Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/70/2019 z 24. 11. 2020
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. novembra 2020, sp. zn. 7Sžsk/70/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1017201894.1
Najvyšší súd | 7Sžsk/70/2019 | ECLI:SK:NSSR:2020:1017201894.1 | 2020-11-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 65 zákona č. 461/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/56f696b3-7162-4d50-8a40-c1193800436f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017201894.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžsk/70/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201894
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1017201894.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej
veci žalobcu: G. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom, G. XXX/XX, XXX XX E. G. C., zastúpený JUDr.
Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, proti žalovanému: Generálny
riaditeľ Sociálnej poisťovne, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13. septembra 2017 o zvýšenie
starobného dôchodku, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.
k. 8Sa/87/2017-61 zo dňa 17. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č. k. 8Sa/87/2017-61 zo dňa 17. apríla 2019  z a m i e t a.

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov kasačného konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred krajským súdom

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd alebo správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k.
8Sa/87/2017-61 zo dňa 17. apríla 2019 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej len „SSP“) rozhodnutie žalovaného Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č.
XXX XXX XXXX X zo dňa 13. septembra  2017 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne - ústredie
č. XXX XXX XXXX X zo dňa 09. augusta 2017 zrušil  a  vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa
na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania.

2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd mal z administratívneho spisu
žalovaného správneho orgánu preukázané, že Sociálna poisťovňa -ústredie (tiež „prvostupňový správny
orgán“ alebo „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 09. augusta 2017 podľa
ust. § 112 ods. 4 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „ZSP“) zamietla
žiadosť žalobcu zo dňa 14.07.2017 o zvýšenie starobného dôchodku. V odôvodnení rozhodnutia citovala
aplikované zákonné ustanovenia § 112 ods. 4 a § 255 ods. 5 ZSP a konštatovala, že žalobcovi bol
podľa potvrdenia Ministerstva vnútra SR zo dňa 23.01.2014 č. SPOU-OSZ-29.075-16/2013-VZ na
základe zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru SR od 01. júna 1993
priznaný výsluhový príspevok, považovaný podľa ust. § 124 ods. 3 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z.
z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov za výsluhový dôchodok. Ďalej uviedla, že v súlade



s ust. § 255 ods. 5 ZSP nie je možné za obdobie dôchodkového poistenia na účely určenia sumy
starobného dôchodku žalobcu považovať obdobie výkonu služby od 01.10.1975 do 27.09.1977 a od
01.06.1978 do 31.05.1993, ktoré má zhodnotené pre nárok na výsluhový dôchodok. Nakoľko žalobca
nepredložil žiadne nové podklady na zvýšenie sumy starobného dôchodku, jeho žiadosť zamietla. O
odvolaní  žalobcu proti tomuto rozhodnutiu rozhodol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne rozhodnutím
č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13.09.2017 tak, že podľa ust. § 218 ods. 2 ZSP zmenil z dôvodu  neúplnosti
výroku napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne tak, že žiadosť žalobcu zo dňa 14.07.2017 o zvýšenie
starobného dôchodku podľa ust. § 65, § 112 ods. 4 a § 255 ods. 5 ZSP zamieta. Žalovaný v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní napadnutého  rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie zo dňa
09.08.2017 a priloženej spisovej  dokumentácie podľa § 196 ods. 7 ZSP dospel k záveru, že rozhodnutie
prvostupňového orgánu je potrebné podľa ust. § 218 ods. 1 a 2 ZSP zmeniť a jeho výrok doplnil o ust.
§ 65 ZSP. Ďalej uviedol, že žalobca bol v služobnom pomere a ako policajt vykonával od 01.10.1975 do
27.09.1977, od 01.06.1978 do 31.12.1993, t.j. 17 rokov a 2 dni službu v II. kategórii funkcií a toto obdobie
výkonu služby mal už zhodnotené pre nárok na výsluhový príspevok, ktorý mu bol podľa potvrdenia
Ministerstva vnútra SR zo dňa  23.01.2014 č. SPOU-OSZ-29.075-16/2013-VZ priznaný od 01.06.1993.
Výsluhový príspevok je podľa zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru
SR považovaný podľa § 124 ods. 3 písm. a/ zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov za výsluhový dôchodok, preto ako uviedol žalovaný, nie je možné toto obdobie považovať za
obdobie dôchodkového poistenia aj na účely určenia sumy starobného dôchodku žalobcu, čo je v súlade
s ust. § 255 ods. 5 ZSP. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na starobný dôchodok
podľa ust. § 21 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, keďže nevykonával službu v I.
kategórii funkcií. Nárok na starobný dôchodok mu nevznikol ani podľa ust. § 174 zák. č. 100/1988 Zb.,
keďže výkon jeho služby netrval do 31.12.1999, ale  ukončil ho dňom 31.05.1993. Nárok mu nevznikol
ani podľa ust. § 132 ods. 1 písm. b/ zák. č. 100/1988 Zb. dovŕšením zníženého dôchodkového veku
57 rokov, nakoľko dobu služby zaradenú do II. kategórie funkcií nezískal v rozsahu aspoň 20 rokov. K
judikátom Najvyššieho súdu SR, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal  žalovaný uviedol, že v daných
konaniach išlo o iné skutkové situácie ako v tomto konaní.  Žalobca podľa jeho tvrdení nepreukázal, že
prvostupňový orgán rozhodol nezákonne, ani nepreukázal zmenu skutočností rozhodujúcich na nárok
na zvýšenie starobného dôchodku.  Žalovaný uviedol, že postupoval podľa účinnej právnej úpravy v
zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovanej v oboch stupňoch preskúmal v
intenciách zákona č 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon
č. 461/2003 Z. z. alebo zákon o sociálnom poistení), citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 1 ods. 1,
3, § 60 ods. 2, § 65 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, 5, § 274 ods. 1  uvedeného zákona, v spojení s právnou
úpravou ustanovenou v zákone č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 328/2002 Z. z. alebo zákon o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov), citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 1 ods. 1, 2 uvedeného zákona a v spojení s čl. 33
ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128, postupom podľa právnej
úpravy ustanovenej v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, a dospel k záveru
o dôvodnosti žaloby žalobcu.

