Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/19/2020 z 19. 5. 2020 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. mája 2020, sp. zn. 7Sžsk/19/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:2018200293.1 Najvyšší súd | 7Sžsk/19/2020 | ECLI:SK:NSSR:2020:2018200293.1 | 2020-05-19 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, § 461 SSP, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3f91ccc8-f1f5-4756-a60f-dcee348707d9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200293.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžsk/19/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200293
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:2018200293.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej,
PhD. a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobkyne:
Ing. F. Q., narodená XX. P. XXXX, bytom v X., T.. O. Č.. XX/XX, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti vyjadrenia (opatrenia)
žalovanej z 31. júla 2018, č. 34088-6/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 21. októbra 2019, č.k. 43Sa/21/2018-40, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov kasačného konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 21. októbra 2019, č.k.
43Sa/21/2018-40, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil vyjadrenie (opatrenie) žalovanej z 31. júla 2018, č. 34088-6/2018-
BA, ktorým táto žalobkyni oznámila, že ňou podané odvolanie voči rozhodnutiu z 9. mája 2018, č.
34088-4/2018-BA bolo podané po zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania. Uvedený záver
oprela predovšetkým o tú skutočnosť, že nakoľko žalobkyňa pri doručovaní vyššie zmieňovaného
rozhodnutia nebola v mieste doručenia zastihnutá, predmetné rozhodnutie bolo dňa 18. mája 2018
uložené na pošte s tým, že v súlade s § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
účinnom do 31. decembra 2018 (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) sa za deň jeho doručenia považoval
21. máj 2018. Lehota na podanie odvolania začala žalobkyni plynúť 22. mája 2018, uplynula dňom 20.
júna 2018 (posledný deň na podanie odvolania). Žalobkyňa podala odvolanie na poštovú prepravu dňa
21. júna 2018, teda oneskorene.

2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v
intenciách § 212 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 461/2003 Z.z. a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej
v Prvej hlave Prvej časti SSP upravujúcej základné ustanovenia, v Tretej hlave Tretej časti SSP
upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej
správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.

3. Krajský súd námietku žalovanej, podľa ktorej napadnutá písomnosť - list s označením „Vyjadrenie k
oneskorene podanému odvolaniu“ z 31. júla 2018, č. 34088-6/2018-BA, nie je predmetom správneho
súdneho prieskumu, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie, ktoré by spôsobovalo dotyk na právach a právom
chránených záujmoch žalobkyne, alebo jej ukladalo povinnosti, vyhodnotil ako nedôvodnú. Uviedol, že



