{"guid": "7d696ba0-292b-411a-bea9-61d48acb99e0:e350e44d-7ccb-4a62-999d-1bd719d14948", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5111239313.1", "spisova_znacka": "5Cdo/111/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/111/2016 z 27. 3. 2018", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2018, sp. zn. 5Cdo/111/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:5111239313.1", "identifikacne_cislo": "5111239313", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Helena Haukvitzová", "sudca_id": 277, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-helena-haukvitzova-277", "datum_vydania": "2018-03-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-238.odsek-1", "nazov": "§ 238 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-238.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-238"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 241 ods. 2 písm. b) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-241"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 241 ods. 2 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-241"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-1", "nazov": "§ 470 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-470"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-2", "nazov": "§ 470 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-470.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-470"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-238", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-241", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-470"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e350e44d-7ccb-4a62-999d-1bd719d14948", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5111239313.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:5111239313.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2018:5111239313.1/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/111/2016\n5111239313\n27. 03. 2018\nJUDr. Helena Haukvitzová\nECLI:SK:NSSR:2018:5111239313.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej\na členov senátu JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobkyne N. Y. L.,\nbývajúcej v Z., zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., so\nsídlom v Žiline, Národná 17, proti žalovanej Franke Slovakia s.r.o., so sídlom v Žiline, M. R. Štefánika 71,\nIČO: 36 389 501, zastúpenej advokátskou kanceláriou Vojčík & Partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach,\nRázusova 28, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Žilina\npod sp.zn. 13Cpr/2/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. februára\n2016 sp.zn. 10CoPr/5/2015 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Žiline z 21. apríla 2016\nsp.zn. 10CoPr/5/2015, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Žilina (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) z 19. marca 2015,\nč.k. 13Cpr/2/2011-264 žalobu zamietol a rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné\nuznesenie v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po doplnení dokazovania a v\nintenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline zo 14. novembra 2013 sp.zn. 10CoPr/1/2013\nopätovne dospel k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26. augusta 2011 daná žalovanou\nžalobkyni z dôvodu nadbytočnosti spĺňala všetky formálne zákonné náležitosti v zmysle ustanovenia\n§ 61 ods. 2, § 63 ods. 2 písm. b/ a § 74, § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej\nlen ,,Zákonník práce“) a súčasne konanie žalovanej pri skončení pracovného pomeru nebolo v rozpore\ns dobrými mravmi, ani neboli zistené nekalé pohnútky, či snaha žalovanej účelovo skončiť pracovný\npomer so žalobkyňou. Pracovný pomer so žalobkyňou bol ukončený na základe organizačnej zmeny\nrozhodnutím žalovanej č. 4/2011 o novej organizačnej štruktúre z 19. augusta 2011, pričom k ukončeniu\npracovného pomeru žalobkyne došlo dňa 31. októbra 2011, t.j. po účinnosti prijatej organizačnej zmeny.