4. Krajský súd konštatoval, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobcovi bola pre účely
výsluhového príspevku /dôchodku, ktorého poberateľom je od 01. júna 1993 (považovaného podľa zák.
č. 328/2002 Z. z. od 01.07.2002 za výsluhový dôchodok), podľa potvrdenia Ministerstva vnútra SR zo
dňa 23.01.2014 č. SPOU-OSZ-29.075-16/2013-VZ, zhodnotená doba výkonu štátnej služby policajta v
rozsahu 17 rokov a dvoch dní. Žalobca je zároveň po dosiahnutí dôchodkového veku požadovaného
zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení od 28.10.2016 aj poberateľom starobného dôchodku zo
všeobecného systému sociálneho poistenia. Medzi účastníkmi bolo sporné, či žalobca má pre určenie
sumy (zvýšenie) starobného dôchodku zo všeobecného systému dôchodkového poistenia nárok na
zohľadnenie aj doby služby získanej  v rozsahu 17 rokov a dvoch  dní, zakladajúcej nárok na výsluhový
dôchodok za súčasnej aplikácie článku 33 Dohovoru č. 128. Táto otázka, ako vyplýva z rozhodnutí NS
SR, na ktoré poukazuje aj žalobca v žalobe, bola vyriešená jeho rozhodovacou činnosťou.

5. Podľa názoru krajského súdu pre zodpovedanie žalobných námietok, uvedených v správnej žalobe
sú relevantné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, vydané v obdobných veciach, ktoré predstavujú
ustálenú rozhodovaciu prax a z ktorých správny súd pri preskúmavaní tejto veci postupoval. Krajský
súd poukázal na to, že z právnych úprav týkajúcich sa sociálneho poistenia/zabezpečenia vyplýva, že



všeobecný a aj osobitný systém sociálneho poistenia sú pre dávky dôchodkového poistenia založené
na hodnotení dôb poistenia (zamestnania/služby). Osobitný systém sociálneho poistenia príslušníkov
ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu ich poistenia
v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní. Obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, sirotských
výsluhových dôchodkov, vdovských výsluhových dôchodkov a invalidných výsluhových dôchodkov,
pre účely priznania ktorých sa hodnotí len doba služby poistenca, ale nehodnotí sa doba poistenia,
ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Poistenci osobitného systému
sociálneho poistenia/zabezpečenia sú vylúčení z pôsobnosti zákona č. 461/2003 Z. z. len v rozsahu,
ktorý zodpovedá dobe poistenia v osobitnom systéme sociálneho poistenia, ale nie v časti, ktorá
upravuje nárok na starobný, predčasný starobný, invalidný, sirotský, vdovský alebo vdovecký dôchodok.
Krajský súd konštatoval, že pri porovnaní rozsahu poistného krytia zo všeobecného systému sociálneho
poistenia a rozsahu poistného krytia z osobitného systému sociálneho zabezpečenia vyplýva, že
osobitný systém sociálneho zabezpečenia obsahuje úpravu, ktorá zabezpečuje užší okruh dávok
sociálneho poistenia a zohľadňuje ako dobu poistenia iba dobu výkonu služby (prípadne náhradnú dobu
výkonu služby). Zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov neobsahuje
takú právnu úpravu starobných dôchodkov, ktorá by zohľadňovala dobu poistenia v celom rozsahu, t.
j. aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na
hodnotení doby služby poistenca a nehodnotí dobu poistenia, ktorú získali poistenci vo všeobecnom
systéme sociálneho poistenia.

6. Krajský súd dal do pozornosti, že v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR č. 5/2011 bolo publikované
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/214/2008 zo dňa 28. októbra 2009, ktoré sa týkalo veci
obdobnej ako je prejednávaná, z ktorého právna veta znie: „Ak je príspevok za službu priznaný ako dávka
sociálneho zabezpečenia považovaný za výsluhový dôchodok, môže od dovŕšenia dôchodkového veku
podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku
z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške
starobného dôchodku, primeranej dobe trvania služobného pomeru.“ A tiež: „Pri určení výšky starobného
dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby hodnotené na účely príspevku
za službu. Až po takomto stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku
krátiť o sumu príspevku za službu, považovaného za výsluhový dôchodok. Ďalej krajský súd upriamil
pozornosť na to, že v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR č. 6/2013 bol publikovaný rozsudok NS
SR sp. zn. 7So/138/2011, podľa ktorého priznanie výsluhového dôchodku podľa zákona č. 328/2002
Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov nevylučuje, aby obdobie výkonu služby profesionálneho vojaka (policajta a vojaka
prípravnej služby aj colníka) bolo považované za obdobie dôchodkového poistenia podľa zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré je významné pre zistenie výšky
dôchodku.

7. Podľa názoru krajského súdu žalobca správne poukazoval na konštantnú judikatúru NS SR v
obdobných veciach, v ktorých bolo potrebné posúdiť vznik nároku na starobný dôchodok poistenca,
ktorý bol poberateľom výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu. Žalovaný sa týmto právnym
názorom neriadil, argumentujúc tým, že takýto názor nebol zovšeobecnený, resp. tým že názor NS SR
bol zovšeobecnený len vo vzťahu k výsluhovým dôchodcom, ktorí boli zaradení do I. alebo II. pracovnej
kategórie. Takáto obrana nemôže obstáť. Krajský súd konštatoval, že žalovaný bol rozhodnutiami NS SR
zaviazaný k aplikácii takého výkladu zákona o sociálnom poistení, ktorý bol založený na právnom názore,
že pre účely stanovenia starobného dôchodku poistenca, ktorý je výsluhovým dôchodcom, je potrebné
do dôb poistenia zahrnúť aj dobu, ktorá bola zhodnotená v osobitnom systéme pre výsluhový dôchodok,
vrátane dosiahnutých hrubých zárobkov. Až po takomto stanovení výšky starobného dôchodku možno
sumu starobného dôchodku krátiť podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 v pomernej časti, zodpovedajúcej
zhodnotenej dobe služby, najviac však o sumu výsluhového dôchodku. Poukazom na to, že žalovaný v
postavení orgánu verejnej správy je pri svojom rozhodovaní viazaný Ústavou SR, pričom môže konať
len na základe zákona a spôsobom a v rozsahu stanoveným zákonom, krajský súd tiež konštatoval,
že v zmysle aplikácie jednej zo zásad právneho štátu a to právnej istoty je povinnosťou žalovaného,
aby v obdobných veciach rozhodoval rovnako, to znamená, že keď vo veciach, v ktorých ho uvedeným
právnym názorom vo svojich rozhodnutiach zaviazal NS SR, rozhodol v súlade s týmto právnym
názorom, je potom povinný podľa neho  postupovať aj vo všetkých ostatných obdobných veciach.



