{"guid": "045f1827-9c4e-4bf7-ae8f-060193ed147f:c5031abb-84c7-42bd-9c22-564bf748c5ea", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2", "spisova_znacka": "6Cdo/237/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/237/2017 z 24. 6. 2020", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2020, sp. zn. 6Cdo/237/2017, ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2", "identifikacne_cislo": "1114205015", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Kamila Nagyová", "sudca_id": 523, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-kamila-nagyova-523", "datum_vydania": "2020-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 139/2021", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:fe1ee991-bc4b-436d-b9a7-711b48983945", "datum": "2022-01-20", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c5031abb-84c7-42bd-9c22-564bf748c5ea", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/237/2017\n1114205015\n24. 06. 2020\nJUDr. Daniela Švecová\nECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Švecovej\na sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci žalobcu U.. L. F., narodeného\nX.X.XXXX, bývajúceho v Z., B. XXXX/XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o.,\nso sídlom v Košiciach, Cimborkova 13, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Matej Kukura,\nPhD., proti žalovanému U. F., narodenému X.XX.XXXX, bývajúcemu v V., Na E. XX/C, zastúpenému\nORLIK advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Jablonovom 722, v mene ktorej koná ako konateľka\nadvokátka JUDr. Martina Orlíková, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde\nBratislava III pod sp. zn. 45 C 80/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nz 24. októbra 2016, sp. zn. 6 Co 425/2015, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nŽalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom\nz 22.1.2015, č. k. 45 C 80/2014-104, určil, že darovacia zmluva z 11.3.2010, doplnená dodatkom z\n27.1.2011, uzavretá medzi C. F. (ako darcom) a žalovaným (ako obdarovaným), ktorej vklad vlastníckeho\npráva do katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky\nBratislava pod číslom V 23170 dňa 21.2.2011, o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\nzapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, okres Bratislava III, obec Bratislava - mestská časť Nové Mesto,\nkatastrálne územie X., a to: bytu č. 1, číslo vchodu XX/C, nebytového priestoru číslo 2 - G.1, nebytového\npriestoru číslo 12 - K, nebytového priestoru 12 - K.2, záhrady vo výmere 284 m2, zastavané plochy a\nnádvoria (všetky podrobne identifikované vo výrokovej časti rozsudku prvoinštančného súdu), je voči\nžalobcovi neúčinná a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 99,50 € do\ntroch dní od právoplatnosti rozsudku.\n1.a Vychádzal z názoru, že žaloba je dôvodná, keď výsledkami vykonaného dokazovania bolo\npreukázané, že boli splnené všetky podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, vyplývajúce\nz ustanovenia § 42a ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), vrátane podmienky existencie vymáhateľnej pohľadávky,\ninterpretujúc tento pojem v súlade s jeho vymedzením v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99,\npublikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2001\npod č. 44 (R 44/2001) (ďalej len „rozhodnutie R 44/2001“), t. j. tak, že za vymáhateľnú pohľadávku treba\npovažovať žalovateľnú pohľadávku.\n\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného zhora označeným\nrozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má\nnárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.\n2.a Na rozdiel od prvoinštančného súdu dospel k záveru, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu v konaní\no odporovacej žalobe, pretože v čase rozhodovania nemal voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j.\ntakú pohľadávku, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou. V súvislosti s tým uviedol, že sa nestotožňuje\ns právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí R 44/2001, v zmysle ktorého je vymáhateľnou pohľadávkou\nžalovateľná (dospelá) pohľadávka. Za správny považuje názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu\nzo 17. decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, podľa ktorého vymáhateľnou pohľadávkou je vykonateľná\npohľadávka, t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na\nzáklade ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol\nrozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že sa potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanie\nodôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke výkladu zákonného pojmu\n„vymáhateľná pohľadávka“. Nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého