Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžrk/5/2018 z 16. 4. 2019
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. apríla 2019, sp. zn. 3Sžrk/5/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:4016200330.1
Najvyšší súd | 3Sžrk/5/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:4016200330.1 | 2019-04-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 24 ods. 2 SP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/193c8eb7-e6bd-47d0-9012-450949863862
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:4016200330.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžrk/5/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4016200330
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:4016200330.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a sudcov
Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Anny Peťovskej, PhD. v právnej veci pôvodného žalobcu: C. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F., právne zastúpeného: LawService, s.r.o., so sídlom Stráž 3/223, Zvolen, IČO:
36 861 723, proti sťažovateľovi 1/ (pôvodne žalovanému): Okresný úrad Nitra, so sídlom Štefánikova
trieda 69, Nitra, za účasti sťažovateľa 2/ (pôvodne ďalší účastník v 1. rade): Krajská prokuratúra Nitra, so
sídlom Damborského 1, Nitra, v 2. rade: X. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., o preskúmanie zákonnosti
oznámenia žalovaného č. OU-NR-OOP5-2016/003361-4, UPo 24/2015-4 zo dňa 15. januára 2016 a
rozhodnutia Okresného úradu Nitra, katastrálneho odboru č. UP 28/2015-8 zo dňa 2. novembra 2015, v
konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/10/2016-148
zo dňa 24.05.2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Nitre č. k. 26S/10/2016-148 z dňa 24.05.2018  z a m i e t a.

Pôvodnému žalobcovi priznáva proti sťažovateľovi 1/ nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zrušil oznámenie žalovaného č. OU-NR-
OOP5-2016/003361-4, UPo 24/2015-4 zo dňa 15.01.2016 a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalovaný podaním pod č. OU-NR-
OOP5-2016/003361-4 UPo 24/2015-4 zo dňa 15.01.2016 žalobkyni oznámil, že jej odvolanie proti
rozhodnutiu zo dňa 02.11.2015 bolo podané oneskorene. Uviedol, že rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu č. UP 28/2015-8 zo dňa 02.11.2015 bolo adresované obom účastníkom konania
doporučene do vlastných rúk, pričom žalobkyňou bolo fyzicky prevzaté dňa 25.11.2015. Poukázal na
ustanovenie § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konania v znení neskorších predpisov s tým,
že rozhodnutie zo dňa 02.11.2015 bolo žalobkyni ako účastníčke konania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia právne doručené dňa 16.11.2015 fikciou doručenia (prvý pokus o doručenie zásielky bol
vykonaný dňa 10.11.2015, druhý pokus o doručenie spolu s uložením zásielky na pošte dňa 11.11.2015,
nevyzdvihnutie zásielky do troch dní od uloženia - deň 16.11.2015), aj keď si žalobkyňa fyzicky prevzala
rozhodnutie dňa 25.11.2015. V oznámení ďalej uviedol, že dňa 07.12.2015 (pondelok) odovzdala
žalobkyňa na poštovú prepravu na doručenie žalovanému odvolanie proti rozhodnutiu č. UP 28/2015-8
zo dňa 02.11.2015. Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že odvolanie proti rozhodnutiu zo dňa
02.11.2015 bolo podané oneskorene, pretože bolo správnemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, zaslané
na poštovú prepravu a doručené po márnom uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty.

2. V závere oznámenia žalovaný uviedol, že preskúmal podané odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu
zo dňa 02.11.2015 v zmysle ustanovenia § 60 správneho poriadku a dospel k záveru, že podanie



oneskoreného odvolania zo dňa 07.12.2015 zaslané na poštovú prepravu dňa 07.12.2015 a doručené
správnemu orgánu dňa 08.12.2015 neodôvodňuje obnovu konania, ani zmenu alebo zrušenie
rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