\nVykonanú organizačnú zmenu súd vyhodnotil ako jasnú, zrozumiteľnú a vyžadujúcu potrebu zásahu\ndo štruktúry pracovných miest žalovanej. Postup žalovanej pri prijímaní organizačnej zmeny, ako aj\npri vytváraní a obsadzovaní novovytvoreného pracovného miesta - O. s účinnosťou od 22. augusta\n2011 považoval za štandardný a obvyklý s tým, že žalovaná uzatvorila pracovnú zmluvu s O. W. dňa\n12. augusta 2011, avšak s dňom nástupu do práce až 22. augusta 2011, teda až potom, ako vstúpila\ndo účinnosti vykonaná organizačná zmena. Navyše žalobkyňa nespĺňala kvalifikačné predpoklady pre\nvykonávanie funkcie O., ani iné pracovné pozície obsadzované u žalovanej v priebehu mesiaca august\n2011; žalovaná tak preukázala, že v čase výpovede nemala iné vhodné voľné pracovné miesto pre\nžalobkyňu a neporušila tak zákonom požadovanú ponukovú povinnosť. Aj keď súčasťou pracovnej\nnáplne O. W. boli aj pracovné činnosti vykonávané žalobkyňou, s poukazom na ustálenú judikatúru\n\nsúd konštatoval, že nie je vylúčené, aby zamestnávateľ pri nedostatku zamestnancov určitej profesie\nalebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné pomery a tým zvyšoval počet\nzamestnancov, a súčasne aby mal nadbytok zamestnancov iných povolaní alebo na inom úseku\npracovnej činnosti. K námietkam žalobkyne, že jej výpoveď nebola prerokovaná s odborovým orgánom,\nuviedol, že opak bol preukázaný svedeckou výpoveďou predsedníčky odborovej organizácie, ktorá\npotvrdila, že nová organizačná štruktúra, ako aj výpoveď žalobkyne boli s odborovou organizáciou riadne\nvopred prerokované, o čom svedčí zápisnica zo dňa 19. augusta 2011. O trovách konania rozhodol\npodľa § 151 ods. 3 O.s.p.\n2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 25. februára\n2016 sp.zn. 10CoPr/5/2015 v spojení s opravným uznesením z 21. apríla 2016 sp.zn. 10CoPr/5/2015\nnapadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil (§ 220 O.s.p.) tak, že určil výpoveď z pracovného\npomeru danú žalobkyni žalovanou dňa 26. augusta 2011 za neplatnú. Odvolací súd na rozdiel od\nsúdu prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď nespĺňala formálne zákonné náležitosti v zmysle\nustanovenia § 61 ods. 2 veta druhá Zákonníka práce, pretože dôvod výpovede v nej uvedený bol\nnepravdivý, t.j. nezodpovedal skutočnosti, a preto bolo nevyhnutné kvalifikovať výpoveď ako neplatnú.\nPodľa obsahu výpovede bola dôvodom skončenia pracovného pomeru žalobkyne nadbytočnosť\nvzhľadom na organizačné zmeny u zamestnávateľa, u ktorého došlo k zníženiu stavu zamestnancov.\nZ vykonaného dokazovania ale vyplynulo, že v dôsledku organizačnej zmeny č. 4/2011 u žalovanej\nnedošlo k zníženiu stavu zamestnancov; osobitne vo vzťahu k pracovnému miestu žalobkyne, pretože\ntouto zmenou boli síce zrušené dve pôvodné pracovné miesta, ale zároveň boli vytvorené dve nové\npracovné miesta, t.j. počet zamestnancov ostal nezmenený. Taktiež bolo v konaní pred súdom prvej\ninštancie výpoveďou žalovanej, resp. jej zástupcu, potvrdené, že súčasťou zamýšľaného prijatia O. W.\ndo pracovného pomeru na novovytvorenú pozíciu O., nebolo zníženie stavu zamestnancov, ani zrušenie\nmiesta žalobkyne. Ostatné odvolacie námietky vzhľadom k zistenému dôvodu neplatnosti výpovede,\npovažoval odvolací súd za nadbytočné, a preto sa nimi nezaoberal.\n3. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla dovolaním žalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka“).\nPrípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., ako dovolací dôvod výslovne\nuviedla ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci). Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom spočívalo podľa nej v\nnesprávnom výklade ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, nakoľko výpovedné dôvody\nv zmysle tohto ustanovenia je potrebné chápať ako celok, ktorý má jednotnú podmienku a tou je\nnadbytočnosť zamestnanca a jeden cieľ, ktorým je zabezpečenie efektívnosti práce. Vnútorné členenie\nustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce na ďalšie dielčie výpovedné dôvody nemá logiku a\nnie je v súlade so zmyslom tohto ustanovenia. S poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn.