{"guid": "8ba9e9e3-1f82-44a5-ad72-cbd2b138fff7:ec27fe6f-86d3-4887-bd98-7d4901f7f1f3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1", "spisova_znacka": "8Cdo/263/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/263/2019 z 23. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. septembra 2020, sp. zn. 8Cdo/263/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1", "identifikacne_cislo": "3514201804", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Oľga Trnková", "sudca_id": 80, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-olga-trnkova-80", "datum_vydania": "2020-09-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "IV. ÚS 293/2021", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:49ed7d6c-a74a-4d6f-bbdf-4165e3230085", "datum": "2021-06-07", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-3", "nazov": "§ 220 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-3", "nazov": "§ 393 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-145.odsek-1", "nazov": "§ 145 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-145.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-145"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-147.odsek-1", "nazov": "§ 147 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-147.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-147"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-145", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-147"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ec27fe6f-86d3-4887-bd98-7d4901f7f1f3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/263/2019\n3514201804\n23. 09. 2020\nJUDr. Oľga Trnková\nECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Prima banky a. s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11,\nIČO: 31 575 951, zastúpenej Advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v\nBratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovaným 1/ K.. K. U., bývajúcemu v K., T. Q. XXX,\n2/ X.. C. U., bývajúcemu v K., T. Q. XXX, zastúpených JUDr. Annou Kašparovou, advokátkou v Novom\nMeste nad Váhom, Malinovského 43, o 50 000 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nové\nMesto nad Váhom pod sp. zn. 10C/335/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v\nTrenčíne z 26. februára 2019 sp. zn. 6Co/173/2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 26. februára 2019 sp.\nzn. 6Co/173/2018 a rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 15. februára 2018 č. k.\n10C/335/2014 - 306 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom na ďalšie\nkonanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom z 15. februára 2018 č. k. 10C/335/2014 - 306\nžalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia voči žalovaným 50 000 €, zamietol a žalovaným\npriznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobkyňa\nsa voči žalovaným domáhala zaplatenia pohľadávky titulom zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá medzi\nžalobkyňou ako veriteľom a obchodnou spoločnosťou K., v rámci ktorej žalovaní ako fyzické osoby\n(nie akcionári) urobili písomné vyhlásenie, ktorým sa zaručili celým svojím majetkom, že finančne\nuspokoja veriteľa, ak mu vzniknú neuhradené splatné pohľadávky dlžníka. Medzi stranami sporu nebolo\nsporné, že ku dňu 31. júna 2016 je splatná pohľadávka žalobkyne vo výške 341 353,87 €, pričom\nžalobkyňa si z tejto sumy uplatňuje časť istiny vo výške 50 000 €. Poukázal na to, že vo veci vedenej\nna Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 10C/118/ 2015 manželka žalovaného 2/ sa\ndomáhala, aby súd určil, že vyhlásenie ručiteľa žalovaného 2/ č. 4250038608 z 18. júna 2013 za dlhy\nobchodnej spoločnosti K. je neplatné. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným 2/ sú manželia, žalovaný\n2/ pracoval v tejto obchodnej spoločnosti a vykonával funkciu člena štatutárneho orgánu - predsedu\npredstavenstva. Na túto obchodnú spoločnosť bol vyhlásený konkurz a žalovaný 2/ ako ručiteľ podpísal\nvyhlásenie, ktorým sa žalobkyni zaručil, že uhradí akúkoľvek pohľadávku voči obchodnej spoločnosti.\nNa základe úverovej zmluvy a jej dodatkov poskytla žalobkyňa obchodnej spoločnosti kontokorentný\núver vo výške 550 000 € za účelom financovania prevádzkových nákladov v rámci jej podnikateľskej\nčinnosti. Splatnosť úveru bola dohodnutá na 17. apríla 2014. Nakoľko spoločnosť K. je v konkurze\nstal sa splatným celý dlh z úverovej zmluvy, ktorý žalobkyňa vyčíslila na 545 416,76 € a následne\npristúpila k vymáhaniu dlhu titulom ručenia aj voči žalovanému 2/, ktorý nemal súhlas manželky k\nprevzatiu ručiteľského záväzku. Žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá z procesných dôvodov, a to\nnepreukázania naliehavého právneho záujmu. Preto sa prejudiciálne zaoberal touto otázkou v konaní\no plnenie a dospel k záveru, že manželka žalovaného 2/ sa v danom prípade domáhala určenia\nneplatnosti právneho úkonu - ručiteľského vyhlásenia žalovaného 2/. Z hľadiska právneho posúdenia\nbolo rozhodujúce, či právny úkon uskutočnený žalovaným 2/ sa týkal spoločných vecí patriacich do\n\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov a či išlo o vybavovanie bežnej veci. Z uvedených dôvodov\ndospel k záveru, že tento úkon je postihnutý relatívnou neplatnosťou, ktorej sa manželka žalovaného 2/\nriadne dovolala, a preto bolo potrebné na tento úkon prihliadať, aby sa odstránil stav právnej neistoty.\nPre úplnosť uviedol, že povinnosťou súdu je z úradnej povinnosti zisťovať, či ručiteľské vyhlásenie\nžalovaným 2/ nie je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ a rozobral, kedy je právny\núkon v rozpore s dobrými mravmi. Nemal pochybnosť o tom, že účelom právneho úkonu realizovaného\nžalobkyňou z 18. júna 2013 bolo vytvorenie možnosti exekučného uspokojenia pohľadávky veriteľa z\nmajetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Obdobne prejudiciálne posúdil aj\nručiteľské vyhlásenie žalovaného 1/, ktoré bolo napadnuté jeho manželkou v konaní vedenom pod\nsp. zn. 12C/118/2015. Podľa názoru súdu sa ručiteľským vyhlásením neprimerane zasiahlo do práv\na oprávnených záujmov manželky žalovaného 1/, nakoľko medzi stranami nebolo sporným ani to, že\nžalovaní nedisponujú takým majetkom, aby v prípade jeho predaja za účelom uspokojenia pohľadávky\nžalobkyne mohla byť uspokojená celá pohľadávka žalobkyne a zároveň neboli ohrozené základné\nživotné potreby žalovaných a ich rodín. Nestotožnil sa s názorom žalovaných, že vyhlásenie bolo\nurobené v tiesni. Vzhľadom na to, že súd prejudiciálne skonštatoval, že ručiteľské vyhlásenia žalovaných\nsú neplatné, zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie\nžalovaných. