{"guid": "2881ccd5-9295-436a-8819-508e1e83627c:a52aa105-e580-4171-bc35-9dd0e63fb92c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6019200287.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/122/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/122/2019 z 25. 11. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2020, sp. zn. 7Sžsk/122/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:6019200287.1", "identifikacne_cislo": "6019200287", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 143, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-143", "datum_vydania": "2020-11-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 481/2021", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:338395d4-0904-48e3-ab2a-4cf6945e0922", "datum": "2021-10-14", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-94.odsek-1", "nazov": "§ 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-94.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-94"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-94"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a52aa105-e580-4171-bc35-9dd0e63fb92c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6019200287.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:6019200287.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:6019200287.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/122/2019\n6019200287\n25. 11. 2020\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2020:6019200287.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a\nčleniek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: D.\nH., nar. XX. Z. XXXX, bytom O. XXX, Y., právne zast.: URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ,\ns.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Havlíčkova 16, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanej:\nSociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovanej č. 38023-2/2019-BA zo dňa 12. marca 2019, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti\nrozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 20Sa/7/2019-54 zo dňa 17. septembra 2019, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici\nč.k. 20Sa/7/2019-54 zo dňa 17. septembra 2019 z a m i e t a.\nII. Najvyšší súd Slovenskej republiky účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i\nz n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred správnym súdom\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej v texte rozhodnutia len „krajský súd“ alebo „správny súd“)\nprávoplatným rozsudkom č.k. 20Sa/7/2019-54 zo dňa 17. septembra 2019 postupom podľa § 190\nzákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobkyne,\nktorou sa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 38023-2/2019-BA zo dňa 12. marca 2019\n(ďalej len „rozhodnutie žalovanej“). Uvedeným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne v\ncelom rozsahu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica\nzo dňa 07. januára 2019 č. 2921-14/2019-BB (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bolo\nrozhodnuté podľa § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) tak, že žalobkyňa nemá nárok na jednorazové odškodnenie po F.. S.\nV., ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu dňa 06. júla 2018.\n2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že dňa 06. júla 2018 utrpel F.. S. V. (ďalej len\n„poškodený“) smrteľný pracovný úraz u zamestnávateľa Železiarne Podbrezová, a.s. Po prešetrení\núrazu Inšpektorátom práce Banská Bystrica si žalobkyňa uplatnila nárok na vyplatenie jednorazového\nodškodnenia podľa § 94 zák. č. 461/2003 Z.z. ako dlhoročná partnerka a snúbenica poškodeného,\nktorá je v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou. Táto jej žiadosť bola prvostupňovým\nrozhodnutím zamietnutá, keď Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica poukázala na to, že\nžalobkyňa, ktorá v žiadosti o priznanie jednorazového odškodnenia uviedla vzťah k poškodenému\n„družka a snúbenica“, nesplnila podmienku uvedenú v § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., a vzhľadom\n\nna to, že nebola manželkou poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu, nemá nárok na\njednorazové odškodnenie. V napadnutom rozhodnutí žalovaná uviedla, že v zmysle podaného odvolania\nmala byť žalobkyňa dlhodobou partnerkou poškodeného žijúca s ním v spoločnej domácnosti, pričom\nv októbri 2018 plánovali uzavrieť manželský zväzok, o čom predložila svoje čestné vyhlásenie, ako aj\npotvrdenie o trvalom pobyte seba a poškodeného. Žalovaná poukázala na § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003\nZ.z., podľa ktorého manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku\npracovného úrazu alebo choroby z povolania majú nárok na jednorazové odškodnenie. Zákonodarca v §\n94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. taxatívne vymenúva osoby, ktorým za splnenia podmienok stanovených\nzákonom priznáva nárok na jednorazové odškodnenie. Okrem existencie zákonom regulovanej poistnej\nudalosti zákonodarca stanovuje aj podmienku určitej väzby medzi poškodeným a osobami oprávnenými\nz citovaného ustanovenia zákona. Touto väzbou, okrem väzby rodičovskej je aj väzba manželská.\n3. Krajský súd považoval námietku žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci vo vzťahu k §\n94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. za nedôvodnú. Žalobkyňa s poukazom na názory Ústavného súdu\nSR ohľadom výkladu práva, s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj\ns poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Szak/14/2017, namietala, že žalovanou\nuplatnený spôsob aplikácie § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nezohľadňuje výklad zákona v zmysle\nústavy, medzinárodného a európskeho práva a nezohľadňuje tiež, že zmyslom a účelom právnej úpravy\nnebolo striktne obmedziť okruh oprávnených osôb výlučne na manželku poškodeného, ale aj určiť osoby,\nktoré by ujmu druhého pociťovali ako svoju vlastnú. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené\npodmienky na uplatnenie neprimerane extenzívneho výkladu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., resp.\nním použitého konkrétneho pojmu „manželka“ spôsobom, ktorý presadzovala žalobkyňa. O právnom\nobsahu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nie sú odôvodnené pochybnosti, nakoľko je z neho zrejmé, že\nstanovuje uzavretý okruh subjektov oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie v\ndôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného zamestnanca, ktorými sú manžel,\nmanželka a nezaopatrené dieťa poškodeného. Okruh týchto subjektov je nepochybne identifikovaný ich\noznačením, ktorému zodpovedá konkrétny právny obsah podľa zákona o rodine. Pokiaľ je manželstvom\npodľa § 1 ods. 1 zákona o rodine zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a\nslobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom, je\nmanželkou poškodeného zamestnanca žena, ktorá s ním uzavrela manželstvo a žiadna iná. To platí bez\nohľadu na to, aký má alebo mala s poškodeným jeho družka alebo snúbenica partnerský, citový, intímny,\nekonomický, spoločenský vzťah alebo iný vzťah vzájomnej závislosti založený na rôznych aspektoch.\nPresadzovanie názoru žalobkyne na obsah pojmu „manželka“ založený na iných záveroch tak nemôže\nbyť úspešný, pretože je contra legem.\n4. K námietke žalobkyne, ktorou s pojmami „manžel, manželka“ stotožnila alebo dala im na roveň\naj iné osoby, ktoré by ujmu iného pociťovali ako svoju vlastnú, ktorý vzťah vykazuje podobné\ncharakteristiky vzťahu manželského, hoci de iure je vzťahom partnerským, krajský súd uviedol, že\ntáto nemá opodstatnenie. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom\nrade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby\nsebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú\nujmu, a teda je zrejmé, že namietaný vzťah žalobkyne s poškodeným nie je slovenskému právnemu\nporiadku neznámy, avšak pokiaľ zákonodarca nepoužil túto zaužívanú koncepciu „blízkej osoby“ na\núčely jednorazového odškodnenia podľa § 94 zák. č. 461/2003 Z.z., prípadne priamym odkazom na\npoužitie § 116 Občianskeho zákonníka, s uplatnením systematického výkladu práva sa javí nepoužitie\ntohto konceptu ako vedomý postup zákonodarcu, ktorým zreteľne prejavil svoju autonómnu zákonodarnú\npôsobnosť a vôľu spôsobom, ktorým kreoval predmetnú právnu úpravu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003\nZ.z., nezahŕňajúcim prvky pojmu „blízka osoba“ do normatívneho textu zákona, ktorým vymedzil okruh\nsubjektov oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu\nalebo choroby z povolania poškodeného. Rovnako sa uvedená argumentácia vzťahuje na postavenie\ntzv. spolužijúcej osoby, ktorá je síce povolaná za určitých okolností dediť po poručiteľovi, avšak nebola\nzahrnutá do uzavretého okruhu osôb podľa § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. Dôsledkom tohto prístupu\nje výsledok v podobe normatívneho textu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého iná osoba než\nmanžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného nárok na jednorazové odškodnenie v dôsledku\npracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného zamestnanca nemá.\n5. Žalobkyňa nesúhlasila s premisou, že právo neposkytuje plnohodnotnému, dlhotrvajúcemu\npartnerskému vzťahu druha a družky adekvátnu, resp. žiadnu právnu ochranu. Slovenský právny\n\nporiadok neumožňuje dožadovať sa právnej ochrany partnerského vzťahu druha a družky alebo\nsnúbencov bez toho, aby uzavreli manželstvo. Všestrannú ochranu požíva jedine manželstvo a žiadny\niný zväzok muža a ženy, keď podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR ,,manželstvo je jedinečný zväzok\nmedzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.\nManželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a\nmladistvých, podľa čl. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť\ntento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v\nprávach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí“. To\nznamená partnerský vzťah na úrovni „druh a družka“, resp. „snúbenec a snúbenica“ nemá z hľadiska\nslovenského práva právnu relevanciu. Len v určitých prípadoch právny poriadok spája určité právne\nnásledky aj s faktickým spolužitím viacerých osôb v spoločnej domácnosti, ako napríklad pri dedení\nzo zákona v druhej dedičskej skupine dedia aj tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného\nroka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti, a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť\nalebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Navyše, pokiaľ by aj takému mimomanželskému vzťahu\nalebo spolužitiu zákon poskytoval určité práva alebo určitú právnu ochranu, dôležité je, aký by to malo\nvýznam vo vzťahu k oprávnenosti účastníka tohto vzťahu byť príjemcom jednorazového odškodnenia\nv dôsledku pracovného úrazu poškodeného. Pokiaľ nie je družka, snúbenica poškodeného alebo jeho\nspolužijúca osoba súčasťou uzavretého okruhu osôb oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové\nodškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného, nárok na priznanie\ntakého nároku zo strany žalovanej nemá.\n6. Žalobkyňa ďalej s oporou v judikatúre Ústavného súdu SR argumentovala tým, že žalovaná bola\npodľa jej názoru povinná vyložiť, resp. dotvoriť právo v tom zmysle, že v súlade s jej argumentáciou\nvychádzajúcou z judikatúry rôznych súdov (NS SR, ESĽP) je potrebné za manželku považovať aj\nžalobkyňu, ktorá bola s poškodeným v dlhodobom partnerskom vzťahu, ako druh a družka spolu\ndlhodobo žili, boli zasnúbení a mali v pláne svadbu v termíne október 2018, pričom bolo potrebné\nzohľadniť aj závislosť žalobkyne na poškodenom. Žalobkyňa poukázala najmä na uznesenie Ústavného\nsúdu SR zo 16.10.2018, sp. zn. III. ÚS 388/2018, podľa ktorého: „Zákonodarca pri tvorbe právneho\npredpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné,\nšpecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu\nsúdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať\nprotiústavné dôsledky. V prípadoch medzery zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva\nsúdom, je súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený, vychádzajúc z princípu rovnosti, dokonca\npovinný. Inštitút analógie je tak legitímnou metódou aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý\nspoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho\npredpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá\nby ho regulovala (analogia iuris)“. V predmetnej veci bol ťažiskom námietok sťažovateľa prezentovaný\nnesúhlas so súdmi zvolenou interpretáciou aplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. s\npoužitím analogie legis, ktorú konajúce súdy uplatnili na účel preklenutia medzery zákona. Z obsahu\ntam namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd v posudzovanej veci sťažovateľa\nuplatnil analógiu zákona, keď v konkrétnej skutkovej situácii, t.j. opustenie bytu oboma manželmi\nako nositeľmi práva osobného užívania bytu, ktorú relevantná zákonná úprava nepokrývala, aplikoval\nna daný prípad zákonné ustanovenie vzťahujúce sa na skutkovú situáciu obdobnú, a síce § 181\nObčianskeho zákonníka, t.j. trvalé opustenie domácnosti oprávneným užívateľom bytu, ktorý nebol v\nspoločnom užívaní manželov. Na základe uplatnenej analogie legis, ku ktorej sa krajský súd dopracoval\npri súčasnom rešpektovaní, resp. nachádzaní účelu aplikovanej právnej úpravy, t.j. zabezpečenie\nbytových potrieb spolubývajúcich osôb majúcich blízky vzťah k pôvodným oprávneným užívateľom,\nkrajský súd ustálil konštituovanie užívacieho práva odporcov priamo zo zákona, keď ich užívacie\nprávo vzniklo po trvalom opustení bytu rodičmi odporcu v prvom rade, ktorým svedčilo pôvodné právo\nspoločného užívania bytu. Avšak je zrejmé, že v preskúmavanej veci žiadna medzera v zákone zistená\nnebola, pretože § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nevykazuje znaky neúplnosti alebo vnútornej obsahovej\nrozpornosti, či nejednoznačnosti, ktoré by bolo potrebné v procese aplikácie práva odstrániť pomocou\nvýkladových pravidiel, alebo ktoré by vyvolávali potrebu sudcovskej tvorby práva.\n7. Krajský súd poukázal na to, že ustanovenie § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nevytvára pochybnosti o\njeho právnom obsahu, ktorý stanovuje uzavretý okruh zrozumiteľne označených subjektov oprávnených\nna uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z\npovolania poškodeného zamestnanca. Vzhľadom na to, nie je dôvod pristupovať k jeho výkladu\n\nžalobkyňou presadzovaným spôsobom, ktorý je contra legem. Výkladom proti doslovnému jazykovému\nzneniu zákona a na jeho základe rozhodovaním contra legem nevyhnutne dochádza k intenzívnemu\nzásahu do jedného zo základných princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty, na základe\nčoho je takýto spôsob rozhodovania súdu síce dovolený, ale značne limitovaný. Rozhodovať takto nie je\nmožné nikdy v prípade, pokiaľ sa aplikuje jasný, jednoznačný a zjavne úplný text zákona, resp. právnej\nnormy obsiahnutej v zákone, pričom vzhľadom na všetky okolnosti niet pochýb o úmysle zákonodarcu na\ntakej úprave právnych vzťahov, čo platí práve pre daný prípad. Klauzula rebus sic stantibus týkajúca sa\nzmeny podmienok po prijatí zákona je tiež jedným z kritérií, ktoré je nutné kumulatívne splniť na možnosť\nrozhodovať proti zneniu zákona. Čiže až spoľahlivé osvedčenie podstatnej zmeny podmienok od\nčias ustanovenia textu zákona zákonodarcom, vrátane jeho účelu zodpovedajúcemu jeho doslovnému\njazykovému zneniu, k momentu aplikácie daného textu súdom na konkrétny prípad, by takýto dôvod\nzakladalo, avšak takáto zmena z námietok žalobkyne nevyplývala.\n8. Žalobkyňa tiež namietala, že ustanovenie § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. sa od prijatia a účinnosti\nzákona, t.j. od 01.01.2004 nezmenilo a nereflektovalo tak na spoločenské zmeny a ich súčasný vývoj, v\nktorej súvislosti dala do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Szak/14/2017, ktorý vykladal\npojem „rodinný život“ v zmysle čl. 8 Dohovoru, ktorý môže zahŕňať de facto aj iné „rodinné väzby“,\npričom existencia rodinného života je v podstate skutkovou otázkou, ktorá závisí od skutočnej existencie\nblízkych osobných väzieb, čiže otázka existencie či absencie rodinného života je v prvom rade otázkou\nfaktickou, vzhľadom na čo nie je nevyhnutná existencia manželského zväzku, ale „rodinný život“ v zmysle\nDohovoru zahŕňa aj iné de facto „rodinné“ väzby, napríklad spolužitie bez uzavretia manželstva ako\ndruh a družka. Z obsahu označeného rozsudku vyplýva, že predmetom prieskumu v tomto prípade bolo\nrozhodnutie o zaistení cudzinca, ktorý bol žiadateľom o azyl podľa zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte\ncudzincov, kde žalovaný orgán verejnej správy neodôvodnil, či v prípade sťažovateľa bola splnená\nniektorá z podmienok odôvodňujúca oprávnenosť zásahu do práva na skutočný súkromný rodinný\nživot garantovaný čl. 8 Dohovoru, ktoré by bolo výkonom napadnutého rozhodnutia obmedzené alebo\nodňaté. Žalobkyňa ďalej poukázala na koncept tzv. „nukleárnej rodiny“ a jeho kritériá, ktorý priniesol\nv rozhodovacej činnosti v posledných rokoch ESĽP. Podľa názoru žalobkyne prezieravo vypracúvané\nrozhodnutia európskych súdov, pričom však podľa krajského súdu nie je zrejmé, aké rozhodnutia a\nktorých súdov, poukázali na to, že štáty pri posudzovaní koncepcie rodiny musia zohľadniť spoločenské\nzmeny. Ochrana tradičnej rodiny totiž môže byť legitímnym cieľom štátu, avšak nie jedinou cestou, ako\nviesť rodinný život, pričom nie je možné zvýhodňovať alebo naopak znevýhodňovať jednu skupinu ľudí\npred druhou.\n9. Podľa názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 44/2011 ,,pri výklade a\naplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného\nznenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba\ndokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to\nzo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne\nsúladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4\nústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti)\na svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Viazanosť štátnych\norgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť\ndoslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy\nnepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“ V danom\nprípade podmienky na uplatnenie postupu predpokladaného týmto názorom Ústavného súdu SR\npodľa krajského súdu splnené neboli, pretože uvedené názory ESĽP a NS SR sa netýkajú právnej\npodstaty danej právnej veci, resp. predmetu prieskumu. Neposkytujú totiž výklad § 94 ods. 1 zák. č.\n461/2003 Z.z. ani výklad medzinárodnej zmluvy vo vzťahu k právu na odškodnenie po poškodenom\n(zomrelom) zamestnancovi. Poskytujú v rôznych iných kontextoch možné prístupy k pojmu „rodinný\nživot alebo zväzok“ a podobne, avšak obsah pojmov „manželstvo, manžel, manželka“, ktoré možno\npovažovať za obsahovo odlišné, užšie ako pojem rodina, rodinný život, bližšie nevysvetľujú a vôbec sa\nnezaoberajú právami odkázaných osôb po úraze v prípade smrti zamestnanca, ktorý je im (bol) blízkou\nosobou. V prípade pertraktovanom rozsudkom NS SR sp.zn. 10Szak/14/2017 došlo k praktickému\nzamedzeniu súkromného „rodinného“ života sťažovateľa obmedzením jeho slobody, čo nemožno\nporovnávať so situáciou, keď zo strany žalovanej nedošlo k žiadnemu praktickému obmedzeniu alebo\nodňatiu partnerského života žalobkyne s poškodeným, ktorý zanikol v dôsledku jeho smrti. Žalovaná\nvo svojom rozhodnutí iba zohľadnila, že zákonom je preferované manželské spolužitie, ktoré poskytuje\n\nmanželom viac práv ako iné partnerské spolužitie, čo sa prejavilo aj v normatívnom texte § 94 ods.