napadnutá písomnosť spĺňa požiadavky kladené na akt správneho orgánu nazvaný „opatrenie orgánu
verejnej správy“ v zmysle § 3 ods. 1 písm. c/ SSP. Práve zavedenie tohto pojmu je reakciou na to, že v
právnom poriadku existuje viacero administratívnych konaní, ktorých výsledkom nie je rozhodnutie, ale
opatrenie orgánu verejnej správy. Pokiaľ ide o formu opatrení orgánov verejnej správy, možno použiť
negatívne vymedzenie a za tieto považovať všetky individuálne správne akty vydané v administratívnom
konaní, ktoré nie sú pomenované ani považované za rozhodnutie. Samotná formálna štruktúra opatrení
je v aplikačnej praxi rôznorodá, pretože nie je vo všeobecnosti normatívne upravená. Právne účinky
opatrení orgánov verejnej správy môžu byť rôzne a podobajú sa na právne účinky rozhodnutí, pričom pri
nevyhovujúcich opatreniach, ako je v tomto prípade, je ich právnym následkom nemožnosť navrhovateľa
participovať na právnom stave spojenom s vykonaním predmetného opatrenia. Ak teda listom správny
orgán oznámil žalobkyni, že jej odvolanie bolo podané oneskorene, možno jednoznačne identifikovať
dotyk na jej právach - o jej odvolaní sa nebude rozhodovať. Za zásadnú právnu otázku v konaní
považoval posúdenie vzájomného vzťahu ustanovenia o doručovaní písomností do vlastných rúk (reálne
prevzatie zásielky z adries) podľa § 212 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. k ustanoveniu o náhradnom
doručení zásielky (fikcia doručenia) podľa § 212 ods. 4 menovaného zákona. V tejto súvislosti uvádzal,
že touto otázkou sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp.zn. II. ÚS
65/2010 k náhradnému doručovaniu uviedol, že v prípade náhradného doručovania je konštruovaná
právna fikcia, že účinky doručenia písomností nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči
tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého
sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli
vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie
v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom
výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho
poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej
istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti
splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať. K aplikácii ustanovení náhradného doručenia
môže teda dôjsť iba v prípade, že nedošlo k reálnemu doručeniu. Doručenie je skutkovou otázkou.
V danom prípade krajský súd uvádzal, že doručenie, a to náhradné doručenie a aj reálne doručenie
preukazuje jedna a tá istá doručenka. Z doručenky je zrejmé, že došlo ku konkurencii spôsobov
doručovania zásielky tým, že v priebehu odbernej lehoty si adresát zásielku reálne prevzal. Pokiaľ
doručenka, z ktorej správny orgán vychádza, preukazuje súčasne reálne doručenie, správny orgán
skutočnosti týkajúce sa náhradného doručenia neskúma. Náhradné doručenie je iba subsidiárnym
prostriedkom doručovania písomností, jeho okolnosti musia byť vždy riadne preukázané, spravidla
vyžaduje ďalšie dokazovanie. Uprednostnenie náhradného doručenia na základe toho istého dôkazného
prostriedku nemožno považovať za ústavne konformné podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s článkom 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že aj žalovaná vo
svojom vyjadrení potvrdzuje, že doručenka je relevantným dôkazom a preukazuje doručenie písomnosti.
Zároveň tiež vo vyjadrení deklaruje, že z doručenky je zrejmé, že žalobkyňa si rozhodnutie prevzala dňa
22. mája 2018. Tieto skutočnosti vyplývajú aj priamo z príslušnej doručenky. Aj z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2011, sp.zn. 6Cdo 109/2011, ktoré na účely svojej argumentácie
použila žalovaná, vyplýva, že „pri doručovaní poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje
zásadne doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielateľovi. Príslušnou poštou vystavená doručenka
zachytávajúca postup pri doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p.,
potvrdzuje to, čo je v nej uvedené, pričom v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 O.s.p. údaje uvedené na
doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak“ (podľa súčasnej právnej úpravy ide o
ustanovenie § 111 Civilného sporového poriadku). Aj z toho je teda zrejmé, že žalovaná mala odvodzovať
lehotu na podanie odvolania žalobkyňou od údajov, ktoré boli vyznačené na doručenke - teda od dátumu
skutočného prevzatia rozhodnutia. Ustanovenie § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. (v znení účinnom
v čase vydania napadnutého opatrenia) o náhradnom doručovaní je teda iba systematickým doplnkom
aplikácie ustanovenia § 212 ods. 3 menovaného zákona o reálnom doručení. V prípade, že adresát
zásielky, v tomto prípade žalobkyňa, si zásielku osobne prevezme na pošte, je vylúčené aplikovať inštitút
náhradného doručenia. Takýto postup by bol v rozpore s účelom a zmyslom ustanovenia upravujúceho
inštitút náhradného doručenia, ako aj v rozpore s princípom právnej istoty. Keďže žalobkyňa rozhodnutie
Sociálnej poisťovne z 31. júla 2018, 34088-4/2018-BA fyzicky prebrala dňa 22. mája 2018, pričom
odvolanie proti tomuto rozhodnutiu podala na poštovú prepravu dňa 21. júna 2018, z uvedeného možno
vyvodiť, že odvolanie bolo podané v lehote 30 dní od jej fyzického doručenia žalobkyni, a teda v
lehote uvedenej aj v poučení rozhodnutia Sociálnej poisťovne. V závere dodal, že o problematickosti
použitia ustanovenia § 212 ods. 4 posledná veta zákona č. 461/2003 Z.z. svedčí aj skutočnosť, že



