{"guid": "cc328c11-685b-478f-a50c-f14c72dffee2:13a9f3bc-4333-4375-a58f-d47f10f4317b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1", "spisova_znacka": "3Cdo/87/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/87/2018 z 24. 7. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júla 2019, sp. zn. 3Cdo/87/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1", "identifikacne_cislo": "8105217536", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dušan Čimo", "sudca_id": 144, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dusan-cimo-144", "datum_vydania": "2019-07-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/13a9f3bc-4333-4375-a58f-d47f10f4317b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Cdo/87/2018\n8105217536\n24. 07. 2019\nMgr. Dušan Čimo\nECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ E. U., trvale bytom v H., 2/ Ing. Q. U., trvale bytom\nv H., 3/ R. U., trvale bytom v H., 4/ I. J., trvale bytom v H., t.č. XXXX Q. VXPXAX, F., 5/ Ing. P. U., trvale\nbytom v H., 6/ D. U., trvale bytom vo R., 7/ MUDr. E. U., trvale bytom v P., 8/ D. U., trvale bytom v H.,\n9/ D. U. trvale bytom v H. a 10/ P. H. trvale bytom v P., všetkých zastúpených JUDr. Danielom Lipšicom,\nadvokátom v Bratislave, Štefánikova 15, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná\nMinisterstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8, o určenie vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/138/2005, o dovolaní\nžalobcov 1/ až 6/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. apríla 2017 sp.zn. 2Co/299/2015, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým\nrozsudkom z 27. mája 2015 č.k. 14C/138/2005-452 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia (dielom právni\npredchodcovia tých označených v úvodnej časti tohto uznesenia - pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) domáhali určenia, že nehnuteľnosti bližšie\noznačené v žalobe (v súčasnosti evidované ako parcely C-KN č. XXXX/X. - ostatné plochy o výmere\nX.XXX m2, č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere XXX m2, č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere\nXXX m2, č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere X.XXX m2, XXXX/X - ostatné plochy vo výmere\nXX.XXX m2, č. XXXX - zastavané plochy o výmere XX m2, č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere\n197 m2 a č. 3538/3 - zastavané plochy o výmere 181 m2, všetky v katastrálnom území F. R. a\nidentifikované tiež údajmi o ich pôvodnom zápise a výmere podľa pozemkovej knihy a odkazom na\npríslušný geometrický plán, ďalej tiež len sporné nehnuteľnosti“) patrili v čase smrti ich právnych\npredchodcov (D. U., zomr. X. decembra XXXX a I. U., rod. H., zomr. XX. augusta XXXX) do ich\nvlastníctva (presnejšie prvé štyri sporné nehnuteľnosti zhora do ich majetku v podiele 1 k celku a\nI. U. taktiež v podiele 1 k celku, ostatné štyri potom výlučne do vlastníctva právnych predchodcov\nžalobcov s podielom každého z nich v rozsahu 1 z celku). Rozhodnutie o trovách konania vyhradil\nsamostatnému uzneseniu, majúcemu sa vydať do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.\nSporné nehnuteľnosti mali byť vyvlastnené na základe vyvlastňovacieho výmeru vydaného Župným\núradom v Prešove v roku 1941, podľa žalobcov však k platnému vyvlastneniu nedošlo, pretože nedostali\nza vyvlastnené pozemky žiadnu náhradu. Napriek tomu bol v roku 1963 niekdajší československý\nštát zapísaný ako ich vlastník. Súd prvej inštancie mal po vypočutí žalobcov za preukázané, že za\nvyvlastnené pozemky boli ich rodičom poskytnuté náhradné pozemky, ktoré aj cca do roku 1957 užívali a\nto, že k prevodu náhradných pozemkov do vlastníctva právnych predchodcov žalobcov nedošlo, nebolo z\npohľadu predmetu konania v prejednávanej veci právne významné. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal\ntiež možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou titulom vydržania, tu so záverom, že nie je\nprávne významné, že k zápisu do pozemkovej knihy došlo až v roku 1963, keďže od 1. januára 1951 už\nneplatil tzv. intabulačný princíp (že k vzniku vlastníctva dochádzalo až zápisom do pozemkovej knihy),\n\npreto podľa názoru prvoinštančného súdu žalovaná, resp. jej právni predchodcovia mohli nadobudnúť\nvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam aj titulom vydržania.