Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/17/2017 z 15. 1. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. januára 2018, sp. zn. 10Sžak/17/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:7017200375.1 Najvyšší súd | 10Sžak/17/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:7017200375.1 | 2018-01-15 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 9 zákona č. 480/2002 Z. z., § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/81161fd7-61d9-4769-a667-da485eb992b2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7017200375.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžak/17/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200375
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7017200375.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Eleny Berthotyovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD. v
právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): V., nar. XX.XX.XXXX v C., štátna príslušnosť Líbya, toho
času miesto pobytu: B., zastúpený mimovládnou organizáciou - Občianske združenie Marginal, Mlynské
Luhy 3, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Migračný úrad, Pivonková
č. 6 v Bratislave, o správnej žalobe vo veci azylu z 16.05.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného
ČAS: MU-PO-3-12/2017-Ž zo dňa 10. apríla 2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému
rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/8/2017-95 zo dňa 11. augusta 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/8/2017-95 zo dňa
11. augusta 2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-3-17/2017-Ž zo dňa 10. apríla
2017 v časti o neudelení azylu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-3-17/2017-Ž zo dňa 10. apríla 2017 žalovaný podľa § 13 ods. 1 zákona
č. 480/2202 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil
sťažovateľovi azyl podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol sťažovateľovi doplnkovú ochranu
na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo zistenia, že sťažovateľ počas povoleného pobytu na území
SR požiadal dňa 10.01.2017 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné o udelenie azylu alebo o
poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu vojnových nepokojov v Líbyi a kvôli zdravotným problémom
jeho syna, ktorý na území SR podstúpil zákrok srdca a na ďalší sa pripravuje.
3. Sťažovateľ pricestoval na územie SR legálne v októbri 2010, pričom získal povolenie na prechodný
pobyt za účelom štúdia na Technickej univerzite v Košiciach, ktoré mu platilo do 30.06.2017, ktoré ho
zároveň oprávňovalo aj pracovať.
4. Vo vstupnom pohovore dňa 24.01.2017 sťažovateľ uviedol, že v krajine pôvodu absolvoval základnú
aj strednú školu a od roku 1994 pokračoval v štúdiu na ekonomickej fakulte odbor manažment na
Štátnej univerzite v meste Káhira, Egypt, kde štúdium nedokončil, nakoľko v roku 1997 vycestoval do
Veľkej Británie za štúdiom, kde štúdium ukončil magisterskou skúškou v roku 2007. Po skončení štúdia
pôsobil ako školiaci pracovník v zahraničnej firme CKG v meste C., ale nakoľko chcel pokračovať v
doktorandskom štúdiu, vrátil sa v roku 2009 do Veľkej Británie avšak nebol prijatý na tento typ štúdia a
rozhodol sa v tom istom roku vycestovať do SR, kde dostal možnosť študovať na Technickej univerzite