\n1 zák. č. 461/2003 Z.z. Žalovaná teda rešpektovala zákonné vymedzenie okruhu osôb podľa zákona\noprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie, bez toho, aby toto právo svojím\nrozhodnutím žalobkyni v rozpore s objektívnym právom odňala. Z rozsudkov súdov obsahujúcich\nich závery k čiastkovým otázkam rodinného života alebo rodiny, bez dotyku s oblasťou sociálneho\núrazového poistenia, ani z nepodložených názorov žalobkyne tak nevyplynul záver, že text zákona\nv uvedenom ustanovení nezodpovedá súčasným podmienkam života spoločnosti, ktoré sa od času\njeho prijatia mali podľa žalobkyne podstatne zmeniť. Od roku 2003 (zákon č. 461/2003 Z.z. bol v NR\nSR schválený 30.10.2003) nepochybne došlo k určitým spoločenským, politickým, sociálnym a iným\nposunom, avšak tvrdená podstatná zmena okolností vo vzťahu k nazeraniu spoločnosti na manželstvo\nnebola žalobkyňou osvedčená.\n10. Krajský súd mal za to, že nebolo preskúmaním zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej\nzistené žiadne z kritérií determinujúcich nesprávne právne posúdenie veci. Nebolo dôvodné ani\nporušenie čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, ktoré bolo namietané žalobkyňou vo všeobecnosti, bez\nkonkretizácie ustanovení medzinárodných zmlúv alebo právne záväzných aktov EÚ, ktoré mali\nbyť porušené a okolností nasvedčujúcich relevancii takého práva vo vzťahu ku konkrétnemu\nprejednávanému prípadu, najmä bez uvedenia konkrétnych dôvodov takého rozporu.\n11. Krajský súd rovnako tak nepovažoval za dôvodnú námietku žalobkyne, že žalovaná sa dostatočne\nnevysporiadala s jej postavením ako dlhoročnej družky poškodeného a zároveň osoby oprávnenej na\npriznanie jednorazového odškodnenia po poškodenom. Konajúce organizačné zložky žalovanej vec\nvyhodnotili komplexne a zaoberali sa všetkými námietkami žalovanej, ku ktorým vyjadrili svoje závery.\nObe rozhodnutia konajúcich orgánov žalovanej spĺňajú požiadavky § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z.\nVzhľadom na to, že žalobkyňa neuviedla, s ktorými konkrétnymi podstatnými skutočnosťami alebo\nokolnosťami veci, námietkami alebo skutočnosťami zistenými v konaní sa žalovaná nevysporiadala\na krajský súd to nezistil, nemožno sa ani z tohto dôvodu dopracovať k záveru spočívajúcemu v\nnezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Prvostupňový orgán vydal rozhodnutie, ktoré dostatočne a\nzrozumiteľne odôvodnil, prečo nebolo možné žiadosti žalobkyne vyhovieť. Prvostupňové rozhodnutie\na napadnuté rozhodnutie žalovanej obsahujú v odôvodnení skutočnosti, na základe ktorých bolo\nrozhodnuté, ako aj úvahu, ktorou boli zhromaždené podklady vyhodnotené. Nestotožnenie sa žalobkyne\ns právnou argumentáciou žalovanej, resp. s jej právnym posúdením založeným na odlišných názoroch,\nsi nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov.\n12. Krajský súd napokon poukázal na námietky žalobkyne, že nezákonným postupom a rozhodnutím\nžalovanej došlo aj k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu manželského stavu a\nrodinného stavu v zmysle § 2a v spojení s § 5 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní\nv niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(antidiskriminačný zákon), avšak podľa názoru krajského súdu by k znevýhodneniu žalobkyne došlo\nv tom prípade, pokiaľ by žalovaná voči nej uplatnila postup zjavne odlišný od postupu, ktorý uplatnila\nalebo uplatňuje voči osobám v rovnakom alebo obdobnom podstavení ako bola žalobkyňa v konaní o\njednorazovom odškodnom (druhom, družkám poškodeného). Naopak k znevýhodneniu nedochádza, ak\npodľa zákona má určitá skupina osôb (napr. partner, druh, družka a pod.) odlišné práva ako iná skupina\n(manžel, manželka), nakoľko spôsob regulácie právnych vzťahov prostredníctvom zákona je v dispozícii\nzákonodarcu. Postup, ktorý je v súlade so zákonom, resp. je zákonom predpokladaný, nemožno\npovažovať za diskriminačný alebo nepriateľský voči žalobkyni. Námietky žalobkyne neobsahujú\noznačenie skutočností, z ktorých by bolo možné objektívne dospieť k záveru o predpojatosti, resp. o\ndiskriminačnom správaní sa žalovanej alebo Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica. Okrem\nvšeobecného tvrdenia o porušení zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu manželského stavu a\nrodinného stavu žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by osvedčovali nerovnaké\nzaobchádzanie so žalobkyňou zo strany žalovanej. V takom prípade tieto námietky nemožno hodnotiť\ninak, ako nepodložené subjektívne pocity. Ustanovenie § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona v\nkonaní podľa zákona č. 461/2003 Z.z. ani v konaní podľa SSP priamo aplikovateľné nie je. Konanie\npodľa antidiskriminačného zákona predstavuje osobitný prostriedok právnej ochrany poskytovanej\nsúdom s odlišnými princípmi konania zodpovedajúcimi civilnej povahe konania podľa tohto zákona.\nPráva ustanovené antidiskriminačným zákonom sa zaručujú rovnako všetkým osobám v sociálnom\nzabezpečení. Krajský súd preskúmavajúci zákonnosť napadnutého rozhodnutia nie je oprávnený nad\nrámec obsahu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, posudzovať\n\nnamietané diskriminačné zaobchádzanie so žalobkyňou. Pokiaľ sa teda žalobkyňa domnievala, že boli\nporušené jej práva, ktoré jej zaručuje antidiskriminačný zákon, má možnosť domáhať sa právnej ochrany\npodaním osobitnej žaloby podľa § 5, § 9 antidiskriminačného zákona, podaním ktorej sa aktivuje aj\nustanovenie § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona zakotvujúce tzv. obrátené dôkazné bremeno.\n13. O trovách konania krajský súd rozhodol v súlade s § 167 SSP (a contrario) tak, že náhradu trov\nkonania žalobkyni nepriznal, nakoľko v konaní nebola úspešná.\nII.\nKasačná sťažnosť žalobkyne\n14. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť s poukazom\nna § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Uviedla v nej, že v žalobe namietala nesprávne právne posúdenie veci\nzo strany žalovanej pri preskúmaní otázky splnenia alebo nesplnenia zákonnej podmienky týkajúcej\nsa priznania nároku žalobkyne na jednorazové odškodnenie po poškodenom. Žalovaná nesprávne\nidentifikovala postavenie žalobkyne ako osoby neoprávnenej na priznanie jednorazového odškodnenia\nv zmysle § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., keď nesprávne právne interpretovala § 94 ods. 1 zák.\nč. 461/2003 Z.z. nezohľadňujúc nutnosť výkladu vnútroštátneho zákona v zmysle ústavnoprávnej\nlegislatívy, či európskej legislatívy upravujúcej postavenie partnerov mimo manželského zväzku.\n15. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná vychádzala zo striktne reštriktívne formulovaného\njazykového výkladu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., ktorým dospela k záveru, že nárok na plnenie po\npoškodenom má výlučne len manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného, pričom nevzala do úvahy\nnutnosť ústavno-konformného výkladu a nutnosť euro-konformného výkladu zohľadňujúc právne normy\nstojace nad zákonom, a to čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a rovnako čl. 1 a čl. 32 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ako aj čl. 7, čl. 20, čl. 21 ods. 1, čl. 33 ods. 1, čl. 34 ods. 1 Charty základných\nslobôd, ako aj čl. 7, čl. 20, čl. 21 ods. 1, čl. 33 ods. 1, čl. 34 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie,\nako aj princíp nediskriminácie ako základný fundamentálny princíp vyplývajúci zo Zmluvy o fungovaní\nEÚ ako primárneho práva EÚ.\n16. Žalobkyňa tiež namietala, že by zámerom zákonodarcu bolo striktne obmedziť okruh oprávnených\nosôb výlučne na manželku poškodeného, ale zmyslom a účelom zákonodarcu bolo týmto vymedziť\na určiť osoby, ktoré by ujmu druhého pociťovali ako svoju vlastnú. Takýto vzťah dvoch osôb, t.j.\ndruha a družky totiž vykazuje podobné charakteristiky vzťahu manželského, hoci de iure je vzťahom\npartnerským.\n17. Zo záverov napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tento sa pridŕžal obdobne ako\nžalovaná striktného jazykového výkladu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. Avšak je nutné poukázať na\nto, že jazykový výklad zákona predstavuje len prvotné priblíženie sa k zmyslu a účelu aplikácie právnej\nnormy. Z úlohy súdov ako ochrancov zákonnosti podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR síce vyplýva, že súdy\nsú viazané znením zákonnej normy, avšak vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR s poukazom\nna uznesenie sp.zn. III. ÚS 388/2018 zo dňa 16.10.2018 od doslovného znenia zákona sa môže súd\nodchýliť, ak si to zo závažných dôvodov vyžaduje účel, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne\nsúladného výkladu zákona. Podľa názoru žalobkyne ani v predmetnej veci si nemožno vystačiť len s\ndoslovným textom zákona, ale je potrebné interpretovať ho najmä s ohľadom na účel, ktorý sa ním\nsleduje a požiadavku ústavne súladného výkladu zákona, predovšetkým s ohľadom na garanciu ochrany\nrodinného života a garanciu rovnosti práv.\n18. Žalobkyňa ďalej konštatovala neprípustnosť výkladu len jednej právnej normy formou jej umelej\nizolácie, ale naopak poukázala na potrebu pri jej výklade prihliadať aj na kontext vnútroštátnej úpravy\na európskej úpravy, ktorou je Slovenská republika viazaná, v oblasti manželského a partnerského\nspolužitia a rodinného života.