pojmu\nvymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá vykonateľná\npohľadávka. Uviedol, že odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od zjednotenej judikatúry\npredstavovanej rozhodnutím R 44/2001, v zmysle ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka\nzodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Tým je\nsplnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“). Pokiaľ by sa malo vychádzať z toho, že predmetná otázka\nje v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne, pretože najvyšší súd v neskorších\nrozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 253/2012 a 5 Cdo 188/2010 vyložil pojem vymáhateľná pohľadávka inak, a\nto tak, že mu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, no v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo\n69/2012 zotrval na názore vyjadrenom v rozhodnutí R 44/2001, potom je daná prípustnosť dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. Vo svojej právnej argumentácii uvedenej v dovolaní považoval za\nsprávny právny názor vyslovený v rozhodnutí R 44/2001.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok pre neprípustnosť\nodmietnuť, resp. ho ako neopodstatnený zamietnuť.\n5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou\nosobou, a že spĺňalo zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacích\ndôvodov, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania.\n6. V rámci tejto činnosti dospel k záveru, že bol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci\nz ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j., že v dovolaní vymedzená právna otázka je dovolacím\nsúdom rozhodovaná rozdielne.\n7. Po konštatovaní prípustnosti dovolania chcel senát 6C pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia v dovolaním namietanej otázke správneho výkladu pojmu vymáhateľná\npohľadávka, použitého v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pretože pri svojom\nrozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí\nR 44/2001, ako aj v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo 69/2012, dospel k záveru, že\nmu v zmysle § 48 ods. 1 C. s. p. vznikla povinnosť predložiť vec na rozhodnutie veľkému senátu\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“), a preto uznesením z 26. júna\n2019, sp. zn. 6 Cdo 237/2017 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.\n8. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie\nodvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Jeho účelom je náprava najzávažnejších\nprocesných pochybení (zmätočných rozhodnutí) a riešenie otázok zásadného právneho významu a\nzjednocovanie judikatúry. Je prípustné proti dvom skupinám rozhodnutí odvolacieho súdu, a to proti\nrozhodnutiam postihnutým tzv. zmätočnostnou vadou (§ 420 C. s. p.) a proti rozhodnutiam zásadnej\nprávnej významnosti (§ 421 C. s. p.). Tým sú zároveň určené dva prípustné dovolacie dôvody, a to\ndovolací dôvod spočívajúci vo vadách uvedených v § 420 C. s. p. a dovolací dôvod spočívajúci v\nnesprávnom právnom posúdení veci za splnenia predpokladov uvedených v § 421 C. s. p.\n\n9. Rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej\nsprávnosť riešenia namietal dovolateľ, bola otázka správneho výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná\npohľadávka“, a to, či sa ňou má rozumieť žalovateľná pohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka.\nOdvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od názoru vysloveného v rozhodnutí R 44/2001,\nmajúceho po jeho publikovaní v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky charakter ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Uvedený charakter však\ntoto rozhodnutie stratilo v dôsledku následného rozdielneho riešenia predmetnej otázky v rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu (v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a v\nuznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013 bol pojem vymáhateľná\npohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ čo v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.\n4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30.\noktóbra 2013 bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím R 44/2001, t. j. ako žalovateľná\npohľadávka). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu bol preto splnený predpoklad prípustnosti\ndovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j. že dovolaním namietaná právna otázka je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n10. Názor, ku ktorému dospel, vyslovil v postupujúcom uznesení. Jeho podstata spočíva v tom, že sa\nnestotožňuje s názorom, podľa ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká\npohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (žalovateľná pohľadávka),\nale naopak, zastáva názor, že tomuto pojmu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, t. j. pohľadávka\npriznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť\nvýkon rozhodnutia - exekúciu, pričom poukázal na argumentáciu uvedenú v uznesení najvyššieho súdu\nzo 17. decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, s ktorou sa v celom rozsahu stotožnil, a ktorej základ\nzopakoval.