v Košiciach, kde v novembri 2016 štúdium ukončil a získal titul PhD. V októbri 2008 sa oženil a počas
manželstva sa mu narodili syn H., dcéra Y., dcéra T., pričom manželka aj deti sú na území SR legálne.
Štúdium na území SR mu financovala Líbyjská ambasáda v Bratislave.
5. Sťažovateľ ako prvý dôvod prečo požiadal o poskytnutie medzinárodnej ochrany uviedol nepokojnú
situáciu v Líbyi, boje rôznych militantných skupín o moc s poukazom na chaotickú situáciu, ako aj to, že
tam nie je bezpečná situácia pre život a vysoké náklady na živobytie a zdravotnú starostlivosť. Druhý
dôvod, ktorý sťažovateľ uviedol bolo, že jeho syn má zdravotné problémy, v máji 2015 bol v Bratislave
operovaný na srdce, o dva roky, teda v roku 2017 sa mal podrobiť ďalšej operácii, pričom zdravotný stav
jeho syna je vážny a v prípade návratu do Líbye by bol jeho život v ohrození. Politicky sa v krajine pôvodu
neangažoval, ani neuviedol že by mal počas pobytu v krajine pôvodu problémy so štátnymi orgánmi
alebo inými skupinami alebo obyvateľstvom. Iné dôvody svojej žiadosti sťažovateľ neuviedol.
6. Žalovaný poukazoval na to, že do konania zabezpečil prostredníctvom Odboru dokumentaristiky
a zahraničnej spolupráce najaktuálnejšie informácie o bezpečnostnej situácii v Líbyi, ako aj o
dostupnosti zdravotnej starostlivosti občanov Líbye na jej území. Zdôraznil, že počas konania objektívne
vyhodnotil a komplexne posúdil všetky skutočnosti ktoré sťažovateľ uviedol, pričom v jeho prípade
nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951. Azyl je špecifickým právnym
inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa
zákonom stanovené podmienky, teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou
osôb, ktoré majú určité presvedčenie a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov, pričom
žalovaný dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa k uvedenému nedošlo. Sťažovateľove obavy z
návratu do krajiny pôvodu súvisia ako s nepriaznivou bezpečnostnou situáciou, tak aj situáciou ohľadne
obavy o život jeho syna. Z jeho výpovede je zrejmé, že v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym
problémom zo strany štátu, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm.
d) zákona o azyle, kedy sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce
vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca
podobným spôsobom. Dôvodmi, ktorými sťažovateľ odôvodnil svoju žiadosť, je nestabilná bezpečnostná
situácia v Líbyi a nepriaznivý zdravotný stav jeho syna, ktoré nemajú nič spoločné s dôvodmi pre udelenie
azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Rovnako sťažovateľ nevykonával žiadnu politickú činnosť, pre ktorú
by mohol byť prenasledovaný, krajinu pôvodu opustil legálnym spôsobom letecky na vlastný cestovný
pas, dokonca Líbya prostredníctvom svojej ambasády v Bratislave dlhodobo financovala jeho štúdium,
ako aj bežný život na území SR. Nečelil teda žiadnemu konaniu, ktoré by mohlo byť subsumované pod
pojem prenasledovanie a nemožno v jeho prípade hovoriť ani o prenasledovaní v zmysle § 8 zákona o
azyle z čoho vyplýva, že objektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu v zmysle
zákona o azyle, či Ženevskej konvencie. Možno konštatovať, že sťažovateľ nečelil žiadnemu takému
konaniu ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle
§ 8 zákona o azyle, respektíve Ženevskej konvencie. Keďže v prípade sťažovateľa neboli preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z
dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to,
že vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do Líbye, respektíve nepreukázalo sa, že
by bol v Líbyi prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, žalovaný dospel k názoru, že
sťažovateľova situácia nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu ako poskytnutie najvyššej formy právnej
ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna, preto dôvody jeho žiadosti vzhľadom
na vyššie uvedené považoval za irelevantné z hľadiska udelenia azylu.
7. Žalovaný na základe toho, že v priebehu konania nebolo ničím preukázané, že voči žiadateľovi bolo
vyvíjané závažné alebo opakované konanie spôsobujúce ohrozenie života alebo slobody alebo iné
konanie spôsobujúce psychický nátlak na jeho osobu vykonávané, podporované alebo trpené oficiálnymi
štátnymi orgánmi Líbye a ani nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle
zákona o azyle, dospel k záveru, že v sťažovateľovom prípade neboli splnené zákonné podmienky v
zmysle § 8 zákona o azyle pre udelenie azylu na území SR a preto rozhodol, že mu azyl podľa § 13
ods. 1 zákona o azyle na území SR neudelil.
8. Rovnako vo svojom rozhodnutí žalovaný poukázal na to, že sťažovateľ je na území SR od roku
2010, ale o udelenie medzinárodnej ochrany požiadal až v roku 2017, teda po siedmych rokoch pobytu,
pričom poukázal na to, že zákon o azyle neurčuje žiadnu lehotu, v ktorej má žiadateľ o azyl požiadať,
i keď udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania
ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na dôvodné obavy zo skutočností
definovaných v § 2 písm. d) zákona o azyle, v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda



spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, výnimkou sú žiadatelia „sur
place“ (namieste), pretože o žiadateľa („sur place“) ide vtedy, keď osoba, ktorá v okamžiku odchodu
z krajiny pôvodu nebola utečencom, ale stala sa ním neskôr v dôsledku okolností, ktoré nastali v
dobe jej neprítomnosti. Rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/l7/2008 zo dňa 19.08.2008 (čo nie je v prípade
sťažovateľa).
9. Rovnako poukázal žalovaný aj na to, že v prípade sťažovateľa neprichádza do úvahy udelenie azylu
na účel zlúčenia rodiny podľa § 10.
10. Žalovaný sa takisto zaoberal aj možnosťou udelenia azylu podľa § 9 zákona o azyle, pričom uviedol,
že zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku rozhodnutia aj výrok o
neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, lebo nejde o nárok, o ktorom musí
rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia, ktorý nie je preskúmateľný
súdom. Žalovaný vysvetlil, že v prípade takzvaného humanitného azylu ide o medzinárodnú ochranu
sui generis poskytovanú žiadateľom o azyl, u ktorých sa zistí, že nespĺňajú zákonné podmienky na
udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Tento druh ochrany nemožno odvodiť od Ženevského dohovoru
z roku 1951, ani z Ústavy SR. Nejde ani o formu ochrany, ktorá by podliehala harmonizácii v rámci
práva Európskej únie. Možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva
SR na základe svojej suverenity poskytovať medzinárodnú ochranu z dôvodu, ktoré sú považované
za výraz humanity. Ak žiadateľ ale v priebehu administratívneho konania uvádza aj humanitné dôvody,
v odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán zaujať k ním stanovisko a teda náležité odôvodniť,
prečo azyl z humanitných dôvodov neudelil. Samotné humanitné dôvody nie sú bližšie špecifikované v
právnych predpisoch a keďže ide o nenárokovaný exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach
správnej úvahy aké konkrétne dôvody bude za ne považovať v súlade s právnym poriadkom SR, ako aj
európskym a medzinárodným právom. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok,
takže nie sú taxatívne určené prípady, na základe ktorých by bolo možné udeliť azyl z humanitných
dôvodov, lebo to patrí do výsostnej právomoci ministerstva. Takúto prax potvrdzujú aj rozsudky krajských
súdov a Najvyššieho súdu SR vydané v obdobných veciach, kde žiadateľ uvádzal humanitné dôvody.
Zároveň žalovaný poukazoval na článok 11 Nariadenia ministra vnútra SR č. 1 z 11.01.2007 o postupe
Migračného úradu a útvarov policajného zboru pri vykonávaní zákona o azyle, kde za humanitné
dôvody, na základe ktorých môže Migračný úrad udeliť azyl ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie
azylu podľa § 8 zákona o azyle, sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov
prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol
predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Zdravotný stav syna sťažovateľa
bol ale spolu s bezpečnostnou situáciou zhodnotený pri poskytnutí doplnkovej ochrany.
11. Žalovaný uviedol, že všetky skutočnosti uvedené sťažovateľom boli počas konania objektívne
vyhodnotené a komplexne posúdené, pričom žalovaný dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil
stanovené podmienky na udelenie azylu podľa § 8, § 9, ako aj § 10 zákona o azyle. V ďalšom sa
zaoberal dôvodmi, z ktorých poskytol doplnkovú ochranu uvedenú v § 13a a v § 13b zákona o azyle,
pričom z vyhodnoteného prípadu vyplýva, že v krajine pôvodu sťažovateľovi nehrozí trest smrti, ani jeho
výkon, nakoľko nespáchal žiaden trestný čin, ani nevykonával žiadnu činnosť, pre ktorú by mu trest smrti
alebo jeho výkon hrozil, čo dokumentuje aj sťažovateľove samotné vyjadrenie, ako aj skutočnosť, že
legálnym spôsobom z krajiny pôvodu vycestoval a Líbya dlhodobo financovala prostredníctvom svojej
ambasády v Bratislave jeho štúdium, ako aj bežný život na území SR. Žalovaný ďalej uviedol, že zo
sťažovateľovho vyjadrenia možno usúdiť, že v krajine pôvodu sťažovateľovi nehrozí mučenie alebo
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, nakoľko nevykonával žiadnu činnosť, pre ktorú
by mu uvedené hrozilo, krajinu pôvodu bez akýchkoľvek problémov navštívil, naposledy v roku 2016.
V konečnom dôsledku žalovaný uviedol, že sa zaoberal aj tým, či by mohol byť sťažovateľ v prípade
návratu do Líbye reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z
dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, pričom
žalovaný zadovážil aktuálne informácie z krajiny pôvodu menovaného.
12. Žalovaný na základe posúdenia dôvodov a vyhodnotenia zistených skutočností dospel k záveru, že v
prípade návratu sťažovateľa do krajiny pôvodu, berúc pritom do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu v
mieste sťažovateľovho bydliska, aktuálnu dostupnosť a úroveň špecializovanej zdravotnej starostlivosti,
na ktorú je sťažovateľov syn odkázaný na území Líbye a tiež prístup individuálneho posudzovania
potreby poskytnutia ochrany nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť sťažovateľ spolu
s rodinou vystavený reálnej hrozbe tejto formy vážneho bezprávia, preto mu žalovaný podľa § 13a
zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na území SR, ktorá nemá trvalý charakter, je poskytovaná
iba na dobu bezprostredne nutnú na preklenutie všeobecne nepriaznivej situácie v krajine, kedy by
mohol žiadateľ byť vystavený vážnej ujme.



