Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/10/2019 z 19. 5. 2020 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. mája 2020, sp. zn. 7Sžsk/10/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:2013200663.1 Najvyšší súd | 7Sžsk/10/2019 | ECLI:SK:NSSR:2020:2013200663.1 | 2020-05-19 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: predpis č. 987/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/42ebb52f-c7d5-4e1c-a5aa-15e9d28bffe2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2013200663.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžsk/10/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013200663
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:2013200663.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej veci
žalobcu: P. Z. I., nar. XX.X.XXXX, bytom B., zastúpeného spoločnosťou V4 Legal, s.r.o., AK, so sídlom
Tvrdého 783/4, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10,
Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: Adam Bocheński, - PROJEKT PLUS, so sídlom Sobotište 17,
IČO: 45 681 848, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 7951-3/2013-BA zo dňa 30.7.2013,
o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/18/2015-170 zo dňa
14. mája 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
č. k. 14S/18/2015-170 zo dňa 14. mája 2018 z a m i e t a.

Žalobcovi voči žalovanej priznáva právo na náhradu trov kasačného konania v rozsahu jednej pätiny.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie pred krajským súdom

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd alebo správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k.
14S/18/2015-170 zo dňa 14. mája 2018 podľa § 191 ods. 1 písm. d/, e/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej len „SSP“) rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredia č. 7951-3/2013-
BA zo dňa 30.7.2013 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov
konania voči žalovanej v celom rozsahu. Účastníkovi konania W. I. náhradu trov konania nepriznal.

2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho
spisu zistil, že žalobca sa žalobou domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 7951
-3/2013-BA zo dňa 30.7.2013, ktorým žalovaná v konaní o odvolaní žalobcu potvrdila rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č. 22906-1/2011-SE zo dňa 22.8.2011. Uvedeným prvostupňovým
rozhodnutím bolo určené, že žalobcovi dňom 1.9.2010 nevznikla účasť na nemocenskom poistení,
dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti u zamestnávateľa Adam Bocheński - PROJEKT
PLUS, Sobotište 17, IČO: 45 681 848, ktorý bol zamestnávateľom žalobcu, ale ktorý ku dňu 21.09.2011
ukončil svoju podnikateľskú činnosť. Krajský súd mal tiež preukázané, že Sociálna poisťovňa, ústredie
rozhodnutím zo dňa 10.11.2011 č. 55295-2/2011-BA prerušila konanie do dňa doručenia informácie
ZUS postupom podľa § 193 ods. 3, 5, 6 zák. č. 461/2003 Z. z. z dôvodu potreby získania relevantných
informácií potrebných na preskúmanie skutkového stavu, a bez ktorých nie je možné o odvolaní
žalobcu rozhodnúť. Súčasťou administratívneho spisu je i osvedčenie Obvodného úradu Trnava, odbor



živnostenského podnikania zo dňa 23.7.2010, vydané na vykonávanie živnosti pre Adam Bocheński,
ako i oznámenie o ukončení podnikania, ktoré podľa výpisu zo živnostenského registra bolo ukončené
k 21.9.2011, registračný list zamestnávateľa Adam Bocheński, ktorý bol doručený Sociálnej poisťovni,
pobočka Senica dňa 2.9.2010 a registračný list zamestnanca - žalobcu, ktorý bol doručený Sociálnej
poisťovni, pobočka Senica dňa 8.12.2010. Súčasťou spisu je i list ZUS zo dňa 13.4.2011, ktorým bola
požiadaná žalovaná o poskytnutie informácie, či zamestnanie na úväzok sa skutočne vykonáva na území
Slovenskej republiky, teda v štáte, v ktorom má sídlo zamestnávateľ a či zamestnané osoby vykonávajú
skutočné zamestnanie na Slovensku. Podľa listu zo dňa 10.10.2013 mala Sociálna poisťovňa, ústredie
zaslať ZUS list a informovať, že vo firmách, medzi inými i Adam Bocheński - PROJEKT PLUS, Sobotište
sa nevykonáva zamestnanie na území Slovenskej republiky a ZUS určí poľské zákonodarstvo na
základe predpisov práva EÚ podľa článku 16 ods. 4 nariadenie č. 987/2009 s dotazom, či je potrebné
žalovanú vo veci určenia poľského zákonodarstva informovať.