\n11. Poukázal aj na zhodnosť právnej úpravy odporovateľnosti právneho úkonu v Slovenskej republike s\nprávnou úpravou tohto inštitútu v Českej republike do 31.12.2013 a na rovnaké závery českej judikatúry\n(rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky\npod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007). Uvedenú argumentáciu podporil aj historickým výkladom\nvychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov.\n12. Ďalej poukázal na to, že tzv. stredný Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb. - v §\n51 ustanovoval, že ak si veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou,\nuplatniť odpor tým, že urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa\nmá odpor uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane\nvymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepovažovala pohľadávka\n„žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím (použitá formulácia\n„sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie inštitútu odporovateľnosti možno\npoukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“ pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931\nč. 64 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích\nustanovení).\n13. Napokon zdôraznil, že názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť\nžalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1.\nVeľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky\nzákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r. o., Bratislava 2005, str. 101 - 102).\nJeho neudržateľnosť podoprel aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho\nodporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie\no neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by\ntakéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných dôvodov\npohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak len o akademické\n(teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických\nrozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.\n14. Ďalej postupujúci senát uviedol, že už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho\nzákonníka upravovalo možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si\nvyhradil podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu\n\nlehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný Občiansky zákonník už takúto možnosť neupravuje,\nnepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú\npohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť využitím procesného inštitútu prerušenia konania.\nS prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka\nžalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase\nrozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého\nvýsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej\nochrany práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa)\nvoči dlžníkovi ešte nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla\ndaný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.\n15. Vec prejednávajúci senát dodal, že výklad, podľa ktorého pojmu „vymáhateľná pohľadávka“\nzodpovedá pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe\nktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu, označil za ústavne konformný Ústavný súd\nSlovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. júla 2015. Z uvedeného výkladu aktuálne\nvychádza aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 109/2018 z 28. marca 2019, ktoré inak riešilo\notázku existencie vymáhateľnej pohľadávky na náhradu trov konania, vychádzajúc pritom z názoru, že\ntakáto pohľadávka ako pohľadávka sui generis v podobe dospelej či splatnej pohľadávky ani neexistuje,\nale možno o nej hovoriť, až keď je o náhrade trov právoplatne rozhodnuté.\n16. Veľký senát si po postúpení veci senátom 6C v súlade s § 48 ods. 4 C. s. p. vyžiadal stanoviská\nministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej\nfakulty Univerzity Komenského v Bratislave a Trnavskej univerzity v Trnave. Všetky oslovené inštitúcie\nsa v otázke interpretácie slovnej väzby „vykonateľná pohľadávka“ zhodne priklonili k názoru, že to môže\nbyť aj pohľadávka, ktorú ešte nemožno vymáhať prostredníctvom exekúcie.\n17. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vyslovilo názor, že ak je z procesného hľadiska\nmožné, aby súd v rámci konania o neúčinnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a treťou osobou\ndeklaroval, že existuje nesplatená pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi, potom je v takomto konaní možné\npriznať veriteľovi ochranu aj v prípade, ak pohľadávku, ktorú má veriteľ voči dlžníkovi, ešte nemožno\nvymáhať prostredníctvom exekúcie. Poukázalo na historické súvislosti - cez tzv. odporový poriadok z\nroku 1931 (zákon č. 64/1931 Sb. konkurzný, odporovací a vyrovnací poriadok), rakúsku právnu úpravu,\ntzv. stredný Občiansky zákonník z roku 1950, Občiansky zákonník až po jeho novelizáciu zákonom\nč. 509/1991 Zb. a uviedol, že nemožno vyvodiť, že platná právna úprava sleduje rovnaký cieľ ako tá\nhistorická, a preto „vymáhateľnosť“ treba interpretovať ako „vykonateľnosť“. Denotáty „vymáhateľný“ a\n„vykonateľný“ sú lingvisticky rozdielne. Zatiaľ čo „vykonateľnosť“ odkazuje na exekučný titul po uplynutí\nparičnej lehoty na dobrovoľné plnenie, naopak „vymáhateľnosť“ odkazuje na existenciu právneho nároku\nv spojení s predpokladom úspešnej žalovateľnosti. Vymáhateľnosť často predchádza vykonateľnosť.\nAutomatické zamieňanie slovnej väzby „vymáhateľná pohľadávka“ za „vykonateľnú pohľadávku“ pri\ninterpretácii § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať za nesprávne. Poukázalo aj na\nrozdielne názory vyskytujúce sa v rámci akademickej obce na nastolený problém.\n18. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa nestotožnil s interpretáciou vec prejednávajúceho\nsenátu a argumentoval, že obsah slovného spojenia „vymáhateľná pohľadávka“ (§ 42a ods. 1\nObčianskeho zákonníka) musí byť rovnaký ako obsah jazykovo identických výrazov uvedených v iných\nustanoveniach Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom na nevymáhateľnosť výhry (§ 845 ods. 1, § 45\nods. 1 Občianskeho zákonníka), na skutočnosť, že „vykonateľná pohľadávka“ (osvedčená exekučným\ntitulom) nezodpovedá pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ (inak aj „žalovateľná pohľadávka“ alebo\n„pohľadávka uplatniteľná na súde“), a že „vymáhateľná pohľadávka“ a „splatná (zročná) pohľadávka“\nnie sú synonymá. Splatná pohľadávka totiž nemusí byť vymáhateľnou, pokiaľ ide o naturálnu obligáciu.\nV zmysle ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka veriteľova pohľadávka nemusí byť osvedčená\nexekučným titulom v čase podania odporovacej žaloby. Výklad prezentovaný senátom 6C znemožňuje\núčinné uplatnenie práv veriteľa, keď veriteľ nevie objektívne zabezpečiť získanie exekučného titulu\nnajneskôr do uplynutia lehoty na podanie odporovacej žaloby; je nútený podať odporovaciu žalobu\nnajneskôr v lehote troch rokov aj vtedy, ak v čase podania odporovacej žaloby ešte nie je skončené\nkonanie o žalobe na plnenie voči dlžníkovi. Ak by bol exekučný titul voči dlžníkovi podmienkou pre\nvyhovenie odporovacej žalobe, musel by súd konajúci o odporovacej žalobe konanie (obligatórne)\nprerušiť, hoci takáto povinnosť mu z ustanovení C. s. p. nevyplýva. Zaoberal sa aj ďalšími úvahami\n\n- či veriteľ nevyhnutne potrebuje exekučný titul, či bude na majetok dlžníka viesť exekučné konanie,\nzáväznosťou súdnych rozhodnutí (§ 228 C. s. p.), logickou súdržnosťou pri výklade právnych noriem\nsúkromného práva a trestného práva postihujúcich konania v rámci majetkových vzťahov (§ 240 zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov), a napokon aj právnou úpravou\nkonkurzu, z ktorej je jednoznačné, že po vyhlásení konkurzu nie je odporovanie právnym úkonom dlžníka\npodmienené tým, že ukrátení veritelia majú svoje pohľadávky priznané právoplatným rozsudkom voči\ndlžníkovi. V závere jeho vyjadrenia uviedol, že slovné spojenie „ak ukracujú uspokojenie vymáhateľnej\npohľadávky“ (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) treba vykladať tak, že pohľadávka nemusí byť v\nčase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe už vykonateľná (osvedčená exekučným titulom).\n19. Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave vyslovila názor, podľa ktorého je legitímne\ninterpretovať pojem „vymáhateľná pohľadávka“ použitý v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho\nzákonníka v duchu rozhodnutia R 44/2001. Pojem vymáhateľnosť treba vnímať v zmysle súdnej\nžalovateľnosti pohľadávky. Vymáhateľnosť ako vlastnosť pohľadávky nastupuje ešte pred jej\nvykonateľnosťou. Tento názor vyslovila na základe gramatického, ako aj teleologického výkladu.\n20. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave uviedla, že argumenty vec prejednávajúceho senátu\nnie sú natoľko jednoznačné, aby sa ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladalo tak, že\nvymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka vykonateľná. Vyslovila, že z jazykového výkladu vyplýva, že\nmá ísť o pohľadávku žalovateľnú, pričom ani účel zákona, ani systematické súvislosti, a ani požiadavka\nústavne súladného výkladu si odklon od doslovného znenia zákona nevyžadujú.