\n\nza vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (v tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej\nopodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993\na R 125/1999, R 42/1993, R 6/2000, ako aj na rozhodnutia 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017,\n3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho\nnázoru s ústavou posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) napríklad v\nuznesení, sp. zn. II. ÚS 465/2017 a nedospel k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (taktiež aj IV.\nÚS 228/2020).\n39. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých\nspočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 15 Základných princípov CSP).\nRozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1\nCSP) a nie strán sporu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,\na to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na\nvšetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to\nviesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu\nrozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia z hľadiska procesného postupu súdu v konaní, čo nie\nje dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.\n40. Najvyšší súd zvýrazňuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí\nprávo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa\ndožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\n41. K dovolateľom namietanému porušeniu zásady rovnosti zbraní dovolací súd uvádza, že v danom\nprípade súdy nižších inštancií poskytli stranám rovnakú možnosť vyjadriť\nsa k sporu, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniu protistrany. V tomto\nsmere dovolací súd nezistil porušenie zásady rovnosti zbraní postupom súdov, ktorú dovolateľ spájal s\nporušením zásady voľného hodnotenia dôkazov „lebo dôkazmi preukazujúcimi nárok žalobcu sa (súd)\nvôbec nezaoberal“. Odvolaciemu súdu tiež vyčítal,\nže rozhodol bez dokazovania vykonaného zákonom predpísaným spôsobom,\na to na nariadenom pojednávaní, v rozpore so zásadou priamosti a ústnosti civilného súdneho procesu.\n42. Dovolací súd uvádza, že nepochybne z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť\nsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,\nže majú význam pre rozhodnutie (II. ÚS 410/06, Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom\nsporovom konaní je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie,\nje doménou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavnoprávny rozmer nadobúda prípadný\nrozpor so zákonným príkazom vyjadreným v § 191 CSP, a to v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho\nvýsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti.\nUvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek\npomenovaniu nevytvára (všeobecnému) súdu priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov.\nPrípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá\nnielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia\nso zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa\nkonajúceho súdu je hrubým narušením spravodlivostnej kvality súdneho rozhodovania (pozri I. ÚS\n125/2020, I. ÚS 227/2021).\n43. V tomto kontexte, reagujúc na námietky dovolateľa, z ktorých vyplýva, že odvolací súd v kľúčových\notázkach zaujal právny názor s kasačnou záväznosťou pre súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorému\nnepredchádzalo dokazovanie na nariadenom pojednávaní, dovolací súd uvádza, že podľa ustanovenia\n§ 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné\nzopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Odvolací súd sám\nzopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu,\nak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam (§ 384 ods. 1 CSP). Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov\nnavrhnutých stranou, ak ich napriek návrhu strany nevykonal súd prvej inštancie (§ 384 ods. 2 CSP), a\ntiež za podmienok podľa § 366 CSP (§ 384 ods. 3 CSP).\nO tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie, rozhoduje odvolací súd.\n\n44. V danom prípade je však podstatné, že z hľadiska vymedzených dovolacích dôvodov dovolaním\nnebolo napadnuté v poradí prvé rozhodnutie odvolacieho súdu - uznesenie, ktorým bol zrušený prvý\nrozsudok súdu prvej inštancie, ale predmetom tohto dovolacieho konania\nje v poradí druhé rozhodnutie odvolacieho súdu, a to rozsudok z 12. marca 2020, ktorým došlo k\npotvrdeniu (v poradí druhého) rozsudku súdu prvej inštancie zo 17. septembra 2019. Z citovanej úpravy\nv § 384 CSP a § 385 CSP bez ďalšieho nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu pred svojím rozhodnutím\no odvolaní strany nariadiť pojednávanie a vykonať dokazovanie, ak dospel k záveru o správnych\nskutkových zisteniach, prijatých na základe dokazovania dostatočne vykonaného pre rozhodnutie súdu\nprvej inštancie o spore. Z tohto hľadiska k žiadnemu porušeniu procesných predpisov v dotknutom\nodvolacom konaní nedošlo.