\n19. V danej veci bolo nesporné, že poškodený a žalobkyňa spolu po dlhší čas žili v spoločnej domácnosti,\npodieľali sa na úhrade s tým spojených nákladov a viedli trvalé súžitie intímnej povahy, svojím\ncharakterom pripomínajúce manželský zväzok. Pri zohľadnení masívneho progresu vo fáze vývoja\npartnerských záväzkov a s tým súvisiacou stále sa rozvíjajúcou úpravou práv a povinností partnerov\nnemožno súhlasiť so záverom, že pre účely priznania predmetného odškodnenia má byť plnohodnotný\n\ndlhotrvajúci partnerský vzťah druha a družky degradovaný v porovnaní s akýmkoľvek manželským\nvzťahom do pozície zväzku, ktorému právo neposkytuje adekvátnu, prípadne žiadnu ochranu.\n20. Predmetom a cieľom § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nebolo podľa žalobkyne striktne obmedziť\nokruh oprávnených osôb, ale naopak v prípade úmrtia poškodeného v dôsledku pracovného úrazu\nalebo choroby z povolania, priznať pozostalému partnerovi jednorazové odškodnenie ako čiastočnú\nkompenzáciu straty zosnulého partnera a straty príjmu zosnulého partnera. Dvojica žijúca v stabilnom\ndlhodobom zväzku druha a družky s finančnou podporou jedného voči druhému a dvojica, ktorá je\nzosobášená, sa nachádzajú v porovnateľných situáciách, pričom odopretie nároku na jednorazové\nodškodnenie pozostalému druhovi zakladá nedôvodné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania na\npodklade striktne jazykového výkladu zákona. Podľa názoru žalobkyne, je prístup k cieľu podstaty\njednorazového odškodnenia založený na náhľade na dvojicu ex post, a nie ex ante, ktorý umožňuje\nkonštatovať, že v deň úmrtia jedného z partnerov sa pozostalý partner nachádza v úplne rovnakej situácii\nako pozostalý manžel, t.j. v situácii osoby, ktorá roky viedla spoločné spolužitie a vzájomne sa podieľala,\na to sociálne, emočne a finančne, na fungovaní spoločného života, a náhle o všetky aspekty spoločného\nživota príde.\n21. Výklad žalovanej, ako aj krajského súdu je zameraný na výlučne vecný prístup k situácii v podobe\nposudzovania existencie manželského zväzku ku dňu úmrtia poškodeného, pričom nevyjadruje presné\nratio legis sporného ustanovenia zákona.\n22. Žalobkyňa sa nestotožnila so záverom krajského súdu a žalovanej, že nesprávne odkazovala na\npovinnosť dotvorenia práva súdmi vychádzajúc z judikatúry rôznych súdov, a to Najvyššieho súdu SR a\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, nakoľko text § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. je jasný, jednoznačný\na zjavne úplný, pričom podľa názoru krajského súdu nemožno ani apelovať na dotváranie práva súdmi,\nnakoľko žiadna medzera v zákone zistená nebola. Je však zrejmé, že striktný jazykový výklad § 94 ods.\n1 zák. č. 461/2003 Z.z. zvádza k záveru prezentovanému krajským súdom, avšak na druhej strane ale\nplatia závery Ústavného súdu SR, prezentované v uznesení sp.zn. III ÚS 388/2018 zo dňa 16.10.2018,\nv zmysle ktorých ,,súd nie je doslovným znením zákona viazaný absolútne.“\n23. Podľa názoru žalobkyne záver krajského súdu, že výklad § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. má\nbyť jasný a reštriktívny, nezodpovedá ústavne súladnému výkladu zákonov a únijnému výkladu práva.\nŽalobkyňa poukazovala na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, a to na rozsudok Najvyššieho súdu\nSR sp.zn. 10Szak/14/2017 zo dňa 26.09.2017, ktoré neriešili § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., ale\njasne deklarovali vo svojom kontexte potrebu výkladu ,,rodinného života“ a partnerských väzieb v širšom\nmeradle než len izolovaným vnímaním statusu ,,manžel - manželka“.\n24. Žalobkyňa rovnako tak nesúhlasila so závermi krajského súdu o absencii medzery v zákone, a tak\nnemožnosti súdov dotvárať právo, nakoľko práve v prípadoch, kedy jazykový výklad znenia zákona\nmá za následok protiústavné dôsledky, existujúcu medzeru zák. č. 461/2003 Z.z., ktorý nepamätá na\nmožnosť ponímania ,,rodinných väzieb“ aj v inom než manželskom zväzku, je nutné vyplniť dotvorením\npráva, ergo priznaním rovnakých práv a nárokov, aké majú v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. manželia,\naj druhovi a družke.\n25. Žalobkyňa poukázala na koncept ,,nukleárnej rodiny,, a jeho kritériá, ktorý priniesol v rozhodovacej\nčinnosti v posledných rokoch ESĽP, a pokiaľ teda biologická väzba presahuje rámec nukleárnej rodiny\na má byť považovaná za rodinný život, je nutné, aby konkrétny vzťah bol charakterizovaný skutočnými\na úzkymi väzbami medzi dotknutými jednotlivcami.\n26. K tvrdeniu krajského súdu, že nie je zrejmé, aké rozhodnutia a ktorých európskych súdov podľa\nžalobkyne poukázali na to, že štáty pri posudzovaní koncepcie rodiny musia zohľadniť spoločenské\nzmeny, žalobkyňa uviedla, že z obsahu jej žaloby bolo zrejmé, že mala na mysli rozhodnutia Európskeho\nsúdu pre ľudské práva a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukázala buď ich označením v texte\nžaloby alebo odkazom v podobe poznámky pod čiarou.\n27. Žalobkyňa poukázala ďalej na to, že ambíciu zrovnoprávnenia manželských zväzkov a faktických\nzväzkov partnerov vyjadril aj Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach, keď podľa jeho názoru, pojem\npartneri v nemanželskom zväzku treba chápať ako spolužitie dvoch osôb, charakterizované určitou\n\nstabilitou a vzájomnou viazanosťou určitými spoločnými právami a povinnosťami, týkajúcimi sa ich\nspoločného života (rozsudok Súdu pre Verejnú službu (prvá komora) z 27.11.2007 vo veci F-122/06\nAnton Pieter Roodhuijzen vs. Komisia), pričom samotnej definícii „rodinný život” sa súdy zámerne\nvyhýbali. Dôvodom bolo, že pojem rodinný život je veľmi citlivý na morálne a sociologické zmeny v\nspoločnosti (Vincenc Coussirat-Coustere Famille et Convention européenne des Droits de l´Homme\nin Protection des droits de l´homme). Žalobkyňa ďalej poukázala na realistický a flexibilný pohľad na\nfungovanie spoločenského života osôb Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý formalisticky naladenú\nkonštrukciu ochrany rodiny, čiže spoločenstva manželov rozšíril aj na ochranu de facto zväzkov nezosobášené páry (Dr. Susana Sanz Caballero: Unmarried cohabiting couples before the European\nCourt of Human rights: parity with marriage?).\n28. V zmysle uvedeného žalobkyňa zotrvala na svojom názore, že účelom zákonodarcu pri koncepcii\n§ 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nebolo selektovanie osôb na základe ich manželského, prípadne\nmimomanželského zväzku, ale riešenie nepriaznivej situácie spolužijúcich, ba priam odkázaných osôb\npo úraze, prípadne smrti v príčinnej súvislosti s výkonom zamestnania im blízkej osoby.\n29. V podmienkach Európskeho spoločenstva, kde sú občanom zaručené rozsiahle práva, kde právne\nporiadky členských štátov chránia ich slobody, a kde sa obozretne konštituovanou judikatúrou povoľuje\nprávo na pobyt len na základe faktického, nie oficiálneho, zväzku s občanom daného štátu nie je\ntolerovateľné, aby rozhodnutie orgánu verejnej moci bolo v príkrom rozpore s právnym poriadkom nielen\nSlovenskej republiky, ale aj medzinárodnými zmluvami a dokumentmi, ktorými je Slovenská republika\nviazaná.\n30. Pokiaľ sa teda nazerá na nemanželské spolužitie ako na jednu z foriem spolužitia vo svetle\nmedzinárodných zmlúv, judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aktivity Rady Európy, a vo svetle\nprincípov európskeho rodinného práva, a tiež zohľadňujúc ústavno-konformný výklad zákonov, rovnaká\nochrana je garantovaná rodinnému životu založenému tak manželstvom, ako aj de facto zväzkom\n(nemanželskému spolužitiu), pričom od doslovného znenia zákona sa môže súd odchýliť, ak si to\nvyžaduje požiadavka ústavne súladného výkladu zákona.\n31. Žalobkyňa ďalej namietala, že postupom žalovanej, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu ústavou\na medzinárodnými zmluvami garantovaných práv, a to čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 1, čl. 10\nods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nčl. 7 Charty základných práv Európskej únie.\n32. Podľa žalobkyne v zmysle širšieho ponímania výkladu rodiny a vzájomných partnerských záväzkov,\nsú základnými predpokladmi tzv. „de facto rodiny” (i) spoločné bývanie, (ii) doba trvania vzťahu a (iii)\númysel spolu vychovávať deti. Žalobkyňa mala za to, že body (i) a (ii) boli dostatočne prezentované a zo\nstrany žalovanej ich naplnenie nebolo popreté a bod (iii) je vzhľadom k vysokému veku oboch partnerov\nirelevantný.\n33. Ani zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce nediskriminuje partnerský zväzok oproti manželskému\nzväzku, keď podľa § 13 ods. 2 Zákonníka práce ,,V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje\ndiskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej\norientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného\npostihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej\nčinnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku,\nrodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej\nčinnosti.” Pojem „rodina” je pritom nutné vykladať v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva, ktorý predstavuje nielen spoločenstvo založené na základe manželstva, čo bolo deklarované\naj vo veci Pedersen v. Nemecko zo 6. decembra 2001, kedy bolo konštatované, že rodinu tvorí\naj spoločenstvo mimo manželstva. Podľa 40 ods. 5 Zákonníka práce: „Rodinný príslušník na účely\ntohto zákona je manžel, vlastné dieťa, dieťa zverené zamestnancovi do náhradnej starostlivosti na\nzáklade rozhodnutia súdu alebo dieťa zverené zamestnancovi do starostlivosti pred rozhodnutím súdu o\nosvojení, rodič zamestnanca, súrodenec zamestnanca, manžel súrodenca zamestnanca, rodič manžela,\nsúrodenec manžela, prarodič zamestnanca, prarodič jeho manžela, vnuk zamestnanca a iná osoba,\nktorá so zamestnancom žije spoločne v domácnosti.” Je teda zrejmé, že Zákonník práce vo viacerých\nustanoveniach následne spája určité právne následky s tým, že príslušné osoby žijú so zamestnancom\n\nv spoločnej domácnosti, pričom medzi pojmové znaky domácnosti patrí spolužitie fyzických osôb,\nspoločná náhrada nákladov domácnosti a trvalý charakter tohto spolužitia, bez ohľadu na manželský\nalebo mimomanželský status týchto osôb.