\n21. Veľký senát v rámci skúmania podmienok pre postúpenie mu veci v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1\nC. s. p. dospel pritom k záveru, že v predmetnej veci tieto podmienky splnené neboli, a preto predmetnú\nvec (bez rozhodnutia) vrátil na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C uznesením z 28. apríla 2020 sp.\nzn. 1 VCdo 4/2019 (viď body 35 a 36 citovaného uznesenia veľkého senátu).\n22. Podľa § 48 ods.1 C. s. p., ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu\nnázoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu\nnajvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení\nveci odôvodní svoj odlišný právny názor.\n23. Veľký senát vyložil toto ustanovenie, najmä podmienky, ktoré z neho vyplývajú, účel a zmysel, pre\nktorý bol vôbec zriadený (viď body 25., 26., 27., 28. a 29. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020\nsp. zn. 1 VCdo 4/2019) a vyvodil, že napriek skutočnosti, že C. s. p. výslovne neupravuje postup a\nspôsob rozhodnutia veľkého senátu po tom, čo mu vec bola predložená podľa § 48 ods. 1 alebo ods.\n3 C. s. p., veľký senát má právo i povinnosť posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby mu\nvec bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie, teda či je daná jeho príslušnosť. K takémuto záveru\ndospel veľký senát už v uznesení z 18. decembra 2017 sp. zn. 1 V Cdo 4/2017. Zo znenia ustanovenia\n§ 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., vyjadreného slovami „...postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu“ možno gramatickým výkladom vyvodiť, že veľký senát je oprávnený rozhodnúť ako v\nmerite veci, tak v prípade, pokiaľ neboli splnené podmienky pre postúpenie veci, tiež o tom, že sa vec\nvracia na prejednanie a rozhodnutie senátu, ktorý ju postúpil veľkému senátu bez toho, aby boli splnené\nzákonné podmienky. Veľký senát je teda oprávnený urobiť nielen rozhodnutie vo veci samej (meritórne\nrozhodnutie), ale tiež príslušné procesné rozhodnutie, ktoré prichádza do úvahy, t. j. vrátane rozhodnutia\no vrátení veci senátu, ak neboli splnené zákonné podmienky pre jej predloženie veľkému senátu. Tomuto\nzáveru nasvedčuje aj teleologický výklad. Zmyslom a účelom zákonného konštituovania veľkých senátov\nkolégií najvyššieho súdu je zabezpečenie jednotnosti vlastnej judikatúry ako základného predpokladu\npre zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov nižších stupňov, ktoré je najvýznamnejšou úlohou\nnajvyššieho súdu ako vrcholného orgánu všeobecného súdnictva (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.\no súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Veľké senáty majú rozhodovať iba v prípadoch,\nak skutočne hrozí nejednotnosť v rozhodovacej činnosti senátov najvyššieho súdu. Oprávnenie veľkého\nsenátu vrátiť vec senátu, ktorý mu ju postúpil, ak pre postúpenie neboli splnené zákonné podmienky,\nmožno odôvodniť aj analogickým použitím ustanovenia § 466 ods. 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny\nsúdny poriadok v spojení s čl. 4 C. s. p. (viď bod 30. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp.\nzn. 1 VCdo 4/2019).\n\n24. Veľký senát vyslovil, že pre splnenie podmienky predloženia mu veci je rozhodujúca existencia\nprávneho názoru trojčlenného senátu (vysloveného v uznesení o postúpení veci veľkému senátu), ktorý\nje odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Pokiaľ\nby existovalo rozhodnutie trojčlenného senátu najvyššieho súdu, vyjadrujúce odlišný právny názor už\nvyslovený iným alebo totožným trojčlenným senátom, nie je splnená zákonná podmienka uvedená v\nustanovení § 48 ods. 1 C. s. p. V takomto prípade je naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421\nods. 1 písm. c) C. s. p., a riešenie právnej otázky, ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne\na rozhodnutie vo veci prináleží trojčlennému senátu najvyššieho súdu. Existencia publikovaného\nrozhodnutia najvyššieho súdu, resp. stanoviska veľkého senátu, nie je zákonnou podmienkou (viď bod\n31. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019).\n25. Záver o práve i povinnosti veľkého senátu skúmať, či sú splnené zákonné podmienky na to, aby\nmu vec bola postúpená na prejednanie a rozhodnutie, a z ich prípadného nesplnenia vyvodiť príslušný\nprocesný dôsledok, je aj ústavne súladný, pretože rešpektuje základné právo na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak zákon stanovil príslušnosť veľkého senátu a sudcov v ňom\nzasadajúcich len za splnenia podmienok uvedených v § 48 ods. 1 alebo ods. 3 C. s. p., potom za situácie,\nkedy nie sú splnené tieto podmienky, nemožno považovať sudcov veľkého senátu za zákonných sudcov\nv zmysle uvedeného základného práva. Logicky na základe argumentácie a contrario rovnaký záver\nmusí platiť aj v prípade, ak by vec prejednal a rozhodol veľký senát, hoci by na to zjavne neboli splnené\nzákonné podmienky (viď bod 32. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019).\n26. V predmetnej veci senát 6C predložil vec veľkému senátu z dôvodu rozdielneho výkladu zákonného\npojmu „vymáhateľná pohľadávka“ za účelom zodpovedania otázky, či sa ňou má rozumieť žalovateľná\npohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka. Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od názoru\nvysloveného v rozhodnutí R 44/2001, majúceho po jeho publikovaní v Zbierke stanovísk a rozhodnutí\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky charakter ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu. Uvedený charakter však toto rozhodnutie stratilo v dôsledku následného rozdielneho\nriešenia predmetnej otázky v rozhodnutiach najvyššieho súdu (v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5\nCdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17.\ndecembra 2013 bol pojem vymáhateľná pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ\nčo v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a v rozsudku najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra 2013 bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím\nR 44/2001, t. j. ako žalovateľná pohľadávka). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu bol preto\nsplnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j. že dovolaním\nnamietaná právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n27. Veľký senát uviedol, že už predtým, než mu bola vec postúpená, existovali na nastolenú právnu\notázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne právne názory, ktoré na jednej strane\npredstavovalo uverejnené rozhodnutie R 44/2001, a v súlade s ním aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30. októbra 2013, a na\ndruhej strane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a sp. zn. 6\nCdo 253/2012 zo 17. decembra 2013. Ide teda o prípad, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a kedy je daná prípustnosť\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. V takomto prípade vec prejednávajúci senát nemá inú\nmožnosť, než len prikloniť sa k jednému z právnych názorov, ktoré už boli vyslovené vo vyššie uvedených\nrozhodnutiach najvyššieho súdu; inú možnosť nemá (viď bod 34. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla\n2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019).\n28. Najvyšší súd po tom, čo senátu 6C bola predmetná vec veľkým senátom vrátená (bez vydania\nrozhodnutia) meritórne preskúmal vec z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu a dospel k záveru,\nže dovolanie v predmetnej veci nie je dôvodné (§ 448 C. s. p.).\n29. Vec prejednávajúci senát 6C aj naďalej zotrváva na právnom názore vyslovenom vo svojom\npostupujúcom uznesení, stotožňuje sa s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Cdo 188/2010, ale aj v rozhodnutí 6 Cdo 253/2012 a nestotožňuje sa s právnym názorom\nvysloveným v rozhodnutí R 44/2001 a od neho sa odvíjajúcich právnych názorov vyslovených v\nrozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo 69/2012. Znova zdôrazňuje, že „účelom odporovacej\nžaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo\n\nurčené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým\nbolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe\nexekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo\nodporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti\ndlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda\nprávnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní,\na to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli\nz dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu\nzískanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej\nžaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho\nzákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá\nbola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť\nexekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu pohľadávky veriteľa\nv exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná\nvykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda\nžalovateľnú.“\n30. Tento názor považuje vec prejednávajúci senát za taký, ktorý je v súlade aj s právnym názorom\nvysloveným Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v uznesení z 1.7.2015,\nsp. zn. PL. ÚS 39/2015; keď v súvislosti s ústavnou konformitou výkladu pojmu „vymáhateľná\npohľadávka“ (obsiahnutého v ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka) konštatoval, že neskoršia\njudikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na tom, ako bol tento pojem interpretovaný v rozhodnutí R\n44/2001 - napríklad v odôvodnení rozhodnutia z 30. júla 2009 sp. zn. 3 Cdo 61/2008 sa konštatuje, že\n„vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka,\nktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorému možno\nnariadiť exekúciu. Obdobne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia z 23. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo\n188/2010 uviedol, že „vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa\nrozumie tak pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,\npodľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu“ (viď bod 36. uznesenia ústavného súdu\nPL. ÚS 39/2015).\n31. V súvislosti s výkladom nastoleného pojmu ústavný súd zaujal názor aj na výklad tohto pojmu\nobsiahnutom v rozhodnutí najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, ktorý\npovažoval za najpodrobnejší a ktorý vec prejednávajúci senát uviedol pod bodom 29. Z komparatívneho\nhľadiska poukázal aj na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou v Českej\nrepublike, poukázal aj na historický výklad vychádzajúci z predchádzajúcej právnej úpravy - § 51 zákona\nč. 141/1950 Zb., na teoretické výklady obsiahnuté v odborných publikáciách, z ktorých citoval, že:\n„Aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči\ndlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j. keď je pohľadávka splatná, keď má veriteľ podklad pre výkon\nrozhodnutia (exekučný titul), a keď odporovateľným úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka\nv tom smere, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Z takto ponímaného výkladu\n„vymáhateľnej pohľadávky“, ktorý má oporu aj v doterajšej judikatúre, sa vymyká názor vyslovený v\nrozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 102/99, podľa ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku\npovažuje už „žalovateľná pohľadávka“. Tento názor zrejme nezapadá náležite do konštrukcie právnej\núpravy odporovateľných právnych úkonov.“ (Svoboda, J. a kolektív. Občiansky zákonník. Komentár a\nsúvisiace predpisy. V. vydanie. Bratislava: EUROUNION, spol. s r. o., 2004, s. 101 - 102).\n32. Ústavný súd zhrnul, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna\ndoktrína, nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia\nR 44/2001, a teda nezotrváva na výklade, ktorý bol navrhovateľom spochybnený ako ústavne\nnekonformný, ale práve naopak, aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna\ndoktrína, sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.\n33. Na tomto závere dovolacieho súdu nič nemenia ani opačné názory Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky, Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, a napokon ani vedeckých inštitúcií,\nktoré nastolený problém rozoberajú z rozličných hľadísk, ale argumenty žiadneho z nich nepovažoval\nvec prejednávajúci senát za tak jednoznačné, aby zmenili jeho pôvodný názor vyslovený v postupujúcom\nuznesení.\n\n34. Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu nespočíva na\nnesprávnom právnom posúdení veci, dovolanie proti nemu nie je dôvodné, preto ho dovolací súd v\nzmysle ustanovenia § 448 C. s. p. zamietol.\n35. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd podľa § 543 ods. 1 v spojení s §\n255 ods. 1 C. s. p. priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu;\no jeho výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 139/2021", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:fe1ee991-bc4b-436d-b9a7-711b48983945", "datum": "2022-01-20", "vztah": "zrusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Co/425/2015", "guid": "f84b4ca6-ffe5-48c1-ba27-0ac0e4515a69:3054dab9-153c-471f-baec-ac7cdc6905ad", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9fbf1a61-b0cb-4ad8-b170-9d266c9fe06c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 39/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1"}, {"guid": "332a2907-f33f-464c-8d72-5b9eecf640d8:a4c56fab-e4df-4ea2-8505-d16a154ebd40", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5112241714.1", "spisova_znacka": "5Cdo/109/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/109/2018 z 27. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-27", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5112241714.1"}, {"guid": "470179c0-4696-4945-bc76-b4d111094f9b:caff501c-0a08-4d47-a686-733ccd07dfc9", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7613206172.2", "spisova_znacka": "6Co/425/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/425/2015 z 20. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-06-20", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7613206172.2"}], "citovane_v": [{"guid": "045f1827-9c4e-4bf7-ae8f-060193ed147f:513882b2-5d76-4b0c-9fc4-64ac347d8c0d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2", "spisova_znacka": "6Cdo/237/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/237/2017 z 23. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1114205015.2"}]}