\n45. Dovolateľ videl nutnosť zopakovania dokazovania pred odvolacím súdom z dôvodu nápravy\nprocesného postupu pred súdom prvej inštancie, ktorému vytkol nesprávny spôsob vykonania\ndokazovania (§ 204 CSP) i jeho vyhodnotenie. Odvolací súd v napadnutom rozsudku (ods. 41) uviedol,\nže vec prejednal podľa § 379 a § 380 CSP v senáte bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1\nCSP, „pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a\nnevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem“. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený (§ 378\nods. 1 a § 219 ods. 1 a 3 CSP).\nV jeho odôvodnení ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, v jeho konaní\nnezistil vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dostatočne\nsa vysporiadal s tvrdeniami strán sporu a neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom\na že vychádzal zo skutkového stavu zisteného v dostatočnom rozsahu súdom prvej inštancie a preto\nnepovažoval za potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať\n(ods. 63, 64). Osobitne v ods. 68 a 69 odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo žalobcove námietky voči\ndokazovaniu pred súdom prvej inštancie nevyhodnotil ako dôvodné.\nPoukázal na obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa 22. augusta 2019 i zvukového záznamu\no priebehu tohto pojednávania a uviedol, že „súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, a to\nprečítaním ich podstatného obsahu, ktoré uviedol aj v napadnutom rozhodnutí a z takto vykonaného\ndokazovania aj zistil ním uvedený skutkový stav“... “súd prvej inštancie čítal podstatný obsah listinných\ndokladov, z ktorých následne zistil skutkový stav a tento vyhodnotil tak, že nebol preukázaný prvý\npredpoklad nároku na náhradu škody, a to porušenie právnej povinnosti, keď dospel k záveru, že\npovinnosť žalovaného uvedená v bode 3.3 Zmluvy zanikla z dôvodu nemožnosti plnenia. Iné návrhy na\nvykonanie dokazovania strany sporu podľa obsahu zápisnice neoznačili ani nepredložili. Neobstojí preto\ntvrdenie žalobcu, že okresný súd zavádzal o opätovnom vykonaní dokazovania, pretože toto tvrdenie\nnezodpovedá priebehu uvedeného pojednávania.“\n46. Dovolací súd v rámci dovolacieho prieskumu v nadväznosti na uvedené zo zápisnice o pojednávaní\npred súdom prvej inštancie zo dňa 22. augusta 2019 zistil, že dokazovanie listinami bolo vykonané tak,\nže súd oboznámil konkrétne vymenované listiny „prečítaním\nich obsahu“. Voči takejto protokolácii priebehu pojednávania prítomné strany sporu nevzniesli žiadne\nnámietky. Strany mali možnosť predniesť záverečnú reč a aj podľa protokolovaného priebehu tohto\npojednávania a nasledujúceho konania pred odvolacím súdom tak nebolo vo vzťahu k dokazovaniu\nzistené porušenie rovnosti strán.\n47. Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),\nsa vzťahuje na skutkové zistenia uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd\nich môže zmeniť alebo doplniť, prípadne inak modifikovať,\niba po vykonaní dokazovania, t. j. po jeho zopakovaní alebo doplnení. Podmienenie zmeny skutkových\nzáverov súdu prvej inštancie zopakovaním alebo vykonaním nových dôkazov vyplýva zo zásady\npriamosti a ústnosti civilného sporového konania. V prejednávanej veci\nvo vzťahu k posúdeniu splnenia predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorá podľa žaloby mala byť\nspôsobená porušením zmluvných povinností žalovaného, však odvolací súd v napadnutom rozhodnutí\nskutkové zistenia súdu prvej inštancie nijako nespochybnil\nani nemodifikoval. Opakovaním dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie sa pritom\nv zmysle ustanovenia § 384 ods. 1 CSP rozumie opakovanie nie všetkých dôkazov, na ktorých je\nrozhodnutie odvolacieho súdu založené, ale iba takých dôkazov, o výsledkoch správnosti ktorých má\nodvolací súd pochybnosti. Z rozhodnutia odvolacieho súdu ale vyplýva, že súd prvej inštancie v danom\n\nprípade zistil skutkový stav dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým\nzisteniam. Pokiaľ sa odvolací súd so skutkovými závermi súdu prvej inštancie stotožnil, tak nemal dôvod\ndokazovanie zopakovať (§ 384\nods. 1 CSP). Keďže odvolací súd nezistil ani existenciu podmienok pre doplnenie dokazovania (§ 384\nods. 2 a 3 CSP) a pre nariadenie pojednávania nebol daný ani verejný záujem, rozhodnutie o veci bez\nnariadenia pojednávania bolo postupom, ktorý plne zodpovedá zákonu (§ 385 ods. 1 CSP). Postupom\nodvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť\nk porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, a preto žalobca uvedenú námietku\nv dovolaní vytýkal neopodstatnene.\n48. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie tým,\nže mal doručovať (v poradí prvý) rozsudok z 26. apríla 2018, č. k. 4Cb/51/2013-259 žalovanému\nopakovane (najprv do elektronickej schránky advokáta ako fyzickej osoby JUDr. Peter Gruber, následne do elektronickej schránky AK GRUBER s.r.o.), pričom podľa dovolateľa\ntakýto procesný postup odvolací súd vyhodnotil za zákonný, dovolací súd uvádza, že z hľadiska\nprípustnosti dovolania je existencia vady zmätočnosti zaťažujúca konanie pred súdom prvej inštancie\nvýznamná iba vtedy, ak zároveň zaťažuje konanie aj pred súdom odvolacím, alebo vtedy, ak bola vada\nzmätočnosti včas (t. j. v lehote na podanie odvolania) namietaná v odvolacom konaní, pričom tento\nnedostatok odvolací súd neodstránil. Pritom platí, že s poukazom na judikát č. R 39/1993, podmienka\nprípustnosti dovolania nie je splnená,\nak strana následne mohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohla podať proti\nrozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktoré jej bolo riadne doručené, odvolanie (viď tiež 3Obdo/59/2019,\n3Obdo/37/2020).\n49. Osobitne platí, že pokiaľ strana sporu prípadnú nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie a jej\nprocesné dôsledky vôbec nenamietala v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku (naviac v\nsituácii, keď je kvalifikovane zastúpená advokátom), nevníma túto nesprávnosť, resp. jej dôsledky ako\nujmu (podstatnú ujmu) na svojich procesných právach\n[k tomu viď obdobne aj rozhodnutie ESĽP zo 14. decembra 2010 vo veci Holub proti Českej republike\n(sťažnosť č. 24880/05)]. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ dovolateľ namietal\nvo svojom mimoriadnom opravnom prostriedku procesné pochybenia súdu prvej inštancie, tieto môžu\nbyť predmetom dovolacieho prieskumu jedine v situácii, ak ich výslovne vytýkal vo včas podanom\nodvolaní a odvolací súd vo svojom rozhodnutí tieto pochybenia neodstránil.\nPokiaľ však určité nedostatky súdu prvej inštancie strana namietala prvýkrát až v podanom dovolaní, tieto\nnemožno preskúmavať v dovolacom konaní, keďže odstraňovanie prípadných nedostatkov v procesnom\npostupe súdu prvej inštancie patrí do právomoci odvolacieho\n(a nie dovolacieho) súdu. Dovolací súd poznamenáva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok\nsa podáva proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a ako nedostatok v postupe odvolacieho súdu nemožno\nv dovolaní namietať niečo, čo nebolo predmetom odvolacieho konania. Odvolací súd je pri svojom\nrozhodovaní viazaný odvolacími dôvodmi, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania, a ako vadu\nkonania pred odvolacím súdom nemôže strana sporu v dovolaní namietať niečo, čo nebolo predmetom\nodvolacieho prieskumu.\nKeďže dovolateľ námietku, v súvislosti s opakovaným doručovaním súdom prvej inštancie jeho v poradí\nprvého rozsudku žalovanej strane, v odvolaní proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu nevzniesol,\ntak na základe uvedeného dovolací súd vo vzťahu ku konaniu pred odvolacím súdom (a rovnako pred\nsúdom prvej inštancie) nemohol pre neprípustnosť dovolania konštatovať postihnutie daného konania\nnamietanou vadou zmätočnosti v zmysle\n§ 420 písm. f/ CSP.\nK dôvodom dovolania podľa § 420 písm. d/ CSP.\n50. Uvedené sa rovnako týka i argumentácie v zmysle § 420 písm. d/ CSP, keďže\nku prekážke res iudicata malo podľa dovolateľa dôjsť nadbytočným „opakovaným“ doručením v poradí\nprvého rozsudku súdu prvej inštancie žalovanej strane a tento rozsudok\ntak mal nadobudnúť právoplatnosť, ak by odvolací súd správne rozhodol o odmietnutí oneskoreného\nodvolania žalovaného. Dovolací súd zvýrazňuje, že aj tieto dovolacie námietky sa týkajú štádia pred\nprvým rozhodnutím odvolacieho súdu, t. j. kasačným uznesením\nz 30. mája 2019, č. k. 43Cob/115/2018-331, ktoré však nie je predmetom tohto dovolacieho konania.\n\n51. Dovolací súd súhlasí s dovolateľom, že právo na spravodlivý proces je výsledkové, to znamená, že\nmu musí zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie\nako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov.\nÚstavný súd k tomu v dovolateľom poukazovanom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 142/2020 uviedol, že:\n„základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to\nznamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude\nspravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04,\nIV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).\nAj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne\nako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok\nzo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,\nči konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods.\n1 dohovoru. ...Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je\ntaké porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím\nkonania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré\nboli obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (účinnom do 30. júna 2016, m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS\n355/05, II. ÚS 307/06),\nresp. sú obsiahnuté v Civilnom sporovom poriadku (účinnom od 1. júla 2016, m. m. I.