\n34. Je teda zrejmé, že všetky potrebné predpoklady boli naplnené, a preto by sa výklad § 94\nods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nemal striktne pridržiavať len jazykového výkladu doslovného znenia\nzákona, ktorý jednoznačne nereflektoval na okolité spoločenské, sociálne, politické a iné zmeny,\nktoré medzičasom nastali od jeho prijatia. Žalobkyňa považovala za nesporné, že diskriminačným\nprístupom žalovanej, odobreným krajským súdom došlo k porušeniu vyššie deklarovaných základných\npráv a slobôd garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi a to tak, že neakceptovaním\nnároku žalobkyne, ako životnej družky a partnerky poškodeného na jednorazové odškodnenie došlo k\nočividnému zvýhodneniu osôb v pozícii manželov, manželiek nad osobami žijúcimi mimo manželského\nzväzku.\n35. Z ustanovenia § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. je zrejmé, že účelom zákonodarcu nebolo\nselektovanie osôb na základe ich manželského, prípadne mimomanželského zväzku, ale riešenie\nnepriaznivej situácie spolužijúcich, odkázaných osôb po úraze, prípadne smrti v príčinnej súvislosti s\nvýkonom zamestnania im blízkej osoby.\n36. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života, v širšom kontexte partnerského\nživota, predpokladajú existenciu spoločného, skutočného a efektívneho zväzku, prípadne zamýšľaného\nspoločného života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom\nspoločenstve dvoch ľudí, zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život partnerov. Rešpektovanie\nrodinného, prípadne partnerského života je Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo\nkaždej ľudskej bytosti. Rešpektovaním sa, prirodzene rozumie aj zdržanie sa neoprávnených zásahov\nzo strany orgánov verejnej moci či iných subjektov, vedúcich k jeho narúšaniu. Podľa nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 13/2000 ,,Pod „neoprávneným zasahovaním” treba rozumieť také\nzasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a\nzmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením\nna dosiahnutie ustanoveného cieľa.“\n37. Hoci podľa právneho názoru krajského súdu od roku 2003, teda od schválenia zák. č. 461/2003\nZ.z. nepochybne došlo k určitým spoločenským, politickým, sociálnym a iným posunom, avšak tvrdená\npodstatná zmena okolností vo vzťahu k nazeraniu spoločnosti na manželstvo nebola žalobkyňou\nosvedčená. Žalobkyňa apelujúc na deklarovanú zmenu v ponímaní rodinného života a partnerských\nväzieb namietala, že by súdnymi rozhodnutiami, či už vnútroštátnych alebo európskych súdov,\nnebolo osvedčené postupné upustenie od nutnosti existencie manželského zväzku, ale na priznanie\nrovnocenných práv v mnohých smeroch plne postačuje existencia partnerského zväzku druha a družky.\n38. Podľa záverov krajského súdu nemožno v danom prípade hovoriť ani o diskriminácii partnerského\nspolužitia na úkor manželského zväzku, nakoľko sa jedná o postup, ktorý je súladný so zákonom.\nPokiaľ krajský súd konštatoval, že nie je oprávnený nad rámec obsahu napadnutého rozhodnutia\na konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo posudzovať namietané diskriminačné zaobchádzanie,\nžalobkyňa uviedla, že si je vedomá skutočnosti, že antidiskriminačná žaloba je ako samostatný typ\nžaloby upravená v zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, pričom iba dokresľovala kontext\npodstaty podanej žaloby a nutnosť odklonenia sa od doslovného jazykového znenia zákona, ktoré\nnesleduje samotný účel zákona a ústavne súladný výklad.\n39. Zásada zákazu diskriminácie a zásada rovnakého zaobchádzania patria k základným cieľom\nEurópskej únie a sú zakotvené nielen vo vnútroštátnych či medzinárodných dokumentoch garantujúcich\nochranu základných práv a slobôd, ale v podmienkach Slovenskej republiky aj v antidiskriminačnom\nzákone. Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je\ndiskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, ktorým je, ak nesleduje legitímny cieľ alebo\nak neexistuje vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť\n(Rozsudok ESĽP zo dňa 07.03.2006 vo veci Evansvs. United Kingdom).\n40. Žalobkyňa ďalej uviedla, že Ústava SR v čl. 152 ods. 4 prikazuje všetkým, ktorí aplikujú právne\npredpisy, aby v prípade, ak by aplikácia normy mohla vyvolať ústavnoprávne pochybnosti, či dokonca\n\nporušiť ústavné princípy, použili taký výklad, aby sa týmto pochybnostiam a porušeniu predišlo. Je nutné\nsa pridržať príslušných ustanovení Ústavy SR a medzinárodných zmlúv garantujúcich právo na rodinu\na rodinný život a uplatňovania zásady rovnosti a zásady rovnakého zaobchádzania a s ohľadom na\nuvedené aj európskeho výkladu pojmov rodina a rodinný život a partnerský zväzok postaviť na roveň so\nzväzkom manželským. S poukazom na čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR je nutné uplatniť prednosť únijného\npráva pred striktne formalistickým a doslovným výkladom vnútroštátneho zákona. V prípade konfliktu\nmedzi vnútroštátnou právnou normou so silou zákona alebo podzákonnou vnútroštátnou normou s\neurópskym právom, je nevyhnutné, aby orgán aplikácie práva postupoval v zmysle čl. 7 ods. 2 a ods.\n5 Ústavy SR, aby tieto vnútroštátne právne normy nechal neaplikované, alebo aby ich interpretoval vo\nsvetle európskeho práva.\n41. Krajský súd konštatoval, že výkladom proti doslovnému jazykovému zneniu zákona a na jeho základe\nrozhodovaním contra legem nevyhnutne dochádza k intenzívnemu zásahu do princípu právnej istoty, na\nzáklade čoho je takýto spôsob rozhodovania súdu síce dovolený, ale značne limitovaný. S uvedenými\nzávermi žalobkyňa nesúhlasila, nakoľko právna istota na úrovni členského štátu ustupuje právnej istote\nna úrovni EÚ. Dá sa zhrnúť, že euro-konformný výklad práva má v danom prípade prednosť, keď takýto\nvýklad má prednosť pred ústavno-konformným výkladom práva, avšak iba relatívnu z toho dôvodu, že\nústavné súdy členských štátov EÚ si ponechali ako prostriedok možnosť odmietnuť aplikáciu noriem\neurópskeho práva v prípade, ak by nimi malo dôjsť k spochybneniu základných hodnôt, na ktorých je\nvybudovaný ústavný poriadok konkrétneho štátu. Je však zrejmé, že v danom posudzovanom prípade\nsú euro-konformný výklad a ústavno-konformný výklad § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v súlade a z\nuvedeného dôvodu tak striktne formalistický a jazykový výklad zákona, ktorý zaujala žalovaná a ktorý\nbol odobrený krajským súdom, nemôžu obstáť.\n42. V zmysle uvedeného je nutné žalobkyňu ako spolužijúcu partnerku poškodeného, t.j. družku a\nsnúbenicu, ktorých oficiálne uzatvorenie manželstva bolo naplánované na október 2018, a ktorých\nvzájomný vzťah spĺňal všetky predpoklady definujúce inštitút manželstva, postaviť v súlade so zásadou\nzákazu diskriminácie a povinnosťou rozhodujúcich orgánov dotvárať právo, na roveň s právnym\nstatusom manželky a v spojení s § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. priznať žalobkyni nárok na jednorazové\nodškodnenie.\n43. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu\nzmenil a napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil\nžalovanej na ďalšie konanie, alternatívne aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie. Žalobkyňa zároveň navrhla, aby jej kasačný súd priznal voči žalovanej nárok na\nnáhradu trov konania v plnom rozsahu.\nIII.\nVyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti\n44. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že ide o námietky totožné so žalobnými\nnámietkami žalobkyne, s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku riadne vysporiadal, pričom s\nvysloveným právnym názorom krajského súdu sa žalovaná stotožnila v celom rozsahu.\n45. Cieľom žalobkyne bolo podľa názoru žalovanej presvedčiť súd o rovnakom postavení družky a\nmanželky na účely jednorazového odškodnenia v zmysle § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. konštatujúc,\nže žalovaná nerešpektovaním tohto postavenia degraduje partnerský vzťah druha a družky v porovnaní\ns manželským vzťahom a porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania na podklade striktne jazykového\nvýkladu zákona. Žalovaná tieto námietky odmietla, nakoľko ide o účelové tvrdenia bez opory v legislatíve,\na hoci žalobkyňa na podporu svojich tvrdení poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu SR, znenie\nÚstavy SR, Listiny základných práv a slobôd, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nči Charty základných práv Európskej únie, výklad z kontextu vyňatých právnych viet a častí dokumentov\nsa žalovanej javí ako účelový a špekulatívny.\n46. V zmysle § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. je jednoznačné, že manžel, manželka a nezaopatrené\ndieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok\nna jednorazové odškodnenie. Žalovaná v zmysle tohto ustanovenia rozhodla o nepriznaní nároku na\n\njednorazové odškodnenie žalobkyni, ako družke poškodeného. Tento postup nepochybne bol v súlade\nso zák. č. 461/2003 Z.z. a nemožno ho považovať za degradujúci, diskriminačný, neproporčný, či\nnerešpektujúci vnútroštátne a únijné zásady. Rozšírenie osobnej pôsobnosti predmetného ustanovenia\nnad rámec jeho znenia by znamenalo jednoznačné porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého\nštátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon, ako aj narušenie zákonných očakávaní účastníka konania.