\n4 MCdo 5/2010 uviedla, že z dôvodu organizačných zmien zamestnávateľ môže dať zamestnancovi\nvýpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonník práce pri splnení predpokladu, že sa stal pracovník\nv dôsledku tejto organizačnej zmeny nadbytočným. Významným teda je len to, či sa pracovník\nstal v dôsledku organizačnej zmeny zamestnávateľa nadbytočným a je tu príčinná súvislosť medzi\norganizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, ktorá skutočnosť bola v prejednávanej veci\nnaplnená. Dôvod výpovede daný žalobkyni nie je možné považovať za neexistujúci, resp. nepravdivý,\nnakoľko vo vzťahu k žalobkyni v skutočnosti došlo k zrušeniu jej pracovnej pozície a zníženiu stavu\nzamestnancov. Žalovaná nemala dôvod uvádzať vo výpovedi, že vzhľadom k celkovej situácii vo firme\ndošlo zároveň k vytvoreniu dvoch nových pracovných miest a celkový počet zamestnancov zostal\nnezmenený. Ustálená judikatúra R 57/1968 zároveň potvrdzuje, že tá istá organizačná zmena si môže\nvyžadovať tak prepúšťanie zamestnancov z dôvodu nadbytočnosti, ako aj prijímanie nových, ktorí\nspĺňajú požiadavky zamestnávateľa na potrebnú kvalifikáciu. Dôvod výpovede bol uvedený jasne,\nzrozumiteľne a pravdivo, o čom svedčí aj fakt, že žalobkyňa dôvod výpovede nerozporovala. Výklad\nzaujatý odvolacím súdom označila za formalistický, poukázala pritom na rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp.zn. 2Cdo 145/2000. Následne sa vyjadrila aj k ostatným odvolacím námietkam vzneseným\nžalobkyňou v odvolacom konaní. Za inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci, označila žalovaná skutočnosť, že odvolací súd sa nezaoberal okolnosťami doteraz rozporovanými\nstranami a namietanými aj v odvolaní žalobkyňou napr. prerokovaním skončenia pracovného pomeru s\nodborovou organizáciou, odlišnosťami pracovnej náplne žalobkyne s p. W. alebo splnením ponukovej\npovinnosti zamestnávateľa. Odvolací súd zároveň konal v rozpore so zásadou hospodárnosti, keď\nnevzal na zreteľ rozsiahle dokazovanie vykonané v intenciách jeho zrušujúceho rozhodnutia súdom prvej\n\ninštancie a na základe totožných dôkazov dospel k odlišnému právnemu záveru, čím nerešpektoval svoj\nvlastný právny názor vyjadrený v predchádzajúcom rozhodnutí. Žiadala preto, aby dovolací súd zmenil\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a určil, že výpoveď daná žalobkyni žalovanou dňa 26. augusta\n2011 je platná, alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Zároveň žiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.\n4. Žalobkyňa považovala dovolanie žalovanej za nedôvodné a žiadala ho zamietnuť; rozhodnutie\nodvolacieho súdu je podľa jej názoru správne, keď aj samotná dovolateľka v dovolaní uvádza, že\ncelkový počet zamestnancov firmy ostal nezmenený. Postup žalovanej pri rušení svojej pracovnej\npozície považovala za účelový a v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala na to, že rozhodnutie\no organizačnej zmene nesmie byť účelové, ale musí sledovať zefektívnenie práce a zníženie\npočtu zamestnancov má byť objektívne vyvolané zmenou organizácie práce. Keďže z vykonaného\ndokazovania vyplynulo, že pracovnú náplň žalobkyne teraz vykonáva p. W., je zrejmé, že organizačná\nzmena bola vykonaná len účelovo s cieľom sa jej zbaviť. Stotožnila sa so záverom odvolacieho\nsúdu, že dôvod výpovede nebol skutkovo vymedzený, a preto je výpoveď neplatná. Následne sa\nzaoberala otázkou nesplnenia ponukovej povinnosti žalovanou, neprerokovania výpovede s odborovou\norganizáciou a neexistenciou dôvodu výpovede spočívajúcom v jej nadbytočnosti. S odkladom\nvykonateľnosti napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom nesúhlasila.\n5. Dovolanie bolo podané 12. apríla 2016. Podaním dovolania nastali právne účinky, ktoré právny\nporiadok spája s podaním dovolania.\n6. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý\nnadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začatí predo\ndňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré\nv konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v\nktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§\n443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.\n8. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať účinok\nspočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, uskutočnení dovolacieho prieskumu\na vydaní (pre dovolateľa) priaznivého rozhodnutia.\n9. Dovolanie podané do 30. júna 2016, v prípade ktorého podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný\ndôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na späťvzatie návrhu (§ 243b ods. 5 veta druhá\nO.s.p.) alebo nesplnenie osobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.)\nalebo pre nedostatok funkčnej príslušnosti dovolacieho súdu (§ 243c O.s.p. v spojení s § 104 ods. 1\nO.s.p.)] ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p.