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie, aby svoje rozhodnutie dôkladne odôvodnil v\nzmysle § 220 CSP a vysporiadal sa s možným porušením zásady dodržania právnej istoty v otázke\nočakávania výsledku súdneho rozhodnutia. Žalobkyňa poukázala na ustálenú súdnu prax, najmä na\njudikát najvyššieho súdu vedený pod R 61/1973, kde súd konštatoval, že k ručiteľskému záväzku\njedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Ďalej na judikát R 1/1998 a rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/123/2008, kde súd konštatoval, že samotná možnosť exekučného postihu\ncelého majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov na vymoženie pohľadávky len jedného\nz manželov nezakladá rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi, pretože ide o zákonom výslovne\npredpokladanú možnosť konštituovanú v § 147 ods. 1 OZ. Uviedol, že žalovaní poukázali na nález ÚS\nSR sp. zn. ÚS 26/2010 z 8. decembra 2010 a na závery z neho vyplývajúce a s odkazom na tento\nnález predložili viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, z ktorých súd vybral uvedené právne vety. Z\npredložených rozhodnutí je podľa súdu zrejmé, že judikatúra z roku 1973 je čiastočne prekonaná a\nodklon od tejto ustálenej judikatúry je možné použiť aj v tomto konkrétnom prípade. Konštatoval, že jeho\nrozhodnutie nie je ani prekvapivé, keď v konaní bolo predložených minimálne päť obdobných rozhodnutí\ns obdobným právnym záverom, ktoré sú aj časovo „mladšie“ ako predchádzajúca súdna prax. Pre\núplnosť uviedol, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení nevyslovil žiadny právny názor ako má\nsúd prvej inštancie vec hmotnoprávne posúdiť, pričom vec bola zrušená z procesnoprávnych dôvodov,\nteda súd prvej inštancie mal za to, že sa riadil pri novom rozhodnutí názorom odvolacieho súdu, riadne\nsa vysporiadal s prejudiciálnymi otázkami a odklon od judikatúry náležite odôvodnil. O trovách konania\nrozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.\n2. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 26. februára 2019 sp. zn. 6Co/173/2018\nrozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným priznal voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %. Odvolací súd preskúmal všetky námietky žalobkyne a stotožnil sa\nso skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Uviedol, že súd prvej inštancie vykonal\ndokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, dospel k skutkovým záverom, ktoré majú oporu\nvo vykonanom dokazovaní a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil.\nOdôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie podrobne a zrozumiteľne objasňuje skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, preto nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje právo strán na spravodlivé\nsúdne konanie. V tomto smere je preto odvolacia námietka nedôvodná. Ani v odvolacom konaní\nneboli žalobkyňou tvrdené a preukázané také skutočnosti, ktoré by mali mať za následok odlišné\nrozhodnutie v danej veci. Z tohto dôvodu si osvojil dôvody napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie\nvo svojom rozhodnutí na základe argumentácie žalovaných riešil predbežnú otázku, a to, či sa manželky\nžalovaných účinne dovolali relatívnej neplatnosti právnych úkonov ich manželov, pričom vychádzal z\naktuálnej judikatúry súdov SR, ktorú citoval a podrobne vyhodnotil uvedený nález ÚS SR. Odvolací\nsúd poukázal na to, že odvolateľom citované rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/123/2008\nbolo zrušené ústavným súdom, v ktorom sa ústavný súd od žalobcom citovanej judikatúry odklonil a\nšpecifikoval dôvody ústavného súdu. Následné rozhodnutia krajských súdov reflektovali na uvedený\nnález ústavného súdu. V tejto súvislosti zdôraznil, že judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný\nprávny názor sa aplikuje aj do minulosti. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy,\nnejde o zmenu právneho pravidla, ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Súd prvej\ninštancie v zmysle uvedeného rozboru rešpektuje závery odvolacieho súdu vyslovené v zrušujúcom\n\nrozhodnutí, keď neodôvodnil odklon od ustálenej judikatúry. Odvolací súd mal za to, že v danej veci\nsp. zn. I. ÚS 26/2010 išlo o skutkový stav obdobný súdenej veci s tým rozdielom, že tu ide o ručiteľský\nzáväzok, ktorý by ale v konečnom dôsledku vyvolal rovnaké právne následky, preto odvolací súd zhodne\ns názorom súdu prvej inštancie nevidel dôvod odkloniť sa od právneho názoru vysloveného ústavným\nsúdom v citovanom rozhodnutí, v ktorom ústavný súd naviac zdôvodnil aj odklon od staršej judikatúry\nvo vzťahu k § 145 ods. 1 OZ. Na základe toho je právne posúdenie veci súdom prvej inštancie správne\na odvolacie námietky žalobkyne sú nedôvodné. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396\nods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.\n3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorého prípustnosť vyvodzovala\nz § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Uviedla, že odvolací súd sa odchýlil od publikovaných záverov\nNajvyššieho súdu SR v rozhodnutiach R 61/1973, R 1/1998 pri posúdení predbežnej otázky, či na\nplatné prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov je potrebný súhlas druhého manžela v\nzmysle § 145 ods. 1 OZ. Judikatúra dovolacieho súdu v obdobných prípadoch stabilne konštatuje,\nže k platnému prevzatiu ručiteľského záväzku, zmluvy o výpožičke alebo dohody o pristúpení k\nzáväzku nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručenia vzniká záväzok výlučne jednému z\nmanželov, keďže nejde o dispozíciu so spoločnou vecou resp. výkon správy spoločných vecí obidvoch\nmanželov. Medzičasom nedošlo k relevantnej zmene právnej úpravy. Nález ÚS SR nepredstavuje\nodklon od judikatúry dovolacieho súdu pri posúdení spornej