\n47. Žalobkyňa poukazovala na to, že účelom § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. je „riešenie nepriaznivej\nsituácie spolužijúcich, ba priam odkázaných osôb po úraze, prípadne smrti v príčinnej súvislosti s\nvýkonom zamestnania im blízkej osoby\". Aplikáciou tohto výkladu by sa logicky naskytla otázka,\nči nad rámec doslovného znenia § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. je nutné odškodniť úrazovou\ndávkou jednorazové odškodnenie každú ,,spolužijúcu, ba priam odkázanú\" osobu na poškodenom,\nvrátane zaopatrených detí, rodičov, súrodencov, či iných osôb vo vzťahu odkázanosti k nebohému\npoškodenému.\n48. Žalovaná mala za to, že inštitút blízkej alebo spolužijúcej osoby slovenská legislatíva pozná a v\nodôvodnených prípadoch ho aj aplikuje, ako napr. na účely dedenia podľa Občianskeho zákonníka. Na\núčely jednorazového odškodnenia v zmysle § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. však zákonodarca určil\ntaxatívnym spôsobom osoby v konkrétnom postavení, na ktoré sa predmetné ustanovenie vzťahuje, a\nto manžel, manželka a nezaopatrené dieťa, a tento výpočet nezahŕňa osobu v postavení družky, resp.\nsnúbenice. Žalovaná sa v tejto súvislosti stotožnila s právnym názorom krajského súdu uvedeným v\nnapadnutom rozsudku, a síce, že „pokiaľ teda zákonodarca nepoužil túto zaužívanú koncepciu „blízkej\nosoby\" jej modifikáciou na účely jednorazového odškodnenia podľa § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.,\nprípadne priamym odkazom na použitie § 116 Občianskeho zákonníka, s uplatnením systematického\nvýkladu práva sa javí nepoužitie tohto konceptu ako vedomý postup zákonodarcu, ktorým zreteľne\nprejavil svoju autonómnu zákonodarnú pôsobnosť a vôľu spôsobom, ktorým kreoval predmetnú právnu\núpravu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., nezahŕňajúcim prvky pojmu „blízka osoba\" do normatívneho\ntextu zákona.“\n49. Námietky žalobkyne viac ako postup žalovanej v predmetnej veci, napádajú samotné znenie § 94\nods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., žalovaná však nie je zákonodarný orgán vytvárajúci legislatívu, ale orgán\nverejnej správy aplikujúci právo, ktorý musí znenie právnych noriem rešpektovať. Domnienky žalobkyne,\nže je nutné vyplniť dotvorením práva, ergo priznaním rovnakých práv a nárokov, aké majú v zmysle\nzákona o sociálnom poistení manželia, aj druhovi a družke, sú preto pre žalovanú irelevantné. Zároveň\nje žalovaná presvedčená o tom, že predmetné ustanovenie nie je neúplné alebo nejednoznačné a\nnevyžaduje sudcovskú tvorbu práva. Jediná osoba, ktorá môže zmeniť § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.\ntak, aby sa vzťahovalo nielen na manželov, ale aj na životných druhov, je zákonodarca v legislatívnom\nkonaní.\n50. V zmysle uvedeného neexistujú dôvodné pochybnosti o správnej aplikácii § 94 ods. 1 zák. č.\n461/2003 Z.z. na prípad žalobkyne. Žalovaná preto považovala kasačnú sťažnosť a námietky v nej\nobsiahnuté za nedôvodné a navrhla, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť žalobkyne ako\nnedôvodnú a nepriznal jej náhradu trov konania.\nIV.\nVyjadrenie žalobkyne\n51. Žalobkyňa uviedla, že žalovaná umelo vytrhla z kontextu argumenty, o ktoré opiera svoj nárok\nuplatňovaný v konaní. Z kasačnej sťažnosti žalobkyne, ako aj z jej predchádzajúcich vyjadrení je\nzrejmé, že rozporuje výklad § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v kontexte komparácie manželský\nzväzok a partnerský zväzok. Z hľadiska účelu zák. č. 461/2003 Z.z., na ktorý žalobkyňa poukazovala\nje zrejmé, že nesúhlasí so striktne jazykovým výkladom § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. vo vzťahu\nk ponímaniu partnerského života, ktorý ako taký spĺňa všetky aspekty manželského zväzku. Naopak\nrozporujúc argumenty žalovanej je zrejmé, že rodičov či súrodencov nemožno analogicky, tak ako\npartnera, prirovnať k postaveniu manžela či nezaopatreného dieťaťa, ktorým zák. č. 461/2003 Z.z. vo\nsvojej dikcii priznáva nárok na jednorazové odškodnenie.\n\n52. Žalobkyňa opakovane poukázala na ratio legis § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., ktoré prezentovala\nvo všetkých doterajších podaniach a na potrebu rešpektovania základných práv a slobôd garantovaných\nÚstavou SR, ako i medzinárodnými dohovormi v súlade s nasledovaním požiadavky na dotvorenie\npráva, ak prezentovaný prístup orgánov verejnej moci v zmysle reštriktívneho výkladu zákona je príliš\nformalistický a protiústavný. Nestotožnila sa ani s argumentáciou žalovanej, že rozšírenie osobnej\npôsobnosti § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nad rámec jeho znenia by znamenalo jednoznačné\nporušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a narušenie zákonných očakávaní účastníka konania.\n53. Požiadavku ústavno-konformného výkladu zákona podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a dodržanie\nzásady zákazu diskriminácie, nemožno označiť za rozpor s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaná totiž\nopomenula, že čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vyjadrujúci zásadu legality ukladá štátnym orgánom povinnosť\nkonať na základe ústavy a v jej medziach v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Od správnej\ninterpretácie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR závisí nielen riadne uplatňovanie Ústavy SR, ale aj existencia\nSlovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu. Ústava SR vo väčšine svojich noriem ustanovuje\npravidlá, ktorých podrobnejšiu úpravu ponecháva na zákon. Vykonávacie zákony sa však neraz\nodkláňajú od účelu ústavnej úpravy, či ju dokonca popierajú. Ak by orgány verejnej moci uplatňovali čl.\n2 ods. 2 Ústavy SR doslovne a vytrhnutý z kontextu Ústavy SR bez rešpektovania príčinnej súvislosti\nmedzi relevantnými ústavnými normami, výsledkom by bola aplikácia právneho poriadku SR vzdialená\nÚstave SR. V záujme zachovania podstaty ústavnej úpravy sa čl. 2 ods. 2 musí interpretovať a aplikovať\nv spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a s využitím zdravého rozumu. S poukazom na čl. 152 ods. 4\nÚstavy SR sa všetky pramene právneho poriadku musia interpretovať a aplikovať tak, aby boli v súlade s\nÚstavou SR. Predmetná požiadavka potom v praxi znamená, že orgán verejnej moci vrátane žalovanej\nmá povinnosť pri aplikácii zákona najskôr preskúmať, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý ide\naplikovať, môže vysvetliť tak, aby výklad bol v súlade s Ústavou SR a len v prípade kladnej odpovede\nmôže uplatniť svoju viazanosť zákonom podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaná nemôže poukazovať\nna čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a jeho domnelé porušenie, keďže pri správnej aplikácii predmetného článku\nÚstavy SR, nesmie porušiť ústavou garantované práva a slobody len preto, že jej to zákon umožňuje\nči ukladá.\n54. Podľa nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 426/2012 zo dňa 21.02.2013 „Viazanosť štátnych orgánov\nzákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy (...) neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť\ndoslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy\nnepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (sp. zn. III. ÚS\n341/07).”\n55. V danom prípade žalobkyňa zotrvala na svojich argumentoch, že je možné a nevyhnutné § 94 ods.\n1 zák. č. 461/2003 Z.z. vykladať v súlade s rešpektovaním ústavno-konformného výkladu zákona a tak\njej priznať uplatňovaný nárok na jednorazové odškodnenie.\n56. Vzhľadom na uvedené a argumentáciu obsiahnutú v kasačnej sťažnosti, ako i v písomných\npodaniach, žalobkyňa bola toho názoru, že dostatočným spôsobom ozrejmila dôvodnosť a oprávnenosť\nnároku, ktorého sa domáhala, a preto navrhla, aby kasačný súd rozhodol v zmysle kasačného návrhu.\nV.\nPosúdenie veci kasačným súdom\n57. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 452 ods. 1\nSSP v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a po zistení, že kasačnú sťažnosť\npodala sťažovateľka včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,\nktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednohlasne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) dospel k záveru,\nže kasačnej sťažnosti nemožno priznať úspech.\n58. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 25. novembra 2020 (§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\n59. Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu.\n\n60. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je\ndôvodná.\n61. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Banskej\nBystrici č.k. 20Sa/7/2019-54 zo dňa 17. septembra 2019, ktorým krajský súd žalobu zamietol.\n62. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia\nč. 38023-2/2019-BA zo dňa 12. marca 2019, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne v celom\nrozsahu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica zo dňa 07.\njanuára 2019 č. 2921-14/2019-BB, ktorým bolo rozhodnuté, že podľa § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.\nžalobkyňa nemá nárok na jednorazové odškodnenie po poškodenom F.. S. V., nar. XX. Q. XXXX, ktorý\nzomrel v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 06. júla 2018.\n63. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd nie je súdom skutkovým.\nJeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej časti\nSprávneho súdneho poriadku (§§ 177 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie\nsi zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,\nči konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho\norgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\n64. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej\nveci sa zásadne obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú\npochybné najmä s ohľadom na prameň, z ktorého pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej\nzásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový\nzáver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny\npredpis. Zákonnosť postupu správny súd skúma na základe rovnakých kritérií ako zákonnosť rozhodnutí.\n65. Kasačný súd mal v danej veci preukázané, že krajský súd v procese súdneho prieskumu\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, keď napadnutým rozsudkom žalobu\nžalobkyne zamietol, postupoval náležite v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v\nprvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku.\n66. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n67. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok.\n68. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom\nštáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a\nspravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa\nosobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (ÚS\n17/1999, nález z 22. septembra 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;\nzhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13. októbra 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999,\ns. 382, I. ÚS 10/98, I. ÚS 54/02 nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež\nkladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte\nsa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu\nprávnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti\nštátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (PL. ÚS 1/04).\n\n69. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n70. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n71. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. V právnej praxi preto môže v činnosti orgánov aplikujúcich právo\ndochádzať k situácii, že prameň práva, ktorý je vo formálnom súlade s ústavou nie je interpretovaný\nústavne konformným spôsobom, pričom orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri\nvýkone svojej právomoci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že\nsúčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva,\nEurópskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a\nEurópskej únie.\n72. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v\nčinnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou\nchránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej\nprávnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej\nregulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je\npodmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.\n73. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie\nžalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica\npodľa § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. žalobkyni ako družke poškodeného nepriznala nárok na\njednorazové odškodnenie po poškodenom, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu dňa 06. júla 2018.\n74. Podľa § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného,\nktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok na jednorazové\nodškodnenie.\n75. V konaní bola spornou otázka, či žalobkyni ako družke poškodeného, ktorá s ním žila v spoločnej\ndomácnosti a podľa jej vyjadrenia s poškodeným plánovali uzavrieť manželstvo, možno v zmysle § 94\nods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. priznať nárok na jednorazové odškodnenie v súvislosti s pracovným úrazom\npoškodeného.\n76. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s\nprihliadnutím na ustanovenie § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od\nlogických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych\nnoriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre\nvyslovenie výroku rozsudku. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku veľmi dôsledne\nzaoberal námietkami žalobkyne a s jeho precíznou právnou argumentáciou sa kasačný súd v plnom\nrozsahu stotožňuje.\n77. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že medzerou v práve je neúplnosť platného právneho\nporiadku spočívajúca v tom, že pre určité spoločenské vzťahy patriace do sféry právnej regulácie,\nneexistuje konkrétne normatívne ustanovenie. Od tohto prípadu je potrebné odlišovať také situácie,\nkeď určité spoločenské vzťahy nie sú právom regulované vôbec. Ak spoločnosť signalizuje nutnosť\nprávnej regulácie takýchto spoločenských vzťahov, potom je potrebné, aby na túto situáciu zareagoval\nzákonodarca vydaním príslušného normatívneho aktu, ktorý tento nedostatok odstráni.\n78. Zdanlivú medzeru v práve predstavuje prípad, keď určitá otázka nie je upravená právom, ale podľa\nsubjektívnej mienky konkrétneho subjektu by upravená mala byť. V tomto prípade treba zdôrazniť, že ak\nprávo mlčí vo vzťahu k takejto konkrétnej otázke, ešte to neznamená skutočný problém medzery, pretože\nje možné, že zákonodarca nepovažoval za účelné upraviť predmetný vzťah právnymi prostriedkami.\n\n79. Skutočná medzera v práve existuje vtedy, keď určitá otázka má byť riešená právnymi prostriedkami,\nale jej riešenie nie je zákonom stanovené. Až vtedy je možné uvažovať o analógii, t.j. o vyplnení medzier\naplikáciou práva pomocou analógie. Vyplnenie medzery je možné len za existencie reálnej medzery v\npráve, t.j. chýba konkrétna norma, ktorá by sa na daný prípad vzťahovala. Vyplnenie medzier v práve\nnie je možné, ak existuje právna norma, podľa námietky konkrétneho subjektu zastaralá, upravujúca\ndaný spoločenský vzťah.\n80. Z citovaného ustanovenia § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. je zrejmé, že obsahuje taxatívny\nvýpočet osôb, ktorým zákon priznáva nárok na jednorazové odškodnenie po poškodenom, ktorý zomrel\nv dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Týmito osobami sú manžel, manželka a\nnezaopatrené dieťa.\n81. Aj podľa názoru kasačného súdu ustanovenie § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nevykazuje znaky\nneúplnosti alebo vnútornej obsahovej rozpornosti, či nejednoznačnosti, ktoré by bolo potrebné v procese\naplikácie práva odstrániť pomocou výkladových pravidiel, alebo ktoré by vyvolávali potrebu sudcovskej\ntvorby práva. Za daného stavu dotvorenie práva pomocou analógie v posudzovanej veci za účelom\npriznania nároku na jednorazové odškodnenie žalobkyni neprichádza do úvahy.\n82. Kasačný súd tiež dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na uplatnenie neprimerane\nextenzívneho výkladu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., resp. ním použitého konkrétneho pojmu\n„manželka“ spôsobom, ktorý presadzovala žalobkyňa. O právnom obsahu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003\nZ.z. nie sú odôvodnené pochybnosti, nakoľko je z neho zrejmé, že stanovuje uzavretý okruh subjektov\noprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo\nchoroby z povolania poškodeného zamestnanca, ktorými sú manžel, manželka a nezaopatrené dieťa\npoškodeného. Okruh týchto subjektov je nepochybne identifikovaný ich označením, ktorému zodpovedá\nkonkrétny právny obsah podľa zákona o rodine.\n83. Od prijatia zák. č. 461/2003 Z.z. došlo nepochybne k určitým spoločenským, politickým, sociálnym a\niným zmenám, avšak nemožno opomenúť skutočnosť, že tento zákon bol od roku 2003 mnohopočetne\nkrát novelizovaný, a teda v prípade, ak by bolo úmyslom zákonodarcu priznať nárok na jednorazové\nodškodnenie aj iným osobám, ako tam výslovne uvedeným, teda napríklad aj osobám žijúcim s\npoškodeným v spoločnej domácnosti, rozšíril by zákonodarca okruh oprávnených osôb aj na tieto osoby.\n84. Kasačný súd prisvedčil argumentácii krajského súdu, že pokiaľ zákonodarca nepoužil túto zaužívanú\nkoncepciu „blízkej osoby“ na účely jednorazového odškodnenia podľa § 94 zák. č. 461/2003 Z.z.,\nprípadne priamym odkazom na použitie § 116 Občianskeho zákonníka, s uplatnením systematického\nvýkladu práva sa javí nepoužitie tohto konceptu ako vedomý postup zákonodarcu, ktorým zreteľne\nprejavil svoju autonómnu zákonodarnú pôsobnosť a vôľu spôsobom, ktorým kreoval predmetnú právnu\núpravu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., nezahŕňajúcim prvky pojmu „blízka osoba“ do normatívneho\ntextu zákona, ktorým vymedzil okruh subjektov oprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové\nodškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poškodeného.\n85. Za stavu, že jednorazové odškodnenie prináleží len osobám taxatívne vymenovaným v ustanovení §\n94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., žiadnym ďalším osobám tento nárok nie je možné poskytnúť. Pokiaľ\nnie je družka, snúbenica poškodeného alebo jeho spolužijúca osoba súčasťou uzavretého okruhu osôb,\noprávnených na uplatnenie nároku na jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo\nchoroby z povolania poškodeného, nárok na priznanie takého nároku zo strany žalovanej nemá.\n86. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa do okruhu taxatívne vymenovaných osôb nepatrí, bol postup\nkompetentných správnych orgánov v posudzovanej veci v súlade so zákonom.