Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžk/8/2017 z 23. 10. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. októbra 2018, sp. zn. 7Sžk/8/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:6016200705.1 Najvyšší súd | 7Sžk/8/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:6016200705.1 | 2018-10-23 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu, SSP, § 461 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b891dbcd-30b3-4148-b3a7-71b6e91c1157 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6016200705.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžk/8/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016200705
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6016200705.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a z členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci
sťažovateľa (predtým žalobca): D.. F. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., zastúpeného PETKOV & Co s. r.
o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 50 430 742, proti žalovanému: Pamiatkový úrad Slovenskej
republiky, so sídlom Cesta na Červený most 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. PUSR-2016/9393-2/30659/29/ZLN z 26. apríla 2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/87/2016-45 zo 14. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 23S/87/2016-45 zo 14. decembra 2016 z a m i e t a.

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Rozhodnutie správneho súdu

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 23S/87/2016-45 zo
14.12.2016 ako nedôvodnú zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
PUSR-2016/9393-2/30659/29/ZLN z 26.04.2016 a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozsudku správny súd uviedol, že Krajský pamiatkový úrad Bratislava (ďalej aj
„KPÚ Bratislava“ alebo „správny orgán prvého stupňa“) vydal pod č. KPUBA-2016/4788-1/7780 dňa
02.02.2016 podľa § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu (ďalej len „zákon č.
49/2002 Z. z.“ alebo „pamiatkový zákon“) rozhodnutie na odstránenie zrealizovanej nepovolenej úpravy
nehnuteľnosti v rozsahu strešnej terasy domu s adresou I. ulica XX v B. (zrejme chybou v písaní správny
súd uviedol I. ulica), parcelné č. XXX/XX, k. ú. Q. F., obec B. - objekt, ktorý nie je národnou kultúrnou
pamiatkou evidovanou v ústrednom zozname pamiatkového fondu, nachádza sa na území mestskej
pamiatkovej rezervácie Bratislava v rozsahu - uzavretá drevená konštrukcia vo vzhľade záhradného
domčeka určeného na odkladanie náradia, ktorá je situovaná v priestore strešnej terasy, najneskôr do
siedmych kalendárnych dní od doručenia rozhodnutia.

3. V dôvodoch rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že za nepovolenú a
uskutočnenú zmenu dotknutej časti stavby je zodpovedný žalobca. KPÚ Bratislava najskôr vydal v
predmetnej veci výzvu na vykonanie nápravy, no k nej nedošlo, nepovolené úpravy neboli odstránené.
Úprava terasy zrealizovaním nepovolenej drevostavby so šindľovou strechou je z hľadiska ochrany
pamiatkového fondu cudzorodým a neestetickým prvkom v danej lokalite, narušuje architektonické



riešenie strešnej krajiny v danej ulici, je vizuálne nevhodný a výrazne vnímateľný z prístupových ciest
k Bratislavskému hradu ako ústredného bodu so symbolom Bratislavy, hlavného mesta Slovenskej
republiky. Je pritom irelevantné, či uvedenú úpravu strešnej terasy možno alebo nemožno označiť ako
stavebnú podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon).

4. Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie.
Žalovaný rozhodnutím č. PUSR-2016/9393-2/30659/29/ZLN z 26.04.2016 zmenil rozhodnutie
prvostupňového orgánu verejnej správy tak, že žalobcovi uložil povinnosť do 15 kalendárnych dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vykonať na vlastné náklady nápravu na nehnuteľnosti v
pamiatkovom území tak, že zo strešnej terasy domu na I. (správny súd zrejme chybou v písaní uviedol I.
ulica) v B., parcelné č. XXX/XX, k. ú. Q. F., nachádzajúcom sa v území pamiatkovej rezervácie Bratislava,
bude odstránená drevená konštrukcia vo vzhľade záhradného domčeka, ktorá tam bola umiestnená bez
povolenia príslušného orgánu štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu.

5. Dôvod na zmenu rozhodnutia videl žalovaný v tom, že prvostupňový orgán verejnej správy vo
výroku svojho rozhodnutia nesprávne určil termín na plnenie uloženej povinnosti. Žalovaný ako odvolací
orgán tento nedostatok odstránil tým, že vykonateľnosť rozhodnutia nasleduje až po jeho právoplatnosti
a zároveň určil lehotu na plnenie 15 dní z dôvodu, aby nevznikli pochybnosti o tom, že odvolateľ
mal dostatok času na odstránenie nepovolenej drevenej konštrukcie zo strešnej terasy predmetnej
nehnuteľnosti. Žalovaný konštatoval, že KPÚ Bratislava v správnom konaní nepochybne preukázal,
že žalobca ako vlastník bytu č. XX na X.. poschodí predmetnej nehnuteľnosti, ktorá nie je národnou
kultúrnou pamiatkou, ale je situovaná v pamiatkovej rezervácii Bratislava, umiestnil a ponechal bez
predchádzajúceho rozhodnutia alebo záväzného stanoviska KPÚ Bratislava ako príslušného orgánu
štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu na strešnej terase predmetnej nehnuteľnosti drevenú
konštrukciu v tvare a o rozmeroch záhradného domčeka, ktorá v diaľkových pohľadoch splýva s
predmetnou nehnuteľnosťou, na ktorej je umiestnená a spôsobuje nepriaznivú vizuálnu zmenu dotknutej
časti pamiatkového územia, zmenu objemového členenia, výškového usporiadania a architektonického
riešenia exteriéru nehnuteľnosti. Drevená konštrukcia so šindľovou strechou na streche predmetnej
nehnuteľnosti je v danom pamiatkovom území cudzorodým prvkom, narušuje architektonické vnímanie
strešnej krajiny a je výrazne vnímateľná z verejného priestranstva, najmä z prístupových ciest k
Bratislavskému hradu.