právnej otázky, keď následne citoval právnu\nvetu tohto nálezu a z jeho odôvodnenia a konštatoval, že právna veta nálezu ani pri extenzívnom\nvýklade neneguje právne závery prezentované v uvedených judikátoch. Namiesto toho apeluje na\npovinnosť súdu zohľadniť individuálne okolnosti prípadu a prihliadať na ne aj cez prizmu dobrých\nmravov. Ústavný súd teda vytkol dovolaciemu súdu len to, že v individuálnom prípade opomenul\npreskúmateľne posúdiť, či sa sporné právne úkony nepriečia dobrým mravom. Nie je akceptovateľný\nuvedený zjednodušený právny záver odvolacieho súdu. Poukázala na závery vyplývajúce z nálezu\nústavného súdu a na odôvodnenie odvolacieho súdu, keď z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd\núčelovo použil vo svojom odôvodnení iba „výňatky“ z nálezu ústavného súdu, bez zohľadnenia celého\nkontextu rozhodnutia. Pokiaľ ide o odklon od ustálenej rozhodovacej praxe v odvolaní poukazovala\nna ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, založenú práve na publikovaných rozhodnutiach\nR 61/1973 a R 1/1998 i pred vydaním nálezu ústavného súdu v rozhodnutiach dovolacích súdov\n(sp. zn. 4Cdo/123/2008, 3Cdo/330/2006, 2Cdo/99/2009) a po vydaní nálezu (sp. zn. 4Cdo/234/2010\na odvolacích súdov). Napriek tomu odvolací súd zdôvodňoval odklon od početne citovanej judikatúry\niba poukazom na jediný nález ústavného súdu, ktorého závery navyše dezinterpretoval. Následne\npoukázala na to, že k povinnosti zohľadňovania vlastnej judikatúry všeobecnými súdmi a k odlišnej\nrozhodovacej činnosti súdov o tej istej otázke sa viackrát vyjadril aj ústavný súd, a to aj v uvedených\nnálezoch. Vychádzajúc z citovaných nálezov sa žalobkyňa domnievala, že odvolací súd pri posudzovaní\nplatnosti prevzatia ručiteľských záväzkov žalovanými svojvoľne nezohľadnil doterajšiu neprekonanú\njudikatúru najvyššieho súdu a argumentačne sa s ňou nevysporiadal. Takýmto postupom neposkytol\nstranám dôkladné odôvodnenie podľa § 393 ods. 3 CSP v spojení s čl. 2 ods. 3 CSP. Racionálna a\nvecná argumentácia odvolacieho súdu v rovine konštruktívnej odbornej polemiky s ustálenými závermi\ndovolacieho súdu v odôvodnení absentuje. Vyjadril sa aj k nereálnej možnosti banky objektívne preveriť\nosobný stav ručiteľa z rozvedených dôvodov. Uzavrel, že ak má právo slúžiť potrebám praktického života,\nnemožno ani pri eventuálnom zvažovaní odklonu od pôvodných a stále aktuálnych záverov dovolacieho\nsúdu v uvedených judikátoch nechať bez povšimnutia, že postup manželov môže byť v niektorých\nprípadoch špekulatívny, koordinovaný a účelový. Nemá možnosť preverenia, či konkrétny ručiteľ uzavrel\nmanželstvo. Ak by sa pripustilo, že na ručenie je vždy potrebný súhlas druhého manžela, viedlo by to k\nabsurdnému záveru, že každé ručenie fyzickej osoby bude vopred právne neisté. To je v podmienkach\nmateriálneho právneho štátu absurdný následok, ktorý nemožno akceptovať.\n4. Žalovaní v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie z rozvedených dôvodov odmietnuť\nalternatívne zamietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že\ndovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429\nods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť\ndovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a\nzároveň dôvodné.\n\n6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je\nprípustné dovolanie, len ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne podanie dovolania\nnepripúšťa, nemožno rozhodnutie odvolacieho súdu úspešne napadnúť dovolaním; rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n7. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania konkrétne z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP tvrdiac,\nže v napadnutom rozhodnutí pri riešení predbežnej otázky, či na platné prevzatie ručiteľského záväzku\njedným z manželov je potrebný súhlas druhého manžela v zmysle § 145 ods. 1 OZ sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej judikatúry (R 61/1973, R 1/1998).\n8. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n9. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho\nsúdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho\nposúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce\nniektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne\nodôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach §\n431 až § 435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016 a 6Cdo/113/2017).\n10. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej\nriešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o\nsituáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo\nna zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ako dôvod\nprípustnosti dovolania sa „viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo\nstrany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej\notázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného\nvýznamu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky“. Števček,\nFicová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár,\nNakladatelství C.H. BECK. Bratislava 2016, str. 1382.\n11. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalobkyne je potrebné uviesť, že v zmysle judikátu R 71/2018\ndo ustálenej súdnej praxe v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi\nzmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v\nZbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine\nNajvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj\nrozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch I., II. a IV.,\nvydaných SEFT Praha v roku 1974, 1980 a 1986.