toto ustanovenie bolo zmenené a podľa aktuálnej právnej úpravy znie posledná veta nasledovne: „Ak
si adresát nevyzdvihne písomnosť počas uloženia na pošte, deň vrátenia nedoručenej písomnosti
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení
nedozvedel.“ Rozdiel s predchádzajúcou právnou úpravou, ktorá bola účinná v čase rozhodovania
žalovanej, spočíva v tom, že je expressis verbis stanovené, že fikcia doručenia nastáva až v prípade,
ak si adresát nevyzdvihne písomnosť počas uloženia na pošte. Záujmom zákonodarcu (a spoločnosti)
je, aby v prípadoch, akým je aj prejednávaný prípad, neprichádzalo k pochybnostiam o tom, či treba
použiť fikciu doručenia alebo uprednostniť reálne doručenie písomnosti. Zmenou vykonanou zákonom
č. 317/2018 Z.z. prišlo od 1. januára 2019 k vyššie spomenutej právnej úprave, ktorá zabezpečuje, aby
ku kolízii reálneho a fiktívneho doručovania nedochádzalo. Uprednostňuje sa teda reálne doručovanie.
4. Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil napadnuté
vyjadrenie (opatrenie) žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

5. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnej žalobkyni právo na
náhradu trov nepriznal, keď jej žiadne trovy nevznikli.

II.

6. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

7. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

8. Uviedla, že zákon č. 461/2003 Z.z. upravuje rôzne spôsoby doručovania rozhodnutí a zakotvuje,
kedy nastáva okamih doručenia týchto rozhodnutí. Podľa jej názoru pri posudzovaní momentu doručenia
rozhodnutia treba vychádzať z tej právnej skutočnosti, ktorá nastala skôr. V zmysle § 212 ods. 4 zákona
č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2018, ktorý bol pre žalovanú smerodajný pri určení
dátumu rozhodnutia, účinky doručenia nastanú na tretí deň od uloženia písomnosti na pošte bez ohľadu
na skutočnosť, či si adresát uloženú písomnosť vyzdvihne po uplynutí troch dní od uloženia alebo
nevyzdvihne vôbec. Vyzdvihnutie zásielky adresátom po troch dňoch od jej uloženia už nemá vplyv
na účinky doručenia podľa uvedeného ustanovenia zákona. V tomto smere poukázala na uznesenie
Krajského súdu v Žiline z 22. mája 2018, sp.zn. 29Sa/7/2018, v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2018, sp.zn. 7Sžsk/86/2018, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31. júla 2012, sp.zn. 9Sžso/24/2012, uznesenie Krajského súdu v Žiline z 24.
apríla 2018, sp.zn. 25Sa/7/2018, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.
septembra 2018, sp.zn. 9Sžsk/76/2018. Tiež poukázala na skutočnosť, že na zasadnutí správneho
kolégia uskutočneného dňa 14. mája 2018 sa (okrem iného) jednalo aj o vhodnosti zverejnenia
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2017, sp.zn. 3Sžo/27/2016, s tým
výsledkom, že predmetné rozhodnutie nebude zverejnené ako judikát v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk. Z toho dôvodu má za to, že správne kolégium nezdieľa rovnaký právny názor ako ten, ktorý
bol vyjadrený v predmetnom uznesení.

9. Ďalej uvádzala, že z príslušnej doručenky je zrejmé, že prvý neúspešný pokus o doručenie bol
vykonaný dňa 17. mája 2018, druhý opakovaný pokus dňa 18. mája 2018 s tým, že v tento deň bola
písomnosť uložená na pošte. V súlade s § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do
31. decembra 2018 bolo rozhodnutie doručené dňa 21. mája 2018 s tým, že posledný deň na podanie
odvolania bol 20. jún 2018. Žalobkyňa si prevzala rozhodnutie dňa 22. mája 2018 a pokiaľ podala
odvolanie na poštovú prepravu dňa 21. júna 2018, podala ho oneskorene. K poukazu krajského súdu na
úpravu § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. účinnú od 1. januára 2019 žalovaná uviedla, že podľa § 135
ods. 1 SSP, podľa ktorého je na rozhodovanie správneho súdu rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. Záverom
poukázala na rozsudok krajského súdu z 9. januára 2019, sp.zn. 20S/139/2018, ktorý podporil záver
žalovanej.

10. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

III.



11. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej vyjadrila podaním zo 6. februára 2020, považujúc
kasačnú sťažnosť za nedôvodnú.

12. Uviedla, že už v podanej žalobe poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (napríklad rozsudok z 23. novembra 2017, sp.zn. 3Sžf/29/2016, odkazujúci zároveň
na ďalšie rozhodnutia - 3Sžp/6/2013, 4Sžo/67/2014, 4Sžo/85/2015, 3Sžo/101/2015, 6Sžo/81/2015,
3Sžo/27/2016), odôvodňujúce prednosť faktického doručenia zásielky pred fiktívnym s akcentom na
princíp právnej istoty.

13. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej ako nedôvodnú
postupom podľa § 461 SSP zamietol.

IV.

14. Vyjadrenie žalobkyne ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalovanej na vedomie dňa 19. februára
2020.

V.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/
SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej
preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

16. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom
podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil vyjadrenie (opatrenie) žalovanej z 31. júla 2018, č. 34088-6/2018-
BA, ktorým táto žalobkyni oznámila, že ňou podané odvolanie voči rozhodnutiu z 9. mája 2018, č.
34088-4/2018-BA, bolo podané po zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania. Uvedený záver
oprela predovšetkým o tú skutočnosť, že nakoľko žalobkyňa pri doručovaní vyššie zmieňovaného
rozhodnutia nebola v mieste doručenia zastihnutá, predmetné rozhodnutie bolo dňa 18. mája 2018
uložené na pošte s tým, že v súlade s § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
účinnom do 31. decembra 2018 (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) sa za deň jeho doručenia považoval
21. máj 2018. Lehota na podanie odvolania začala žalobkyni plynúť 22. mája 2018, uplynula dňom 20.
júna 2018 (posledný deň na podanie odvolania). Žalobkyňa podala odvolanie na poštovú prepravu dňa
21. júna 2018, teda oneskorene.

17. Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že odvolanie žalobkyne smerovalo voči rozhodnutiu z 9. mája
2018, č. 34088-4/2018-BA, ktorým žalovaná nepovolila obnovu konania vo veci predpísania poistného
a príspevkov samostatne zárobkovo činnej osobe - žalobkyni, ukončeného právoplatným rozhodnutím
z 10. novembra 2016, č. 56135-2/2016-BA.

18. Úlohou najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo predovšetkým vysporiadanie sa s otázkou týkajúcou
sa právneho posúdenia kolízie spôsobov doručovania zásielky spôsobenej tým, že v priebehu odbernej
lehoty si adresát zásielku reálne prevzal, avšak po tom, čo mala podľa zákona nastať fikcia doručenia.

19. Podľa § 212 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia.

20. Podľa § 212 ods. 3 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje
doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a
poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na
starobné dôchodkové sporenie, 1) o uložení pokuty a penále;

21. Podľa § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., v znení do 31. decembra 2018, ak nebol adresát
písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava,
doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a
hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a
adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní



od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení
nedozvedel.

22. Podľa § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., v znení od 1. januára 2019, ak nebol adresát písomnosti,
ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ
ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak
nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom
vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť počas uloženia na pošte, deň
vrátenia nedoručenej písomnosti organizačnej zložke Sociálnej poisťovne sa považuje za deň doručenia,
aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.

23. Najvyšší súd z obsahu súdneho spisu ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal
preukázané, že
- správne rozhodnutie z 9. mája 2018, bolo žalobkyni doručované na toho času platnú adresu. Vzhľadom
na to, že žalobkyňa nebola v mieste doručenia zastihnutá (17. máj 2018 - 1. neúspešný pokus o
doručenie s výzvou o opakované doručenie), dňa 18. mája 2018 sa vykonalo 2. opakované doručenie,
opätovne s negatívnym výsledkom, na základe čoho bola príslušná zásielka dňa 18. mája 2018 uložená
na pošte
- žalobkyňa následne predmetnú zásielku v odbernej lehote dňa 22. mája 2018 prevzala, čo potvrdila
vlastnoručným podpisom na príslušnej doručenke
- dňa 21. júna 2016 žalobkyňa odoslala na poštovú prepravu odvolanie proti správnemu rozhodnutiu
z 9. mája 2018
- žalovaná listom z 31. júla 2018, č. 34088-6/2018-BA, žalobkyni oznámila oneskorené podanie
odvolania z dôvodu, že predmetné rozhodnutie bolo žalobkyni doručené postupom podľa § 212 ods. 4
veta tretia zákona č. 461/2003 Z.z. dňa 21. mája 2018 bez ohľadu na to, že zásielka bola žalobkyňou
reálne prevzatá 22. mája 2018.