6. Správny súd následne citoval čl. 1 ods. 1 prvá veta, ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 3,
čl. 44 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1, ods. 2, § 2 ods. 1, § 9 ods. 8, § 28 ods. 4
písm. b), § 29 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 30 ods. 1, § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. a skonštatoval,
že po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že orgány verejnej správy
postupovali v súlade so zákonom č. 49/2002 Z. z. Ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia boli podľa správneho súdu správne aplikované na zistený skutkový stav veci.

7. Ďalej správny súd uviedol, že niet pochýb o tom, že nehnuteľnosť, na ktorú žalobca umiestnil a
ponechal uzavretú drevenú konštrukciu v tvare a rozmeroch záhradného domčeka, sa nachádza na
území Pamiatkovej rezervácie Bratislava. Žalobca, ako každý iný vlastník nehnuteľnosti v pamiatkovom
území, je povinný s nehnuteľnosťami nakladať a užívať ich tak, aby neohrozoval pamiatkové hodnoty
konkrétneho pamiatkového územia, pričom je povinný riadiť sa rozhodnutiami a záväznými stanoviskami
KPÚ Bratislava.

8. Podľa správneho súdu žalobca celú svoju argumentáciu v žalobe postavil na tom, že umiestnenie
kedykoľvek odstrániteľnej drevenej konštrukcie v tvare a veľkosti záhradného domčeka nemožno
považovať za vykonanie stavby, stavebnej zmeny alebo udržiavacích prác na nehnuteľnosti a dokonca,
že to nie je možné považovať ani za úpravu nehnuteľnosti.

9. Keďže pamiatkový zákon neupravuje čo je stavbou, je potrebné podľa správneho súdu analogicky
aplikovať ustanovenia stavebného zákona. V tejto súvislosti poukázal správny súd na § 139b ods. 6
stavebného zákona a uviedol, že drobnými stavbami sú napríklad kôlne, prístrešky, zariadenia na nádoby
na odpadky, stavby na chov drobného zvieratstva, sauny a iné. Správny súd dospel k záveru, že aj v
prípade drevenej konštrukcie vo veľkosti a tvare záhradného domčeka, ktorá je umiestnená na terase
budovy a má doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu, ide o drobnú stavbu, ktorá zmenila výškové a aj
objemové členenie budovy, a teda došlo k úprave pôvodnej stavby doplnením o drobnú stavbu.



10. Správny súd poukázal na § 32 ods. 5 pamiatkového zákona a skonštatoval, že ak žalobca na
strešnej terase umiestnil a ponechal drobnú stavbu, ktorou došlo k úprave pôvodnej stavby doplnením o
drobnú stavbu, bez predchádzajúceho rozhodnutia alebo záväzného stanoviska príslušného krajského
pamiatkového úradu, bol namieste postup KPÚ Bratislava podľa § 31 ods. 1 pamiatkového zákona.

11. K argumentácii žalobcu, že drevená konštrukcia nachádzajúca sa na terase polyfunkčnej
stavby nezasahuje do príslušných charakteristických pohľadov a nespôsobuje nepriaznivé zmeny
pamiatkového územia správny súd uviedol, že o tom, že predmetná stavba je na strešnej terase
dobre viditeľná svedčí fotodokumentácia, ktorá je súčasťou administratívneho spisu. V tomto smere
bolo vykonaných viacero miestnych ohliadok z verejných komunikácií, z ktorých bola predmetná
fotodokumentácia vyhotovená. Žalobca, hoci bol opakovane predvolávaný na miestne ohliadky, sa
miestnych ohliadok nezúčastňoval. Z predmetnej fotodokumentácie možno podľa správneho súdu už
na prvý pohľad uzavrieť, že v detailnejších ale aj panoramatických pohľadoch dokumentuje negatívnu
zmenu objemového a aj výškového členenia dotknutého polyfunkčného domu a jeho okolia umiestnením
nepovolenej drobnej stavby - drevenej konštrukcie v tvare a rozmeroch záhradného domčeka na strešnú
terasu. Táto fotodokumentácia preukazuje, že došlo k zmene výškového a aj objemového členenia
budovy. Zmena je dobre vnímateľná nielen z Bratislavského hradu (hradného kopca), ale aj zo I. ulice,
ktorá je prístupovou ulicou na Bratislavský hrad. V danom prípade nejde o bagateľnú zmenu (neviditeľnú
zmenu), ale o dobre viditeľnú zmenu a to aj zrakom bežného človeka, o čom svedčí skutočnosť, že
prvotný podnet o nepovolenej drobnej stavbe vyšiel od „bežného človeka“.

12. Z čl. 3 Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o ochrane kultúrneho dedičstva č. 91/2001
(ďalej len „deklarácia“), čl. 20 ods. 3, čl. 44 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky podľa
správneho súdu vyplýva, že pokiaľ je predmetom vlastníctva nehnuteľnosť v pamiatkovom území, jej
vlastník je vo výkone vlastníckeho práva obmedzený v súlade s pamiatkovým zákonom a je povinný
plniť si povinnosti v zmysle tohto zákona. Správny súd dospel k názoru, že žalobca sledoval v tomto
prípade výlučne svoje osobné záujmy. V tejto súvislosti dodal, že ústavou garantované základné právo
na využívanie vlastníctva nie je nadradené ústavne garantovanému základnému právu na ochranu
kultúrneho dedičstva. Ochrana kultúrneho dedičstva je verejným záujmom v zmysle čl. 3 deklarácie.
Právo na ochranu kultúrneho dedičstva prináleží každému občanovi Slovenskej republiky. Ústava
Slovenskej republiky jednoznačne bráni vlastníkovi v bezprostrednom výkone svojho vlastníckeho práva
nad mieru ustanovenú zákonom.