\n12. K spôsobu, ktorým žalovaná 2/ v danom prípade odôvodňuje prípustnosť dovolania, najvyšší súd\nuvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu v civilnom sporovom konaní spravidla predchádza riešenie\ncelého radu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok s rôznym významom pre rozhodnutie. Na\npodklade ich postupného riešenia civilný súd niektorým otázkam priznáva relevanciu, iné posudzuje\nako bezvýznamné pre svoje rozhodnutie. Právna otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 CSP musí\nbyť preto v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý dovolaciemu súdu\numožňuje prijať záver o tom, konkrétne o ktorú otázku dovolateľovi ide a či vo vzťahu k nej je daná\nprípustnosť (a v prípade prípustnosti aj dôvodnosť) dovolania. Je pritom potrebné si uvedomiť, že\ndovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“ (2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017,\n4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší „odvolací\nsúd“, resp. súd, ktorý by mohol a mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy oboch inštancií; nemôže\npreto posudzovať všetky otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi\nprvoinštančným, odvolacím a dovolacím konaním). Treba tiež zdôrazniť, že dovolací dôvod spočívajúci v\n\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať rovnako,\nako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (8Cdo/140/2018, 8Cdo/157/2018). Dovolací súd\nuž opakovane vo svojich rozhodnutiach uviedol, že v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania\nnie je oprávnený a ani povinný zakladať svoje úvahy na domnienkach alebo predpokladoch o tom,\nktorú otázku mal dovolateľ na mysli pri svojej argumentácii, že ide o právnu otázku, pri ktorej riešení\nsa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nSama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti\njeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému,\nvýznamovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (3Cdo/28/2017,\n4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017).\n13. Preskúmaním obsahu dovolania dovolací súd konštatuje, že dovolateľ si túto povinnosť splnil; v\ndovolaní právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, vymedzil dostatočne určito.\nSúdiac podľa obsahu dovolania (čl. 11, § 124 ods. 1 CSP) v nadväznosti na dovolaciu argumentáciu\nnastolenú v dovolaní, a tým tvoriacu materiálny predmet samotného dovolacieho konania a vychádzajúc\nz poznania vlastnej rozhodovacej praxe (teda aj to, či daná právna otázka bola (nebola) dovolacím\nsúdom riešená, dovolací súd prípustnosť dovolania vyvodil z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Podľa žalobkyne\nsa odvolací súd svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej súdnej praxe, za ktorú pokladala rozhodnutia\npod č. R 61/1973, podľa ktorého „K ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas\ndruhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský\nzáväzok obidvoch manželov“. Tiež od rozhodnutia pod č. R1/1998, podľa ktorého odôvodnenia „Ale\ni keby bola podaná žaloba včas, k ručiteľskému zväzku žalovaného v druhom rade nebol potrebný\nsúhlas žalobkyne, lebo právnym úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok, nevzniká\nspoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, ale samotný záväzok manžela, ktorý záväzok prevzal (viď\nrozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené pod č. 61/1973Zb. rozhodnutí ). Druhý manžel bude prípadne\npovinný trpieť pri súdnom výkone rozhodnutia uspokojenie zo spoločného majetku“.\n14. V danej veci sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným zaplatenia 50 000 € s príslušenstvom z\ndôvodu, že medzi ňou ako veriteľom a obchodnou spoločnosťou K.. bola uzavretá úverová zmluva, na\nzáklade ktorej bol tejto spoločnosti poskytnutý úver v určenej výške. K úverovej zmluve bol uzavretý\ndodatok č. 20, podľa ktorého sa žalovaní v celom rozsahu zaručili ako fyzické osoby na zaplatenie\núverovej pohľadávky a uznesením Okresného súdu Trenčín sa voči dlžníkom začalo konkurzné konanie\na pohľadávka žalobkyne sa stala splatnou. Súd sa preto prejudiciálne zaoberal otázkou platnosti\nručiteľského vyhlásenia žalovaných, na ktoré nebol daný súhlas ich manželiek. Dospel k záveru, že\nručiteľské vyhlásenia sú neplatné, preto žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaných.\nS týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa s takýmto\nzáverom nesúhlasila a argumentovala práve závermi vyplývajúcimi z ustálenej rozhodovacej praxe, a\nto najmä judikátom najvyššieho súdu vedeného pod č. R 61/1973 a tiež judikátom pod č. R 1/1998. Ale\nvzhľadom na závery nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/2019 z 8. decembra 2010, na ktorý naopak\npoukázali žalovaní a s odkazom naň aj na viaceré citované rozhodnutia krajských súdov dospel k záveru,\nže judikatúra z roku 1973 je čiastočne prekonaná a je možný odklon od nej. Odvolací súd, na rozdiel od\nnázoru žalobkyne, mal za to, že v danej veci a vo veci nálezu ústavného súdu pod sp. zn. I. ÚS 26/2010\nišlo o skutkový stav obdobný stavu súdenej veci s tým rozdielom, že v danej veci ide o ručiteľský záväzok,\na preto nevidel dôvod sa od názoru ústavného súdu odkloniť. Na základe toho považoval predbežnú\nprávnu otázku relatívnej neplatnosti ručiteľských vyhlásení žalovaných za správne vyriešenú.\n15. V súvislosti s riešením predbežnej otázky, potrebnej pre posúdenie dôvodnosti žaloby na plnenie,\ndovolací súd okrem už citovaných rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí, od ktorých sa podľa\ndovolateľa odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) odklonil, poukazuje na závery vyslovené v\nuznesení najvyššieho súdu z 27. mája 2020 sp. zn. 1Cdo/27/2017, z odôvodnenia ktorého vyplýva:\n„11. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom\nodporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.\n12. Podľa § 145 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže\nvybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny\n\núkon neplatný. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia\nspoločne a nerozdielne.\n13. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka upravuje právny vzťah bezpodielových\nspoluvlastníkov k tretím osobám, pokiaľ ide o spoločné veci. Podľa tohto ustanovenia môže bežné\nveci týkajúce sa spoločnej veci vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas\noboch manželov, inak je právny úkon v zmysle ustanovenia § 40a neplatný, avšak za predpokladu, že\ndruhý z manželov sa tejto neplatnosti dovolá. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú voči\ntretím osobám oprávnení a povinní obaja manželia solidárne. Pojem \"bežná vec\" nie je v Občianskom\nzákonníku definovaný a zákon neuvádza ani hľadiská rozhodujúce pre jeho odlíšenie od pojmu \"ostatná\nvec\". Preto pri ich posudzovaní treba vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, s prihliadnutím na\npovahu a hodnotu veci, na účel, na ktorý obvykle slúži, na zamýšľanú dispozíciu ňou a pod.