8. Ďalej krajský súd uviedol, že pokiaľ Sociálna poisťovňa vo veci postupovala tak, že pre účely
rozhodnutia o nároku žalobcu na starobný dôchodok podľa Zákona o sociálnom poistení, absolútne
vylúčila hodnotenie doby poistenia, ktoré získal v osobitnom (inom) systéme sociálneho poistenia/
zabezpečenia malo rozhodnutie za následok, že žalobcovi nebolo zachované jeho ústavné právo na
primerané hmotné zabezpečenie v starobe, v ktorej súvislosti poukázal na právnu úpravu ustanovenú
v čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd mal za to, že doterajšia judikatúra Najvyššieho
súdu SR nie je viazaná len na prípady, kedy policajti a vojaci získali zamestnanie (dobu služby) v
I. a  II. pracovnej kategórii v rozsahu odôvodňujúcom zníženie dôchodkového veku. Vyplýva z nej
vo všeobecnosti nárok poberateľa výsluhového dôchodku aj na starobný dôchodok zo všeobecného
systému sociálneho poistenia a jeho krátenie v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128  od dovŕšenia
dôchodkového veku podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. (rozsudok NS SR sp. zn. 9So/15/2016).
Zohľadnenie I. a II. pracovnej kategórie má význam pri posudzovaní dôchodkového veku poistenca.

9. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán sa pri svojom
rozhodovaní uvedeným právnym názorom neriadili, napriek tomu, že ide o ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR, a preto zaťažili svoje rozhodnutia chybou nesprávneho právneho posúdenia veci.
Správny súd napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP
zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Prvostupňovému správnemu orgánu správny súd
uložil povinnosť, aby v ďalšom konaní opätovne posúdil nárok žalobcu na starobný dôchodok v zmysle
právneho názoru uvedeného v rozhodnutí správneho súdu a urobil výpočet starobného dôchodku podľa
čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128.

10. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi
priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, t.j. v rozsahu
100%, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na základe rozhodnutia, vydaného vyšším súdnym úradníkom
po  právoplatnosti tohto rozsudku.

II.

Kasačná sťažnosť žalovaného

11. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.
V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP.   Navrhoval, aby najvyšší súd rozsudok Krajského súdu
v  Bratislave č. k. 8Sa 87/2017 zo dňa 17. apríla 2019 zrušil a vec mu vrátil  na ďalšie konanie.

11.1. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaný vyslovil svoj nesúhlas s právnym posúdením a
odôvodnením krajského súdu. Uviedol, že žalobcovi rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie č. XXX
XXX XXXX X zo dňa 14. novembra 2016 podľa § 65, § 82 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. od 28.
októbra 2016 bol priznaný starobný dôchodok v sume  263,10 eur mesačne za obdobia dôchodkového
poistenia, získaného vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Žalobca neformálnou žiadosťou
zo dňa 14. júla 2017 požiadal o zvýšenie starobného dôchodku z dôvodu započítania vojenskej služby
od 1. októbra 1975 do 27. septembra 1977 a doby služby príslušníka Federálneho policajného zboru
a Policajného zboru Slovenskej republiky v období od 1. júna 1978 do 31. mája 1993.  Rozhodnutím
Sociálnej poisťovne ústredie č. XXX  XXX XXXX X  zo dňa 9. augusta 2017 podľa § 112 ods. 4 a § 255
ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. bola  žiadosť o zvýšenie starobného dôchodku zamietnutá. Generálny
riaditeľ Sociálnej poisťovne ústredie rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13. septembra 2017 podľa
§ 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. prvostupňové rozhodnutie z 9. augusta 2017 zmenil z dôvodu
neúplného výroku rozhodnutia a žiadosť žalobcu o zvýšenie starobného dôchodku zamietol.

11.2. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z.  žalovaný uviedol,
že podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2014 bol žalobcovi
od 1. júna 1993 priznaný výsluhový príspevok podľa zákona č. 410/1991 Zb., ktorý bol od 1. júla 2002
preklasifikovaný podľa § 124 ods. 3 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. na výsluhový dôchodok. Žalobca
vykonával službu v II. kategórii funkcií od 1. októbra 1975 do 27. septembra 1977 a od 1. júna 1978 do
31. decembra 1993,   t. j. 17 rokov a 2 dní.



11.3. Žalovaný považoval za nedôvodné poukazovanie žalobcu na judikát č. R 110/2011, nakoľko
žalobca získal obdobie výkonu služby v rozsahu, ktorý mu založil nárok na výsluhový dôchodok, a preto
podľa predmetného judikátu č. R  110/2011 nie možné v prípade žalobcu postupovať. Žalovaný mal za
to, že z dôvodu, že žalobca získal obdobie výkonu služby od 1. októbra 1975 do 27. septembra 1977
a od 1. júna 1978 do 31. mája 1993 v rozsahu, ktorý mu založil nárok na výsluhový dôchodok podľa
zákona č. 328/2002 Z. z.,  predmetné obdobie v súlade s § 255 ods. 5 k zákona č. 461/2003 Z. z. nie
je možné považovať za obdobie dôchodkového poistenia na účely určenia sumy starobného dôchodku.
Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcovi nevznikol  nárok na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 zákona
č. 100/1988 Zb., pretože nevykonával službu v I. kategórii funkcií, nevznikol mu nárok ani podľa § 174
zákona č. 100/1988 zb., pretože výkon služby netrval do 31. decembra 1999  a nevznikol mu nárok ani
podľa § 132 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. dovŕšením zníženého dôchodkového veku 57 rokov,
nakoľko dobu služby zaradenú do II. kategórie funkcií nezískal v rozsahu aspoň 20 rokov.

11.4. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. žalovaný dôvodil, že
ustanovenie § 274 tohto zákona má právny význam pre posúdenie, či žalobca spĺňa podmienky nároku
na starobný dôchodok s prihliadnutím na ustálenú judikatúru. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR nároky poistencov vyplývajúce zo zaradenia doby služby do I. a II. kategórie funkcií sa musia
podľa ustanovenia § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 140/2015 Z. z. zachovať na
nárok a určenie sumy starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, aj keď
títo poistenci za dobu služby získali dávky v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, pretože v
sume výsluhového dôchodku neboli zohľadnené. Žalovaný zdôraznil, že právny názor v rozsudkoch
Najvyššieho súdu SR doposiaľ nebol zovšeobecnený, a preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu
prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo a právne porovnateľných veciach, judikát Najvyššieho súdu
SR  č. R 55/2011, na ktorý poukazoval žalobca sa týka zachovania nárokov poistencov, ktorí získali
dobou poistenia vo všeobecnom a v osobitnom systéme sociálneho poistenia vo zvýhodnenej pracovnej
kategórii v rozsahu zakladajúcom nárok na zníženie dôchodkového veku v zmysle § 274 zákona č.
461/2003 Z. z. v znení zákona č. 140/2015 Z. z.