\nv spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané oneskorene\nalebo neoprávnenou osobou alebo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok\nprípustný)] vyvolalo procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť\nmeritórny dovolací prieskum.\n10. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej právnej úpravy\ndaný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok\nnemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).\n11. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd\nkonštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych\nnoriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 9,\n10, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že\nustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade\ntýchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými\ndôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach\npodaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní\n\nstrán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k\nnemu sklamaný (viď rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 36/1995).\n12. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné\nrozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku, platného a účinného do 30. júna 2016, ďalej len O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné\nproti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237\nO.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p.\nDovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.\n13. Žalovaná podala dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, jej dovolanie preto je\nprípustné.\n14. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. mohlo byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám\nuvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdené veci.\n15. Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. bol dovolací súd povinný ex offo posúdiť, či v konaní nedošlo k\nniektorej zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. a tiež, či konanie nie je postihnuté tzv.\ninou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.\n16. O procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. išlo vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,\nktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť\núčastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v\ntej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal\nsa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu\nodňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,\nibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.\n17. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietala a ich existencia nevyšla v\ndovolacom konaní najavo.\n18. Dovolateľka tvrdí, že v konaní došlo k „inej vade“ majúcej za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Za inú vadu konania označila skutočnosť, že odvolací súd\nsa nezaoberal okolnosťami doteraz rozporovanými stranami a namietanými aj v odvolaní žalobkyňou\na zároveň konal v rozpore so zásadou hospodárnosti, keď nevzal na zreteľ rozsiahle dokazovanie\nvykonané v intenciách jeho zrušujúceho rozhodnutia súdom prvej inštancie a na základe totožných\ndôkazov dospel k odlišnému právnemu záveru, čím nerešpektoval svoj vlastný právny názor vyjadrený\nv predchádzajúcom rozhodnutí.\n19. Z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. vyplývala možnosť odôvodniť procesne prípustné\ndovolanie tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci.\n20. „Inou vadou konania“ podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sa rozumie error in procedendo porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku až do skončenia (nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 591/2012 zo 4. septembra 2013). V rozhodovacej praxi\nsúdov sa pod tzv. inou vadou rozumelo najmä porušenie ustanovení o dokazovaní, a to napríklad\ntým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli\ntvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých\ndôkazných prostriedkov, nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou na preukázanie rozhodujúcej\nskutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon\nodvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvej inštancie bez zopakovania dôkazov alebo\ndoplnenia dokazovania, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia\nkonania, nesprávne vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na\nto nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení.\n\n21. Pokiaľ dovolateľka namietala, že odvolací súd založil rozhodnutie na inom skutkovom základe než z\nakého vychádzal súd prvej inštancie a na skutočnosti, ktorá nemala podklad vo vykonanom dokazovaní,\ntáto námietka vzhľadom na obsah spisu nie je dôvodná.\n22. Procesné dokazovanie je procesným právom osobitne upravený postup súdu v občianskom súdnom\nkonaní, ktorý slúži k utvoreniu poznatkov súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, ktorých\nexistencia alebo neexistencia zostala pochybná. A to taký postup, pri ktorom súd svojimi zmyslami\npoznáva určitú rozhodujúcu skutočnosť priamo alebo poznáva určité správy o tejto skutočnosti. Pri\ntomto postupe utvorené poznatky sa nazývajú skutkové poznatky a myšlienkový postup hodnotenia\nrozhodujúcich skutočností je skutkovým hodnotením. Pokiaľ žalovaná svoje námietky smerovala aj\nvo vzťahu k hodnoteniu vykonaných dôkazov súdom, dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,\nže dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených\nprocesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)\nnesprávností. Dovolanie nebolo (a podľa novej právnej úpravy sporového konania naďalej nie je)\n„ďalším“ odvolaním. Preto sa ním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení, ku ktorým\ndospel súd prvej inštancie alebo odvolací súd, ani prieskumu správnosti nimi vykonaného dokazovania.\nŤažisko dokazovania bolo a je v konaní pred súdom prvej inštancie a jeho skutkové závery je oprávnený\ndopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom mohol v medziach zákona vykonávať\ndokazovanie (§ 231 O.s.p.). Dovolací súd nemôže preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení\na v nadväznosti na to posudzovať, či súdy správne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, už\nlen z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy - na rozdiel od\nsúdu prvej inštancie a tiež odvolacieho súdu, nemá totiž dovolací súd možnosť vykonávať dokazovanie.\n23. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.\nÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom\nprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní\na zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je\npredmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\n24. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určil výpoveď z pracovného pomeru danú\nžalobkyni žalovanou dňa 26. augusta 2011 za neplatnú. Na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd\ndospel k záveru, že výpoveď nespĺňa formálne zákonné náležitosti v zmysle § 61 ods. 2 veta druhá\nZákonníka práce, pretože dôvod výpovede v nej uvedený bol nepravdivý, t.j. nezodpovedal skutočnosti,\na preto bolo nevyhnutné kvalifikovať výpoveď ako neplatnú. Uviedol, že z písomne vyhotovenej\nvýpovede je zrejmé, že dôvodom skončenia pracovného pomeru žalobkyne bolo: „Ako zamestnanec ste\nsa stali nadbytočným vzhľadom na organizačné zmeny u zamestnávateľa, u ktorého došlo k zníženiu\nstavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce a následne došlo k zrušeniu Vašej pracovnej\npozície“. Z vykonaného dokazovania však nebolo preukázané (čo napokon ani len netvrdila žalovaná),\nže by v dôsledku predmetnej organizačnej zmeny došlo k zníženiu stavu zamestnancov; osobitne vo\nvzťahu k pracovnému miestu žalobkyne. Taktiež z celkového hľadiska nedošlo súvisiacou organizačnou\nzmenou k zníženiu stavu/počtu zamestnancov žalovanej. Podľa rozhodnutia žalovanej o organizačnej\nzmene (rozhodnutie č. 4/2011) boli zrušené dve pôvodné/dovtedajšie pracovné miesta (okrem miesta\nžalobkyne ešte pracovné miesto v pozícii pomocný robotník) a zároveň boli vytvorené dve nové\npracovné miesta (okrem miesta technického manažéra ešte pracovné miesto v pozícii striedač), t.j. počet\nzamestnancov zostal nezmenený. Je teda nepochybné, že skutkový dôvod (o údajnom znížení stavu\nzamestnancov) uvádzaný žalovanou vo výpovedi danej žalobkyni dňa 26. augusta 2011 nie je pravdivý,\nresp. reálne existujúci. Zo zákonného textu ustanovenia § 61 ods. 2 veta druhá Zákonníka práce\nvyplýva nutnosť jasného a zrozumiteľného vymedzenia skutkového dôvodu skončenia pracovného\npomeru výpoveďou. Logickou podmienkou platnosti výpovede je požiadavka na pravdivosť tvrdeného\nskutkového dôvodu skončenia pracovného pomeru; neplatnosť výpovede nespôsobuje len neuvedenie\nskutkového dôvodu, ale aj uvedenie nepravdivého skutkového vymedzenia. Vzhľadom na predmetný\nzáver, odvolací súd ostatné odvolacie námietky tvrdené stranami považoval za nadbytočné, a preto sa\nnimi nezaoberal.