\n14. Súdna prax je dlhodobo ustálená v názore, podľa ktorého vybavovanie spoločných vecí manželov\nzahŕňa tak správu, ako aj dispozíciu s majetkom, napr. dispozíciu s úsporami (R 46/1966, R\n104/1967). Tento záver bol potvrdený vysvetľujúcim rozborom Najvyššieho súdu ČSR (R 42/1972) a\nzosumarizovaný Najvyšším súdom SSR (R 61/1973), ktorý jasne zadefinoval, že vybavovanie vecí\ntýkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu spoločnými vecami, ako aj ich správu. Táto\nargumentácia viedla súdy k tomu, že ručiteľský záväzok len jedného z manželov nepovažovali za\nvybavovanie veci týkajúcich sa spoločných vecí, a teda, že k ručiteľskému záväzku jedného z manželov\nnie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká\nspoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. Vychádzalo sa zo záveru, že prevzatie ručiteľského\nzáväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako\ndispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o\núkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž\nnezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti.\n14.1. Na tento judikát nadviazala súdna prax následne tak, že zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným\nz manželov (3 Cz 57/73) alebo uznanie dlhu len jedným z manželov (3 Cz 27/86) nepovažovala za\nvybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí, keďže nejde ani o dispozíciu, ani o správu spoločných\nvecí. Súhlas druhého z manželov tak nebol potrebný.\n14.2. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v neskoršej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že medzi\nvybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov\n(R 71/1994), ani prevzatie ručenia (R 1/1998), ani pristúpenie k záväzku tretej osoby a ani súhlas s\nvykonateľnosťou notárskej zápisnice (4Cdo/123/2008, 4Cdo/234/2010).\n15. Právna teória je rovnako vzácne jednotná (už niekoľko desaťročí) v tom, že § 145 Obč. zákonníka\nsa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou\nbezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov nebola\nexistenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Druhý z manželov je pritom - v zmysle\n§ 147 Obč. zákonníka - povinný strpieť uspokojenie veriteľovej pohľadávky aj z bezpodielového\nspoluvlastníctva. Opačný výklad by neodôvodnene znížil princíp ochrany tretích osôb (veriteľov) a\ndlžníkov by priamo viedol k tomu, ako sa vyhnúť plneniu záväzkov.\n16. Opačný názor na posudzovanú otázku zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z\n10. augusta 2011 sp. zn. 6Cdo/88/2011. V označenom rozhodnutí išlo o situáciu, keď bolo predmetom\nkonania určenie neplatnosti dohody o pristúpení k peňažnému záväzku iného dlžníka a tiež určenie\nneplatnosti vyhlásenia žalovaného 2/ o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sp. zn. N\n294/2004, Nz 62066/2004 z 2.8.2004 notárom S.. X. Q., N.. Týmto rozhodnutím sa najvyšší súd\nodklonil od právneho názoru zastávaného doterajšou judikatúrou. Vyslovil záver, že „dohoda o pristúpení\nk záväzku, uzavretá jedným z manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a\npreto aplikácia § 145 ods. 1 Obč. zákonníka neprichádza do úvahy v danej veci nebolo správne.\nKeďže použitie uvedeného ustanovenia v prejednávanej veci bolo závislé od toho, či žalovaný 2/\nako manžel žalobkyne vlastnil v čase uzavretia dohody o pristúpení k záväzku mimo masy BSM\nmajetok relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa,\npredpokladom správneho právneho posúdenia veci bolo objasnenie tejto skutkovej okolnosti“. Tento\nzáver vyslovil rešpektujúc právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený nálezom z 8.\ndecembra 2010 sp. zn. I. ÚS 26/2010, v ktorom okrem iného ústavný súd rozhodol o tom, že rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2009 sp. zn. 4Cdo/123/2008 sa zrušuje a vec\n\nsa vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, pričom v závere odôvodnenia rozhodnutia konštatoval,\nže len ak nebudú splnené podmienky pre záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s\ndobrými mravmi, pristúpi odvolací súd k posúdeniu jeho platnosti z hľadiska ustanovenia § 145 ods. 1\nObč. zákonníka.\n17. Najvyšší súd v označenom rozhodnutí v časti svojho odôvodnenia taktiež uviedol „Vzhľadom na\nprávny názor ústavného súdu o nevyhnutnosti posúdiť označený právny úkon aj cez prizmu dobrých\nmravov, pretože sa javí, že môže ísť o právny úkon priečiaci sa dobrým mravom, a teda neplatný v\nzmysle § 39 Obč. zákonníka, bude potrebné, aby sa odvolací súd najprv zaoberal touto možnosťou.\nNeplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi je absolútnou neplatnosťou. Z povahy\nabsolútnej neplatnosti právneho úkonu je zrejmé, že vylučuje zároveň jeho relatívnu neplatnosť. Keďže\naj posúdenie platnosti právneho úkonu z hľadiska dobrých mravov v predmetnej veci závisí v zmysle\nzáverov ústavného súdu od objasnenia skutkových okolností, a to či hlavný dlžník (spoločnosť X., v\nktorej bol žalovaný 2/ jedným z dvoch spoločníkov a konateľom) a pristupujúci dlžník (žalovaný 2/)\nmali vo svojom výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou a boli reálne schopní\nsplniť záväzok (v sume 1 115 735,40 Sk s prísl.), resp. či cieľom konania žalovaných (ktorého prejavom\nbolo uzavretie dohody o pristúpení k záväzku) bolo vytvorenie možnosti exekučného uspokojenia\npohľadávky z vecí patriacich do BSM, bude potrebné doplniť dokazovanie na ich riadne zistenie.\nV súvislosti s hlavným dlžníkom vyvoláva totiž pochybnosti prednes samotného žalovaného 2/na\nodvolacom pojednávaní, na ktorom uviedol, že v čase uzavretia dohody o pristúpení k záväzku mali\nvo firme X. na sklade zásoby v hodnote 22 mil. Sk a že bol presvedčený, že to bude na úhradu\nspornej pohľadávky stačiť. Len ak nebudú splnené podmienky pre záver o absolútnej neplatnosti\nprávneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, pristúpi odvolací súd k posúdeniu jeho platnosti z hľadiska\nustanovenia § 145 ods. 1 Obč. zákonníka“.\n18. Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 26/2010 sa zaoberal otázkou ako vnímať formuláciu\n„vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí“ v súvislosti s bezpodielovým spoluvlastníctvom\nmanželov. Problematiku prejednával ústavný súd po tom, čo najprv Okresný súd v rozsudku sp.\nzn. 13C/78/05 z 8. júna 2006 uzavrel, že pre nedostatok súhlasu sťažovateľky s napadnutými\nprávnymi úkonmi sú tieto s poukazom na § 40a Obč. zákonníka relatívne neplatné, a preto žalobe\nsťažovateľky v celom rozsahu vyhovel. Potom na odvolanie spoločnosti W., spol. s r. o., Krajský súd\nv Bratislave rozsudkom z 13. novembra 2007 sp. zn. 5Co/420/06 rozsudok okresného súdu zmenil\ntak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Krajský súd rozsudok odôvodnil v podstate tým, že pristúpením\nk záväzku nevznikol spoločný záväzok manželov, iba manžel sťažovateľky sa stal spoludlžníkom, a\nteda individuálnym účastníkom predmetných úkonov, ktoré podľa záveru krajského súdu nezaložili\nsťažovateľke žiadne práva ani povinnosti a primárne sa netýkajú spoločných vecí, tak ako to predpokladá\n§ 145 ods. 1 Obč. zákonníka. Podľa krajského súdu sa veriteľ môže domáhať splnenia záväzku len od\nmanžela sťažovateľky, a nie od nej samotnej. Proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu sťažovateľka\npodala dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom napadnutým sťažnosťou zamietol, pričom sa v podstate\nstotožnil so závermi krajského súdu. Ústavný súd sa v uvedenom náleze odklonil od dovtedajších\nrozhodnutí súdov SR a dovtedy uznávanú zásadu, podľa ktorej nejde o spoločnú vec, ak jeden z\nmanželov uzatvára úverovú zmluvu, či zmluvu o pôžičke, prípadne uzatvára zmluvu o ručení.\n18.1. V rámci odôvodnenia Ústavný súd SR uviedol: „Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce\npri hľadaní práva, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého\nprípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu\nzohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdnej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých\nmravov, keďže nesúlad s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah\nzmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania\nvýslovne namieta“.\n18.2. Svoje rozhodnutie a názor opiera Ústavný súd SR tým, že právnym dôsledkom tohto úkonu nastáva\nprávny stav, že v prípade nesplnenia tohto záväzku manželom sťažovateľky sa veriteľ môže domáhať\nv exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM, teda predajom\nspoločných vecí - hnuteľných či nehnuteľných tvoriacich masu BSM (§ 147 ods. 1 Obč. zákonníka).\n18.3. Ústavný súd v uvedenom náleze uviedol, že najvyšší súd prílišným formalizmom a neprípustne\nzužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospel k záverom,\nktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujúce do základných práv žalobkyne na súdnu ochranu a\nna spravodlivé súdne konanie. Vyslovil názor, že ak dôsledkom právneho úkonu (dohody o pristúpení k\nzáväzku, uzavretej len jedným z manželov) je stav, keď sa veriteľ v zmysle § 147 ods. 1 Obč. zákonníka\n\nmôže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky voči jednému z manželov aj z\nmajetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“), potom účinky tohto\nprávneho úkonu sa môžu prejaviť vo sfére spoločných vecí tak, ako to má na mysli § 145 ods. 1 Obč.\nzákonníka. Pre aplikáciu tohto ustanovenia nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah\nprávneho úkonu k spoločným veciam, ale je postačujúce, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy) či\nvzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. So záverom\nnajvyššieho súdu, že dohoda o pristúpení k záväzku sa netýka spoločných vecí, a preto je vyňatá z\naplikácie § 145 ods. 1 Obč. zákonníka by sa dalo súhlasiť, ak by manžel, ktorý ju uzavrel, mimo masy\nBSM vlastnil majetok relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom exekučného konania jeho\nveriteľa.\n18.4. Ústavný súd v uvedenom spore s ustanovením § 145 Obč. zákonníka sa vysporiadal tak, že\nkonštatoval, že v danej veci sťažovateľky však nešlo o spor, či ide o bežnú alebo ostatnú vec, ale o to,\nči dohoda o pristúpení k dlhu sa vôbec týka spoločných vecí.\n19. V prejednávanej veci z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a namietaného rozsudku\nodvolacieho súdu, ktoré je potrebné zohľadniť ako jeden organický celok, vyplýva, že sa so žalobkyňou\nuplatneným nárokom - určenie neplatnosti vyhlásenia ručiteľa E. K. zo 7. júna 2006 za dlžníka obchodnú\nspoločnosť O. vyporiadali tak, že konštatovali, že je zistený skutkový stav potrebné podriadiť pod\nustanovenie § 145 ods. 1 Obč. zákonníka, a teda prevzatie ručiteľského záväzku žalovaným 1/ nebolo\nbežnou záležitosťou (vzhľadom na povahu a výšku záväzku) a účinky tohto právneho úkonu mali\nspôsobilosť sa prejaviť vo sfére spoločných vecí, pretože v čase uskutočnenia ručiteľského vyhlásenia,\nani v súčasnosti nedisponuje majetkom v takej výške, aby postačoval na exekučné uspokojenie\npohľadávky veriteľa. Podľa názoru krajského súdu v danej veci bolo potrebné vychádzať z nálezu\nÚstavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. decembra 2010.\n20. Vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu v danej veci zdieľa názor súladný s väčšinovým názorom\nsúdnej praxe (R 71/2018) a právnej teórie. S názorom vyjadreným v rozhodnutí najvyššieho súdu sp.\nzn. 6Cdo/88/2011 sa senát 1C nestotožňuje.\n21. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy\nv materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia\njej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu treba pri interpretácii\nprávnych noriem v prvom rade vychádzať z jazykového výkladu, ktorý sa musí následne konfrontovať so\nsystematickými súvislosťami, účelom zákona a požiadavkou ústavne súladného výkladu. Až v prípade,\nak si to vyžaduje niektorá z týchto okolností, sa treba od znenia zákona odkloniť (napr. III. ÚS 341/07).\n22. Ustanovenie § 145 Obč. zákonníka sa vzťahuje na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t.\nj. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len\njedným z manželov nie je existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Ustálená\nprax dovolacieho súdu hovorí, že tieto úkony sa priamo netýkajú už nadobudnutého majetku v BSM.