3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v
intenciách zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len
zákon č. 461/2003 Z. z. alebo zákon o sociálnom poistení), citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 7 ods.
1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 196 ods. 1, 7, § 209 ods. 4 uvedeného zákona,
v spojení s právnou úpravou ustanovenou v koordinačných nariadeniach - Nariadenie (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v
znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné
nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009,
ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie nariadenie“), 1, 3, citujúc právnu
úpravu ustanovenú v čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 3, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v
tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach,
za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti SSP a
dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.

4. Krajský súd konštatoval, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby
ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité
skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len
jedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia
manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem
reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich
uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti
jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.
Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkovávajú pre
poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých
prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej
republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti,
ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

5. Krajský súd poukázal na to, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a
vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia
Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja
proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné
orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom
spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a
komunikovať medzi sebou. Inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať
preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a Sociálna poisťovňa, ktorá
je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať.

6. Podľa názoru krajský súd vychádzajúc z citovaných právnych ustanovení a obsahu administratívneho
spisu Sociálna poisťovňa, pobočka Senica nevykonala žiadne dokazovanie a nezískala žiaden



dôkaz, ktorý by potvrdil, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne nevykonával činnosť ako
zamestnanec, preto nemôže podliehať slovenskému právnemu predpisu podľa článku 13 (3) základného
nariadenia. Názor, na základe ktorého žalovaná vo veci rozhodla, považoval krajský súd za predčasný,
prijatý na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Krajský súd uviedol, že Sociálna poisťovňa,
pobočka Senica svoje rozhodnutie založila iba na konštatovaní, že fyzickou kontrolou nebolo možné
preukázať reálny výkon činností zamestnanca u zamestnávateľa Adam Bocheński - PROJEKT PLUS,
Sobotište 17, čo považoval správny súd za nedostatok v dokazovaní, ktorý nebol odstránený ani
žalovanou v odôvodnení jej rozhodnutia. Argumentácia, na ktorej žalovaná založila svoje rozhodnutie, je
vzhľadom na rozsah zistených skutočností pochybná, nie je podložená žiadnymi konkrétnymi dôkazmi
a spôsob, akým žalovaná vykonávala šetrenie na reálny výkon činnosti žalobcom, nie je postačujúci
pre záver, ktorý žalovaná v rozhodnutí napadnutom žalobou prijala. Krajský súd mal za to, že iba na
základe nepreukázaných indícií zo strany žalovanej, o možnosti zneužívania slovenského sociálneho
systému, nie je možné prijať rozhodnutie, že u žalobcu účasť na sociálnom poistení nevznikla. Rovnako
považoval za nedostatočne preukázané okolnosti spojené s uzatvorením dohody medzi Slovenskou
republikou a orgánmi sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, čo nemôže postačovať na potvrdenie
správnosti rozhodnutia žalovanej. Konštatoval, že existencia takejto dohody musí byť žalovanou
preukázaná (aj keď nariadenie explicitne nevyžaduje písomnú formu) a zároveň musí spĺňať podmienky
preskúmateľnosti, keďže určenie uplatniteľnej legislatívny nesmie byť arbitrárne a prispôsobenie faktov
alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadne prípade viesť k tomu,
aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly
vykonávacieho nariadenia). Tieto podmienky však v prejednávanom prípade žalovanou splnené neboli
a z administratívneho spisu žalovanej nemožno vyvodiť objektívny záver o existencii dohody podľa čl.
16 odsek 4 vykonávacieho nariadenia. Správny súd poukázal tiež na povinnosť žalovanej v odôvodnení
rozhodnutia podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre
vydanie rozhodnutia, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a na základe ktorých právnych
predpisov rozhodovala. Žalovaná ani pobočka Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodovala v prvom stupni,
však v odôvodnení rozhodnutia neuviedli, že by dohoda medzi ňou a poľskou inštitúciou ZUS bola
podkladom pre vydanie rozhodnutia.

7. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej bolo vydané na základe nedostatočne zistenom
stavu veci, pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľné, tiež nesie znaky porušenia základného
práva účastníka na spravodlivý proces, nakoľko žalovaná sa nevysporiadala s odvolacími námietkami
účastníka správneho konania, a preto správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods.
1 písm. d) a e) SSP v spojení s § 491 ods. 1 SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie v naznačenom
smere.

8. Správny súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo
na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP s tým, že o výške ich náhrady bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a to postupom podľa § 175 ods. 2
SSP. O náhrade trov konania ďalšieho účastníka W. I. rozhodol tak, že tomuto účastníkovi ich nepriznal,
nakoľko mu žiadne trovy ani nevznikli.

II.