II.
Konanie na krajskom súde

13. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 219 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok
(ďalej len S.s.p.) zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného
ČAS: MU-PO-3-17/2017-Ž zo dňa 10.04.2017 v časti neudelenia azylu a vrátenia mu veci na ďalšie
konanie.
14. Krajský súd v odvodnení svojho rozsudku v rozsahu podanej žaloby uviedol, že:
- žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí náležite svojou právnou úvahou objasnil prečo v prípade
sťažovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Ohľadne
daného uviedol, že v prípade sťažovateľa, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, nebola preukázaná
opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Navyše
z jeho výpovede vyplýva, že v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu alebo
neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona
o azyle. V prípade sťažovateľa neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov
uvedených v § 8 zákona o azyle, keďže objektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany
štátu resp. zo strany neštátnych pôvodcov v zmysle zákon o azyle, ani Ženevskej konvencie. Možno
teda konštatovať, že v prípade sťažovateľa neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. S danými závermi žalovaného sa krajský súd v
celom rozsahu stotožnil.
- krajský súd má za to, že je zrejmé z akých dôkazných prostriedkov žalovaný vychádzal pri svojom
rozhodovaní, pričom krajský súd dospel k záveru, že žalovaný riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré
vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či
u sťažovateľa existujú dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle.
- k námietke sťažovateľa, že nebol posudzovaný spolu so svojimi maloletými deťmi krajský súd uviedol,
že táto námietka neobstojí, nakoľko vyhlásenie, na základe ktorého dochádza k začatiu konania o
udelenie azylu, podala za tieto maloleté deti ich zákonná zástupkyňa - matka. Možno konštatovať,
že žalovaný pri podávaní vyhlásenia maloletých cudzincov (detí sťažovateľa) postupoval v súlade s
príslušnými ustanoveniami zákona o azyle. Žiadosti maloletých detí a ich matky posudzoval žalovaný v
konaní vedenom pred žalovaným pod sp. zn. ČAS: MU-PO-4-27/2017-Ž z 10.04.2017, v ktorom rozhodol
o ich žiadosti tak, že im poskytol doplnkovú ochranu.
- ohľadom sťažovateľovej námietky neudelenia azylu z humanitných dôvodov, keďže sťažovateľ uvádzal,
že žiada o udelenie azylu aj kvôli zdravotným problémom jeho syna, ktorý na území Slovenskej republiky
podstúpil zákrok srdca a na ďalší sa pripravuje, pričom daný dôvod nemožno subsumovať pod dôvody
pre udelenie azylu v zmysle § 8 ani § 10 zákona o azyle, poukázal krajský súd na rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto otázke z ktorej vyplýva, že zákon výslovne neukladá
povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných
dôvodov podľa § 9 zákona o azyle a keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán
ex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu. Vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť
azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správnej úvahy žalovaného
a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný (1Sža/34/2008 z 13.01.2009),
pričom súd preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk
stanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok
boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. K tejto námietke súd ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný
nepovažoval dôvody žalobcu pre udelenie azylu za takú subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama
o sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, pričom túto úvahu uviedol v odôvodnení
svojho rozhodnutia, nie je možné považovať uvedenú námietku za dôvodnú. V danom prípade žalovaný
v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia rozviedol túto svoju správnu úvahu ohľadne udelenia azylu
podľa §9 zákona o azyle.
- že sa možno jednoznačne stotožniť s tvrdením žalovaného, že v prípade takzvaného humanitného
azylu ide o medzinárodnú ochranu sui generis poskytovanú žiadateľom o azyl u ktorých sa zistí, že
nespĺňajú zákonné podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, pričom tento druh ochrany
nemožno odvodiť od Ženevského dohovoru z roku 1951, ani z Ústavy SR a nejde ani o formu ochrany,
ktorá by podliehala harmonizácii v rámci práva Európskej únie. Možnosť udeliť azyl z humanitných
dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva toho ktorého štátu, v našom prípade Slovenskej republiky,



ktorý na základe svojej suverenity môže poskytnúť medzinárodnú ochranu z dôvodov, ktoré sú
považované za výraz humanity. Samotné humanitné dôvody nie sú bližšie špecifikované v právnych
predpisoch a keďže ide o nenárokovaný exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach správnej
úvahy správneho orgánu aké konkrétne dôvody bude za ne považovať v súlade s právnym poriadkom
SR, ako aj európskym a medzinárodným právom.
- ohľadne žalobnej námietky sťažovateľa krajský súd ďalej poukázal na to, že napadnutým rozhodnutím
žalovaný neudelil azyl a poskytol doplnkovú ochranu sťažovateľovi. Keďže časť týkajúca sa poskytnutia
doplnkovej ochrany v zmysle § 21 ods. 3 zákona o azyle nie je preskúmateľná správnym súdom, čo
znamená, že sa nemožno správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu
(Migračného úradu - žalovaného) v prípade neudelenia azylu v časti o poskytnutí doplnkovej ochrany.
Preto pokiaľ žalovaný zhodnotil, že doplnkovú ochranu poskytol aj na základe zdravotného stavu
syna sťažovateľa, bolo to na správnej úvahe žalovaného a táto časť nepodlieha súdnemu prieskumu.
Zo správnej úvahy žalovaného vyplýva, že zdravotný stav syna žalobcu (H.) nepovažoval za dôvod
pre udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, ale na ich základe poskytol
žalovaný sťažovateľovi doplnkovú ochranu. Preto podľa krajského súdu žalovaný ani nepochybil, na čo
poukazoval sťažovateľ, že nedostatočne zistil skutkový stav veci pokiaľ nevyhodnotil správy a stanoviská
ošetrujúcich lekárov k zdravotnému stavu jeho syna. Súd má zato, že žalovaným zistený skutkový stav, z
ktorého vychádzal, má podklad vo vykonanom dokazovaní, nakoľko rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z
humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správnej úvahy žalovaného a vo vzťahu
k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný.
15. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu sťažovateľa podľa § 219 S.s.p.
zamietol, majúc za to, že táto žaloba vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná, nakoľko v
prípade sťažovateľa neboli preukázané dôvody pre udelenie azylu podľa § 8, § 9 a § 10 zákona o azyle.
Krajský súd teda žalobu zamietol ako nedôvodnú a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

III.
Konanie na kasačnom súde
A)
16. Proti rozsudku Krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť.

17. Sťažovateľ v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. ako dôvody podania kasačnej sťažnosti uviedol, že
krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.).
Sťažovateľ namietal, že:

- nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces;

- krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci;