\nUzavretím takýchto zmlúv len jedným z manželov teda nevzniká spoločný záväzok manželov, ale\niba individuálny záväzok toho manžela, ktorý zmluvu sám uzatvoril. V širšom kontexte existencie\nspoločného majetku manželov sa však takáto pôžička, či úver dotýka spoločného majetku manželov,\nnakoľko podľa § 147 Obč. zákonníka platí, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá\nvznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho\ndo bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nepriaznivé dopady vyplývajúce z tohto ustanovenia\npre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie bezpodielového\nspoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu manželov do doby,\npokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a rozsah bezpodielového\nspoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov riešiť len zmenou rozsahu\nbezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom.\n23. Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 145 Obč. zákonníka a z ustálenej judikatúry a rozhodovacej\npraxe všeobecných súdov; ktorej zásadnú zmenu v danej otázke neprinieslo ani rozhodnutie Ústavného\nsúdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010, ktorým nižšie súdy v danej veci argumentovali; dovolací súd\nza udržateľný považuje iba taký výklad ustanovenia § 145 Obč. zákonníka, podľa ktorého zmluva o\npristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového\nspoluvlastníctva manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia\n\ncitovaného ustanovenia je v tomto prípade vylúčená. V tomto smere odkazuje na konštantnú judikatúru,\nod ktorej nemal dôvod sa odkloniť, keďže pri nezmenenej právnej úprave je stále použiteľná; a zo\nzáverov ktorej vyplýva, že za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri\nktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy.\nTýmto predmetom podľa § 143 Obč. zákonníka môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva,\nteda iba veci v právnom zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré\nslúžia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva; a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov;\nsa nepovažujú pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových\nvzťahov. Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva\naj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov podľa zásad platných pre vyporiadanie\ntohto spoluvlastníctva - ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle.\n24. Na rozdiel od individuálnych okolností prípadu prejednávaného Ústavným súdom v danom prípade\nbola vytvorená možnosť eliminovať a vyhnúť sa nepriaznivému dopadu pre toho manžela, voči\nktorému veriteľ nemá pohľadávku, zánikom a vyporiadaním, bezpodielového spoluvlastníctva manželov\ndohodou, súdnym rozhodnutím alebo fikciou vyporiadania podľa § 149 ods. 4 Obč. zákonníka. Účinky\nručiteľského vyhlásenia jedného z manželov sa tak nemuseli prejaviť vo sfére spoločných vecí, resp. vo\nsfére majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, prevzatý záväzok by neviedol k\nlikvidácii spoločného majetku a súčasne by sa docielila spravodlivá rovnováha pri kolízii práv, a to práva\nžalobkyne ako subjektu, ktorý neprevzal záväzok voči veriteľovi, ktorý by sa mohol v exekučnom konaní\ndomáhať uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM a práva veriteľa na uspokojenie\npohľadávky zabezpečenej ručením. Len na základe tej skutočnosti, že žalovaný 1/ nemal výlučný\nmajetok, ktorým by uspokojil pohľadávku svojho veriteľa, nemožno v súvislosti s predmetným právnym\núkonom hodnotiť ako správanie v rozpore s dobrými mravmi. Výsledky vykonaného dokazovania\nnepreukazujú, že v súvislosti s konaním žalovaných bolo predpokladaným cieľom ich konania vytvoriť\nmožnosť uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM. V priebehu konania výslovne\nžalovaný 1/ uviedol, že mal za to a veril tomu, že spoločnosti sa bude dariť, k ručiteľskému záväzku\npristúpil preto lebo chcel, aby spoločnosť mohla v danom smere podnikať a uskutočniť podnikateľský\nzámer. Za pozornosť stojí, že žalobkyňa a žalovaný 1/ svoje BSM zrušili v roku 2009 a keďže toto už\nnetrvá, nie je možné v súlade s § 147 Obč. zákonníka pohľadávku veriteľa len jedného z manželov,\nktorá vznikla za trvania manželstva, pri výkone rozhodnutia uspokojiť z majetku patriaceho do BSM.\nV súčasnej dobe totiž platí, že ak nedošlo k dohode o vyporiadaní BSM, po troch rokoch platí, pokiaľ\nide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu v akom každý z nich veci v BSM pre\nsvoju potrebu, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa, v ostatných platí, že sú v\npodielovom spoluvlastníctve. Z okolností daného prípadu nemožno vyvodiť extrémne nespravodlivý\nnásledok právneho úkonu (ručiteľský záväzok), ku ktorému sa zaviazal žalovaný 1/, prípadne konanie,\nktoré by odporovalo dobrým mravom. Pri hodnotení konania cez prizmu dobrých mravov je potrebné\nposudzovať správanie vo vzťahu k všetkým dotknutým subjektom.\n25. Názor zaujatý v rozhodnutí Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010 v rozhodovacej činnosti\ndovolacieho súdu až na jednu výnimku (rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/88/2011 výraznejšie sa nepresadil\n(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 23. apríla 2020 sp. zn. 5Cdo/148/2017). Súčasná platná\nprávna úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený v sfére mimo spoločných vecí prevziať\nna seba samostatné záväzky, t. j. zaväzovať sa v rámci občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych\nvzťahov, a to bez toho, aby takéto právne úkony bolo možné považovať za relatívne neplatné a tiež\npre prípad nedobrovoľného splnenia samostatného záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia\ni z majetku patriaceho do BSM, ku ktorému má druhý manžel ideálny podiel, a to v závislosti od\nskutočnosti, či výlučný majetok dlžníka bude postačujúci pre uspokojenie veriteľa. Ak právna úprava\nvo svojej podstate je neznesiteľná, nemožno sa od nej odkláňať len preto, že v istej oblasti vyvoláva\nnespravodlivosť. Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov obsiahnutá v § 143 a nasl. Obč.