Kasačná sťažnosť žalovanej proti rozsudku krajského súdu

9. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.
V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaná namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Navrhovala, aby najvyšší súd rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/18/2015-170 zo dňa 14. mája 2018 zmenil tak, že žalobu zamieta,
alternatívne rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10.1. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaná v úvode poukázala na skutkové zistenia daného
prípadu. Žalovaná dôvodila, že pri posudzovaní postavenia a výkonu činnosti žalobcu ako zamestnanca
predovšetkým vychádzala z koordinačných nariadení ES - Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (základné nariadenie) a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva



nariadenie č. 883/2004 (vykonávanie nariadenie), postupom podľa Praktické príručky o uplatniteľných
právnych predpisoch v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (praktická
príručka). Žalovaná tvrdila, že v zmysle zásady vyplývajúcej z čl. 76 základného nariadenia prebiehali
medzi žalovanou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v rokoch 2012 až 2013
rozsiahle rokovania za účelom vyriešenia situácií v dôsledku dôvodných obáv, že zo strany osôb s
bydliskom v Poľskej republike dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia
a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia (bližšie odôvodnené vo vyjadrení k
žalobe zo dňa 28. apríla 2014). Žalovaná zdôraznila, že naďalej zastáva názor, že splnenie kritérií
registrovaného sídla alebo miesta podnikania je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta
výkonu činnosti, pričom v prejednávanej veci však nemohlo dôjsť ku kontrole splnenia uvedených
podmienok, pretože na adrese miesta podnikania zamestnávateľa žalobcu sa nachádzal len neobývaný
dom a taktiež vlastník predmetnej nehnuteľnosti odo dňa 30. mája 2011 odvolal svoj súhlas so zápisom
nehnuteľnosti ako miesta podnikania zamestnávateľa, z čoho je zrejmé, že zamestnávateľ už v čase
vydania prvostupňového rozhodnutia nespĺňal ani základné podmienky na určenie registrovaného
miesta podnikania, teda zamestnávateľ nepreukázal existenciu registrovaného miesta podnikania.
Žalovaná súčasne vyslovila názor, že okrem nesplnenia podmienok registrovaného miesta podnikania
zamestnávateľa, nebola pre účely aplikácie základného nariadenie preukázaná ani skutočnosť, že k
reálnemu výkonu činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky skutočne došlo, v ktorej súvislosti
poukázala na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05, s ktorou
argumentáciou sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/30/2016 zo
dňa 4. júla 2017 a v podobnom prípade aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 10Sžso/77/2015 zo dňa
22. júna 2016. Žalovaná trvala na tom, že napadnuté rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného a
preukázaného skutkového stavu, keď Sociálna poisťovňa pobočka Senica zabezpečila všetky dôkazy,
ktoré bolo možné objektívne vzhľadom na daný prípad z ich strany získať. Súčasne mala za to, že
napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej
republiky, ako aj s koordinačnými nariadeniami ES. Ďalej vyslovila názor, že dôkazné bremeno spočívalo
nielen na Sociálnej poisťovni, ale aj na žalobcovi a zamestnávateľovi, pričom túto povinnosť, ktorá
im vyplýva z vykonávacieho nariadenia, si riadne nesplnili. V danej súvislosti poukázala na rozsudok
Najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžso/30/2016 zo dňa 4. júla 2017 a rozsudok NS SR sp. zn. 10 Sžso/48/2015
zo dňa 28. septembra 2016.
10.2. Žalovaná vo vzťahu k dohode o určení uplatniteľnej legislatívy uzavretej podľa článku 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia uviedla, že v napadnutom rozhodnutí ozrejmila akým spôsobom došlo vo
vzťahu k žalobcovi k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, čo možno považovať za zachovanie
práva žalobcu na riadne vedený administratívny spis, v ktorej súvislosti poukázala na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/20/2016 z 28.11.2017, 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018.
10.3. V závere žalovaná poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 14S 116/2014-204 zo
dňa 15. februára 2018 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 499/2011-25 zo dňa
22. novembra 2011, citujúc právny názor ústavného súdu, uviedla, že diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná; protichodné právne závery
vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konania. Záverom žalovaná poukázala na právoplatné rozhodnutia
najvyššieho súdu, v ktorých skutkovo obdobných prípadoch, rozhodol v prospech Sociálnej poisťovne
sp. zn. 1Sžso/20/2016 zo dňa 28. 11. 2017, 10Sžsk/7/2017 zo dňa 28. marca 2018, 10Sžsk/13/2017 zo
dňa 27. apríla 2018 a 10Sžso/22/2015 z 27. apríla 2016.