3. Krajský súd ako rozhodujúcu okolnosť hodnotil skutočnosť vyplývajúcu z doručenky pripojenej
k rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 02.11.2015, a to, že k reálnemu prevzatiu
zásielky s rozhodnutím zo strany žalobkyne došlo dňa 25.11.2015, teda v úložnej dobe na prevzatie
zásielky. Doručenka v tomto prípade preukazuje, že došlo k reálnemu fyzickému prevzatiu zásielky
žalobkyňou. Krajský súd poukázal na novšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia v
konaní pod sp. zn. 3Sžp/6/2013 zo dňa 17.09.2013, 4Sžo/67/2014 zo dňa 06.10.2015, 4Sžo/85/2015 zo
dňa 01.03.2016, 3Sžo/101/2015 zo dňa 30.03.2016, 6Sžo/81/2015 zo dňa 25.01.2017, 3Asan/2/2016
zo dňa 22.02.2017, 3Sžo/245/2015 zo dňa 25.04.2017), z ktorej vyplýva uprednostnenie faktického
doručenia zásielky pred fiktívnym doručením v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 správneho poriadku v
znení účinnom do 30.06.2017 s akcentom na princíp právnej istoty adresátov. Najvyšší súd Slovenskej
republiky napr. v uznesení zo dňa 30.03.2016 pod sp. zn. 3Sžo/101/2015 okrem iného uviedol, že „k
aplikácii ustanovení náhradného doručenia môže dôjsť iba v prípade, že nedošlo k reálnemu doručeniu.
Doručenie je skutkovou otázkou. V danom prípade doručenie, a to náhradné doručenie a aj reálne
doručenie preukazuje jedna a tá istá doručenka. Z doručenky je zrejmé, že došlo ku konkurencii
spôsobov doručovania zásielky tým, že v priebehu odbernej lehoty si adresát zásielku reálne prevzal.
Pokiaľ doručenka, z ktorej správny orgán vychádza preukazuje súčasne reálne doručenie, správny orgán
už skutočnosti týkajúce sa náhradného doručenia neskúma. Náhradné doručenie je iba subsidiárnym
prostriedkom doručovania písomností, jeho okolnosti musia byť vždy riadne preukázané, spravidla
vyžaduje ďalšie dokazovanie. Uprednostnenie náhradného doručenia na základe toho istého dôkazného
prostriedku nemožno považovať za ústavne konformné podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy v spojení s čl. 46
ods. 2 Ústavy SR. V tejto súvislosti najvyšší súd reflektuje rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR,
a to nález II. ÚS 65/2010-49.“
4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, každý samostatne, žalovaný
(sťažovateľ 1/) a ďalší účastník - Krajská prokuratúra v Nitre (sťažovateľ 2/).

5. Sťažovateľ 1/ v kasačnej sťažnosti uviedol, že má za to, že v oznámení o vybavení oneskoreného
odvolania č. UPo 24 4, OU-NR-OOP5-2016/003361-4 z 15.01.2016 postupoval v súlade so znením §
24 správneho poriadku (v znení platnom v rozhodnom čase), keďže vychádzal z údajov na doručenke,
ktorá je pri riadnom vyhotovení verejnou listinou, pričom dôkazné bremeno preukázania nesprávnosti
doručenky znáša adresát, nie správny orgán ako odosielateľ zásielky. Ako žalovaný vychádzal z
prezumpcie správnosti doručenky ako verejnej listiny s prihliadnutím aj na právny názor vyjadrený v
rozhodnom čase v aktuálnom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžd/20/2011
zo dňa 25.04.2012 a v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 278/2011-13 z 16.06.2011. Poukázal
na to, že k legislatívnej zmene v znení § 24 ods. 2 správneho poriadku ohľadom fikcie doručenia, došlo
až novelou zákonom č. 149/2017 Z. z. s účinnosťou od 01.07.2017. V dôvodovej správe k zákonu
č. 149/2017 Z. z. bolo uvedené, že vtedajšia právna úprava fikcie bola voči občanom nespravodlivá.
Ďalej namietal, že krajský súd pri skúmaní fikcie doručenia išiel nad rámec žalobných bodov. Žalovaný
ďalej namietal, že vo veci samej je vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie nevykonateľné, pretože
aktuálnym vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v katastrálnom území W., je spoločnosť Jaguar Land
Rover Slovakia, s.r.o. na základe V 11357/2017 - číslo zmeny 118/2018 v podiele 1/1, a teda žalobkyňa
ani X. Z. ako účastníci konania o proteste prokurátora a konania o návrhu na vklad č. V 5840/2015
nie sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. Sťažovateľ 1/ navrhoval, aby kasačný súd zrušil rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľ 2/ v kasačnej sťažnosti zo dňa 01.10.2018 okrem skutočností týkajúcich sa veci samej
namietal, že tvrdenie súdu, že k aplikácii zákonných ustanovení o náhradnom doručovaní mohlo dôjsť
iba v prípade, ak nedošlo k reálnemu doručeniu nemalo v rozhodnom čase (dňa 15.01.2016, keď správny
orgán fikciu použil) oporu v zákone a ani v ustálenej judikatúre. Krajský súd v odôvodnení rozsudku
ani žiadny zákon, o ktorý by svoj názor oprel neoznačil. Naviac, ak súd v odseku 26 odôvodnenia
rozsudku na podporu svojho  názoru argumentuje uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.03.2016
č. k. 3Sžo/101/2015, je to prinajmenšom nelogické. Veď správny orgán dňa 15.01.2016  nemohol mať
o ňom vedomosť. Krajský súd touto argumentáciou podľa sťažovateľa  porušuje aj ustanovenie § 135
odsek 1 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci
stav v čase právoplatnosti rozhodnutia  orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu



verejnej správy. Posledná veta vyššie citovaného § 24 odsek 2 Správneho poriadku v znení účinnom do
30.06.2017 predstavovala v rozhodnom čase (15.01.2016) výnimku zo zásady, že doručenie pôsobí až
od okamihu keď sa písomnosť dostala do rúk adresáta. Bez ohľadu na to, či sa adresát o uložení úradnej
zásielky na pošte fakticky dozvedel alebo nedozvedel zo zákona vyplývalo, že uplynutím zákonnej
trojdňovej sa malo za to, že mu bola písomnosť doručená - išlo o právnu fikciu doručenia písomnosti.
Tento právny názor bol všeobecne akceptovaný dlhé roky nie len orgánmi verejnej správy, ale aj
ustálenou judikatúrou. Sťažovateľ 2/ má za to, že žalovaný pochybil, keď v tejto veci v súlade s vtedy
platným právom a známou judikatúrou aplikoval fikciu doručenia a odvolanie žalobkyne vyhodnotil ako
oneskorene podané. Navrhoval, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie.
7. Žalobca v zastúpení advokátom, vo vyjadrení zo dňa 16.10.2018 ku kasačným sťažnostiam uviedol,
že žaloba bola podaná dňa 07.04.2016, za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku. Povinné právne zastúpenie pri spísaní žaloby upravilo až ust. § 49 SSP). Poukázal na
povinnosť ústavne konformného výkladu podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Pozitivistický právny prístup je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným
výkladom, ktorý pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Zákon nemôže byť
interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa práv zákon sleduje.

8. Žalobca ďalej uviedol, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2018 sp. zn. 3 Cdo
198/2017: „Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj
do minulosti (retrospektívnej). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba
nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;
ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry
nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome
aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny
judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.“ Z uvedeného vyplýva, že
argumentácia kasačného sťažovateľa ohľadom neprípustnosti posudzovania podľa novšej judikatúry
nemôže obstáť. Žalobca len dodáva, že rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR vychádzala z
rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to z nálezu sp. zn. II. ÚS 65/2010-49.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v
zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 137 ods. 2 a 3 SSP).

10. Kasačný súd konštatuje, že v tomto štádiu konania bola predmetom konania iba procesná otázka
včasnosti podania odvolania žalobcom ako účastníkom administratívneho konania. Táto procesná
otázka závisela od výkladu, ktorý správne ustálil krajský súd.

11. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

12. Podľa § 24 ods. 2 zák. č. 71/1976 Zb. (Správny poriadok) v znení účinnom do 30.06.2017 ak
nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia
zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený
deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte
a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní
od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení
nedozvedel.

13. Povinnosť uplatňovať zákony v súlade s Ústavou sa podľa čl. 152 ods. 4 vzťahuje nielen  na súdy,
ale aj na orgány verejnej správy a prejavuje sa v ústavne konformnom výklade a uplatnení ustanovení
o doručovaní. Princíp právnej istoty adresáta zásielky narušovala fikcia doručenia, ktorá vznikala počas
úložnej lehoty. Pre adresátov bolo nelogické, prečo by im bola poštou doručovaná zásielka, u ktorej už
doručenie vzniklo, najmä keď na doručenke svojim podpisom potvrdzovali prevzatie zásielky dátumom
doručenia. Najvyšší súd preskúmal tieto veci z hľadiska čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a dospel k záveru,



že ak tá istá doručenka obsahovala údaje pre fikciu doručenia a súčasne obsahovala podpis adresáta
s dátumom o reálnom doručení, tak reálne doručenie má v zmysle ústavne konformného výkladu
prednosť, pretože chráni právnu istotu adresáta.

14. Kasačný senát v danom prípade vychádza z vlastnej prejudikatúry založenej rozhodnutím
3Sžp/6/2013 zo dňa 17.09.2013, kedy sa prvýkrát zaoberal touto otázkou. Túto judikatúru možno
hodnotiť v súčasnosti už za konštantnú. Nie je tvorená iba jedným rozhodnutím,
ale postupne časovo nadväzujúcimi rozhodnutiami ďalších senátov najvyššieho súdu tak, ako to uviedol
krajský súd.

15. Doručenka v tomto prípade preukazuje, že došlo k reálnemu fyzickému prevzatiu zásielky žalobcom.
Krajský súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia v konaní pod sp. zn.
3Sžp/6/2013 zo dňa 17.09.2013, 4Sžo/67/2014 zo dňa 06.10.2015, 4Sžo/85/2015 zo dňa 01.03.2016,
3Sžo/101/2015 zo dňa 30.03.2016, 6Sžo/81/2015 zo dňa 25.01.2017, 3Asan/2/2016 zo dňa 22.02.2017,
3Sžo/245/2015 zo dňa 25.04.2017), z ktorej vyplýva uprednostnenie faktického, reálneho doručenia
zásielky pred fiktívnym doručením v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 správneho poriadku v znení účinnom
do 30.06.2017 s akcentom na princíp právnej istoty.

16. V kasačnom konaní bola posudzovaná iba procesná otázka. Vyhovením kasačnej sťažnosti
nemožno prejudikovať rozhodovanie vo veci samej.
17. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods.
1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobkyni priznal proti sťažovateľovi  náhradu trov kasačného
konania z dôvodu úspechu v kasačnom konaní.

18. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.
Ak tá istá doručenka obsahovala údaje pre fikciu doručenia a súčasne obsahovala podpis adresáta
s dátumom o reálnom doručení, tak reálne doručenie má v zmysle ústavne konformného výkladu
prednosť, pretože chráni právnu istotu adresáta.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.