- vytkol krajskému súdu, že aj napriek tomu, že sťažovateľ v priebehu administratívneho konania uviedol
humanitné dôvody - zlý zdravotný stav jeho syna, zamietnutím žaloby krajský súd potvrdil nezdôvodnenie
rozhodnutia správneho orgánu (žalovaného), prečo azyl z humanitných dôvodov neudelil, pretože
správny orgán vo svojom rozhodnutí neuviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie o neudelení humanitného azylu; v súvislosti s čím
sťažovateľ poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak žiadateľ
v priebehu administratívneho konania uvádza aj humanitné dôvody, v odôvodnení rozhodnutia musí
správny orgán k nim zaujať stanovisko a náležite odôvodniť, prečo azyl u humanitných dôvodov
neudelil (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Sža/19/2009); sťažovateľ poukázal aj na
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/12/2010 a 1 Sža 34/2008;

- krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nevyjadril k bodu správnej žaloby v súvislosti s hradením
zdravotnej starostlivosti, a preto sťažovateľ poukázal na rozdiel medzi osobami s udeleným azylom a
poskytnutou doplnkovou ochranou, ktorý sťažovateľ považuje za zreteľný predovšetkým vo vzťahu k
jeho statusu - osoby s doplnkovou ochranou. Sťažovateľ uviedol, že rozdiely v poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, ktoré možno chápať ako určité „obmedzenia“ sa nevzťahujú len na neho, ale aj na jeho
syna, ktorý vzhľadom na svoje zdravotné problémy je rizikovým pacientom a potrebuje vo viacerých
oblastiach pravidelnú lekársku starostlivosť, a taktiež sa pripravuje na operáciu srdca. Sťažovateľ
poukázal na rozdiel pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj z pohľadu nároku na peňažné príspevky.



- sťažovateľ ďalej uviedol, že v prípade ak by bol sťažovateľovmu synovi udelený humanitný azyl a jemu
ako otcovi by Migračný úrad poskytol doplnkovú ochranu, nemohol by si ako otec, t. j. zákonný zástupca
jeho syna a osoba s rovnakými rodičovskými právami a povinnosťami ako matka dieťaťa, uplatňovať
práva podľa zákona č. 447/2008 Z.z. voči jeho synovi, preto je sťažovateľ toho názoru, že by mal byť pri
rozhodovaní správneho orgánu posudzovaný s jeho deťmi spoločne;

- navrhol kasačnému súdu, aby rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného, sp.
zn. ČAS: MU-PO-3-17/2017-Ž zo dňa 10.04.2017 v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

B)

18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že:

- k námietke sťažovateľa, ktorou poukazuje na nemožnosť kompenzácie ťažkého zdravotného
postihnutia podľa zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa požiadavka na jeho uplatnenie
vzhľadom na súčasný zdravotný stav sťažovateľovho syna javí ako predčasná.

- pri posudzovaní žiadosti sťažovateľa, v správnej úvahe žalovaný postupoval logicky a transparentne,
a nevybočil z rámca, ktorý pre postup orgánov verejnej moci vyplýva z ústavne zakotvených náležitostí
demokratického a právneho štátu;

- zdravotný stav syna sťažovateľa bol náležite zohľadnený a sťažovateľovi bola poskytnutá
medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany. Rovnako postupoval migračný úrad aj v prípade
sťažovateľovej manželky a ich maloletých detí;

- pokiaľ ide o dôvody kasačnej sťažnosti právneho zástupcu, ide o rovnaké dôvody, na základe ktorých už
bola podaná správna žaloba proti rozhodnutiu migračného úradu zo dňa 10.04.2017. Všetky informácie
a podrobnosti týkajúce sa právnej veci sťažovateľky a jej detí sú založené v spise ČAS: MU-PO-
3-17/2017- Ž, ktorý Vám bude postúpený krajským súdom;

- navrhol kasačnému súdu, aby zamietol kasačnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

19. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)
postupom podľa § 492 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462
ods. 2 S.s.p. potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané rozhodnutie v časti o neudelení azylu a vec
žalovanému vracia na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455
S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.01.2018(§ 137 ods. 2 S.s.p.).

Podľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo
opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych
opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.



Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo 10.

Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Ustanovenie § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta,
resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho
ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.

Podľa ust. § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní
nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 39 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo vytvára v azylových zariadeniach vhodné podmienky
na ubytovanie cudzincov a starostlivosť o nich, pritom zohľadňuje osobitné potreby zraniteľných
osôb zistené na základe individuálneho posúdenia ich stavu; vhodnými podmienkami sa rozumie aj
prijímanie primeraných opatrení na zabránenie útokom a násiliu, ako aj poskytnutie ochrany obetiam
obchodovania s ľuďmi. Zraniteľnými osobami sa na účely tohto ustanovenia rozumejú najmä maloleté
osoby, zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy, osamelí rodičia s maloletými deťmi,
obete obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby s duševnou poruchou a osoby,
ktoré boli podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického násilia, fyzického
násilia alebo sexuálneho násilia.

20. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie
azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v
ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania
za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť
do tohto štátu.

21. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom
prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky).

22. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu
porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte
uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo
zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej
bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané
objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle
alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl,
teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009).

23. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho
konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla
povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a
následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009).



24. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom konania pred kasačným súdom bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba proti rozhodnutiu žalovaného o neudelení
azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany sťažovateľovi. Sťažovateľ napadol tú časť rozhodnutia, ktorá sa
týkala neudelenia azylu, preto primárne v medziach sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd
kasačný, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti, najmä z toho pohľadu, či sa
krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky v podanej žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

25. K veci je potrebné uviesť, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu
dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť.
Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní
nutné vychádzať.

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013
zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby
preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.

27. Kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/73/2008 zo dňa 27.
mája 2008, v ktorom uviedol, že „dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na
nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by
preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové
správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí
záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú
protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na
spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby.“

28. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné
dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú.

29. Rovnako nie je povinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny
dôvod v zmysle zákona o azyle. To je úlohou posúdenia správneho orgánu.

30. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej
dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za
súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.
Najvyšší súd poukazuje na rozsudok sp. zn. 1 Sža 4/2012 zo dňa 28.02.2012, v ktorom uviedol,
že „posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho
procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti
ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami
o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré
nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné
rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.“

31. Z administratívneho spisu je podľa názoru kasačného súdu zrejmé, že žalovaný nepreukázal
nedôveryhodnosť sťažovateľa vo výpovediach, táto bola konzistentná. Z uvedeného dôvodu bolo preto
potrebné z výpovedí sťažovateľa vychádzať. Primárnym dôvodom neudelenia azylu sťažovateľovi ako
žiadateľovi o azyl bolo podľa odôvodnenia žalovaného nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie
azylu v zmysle zákona o azyle.

32. Žalovaný poukázal pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa aj na to, že v prípade sťažovateľa
neprichádza do úvahy udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 10.

33. Z dôvodov rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa zaoberal aj možnosťou udelenia azylu z
humanitných dôvodov, nakoľko druhým dôvodom žiadosti o azyl sťažovateľa bol práve zlý zdravotný
stav jeho syna. Sťažovateľ uviedol, že jeho syn má zdravotné problémy, v máji 2015 bol v Bratislave
operovaný na srdce, o dva roky, teda v roku 2017 sa mal podrobiť ďalšej operácii, pričom zdravotný stav
jeho syna je vážny a v prípade návratu do Líbye by bol jeho život v ohrození.



34. K posudzovaniu sťažovateľovej žiadosti namietal sťažovateľ v žalobe voči rozhodnutiu žalovaného,
že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a nevykonal náležité dokazovanie a to najmä tým,
že nevyhodnotil správy a stanoviská ošetrujúcich lekárov k zdravotnému stavu syna žalobu, ktoré mal
k dispozícii pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie azylu manželky žalobcu. V ďalšom poukazoval na
lekárske správy z kardiologickej ambulancie, očnej ambulancie, neurologickej ambulancie a pediatričky,
pričom z kardiologickej správy vyplýva, že syn sťažovateľa je sledovaný pre komplexnú srdcovú chybu,
z očnej ambulancie že je liečený pre diagnózu Coloboma retinae o.tx., z neurologickej že je sledovaný
od júna 2015, kedy v pooperačnom období na CT mozgu bol diagnostikovaný trojkomorový hydrocefalus
a v septembri 2015 sa objavili epileptické záchvaty a nasadená antiepileptická liečba, pričom zaostáva v
psychomotorickom vývine a pediatrická zhodnotila stav syna sťažovateľa ako dieťa, ktoré zatiaľ aktívne
nesedí, nestojí a vyžaduje si celodennú opateru matky. Sťažovateľ poukazoval na to, že s uvedenými
správami sa žalovaný nevysporiadal a v napadnutom rozhodnutí žalovaného nie je o nich žiadna
zmienka, ako tieto správy vyhodnotil. Avšak na strane druhej napadnutého rozhodnutia na strane 6
uvádza, že zdravotný stav syna menovaného bol ale spolu s bezpečnostnou situáciou zhodnotený pri
poskytnutí doplnkovej ochrany. Mal za to, že napriek tomu, že správny orgán lekárske správy syna
žalobcu nijako nevyhodnotil, zohľadnil zdravotný stav syna žalobcu pri poskytnutí doplnkovej ochrany
žalobcovi, pričom bol povinný uviesť všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie.
Skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je
v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu.

35. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ okrem iného namietal, tak ako aj v konaniach ktoré jej predchádzali,
porušenie jeho rodičovských práv, keďže jeho žiadosť nebola posudzovaná spoločne so žiadosťami jeho
detí, ktoré boli posudzované spoločne so žiadosťou manželky sťažovateľa (pozn. vo veci udelenia azylu
sťažovateľovej manželke a ich detí konal žalovaný v konaní sp. zn. ČAS: MU-PO- 4-27/2017- Ž zo dňa
10. apríla 2017).

36. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti uviedol aj rozdiely pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
a s tým súvisiace nároky na peňažné príspevky osôb, ktorým bol poskytnutý azyl a osobám, ktorým bola
poskytnutá doplnková ochrana s tým, že poukázal na to, že tieto rozdiely sa dotýkajú aj jeho maloletého
syna, ktorý je kritickým pacientom. Túto námietku však kasačný súd vyhodnotil ako predčasnú, a preto
sa jej dopodrobna nevenoval.

