Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžrk/1/2017 z 20. 3. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2018, sp. zn. 3Sžrk/1/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:5016200412.1
Najvyšší súd | 3Sžrk/1/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:5016200412.1 | 2018-03-20 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 11 ods. 24 zákona č. 330/1991 Zb., § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a841ff10-017c-44a0-935e-efd105347ce8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5016200412.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžrk/1/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5016200412
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:5016200412.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a zo
sudcov JUDr. Sone Langovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Slovenský
pozemkový fond, Búdkova 36, Bratislava, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných
prostriedkov, referát pôdohospodárstva, A. Kmeťa 17, Žilina, za účasti: 1/ Mesto Martin, Nám S.H.
Vajanského 1, Martin, 2/ Ing. A. S., Z., v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
OU-ZA-OOP4-2016/009853/MIL zo dňa 14. marca 2016, konajúc o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti
právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/81/2016-85 zo dňa 9. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa (pôvodne žalobcu) proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/81/2016-85 zo dňa 9. novembra 2016 z a m i e t a.

Sťažovateľovi nárok na náhradu trov kasačného konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom podľa § 167 Správneho súdneho poriadku (ďalej len
„SSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. OU-ZA-OOP4-2016/009853/MIL zo dňa 14. marca 2016, ktorým bolo potvrdené prvostupňové
rozhodnutie Okresného úradu Martin, pozemkový a lesný odbor č. OU-MT-PLO-2015/000855-1-RUS-
P zo dňa 21.12.2015. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bol schválený projekt jednoduchých
pozemkových úprav v súlade s § 13 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“) na parcele CK N č.
3731/57 v k. ú. Z. na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou na parcele CK N č.
3731/57 v k. ú. Z. formou finančnej náhrady podľa § 3 ods. 3 písm. a/ zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 66/2009 Z.z.“), ktorú poskytne Slovenský pozemkový fond podľa § 34 ods. 4 písm.
a/ zákona č. 330/1991 Zb.

2. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že § 11 ods. 24 zákona č. 330/1991 Zb. je
ustanovením špeciálnym vo vzťahu poskytovania náhrad v pozemkoch a vyrovnania vrátane finančného
vyrovnania v rámci konania o pozemkových úpravách aj v prípade postupu pri usporiadaní vlastníckych
vzťahov k pozemkom pod stavbami v konaní podľa zákona č. 66/2009  Z.z. - § 3 ods. 3 zákona. Ide teda
o špeciálnu úpravu pre vyrovnanie za pozemky pod stavbami vo vlastníctve obce, je možné povedať, že
aj dopĺňajúcu, ba až konkretizujúcu, keďže v § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z. nie je uvedený subjekt



- kto konkrétne poskytne  náhradný pozemok resp. finančnú náhradu. Špeciálna úprava v zákone má
samozrejme prednosť pred aplikáciou všeobecného ustanovenia. Nesporné je, že náhradný pozemok
nebolo možné v rámci konania poskytnúť ani zo strany Mesta Martin a ani žalobcu. Z tohto dôvodu,
nemohlo ísť o postup podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. Mesto Martin - ďalší účastník konania
v rade 1/ nemohol zámennou zmluvou poskytnúť ďalšiemu účastníkovi konania v rade 2/ náhradný
pozemok, ktorý by bol v jeho vlastníctve, z tohto dôvodu bolo potrebné postupovať podľa § 2 ods. 2
zákona č. 66/2009 Z.z., podľa ktorého ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného
predpisu (zákon č. 330/1991 Zb.). Správne orgány rozhodli správne, keď s poukazom na § 3 ods. 3
zákona č. 66/2009 Z.z. v spojení s § 11 ods. 24 zákona č. 330/1991 Zb. rozhodli, že finančnú náhradu
v danom prípade poskytne žalobca. Uvedený postup bol správny, keďže v konaní bolo preukázané,
že účastník konania v rade 1/ a ani SPF nedisponovali náhradnými pozemkami, resp. krajský súd sa
stotožnil aj s vyjadrením ďalšieho účastníka konania v rade 1/, že v danom prípade, keďže na pozemku
vo vlastníctve ďalšieho účastníka konania v rade 2/ bola postavená komunikácia, ktorá zo zákona prešla
na Mesto Martin bolo potrebné pozemok vo vlastníctve ďalšieho účastníka konania v rade 2/ usporiadať
a to na základe zákonom stanoveného postupu cez ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. a zákona č.
330/1991 Zb. Na námietky podané súdu dňa 08.11.2016 krajský súd nemohol z dôvodu koncentračnej
zásady prihliadať.