\n\n25. Z uvedeného vyplýva, že túto právnu otázku (inak) posúdil odvolací súd na základe skutkových\nzistení súdom prvej inštancie, s ktorými súhlasil a na týchto nič nezmenil. Pri riešení neplatnosti výpovede\ndanej žalobkyni žalovanou odvolací súd nepoužil ani iný právny predpis (ustanovenie) hmotného práva\nnež súd prvej inštancie, len ho právne inak uzavrel. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bol postup\nodvolacieho súdu v súlade so zákonom a nemohol založiť inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.\nb/ O.s.p.\n26. V súvislosti s touto námietkou dovolateľka tiež tvrdila, že odvolací súd zároveň konal v rozpore\nso zásadou hospodárnosti, keď nevzal na zreteľ rozsiahle dokazovanie vykonané v intenciách\njeho zrušujúceho rozhodnutia súdom prvej inštancie a na základe totožných dôkazov dospel k\nodlišnému právnemu záveru, čím nerešpektoval svoj vlastný právny názor vyjadrený v predchádzajúcom\nrozhodnutí. V nadväznosti na uvedenú argumentáciu žalovanej najvyšší súd poukazuje na judikát\nR 68/1971, v zmysle ktorého „Občiansky súdny poriadok nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo\nviazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku\npodanému proti ďalšiemu rozhodnutiu znovu stane predmetom opravného konania“. V žalovanou\nnamietanej skutočnosti nemožno teda vidieť pochybenie odvolacieho súdu. Zo žiadneho ustanovenia\nO.s.p. v znení do 30. júna 2016 nevyplývalo, že by odvolací súd nemohol svoj skorší právny názor zmeniť\nv neskoršom odvolacom konaní, a to napríklad z dôvodu zmeny rozhodujúcich skutkových okolností\nalebo zmeny náhľadu na určitú právnu otázku (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2 Cdo\n5/1997, 2 Cdo 78/2005, 3 Cdo 114/2011, 3 Cdo 58/2012, 5 Cdo 117/2014, 7 Cdo 90/2013). Vzhľadom\nna uvedené považuje dovolací súd túto námietku za neopodstatnenú.\n27. O „inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ išlo už podľa dávnejšej\njudikatúry najvyššieho súdu (R 111/1998) tiež pri nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Rovnaký názor\nzastával aj ústavný súd (viď napríklad jeho rozhodnutia sp.zn. I.ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III.\nÚS 288/2015). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť predstavuje inú vadu konania majúcu za\nnásledok nesprávne rozhodnutie veci, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu R 2/2016,\nprávna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,\nktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto\nstanovisko považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Konštatuje, že obsah\nspisu nedáva v danom prípade relevantný podklad pre to, aby sa uplatnila druhá veta tohto stanoviska,\nktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré\nmajú znaky významné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi\nnapríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli\n„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku\n2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku,\nrozsudok z roku 2003). Treba tiež pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské\npráva sa nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.\nStačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia\npovažovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire,\nč. 303-B). Podobný názor zastáva aj ústavný súd, ktorý napríklad v rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 209/04\nvyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\nprávny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné\nprávo účastníka na spravodlivý proces.\n28. Podľa názoru žalovanej spočíva napadnutý rozsudok odvolacieho súdu na nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pi ktorej zo skutkových\nzistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne\nprávne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, keď súd\nnepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo keď síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo keď zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n\n29. Dovolateľka vo svojom dovolaní zastáva názor, že odvolací súd vec nesprávne posúdil v otázke\nvymedzenia skutkového dôvodu skončenia pracovného pomeru výpoveďou danej žalobkyni žalovanou\nz dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.