\nÚS 182/2019)“. Ani touto argumentáciou však v konečnom dôsledku nemožno obchádzať rozsah\ndovolania a relevantné dovolacie dôvody pripustené zákonom. Prípustný dovolací prieskum\njednoznačne ohraničuje (procesná a hmotno) právna argumentácia k sporu, ktorú dovolateľ predostrel\nuž v riadnom opravnom prostriedku odvolaciemu súdu a ktorou\nsa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí aj reálne a pre rozhodnutie kľúčovo zaoberal. V tomto smere\nnepostačuje všeobecný argument dovolateľa o potrebe nazerania na legálnosť (ústavnosť) procesného\npostupu súdu v celom konaní (od podania žaloby).\n52. Odhliadnuc od uvedeného, len na okraj a najmä pre odstránenie akýchkoľvek pochybností o\nzákonnosti a spravodlivosti súdneho procesu pred súdmi nižších inštancií ohľadom dovolateľom\nnamietanej správnosti doručovania, a tým aj posudzovania plynutia lehoty na podanie odvolania proti v\nporadí prvému rozsudku súdu prvej inštancie, dovolací súd naviac poznamenáva, že žalobca túto otázku\nnastolil vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného a odvolací súd ju zodpovedal v odôvodnení svojho (prvého)\nkasačného rozhodnutia\nz 30. mája 2019 (ods. 28), keď zhodne s postupom súdu prvej inštancie za správne doručenie jeho\n(prvého) rozsudku považoval až doručenie do elektronickej schránky splnomocneného zástupcu (AK\nGRUBER, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Janka Kráľa 3, Banská Bystrica, IČO: 51 243 814) a\nnie do inej elektronickej schránky (tu advokáta JUDr. Petra Grubera ako fyzickej osoby). Dovolací súd\nopakovane uvádza, že v čase doručovania\nbol žalovaný zastúpený advokátskou kanceláriou, ako vyplýva aj z označenia tohto zástupcu v záhlaví\nprvého rozsudku súdu prvej inštancie (AK GRUBER, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Janka\nKráľa 3, Banská Bystrica, IČO: 51 243 814; splnomocnenie\nzo 6. februára 2018 na č.l. 220 spisu) a nie advokátom JUDr. Petrom Gruberom\n(Dohoda o ukončení Splnomocnenia z 31. decembra 2017 na č.l. 221 spisu). Zo zákona o advokácii (zák.\nč. 586/2003 Z. z.) vyplýva neprípustnosť súbežného výkonu advokácie advokátom - fyzickou osobou a\nadvokátskou kanceláriou - právnickou osobou; podľa § 15\nods. 6 cit. zákona advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným,\nnemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej\nspoločnosti alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným.\nZ právneho hľadiska sú advokát - fyzická osoba a advokátska kancelária - spoločnosť s ručením\nobmedzeným ako právnická osoba\ndva samostatné a odlišné právne subjekty, čomu zodpovedá aj odlišnosť ich samostatne zriadených\nelektronických schránok s odlišným identifikátorom osoby [§ 3 písm. n/\nzák. č. 305/2013 Z. z. elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente)]. Toto rozlišovanie\naj zákonodarcom je možné vyvodiť tiež z úpravy osobitných ustanovení o elektronickom výkone verejnej\nmoci na súdoch, keď povinnosť advokáta používať pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú\nschránku aktivovanú na doručovanie, ktorej sú majiteľom (ust. § 82l ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z. o\nsúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov),\n\nsa na právneho zástupcu, ktorý je fyzickou osobou, vzťahovala až od 1. júla 2018, na rozdiel od\nadvokáta s výkonom advokácie prostredníctvom obchodnej spoločnosti (advokátskej kancelárie), ktorej\ntáto povinnosť ako právnickej osobe vznikla od 1. júla 2017.\nZ hľadiska správnosti procesného postupu v civilnom sporovom konaní za správne doručovanie súdom\nje z hľadiska úpravy v § 105 ods. 1 veta za bodkočiarkou CSP potrebné považovať doručovanie do\nelektronickej schránky správneho adresáta, zriadenej a určenej\npre doručovanie elektronických dokumentov podľa osobitných predpisov\n(tu zákon o e-Governmente). Avšak v danom prípade jednoduchým nahliadnutím do spisu bolo možné\nzistiť, že ak by súdy nižších inštancií počítali plynutie 15-dňovej lehoty na podanie odvolania proti prvému\nrozsudku súdu prvej inštancie so zohľadnením jeho doručenia dňa\n8. júna 2018 (potvrdenie na č.l. 277 spisu) do elektronickej schránky JUDr. Petra Grubera, advokáta (v\nsúlade s názorom dovolateľa), tak koniec takto počítanej lehoty by pripadol\nna pondelok 25. júna 2018, pričom splnomocnený zástupca žalovaného (AK GRUBER, s.r.o.), ktorému\nbol dotknutý rozsudok do elektronickej schránky rozsudok doručený 21. júna 2018 (potvrdenie na č.l.\n281 spisu), odvolanie podal na pošte 25. júna 2018, teda nepochybne včas. Vo výsledku, z dôvodu\ndovolateľom vytýkaného „opakovaného“ doručovania prvého rozsudku súdom prvej inštancie a jeho\nprejednania odvolacím súdom (bez odmietnutia\nako oneskoreného), teda v tomto prípade nemohlo reálne dôjsť k porušeniu spravodlivého súdneho\nprocesu, ani k inej ním tvrdenej vade daného civilného sporového konania pred súdmi nižších inštancií\nako sa dovolával z hľadiska legálnosti a ústavnosti súdneho procesu\nako celku.