Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/34/2018 z 16. 9. 2018
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16. septembra 2018, sp. zn. 7Cdo/34/2018, ECLI:SK:NSSR:2018:1312200671.1
Najvyšší súd | 7Cdo/34/2018 | ECLI:SK:NSSR:2018:1312200671.1 | 2018-09-16 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Dedičské právo
Citované ustanovenia: § 420 CSP, § 421 ods. 1 písm. a) CSP, § 431 ods. 2 CSP, § 432 ods. 1 CSP, § 447 CSP, § 447 CSP, § 432 ods. 2 CSP, § 431 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/55f7b3bb-f041-4e20-a013-fb66c093cc56
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1312200671.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/34/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312200671
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1312200671.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne O.. A.. P. W., bývajúcej v I., F. XX, zastúpenej
advokátom JUDr. Milanom Cíbikom, so sídlom v Bratislave, Tomášikova 4, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava, so sídlom v Bratislave, Tomášikova 46, o určenie
dediča, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11 C 9/2012, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. júna 2016 sp. zn. 3 Co 177/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie  o d m i e t a.

Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 4. decembra 2012 č. k. 11
C 9/2012-103 výrokom I. určil, že pôvodná žalobkyňa W. S., narodená XX. O. XXXX, je dedičkou po
poručiteľovi F. I., ktorý zomrel XX. E. XXXX a výrokom II. žalovanej uložil povinnosť nahradiť (pôvodnej)
žalobkyni trovy konania vo výške 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 20. januára
2012 sa pôvodná žalobkyňa domáhala určenia, že je dedičkou po poručiteľovi F. I. na základe toho, že
s ním žila najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti ako druh a družka
a z toho dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť, uhrádzala náklady na bývanie, vykonávala domáce
práce, zabezpečovala stravu. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa nemusí preukazovať naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, nakoľko na podanie takéhoto návrhu bola odkázaná v konaní o
prejednanie dedičtva. Dôvodil, že skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa viedla s F. I. spoločnú domácnosť,
bola preukázaná aj výsluchom svedkov ako i zriadením jednej domácnosti prepojením bytov. O trovách
konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 a § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom zo 16. júna
2016 sp. zn. 3 Co 177/2013-185 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že I. návrh na určenie, že
W. S., nar. XX. O. XXXX, zomr. X. E. XXXX, je dedičkou po poručiteľovi F. I., nar. X. S. XXXX, zomr.
XX. E. XXXX, zamietol a II. žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil
právne ustanovením § 115 a § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že po zopakovaní
dokazovania výsluchom svedkov mal preukázané, že tvrdená skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa W.
S. žila s poručiteľom F. I. najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti
a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť, nebola preukázaná. Pri hodnotení pravdivosti a
vierohodnosti svedeckých výpovedí C. W.B. a O. W. vychádzal z toho, aký je ich vzťah k aktuálnej
aj pôvodnej žalobkyni a aký je ich vzťah k prejednávanej veci, zohľadnil nedostatky a rozpory v ich
výpovediach a zistil, že nebolo možné ustáliť, že v prípade pôvodnej žalobkyne a poručiteľa F. I. išlo
o spotrebné spoločenstvo trvalej povahy, v ktorom dochádzalo k ich spoločnému hospodáreniu s ich
príjmami po dobu najmenej jedného roka pred poručiteľovou smrťou. Listinný dôkaz - ústrižky o predpise
SIPO nepovažoval za dôkaz o tom, že ich platila pôvodná žalobkyňa a peňažný zostatok 100,- Sk na