\nzákonníka z hľadiska účelu zákona nesmeruje k ochrane spoločného majetku pred sekundárnymi\ndopadmi úkonov jedného z manželov. Inak by zákonodarca nemohol v § 147 ods. 1 Obč. zákonníka\nzakotviť možnosť, aby sa pohľadávka veriteľa len jedného z manželov mohla pri výkone rozhodnutia\nuspokojiť z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov; ak by snaha o ochranu\nspoločného majetku napr. aj z dôvodu extrémnej nespravodlivosti existovala § 147 ods. 1 by ju znegoval.\nInak povedané ustanovenie § 147 Obč. zákonníka priamo pamätá aj na pohľadávky len proti jednému\nz manželov a pre tento prípad pripúšťa ich uspokojenie aj zo spoločného majetku.“\n\n16. Dovolací súd sa aj v prejednávanej veci stotožňuje so závermi vyslovenými v citovanom rozhodnutí\nnajvyššieho súdu, ktoré sú súladné aj s doterajšou judikatúrou uvedenom žalobkyňou, a to aj vo vzťahu\nk citovanému nálezu ústavného súdu, od ktorej sa súdy nižšej inštancie odklonili. Pokiaľ poukazovali na\ncitované rozhodnutia krajských súdov treba uviesť, že v súlade s citovaným rozhodnutím (R) nemožno\nich považovať za ustálenú súdnu prax.\n17. Žalobkyňa prípustnosť dovolania, ako bolo uvedené, vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,\nale súčasne namietala, že odvolací nielenže nezohľadnil doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu, ale\nargumentačne sa s ňou ani nevysporiadal, keď len formálne citoval, že „zhodne so súdom prvej inštancie\nnevidel dôvod odkloniť sa od právneho názoru vysloveného ústavným súdom v citovanom rozhodnutí,\nv ktorom ústavný súd naviac zdôvodnil aj odklon od staršej judikatúry vo vzťahu k § 145 ods. 1\nObčianskeho zákonníka.“\n18. Treba prisvedčiť dovolateľovi, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý\nprejudiciálne konštatoval, že ručiteľské vyhlásenia žalovaných sú neplatné, keď len poukázal na nález\nústavného súdu bez dôkladnej analýzy jeho dôvodov pri aplikácii na danú vec. Tiež na citované\nrozhodnutia odvolacích senátov bez toho, aby jasnými, zrozumiteľnými a presvedčivými argumentmi\nzdôvodnil, prečo je z nich zrejmé, že „judikatúra z roku 1973 je čiastočne prekonaná“ a bez toho, aby\nnásledne vecne vyargumentoval svoj odklon od doterajšej judikatúry pri prihliadnutí aj na konkrétne\nokolnosti danej veci a aké. Teda či je možné odklon od doterajšej judikatúry, ale napokon aj znenia\nzákona, zdôvodniť prípadnou extrémnou nespravodlivosťou vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti\ndanej veci.\n19. Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu ani nezodpovedá § 393 ods.\n3 CSP a súdu prvej inštancie § 220 ods. 3 CSP v zmysle ktorých „ak sa súd odkloní od ustálenej\nrozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.“ Teda\nrozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie nie sú dôkladne odôvodnené a presvedčivé\ntak, ako to vyžadujú citované zákonné ustanovenia vo vzťahu k odklonu od doterajšej judikatúry.\n20. Dovolací súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale aj súdu prvej inštancie zrušil a vec\nvrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, 2 CSP).\n21. V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia, znova aj o trovách pôvodného a\ndovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {"stav": {"sz": "IV. ÚS 293/2021", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:49ed7d6c-a74a-4d6f-bbdf-4165e3230085", "datum": "2021-06-07", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Co/173/2018", "guid": "44773529-6e66-4f45-8d7d-e57d1c31adf5:c0b6466b-3f24-4689-b53d-0c8fbc3dc7cf", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:acd35e62-7598-4a63-a296-262dfdeb3667", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.26.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2019 z 16. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-16", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.26.2019.1"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "5f7c6601-8c51-4686-95b9-23fa16c37201:9e87fb66-8d86-4f61-82a1-822655f57ab9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6110222413.1", "spisova_znacka": "8Cdo/140/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/140/2018 z 10. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-10", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6110222413.1"}, {"guid": "6b775fa0-528d-40a8-96bd-e32e4c29448d:76de5af9-8bf0-42f5-b62a-774e4a76c78e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5114236464.1", "spisova_znacka": "8Cdo/78/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/78/2017 z 13. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-13", "citacie_n": 396, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5114236464.1"}, {"guid": "5e3ea0b2-798c-4de2-8793-44b369967a71:c5a2c03c-ab47-42ad-bc48-8947598437e7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1", "spisova_znacka": "8Cdo/67/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/67/2017 z 14. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-14", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5416200769.1"}, {"guid": "49c77186-d9cf-4fa7-b370-8dc1fe4a3dfb:650248aa-dd24-47ec-9e63-67c0cf80b6f7", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5117224190.1", "spisova_znacka": "6Co/173/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/173/2018 z 29. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-11-29", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5117224190.1"}], "citovane_v": [{"guid": "8ba9e9e3-1f82-44a5-ad72-cbd2b138fff7:7c05184b-76b9-42c3-a477-6117856be556", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1", "spisova_znacka": "8Cdo/263/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/263/2019 z 22. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1"}, {"guid": "8ba9e9e3-1f82-44a5-ad72-cbd2b138fff7:84fb7ad4-a905-4b6a-b8d5-80192204c84b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1", "spisova_znacka": "8Cdo/263/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/263/2019 z 22. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1"}, {"guid": "8ba9e9e3-1f82-44a5-ad72-cbd2b138fff7:e2299068-d202-4781-99da-ad12d54b6cba", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1", "spisova_znacka": "8Cdo/263/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/263/2019 z 22. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:3514201804.1"}]}