III.

Vyjadrenie žalobcu a ďalšieho účastníka konania ku kasačnej sťažnosti žalovanej

11. Kasačná sťažnosť žalovanej bola žalobcovi doručená dňa 17.08.2018. Žalobca sa ku kasčnej
sťažnosti žalovanej vyjadril tak, že navrhoval, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovanej zamietol a
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/18/2015-170 zo dňa 14. mája 2018. V dôvodoch
vyjadrenia žalobca nesúhlasil s dôvodmi žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti. Rozsudok krajského
súdu považoval po skutkovej a právnej stránke za správny a mal za to, že kasačná sťažnosť žalovanej
neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa krajský súd už nevysporiadal v odôvodnení
rozsudku.



12. Kasačná sťažnosť žalovanej bola doručená ďalšiemu účastníkovi konania uložením na pošte dňa
29.08.2018. Ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej nevyjadril a návrh na rozhodnutie
kasačnému súdu nepodal.

IV.

Konanie pred kasačným súdom

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP)
preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2
SSP), v rozsahu námietok žalovanej uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie
je dôvodná.

14. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č.
k. 14S/18/2015-170 zo dňa 14. mája 2018, ktorým krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. d/, e/ SSP
rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredia č. 7951-3/2013-BA zo dňa 30.7.2013 zrušil a vec
jej vrátil na ďalšie konanie.

15. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

16. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, ústredie č. 7951-3/2013-BA zo dňa 30.7.2013, ktorým
žalovaná odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č.
22906-1/2011-SE zo dňa 22.8.2011. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bolo určené, že žalobcovi
dňom 1.9.2010 nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v
nezamestnanosti u zamestnávateľa žalobcu - Adam Bocheński - PROJEKT PLUS, so sídlom Sobotište
17, IČO: 45 681 848.

17. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike
vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby
verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či
táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,
do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho
súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb
a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom
právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv
pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná
ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí
aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu
právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy
a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym
súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

18. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou
pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti
Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie
si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,



či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom
prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd
nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a
rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či
sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného
uváženia ustálil správne svoj právny záver.

19. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými
pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,
keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou,
vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z., v spojení s právnou
úpravou ustanovenou v koordinačných nariadeniach ES - Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (základné nariadenie) a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva
nariadenie č. 883/2004 (vykonávanie nariadenie), postupom podľa Správneho súdneho poriadku a svoju
právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj náležite odôvodnil.

20. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy
uvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému
záveru ako krajský súd o dôvodnosti žaloby. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti
žalovanej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom
administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti a s
prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych
noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné
východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti
rozsudku správneho súdu, zamerajúc pozornosť najmä zásadnej námietke sťažovateľa - žalovanej,
ktorou namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa §
440 ods. 1 písm. g/ SSP uvádza nasledovné.

V.

Právne posúdenie kasačným súdom

21. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

22. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

23. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

24. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť
práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s
právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako



určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii
zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v
závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných
pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu
zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a
výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské
orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou
v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

25. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 (čl. 7 ods. 2 Ústavy
slovenskej republiky).

26. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v
Aténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do
platnosti dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla časť
svojich právomocí na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva
sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej
únie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie
(teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z
29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje
postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
(vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä
na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule
zmluvy.

27. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov
uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v
členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje
všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie
vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v
súlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s
výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo
činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy
ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.

28. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl.
16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).

29. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.



Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré
sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť
vykonáva.
Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva
definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých
členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli
definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu
určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že
nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,
aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých
inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov
navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a
so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho
nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa
dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za
uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na
podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby
informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

30. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti,
pravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a
inštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov
vystavených v inom členskom štáte nasledovne:

31. Podľa čl. 2 ods. 1 až 4 na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami
členských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách
verejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej
dostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím.
Inštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv
a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými
štátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov.
V prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného
členského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením,
táto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v
súlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum
je pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa
ich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali
informácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene.
Ak sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na
odpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala
inštitúcia v tomto členskom štáte.

32. Podľa čl. 3 ods. 1 až 4 členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné
informácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím
nariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby.
Od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili
informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo
situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych
predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú.
Členské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich
právnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby
mohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi



Spoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu
takýchto údajov.
V rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné
inštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom
prípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná
inštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom
štáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade
zamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na
odvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám.