24. V tejto súvislosti najvyšší súd aj s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27.
októbra 2010, č.k. II. ÚS 65/2010-49, uvádza, že v prípade náhradného doručovania je konštruovaná
právna fikcia, že účinky doručenia písomnosti nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby voči tomu, kto
písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje
za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené
odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je
posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným,
striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku
v podmienkach právneho štátu. V minulosti bol síce právny názor najvyššieho súdu na vznik fikcie
doručenia v podstate zhodný s názorom žalovanej, keď za splnenia zákonom predpísaného postupu
bola zásielka nevyzdvihnutá do troch dní od jej uloženia na pošte považovaná tretím dňom od jej uloženia
za doručenú. Avšak, v prejednávanej veci nemôže najvyšší súd neprihliadnuť na novšiu judikatúru
najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd v záujme zachovania právnej istoty dospel k záveru, že ak si
adresát zásielku osobne prevezme na pošte v odbernej lehote, je vylúčené aplikovať inštitút náhradného
doručenia, pretože takýto postup by bol v rozpore s účelom a zmyslom inštitútu náhradného doručenia,
ako aj v rozpore s princípom právnej istoty a v neposlednom rade aj spravodlivosti. Uvedený právny názor
je obsiahnutý napríklad v rozhodnutí zo 17. septembra 2013, sp.zn. 3Sžp/6/2013, zo 6. októbra 2015,
sp.zn. 4Sžo/67/2014, z 1. marca 2016, sp.zn. 4Sžo/85/2015, z 30. marca 2016, sp.zn. 3Sžo/101/2015,
z 25. januára 2017, sp.zn. 6Sžo/81/2015, z 25. apríla 2017, sp.zn. 3Sžo/245/2015, z 23. novembra
2017, sp.zn. 3Sžf/29/2016, z 25. októbra 2018, sp.zn. 8Asan/18/2018, z 30. januára 2019, sp.zn.
10Sžrk/4/2018, rovnako aj sp.zn. 10Sžrk/5/2018 a sp.zn. 10Sžrk/10/2018, zo 17. apríla 2019, sp.zn.
3Sžrk/5/2018, z 30. apríla 2019, sp.zn. 10Sžrk/22/2018, z 13. mája 2019, sp.zn. 4Sžrk/8/2018, rovnako
aj sp.zn. 4 Sžrk/11/2018, z 26. júna 2019, sp.zn. 7Sžrk/3/2018, z 11. júla 2019, sp.zn. 8Sžrk/4/2018, z
31. júla 2019, sp.zn. 5Sžrk/4/2018, z 21. januára 2020, sp.zn. 1Sžrk/22/2018, prípadne z 29. januára
2020, sp.zn. 7Sžsk/23/2018.

25. Možno teda uzavrieť, že náhradné doručenie a aj reálne doručenie, preukazuje jedna a tá istá
doručenka. Z doručenky je zrejmé, že došlo ku konkurencii spôsobov doručovania zásielky tým, že v
priebehu odbernej lehoty si adresát zásielku reálne prevzal. Pokiaľ doručenka, z ktorej správny orgán
vychádza, preukazuje súčasne reálne doručenie, správny orgán už skutočnosti týkajúce sa náhradného
doručenia neskúma. Najvyšší súd dospel v súlade s názorom krajského súdu k záveru, že lehota 30



dní na podanie odvolania začala žalobkyni plynúť dňom 23. mája 2019 a uplynula dňa 21. júna 2018
(posledný deň na podanie odvolania). Pokiaľ žalobkyňa podala odvolanie na poštovú prepravu dňa 21.
júna 2018, bolo podané včas a je povinnosťou žalovanej o ňom meritórne rozhodnúť.