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie\nsúdy“) rozsudkom z 24. apríla 2017 sp.zn. 2Co/299/2015 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387\nods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z., dnes už i v znení zákonov č. 87/2017\nZ.z. a č. 350/2018 Z.z., ďalej tiež len „C.s.p.“) potvrdil ako vecne správny, stranám (obom ?) potom\nnepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že vo veci bol v dostatočnom rozsahu\nzistený skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený i správny právny záver, čo sa týkalo\nnajmä záveru o vyvlastnení sporných nehnuteľností právnym predchodcom žalobcov a poskytnutí im\nnáhradných pozemkov. Vyvlastňovací výmer nemal charakter paaktu (nulitného rozhodnutia), za aký\nby šlo považovať len rozhodnutie vydané za cenu vybočenia z právomoci konajúceho orgánu (o aký\nprípad tu nešlo). Dodal, že keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych\nzisteniach, čiastočne prevzatých z jeho skoršieho rozhodnutia v tejto veci (zrušujúceho uznesenia z 31.\njanuára 2013 sp.zn. 1Co/77/2012) nič nezmenilo, bolo namieste si osvojiť tiež náležité a presvedčivé\nodôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom a odkázať naň.\n3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali len žalobcovia 1/ až 6/ (ďalej tiež len „dovolatelia“)\ndovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z § 420 písm. f/ C.s.p. Nesprávny procesný postup\nodvolacieho súdu na ujmu ich práva na spravodlivý proces videli v tom, že odvolací súd nesprávne\nvyhodnotil dôkazné bremeno strán pri dokazovaní sporných skutočností podstatných pre rozhodnutie vo\nveci, a to konkrétne vo vzťahu k rozhodnej otázke, či právni predchodcovia žalobcov platne stratili svoje\nvlastnícke právo vyvlastnením v roku 1941. Namietali, že odôvodnenie napádaného rozsudku obsahuje\nzjavné vnútorné rozpory, v dôsledku čoho je záver o platnosti vyvlastnenia v roku 1941 neodôvodnený\na nepreskúmateľný. Navrhli preto rozsudok odvolacieho súdu (zrejme chybou v písaní označený za\nuznesenie - pozn. najvyššieho súdu) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n4. Žalobcovia 7/ až 10/ (ktorí sami dovolanie nepodali) s poukazom na existenciu ich nerozlučného\nprocesného spoločenstva podľa § 77 C.s.p. navrhli dovolaniu vyhovieť.\n5. Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť (?), majúc za to, že odvolací súd svojím procesným postupom\npri vydaní napádaného rozhodnutia žalobcom žiadnym spôsobom neznemožnil, aby uskutočňovali svoje\nprocesné práva, a už vôbec nie v takej miere, že by došlo k po-rušeniu práva na spravodlivý proces.\n6. Dovolatelia aj ostatní žalobcovia napokon vyjadrením k vyjadreniu žalovanej uviedli, že takéto\nvyjadrenie zásadne odmietajú a v celom rozsahu trvajú na dovolaní.\n7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C.s.p.\nv stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech boli napádané rozhodnutia\n(rozsudky oboch nižších súdov) vydané (§ 424 C.s.p.), a to za splnenia podmienky jej právneho\nzastúpenia i spísania dovolania na to zákonom určenou osobou (§ 429 ods. 1 C.s.p.) skúmal bez\nnariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C.s.p.) predovšetkým, či sú dané procesné\npredpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. Súc viazaný dovolacími dôvodmi\n(§ 440 C.s.p. v spojení s § 431 rovnakého zákona, osobitne odsekom 2 druhého z tu spomínaných\nzákonných ustanovení) pritom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo\nbol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.) uvádza nasledovné:\n8. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421\nC.s.p.\n9. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\n\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 1 C.s.p.).\n11. Dovolatelia v prejednávanej veci vyvodzovali prípustnosť dovolania z § 420 písm. f/ C.s.p., pretože\nodvolací súd nesprávne vyhodnotil dôkazné bremeno strán pri dokazovaní sporných skutočností\npodstatných pre rozhodnutie vo veci a nedostatočne odôvodnil rozhodnutie, ktorému preto vytýkajú\nnepreskúmateľnosť.\n12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa dovolaním použitého ustanovenia\nzákona, sú a/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou\naktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia a b/ intenzita (miera) takéhoto zásahu súdu\ndo procesných práv strany, vedúca k následku v podobe porušenia práva na spravodlivý proces.\n13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny\nproces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n14. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nie je významný subjektívny názor\ndovolateľov tvrdiacich, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je\nvýlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 41/2017, 3\nCdo 214/2017, 8 Cdo 205/2017, 8 Cdo 73/2017).\n15. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných\ndo 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca\nčinnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor),\nznemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti\nna konaní (tu porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).\nSkoršia nejednotnosť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v tom, či za procesný postup považovať\ni rozhodnutie (ako konečný produkt rozhodovacej činnosti súdu), bola odstránená prijatím stanoviska\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejneného v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nedostatky\nv odôvodnení rozhodnutia zakladajú tzv. zmätočnostnú vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. len\nvýnimočne; pričom závery z tohto stanoviska treba považovať (pre nedostatok podstatnej zmeny\npríslušnej časti právnej úpravy v rámci rekodifikácie civilného procesu s účinnosťou do 1. júla 2016) za\npoužiteľné i naďalej.\n16. V prejednávanej veci o prípad vyššie spomenutej výnimočnosti, a teda ani o prípad nutnosti\nuplatnenia druhej vety stanoviska R 2/2016 nejde. Výnimka sa má totiž týkať len celkom ojedinelých\n(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva, o aký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik\nproti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný\nomyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003), resp. ak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje\nvýkladom neodstrániteľné rozpory (protirečivosti).\n17. Špecificky k tej dovolacej námietke, podľa ktorej nižšie súdy, a to najmä odvolací súd v prejednávanej\nveci mali nesprávne vyhodnotiť otázku dôkazného bremena strán pri dokazovaní pre rozhodnutie\nvýznamných skutočností, sa žiada uviesť, že odvolaciemu súdu síce nejde nevytknúť isté zjednodušenie\nproblému a ním determinované nie celkom korektné sformulovanie toho, čoho sa má týkať dôkazná\n\npovinnosť žalobcov (tak, že „je úlohou žalobcov preukázať, že vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k ich\nprávnym predchodcom neprebehlo“, teda že neboli účastníkmi takého konania - v tejto súv. por. str. 8\nuznesenia sp.zn. 1Co/77/2012 a úvod bodu 13. na str. 6 napádaného rozsudku sp.zn. 2Co/299/2015)\na súhlasiť treba s dovolateľmi v tom, že toto i prípadné preukázanie nedoručenia vyvlastňovacieho\nrozhodnutia právnym predchodcom žalobcov patrí do sféry nesplniteľných (a preto i neobhájiteľných)\npožiadaviek na preukazovanie negatívnych skutočností (toho, že k niečomu nedošlo, resp. že sa niečo\nnestalo, hoci z povahy veci ide preukázať len opak a teda existenciu určitej skutočnosti či deja); v svetle\ndôkaznej situácie v tejto konkrétnej veci však takéto dielčie pochybenie odvolacieho súdu nemalo žiaden\nvýznam. Odvolací súd (a pred ním už súd prvej inštancie) totiž napriek uvedenému zhora poukázal\nnielen na vydanie rozhodnutia o vyvlastnení (predpokladajúceho začatie konania o takej otázke), ale tiež\nna ďalšie žalobcom známe počínanie ich právnych predchodcov, ktoré pri jeho zasadení do príslušného\nprávneho rámca, definovaného o. i. ustanoveniami § 2 ods. 1, 5 a 6 zákona č. 63/1935 Sb. z. a n.\nnasvedčovalo ich uzrozumeniu s okolnosťou vyvlastnenia (tu rozumej ujatie sa právnymi predchodcami\nžalobcov držby a užívania náhradných pozemkov, hoc aj s neskôr nenaplnenou vidinou získania takýchto\npozemkov do vlastníctva, ktoré pri neexistencii ich vedomosti o vyvlastnení treba považovať za vysoko\nnepravdepodobné až vylúčené).\n18. Na ujmu konzistencie argumentácie odvolacieho súdu nebolo ani to, že oba nižšie súdy poukázali\naj na nedostatok zápisu vlastníckeho práva v prospech niekdajšieho československého štátu (ktorého\nprávnym nástupcom sa stala žalovaná) už bezprostredne po vyvlastnení a nutnosť neskoršieho\nvyvolania konania o zápis v roku 1963. Z odôvodnení oboch rozsudkov vyplynul totiž celkom\njednoznačný a tiež rozhodnému právu zodpovedajúci záver, podľa ktorého tzv. zápisové konanie z roku\n1963 nič nemenilo na už skoršej strate vlastníctva právnymi predchodcami žalobcov a jeho nadobudnutí\nprávnym predchodcom žalovanej, čo bol taktiež dôvod, pre ktorý už právni predchodcovia žalobcov v\nkonaní o