II.

3. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas kasačnú sťažnosť a navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch namietal nesprávne právne posúdenie v oboch smeroch, t.j. v
tvrdení SPF o absencii právnej normy ukladajúcej SPF poskytnúť vlastníkovi CKN parc. č. 3731/57, k.ú.
Z. finančnú náhradu a v tvrdení SPF o predchádzajúcom vyvlastnení dotknutej CKN parc. č. 3731/57.
k.ú. Z..

4. K prvému bodu sťažovateľ namietal, že krajský súd v danom prípade zmiešal dve právne normy
dokopy - konkrétne § 11 ods. 24 zákona č. 330/1991 Zb. ako špeciálneho predpisu a § 3 ods. 3
zákona č. 66/2009 Z.z. ako všeobecného predpisu so záverom, podľa ktorého sa pri absencii určenia
subjektu poskytujúceho finančnú náhradu vo všeobecnom predpise tento subjekt doplní zo špeciálneho
predpisu. Špeciálny predpis (§ 11 ods. 24 zákona č. 330/1991 Zb.) pritom určuje za subjekt poskytujúci
finančnú náhradu SPF, zároveň je však poskytnutie finančnej náhrady ponechané na dobrovoľnej
báze explicitným znením „Slovenský pozemkový fond môže poskytnúť“. Krajský súd v Žiline teda
aplikoval iba časť špeciálneho predpisu. Tento výklad krajského súdu je podľa sťažovateľa nezákonný
a odporuje samotnému výkladovému pravidlu „lex specialis derogat legi generali“. Sťažovateľ považuje
za správnejšiu takú právnu kvalifikáciu, podľa ktorej bude v danom prípade osobitným predpisom § 3
ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z. a všeobecným predpisom § 11 ods. 24 zákona č. 330/1991 Zb. (a nie
naopak, ako to kvalifikoval Krajský súd v Žiline). Keďže osobitný predpis (§ 3 ods. 3 zákona č. 66/2009
Z.z.) neurčil subjekt povinný na poskytnutie finančnej náhrady, možno podľa vyššie uvádzaného princípu
špeciality a subsidiarity použiť všeobecný predpis (§ 11 ods. 24 zákona č. 330/1991 Zb.), ktorý síce
určuje, že týmto subjektom je SPF avšak s fakultatívnou klauzulou možnosti a nie povinnosti poskytnutia
finančnej náhrady. Žiadne zákonné ustanovenie mu tak neukladá povinnosť poskytnúť finančnú náhradu
vlastníkovi pozemku v rámci vykonania jednoduchých pozemkových úprav.

5. Sťažovateľ sa nestotožnil ani s výkladom a aplikáciou § 11 ods. 8 zákona č. 330/1991 Zb. Krajský
súd v Žiline v bode 35 napadnutého rozsudku konštatoval, že „je nesporné, že pozemok v predmetnom
prípade mal viac ako 400 m2, t.j. nemohlo sa postupovať podľa tohto ustanovenia. Toto ustanovenie
zákona o pozemkových úpravách nevylučuje vyrovnanie v peniazoch prostredníctvom SPF v prípade
konania podľa zákona aj za pozemky v celkovej výmere nad 400 m2, keďže ide o špeciálne ustanovenie
pri usporiadaní vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami v konaní podľa tohto zákona a v danom
prípade ide o pozemok s rozlohou resp. výmerou viac ako 400 m2 t.j. 1264 m2. t.j. ide o pozemok nad 400
m2. To znamená, že podľa názoru krajského súdu správne orgány rozhodli správne, keď s poukazom na
§ 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z. v spojení s § 11 ods. 24 zákona č. 330/1991 Zb. rozhodli, že finančnú
náhradu v danom prípade poskytne žalobca. Podľa sťažovateľa je však táto argumentácia krajského
súdu nesprávna a logicky neodôvodniteľná, keď na jednej strane krajský súd uznal, že ustanovenie
§ 11 ods. 8 zákona č. 330/1991 Zb. nemožno aplikovať na uvedený prípad, keďže sa toto týka iba