26. Nad rámec uvedeného, považuje za potrebné najvyšší súd poukázať aj na zmenu legislatívnej úpravy
dotknutého ustanovenia § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., ku ktorej došlo zákonom č. 317/2018 Z.z.,
účinným od 1. januára 2019 (článok I, bod 69), podľa ktorého sa cit.: „V § 212 ods. 4 sa slová "do troch
dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty" nahrádzajú slovami "počas uloženia na pošte, deň vrátenia
nedoručenej písomnosti organizačnej zložke Sociálnej poisťovne.“ Nová právna úprava teda zohľadňuje
skutočný deň prevzatia písomnosti v priebehu celej úložnej lehoty, čo možno voči občanom Slovenskej
republiky ako adresátom písomností správnych orgánov považovať za spravodlivé. V tejto súvislosti s
na to nadväzujúcou námietkou žalovanej, že podľa § 135 ods. 1 SSP, podľa ktorého je na rozhodovanie
správneho súdu rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase
vydania opatrenia orgánu verejnej správy, najvyšší súd uvádza, že krajský súd odkaz na novšiu úpravu
účinnú od 1. januára 2019 použil podporne, pre zdôraznenie správnosti už ním ustáleného záveru. V
tomto smere najvyšší súd len dodáva, že nijakým spôsobom nespochybňuje aplikáciu § 135 ods. 1
SSP, avšak v predmetnej veci sa jedná o situáciu, kedy v rozhodnom období došlo ku kolízii dvoch
spôsobov doručenia zásielky (fikcia doručenia vs. reálne prevzatie zásielky) s tým, že samotný zákon
takúto situáciu nerieši. Potom aj vzhľadom na takéto okolnosti vo svetle princípu právnej istoty ako aj
spravodlivosti bolo potrebné pristúpiť k takému riešeniu, ktoré už je obsiahnuté v odôvodnení rozsudku
krajského súdu a s ktorým sa najvyšší súd plne stotožňuje. To, že zákonodarca počnúc 1. januárom
2019 pristúpil ku zmene dotknutého ustanovenia § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. len (normatívne)
potvrdzuje správnosť krajským súdom prezentovaného názoru.

27. K poukazu žalovanej na skutočnosť, že na zasadnutí správneho kolégia uskutočneného dňa 14.
mája 2018 sa (okrem iného) jednalo aj o vhodnosti zverejnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. októbra 2017, sp.zn. 3Sžo/27/2016, s tým výsledkom, že predmetné rozhodnutie nebude
zverejnené ako judikát v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, z dôvodu ktorého dospela žalovaná k
záveru, že správne kolégium nezdieľa rovnaký právny názor ako ten, ktorý bol vyjadrený v predmetnom
uznesení, najvyšší súd uvádza, že predmetné zasadnutie správneho kolégia najvyššieho súdu sa
uskutočnilo 14. mája 2018, pričom i po tomto dátume väčšina senátov (pozri bod 24 veta posledná tohto
rozsudku) rozhoduje v súlade so závermi, plynúci z uznesenia z 18. októbra 2017, sp.zn. 3Sžo/27/2016.

28. Záverom najvyšší súd uvádza, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzaná v
odkazoch (posledná veta bodu 24 tohto rozsudku) sa týkala vo väčšom rozsahu § 24 ods. 2 Správneho
poriadku (pred jeho novelou č. 149/2017 Z.z.), avšak vzhľadom na totožnosť § 24 ods. 2 Správneho
poriadku s § 212 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v rozhodnom období je možné závery plynúce z týchto
rozhodnutí aplikovať aj na tu prejednávanú vec. Nie je dôvod prijímať odlišný postup.

29. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalovanej uvedené v
kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť podľa
§ 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
30. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší súd v súlade s § 167 ods. 1 v spojení s § 175 ods.
1 SSP a § 467 ods. 1 SSP, nakoľko žalobkyňa bola v kasačnom konaní plne úspešná. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

31. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.