\n53. Keďže dovolací súd nezistil dôvodnosť dovolania z hľadiska tvrdených vád zmätočnosti napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu podľa ust. § 420 písm. f/ CSP,\nresp. § 420 písm. d/ CSP, nebola splnená ani podmienka prípustnosti dovolania z týchto dovolacích\ndôvodov, preto v tejto časti došlo k naplneniu dôvodu pre odmietnutie dovolania podľa ust. § 447 písm.\nc/ CSP.\nK dôvodom dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP.\n54. Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n55. Podľa ust. § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť\niba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa ods. 2\ncit. ustanovenia, dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré\npokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.\n56. Dovolateľ (vychádzajúc z obsahu dovolania - podanie a/, b/) vyvodil prípustnosť dovolania aj z\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ CSP, teda z toho, že odvolací súd vec nesprávne právne\nposúdil (§ 432 ods. 1 CSP), pričom jeho rozhodnutie záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd a/ odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, alebo b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,\nalebo c/ ktorá je dovolacím súdom riešená rozdielne.\n57. Je zrejmé, že v dovolaní nastolenou právnou otázkou sa môže dovolací súd vecne zaoberať a z\nhľadiska posudzovania správnosti právneho posúdenia sporu odvolacím súdom\naž vtedy, ak je dovolanie prípustné.\n58. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP,\nmá viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam\nv tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,\nako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý\nsa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní\n\n(§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho\nodmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od\nvyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu\na zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nresp. ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená.\nV dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ\nvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie,\nsúd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n1Cdo/206/2016 z 26.9.2017, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 8.6.2017).\n59. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne\nvymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 1 CSP nevyhnutným predpokladom pre\nposúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky\nkorešpondujúcej s právnym posúdením veci, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne,\numožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu a či sa odvolací súd pri jej riešení odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo či táto otázka dovolacím súdom nebola riešená\nalebo či táto otázka je (nie bola) dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (uplatnený dovolací dôvod v\nzmysle § 421 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ CSP).\n60. Dovolateľ vyjadril nesúhlas s pre vec nosnými závermi odvolacieho súdu, a tým\naj súdu prvej inštancie, že v konaní preukázanou (objektívnou) dodatočnou nemožnosťou plnenia\nna strane žalovaného došlo v zmysle ust. § 575 ods. 1 OZ (ex lege) k zániku zmluvne založeného\nzáväzkového právneho vzťahu sporových strán, a preto žalobca nemohol dôvodne uplatňovať voči\nžalovanému nárok na náhradu škody podľa ust. § 373 ObZ za porušenie záväzkovej povinnosti, ktorá\nzanikla. Z obsahu podaného dovolania bolo možné vyabstrahovať právnu otázku, ktorú podľa dovolateľa\nodvolací súd nevyriešil správne a táto mala mať zásadný vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia o spore.\nPodľa dovolateľa relevantnou pre spor mala\nbyť z hľadiska správneho právneho posúdenia odpoveď na otázku, či v posudzovanom prípade\ndodatočná nemožnosť plnenia na strane žalovaného zakladá nárok žalobcu na náhradu škody podľa\nust. § 353 ObZ. Podľa tohto zákonného ustanovenia dlžník (tu žalovaný), ktorého záväzok zanikol pre\nnemožnosť plnenia, je povinný uhradiť škodu tým spôsobenú veriteľovi (tu žalobcovi), ibaže nemožnosť\nplnenia bola spôsobená okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť (§ 374). Pre náhradu škody sa použije\nobdobne ustanovenie § 373 a nasl. ObZ.\n61. Z hľadiska právneho posúdenia to, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho\n(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery\nprichádza do úvahy až vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn.\n7Cdo/17/2013).\n62. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska úpravy v § 421 ods. 1 CSP, musí mať\nzreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou\nodvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna\n(ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka\npráce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii\nprocesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil\na na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej\nnespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v\nrozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže\nbyť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.\n63. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd založil napadnuté rozhodnutie na potvrdení vecnej správnosti\nnosného záveru súdu prvej inštancie, že ak povinnosť zo zmluvy na strane žalovaného zanikla\ndodatočnou nemožnosťou jej plnenia (§ 575 ods. 1 OZ), potom nemohlo dôjsť porušením takto zaniknutej\npovinnosti k splneniu jedného z kumulatívnych atribútov\n\npre náhradu uplatnenej škody a naviac, že výkon práva žalobcu na náhradu takejto škody, v konkrétnych\npodmienkach danej veci, predstavuje šikanózny výkon práva nepožívajúci právnu ochranu pre rozpor\nso zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 ObZ).\n64. Predmetom rozhodovania odvolacieho súdu bolo síce skúmanie podmienok existencie dodatočnej\nnemožnosti plnenia na strane žalovaného, avšak len z hľadiska toho,\nči táto skutočnosť spôsobila zánik zmluvnej povinnosti žalovaného, z ktorej porušenia vyvodzoval\nžalobca svoj nárok na náhradu ušlého zisku.\n65. Z hľadiska prípustnosti dovolacieho prieskumu však bolo určujúce, že dovolateľ\nako žalobca svoj nárok v žalobe skutkovo nevymedzil ako náhradu škody z dodatočnej nemožnosti\nplnenia. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (ods. 83) uviedol,\nže „žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu ušlého zisku\nna základe skutkového tvrdenia o porušení povinnosti žalovaného zabezpečiť súčinnosť podľa čl. 3.3\nZmluvy. V konaní bol preukázaný zánik tejto povinnosti žalovaného z dôvodu dodatočnej nemožnosti\nplnenia a preto žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody nemohol byť úspešný. Žalobca si neuplatnil\nvoči žalovanému nárok na náhradu škody z iného dôvodu, neuviedol\niné skutkové okolnosti uplatnenia nároku a nebolo vykonané a ani navrhované dokazovanie\npreukazujúce nárok na náhradu škody z iného dôvodu a na základe iných skutkových tvrdení. Odvolací\nsúd sa preto zaoberal nárokom uplatneným žalobcom na základe ním uvádzaných skutkových tvrdení\no porušení zmluvných povinností žalovaným.“\n66. Obchodný zákonník pre oblasť obchodno-záväzkových vzťahov vymedzuje osobitný prípad\nzodpovednosti za škodu, ktorá vznikla veriteľovi pre nemožnosť splnenia povinnosti\nna strane dlžníka. Existencia zodpovednostného vzťahu je vystavaná na objektívnom princípe ako\ndôsledok vzniku určitého stavu - vzniku nemožnosti plnenia. Predpokladmi vzniku zodpovednostného\nvzťahu medzi veriteľom a dlžníkom sú teda vznik nemožnosti plnenia, škoda a príčinná súvislosť medzi\nškodou a nemožnosťou plnenia. (pozri MAMOJKA, M., a kol., Obchodný zákonník, Veľký komentár. 2.\nzväzok., Bratislava : EUROKÓDEX, 2016,\ns. 102). V zmysle ust. § 353 ObZ náhrada škody z dodatočnej nemožnosti plnenia teda tvorí samostatnú\na osobitnú skutkovú podstatu - samostatný nárok na náhradu škody tak v skutkovej ako aj v právnej\nrovine, odlišný od nároku uplatneného v žalobe, ktorý bol v spore posudzovaný odvolacím ako aj\nprvoinštančným súdom. Ako už bolo povedané, v prejudiciálnej rovine bola síce posudzovaná otázka\ndodatočnej nemožnosti plnenia, ale len z hľadiska skúmania zániku zmluvnej povinnosti žalovaného,\na nie aj z hľadiska úpravy podľa ust. § 353 ObZ, ktorú žalobca (tu dovolateľ) v odvolaní ako otázku\nnesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie ani nenastolil. Preto nie je možné takúto právnu\notázku predostrieť prvýkrát až v rámci mimoriadneho opravného prostriedku pred dovolacím súdom.\nZávery odvolacieho súdu\n(ods. 81, 82, 83 odôvodnenia rozsudku) sa viazali na žalobcom uplatnený nárok, skutkovo a žalobným\npetitom vymedzený v žalobe, kde žalobca výslovne uviedol, že považuje Zmluvu o poskytovaní služieb\nz 22. júna 2009 za platnú a záväznú v zmysle ústavnej zásady “pacta sunt servanda“ a s odkazom na\nust. § 373 ObZ uviedol, že ide o objektívnu zodpovednosť „toho,\nkto porušil povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy z 22. júna 2009“.\n67. Pojem náhrada škody v obchodnom a ani v občianskom práve nemá legálnu definíciu. Samotný\npojem náhrada škody býva najčastejšie definovaný prostredníctvom funkcií zodpovednosti za škodu ako\nprostriedok, ktorým právny poriadok zabezpečuje ochranu majetku a vyrovnanie vzniknutej majetkovej\nujmy. Náhrada škody je definovaná predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu a rozsahom ujmy,\nktorú nahrádza, a spôsobom, akým je náhrada škody poskytovaná (porovnaj MITTERPACHOVÁ,\nJ., Zodpovednosť za škodu v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 68, tiež napr.