vyrovnania v peniazoch v celkovej výmere pozemkov v obvode pozemkových úprav do 400 m2. Na
druhej strane krajský súd nevylúčil podľa tohto ustanovenia poskytnutie peňažného vyrovnania aj za
pozemky s výmerou nad 400 m2. Taktiež tvrdenie Krajského súdu v Žiline o tom, že ustanovenie §
11 ods. 8 zákona č. 330/1991 Zb. je špeciálnym ustanovením pri usporiadaní vlastníckych vzťahov k
pozemkom pod stavbami je nesprávne a bez právneho významu na založenie povinnosti SPF poskytnúť
finančnú náhradu. Sťažovateľ tiež poukázal na poslednú vetu § 11 ods. 8 zákona č. 330/1991 Zb.,
podľa ktorej sa v prípadoch podľa § 8d zákona č. 330/1991 Zb. vyrovnanie v peniazoch vykoná medzi
vlastníkom a obcou. Sťažovateľ dodal, že § 8d rieši jednoduché pozemkové úpravy vykonávané z iných
dôvodov ako je hospodárenie na pôde, čo je flagrantný prípad pozemkových úprav v súdenom prípade zo
strany žalovaného. Krajský súd výklad a jeho vplyv na povinnosť poskytnúť finančnú náhradu zo strany
SPF opomenul, hoci predmetné zákonné ustanovenie explicitne stanovuje, že v prípade jednoduchých
pozemkových úprav vykonávaných z iných dôvodov ako je hospodárenie na pôde sa vyrovnanie v
peniazoch vykoná medzi vlastníkom pozemku a obcou (v danom prípade Mestom Martin) a nie medzi
SPF a vlastníkom pozemku.

6. Sťažovateľ poukázal na to, že zákon č. 66/2009 Z.z. je z dôvodu absencie určenia subjektu
na poskytnutie finančnej náhrady neaplikovateľný v praxi, čo potvrdilo aj samotné Ministerstvo
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR (mailové stanovisko z 28.4.2016) a povinnosť poskytnutia
finančnej náhrady zo strany SPF nevyplýva na základe žiadnych výkladových pravidiel ani z iných
právnych predpisov napr. zákon č. 330/1991 Zb. (§ 11 ods. 8 a ods. 24, § 34 ods. 4 písm. a/).

7. Sťažovateľ namietal aj právny názor krajského súdu, podľa ktorého dotknutá CKN parc. č. 3731/57,
k.ú Z. nebola vyvlastnená (bod 33 na str. 10 napadnutého rozsudku). SPF v konaní pred správnym
orgánom v podaní zo dňa 07.01.2016, ako aj na súdnom pojednávaní dňa 09.11.2016 dokladoval,
že dotknutá CKN parcela č. 3731/57, k.ú. Z. bola vyvlastnená. SPF pritom odkázal na rozhodnutie
Mestského národného výboru Martin č. Výst. 176/61, 5217/30 zo dňa 07.10.1961, podľa ktorého sa A.
S. vyvlastnila pk. parc. č. 3731/2 a 3731/5 spolu vo výmere 1306 m2. Podľa pozemnoknižného zápisu
pod B.4 na pk. vložke č. 2770 došlo podľa geometrického plánu z 01.06.1961 k zlúčeniu pk. parc. č.
3731/4 s vyvlastňovanou pk. parc. č. 3731/5 a k ich následnému rozdeleniu na inkriminovanú pk. parc.
č. 3731/4 vo výmere 1332 m2 (z ktorej bola vytvorená dotknutá CKN parc. č. 3731/57) a 6 stavebných
pozemkov (pk. parc. č. 3731/5, /11, /12, /13, /14 a /15), ktoré boli neskôr odpredané (viď pk. zápisy na
pk. vložke č. 2770 pod B. 6, 7, 8, 9 a 10). Uvedenými tvrdeniami doloženými aj listinnými dôkazmi je
podľa názoru SPF preukázané, že dotknutá CKN parc. č. 5731/57, k.ú. Z. bola pôvodnému vlastníkovi
A. S. v roku 1961 vyvlastnená bez vykonania poz. knižného zápisu ako súčasť pk. parcely č. 3731/5.

III.

8. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že žalobca vo svojej kasačnej sťažnosti neuvádza žiadne nové
skutočnosti oproti svojej pôvodnej žalobe, preto naďalej zotrval na svojom pôvodnom stanovisku k
žalobe a stotožnil sa s napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Žiline.

IV.