11.5. Podľa názoru žalovaného ani poukazovanie na rozsudky Najvyššieho súdu  SR č. 7So 11/2011,
č. 9So 59/2011, a č. 7So 138/2011 rovnako nie je dôvodné, pretože v predmetných konaniach išlo o
iné skutkové situácie ako v konaní žalobcu, keď v týchto prípadoch išlo o poistencov, ktorí získali dobu
služby v osobitnom systéme zaradenú do zvýhodnenej kategórie, zakladajúcu na nárok na zníženie
dôchodkového veku. Žalovaný trval na tom, že rozsudok, na ktorý poukazoval žalobca 7So 138/2011
sa týka skutkovo odlišnej veci, nakoľko sa týka poistenca, ktorý vykonával dobu službu v I. kategórii
funkcií v rozsahu zakladajúcom nárok na starobný dôchodok s dovŕšením s zníženého dôchodkového
veku a nakoľko žalobca vykonával dobu službu v II. kategórii funkcií a nevznikol mu nárok na starobný
dôchodok dovŕšením zníženého dôchodkového veku, v prípade žalobcu nebolo možné postupovať v
zmysle právneho názoru súdu uvedeného v rozsudku.

11.6. Ďalej žalovaný trval na tom, že v prípade žalobcu nerozhodol inak ako u poistencov, ktorí sa ocitli
v podobnej situácii. Poukázal na to, že inak Sociálna poisťovňa rozhodla len v tých  individuálnych
prípadoch, v ktorých súd Slovenskej republiky žalovanú zaviazal rozhodnúť podľa právneho názoru
vyjadrenom v právoplatnom rozhodnutí.  Zdôraznil, že suma starobného dôchodku bola žalobcovi určená
správne a zákonným spôsobom právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne o priznaní starobného
dôchodku  zo dňa 14. novembra 2016. Záverom  uviedol, že rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej
poisťovni č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13. septembra 2007 je riadne odôvodnené, sú v ňom uvedené
všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie a tiež akými úvahami bol generálny
riaditeľ Sociálnej poisťovni vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov na základe,
ktorých rozhodoval. Vyslovil názor, že pri posudzovaní nároku žalobcu na starobný dôchodok postupoval
v súlade s právnymi predpismi  o sociálnom poistení/zabezpečení.

III.

Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovaného

12.  Kasačná sťažnosť žalovaného bola žalobcovi doručená dňa 3. 6. 2019. Žalobca sa ku kasačnej
sťažnosti žalovaného vyjadril tak, že nesúhlasil s dôvodmi, ktorými žalovaný namietal nezákonnosť



napadnutého rozhodnutia krajského súdu.  Navrhoval, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného
ako nedôvodnú zamietol.

12.1. V dôvodoch vyjadrenia žalobca vyslovil názor, že krajský súd správne zistil skutkový stav veci, na
základe ktorého náležite právne vec posúdil. Mal za to, že právne posúdenie veci žalovaným odporuje
zákonu, účelu zákona a úmyselne ignoruje konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, vyjadrenú v
obdobných právnych veciach.

12.2. Žalobca vo vzťahu k námietke žalovaného, ktorou v kasačnej sťažnosti namietal relevantnosť
aplikácie judikátu č. R 110/2011 na predmetnú právnu vec uviedol, že aplikácia tohto rozhodnutia
je v danej veci dôvodná a to najmä v časti vyjadrenia právneho názoru Najvyššieho súdu SR o
tom, že výsluhový príspevok nie je rovnocenný výsluhovému dôchodku priznanému podľa § 39
zákona č. 328/2002 Z. z. a naďalej zostáva výsluhovým príspevkom podľa zákona č. 73/1998 a za
výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. sa na účely trvania nároku na dávku výsluhového
zabezpečenia priznanú podľa predchádzajúcich predpisov iba považuje. Ďalej žalobca uviedol, že
rozdiel medzi výsluhovým príspevkom a výsluhovým dôchodkom v zmysle judikátu publikovaného
pod č. R 85/2013, v konaní sp. zn. 7So 155/2011 spočíva  najmä v rozdielnom v spôsobe výpočtu
dávky sociálneho zabezpečenia, ktorými sú výsluhový príspevok a výsluhový dôchodok. Zdôraznil, že v
dôsledku toho nie je možné považovať výsluhový príspevok a výsluhový dôchodok za identickú dávku
sociálneho zabezpečenia, namietajúc právnu argumentáciu žalovaného, čím ukracuje žalobcu o dávku
primeraného hmotného zabezpečenia v starobe.

12.3. Žalobca mal tiež za to, že žalovaný v kasačnej sťažnosti bagatelizuje právny názor vyjadrený
Najvyšším súdom SR a považuje ho doposiaľ za „nezovšeobecnený“. S právnym názorom žalovaného
nesúhlasil a považoval ho za nerešpektovanie názoru Najvyššieho súdu SR ako hierarchicky najvyššej
súdnej autority. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
žalobca uviedol, že nemožno  tvrdiť, že publikované rozhodnutia nie sú zovšeobecnené, resp. záväzné
pre súdy nižšej inštancie, keď vyslovujú právny názor Najvyššieho súdu SR a navyše mnohé z nich sú aj
zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Žalobca s právnym názorom
krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku sa stotožnil aj vo vzťahu k námietke žalovaného,
ktorou v kasačnej sťažnosti namietal nedôvodnosť poukazovania na rozsudky Najvyššieho súdu SR č.
7So/11/2011, č. 9So/59/2011 a č. 7So/138/2011, majúc za to, že poukazovanie na uvedené judikáty je
dôvodné a to najmä v častiach, kde je opätovne potvrdené, že výsluhový príspevok vzhľadom na iný
spôsob výpočtu nie je rovnocenný výsluhovému dôchodku, priznanému podľa § 39 zákona č. 328/2002
Z. z., výsluhový príspevok je naďalej výsluhovým príspevkom podľa zákona   č. 73/1998 Z. z. a za
výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. sa iba považuje, najmä na účely trvania nároku na
dávku výsluhového zabezpečenia priznanú podľa predchádzajúcich predpisov  a na účely jej výplaty.