37. Pri posudzovaní sťažovateľovej žiadosti sa žalovaný sa zaoberal aj možnosťou udelenia azylu podľa
§ 9 zákona o azyle, ako je uvedené v bode 33. tohto rozsudku, pričom žalovaný uviedol, že zákon
výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku rozhodnutia aj výrok o neudelení azylu
z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, lebo nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny
orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia, ktorý nie je preskúmateľný súdom. Žalovaný vysvetlil,
že v prípade takzvaného humanitného azylu ide o medzinárodnú ochranu sui generis poskytovanú
žiadateľom o azyl, u ktorých sa zistí, že nespĺňajú zákonné podmienky na udelenie azylu podľa § 8
zákona o azyle. Tento druh ochrany nemožno odvodiť od Ženevského dohovoru z roku 1951, ani z Ústavy
SR. Nejde ani o formu ochrany, ktorá by podliehala harmonizácii v rámci práva Európskej únie. Možnosť
udeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva SR na základe svojej suverenity
poskytovať medzinárodnú ochranu z dôvodu, ktoré sú považované za výraz humanity. Ak žiadateľ ale
v priebehu administratívneho konania uvádza aj humanitné dôvody, v odôvodnení rozhodnutia musí
správny orgán zaujať k ním stanovisko a teda náležité odôvodniť, prečo azyl z humanitných dôvodov
neudelil. Samotné humanitné dôvody nie sú bližšie špecifikované v právnych predpisoch a keďže ide
o nenárokovaný exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach správnej úvahy aké konkrétne
dôvody bude za ne považovať v súlade s právnym poriadkom SR, ako aj európskym a medzinárodným
právom. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok, takže nie sú taxatívne určené
prípady, na základe ktorých by bolo možné udeliť azyl z humanitných dôvodov, lebo to patrí do výsostnej
právomoci ministerstva. Takúto prax potvrdzujú aj rozsudky krajských súdov a Najvyššieho súdu SR
vydané v obdobných veciach, kde žiadateľ uvádzal humanitné dôvody. Zároveň žalovaný poukazoval
na článok 11 Nariadenia ministra vnútra SR č. 1 z 11.01.2007 o postupe Migračného úradu a útvarov
policajného zboru pri vykonávaní zákona o azyle, kde za humanitné dôvody, na základe ktorých môže
Migračný úrad udeliť azyl ak žiadateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle,
sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných



alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo
psychické útrapy, prípadne až smrť.

38. Aj napriek uvedenému žalovaný zhodnotil zdravotný stav syna sťažovateľa spolu s bezpečnostnou
situáciou pri poskytnutí doplnkovej ochrany, nie pri poskytnutí humanitného azylu. A to tak, že žalovaný
na základe posúdenia dôvodov a vyhodnotenia zistených skutočností dospel k záveru, že v prípade
návratu sťažovateľa do krajiny pôvodu, berúc pritom do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu v mieste
sťažovateľovho bydliska, aktuálnu dostupnosť a úroveň špecializovanej zdravotnej starostlivosti, na
ktorú je sťažovateľov syn odkázaný na území Líbye a tiež prístup individuálneho posudzovania potreby
poskytnutia ochrany nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť sťažovateľ spolu s
rodinou vystavený reálnej hrozbe tejto formy vážneho bezprávia, preto mu žalovaný podľa § 13a zákona
o azyle poskytol doplnkovú ochranu na území SR, ktorá nemá trvalý charakter, je poskytovaná iba
na dobu bezprostredne nutnú na preklenutie všeobecne nepriaznivej situácie v krajine, kedy by mohol
žiadateľ byť vystavený vážnej ujme.