\nPELIKÁNOVÁ, I. a kol. Obchodní právo. II. díl, Praha : Codex, 1993, s. 133, PLÍVA, S. Obchodní\nzávazkové vztahy. Praha : ASPI, 2006, s. 139). Žalobca v celom konaní pred súdmi nižších inštancií\nzotrval na svojej skutkovej a právnej argumentácii o vzniku škody na jeho strane v príčinnej súvislosti\ns porušením existujúcej zmluvnej povinnosti žalovaného podľa zmluvy z 22. júna 2009. Predpokladom\naplikácie ustanovenia § 353 ObZ, na určitú skutkovú situáciu, je však zánik záväzku dlžníka pre\nnemožnosť plnenia. Nemožnosť plnenia ako objektívna skutočnosť zakladá právo\nna náhradu škody bez ohľadu na to, či nastala ako dôsledok zavineného protiprávneho úkonu dlžníka\nalebo tretej osoby alebo či je výsledkom nejakej náhodilej udalosti.\n\nUvedené skutočnosti majú však svoj význam pre skúmanie existencie liberačného dôvodu, keďže\nzodpovednosť za škodu nie je absolútna. Dlžník má možnosť sa zo zodpovednosti\nza škodu liberovať preukázaním toho, že k nemožnosti plnenia došlo okolnosťami vylučujúcimi\nzodpovednosť (§ 374 ObZ). Uvedené predpoklady zodpovednosti za škodu (na strane veriteľa), prípadne\nliberácie (na strane dlžníka) sú v rámci súdneho sporového konania nevyhnutne spojené s povinnosť\ntvrdenia (skutkových okolností) a na ňu viazanou dôkaznou povinnosťou strán (§ 145 až 154 CSP), a\nto v rámci koncentrácie konania v na to určenom štádiu.\nMožnosťou náhrady škody z tohto osobitného titulu sa však odvolací súd, ako ani súd prvej inštancie, v\nskutkovej ani právnej rovine nezaoberal a žalobca takto argumentoval\naž v dovolaní. Odvolací súd teda nezaložil kľúčovo svoje rozhodnutie na otázke predostretej\ndovolateľom, či v posudzovanom prípade dodatočná nemožnosť plnenia na strane žalovaného zakladá\nnárok žalobcu na náhradu škody podľa ust. § 353 ObZ.\n68. Dovolací súd zhrňujúc uvádza, že dovolací dôvod nastolený argumentáciou žalobcu v dovolaní v\nzmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/, b/, resp. c/ CSP v tomto prípade nebol vymedzený podľa ust. § 432\nCSP, keďže dovolateľ vytýkal nesprávne právne posúdenie v zmysle ust. § 353 ObZ, čo však odvolací\nsúd z hľadiska absencie tomu zodpovedajúcich odvolacích dôvodov vôbec neposudzoval, neriešil a riešiť\nani nemohol, ak žalobcom nebol uplatnený nárok v zmysle osobitnej úpravy obsiahnutej v § 353 ObZ,\na teda nešlo ani o otázku právneho posúdenia, ktorú by žalobca nastolil v odvolaní. Z týchto dôvodov\ndovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu s poukazom na ust. § 421 CSP nevymedzuje právnu otázku\nrelevantnú z hľadiska odseku 1 písm. a/, b/ ani c/ tohto ustanovenia.\n69. Pokiaľ je z obsahu dovolania zrejmá aj všeobecná nespokojnosť dovolateľa s vyvodením iných\nskutkových zistení a záverov súdmi nižších inštancií, než ním ponúkaných, tak dovolací súd dodáva,\nže samotná polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, resp. súdu prvej inštancie a\nspochybňovanie správnosti ich rozhodnutí, nezodpovedá kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. a/,\nb/, resp. písm. c/ CSP. Keďže dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod uplatnený v zmysle ust. § 421 ods. 1\npísm. a/ až c/ CSP spôsobom, aký vyplýva z ust. § 432 ods. 2 CSP, čo vylučuje uskutočnenie meritórneho\ndovolacieho prieskumu, tak je naplnený dôvod pre odmietnutie dovolania podľa ustanovenia § 447\npísm. f/ CSP.\n70. Napokon sa žiada najvyššiemu súdu dodať, že dovolateľ v dovolaní nenapadol z hľadiska\nnesprávneho právneho posúdenia prijatý druhý samostatný záver súdov nižšej inštancie, rovnako vedúci\nk zamietnutiu žaloby, a to o nemožnosti poskytnutia právnej (súdnej) ochrany šikanóznemu výkonu práva\nžalobcu na uplatňovanú náhradu škody pre rozpor\nso zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 ObZ), z čoho vyplýva, že ani úspešnosť v tomto\ndovolacom konaní by vo výsledku žalobcovi vo vzťahu k ním uplatnenému nároku nemusela priniesť\npriaznivejší výsledok.\n71. Podľa ust. § 447 písm. c/ CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti\nktorému nie je dovolanie prípustné.\n72. Podľa ust. § 447 písm. f/ CSP, dovolací súd odmietne dovolania, ak nie je odôvodnené prípustnými\ndovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.\n73. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa ust. § 420\npísm. f/ resp. písm. d/ CSP, ani podľa ust. 421 ods. 1 CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu podľa ust.\n§ 447 písm. c/ a písm. f/ CSP odmietol.\n74. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP; § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP).\nO výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).\n75. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom\nhlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "43Cob/13/2020", "guid": "ebd6ca21-b8a0-46e4-9244-8c7c555469c7:627a92f1-bc80-49e9-956a-a43399be7cf0", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ffbdc81d-a1c1-4f1c-a054-e56c01a8137d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.227.