12.4. Rovnako za významné považoval žalobca aj judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/138/2011
a to z dôvodu, že Najvyšší súd SR v ňom poznamenal, že poistenci, ktorí získali dávky dôchodkového
poistenia v inom ako všeobecnom systéme poistenia alebo boli určitú dobu poistení vo všeobecnom
a v ďalšom období v systéme osobitného sociálneho poistenia môžu byť značne znevýhodňovaní
žalovaným. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. žalobca tvrdil,
že toto ustanovenie je vyjadrením zásady zachovania získaných nárokov, rešpektujúc predchádzajúcu
právnu úpravu. Mal za to, že by sa mu mal zachovať nárok na výsluhový príspevok získaný v II. pracovnej
kategórii, ktorý získal dňa 1. 6. 1993, v dôsledku čoho mu nevznikol nárok na výsluhový dôchodok podľa
§ 38 zákona č. 328/2002 Z. z. a z toho dôvodu má mu byť priznaných 17 rokov a 2 dni  služby do obdobia
dôchodkového poistenia. Žalobca podanie opravného prostriedku žalovaným hodnotil za bezúspešné
bránenie práva a s poukazom na jeho zdravotný stav, tiež ako účelové.

IV.
Konanie pred kasačným súdom

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP)
preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2
SSP), v rozsahu námietok žalovaného uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk



(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného
nie je dôvodná.

14. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 8Sa 87/2017-61 zo dňa 17. apríla 2019, ktorým rozhodnutím krajský súd  podľa § 191 ods. 1, písm.
c/  SSP   rozhodnutie žalovaného Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo
dňa 13. septembra  2017 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne-ústredie č. XXX XXX XXXX X zo
dňa 09. augusta 2017  zrušil  a  vec vrátil  orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie.

15. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

16. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie Generálneho riaditeľa
Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13. septembra 2017,  ktorým rozhodnutím podľa § 218
ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zmenil rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie č. XXX XXX XXXX X
zo dňa 09. augusta 2017 tak, že žiadosť žalobcu zo  dňa 14.07.2017 o zvýšenie starobného dôchodku
podľa ust. § 65, § 112 ods. 4 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. zamieta. Uvedeným prvostupňovým
správnym rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 09. augusta 2017 Sociálna poisťovňa  ústredie podľa
ust. § 112 ods. 4 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. zamietla žiadosť žalobcu zo dňa 14.07.2017
o zvýšenie starobného dôchodku.

17. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike
vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby
verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či
táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,
do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho
súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb
a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom
právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv
pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná
ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na
dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje  ochranu právam
alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a
rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP).  Konanie pred správnym
súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

18. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou
pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti
Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie
si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,
či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom
prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd
nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a
rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či



sa vysporiadal s jeho námietkami   a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného
uváženia ustálil správne svoj právny záver.

19. Kasačný  súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutých rozhodnutí žalovaného správneho orgánu v oboch stupňoch náležite postupoval v súlade s
procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej  hlave tretej  časti Správneho súdneho
poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia  žalovaného správneho orgánu,  napadnutého
žalobou, vykonal v súlade s právnou úpravou zákona č. 461/2003 Z. z., v spojení s právnou úpravou
ustanovenou v zákone č. 328/2002 Z. z. a v zákone č. 100/1988 Zb. dospejúc k správnemu záveru, že
rozhodnutia žalovaného  neboli vydané v súlade so zákonom o sociálnom poistení v spojení so zákonom
o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov.

20. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí
administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona o sociálnom poistení,  kasačný súd zistil, že
medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či Sociálna poisťovňa správne posúdila žiadosť žalobcu
na zvýšenie výšky starobného dôchodku v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov
v spojení so zákonom č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov vo vzťahu, či žalobca má pre
určenie sumy (zvýšenie) starobného dôchodku zo všeobecného systému dôchodkového poistenia,
nárok na zohľadnenie aj doby služby získanej  v rozsahu 17 rokov a dvoch  dní, zakladajúcej nárok na
výsluhový dôchodok za súčasnej aplikácie článku 33 Dohovoru č. 128.

21. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovaného vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom spisu, s námietkami žalovaného
uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP  dospel k záveru, že v zásade  nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so
správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozhodnutia.  Najvyšší
súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom v zásade za správne a súladné
so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie
správneho skutkového a právneho záveru správneho súdu  uvádza nasledovné

V.

Právne posúdenie kasačným súdom

22. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

23. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

24. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

25. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť
práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s
právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako
určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii
zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v
závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných
pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu
zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a
výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské
orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou



v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

26. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd uvádza: „Ústavný súd SR už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej
aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie
obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o
metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne
zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych
predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného
znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch
musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na
racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho
predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom
a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť
výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov
zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť
doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy
nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.

27. V tejto súvislosti kasačný súd upriamuje pozornosť tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 08. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 306/2010, podľa ktorého cit.: „ (...) Orgánom verejnej moci
a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický
postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným
znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho
vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii
právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách
a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“, prípadne
aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2007 sp. zn. III. ÚS 274/07, podľa
ktorého cit.: „Orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v
správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať.
Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný
princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže
odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu
právnej úpravy.“ Rovnako najvyšší súd odkazuje na závery plynúce z nálezu Ústavného súdu Českej
republiky z 21. januára 1999 sp. zn. III. ÚS 257/98, podľa ktorého cit.: „ (...) Jednou z funkcí Ústavy,
zvláště ústavní úpravy základních práv a svobod, je její "prozařování" celým právním řádem. Smysl
Ústavy spočívá nejen v úpravě základních práv a svobod, jakož i institucionálního mechanizmu a
procesu utváření legitimních rozhodnutí státu (resp. orgánů veřejné moci), nejen v přímé závaznosti
Ústavy a v jejím postavení bezprostředního pramene práva, nýbrž i v nezbytnosti státních orgánů, resp.
orgánů veřejné moci, interpretovat a aplikovat právo pohledem ochrany základních práv a svobod.“

28. Podľa článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

29. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vymedzuje sociálne
poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia,
organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním
sociálneho poistenia, konanie vo veciach sociálneho poistenia a konanie vo veciach vymáhania
pohľadávok. Tento zákon upravuje aj výkon starobného dôchodkového sporenia v rozsahu ustanovenom
osobitným predpisom. 1) Tento zákon sa nevzťahuje na príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Hasičského



a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, colníkov 1a) (ďalej len "policajt"), profesionálnych
vojakov ozbrojených síl, 1b) vojakov mimoriadnej služby 1c) (ďalej len "profesionálny vojak"), ktorých
sociálne zabezpečenie je upravené osobitným predpisom, 2) ak tento zákon neustanovuje inak (§ 1
ods.1, 2, 3).