vkladnej knižke poručiteľa vyhodnotil ako dôkaz bez akejkoľvek relevancie vo vzťahu k rozhodujúcim
skutočnostiam potrebným na posúdenie uplatneného nároku. O trovách konania rozhodol v zmysle §
142 ods. 1, § 224 ods. 1 a 2 O.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“). V
dovolaní uviedla, že ho podáva podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“). Dôvodila, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne aj právne nesprávne a odvolací
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala, že odvolací súd pristúpil len
k zopakovaniu dôkazov, pričom opomenul doplniť dokazovanie vykonaním dôkazov, ktoré žalobkyňa
navrhla už pred súdom prvej inštancie, a to obhliadku bytu poručiteľa, výsluch dodávateľa stavebných
úprav rozdelenia bytu, výsluch žalovanej. Dodala, že odvolací súd nevyhodnotil výpoveď žalobkyne
pred súdom prvej inštancie a ani výsluch odvolacím súdom. Poukázala na nedostatok odôvodnenia,
ktorý spolu s tzv. opomenutými dôkazmi zakladá vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle nálezu
ÚS SR sp. zn. I. ÚS 114/08. Dodala, že žalovaná v konaní nepredložila jediný relevantný dôkaz a v
stave dôkaznej núdze žalovanej postupoval odvolací súd v zhode so záujmom žalovanej a to tým, že sa
zjavne bezdôvodne zameral skôr na vyhľadávanie pochybností v dôkazoch žalobkyne ako na zistenie
objektívneho stavu. Zdôraznila, že ušlo odbornej pozornosti odvolacieho súdu, že najpodstatnejším
dôkazom je zápisnica o predbežnom vyšetrení spísaná vyslúchajúcim notárom A.. A. D. zo dňa 15.
februára 1999, v ktorej sa uvádza, že poručiteľ F. I. býval u družky W. S.. V tejto súvislosti poukázala na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. septembra 2015 sp.
zn. 4 MCdo 12/2014. V prípade spochybňovania najpodstatnejšieho dôkazu prešlo dôkazné bremeno na
žalovanú, ktorá ho neuniesla, v tomto kontexte poukázala na rozsudok najvyššieho súdu z 24. februára
2010 sp. zn. 5 Cdo 71/2008. Odvolací súd najpodstatnejší dôkaz vyhodnotil bez súvislosti s inými
dôkazmi a svoje závery riadne nezdôvodnil, čím svojvoľne porušil zásadu predvídateľnosti a právnej
istoty, v tomto kontexte poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2009 sp. zn.
I. ÚS 52/09. Dodala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom poukázala na
rozhodnutie Rc 5Co 54/67, ktoré vykladá pojem spoločnej domácnosti. Opakovane poukázala na dôkazy
majúce preukázať vedenie spoločnej domácnosti W. S. a F. I. najmenej po dobu jedného roka pred
smrťou poručiteľa. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil a určil, že W. S. je dedičkou
po poručiteľovi F. I..

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že podľa jej názoru rozsudok odvolacieho súdu vychádza
z náležite zisteného stavu veci a správneho právneho posúdenia. Dodala, že žalobkyňa žiadnym
spôsobom v dovolaní argumentačne presvedčivo a dôkazne nesubstancovala, v čom ju súd druhej
inštancie ohrozil svojím procesným postupom v takej miere, že došlo k znemožneniu či bráneniu
priechodu jej procesných práv. Ani tvrdenie o odklone napadnutého rozhodnutia od zjednocovacej
súdnej judikatúry v danej sporovej otázke nebolo dôvodným. Navrhla dovolanie žalobkyne zamietnuť.
Záverom oznámila, že v konaní o dedičstve po nebohom F. I., vedenom notárkou A.. A. D. pod sp. zn.
30 D 133/2011, Dnot. 25/2011, vyšla najavo existencia detí poručiteľa, a to K. I., nar. XX. A. XXXX a A..
O. I., nar. XX. O. XXXX, a preto žalovaná stratila v danom spore vecnú legitimáciu.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti CSP v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie
meritórneho dovolacieho prieskumu; dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť (447 písm. f/ CSP).

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,                c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.



8. Podľa § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania kumulatívne z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP
a z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

12. Dovolateľka uplatňuje ako prvý dovolací dôvod z vady spočívajúcej v tom, že súd jej nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vadu vymedzila nezopakovaním dokazovania, nesprávnym
vyhodnotením dôkazov a nepreskúmateľnosťou rozhodnutia.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

15. K námietke žalobkyne, že odvolací súd nevykonal ňou navrhnuté a dostupné dôkazy, dovolací
súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy civilného procesu dospel k záveru, že dôvodom
znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strany nebolo nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1
Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Ani po novej právnej úprave civilného sporového (mimosporového)
konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v
zmysle § 420 písm. f/ CSP nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia
dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní
veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f/ CSP (viď viaceré rozhodnutia
dovolacieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012).