33. Podľa čl. 4 ods. 1 až 3 správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny
dokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov.
Zasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými
prostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do
spoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov.
Pri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné
v danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov.
Správna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí
dotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov.

34. Podľa čl. 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby
na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na
základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský
štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.
V prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú
tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada
inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie
tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.
V prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu
alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v
nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej
inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.
Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii,
a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť.
Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola
záležitosť predložená.

35. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky
zákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté
inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu
uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu,
ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej
zamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná
inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy
II základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych
predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy
sa na túto osobu naposledy vzťahovali.

36. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu kasačný
súd mal preukázané, že žalovaná podľa vlastného vyjadrenia v konaní tvrdila, že v zmysle zásad
ustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného
nariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali
systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu
uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli
vzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť
vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných
nariadení. Ďalej tiež tvrdila, že Sociálna poisťovňa je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na
určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho



zabezpečenia. Kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov Sociálna
poisťovňa uskutočňuje v prípade, ak vznikne podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza
k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia ( bez rozdielu národnosti či štátnej
príslušnosti). Zdôraznila, že na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené firmy, ktorých zamestnanci
reálne (ne)vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, aj firmy ktoré zamestnávajú prevažne
zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. O skutočnostiach zistených na základe kontroly
u zamestnávateľa žalobcu bola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná
centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS. Žalovaná poukázala na list Sociálnej poisťovne
- ústredie zo dňa 10.12.2013, ktorým akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS
zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou
sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj
žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť.

37. K právnej problematike vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia poľských občanov zaujal
svoje stanovisko Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „veľký
senát“), ktorý posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp. zn. 9
Sžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP postúpil vec vedenú na
Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie veľkému
senátu.

38. Veľký senát uznesením sp. zn. 1Vs 1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach
rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovné: „Odpoveď na 1/ otázku: Dohoda medzi inštitúciami
dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie
uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr.
písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2/
otázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého
dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo
vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej
poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej
legislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho
súdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.

39. Najvyšší súd vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho
nariadenia a poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda medzi inštitúciami
dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť
určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov
týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom
nosiči atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade
žalovanej konštatuje, že v preskúmavanej veci skutkové zistenia potvrdzujú, že na základe podnetu
ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu poľských zamestnancov
vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotníctva, avizované najmä ZP
Dôvera a Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonávala kontroly
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej
republike, o ktorých skutočnostiach informovala príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej
republike. V konkrétnom prípade posudzovanej veci o skutočnostiach zistených na základe kontroly
u zamestnávateľa žalobcu bola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná
centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS. Sociálna poisťovňa - ústredie listom zo dňa
10.12.2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013
na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho
zabezpečenia ZUS v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej malo byť aj
žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Z uvedeného je zrejmé, že medzi
Sociálnou poisťovňou a príslušnou inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike na základe
koordinačných nariadení ES prebiehala vzájomná spolupráca za účelom zistenia uplatniteľnej legislatívy
vo vzťahu k zamestnancom zamestnávateľa - Adam Bochénski-PROJEKT PLUS, zrejme aj vo vzťahu
k žalobcovi - P. Z. I., avšak zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí administratívny



spis nevyplýva, že medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia došlo k
dohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva aj vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnancovi
uvedeného zamestnávateľa. Kasačný súd v danej súvislosti upriamuje pozornosť na to, že z doterajšej
prieskumnej činnosti zákonnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne v obdobných veciach je pritom známa
skutočnosť, že na základe vzájomnej koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou
sociálneho zabezpečenia došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva vo vzťahu
k poľským občanom vykonávajúcich na území Slovenskej republiky obdobnú činnosť ako žalobca.
Napokon samotná žalovaná vo vyjadrení k žalobe potvrdila, že medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou
inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia prebiehala
spolupráca za účelom uzatvorenia spoločnej dohody, v zmysle ktorej malo byť žalobcovi určené poľské
zákonodarstvo s konečnou platnosťou.

40. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a inštitúciou sociálneho
zabezpečenia Poľskej republiky došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve, ktorou uvedené inštitúcie
sociálneho zabezpečenia určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky, na sociálne poistenie žalobcu
ako zamestnanca zamestnávateľa - Adam Bochénski-PROJEKT PLUS, ako dotknutej osoby, potom
na sociálne poistenie žalobcu sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená
dohodou, a preto uvedený žalobca bude podliehať pod právomoc príslušnej inštitúcii sociálneho
zabezpečenia ZUS Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená
skutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia
druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie žalobcu
ako zamestnanca zamestnávateľa - Adam Bochénski-PROJEKT PLUS, keďže uplatniteľnosť príslušnej
legislatívy na sociálne poistenie tohto zamestnanca uvedeného zamestnávateľa bola vyriešená práve na
základe dohody uzavretej medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky
ako členských štátov Európskej únie. Najvyšší súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade pre
nedostatok skutkových podkladov však nebolo možné ustáliť záver o tom, či vo vzťahu k žalobcovi
ako zamestnancovi zamestnávateľa - Adam Bochénski-PROJEKT PLUS, došlo k dohode medzi
inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky, ktorou bola určená na prípad
žalobcu legislatíva Poľskej republiky. Pokiaľ by došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky
vo vzťahu k žalobcovi od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu
Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť by vylúčila právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie
podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

41. Vzhľadom k vyššie uvedenému kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie
žalovanej náležite nevychádza z právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení
s právnou úpravou ustanovenou v základnom nariadení EÚ, majúce za následok nedostatočne zistený
skutkový stav veci, ktoré skutočnosti spôsobujú jeho nezákonnosť. Z uvedených dôvodov vychádzajúc
zo skutkových okolností posudzovaného prípadu, poukazom na právne závery uvedené vyššie, najvyšší
súd v danej veci považoval námietky žalovanej uvedené v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského
súdu o nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 440 písm. g/ SSP za nedôvodné. Pokiaľ krajský
súd vo výroku rozsudku rozhodol tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na
ďalšie konanie, najvyšší súd považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za vecne správny i keď z
iných právnych dôvodov, a preto kasačnú sťažnosť žalovanej podľa § 461 SSP zamietol.

42. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní
mal úspech priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 3 písm. a/ SSP)
v skrátenom rozsahu. Vzhľadom na závery uvedené vyššie najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v
konaní súdneho prieskumu pred správnym súdom vyhodnotil bez právnej relevancie, ktoré nepodmienili
jeho úspešnosť v tomto konaní. Žalobca v žalobe a v konaní pred správnym súdom nevzniesol
námietku nedostatku právomoci Sociálnej poisťovni na konanie a vydanie rozhodnutia, práve naopak v
žalobe tvrdil, že na neho ako na zamestnanca je uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie
legislatíva štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, teda Slovenskej republiky. Žalobca ani
vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozhodnutiu krajského súdu nevzniesol námietku
nedostatku právomoci Sociálnej poisťovni. Kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť žalovanej proti
rozsudku krajského súdu, ktorým správny súd rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie



konanie, práve aj z dôvodu nedostatku právomoci, keďže nedostatok na vydanie správneho rozhodnutia
je takou vadou konania, na ktorú správny súd musí vždy prihliadať. Vzhľadom k uvedenému teda v
posudzovanom prípade k zrušeniu a vráteniu rozhodnutia žalovanej nedošlo z dôvodov tvrdení žalobcu
v žalobe resp. v konaní súdneho prieskumu rozhodnutia žalovanej. Kasačný súd znížil nárok žalobcu na
náhradu trov konania aj z dôvodu, že v danej veci ide o tzv. typizované žaloby. V prejednávaných veciach
ide opakované konania (napr. sp. zn. 10Sžso/24/2015, 7Sžso/57/2015, 7Sžso/7/2015, 7Sžso/55/2015,
7Sžso/77/2015, 7Sžso/78/2015, 9Sžso/31/2016 a ďalšie ), ktoré sú skutkovo veľmi obdobné s totožnou
právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv žalobcu, v predchádzajúcich správnych konaniach.
Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania právneho zástupcu žalobcu, čo do rozsahu a obsahu. Na druhej
strane pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania kasačný súd prihliadol aj na povinnosť právneho
zástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä dodržiavanie lehôt a pokynov konajúcich
súdov. Po zvážení uvedených hľadísk najvyšší súd žalobcom požadovaný nárok na náhradu trov znížil
a priznal mu nárok na náhradu trov kasačného konania v rozsahu 1/5 majúc za to, že priznanie nároku
na náhradu trov konania žalobcovi v celom rozsahu by v danom prípade bolo v rozpore s materiálnou
spravodlivosťou.

43. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.