13. Správny súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania, na
základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v medziach žaloby je rozhodnutie žalovaného v súlade
so zákonom. Žalovaný vec správne právne posúdil, náležite sa vysporiadal s odvolacími námietkami
žalobcu a svoje rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnil. Správny súd preto žalobu ako nedôvodnú podľa
§ 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol. Žalobcovi, ktorý
v konaní nemal úspech, správny súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc § 167 ods. 1 SSP a
contrario.

II.
Kasačná sťažnosť

14. Proti rozsudku správneho súdu podal riadne a včas kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej len „sťažovateľ“)
prostredníctvom právneho zástupcu, z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP, domáhajúc sa,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok správneho súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zruší a vráti vec žalovanému na ďalšie
konanie. Žalobca zároveň žiadal priznať mu právo na náhradu trov konania.

15. V dôvodoch kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že správny súd nesprávne právne posúdil otázku,
či drevená konštrukcia, nachádzajúca sa na terase polyfunkčného domu, je drobnou stavbou v zmysle
§ 139b ods. 6 stavebného zákona, keď nezohľadnil, že aj drobná stavba je stavbou a musí spĺňať
charakteristické znaky stavby podľa § 43 ods. 1 stavebného zákona.



16. Správny súd podľa sťažovateľa v rozsudku vôbec neuviedol, na základe akých skutočností zistených
správnymi orgánmi dospel k záveru, že drevená konštrukcia postavená sťažovateľom je stavbou
resp. drobnou stavbou a rovnako neuviedol, z akých zistených okolností dospel k záveru, že drevená
konštrukcia má k polyfunkčnej budove doplnkovú funkciu, keďže správne orgány a ani správny súd túto
skutočnosť vôbec neskúmali.

17. Podľa sťažovateľa sa správny súd nevysporiadal ani s tým, ako dospel k záveru, že drevená
konštrukcia zmenila výškové a objemové členenie polyfunkčnej budovy. Ak je totiž drevená konštrukcia
samostatnou vecou, ktorá navyše nie je stavbou a nie je ani s polyfunkčnou budovou nijakým spôsobom
spojená, je premiestniteľná, kedykoľvek odstrániteľná a navyše ani nie je z podkladov správneho
rozhodnutia zrejmé, či má alebo nemá k polyfunkčnej budove doplnkovú funkciu, nemôže byť bez
ďalšieho prijatý ani záver o tom, že drevená konštrukcia zasahuje do objemového alebo výškového
členenia stavby. Práve naopak, drevená konštrukcia do objemového ani do výškového členenia budovy,
jej podstaty, možnosti využitia, veľkosti a rozlohy vzhľadom na vyššie uvedené nijakým spôsobom
nezasahuje a toto členenie zostáva drevenou konštrukciou podľa sťažovateľa nedotknuté.

18. Sťažovateľ má za to, že keďže v konaní o náprave nebolo preukázané, že drevená konštrukcia je
drobnou stavbou v zmysle § 43 ods. 1 v spojení s § 139b ods. 6 stavebného zákona, pričom je podľa neho
irelevantné, či skutočnosti tomu svedčiace nebolo možné zistiť objektívne alebo či ich správny orgán
opomenul skúmať, resp. ich nebolo možné zistiť z dôvodu, že sťažovateľ využil právo neusvedčovať sa
z vlastného protiprávneho konania, nie je možné vec nielen skutkovo ale ani právne správne posúdiť a
vyvodiť voči sťažovateľovi administratívnoprávnu zodpovednosť.

19. Fotodokumentácia zaobstaraná prvostupňovým správnym orgánom je podľa názoru sťažovateľa
príliš detailná, nezodpovedajúca miere podrobnosti (detailnosti) žiadneho z pohľadov v zásadách
označených za chránené. Sťažovateľ má za to, že fotodokumentácia nerešpektuje vizuálne prostredie
chráneného pohľadu pamiatkového územia ako celku, a teda ani nebolo dobre možné v konaní posúdiť
skutočnú mieru, ktorou drevená konštrukcia zasahovala do chráneného pohľadu (fotodokumentácia
pochádza z bezprostrednej blízkosti polyfunkčnej budovy z ulice I., pričom chránený pohľad treba vnímať
komplexne), či vôbec do tohto pohľadu zasahovala a ak zasahovala, či zásah ňou spôsobený bol natoľko
závažný a neprimeraný, že bolo nevyhnutné poskytnúť primeranú ochranu záujmu vyplývajúceho z
pamiatkového zákona. Mieru negatívneho zásahu, ak nejaký vznikol, postavením drevenej konštrukcie
do chráneného pohľadu je podľa sťažovateľa potrebné vnímať zrakom bežného človeka, vidiaceho
chránený pohľad voľným okom v celosti tohto pohľadu a nie pohľadom, ktorý je možné docieliť využitím
funkcie zoom na digitálnom fotoaparáte tak, že je možné vidieť iba určitý výsek z chráneného pohľadu.