39. K poskytnutiu humanitného azylu kasačný súd uvádza, že z dikcie zákona (vzhľadom na správne
uváženie) ako správne konštatoval aj žalovaný vyplýva, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov
nie je právny nárok a súdy, ktoré preskúmavajú rozhodnutia Ministerstva vnútra - Migračného úradu (v
texte „žalovaný“), neurčujú žalovanému, ktoré dôvody má považovať za dostatočné pre udelenie azylu
z humanitných dôvodov, a teda ani zrušovať jeho rozhodnutia preto, že nepovažoval za dostatočný
dôvod niektorý, ktorý by z pohľadu súdu takýmto mal byť. Súdny prieskum je obmedzený len na
kontrolu toho, či je rozhodovanie žalovaného v danej veci logické a nediskriminačné, teda či nie je v
rozpore so zákazom ľubovôle, vyplývajúceho pre orgány verejnej moci z ústavne zakotvených náležitostí
demokratického a právneho štátu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 10Sža/41/2015 zo dňa 03.02.2016 v ktorom obdobne uviedol, že „Na námietku
navrhovateľa, že odporca nezvážil možnosť udelenia azylu navrhovateľovi z humanitárnych dôvodov
uvedených v § 9 zákona o azyle odvolací súd uvádza, že vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z
humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správnej úvahy odporcu a vo vzťahu k
výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva,
že dôvody navrhovateľa boli vyhodnotené a individuálne posúdené, pričom nebola zistená reálna
hrozba vážneho bezprávia. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ nespadá do žiadnej kategórie osôb, ktoré
potrebujú nejakú formu medzinárodnej ochrany, a preto odporca v jeho prípade nepovažoval za potrebné
mu poskytnúť akúkoľvek formu ochrany. Pokiaľ teda odporca nepovažoval dôvody navrhovateľa pre
udelenie azylu za takú subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama o sebe dôvod pre udelenie azylu
z humanitných dôvodov, pričom túto úvahu uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, nebolo možné
považovať uvedenú námietku navrhovateľa za dôvodnú.“ V danom prípade však kasačný súd uvádza,
že sťažovateľ požiadal o humanitný azyl, ktorý odôvodnil vážnym zdravotným stavom jeho maloletého
syna. Žalovaný však dôvod, pre ktorý azyl z humanitných dôvodov neudelil, neodôvodnil dostatočne,
naopak uviedol len, že sťažovateľ nespĺňa podmienky na udelenie humanitárneho azylu, a sťažovateľov
dôvod na udelenie humanitárneho azylu ďalej posudzoval v rámci poskytnutia doplnkovej ochrany, ktorú
odôvodnil aj zdravotným stavom sťažovateľovho syna.

40. Najvyšší súd v súvislosti s dôvodom, pre ktorý sťažovateľ žiadal o poskytnutie azylu, dáva do
pozornosti ustanovenie § 39 zákona o azyle, podľa ktorého zraniteľnými osobami sa na účely tohto
ustanovenia rozumejú najmä maloleté osoby, zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy,
osamelí rodičia s maloletými deťmi, obete obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby
s duševnou poruchou a osoby, ktoré boli podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám
psychického násilia, fyzického násilia alebo sexuálneho násilia.

41. Kasačný súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že maloleté osoby a závažné
ochorenie, patria medzi signifikantné znaky zraniteľnej osoby, pričom z rozhodnutia žalovaného
nevplýva, že by podrobil testu existencie znakov zraniteľnej osoby sťažovateľa resp. jeho maloleté
deti. Nemožno opomenúť, že prípady neúspešných žiadateľov o azyl- maloletých osôb so závažným
ochorením patria medzi dôvody hodné udelenia azylu z humanitných dôvodov, a preto kasačný súd
považuje rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení humanitného azylu sťažovateľovi, ktorý žiadal aj
z dôvodu zlého zdravotného stavu jeho maloletého syna, za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
ale súčasne za nelogické. Žalovaný totiž v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že v zmysle Nariadenia
ministra vnútra SR č.34 z 21.01.2014 o postupe migračného úradu MV SR pri vykonávaní zákona o



azyle sa za humanitné dôvody , na základe ktorých migračný úrad môže udeliť azyl považujú: „ najmä
prípady neúspešných žiadateľov o azyl za radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých
osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy,
prípadne až smrť“ napriek tomu, prekvapivo prípad sťažovateľa za takýto dôvod, hodný udelenia azylu
z humanitných dôvodov nevyhodnotil.

42. Podľa kasačného súdu ide o neúspešného žiadateľa o azyl, ktorý žiadosť o azyl aj v súvislosti
so zdravotným stavom jeho maloletého syna, ktorý trpí závažným ochorením, pre ktoré možno prípad
sťažovateľa, v súvislosti so žiadosťou o azyl jeho manželky ich detí (pozn. o žiadosti o azyl manželky
sťažovateľa, ktorá podala žiadosť aj v mene ich maloletých detí rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 10Sžak/18/2017 zo dňa 13. decembra 2017) za prípad neúspešných
žiadateľov o azyl z radov ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať
značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť, preto záver, ktorý žalovaný učinil, vyhodnotil
kasačný súd ako nelogický, vykazujúci znaky ľubovôle pri posudzovaní kritérií , ktorými sa žalovaný ako
tvrdí v dôvodoch rozhodnutia zaoberal. Vo výsledku sa to však prejavilo prekvapivým, priam nelogickým
záverom, s ktorým sa kasačný súd nemohol stotožniť.

43. Kasačný súd na základe vyššie uvedených dôvodov konštatuje, že krajský súd dospel k
nesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu
sťažovateľovi považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné
preskúmavané rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu trpí vadami, ktoré ho činia
nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, ale považoval za potrebné
rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, že rozhodnutie žalovaného v časti
o neudelení azylu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

44. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že vo veci manželky a maloletých detí sťažovateľa bol rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/18/2017 zo dňa 13.12.2017 rozsudok Krajského
súdu v Košiciach č. k. 4SaZ/1/2017-63 zo dňa 21. augusta 2017 zmenený tak, že rozhodnutie
žalovaného ČAS: MU-PO-4-27/2017-Ž zo dňa 10. apríla 2017 v časti o neudelení azylu bolo zrušené
a vec bola vrátaná žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu
zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.

45. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s
§ 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej
sťažnosti, nárok na náhradu trov tohto konania priznal.

46. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.