30. Podľa § 65 ods.1, 2 zákona č. 461/2003 Z. z. poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol
dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje
inak.

31. Podľa § 274 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z. z  nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I.
a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.
Suma starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku a invalidného dôchodku, na ktorý
vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31.
decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného
predpisu. 110) To platí aj vtedy, ak sa suma dôchodkov uvedených v prvej vete určuje na účely určenia
sumy vdovského dôchodku, vdoveckého dôchodku alebo sirotského dôchodku.

32. Podľa § 255 ods. 1, 5 zákona č. 461/2003 Z. z.  za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje
aj zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa predpisov účinných pred
1. januárom 2004, ak tento zákon neustanovuje inak. Na hodnotenie náhradnej doby ako obdobia
dôchodkového poistenia od 1. augusta 2006 sa nevyžaduje splnenie podmienky získania najmenej
jedného roka zamestnania.
Za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho
vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny
vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa
osobitného predpisu 2) a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo
čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. 55)

33. Zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov, 1) ktoré
tvorí a) nemocenské zabezpečenie, b) úrazové zabezpečenie, c) výsluhové zabezpečenie a d) služby
sociálneho zabezpečenia. Pod pojmom policajt sa na účely tohto zákona rozumie príslušník Policajného
zboru, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, Slovenskej informačnej služby,
Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže a colník, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pod pojmom profesionálny vojak sa na účely tohto zákona rozumie aj vojak
mimoriadnej služby (§ 1 ods. 1, 2, 3).

34. Podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z. policajt a profesionálny vojak, ktorému sa skončil služobný
pomer, má nárok na výsluhový dôchodok, ak služobný pomer trval najmenej 25 rokov. Na výsluhový
dôchodok má nárok aj policajt a profesionálny vojak, ktorému sa skončil služobný pomer, ak poberal
invalidný výsluhový dôchodok a doba trvania služobného pomeru spolu s dobou poberania invalidného
výsluhového dôchodku dosahuje najmenej 25 rokov. Pri výpočte takéhoto výsluhového dôchodku sa
základ použitý na výpočet invalidného výsluhového dôchodku zvyšuje o rovnaké percentá, o aké by
sa zvýšil invalidný výsluhový dôchodok do dňa priznania výsluhového dôchodku. Policajtovi vzniká
nárok na výsluhový dôchodok po dovŕšení veku potrebného na nárok na starobný dôchodok podľa
všeobecných predpisov o sociálnom poistení, ak jeho služobný pomer skončil a) stratou hodnosti,
b) prepustením z dôvodu právoplatného odsúdenia za prečin, ktorý je úmyselným trestným činom,
alebo za zločin. Profesionálnemu vojakovi vzniká nárok na výsluhový dôchodok po dovŕšení veku
potrebného na nárok na starobný dôchodok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení, ak jeho
služobný pomer skončil a) zánikom z dôvodu straty vojenskej hodnosti, b) prepustením z dôvodu 1.
porušenia základnej povinnosti, obmedzenia alebo zákazu ustanovených osobitným predpisom, 31c)
2. právoplatného odsúdenia za prečin, ktorý je úmyselným trestným činom, 31d) alebo za zločin 31e).
Pri výpočte výsluhového dôchodku podľa odsekov 3 a 4 sa výsluhový dôchodok vypočíta zo základu
zisteného podľa § 60 ku dňu skončenia služobného pomeru a zvýši sa odo dňa skončenia služobného
pomeru do dňa vzniku nároku na tento dôchodok.



35. Podľa § 124 ods. 3 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z.  príspevky za službu, na ktoré vznikol
nárok podľa § 119 až 122 zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa
považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu jeho účinnosti, a od
tohto dňa sa zvyšujú o 1,5% tejto výšky za každý skončený rok trvania služobného pomeru, ak ide o
výsluhové príspevky, ktoré boli priznané od 1. novembra 1991 do 31. decembra 1993.

36. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 126 ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku
ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú
sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo
zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo
je zastavená, nepresahuje druhú dávku.

37. Zo zákonnej úpravy ustanovenej v zákone o sociálnom poistení a v zákone č. 328/2002 Z. z.
i s citovanej vyššie je treba vyvodiť záver, že z právnych úprav, týkajúcich sa sociálneho poistenia
(zabezpečenia) rôznych skupín poistencov jednoznačne vyplýva, že všeobecný systém sociálneho
poistenia a osobitný systém sociálneho poistenia (zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov) sú
založené na základe hodnotenia dôb poistenia (zamestnania) pre dávky dôchodkového poistenia. Kým
zákon o sociálnom poistení upravuje nároky poistencov zo všeobecného systému sociálneho poistenia
a jeho cieľom je zabezpečiť, aby doby poistenia boli poistencovi pre vznik nároku na dávky podmienené
dosiahnutím veku alebo v dôsledku jeho nepriaznivého zdravotného stavu boli riadne zohľadnené,
osobitné právne úpravy, používané v osobitnom systéme sociálneho poistenia obsahujú len úpravu,
ktorá zabezpečuje užší okruh dávok dôchodkového poistenia a zohľadňuje ako dobu poistenia iba
dobu výkonu služby (prípadne náhradnú dobu výkonu služby). Osobitný systém poistenia príslušníkov
ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, sirotských a vdovských dôchodkov, ktoré
by zohľadňovali dobu ich poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len
úpravu výsluhových dôchodkov, sirotských výsluhových dôchodkov, vdovských výsluhových dôchodkov
a invalidných výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca a
vôbec nehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme. V dôsledku tejto
skutočnosti potom vychádza záver, že poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia sú
vylúčení z pôsobnosti zákona o sociálnom poistení len v rozsahu, zodpovedajúcom dobe poistenia v
osobitnom systéme (s výnimkou prípadov podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ktorým sa
pre nárok na tieto dávky hodnotí aj so započítaním doby služby v ozbrojených silách v celom rozsahu),
ale nie v časti, upravujúcej nárok na starobný, predčasný starobný, invalidný, sirotský, vdovský alebo
vdovecký dôchodok.