9. Ďalší účastník 1/ vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že v súvislosti s napadnutým
rozhodnutím súdu v časti, ktorá sa týka spôsobu určenia finančnej náhrady za pozemok parc. č. KN-
C 3731/57 v k.ú. Z. a subjektu povinného túto finančnú náhradu poskytnúť s odkazom na príslušné
ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. a zákona č. 330/1991 Zb. je potrebné poukázať na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/212/2015-65 zo dňa 26.05.2016, v ktorom uvedený súd
obdobný prípad právne posúdil rovnakým spôsobom a tiež dospel k rovnakému právnemu záveru.
Aj na základe toho ďalší účastník 1/ vyvodil záver, že v predmetnom prípade nejde o svojvoľný
výklad zákonných ustanovení zo strany Krajského súdu v Žiline, ako to v podanej kasačnej sťažnosti
prezentoval žalobca, ale o postup v súlade s atribútom právnej istoty v rozhodovacej činnosti správnych
súdov pri riešení predmetnej záležitosti. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby kasačný súd podanú kasačnú
sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

V.



10. Ďalší účastník 2/ vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že zákon č. 66/2009 Z.z.
stanovil spôsob a postup usporiadania majetkovoprávnych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré
prešli podľa osobitného predpisu do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku. Zákon výslovne
ustanovil, že usporiadanie takýchto vzťahov sa vykoná za náhradu. Spôsob zákonodarca určil tak, že
pozemky prejdú do vlastníctva obce, VÚC za náhradu, ktorou je pozemok (v primeranej výmere, bonite
a rovnakého druhu ako bol pôvodný pozemok pred zastavaním). Alternatívny spôsob k tomuto spôsobu
je , že pozemky prejdú do vlastníctva obce alebo VÚC za finančnú náhradu. Tento alternatívny spôsob
sa uplatní za splnenia niektorej zo zákonom stanovených podmienok. Zákon výslovne ustanovil, že
usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov pozemkov pod stavbami vo vlastníctve obce alebo VÚC sa
vykoná niektorým z vyššie uvedených spôsobov. Dáva teda možnosť výberu medzi tým dvoma spôsobmi
a neznamená iba vôľu SPF, či finančnú náhradu poskytne alebo nie. Zároveň určil aj postup pre takéto
usporiadanie vlastníctva, a to konanie o nariadení pozemkových úprav podľa zákona č. 330/1991 Zb.
Ak teda žalobca tvrdí, že žiadne zákonné ustanovenie hoci aj s použitím správnej aplikácie výkladového
pravidla vzťahu lex specialis a lex generalis mu neukladá povinnosť poskytnúť vlastníkovi pozemku v
rámci vykonania jednoduchých pozemkových úprav finančnú náhradu, nemá tento jeho záver oporu v
zákone, bol by v rozpore s Ústavou SR aj v rozpore s dobrými mravmi. Fakultatívna klauzula možnosti
žalobca v kasačnej sťažnosti obmedzuje len na finančnú náhradu. Interpretácia žalobcu by znamenala
vlastne jeho svojvôľu pri výbere a určení podmienok, za ktorých by vyberal komu finančné vyrovnanie
poskytne a komu nie. Takýto výklad by jednoznačne viedol k diskrimináciám a znamenal by v konečnom
dôsledku vyvlastňovanie pozemkov bez náhrady, čo je v rozpore s Ústavou SR a dobrými mravmi. Na
záver dodal, že zákon č. 66/2009 Z.z. určil postup pre usporiadanie vlastníckych vzťahov, a to konanie
o nariadení pozemkových úprav podľa zákona č. 330/1991 Zb.

11. K ďalšiemu dôvodu kasačnej sťažnosti, týkajúceho sa vlastníctva pozemku, ktorý je predmetom
konania, sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by bez svojho zavinenia nemohol uviesť v
konaní pred správnymi orgánmi a pred krajským súdom. Tvrdeniami a listinnými dôkazmi nepreukázal,
že by v minulosti bolo došlo k vyvlastneniu pozemku ďalšieho účastníka 2/ (parcely), na ktorej sa
nachádza stavba vo vlastníctve obce. Preto rozhodujúce orgány pri rozhodovaní o vlastníctve pozemku
nemohli vychádzať z iného záveru, aký vyplýva zo zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a
o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 162/1995 Z.z.“) o hodnovernosti a záväznosti zápisu vlastníckych a iných právach k
nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľnosti a nemohli vyvodiť iný záver o vlastníctve pozemku pod stavbou,
než aký vyvodili. Na základe uvedených skutočností navrhol podanú kasačnú sťažnosť zamietnuť.