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 227/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 227/2021 z 1. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-01", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.227.2021.1"}, {"guid": "ussr:cc03ea3a-6997-4a8f-aff6-46e27bfd0e49", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.228.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 228/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 228/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.228.2020.1"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:3da78183-4dd6-43bf-bea9-895794d902b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.142.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 142/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 142/2020 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.142.2020.1"}, {"guid": "ussr:f783bccd-0569-48c8-a15b-9e2e65dd9dd9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.125.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 125/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 125/2020 z 3. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-03", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.125.2020.1"}, {"guid": "ussr:8327a47d-31df-4f2f-8da7-847a0d409e34", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.182.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 182/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 182/2019 z 30. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-30", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.182.2019.1"}, {"guid": "ussr:2c383734-690f-4734-8f69-53408475a416", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.438.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 438/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 438/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.438.2017.1"}, {"guid": "ussr:9bb921c6-1e32-4e1b-beb4-5844ca5b5867", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.474.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 474/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 474/2017 z 1. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-01", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.474.2017.1"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:8342c9ae-6cc3-47b7-a9fb-261c8a13ddb6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2013 z 5. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8342c9ae-6cc3-47b7-a9fb-261c8a13ddb6"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/05 z 14. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-14", "citacie_n": 254, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 334, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe"}, {"guid": "ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 148/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 148/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8"}, {"guid": "ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 79/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/03 z 9. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-09", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47"}, {"guid": "a098a573-ec1a-4ba0-8b44-cf6d5f656138:338939f8-dd8d-4e09-8fb8-7f959f57b0fa", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4412212047.1", "spisova_znacka": "4Cdo/142/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/142/2019 z 28. 4. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4412212047.1"}, {"guid": "f4cd32b7-ab39-444c-9291-55f4dc47a2cd:e3d877ee-d10a-46e2-a905-0f783c976693", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4107208783.1", "spisova_znacka": "1Cdo/206/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4107208783.1"}, {"guid": "8ed4678c-66e0-47ad-b626-cfbf3e751d89:99b68a49-e5b8-43a9-923c-6efeb08286a4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1", "spisova_znacka": "4Cdo/56/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/56/2017 z 15. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-15", "citacie_n": 537, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1"}, {"guid": "21e0968a-50a4-4a7b-ad6f-e8a39e9a12da:9889bd7c-17ab-4a5f-97c4-ba8df1f972a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Cb/51/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 4Cb/51/2013 z 24. 6. 2014", "sud": "Okresný súd Kežmarok", "datum_vydania": "2014-06-24", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/21e0968a-50a4-4a7b-ad6f-e8a39e9a12da:9889bd7c-17ab-4a5f-97c4-ba8df1f972a8"}], "citovane_v": [{"guid": "35e04913-8dae-4fdd-bc14-8964152f46c0:3f85f39b-2f6f-4815-b34a-2bf8a8a07e79", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:6413216596.2", "spisova_znacka": "5Obdo/75/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/75/2020 z 28. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:6413216596.2"}]}