\n30. Podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď\niba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť\ntak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede\nnemožno dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného\npomeru je teda potrebné, aby výpovedný dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením\nskutočností, v ktorých zamestnávateľ vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť\npochybnosti, z ktorého dôvodu rozväzuje so zamestnancom pracovný pomer.\n31. Výpovedný dôvod, ktorý uplatňuje zamestnávateľ, treba uviesť tak, aby bolo zrejmé, aký je skutočný\ndôvod výpovede. Nedostatočná konkretizácia výpovedného dôvod môže ovplyvniť aj platnosť výpovede\nz dôvodu neurčitosti. Zákonník práce ustanovuje nielen povinnosť zamestnávateľa výpovedný dôvod\nskutkovo vymedziť, ale súčasne zakotvuje aj požiadavku na spôsob tohto vymedzenia. Je povinný\nvýpovedný dôvod vymedziť skutkovo tak, aby nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom.\nSkutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli určité a\nzrozumiteľné; nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru\n(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2009 sp.zn. 5 MCdo 17/2008).\n32. Pri úvahe, akým spôsobom má byť výpovedný dôvod konkretizovaný tak, aby boli splnené\npožiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce, je treba brať na zreteľ, že\nustanovenie § 63 ods. 1 vymedzuje len skutkové podstaty pre danie výpovede zamestnávateľom. K\ntomu, aby bolo možné v konkrétnom prípade posúdiť, či výpoveď z pracovného pomeru je platným\nprávnym úkonom, je treba zistiť, či nastali také skutočnosti, ktoré právna norma predpokladá ako dôvod\nk tomuto rozviazaniu pracovného pomeru.\n33. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (v znení účinnom v čase dania predmetnej výpovede)\nzamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný\nvzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh,\ntechnického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných\norganizačných zmenách.\n34. Predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce teda sú:\nexistencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto\nzmene), nadbytočnosť zamestnanca, príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou\nzmenou a nadbytočnosťou zamestnanca.\n35. Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný dôvod\na to nadbytočnosť zamestnanca. Uvedený výpovedný dôvod obsahuje však viacero skutočnostídruhov organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženie\nstavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku\nktorých sa zamestnanec môže stať nadbytočným. Nie každé rozhodnutie o organizačných\nzmenách zamestnávateľa je právnym titulom oprávňujúcim zamestnávateľa uplatniť výpoveď voči\nzamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti. Len také rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných\nzmenách je dostačujúcim právnym základom pre výpoveď zamestnávateľa, ktoré sleduje zmenu úloh\nzamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia\nefektívnosti práce. Pre platnosť výpovede zamestnávateľa nie je rozhodujúca okolnosť, akým spôsobom\nje uvedené rozhodnutie označené. Z jeho obsahu musí dostatočne vyplývať, či sledovalo vyššie uvedené\nciele.\n36. Dôvod výpovede z pracovného pomeru musí byť v tomto prípade uvedený nielen tak, aby bolo\nzrejmé, v čom spočíva skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu; len takáto konkretizácia použitého\nvýpovedného dôvodu po skutkovej stránke zabezpečuje, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého\ndôvodu bol s pracovníkom rozviazaný pracovný pomer, a že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne\nmeniť. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých\npodrobností, pretože pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného\n\npomeru neplatná len vtedy, ak by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bola zamestnancovi\ndaná výpoveď.