38. V dôsledku súbežného uplatňovania týchto systémov tak nesprávnym a výlučne gramatickým
výkladom zákona dochádza k diskriminácii poistencov osobitného systému, lebo žalovaná im niektoré
doby poistenia nehodnotí vôbec, alebo im ich hodnotenie odsúva a aj mení podmienky alebo odníma
výhody, poskytované poistencom v osobitnom systéme sociálneho poistenia. Takýto postup, pri ktorom
sa nehodnotia príslušníkom ozbrojených zborov v čase vzniku nároku na výsluhovú dávku všetky doby
poistenia však právna úprava, pri ktorej došlo k odčleneniu dôchodkového zabezpečenia príslušníkov
ozbrojených zborov do osobitného systému nemala za cieľ. Nová právna úprava, obsiahnutá v zákone
o sociálnom poistení tiež nemala za cieľ vylúčiť tieto zvýhodnenia a vyžadovať, aby zvýhodnené
zamestnanie znemožnilo pri posudzovaní vzniku nároku na dávku podľa zákona o sociálnom poistení
zohľadniť celú dobu poistenia (bez ohľadu na skutočnosť, v ktorom systéme ju poistenec získal) a
vyžadovať od zamestnanca nadobudnutie doby poistenia výlučne podľa ustanovení zákona o sociálnom
poistení vo všeobecnom systéme tak, akoby poistenec bol poistený výlučne len za podmienok,
uvedených v zákone o sociálnom poistení, pričom tieto podmienky sú stanovené pre iné kategórie
zamestnaní a akoby v ostatnom období nebol poistený vôbec.

39. V záujme vysvetlenia správnej aplikácie zákona o sociálnom poistení aj v danej veci bolo preto
potrebné skúmať pôsobnosť zákona o sociálnom poistení na tých poistencov, ktorí boli v určitom období
poistení v inom dôchodkovom systéme na Slovensku. Pri posudzovaní tejto skutočnosti treba vziať
zreteľ aj na skutočnosť, že nesprávnou aplikáciou zákona o sociálnom poistení dochádza k zhoršovaniu
dôchodkového postavenia práve tých poistencov, ktorým v čase vzniku poistného vzťahu a aj počas
jeho trvania právna úprava mala zabezpečovať komplexne výhodnejšie postavenie s prihliadnutím na
náročné špecifiká ich služby. Absolútne vylúčenie hodnotenia doby poistenia zo všeobecného systému u



tých poistencov, ktorí získali dávky dôchodkového poistenia (zabezpečenia) v inom systéme sociálneho
poistenia a nie v systéme všeobecnom, má za následok horšie zaobchádzanie s nimi, ako s poistencami,
ktorí sú poistení v zahraničných systémoch sociálneho poistenia, a u ktorých samotná poisťovňa
vôbec nepochybuje o spôsobe výpočtu ich dôchodkových dávok spôsobom krátenia, ktorý zabezpečuje
primerané poistné plnenie za obdobia, v ktorých boli poistení na Slovensku po zohľadnení dôb poistenia
v iných systémoch. Postupom žalovanej sa napríklad pri dosiahnutí dôchodkového veku a započítaní
dôb poistenia, získaných len vo všeobecnom systéme vymeriava poistencom dôchodok vo výške, akoby
celkovo boli poistení len po krátky čas, a tým sa znižuje ich osobný mzdový bod a následne aj výška
dôchodku. Nad akúkoľvek pochybnosť je takýto postup pre poistencov, ktorí získali časť poistenia v
obidvoch systémoch nevýhodnejší, ako keby sa im pre vznik nároku hodnotila celá doba poistenia a
poskytla sa im len zvyšná časť dôchodku, zodpovedajúca dobe poistenia vo všeobecnom systéme.

40. Zákon o sociálnom poistení nestotožňuje definíciu poistenca podľa § 6 zákona o sociálnom poistení
s úpravou poistenia a obdobia dôchodkového poistenia podľa § 60 ods. 2 a § 255 zákona o sociálnom
poistení. Ustanovenie § 1 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov preto nebráni
vzniku nároku na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia aj príslušníkovi
ozbrojeného zboru alebo ozbrojených síl, ktorý  dosiahol dôchodkový vek  podľa zákona o sociálnom
poistení, splnil podmienky nároku na niektorú z výsluhových dávok  a získal k tomuto dňu akúkoľvek
hodnotiteľnú dobu poistenia vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia (nie dobu poistenia,
vyžadovanú u poistenca, ktorý bol poistený výlučne vo všeobecnom systéme).

41. Úmyslom zákonodarcu bolo zákonom č. 328/2002 Z. z. poskytnúť policajtom výsluhový dôchodok,
resp. naďalej poskytovať dovtedy priznané výsluhové príspevky ako dávky, ktoré majú povahu
starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia až od dovŕšenia dôchodkového
veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení  (zabezpečení).  Z čl. 19 Dohovoru o
invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128), ktorý bol Československou socialistickou
republikou ratifikovaný 11.01.1990 a vyhlásený pod č. 416/1991 Zbierky zákonov („Dohovor“) priamo
vyplýva nárok na zachovanie starobného dôchodku po celú dobu sociálnej udalosti, teda počas celého
života po prežití ustanoveného veku. Dohovor č. 128 má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo
zakladá právo fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok, a teda na jeho vykonanie
nebolo potrebné prijať osobitný zákon. Príslušné ustanovenia Dohovoru majú prednosť pred zákonom č.
461/2003 Z. z. a sú priamo záväzné aj pre žalovanú.  Za takýchto okolností potom priznanie výsluhového
dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z. z. nevylučuje, aby obdobie výkonu služby profesionálneho
vojaka (policajta a vojaka prípravnej služby) nebolo považované za obdobie dôchodkového poistenia
podľa zákona o sociálnom poistení, ktoré je významné pre zistenie výšky dôchodku. Vylúčenie tohto
obdobia sa vzťahuje len na určenie výšky invalidného výsluhového dôchodku, invalidného dôchodku
alebo čiastočne invalidného dôchodku podľa § 40 až 45 a § 101 zákona č. 328/2002 Z. z. tak, že
za túto dobu poistenia nepatrí zodpovedajúca časť dôchodku poistenca, ktorý bol pred priznaním
týchto dávok poistený v osobitných systémoch dôchodkového poistenia. Pri takomto postupe odporkyňa
poskytne dávku dôchodkového poistenia len za obdobie, počas ktorého jej bolo za poistenca zaplatené
poistné a poistenca na jeho dôchodkových nárokoch neukráti.  Výsluhový dôchodok, priznaný ako dávka
sociálneho zabezpečenia  podľa zákona č. 328/2002 Z. z. môže od dovŕšenia dôchodkového veku
podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) plniť funkciu starobného dôchodku
z osobitného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške
starobného dôchodku, primeranej dobe trvania služobného pomeru.

42. Pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia
(poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na
účely výsluhového dôchodku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky a to bez ohľadu na skutočnosť, v
akom rozsahu a v akej kategórii funkcií bola doba výkonu služby hodnotená. Až po takom stanovení
výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť v pomernej časti, zodpovedajúcej
zhodnotenej dobe služby, najviac však o sumu výsluhového dôchodku. Záver žalovaného, že postup
v súlade s čl. 33 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach sa vzťahuje len na
tie situácie, keď poistenec získal dobu služby v 1. alebo 2. kategórii funkcií v potrebnom rozsahu pre
zachovanie nároku na zníženie dôchodkového veku, nie je preto správny.

43. Skutkové zistenia vyplývajúce zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovaného správneho orgánu potvrdzujú, že Sociálna poisťovňa-ústredie



rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 09. augusta 2017 podľa ust. § 112 ods. 4 a § 255 ods. 5
zákona č. 461/2003 Z. z. zamietla žiadosť žalobcu zo dňa 14.07.2017 o zvýšenie starobného dôchodku.
Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal žalobca, o ktorom rozhodol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne
rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13.09.2017 tak, že podľa ust. § 218 ods. 2 ZSP prvostupňové
rozhodnutie zmenil z dôvodu  neúplnosti výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia tak, že žiadosť
žalobcu zo dňa 14.07.2017 o zvýšenie starobného dôchodku podľa ust. § 65, § 112 ods. 4 a §
255 ods. 5 ZSP zamieta.  Žalobcovi  podľa potvrdenia Ministerstva vnútra SR zo dňa 23.01.2014 č.
SPOU-OSZ-29.075-16/2013-VZ na základe zákona .č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov
Policajného zboru SR od 01. júna 1993 bol priznaný výsluhový príspevok, považovaný podľa ust.
§ 124 ods. 3 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov za
výsluhový dôchodok, z ktorého potvrdenia súčasne vyplýva, že žalobca bol v služobnom pomere a ako
policajt vykonával od 01.10.1975 do 27.09.1977, od 01.06.1978 do 31.12.1993, t.j. 17 rokov a 2 dni
službu v II. kategórii funkcií a toto obdobie výkonu služby mal už zhodnotené pre nárok na výsluhový
príspevok.  Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že uvedené obdobie nie je
možné považovať za obdobie dôchodkového poistenia aj na účely určenia sumy starobného dôchodku
žalobcu, čo je v súlade s ust. § 255 ods. 5 ZSP.

44. Vychádzajúc z uvedeného vyššie kasačný súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovanej v oboch
stupňoch sú v rozpore so zákonom o sociálnom poistení a pokiaľ správny súd napadnutým rozhodnutím
podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP rozhodnutie žalovaného Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č.
XXX XXX XXXX X zo dňa 13. septembra 2017 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne-ústredie
č. XXX XXX XXXX X zo dňa 09. augusta 2017  zrušil  a  vec vrátil  orgánu verejnej správy nižšieho
stupňa na ďalšie konanie, rozhodol v danom prípade vecne správne  a v súlade so zákonom. Vzhľadom
k uvedenému kasačný súd vyhodnotil námietku žalovaného o nesprávnom právnom  posúdení veci
krajským súdom ako nedôvodnú.

45. Rovnako ako nedôvodnú kasačný súd vyhodnotil argumentáciu žalovaného,  ktorou tvrdil, že právny
názor v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR doposiaľ nebol zovšeobecnený, a preto nejde o prezentovanú
rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo a právne porovnateľných veciach, majúc za to,
že  judikatúra, na ktorú poukazoval žalobca v žalobe, ako aj krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia vychádza z iného skutkového a právneho základu, poukazom  na to, že v prípade žalobcu
nerozhodla inak ako u poistencov, ktorí sa ocitli v podobnej situácii, ako aj že inak rozhodla len v
tých  individuálnych prípadoch, v ktorých súd Slovenskej republiky žalovanú zaviazal rozhodnúť podľa
právneho názoru vyjadrenom v právoplatnom rozhodnutí.

46. Správny súd v danom prípade správne vychádzal z judikatúry najvyššieho súdu. Najvyšší
súd Slovenskej republiky k problematike poistného obdobia vo vzťahu rozhodovania o nároku na
starobný dôchodok pri zohľadnení dávok sociálneho zabezpečenia v starobe z osobitného systému
zaujal stanovisko publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. V rozhodnutí publikovanom pod č. 83/2013 Zbierky najvyšší súd prijal stanovisko: „Priznanie
výsluhového dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nevylučuje, aby obdobie
výkonu služby profesionálneho vojaka (policajta a vojaka prípravnej služby) bolo považované za
obdobie dôchodkového poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov, ktoré je významné pre zistenie výšky dôchodku.“ V danom prípade ide o rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. augusta 2011 sp. zn. 7So/138/2011. Zovšeobecňujúci
právny názor k posudzovanej problematike najvyšší súd prijal tiež  v rozhodnutí č. R 55/2011 zverejnený
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
„Pri určení starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby
hodnotené na účely príspevku za službu. Až po takomto stanovení výšky starobného dôchodku možno
sumu starobného dôchodku krátiť o sumu príspevku za službu považovanú za výsluhový dôchodok“ -
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9So 214/2008 z 28.10.2009. Najvyšší súd vychádzajúc z prijatých
stanovísk rozhodoval tiež v obdobnej veci rozsudkom sp. zn. 9So/138/2011 z 22. augusta 2012, v
ktorom konštatoval, že „odporkyňa po zohľadnení všetkých období dôchodkového poistenia a všetkých
osobných vymeriavacích základov mala povinnosť vypočítať sumu dôchodkovej dávky, ktorá by sa mala
znížiť o sumu zodpovedajúcu obdobiu dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na
určenie sumy príspevku alebo výsluhového dôchodku za celé roky poistenia, čo by zodpovedalo čl. 33
ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach uverejneného v Zbierke



zákonov pod č. 416/1991 Zb. Za primerané (s odkazom na čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky) pritom
označil také hmotné zabezpečenie, ktoré zodpovedá celej dĺžke poistenia bez ohľadu na to, či poistenie
bolo získané v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia (ktorý sa vyčlenil zo všeobecného systému
dôchodkového zabezpečenia) alebo iba vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia.“

47. Vychádzajúc zo skutkových okolností posudzovaného prípadu vyplývajúcich z administratívneho
spisu, poukazom na závery uvedené vyššie, najvyšší súd v danej veci považoval námietky žalovaného
uvedené v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Kasačný súd  kasačnú sťažnosť
žalovaného proti rozhodnutiu krajského súdu preto podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú.

48. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi (žalobcovi), ktorý
v tomto konaní mal úspech, priznal nárok voči žalovanému na ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v
spojení s § 167 ods. 1 SSP.

49. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.