zápis ako účastníci nefigurovali. Je pritom zrejmé, že s prihliadnutím k stavu nepochybnej\ndôkaznej núdze, zapríčinenému odstupom času a s ním spojeným nedostatkom povinnosti archivovať\npríslušné spisy vrátane dokladov o doručení rozhodnutí majúcich sa v nich nachádzať, nemožno\npovažovať za nekorektné ako uspokojenie sa nižších súdov s preukázaním skutočnosti vyvlastnenia i\nza pomoci nepriamych dôkazov (tu rozumej opäť najmä na základe žalobcami nepopretého ujatia sa ich\nprávnymi predchodcami užívania náhradných pozemkov, na ktoré by pri nedostatku vedomosti právnych\npredchodcov či už o vedení voči nim vyvlastňovacieho konania a/alebo jeho právoplatnom skončení\nnebol dôvod, tu por. § 2 ods. 5 zákona č. 63/1935 Sb. z. a n.), tak ani v tejto veci absentujúci (časový)\núdaj o tom, ku ktorému dňu malo dôjsť k účinkom vyvlastnenia.\n19. Tzv. zmätočnostnú vadu predpokladanú ustanovením § 420 písm. f/ C.s.p. nemohli v prejednávanej\nveci založiť ani slabiny záložnej argumentácie súdu prvej inštancie, týkajúcej sa možnosti nadobudnutia\nvlastníctva žalovanou vydržaním a spočívajúce v nevysvetlení, prečo by v takomto prípade mal byť\nrozhodným dátumom práve 8. február 1961. Odvolací súd totiž zjavne s vedomím o použití tejto\nčasti argumentácie prvoinštančným súdom len pre prípad nestotožnenia sa so závermi týkajúcimi sa\nvyvlastnenia (o aký tu nešlo) ju ponechal nepovšimnutú, kým u základnej argumentácie dostatočne\nzrozumiteľne a podľa názoru dovolacieho súdu i objektívne uspokojivo objasnil, prečo odvolacie\nnámietky neskorších dovolateľov boli bez nádeje na úspech.\n20. Napokon pokiaľ dovolatelia namietali nesprávne posudzovanie dôkazného bremena s tým, že\nnesprávnym prenesením na žalobcov dôkazného bremena týkajúceho sa skutočnosti, že vyvlastnenie\nv prospech štátu nebolo platné došlo i k porušeniu princípu rovnosti zbraní (odvolávajúc sa pritom na\nuznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 5 Obo 52/2010 a 4 Cdo 13/2009 a na ich základe tvrdiac, že ak\nžalovaná tvrdila, že došlo k vyvlastneniu, bola ona povinná preukázať toto tvrdenie), šlo tu obsahovo o\nvýhrady k právnym záverom odvolacieho súdu (i keď vo vzťahu k dielčiemu problému procesnej povahy),\nohľadne ktorých ale najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení\nsa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď primerane R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo\n97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo\n170/2014). Na tom, že prípadné nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle\n§ 420 písm. f/ C.s.p., pritom zotrval aj aktuálny judikát R 24/2017.\n21. Zo všetkých už uvedených dôvodov preto najvyšší súd dovolanie žalobcov odmietol podľa\nustanovenia § 447 písm. c/ C.s.p. (ako neprípustné pre neexistenciu dovolaním vytýkanej tzv.\nzmätočnostnej vady).\n\n22. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá\nC.s.p.).\n23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/299/2015", "guid": "8e604a3c-0dff-4d2d-9cff-d0972c1f14f4:ca513471-acd2-46cd-9dd9-01aab3fdc630", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "cc328c11-685b-478f-a50c-f14c72dffee2:f6c7ab66-5b51-4577-95e1-b5446d25b223", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1", "spisova_znacka": "3Cdo/87/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/87/2018 z 23. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1"}, {"guid": "57bef989-e0a5-466d-9efe-f3a06b05c683:60d8c0b3-2698-48ab-87f2-fe6eef9c8881", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1314212671.1", "spisova_znacka": "2Co/299/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/299/2015 z 25. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-10-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1314212671.1"}, {"guid": "b97da10f-4071-4b84-8dc8-0edb68c33b96:ef1cd48c-38b3-4aef-99c9-8c11008c89de", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7210206284.1", "spisova_znacka": "1Co/77/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/77/2012 z 26. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-08-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7210206284.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:11378fbb-4764-4530-9923-7044cf52810a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.38.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 38/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 38/2020 z 30. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.38.2020.1"}]}