Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/21/2017 z 26. 3. 2019 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. marca 2019, sp. zn. 9Sžsk/21/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:5014200547.3 Najvyšší súd | 9Sžsk/21/2017 | ECLI:SK:NSSR:2019:5014200547.3 | 2019-03-26 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/979405ae-c74d-4296-9154-62c6bfef3f5c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5014200547.3 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžsk/21/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200547
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5014200547.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej
a členov senátu JUDr. Judity Kokolevskej a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej žalobkyne: K. O. T.,
bytom XX-XXX W., I. X, N. W., zastúpená JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou so sídlom v Žiline,
J. M. Geromettu 146/1, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10,
Bratislava, za účasti: Z. S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. Xb/XX, XX-XXX J. - J., N. W., v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 8443-3/2014-BA zo dňa 14.03.2014, o kasačnej
sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 20Scud/41/2014-96 zo dňa 13.09.2016
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20Scud/41/2014-96 zo dňa
13.09.2016 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 8443-3/2014-BA zo dňa 14.03.2014 z r u š u j
e a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.

Žalobkyňa m á p r á v o na úplnú náhradu trov konania pred krajským súdom a na úplnú náhradu
trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 20Scud/41/2014-96 zo dňa 13.09.2016 zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 8443-3/2014-BA zo dňa
14.03.2014. Týmto rozhodnutím žalovaná okrem formálnej zmeny textu prvostupňového rozhodnutia
potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 700-0306/2011-23 z 12.09.2011, ktorým
prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobkyni nevzniklo nemocenské poistenie, dôchodkové
poistenie a poistenie v nezamestnanosti dňom 09.04.2010.

2. Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobkyňa bola prihlásená
do sociálneho poistenia v Slovenskej republike od 09.04.2010 zamestnávateľom Z. S. K. -
GM CONSULTING, so sídlom Buková 22. Dňa 07.07.2011 vykonala Sociálna poisťovňa v sídle
zamestnávateľa Z. S. K. - GM CONSULTING kontrolu, ktorou však nebola preukázaná reálna činnosť
zamestnancov zamestnávateľa, teda ani žalobkyne.

3. V administratívnom spise žalovanej sa nachádza prípis poľskej inštitúcie ZUS z 10.10.2013
adresovaný Sociálnej poisťovni, v ktorom bolo uvedené: „Spoločne bolo dohodnuté, že Sociálna
poisťovňa zašle ZUS list, v ktorom bude informovať, že 5 firiem (vrátane zamestnávateľa žalobkyne,
pozn. súdu) sú „poštovými schránkami“ a v nich zamestnané osoby v skutočnosti nevykonávajú
zamestnanie na území Slovenskej republiky. Spoločne sme dohodli, že Vaše konania týkajúce sa
odvolaní proti rozhodnutiam, ktoré vydali pobočky Sociálnej poisťovne, budú prerušené. ZUS mal na
základe Vami predložených informácií rozhodnúť o poľskom zákonodarstve. Žiadame Vás o vysvetlenie,



či Vaše stanovisko obsiahnuté vo Vašom liste z 25.07.2013 znamená, že Ústredie Sociálnej poisťovne
nepreruší konanie vo veci odvolaní proti rozhodnutiu a nebude čakať až ZUS rozhodne o poľskom
zákonodarstve, ale na základe vlastných zistení potvrdí tie 1236 rozhodnutí, ktoré vydali pobočky
Sociálnej poisťovne? Ak áno, tak rozumieme, že na základe doručených od Vás informácií o vstupe
do platnosti rozhodnutí, ktoré vydali pobočky Sociálnej poisťovne, ZUS určí poľské zákonodarstvo
na základe predpisov práva EÚ. Myslíme, že v prípade týchto 1236 osôb možno potvrdiť, že poľské
zákonodarstvo bolo určené na základe spoločnej dohody Sociálnej poisťovne a ZUS. Podľa článku 16
ods. 4 nariadenia č. 987/2009 takto určené zákonodarstvo bude mať konečnú platnosť. Teda nie je
potrebné, aby sme Vás informovali o rozhodnutiach ZUS vo veci určenia poľského zákonodarstva, podľa
článku 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009? Žiadame Vás o potvrdenie správnosti nášho usudzovania.
Opätovne Vám ďakujeme za pomoc v tejto komplikovanej veci, žiadame Vás o Vaše stanovisko ohľadne
nastolených nami problémov“.