VI.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej
sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455
SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 137 ods. 2 a 3 SSP).

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, „kasačný súd“) vychádzal zo skutkového
stavu, ktorý podrobne v odôvodnení rozsudku popísal krajský súd, a ktorý nebol medzi účastníkmi
sporný.

14. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z. usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod
stavbou sa vykoná formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode pozemkových úprav v tom istom
katastrálnom území, a ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne
v rámci územia obce, v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred
zastavaním, alebo formou finančnej náhrady, ak
a) v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady,
b) ide o pozemok pod stavbou vo výmere do 400 m2,
c) o to požiada vlastník pozemku.



15. Medzi účastníkmi konania  bol sporným výklad ust. § 3 ods. 3 písm. a/ zákona č. 66/2009 Z.z.,
ktoré ustanovenie žalovaný a prvostupňový správny orgán aplikovali ako samostatnú procesnú normu,
vychádzajúc z toho, že obsahovo ide o alternatívne ustanovené podmienky.

16. Najvyšší súd sa s týmto výkladom stotožnil, pretože gramatický výklad, že ide o kumulatívnu právnu
normu by viedol vo svojich dôsledkoch k situácii,  že  za pozemky o výmere nad 400 m2 by už
nebolo možné poskytnúť finančnú náhradu a vlastník pozemku by zostal bez náhrady. Ide o dôsledok,
pozbavenia vlastníctva bez náhrady, ktorý je neudržateľný z tak hľadiska Ústavy SR, ako aj z hľadiska
Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd
(Oznámenie 209/1992 Zb.).

17. V prípadoch, v ktorých gramatický výklad a aplikácia zákona vedú k zmieneným dôsledkom je
nevyhnutné aplikovať ústavne konformný výklad podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ktorá povinnosť je
uložená nielen súdom, ale všetkým orgánom verejnej moci, vrátane žalobcu i žalovaného.

18. V danom prípade je nevyhnutné vychádzať z toho, že ani samotné ustanovenie § 3 ods. 3 zákona
č. 66/2009 Z.z. neuvádza medzi podmienkami v písm. a)-c) kumulatívnu spojku „a“ resp. „a súčasne“.

19. Žalobca ako spôsob náhrady vidí povinnosť aplikácie ust. § 8d nazvaného „Jednoduché pozemkové
úpravy vykonávané z dôvodu budúceho použitia pozemkov na iné účely ako hospodárenie na pôde“
zák. č. 330/1991 Zb.

20. Ako však vyplýva už z názvu, toto ustanovenie sa vzťahuje na pozemkové úpravy  z dôvodu
budúceho využitia pozemkov. V danom prípade však nejde o budúce využitie pozemkov, pretože
asfaltová komunikácia  sa na pozemkoch nachádzala už pred začatím pozemkových úprav.

21. V dôsledku toho nebol identifikovaný právne iný spôsob priznania náhrady žalobcovi, ako  v súlade
s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR uskutočnil žalovaný a prvostupňový správy orgán.

22. Žalobca namietal, že dotknutá CKN parcela č. 3731/57 k.ú. Z. bola v roku 1964 vlastníkovi A. S.
vyvlastnená a nie je tak už naďalej v jeho vlastníctve. Z výpisu listu vlastníctva č. XXXX  v k.ú. Z. je však
jednoznačne preukázané, že vlastníkom predmetnej parcely o výmere 1264 m2 je Ing. A. S.. Ako titul
nadobudnutia je uvedené Z 2136/2002 - D 618/01 - osvedčenie vz 1740/02. Kasačný súd uvádza, že v
prejednávanom prípade o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nejde o určenie
vlastníckeho práva, a preto si správny súd nemôže o tejto otázke urobiť iný úsudok o vlastníckom práve,
ako je uvedený v katastri nehnuteľností. V zmysle § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. sú údaje katastra
uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. V danom prípade opak nebol preukázaný, a preto
nemožno z tvrdení žalobcu vyvodiť záver, že predmetná parcela bola vlastníkovi Jánovi Paulovičovi v
roku 1961 vyvlastnená.

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky
žalobcu vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa
§ 461 SSP zamietol.

24. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167
ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania
z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona
nevyplýva.

25. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.