16. V súvislosti s námietkou žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné
poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.
decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť



rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

17. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na
daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka
sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za
následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

18. V prejednávanej veci sa odvolací súd v odôvodnení svojho (dovolaním napadnutého) rozsudku,
ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie po zopakovaní dokazovania zmenil, rozsiahlo vysporiadal
so všetkými podstatnými dôkazmi, dostatočne zhodnotil skutkový stav a vec právne odôvodnil. I keď
nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym
procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné
práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci
o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok totiž, ako je už uvedené i vyššie, uvádza skutkový
stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu
je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to,
že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

19. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, najvyšší súd ho
podľa § 477 písm. c/ CSP v tejto časti odmietol.

20. Vychádzajúc z právneho názoru o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov vysloveného v
rozhodnutí 1 VCdo 1/2018, ktorým bol analogickým použitím zásady lex posterior derogat legi priori
prekonaný opačný právny názor vyslovený v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017, pristúpil najvyšší súd k
posúdeniu prípustnosti dovolania vyvodzovanej žalobkyňou z § 421 ods. 1 písm. a/  CSP a dospel k
záveru, že aj v tejto časti ho je potrebné odmietnuť.

21. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá
vymedzenie, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Právnym posúdením
veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá
vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši
právne otázky. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.
j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú
právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť
právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového
stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej
interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. Takáto argumentácia v dovolaní
žalobkyne absentuje.

22. Žalobkyňa v dovolaní síce formálne označila za dovolací dôvod ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP, vychádzajúc z obsahu dovolania v skutočnosti vyčítala odvolaciemu súdu nesprávne zistenie
skutkového stavu veci. Ak je v dovolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci odôvodnené tým,
že skutkové zistenia a z nich vyplývajúci skutkový záver sú chybné, teda že skutkový stav, z ktorého
vychádzal odvolací súd, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nie je z obsahového hľadiska splnená
zákonná náležitosť dovolania vyplývajúca z § 428 CSP, a to jeho odôvodnenie dovolacími dôvodmi.
Nesprávne či nedostatočné zistenie skutkového stavu ako dovolací dôvod CSP nepozná.



23. Pre dovolací dôvod upravený v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP má mimoriadny význam
obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou
relevantnou z hľadiska označeného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom
prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že
môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

24. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo
na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ako dôvod
prípustnosti dovolania sa „viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo
strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej
otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného
významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky“ - Števček,
Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár,
Nakladatelství C.H. BECK. Bratislava 2016, str. 1382.

25. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 158 2017, 4 Cdo 95 2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017).
Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 113/2017 naostatok vychádza zo širšie chápaného
obsahu pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ tak, že jeho súčasťou sú tiež právne závery vyjadrené
v rozhodnutiach, ktoré boli v minulosti ako judikáty publikované v oficiálnych informačných médiách
vydávaných vtedajšími inštitúciami stojacimi na vrchole sústavy všeobecných súdov.

26. V predmetnej veci v súvislosti so záverom odvolacieho súdu, pre ktorý bola žaloba zamietnutá, t. j.
že nebolo preukázané, že by W. S. bola dedičkou po poručiteľovi F. I., t.j. že nebolo preukázané, že by
žila s poručiteľom F. I. v spoločnej domácnosti, dovolateľka v dovolaní (str. 7 až 11) výslovne uviedla, že
z dôkazov vyplýva opak. Právnu otázku nevymedzila. To znamená, že namietala skutkové zistenia ako
výsledok hodnotenia dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový záver, z ktorého vychádzal odvolací súd.
Nesprávne zistenie skutkového stavu však, ako už bolo uvedené vyššie, nie je podľa CSP dovolacím
dôvodom. Dovolací súd ani nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože
je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Táto viazanosť zisteným
skutkovým stavom je nevyhnutným predpokladom pre skúmanie správnosti právneho posúdenia veci,
pretože podstatou právneho posúdenia veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dovolanie vyvodzované žalobkyňou z § 421 ods. 1 písm.
a/  CSP odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP.

28. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku žalovanej na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.