4. Ďalej sa v administratívnom spise nachádza prípis žalovanej z 10.12.2013, adresovaný poľskej
inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS, podľa ktorého „keďže riešenie situácie zamestnancov vyššie
uvedených piatich zamestnávateľov prebieha už pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa v rámci
riešenia ich situácie je viazaná lehotami na vybavenie, pričom ich predlžovanie je s ohľadom na celkovú
situáciu dlhšie nežiaduce, akceptujeme Váš návrh na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou
poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (4) 987/2009, v
zmysle ktorej je v prípade týchto 1236 osôb určené poľské zákonodarstvo a takto určené zákonodarstvo
má konečnú platnosť.“

5. Rozhodnutím č. 8443-3/2014-BA zo dňa 14.03.2014 žalovaná (okrem formálnej zmeny) potvrdila
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 700-0306/2011-23 z 12.09.2011. Napadnuté
rozhodnutie bolo odôvodnené kontrolou zo 07.07.2011, pričom žalovaná list ZUS z 10.10.2013 a list
Sociálnej poisťovne z 10.12.2013 považovala za dohodu medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS o určení
poľského zákonodarstva pre žalobcu v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

6. Krajský súd odôvodnil rozsudok tým, že žalobkyňa v danom prípade nepreukázala reálny výkon
činnosti zamestnanca u označeného zamestnávateľa. Bola povinná v konaní uniesť bremeno tvrdení
a dôkazné bremeno a preukázať, aký konkrétny rozsah akej pracovnej činnosti pre zamestnávateľa
reálne vykonávala, čo sa však nestalo. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné
predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny
súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území Slovenskej
republiky, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako
samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátov tak, ako to predpokladá čl. 13 (3)
základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci
súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto
skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných
právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). Záver
prvostupňového správneho orgánu a žalovanej, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy,
je preto súladný so zákonom, keďže § 20 zákona č. 461/2003 Z. z. ako zákonnú podmienku vzniku
povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere.
Podanie a registrácia prihlášky FO do Sociálnej poisťovne však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom)
vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca podlieha
výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11
(3) základného nariadenia).

7. Proti tomuto rozsudku žalobkyňa včas podala kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Opakovane namietala podľa jej názoru neprimerané
použitie čl. 11 ods. 2 písm. a/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004. Trvala na
tom, že z dôvodu súbehu výkonu SZČO v Poľsku a zamestnanca na Slovensku, sa voči nej uplatňuje
výlučne čl. 13 (3) základného nariadenia, čo však žalovaný nerešpektoval. Krajskému súdu žalobkyňa
vytkla, že zákonným spôsobom nevyhodnotil jediný zákonným spôsobom a vôbec uskutočnený a
získaný dôkaz - záznam v zmysle § 246 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý bol podkladom
rozhodnutia. Namietala, že krajský súd nerešpektoval § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a nad rámec
zákona zbytočne polemizoval napriek tomu, že existencia právneho vzťahu zakladajúceho právo na



pravidelný príjem je s poukazom na ustanovenia pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou
a jej zamestnávateľom nepochybná, či sťažovateľka vykonáva činnosť v zmysle pracovnej zmluvy, a
čo táto činnosť fakticky obnáša. Sťažovateľka trvala na tom, že predložila doklady preukazujúce reálny
výkon jej činnosti ako zamestnanca. Navrhla preto, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil,
vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

8. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobca nevzniesol také námietky k správnosti
preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo
zrušenie jej rozhodnutia a navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdil.

9. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP.“). V zmysle § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. V danom prípade tak bolo potrebné v konaní postupovať podľa ustanovení nového
procesného predpisu.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu, v súlade s § 455 SSP bez pojednávania, a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť žalobkyne bola podaná dôvodne, pričom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej
nie je v súlade so zákonom a je potrebné ho zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.

11. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

12. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

13. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

14. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

15. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

16. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

17. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých
členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady



nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami
a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

18. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

19. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa
odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

20. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v
týchto prípadoch:
a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo
b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.

21. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí
s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.
Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

22. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje
rozhodnutie.

23. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa
uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,
kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

24. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku
svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

25. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument
zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom
rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými
postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

26. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

27. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom
spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej
celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné v celom
rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského
štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

28. Otázka, či žalobkyňa spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda
či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom posúdenia, na vykonanie ktorého



je príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho
poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek
iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i. aby osoby, ktoré sa pohybujú v
rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa
tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti,
či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali
inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by tak dôjsť k situácii,
že rozhodnú rôzne, následkom čoho táto osoba by podliehala systému sociálneho zabezpečenia
viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve
na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie,
pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup
určovania uplatniteľnej legislatívy.

29. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy
určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia : institution
of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13
základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že bydlisko žalobcu je v Poľskej republike,
a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

30. Pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
ZUS zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody v súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho
nariadenia s tým, že žalobkyni bolo určené poľské zákonodarstvo s konečnou platnosťou, kasačný
súd na tento argument prihliadnuť nemohol. Písomnosť, na ktorú žalovaná poukazuje, totižto atribúty
určenia uplatniteľnej legislatívy (vo vzťahu k žalobkyni) na to príslušnou inštitúciou nespĺňa a to jednak
pre svoju úplne všeobecnú formuláciu, nejednoznačnosť a neurčitosť tak vo vzťahu k subjektom, na
ktoré by sa mala potenciálne vzťahovať ako aj vo vzťahu k neohraničenému časovému obdobiu,
počas ktorého by sa mala poľská legislatíva pre tieto subjekty považovať za definitívne určenú. Z
predloženého administratívneho spisu preto nemožno bez pochybností vyvodiť, či príslušná poľská
inštitúcia uplatniteľnú legislatívu práve vo vzťahu k žalobkyni určila a ak áno, tak ktorú a na aké konkrétne
obdobie. Z tohto dôvodu odvolací súd argument žalovanej, že dohoda o uplatniteľnej legislatívne nemusí
mať písomnú formu, za relevantný považovať nemohol a dospel k záveru, že otázka uplatniteľnej
legislatívy vo vzťahu k pani K. O. T. nebola vyriešená s konečnou platnosťou, hoci ide o otázku
predbežnú a pre ďalší procesný postup správneho orgánu rozhodnú, nakoľko jedine v prípade, že
by v stanovenom období (od 09.04.2010) za rozhodnú bola žalobkyni príslušnou poľskou inštitúciu
určená slovenská legislatíva, výlučne vtedy, by bola daná právomoc žalovanej o (ne)existencii povinného
poistenia žalobkyne podľa slovenskej legislatívy rozhodovať. Žalovaná sa preto mylne domnieva, že
nakoľko žalobkyňa podlieha poľskému zákonodarstvu, jej postup pri rozhodovaní v predmetnej veci bol
správny.

31. K rovnakému záveru dospel aj Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2018 skonštatoval, že dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo
viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009
z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných
právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na
elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne.

32. Žalovaná tvrdiac, že žalobcovi bola dohodou určená poľská legislatíva, konala a rozhodovala
o existencii povinného sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pričom opomenula prioritne
vyriešiť otázku svojej právomoci. Z písomnej komunikácie medzi ZUS a žalovanou pritom nie je ani
zrejmé časové obdobie, počas ktorého bolo preukázané, že činnosť zamestnávateľov bola fiktívna.
Nemožno teda tvrdiť, že na žalobkyňu sa vzťahuje poľské zákonodarstvo na základe dohody podľa §
16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

33. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských
štátov EÚ určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej
osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená a dotknutá osoba bude podliehať
pod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená.



34. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého
dátumu podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm.
p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve (Uznesenie Veľkého senátu
správneho kolégia sp. zn. 1Vs/1/2018).

35. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, inštitúcia ZUS má právomoc
konať vo veci sociálneho poistenia žalobcu podľa poľskej legislatívy a povinnosťou Sociálnej poisťovne
bude podanie - prihlášku, ktorou sa začalo konanie, zaslať poľskej inštitúcii.

36. Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu
bolo vydané predčasne, vzhľadom k tomu, že nie je určitým spôsobom preukázaná existencia dohody
o určení príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a nie je zrejmá právomoc
žalovanej na konanie vo veci sociálneho zabezpečenia a tiež je zmätočné, nakoľko žalovaná konala a
rozhodovala podľa slovenskej legislatívy, hoci vychádzala z toho, že sťažovateľka v oblasti sociálneho
poistenia podlieha poľskej legislatíve. Preto rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil
tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

37. V ďalšom konaní žalovaná bude postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila vyššie
uvedené pochybenia, pričom je viazaná právnym názorom kasačného súdu. Žalovaná vyčká na určenie
uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, prípadne využije postup podľa
čl. 16 ods. 3 a 4 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím A1. V prípade určenia slovenskej
legislatívy, zrealizuje konanie podľa zákona č. 461/2003 Z. z.. Ak však bude určená poľská legislatíva,
postúpi prihlášku poľskej inštitúcií sociálneho zabezpečenia ZUS.

38. O náhrade trov konania pred krajským a aj kasačným súdom, kasačný súd rozhodol podľa § 467
ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal ich plnú náhradu.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.