20. Vychádzajúc z čl. 44 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je podľa sťažovateľa zrejmé, že ochrana
kultúrneho fondu nie je absolútna, keď zákon ani Ústava Slovenskej republiky nevylučujú možnosť
zásahu (či už pozitívneho alebo negatívneho) do pamiatkového fondu, a teda je prípustné aj ohrozenie
či poškodenie pamiatkového fondu, ak neprekračuje mieru, ktorú zákonodarca zákonom stanoví za
neprípustnú. To znamená, že do pamiatkového fondu je možné zasahovať, a to aj negatívne, pričom
hranice, kedy sa už negatívne zasahovanie do kultúrneho fondu považuje za tak závažné, že je
neprípustné, má stanoviť zákon.

III.
Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti

21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že považuje napadnutý rozsudok správneho
súdu za vecne správny a zákonný.

22. Zmontovanie predmetnej drevenej konštrukcie tvaru záhradného domčeka na strešnú terasu domu
bez úpravy povrchu terasy domu a bez upevnenia tejto konštrukcie na terasu domu nebolo podľa
žalovaného prakticky možné. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že v spisovej dokumentácii
KPÚ Bratislava je fotografia F. Q. z 02.05.2014, ktorá spolu s jej mailovou komunikáciou preukazuje,
že drevená konštrukcia domčeka bola na strešnej terase domu postupne montovaná. Žalovaný v tejto



súvislosti poukázal aj na mailové vyjadrenie menovanej z 13.10.2015, v ktorom sa uvádza, že ,,Práce
na drevenej nadstavbe na I. boli začaté v máji 2014, podnet som zasielala akonáhle stáli nosné
časti nadstavby. Následne potom bol realizovaný drevený obklad obvodového plášťa a prestrešenie,
na plnom podbití sú uchytené pásy z asfaltového šindľa. Momentálne slúži nadstavba ako sauna,
sklenené dvere vidieť smerom od hradného kopca. Z uvedeného je zrejmé, že do nadstavby musel byť
inštalovaný prívod elektriky“. Podľa žalovaného je teda pochopiteľné, že správny súd konštatoval, že ide
o drobnú stavbu a že táto plní doplnkovú funkciu k hlavnej stavbe (domu). Prvostupňový správny orgán
a ani žalovaný nezasahovali do oprávnení stavebného úradu, preto osobitne nepreukazovali upevnenie
drevenej konštrukcie záhradného domčeka k strešnej terase domu a ani neuvádzali, že ide o drobnú
stavbu. Pre ochranu pamiatkových hodnôt v danom prípade je podľa žalovaného prioritné vizuálne
vnímanie drevenej konštrukcie tvaru záhradného domčeka v pamiatkovom území, a nie to, či ide alebo
nejde o drobnú stavbu. Žalovaný zotrval na tom, že podľa § 32 ods. 5 pamiatkového zákona úpravou
stavby nemusí byť stavebná zmena podľa stavebného zákona a nemusí ísť ani o drobnú stavbu.

23. Ďalej žalovaný poukázal na to, že podľa § 32 ods. 7 pamiatkového zákona príslušný krajský
pamiatkový úrad určí podmienky vykonania úprav nehnuteľnosti v pamiatkovom území, najmä zásady
objemového členenia, výškového usporiadania a architektonického riešenia exteriéru nehnuteľnosti.
Krajský pamiatkový úrad môže určiť aj ďalšie podmienky úprav nehnuteľnosti, a to tie, ktoré
korešpondujú so zásadami ochrany pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny podľa § 29 ods. 3
pamiatkového zákona a ktoré môžu obsahovať požiadavky na primerané funkčné využitie územia, na
zachovanie, údržbu a regeneráciu historického pôdorysu a parcelácie, materiálovej a objektovej skladby,
výškového a priestorového usporiadania objektov, architektonického výrazu, prvkov uličného interiéru a
uličného parteru, historickej zelene, charakteristických pohľadov, siluety a panorámy. Tieto podmienky
nemusia spĺňať náležitosti stavieb, zmien stavieb ani stavebných úprav podľa stavebného zákona.
Zmeny, ktoré podľa stavebného zákona nemusia podliehať povoleniu ani ohláseniu stavebnému úradu,
môžu byť z hľadiska pamiatkového zákona veľmi závažné (napr. zmena farby fasády z jemnej pastelovej
na výraznú krikľavú, zmena zdobenia historickej fasády, výmena historickej brány za novodobú a pod.).

24. Podľa žalovaného konštrukcia dreveného domčeka umiestnená na terase domu vizuálne splýva s
domom - nehnuteľnosťou, na ktorej je umiestnená a spôsobuje nepriaznivú vizuálnu zmenu dotknutej
časti pamiatkového územia (zmenu objemového členenia, výškového usporiadania a architektonického
riešenia exteriéru nehnuteľnosti). Predmetná drevená konštrukcia so šindľovou strechou na terase domu
je v danom pamiatkovom území cudzorodým prvkom, ktorý narušuje architektonické vnímanie strešnej
krajiny a je výrazne vnímateľná z verejného priestranstva, najmä z prístupových ciest k Bratislavskému
hradu a tiež z hradného kopca. Umiestnením dreveného domčeka na terasu domu sa zmenilo objemové
členenie, výškové usporiadanie, architektonické riešenie exteriéru, zmenil sa obraz strešnej krajiny,
došlo k vizuálnej zmene tejto časti pamiatkového územia, teda došlo k úprave nehnuteľnosti, resp. k
úprave stavby podľa pamiatkového zákona.