\n37. V prejednávanej veci žalovaná ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi z pracovného pomeru\nžalobkyni ako skutkové vymedzenie dôvodu výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce\nuviedla nadbytočnosť vzhľadom na organizačné zmeny u zamestnávateľa, u ktorého došlo k zníženiu\nstavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce a následne k zrušeniu jej pracovnej pozície.\nZ uvedeného skutkového vymedzenia dôvodu skončenia pracovného pomeru výpoveďou je zrejmé,\nže žalovaná ako dôvod výpovede označila organizačnú zmenu s cieľom zvýšiť efektívnosť práce,\ndôsledkom ktorej malo byť zníženie počtu zamestnancov (rozhodnutie o organizačnej zmene rozhodnutie č. 4/2011 - vytvorenie 1 pracovného miesta na pozícii technický manažér od 22. augusta\n2011, 1 pracovné miesto na pozícii striedač od 1. septembra 2011 a zároveň zrušenie dvoch pracovných\nmiest - N. - pracovné miesto žalobkyne a pracovné miesto na pozícii pomocný robotník).\n38. Dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že z vykonaného dokazovania nebolo\npreukázané, že by v dôsledku organizačnej zmeny došlo k zníženiu stavu zamestnancov osobitne vo\nvzťahu k pracovnému miestu žalobkyne. Z uvedeného vyplýva, že vymedzenie skutkového dôvodu\nuvedeného vo výpovedi nezodpovedá skutočnosti, z ktorého dôvodu správne odvolací súd kvalifikoval\nvýpoveď danú žalobkyni za neplatnú.\n39. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalovanou podané dovolanie síce\nvyvolalo procesný účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu (§ 470 ods. 2\nCSP v spojení s § 238 ods. 1 O.s.p.), výsledok najvyšším súdom uskutočneného dovolacieho prieskumu\nale vedie k záveru, že jej dovolanie je nedôvodné. Najvyšší súd preto dovolanie žalovanej zamietol podľa\n§ 448 CSP.\n40. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej nárok\nna náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1\nCSP a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10CoPr/5/2015", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 591/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "bfb68055-e287-4b0b-8cb4-f712bd83492c:bd23575c-a3ad-4e28-9cd0-08b5cd14e511", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1112243125.2", "spisova_znacka": "10CoPr/5/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/5/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1112243125.2"}, {"guid": "b286820b-f84e-495a-a385-e4219f16cd4b:2f64977d-fac3-4233-a5b8-5b9b5dcf16f3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8112216552.1", "spisova_znacka": "10CoPr/1/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10CoPr/1/2013 z 17. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-09-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8112216552.1"}, {"guid": "ed19010d-a4cd-4fcc-80ff-3340f02498fe:8bc5bbe3-c970-4bdb-9edb-066ced91c392", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Cpr/2/2011", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 13Cpr/2/2011 z 13. 4. 2012", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2012-04-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ed19010d-a4cd-4fcc-80ff-3340f02498fe:8bc5bbe3-c970-4bdb-9edb-066ced91c392"}], "citovane_v": [{"guid": "3a404084-d881-421e-8577-30e200cf8575:8319dda6-6f57-4a10-bd79-a007422e9ed4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1320209264.1", "spisova_znacka": "1CdoPr/2/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1CdoPr/2/2024 z 29. 1. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1320209264.1"}, {"guid": "70317444-cc62-4838-a68b-90d66d165b0b:6ed74dd6-3b5c-49bb-9be9-162d388f54af", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:4622200698.1", "spisova_znacka": "9CdoPr/5/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9CdoPr/5/2024 z 26. 11. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-11-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:4622200698.1"}, {"guid": "b786b25b-5fa4-4cd4-b8d7-3efed5ba0f94:f69f4cfb-9599-4be0-9098-fc52e6639785", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1116204634.3", "spisova_znacka": "7Cdo/355/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/355/2021 z 31. 5. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1116204634.3"}, {"guid": "f3a1d0fe-a4fb-4477-b8b2-4212765e7862:12c82cf6-3173-4b47-a999-c1875a0689f7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1321205874.1", "spisova_znacka": "8CoPr/6/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/6/2025 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1321205874.1"}]}