\n87. V predmetnej veci nebolo na voľnej úvahe žalovanej, resp. prvostupňového správneho orgánu, či\nmožno žalobkyni ako družke priznať nárok na jednorazové odškodnenie. Žalovaná mohla takýto nárok\npriznať len osobám výslovne uvedeným v tomto ustanovení. V prípade pripustenia extenzívneho výkladu\nustanovenia § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., prezentovaného žalobkyňou by uvedené ustanovenie\nstratilo svoje opodstatnenie, nakoľko by sa mohlo vzťahovať na široký okruh príbuzných, ktorí žili s\npoškodeným v spoločnej domácnosti (napr. plnoleté deti, rodičov).\n\n88. Pokiaľ žalobkyňa namietala nesprávnu interpretáciu § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.,\nnezohľadňujúcu nutnosť výkladu vnútroštátneho zákona v zmysle ústavnoprávnej legislatívy zohľadňujúc najmä čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a čl. 1 a čl. 32 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd, medzinárodnej legislatívy - zohľadňujúc najmä čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, či európskej legislatívy- zohľadňujúc najmä primárne právo EÚ, a to čl. 7, čl.\n20, čl. 21 ods. 1, čl. 33 ods. 1, čl. 34 ods. 1 Charty Základných práv Európskej únie, ako aj princíp\nnediskriminácie ako základný princíp vyplývajúci zo Zmluvy o fungovaní EÚ ako primárneho práva EÚ,\nupravujúcej postavenie partnerov mimo manželského zväzku, kasačný súd jej argumentácii ani v tomto\nsmere nemohol priznať úspech.\n89. Podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a\nslobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n90. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do\nsúkromného a rodinného života.\n91. Podľa čl. 1 Listiny základných práv a slobôd ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich\nvýklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Základné práva a slobody\nuvedené v Listine základných práv a slobôd sú pod ochranou ústavného súdu.\n92. Podľa čl. 32 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.\nOsobitná ochrana detí a mladistvých je zaručená.\n93. Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie\nsvojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu\ntohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd\niných.\n94. Podľa čl. 7 Charty Základných práv Európskej únie každý má právo na rešpektovanie svojho\nsúkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.\n95. Podľa čl. 20 Charty Základných práv Európskej únie pred zákonom sú si všetci rovní.\n96. Podľa čl. 21 ods. 1 Charty Základných práv Európskej únie zakazuje sa akákoľvek diskriminácia\nnajmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností,\njazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej\nmenšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.\n97. Podľa čl. 33 ods. 1 Charty Základných práv Európskej únie rodina požíva právnu, ekonomickú a\nsociálnu ochranu.\n98. Podľa čl. 34 ods. 1 Charty Základných práv Európskej únie únia uznáva a rešpektuje právo na\ndávky sociálneho zabezpečenia a sociálne služby, ktorými sa zabezpečuje ochrana v prípade materstva,\nchoroby, pracovných úrazov, závislosti alebo vysokého veku, ako aj v prípade straty zamestnania, podľa\npravidiel ustanovených právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.\n99. Osobnosť človeka vrátane všetkých jeho prirodzených práv je chránená. Právo na súkromie\nzahŕňa do určitej miery právo vytvoriť si a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej\noblasti, aby tak bolo možné rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Ak preto medzi fyzickými osobami\nexistujú sociálne a citové vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, rešpektovanie\nsúkromného života musí zahŕňať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími\nľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je tiež rodinný život, ktorý v prípade žalobkyne bol\nrešpektovaný. Vo vzťahu k prejednávanému prípadu, t.j. pre účely priznania nároku na jednorazové\nodškodnenie žalobkyne, však nemožno dospieť k inému výkladu ustanovenia § 94 ods. 1 zákona\nč. 461/2003 Z.z., ani ústavno-konformným výkladom, či euro-konformným výkladom. Rovnako tak\n\nnemožno dospieť k inému záveru ani na základe ustanovení Ústavy SR, Listiny základných práv a\nslobôd, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Charty Základných práv Európskej\núnie, na ktoré poukazovala žalobkyňa.\n100. K námietkam žalobkyne vo vzťahu k judikatúre Ústavného súdu SR s poukazom na uznesenie\nsp.zn. III. ÚS 388/2018 zo dňa 16.10.2018, kasačný súd poukazuje na odsek 20. napadnutého rozsudku\nkrajského súdu a k judikatúre Najvyššieho súdu SR s poukazom na rozsudok sp.zn. 10Szak/14/2017 zo\ndňa 26.09.2017, kasačný súd poukazuje na odsek 22. napadnutého rozsudku krajského súdu.\n101. Pokiaľ žalobkyňa namietala pojmy rodina a nukleárna rodina vo svetle judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ, kasačný súd zastáva názor, že výklad týchto pojmov nie je\nv danom prípade relevantný, nakoľko ako už bolo uvedené, ustanovenie § 94 zák. č. 461/2003 Z.z.\nobsahuje taxatívny výpočet oprávnených subjektov, ktorý nemožno ani výkladom rozšíriť či zúžiť, pričom\ntento výpočet nezahŕňa všeobecný pojem rodinný príslušník, ale presne definuje oprávnené osoby. A\nnavyše rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (odvolacia komora) z 05.10.2009 vo\nveci T-58/08 P, ktorého predmetom bolo odvolanie proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskych\nspoločenstiev (prvá komora) z 27.11.2007, Roodhuijzen vs. Komisia (F-122/06, Zb. s. I-A-0000) sa\ntýkal okolností, kde preskúmavaný predpis poukazoval aj na partnera zamestnanca bez uzavretia\nmanželského zväzku za splnenia iných výslovne uvedených podmienok.\n102. V predmetnom konaní bola rovnako tak irelevantná námietka žalobkyne vzťahujúca sa na zák. č.\n311/2001 Z.z. Zákonník práce, keď išlo o aplikáciu § 94 zák. č. 461/2003 Z.z., a nie ustanovení Zákonníka\npráce.\n103. Kasačný súd zároveň uvádza, že „Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie\nje záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Taktiež podľa\nuž mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou,\nže sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 111/2017-17 z 8. marca 2017).\n104. Vzhľadom na uvedené skutočnosti kasačný súd rozhodol podľa § 461 SSP tak, že kasačnú sťažnosť\nžalobkyne ako nedôvodnú zamietol.\n105. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s §\n467 ods. 1 SSP a nepriznal účastníkom nárok na náhradu trov tohto konania, keďže žalobkyňa v tomto\nkonaní nebola úspešná a u žalovanej nezistil dôvod, pre ktorý by mohol spravodlivo požadovať náhradu\ndôvodne vynaložených trov konania.\n106. Tento rozsudok kasačného súdu bol prijatý pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 481/2021", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:338395d4-0904-48e3-ab2a-4cf6945e0922", "datum": "2021-10-14", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "20Sa/7/2019", "guid": "6b80c62a-e5ec-416b-8874-4b944638d7be:d66aaf85-e77d-461c-bccc-824d6a213c5a", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:826896ca-d690-41e5-adeb-1546d791f8d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.388.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 388/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2018 z 16. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.388.2018.1"}, {"guid": "ussr:e4e916d1-b887-4ca5-bb7e-d49cd18c3140", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.111.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 111/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 111/2017 z 8. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-08", "citacie_n": 150, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.111.2017.1"}, {"guid": "ussr:ffff0047-a044-4c40-9a16-7f4e4ef5e2e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 426/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-21", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ffff0047-a044-4c40-9a16-7f4e4ef5e2e7"}, {"guid": "ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 54/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 2999, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06e8c539-f6a9-4c2e-b860-a8506e87114b"}, {"guid": "ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 10/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 10/98 z 26. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-26", "citacie_n": 1454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b"}, {"guid": "9cb15354-2c75-42c1-9c2d-ab0c70077656:d58c2540-a91f-466b-896c-ec369a3f8d0d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:7017200739.1", "spisova_znacka": "10Szak/14/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/14/2017 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7017200739.1"}, {"guid": "4dfb6998-ce5f-45c9-9849-dad1c16fe135:4d997c14-2825-43b3-9136-8ffcc8f18078", "ecli": null, "spisova_znacka": "20Sa/7/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20Sa/7/2019 z 6. 3. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-03-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4dfb6998-ce5f-45c9-9849-dad1c16fe135:4d997c14-2825-43b3-9136-8ffcc8f18078"}], "citovane_v": [{"guid": "2881ccd5-9295-436a-8819-508e1e83627c:203991e3-7b02-4828-bdee-309b95859666", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6019200287.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/122/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/122/2019 z 24. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6019200287.1"}, {"guid": "2881ccd5-9295-436a-8819-508e1e83627c:59cb58f2-2db6-4390-b4ef-149fa06f9089", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6019200287.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/122/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/122/2019 z 24. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6019200287.1"}]}