25. Žalovaný upozornil aj na nepriaznivé precedentné dôsledky konania sťažovateľa v pamiatkovom
území. V tejto súvislosti uviedol, že v spisovej dokumentácii sú viaceré zápisnice z miestnych ohliadok
ako aj fotodokumentácia z rôznych období, ktoré tieto nepriaznivé vizuálne zmeny z hľadiska ochrany
pamiatkového fondu preukazujú.

26. V súvislosti s poukazom sťažovateľa na čl. 44 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky poukázal žalovaný
na čl. 44 ods. 2 a čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a uviedol, že ústavou garantované základné
právo na využívanie vlastníctva nie je nadradené ústavne garantovanému základnému právu na ochranu
kultúrneho dedičstva. Ústava Slovenskej republiky bráni vlastníkovi v bezohľadnom výkone svojho
vlastníckeho práva nad mieru ustanovenú zákonom. Právo na ochranu kultúrneho dedičstva prináleží
každému občanovi Slovenskej republiky. Štátny orgán je povinný využívať svoje zákonné kompetencie
(v danom prípade ochrana kultúrneho dedičstva). Zásah sťažovateľa do pamiatkovo chráneného územia
prekračuje hranicu prípustnosti určenú dokumentom Zásady ochrany pre vybrané sektory pamiatkovej
rezervácie Bratislava, ktorý KPÚ Bratislava schválil pod č. BN12/340/5/2377/Bar dňa 18.04.2012 podľa
§ 29 ods. 1 až 3 pamiatkového zákona.

IV.
Právna úprava a právne názory kasačného súdu



27. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP) a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Kasačný súd rozhodol o kasačnej
sťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v lehote
najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

28. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti je rozsudok správneho súdu, ktorým podľa § 190 SSP
ako nedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného
č. PUSR-2016/9393-2/30659/29/ZLN z 26.04.2016, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalobcu sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

29. Kasačný súd z predloženého spisového materiálu zistil, že Krajský pamiatkový úrad Bratislava ako
správny orgán prvého stupňa vydal podľa § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. dňa 02.02.2016 voči
žalobcovi ako vlastníkovi strešnej terasy, ktorá tvorí súčasť bytu č. XX na X. poschodí bytového domu
na I. rozhodnutie č. KPUBA-2016/4788-1/7780 z 02.02.2016 (ďalej aj „rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa“) na odstránenie zrealizovanej nepovolenej úpravy nehnuteľnosti - strešnej terasy domu
s adresou I., parc. č. XXX/XX, k. ú. Q. F., obec B. - objekt, ktorý nie je národnou kultúrnou pamiatkou
evidovanou v Ústrednom zozname pamiatkového fondu ale nachádza sa na území Mestskej pamiatkovej
rezervácie Bratislava, v rozsahu - uzatvorená drevená konštrukcia vo vzhľade záhradného domčeka
určeného na odkladanie náradia, ktorá je situovaná v priestore strešnej terasy, najneskôr v termíne do
7 kalendárnych dní od úradného doručenia rozhodnutia.

30. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa uviedol, že úprava strešnej terasy
zrealizovaním nepovolenej drevostavby so šindľovou strechou je z hľadiska ochrany pamiatkového
fondu cudzorodým a neestetickým prvkom v danej lokalite, narušuje architektonické riešenie strešnej
krajiny v danej ulici, je vizuálne nevhodná a výrazne vnímateľná z prístupových ciest k bratislavskému
hradu ako ústredného bodu a symbolu hlavného mesta Slovenskej republiky. Je pritom irelevantné, či
uvedenú úpravu strešnej terasy možno alebo nemožno označiť ako stavebnú podľa stavebného zákona,
keď KPÚ Bratislava posudzuje úpravy všetkých nehnuteľností v pamiatkovo chránenom území podľa
kritérií, ktoré sú usmerňované pamiatkovým zákonom, t. j. vyjadruje sa nielen k stavebným úpravám
ako ich definuje stavebný zákon, ale posudzuje aj vhodnosť a estetické riešenie aj dočasných úprav
akýchkoľvek nehnuteľností tvoriacich súčasť pamiatkových území (napr. riešenie sezónnych letných
exteriérových sedení vrátane ich mobilných súčastí).

31. Z administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že správny orgán prvého stupňa pred
vydaním uvedeného rozhodnutia listom č. KPUBA-2015/9076-2/23785 zo 14.04.2015 podľa § 31 ods. 1
zákona č. 49/2002 Z. z. vyzval žalobcu na vykonanie nápravy, t. j. aby do 15 kalendárnych dní odstránil
zo strešnej terasy prislúchajúcej k bytu č. XX na X. poschodí bytového domu na I. uzatvorenú drevenú
konštrukciu vo vzhľade záhradného domčeka.

32. Žalovaný na odvolanie žalobcu rozhodnutím PUSR-2016/9393-2/30659/29/ZLN z 26.04.2016 podľa
§ 10 ods. 2 písm. g/ a § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. v spojení s § 58 ods. 1 a § 59 ods. 2
správneho poriadku zmenil uvedené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa tak, že žalobca je
povinný do 15 kalendárnych dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vykonať na vlastné
náklady nápravu nehnuteľnosti v pamiatkovom území tak, že zo strešnej terasy domu na I. ulici XX
v B., parc. č. XXX/XX, k. ú. Q. F., nachádzajúcom sa na území Pamiatkovej rezervácie Bratislava,
bude odstránená uzatvorená drevená konštrukcia vo vzhľade záhradného domčeka, ktorá tam bola
umiestnená bez povolenia príslušného orgánu štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu.

33. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že pamiatkový zákon nedefinuje úpravu stavby tak, že
by mala spĺňať náležitosti podľa stavebného zákona. Na to, aby išlo o úpravu stavby podľa pamiatkového
zákona postačuje, ak sa zmenilo jej objemové členenie, výškové usporiadanie alebo architektonické
riešenie exteriéru. Umiestnením drevenej konštrukcie tvaru záhradného domčeka na strešnej terase



predmetnej nehnuteľnosti došlo k naplneniu zmien, ktoré definuje pamiatkový zákon v § 32 ods.
6 a 7 (plošné zmeny, priestorové zmeny, zmeny objemového členenia, výškového usporiadania a
architektonického riešenia exteriéru). Odvolateľ mal o umiestnenie uvedenej konštrukcie v pamiatkovej
rezervácii požiadať podľa § 32 ods. 5 a 6 pamiatkového zákona a KPÚ Bratislava mal o jeho žiadosti
rozhodnúť podľa § 32 ods. 7 pamiatkového zákona.

34. Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na
ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru
ustanovenú zákonom.

35. Podľa čl. 44 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné
prostredie a kultúrne dedičstvo.

36. Podľa čl. 44 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom
ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

37. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. tento zákon upravuje podmienky ochrany kultúrnych
pamiatok, pamiatkových území, archeologických nálezov a archeologických nálezísk v súlade s
vedeckými poznatkami a na základe medzinárodných zmlúv v oblasti európskeho a svetového
kultúrneho dedičstva, ktorými je Slovenská republika viazaná.

38. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z. z. tento zákon ďalej upravuje organizáciu a pôsobnosť orgánov
štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ako aj práva a povinnosti vlastníkov a iných právnických
osôb a fyzických osôb a ukladanie pokút za protiprávne konanie na úseku ochrany pamiatkového fondu,
ktorý je významnou súčasťou kultúrneho dedičstva a ktorého zachovanie je verejným záujmom.

39. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. pamiatkový fond je súbor hnuteľných vecí a nehnuteľných
vecí vyhlásených podľa tohto zákona za národné kultúrne pamiatky (ďalej len „kultúrna pamiatka“),
pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Za pamiatkový fond sa považujú aj veci, o ktorých sa začalo
konanie o vyhlásenie za kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny.

40. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z. z. pamiatkové územie je sídelný územný celok alebo krajinný
územný celok sústredených pamiatkových hodnôt alebo archeologických nálezov a archeologických
nálezísk, ktorý je z dôvodu ich ochrany podľa tohto zákona vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu alebo
pamiatkovú zónu.

41. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. pamiatková rezervácia je územie s uceleným historickým
sídelným usporiadaním a s veľkou koncentráciou nehnuteľných kultúrnych pamiatok alebo územie so
skupinami významných archeologických nálezov a archeologických nálezísk, ktoré možno topograficky
vymedziť.

42. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. základná ochrana kultúrnej pamiatky je súhrn činností a
opatrení vykonávaných na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu kultúrnej
pamiatky, na trvalé udržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia kultúrnej pamiatky a na taký spôsob
využívania a prezentácie, ktorý zodpovedá jej pamiatkovej hodnote a technickému stavu.

43. Podľa § 28 ods. 4 písm. b/ zákona č. 49/2002 Z. z. vlastník nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou
pamiatkou a ktorá sa nachádza v pamiatkovej rezervácii, v pamiatkovej zóne alebo v ochrannom pásme
je povinný s nehnuteľnosťou nakladať a užívať ju tak, aby neohrozoval pamiatkové hodnoty nehnuteľnej
kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny.

44. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. základná ochrana pamiatkového územia je súhrn činností
a opatrení, ktorými orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy v spolupráci s vlastníkmi
nehnuteľností zabezpečujú zachovanie pamiatkových hodnôt v území, ich dobrý technický, prevádzkový
a estetický stav, ako aj vhodný spôsob využitia jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov alebo
urbanistických súborov a vhodné technické vybavenie pamiatkového územia.



45. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z. z. krajský pamiatkový úrad vypracúva zásady ochrany
pamiatkového územia, ktoré sú dokumentom na vykonávanie základnej ochrany podľa odseku 1
a sú podkladom pre územný plán. Zásady sú súčasťou územného priemetu ochrany kultúrnych
hodnôt územia, ktorý je podkladom na spracovanie územnoplánovacej dokumentácie podľa osobitného
predpisu.

46. Podľa § 29 ods. 3 zákona č. 49/2002 Z. z. zásady ochrany pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej
zóny obsahujú požiadavky na primerané funkčné využitie územia, na zachovanie, údržbu a regeneráciu
historického pôdorysu a parcelácie, materiálovej a objektovej skladby, výškového a priestorového
usporiadania objektov, architektonického výrazu, prvkov uličného interiéru a uličného parteru, historickej
zelene, charakteristických pohľadov, siluety a panorámy, archeologických nálezísk, prípadne ďalších
kultúrnych a prírodných hodnôt pamiatkového územia.

47. Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. každý je povinný správať sa tak, aby svojím konaním
neohrozil základnú ochranu kultúrnych pamiatok podľa § 27 a základnú ochranu pamiatkových území
podľa § 29 a nespôsobil nepriaznivé zmeny stavu pamiatkového fondu a stavu archeologických nálezísk.

48. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. ak krajský pamiatkový úrad zistí, že vlastník nezabezpečuje
základnú ochranu kultúrnej pamiatky podľa § 27 alebo nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa § 29,
začne konanie o to, aby vlastník v určenej lehote a za určených podmienok zabezpečil na vlastné náklady
nápravu, a to najmä uvedením veci do stavu, ktorý neohrozuje zachovanie jej pamiatkových hodnôt.

49. Podľa § 32 ods. 5 zákona č. 49/2002 Z. z. pred začatím novej stavby alebo úpravy pozemku
alebo stavby, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou (ďalej len „úprava nehnuteľnosti“), ale sa nachádza
v pamiatkovom území, je vlastník takej nehnuteľnosti povinný vyžiadať si rozhodnutie krajského
pamiatkového úradu, a to predložením žiadosti o vydanie rozhodnutia o zámere úpravy nehnuteľnosti v
pamiatkovom území. Ak vlastník začne úpravu nehnuteľnosti v pamiatkovom území bez právoplatného
rozhodnutia o zámere úpravy, krajský pamiatkový úrad začne správne konanie vydaním oznámenia
o začatí úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území, ktoré doručí vlastníkovi nehnuteľnosti, a vyzve
ho, aby práce až do vydania rozhodnutia zastavil. Úpravou nehnuteľnosti nie je odstránenie stavby v
pamiatkovom území.

50. Podľa § 32 ods. 7 zákona č. 49/2002 Z. z. v rozhodnutí podľa odseku 5 krajský pamiatkový
úrad uvedie, či navrhovaný zámer je z hľadiska záujmov chránených týmto zákonom prípustný, a určí
podmienky vykonania úprav nehnuteľnosti v pamiatkovom území, najmä zásady objemového členenia,
výškového usporiadania a architektonického riešenia exteriéru nehnuteľnosti. Krajský pamiatkový
úrad zároveň určí, či tieto úpravy možno vykonať iba na základe výskumov a inej prípravnej
dokumentácie a projektovej dokumentácie a uloží vlastníkovi povinnosť oznámiť mu vopred začiatok
úpravy nehnuteľnosti a predpokladaný koniec úpravy nehnuteľnosti.

51. Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 596/2001 Z. z. o pamiatkových rezerváciách Bardejov,
Bratislava, Kežmarok, Levoča, Prešov, Spišská Kapitula a Spišská Sobota (ďalej len „nariadenie
č. 596/2001 Z. z.“) bola s účinnosťou od 01.01.2002 vymedzená hranica pamiatkovej rezervácie
Bratislava (§ 2) s ustanovením cieľa tohto vymedzenia a predmetu ochrany (§ 8). Cieľom vymedzenia
hraníc pamiatkových rezervácií je zabezpečiť ochranu a využívanie historických, urbanistických,
architektonických, výtvarných, krajinárskych a kultúrno-spoločenských hodnôt týchto pamiatkových
rezervácií v súvislosti s ich ohrozením vyvolaným zmenami životného štýlu a transformáciou
spoločenských a ekonomických podmienok (§ 8 ods. 1 nariadenia č. 596/2001 Z. z.). Predmetom
ochrany je kultúrno-historické a prírodné prostredie pamiatkových rezervácií s ich historickou,
urbanisticko-architektonickou skladbou zástavby (§ 8 ods. 2 nariadenia č. 596/2001 Z. z.).

52. Pamiatková rezervácia Bratislava je zapísaná v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok
Slovenskej republiky v registri pamiatkových rezervácií pod poradovým číslom 9 s dátumom vyhlásenia
05.10.1954.

53. Z § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. vyplýva, že ak krajský pamiatkový úrad zistí, že vlastník
nezabezpečuje základnú ochranu kultúrnej pamiatky podľa § 27 alebo nehnuteľnosti v pamiatkovom
území podľa § 29, začne konanie o to, aby vlastník v určenej lehote a za určených podmienok zabezpečil



na vlastné náklady nápravu, a to najmä uvedením veci do stavu, ktorý neohrozuje zachovanie jej
pamiatkových hodnôt. Z uvedeného jednoznačne vyplýva povinnosť vlastníka zabezpečovať základnú
ochranu kultúrnej pamiatky podľa § 27 zákona č. 49/2002 Z. z., resp. povinnosť zabezpečovať základnú
ochranu nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa § 29 zákona č. 49/2002 Z. z. V opačnom prípade
krajský pamiatkový úrad je povinný ex offo začať konanie o náprave.

54. Aj z citovaných článkov Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho
zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom.

55. Vlastník nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou a ktorá sa nachádza v pamiatkovej
rezervácii, má povinnosť na základnú ochranu pamiatkového územia a zabezpečovať okrem iného
zachovanie pamiatkových hodnôt v území, ich dobrý technický, prevádzkový, a estetický stav, a to svojou
spoluprácou s orgánmi štátnej správy a orgánmi územnej samosprávy (§ 29 ods.1 zákona č. 49/2002 Z.
z.). Dokonca v zmysle § 30 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. je každý povinný správať sa tak, aby svojim
konaním neohrozil základnú ochranu kultúrnych pamiatok podľa § 27 a základnú ochranu pamiatkových
území podľa § 29 a nespôsobil nepriaznivé zmeny stavu pamiatkového fondu a stavu archeologických
nálezísk.

56. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia citoval ustanovenia Ústavy Slovenskej
republiky a zákona č. 49/2002 Z. z., na
základe a v medziach ktorých uplatňovali správne orgány svoju správnu úvahu.

57. Odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov preukazuje, že pri svojej správnej úvahe vychádzali zo
skutočnosti, že bytový dom na I., postavený na pozemku s parc. č. XXX/XX, k. ú. Q., obec B., je situovaný
v Pamiatkovej rezervácií Bratislava a na ochranu pamiatkových hodnôt boli Krajským pamiatkovým
úradom Bratislava dňa 18.04.2012 pod č. BA/12/340/5/2377/Bar podľa § 11 ods. 2 písm. b/ zákona
č. 49/2002 Z. z. schválené Zásady ochrany pre vybrané sektory pamiatkovej rezervácie Bratislava,
ktorých cieľom bolo stanovenie hlavných princípov pamiatkovej ochrany tak, aby pamiatkový fond bol
nielen chránený, ale aj správne využívaný a prezentovaný v súlade so svojimi hodnotami. Tento odborný
metodický materiál je podkladom pre vykonávanie základnej ochrany pamiatkového územia v zmysle §
29 ods. 2 a § 32 zákona č. 49/2002 Z. z.

58. Zo zákona č. 49/2002 Z. z. vyplýva, že krajský pamiatkový úrad je oprávnený vydávať individuálne
správne akty, pričom sám posudzuje rozsah a závažnosť ich dopadu (aj estetického) na samotnú
národnú kultúrnu pamiatku a pamiatkové územie. Správny orgán je v zmysle zákona viazaný
obsahom zásad ochrany pamiatkového územia (v danom prípade Zásady ochrany pre vybrané sektory
pamiatkovej rezervácie Bratislava).

59. V tejto súvislosti považuje kasačný súd za potrebné pripomenúť, že pri rozhodnutí, ktoré správny
orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúma správny súd
iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 27 ods. 2 SSP).

60. Z rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, ako a čím mala byť dotknutá ochrana pamiatkovej
rezervácie Bratislava.

61. Žalovaný vo svojom rozhodnutí s odkazom na ustanovenia zákona č. 49/2002 Z. z. a na jednotlivé
body Zásad ochrany pre vybrané sektory pamiatkovej rezervácie Bratislava uviedol, že podľa týchto
zásad je chránená aj celá strešná krajina pamiatkovej rezervácie. Umiestnením drevenej konštrukcie
na strešnej terase predmetnej nehnuteľnosti, s ktorou vizuálne splýva, sa zmenil aj vzhľad strechy
a celej budovy v pamiatkovom území, na ktorej je konštrukcia umiestnená. Podľa žalovaného je
predmetná konštrukcia z historického hľadiska v danom pamiatkovom území cudzorodý a rušivý
prvok, keď v žiadnom historickom období sa na území dnešnej pamiatkovej rezervácie Bratislava
neumiestňovali na strechy budov drevené telesá pripomínajúce záhradné domčeky. Žalovaný považoval
za podstatné, že predmetná drevená konštrukcia so šindľovou strechou je výrazne vnímateľná z
verejného priestranstva, najmä z prístupových ciest k Bratislavskému hradu a v diaľkových pohľadoch
splýva s nehnuteľnosťou, na ktorej je umiestnená a spôsobuje nepriaznivú vizuálnu zmenu dotknutej
časti pamiatkového územia, zmenu objemového členenia, výškového usporiadania a architektonického



riešenia exteriéru nehnuteľnosti. O uvedenom svedčí fotodokumentácia založená v administratívnom
spise.

62. Pokiaľ žalovaný na základe uvedeného skutkového stavu dospel k názoru, že umiestnenie
predmetnej drevenej konštrukcie na terasu stavby, nachádzajúcej sa v pamiatkovom území, predstavuje
úpravu stavby podľa § 32 ods. 5 zákona č. 49/2002 Z. z., nakoľko táto konštrukcia vytvára nové
objemové členenie, výškové usporiadanie a architektonický vzhľad dotknutej stavby, o čom svedčí aj
fotodokumentácia založená v administratívnom spise, nevybočil podľa názoru kasačného súdu z medzí
a hľadísk zákona č. 49/2002 Z. z., keď tento neustanovuje, že by malo ísť o úpravu stavby v zmysle
stavebného zákona.

63. Ak teda žalobca na strešnej terase bytového domu, nachádzajúceho sa v pamiatkovom území,
umiestnil drevenú konštrukciu v tvare záhradného domčeka, v dôsledku čoho došlo k zmene
objemového členenia, výškového usporiadania a architektonického vzhľadu tohto bytového domu, a to
bez predchádzajúceho rozhodnutia príslušného krajského pamiatkového úradu (§ 32 ods. 5 a 7 zákona
č. 49/2002 Z. z.), bol namieste postup podľa § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z.

64. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že správne orgány s poukazom na zistený
skutkový stav konali v medziach a v rozsahu kompetencií stanovených zákonom č. 49/2002 Z. z.

65. K námietkam sťažovateľa ohľadne charakteru fotodokumentácie, tvoriacej podklad rozhodnutí
správnych orgánov oboch stupňov, poukazuje kasačný súd na odôvodnenie rozsudku správneho súdu
v tomto smere, s ktorým sa kasačný súd stotožňuje a považuje ho za dostatočné.

66. Ostatné námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako
bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia správneho súdu. Z
uvedeného dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú
zamietol.

67. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v kasačnom
konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP).
Žalovanému kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo
požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 SSP v
spojení s § 168 SSP).

68. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta
tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. mája 2011, § 139 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.