Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/30/2017 z 27. 3. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2018, sp. zn. 10Sžk/30/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1015201976.1 Najvyšší súd | 10Sžk/30/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:1015201976.1 | 2018-03-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 68 zákona č. 543/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/32676a96-9717-4156-96fc-2a256c364233 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015201976.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžk/30/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201976
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1015201976.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v
právnej veci sťažovateľa (v konaní žalobca): Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie,
Tulčík 310, Tulčík, právne zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti
žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, referát starostlivosti o životné
prostredie, Tomášikova 46, Bratislava, za účasti: W. K., C., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č.: OU-BA-OOP3-2015/079363-NMT zo dňa 16. septembra 2015, o kasačnej sťažnosti
sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/283/2015-45 zo dňa 6.
apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/283/2015-45 zo dňa
6. apríla 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, odboru starostlivosti o životné prostredie č. OU-BA-
OSZP3-2015/40975-8/POS zo dňa 22.06.2015 (ďalej len „prvoinštančné správne rozhodnutie“) bol
podľa § 68 písm. w/ zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len “zákon o ochrane
prírody a krajiny”) vydaný prevádzkovateľovi plávajúceho zariadenia (ďalej aj “osoba zúčastnená
na konaní”) súhlas na státie plávajúceho zariadenia „hausbót“ č. SK-4-14093 umiestneného v Q.,
vyviazaného na pozemku C-KN s parc. č. 1217/1 v kat. úz. T. (ďalej len „súhlas na státie plávajúceho
zariadenia“) a súčasne boli podľa § 82 ods. 12 zákona o ochrane prírody a krajiny stanovené
podrobnejšie podmienky vykonávania činnosti zabezpečujúce ochranu prírody a krajiny tak, ako sú
uvedené pod bodom 1 až 8 výrokovej časti jeho rozhodnutia. Súhlas na státie plávajúceho zariadenia
vydal na dobu určitú, a to na čas od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia do 30.06.2020.

2. Prvoinštančné správne rozhodnutie vchádza zo skutočností, že vlastník existujúceho hausbótu -
osoba zúčastnená na konaní, dňa 21.10.2014 požiadal prvoinštančný orgán o vydanie súhlasu so
státím plávajúceho zariadenia podľa § 68 písm. w/ zákona o ochrane prírody a krajiny. Ten na základe
podkladov rozhodnutia, platného právneho stavu a dokumentácie ochrany prírody a krajiny konštatoval,
že nezistil žiadne také skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by preukazovali, že v prípade státia plávajúceho
zariadenia na polohe č. 23 Jarovského ramena rieky Dunaj nie sú naplnené podmienky na nevydanie
súhlasu podľa zákona alebo všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na jeho vykonanie,
ktoré by mohli byť dôvodom na zamietnutie žiadosti.



3. Na odvolanie sťažovateľa žalovaný preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru,
že odvolanie tak, ako bolo podané, nie je dôvodné a preto rozhodnutím č. OU-BA-OOP3-2015/079363-
NMT zo dňa 16. septembra 2015 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) odvolanie sťažovateľa zamietol
a prvoinštančné rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa plne stotožnil so závermi prvoinštančného orgánu
a s argumentáciou, ako je obsiahnutá v rozhodnutí. Mal za to, že z celého odôvodnenia vydaného
rozhodnutia je zrejmé, a osvedčuje to aj obsah administratívneho spisu a podklady, ktoré boli zhrnuté
konajúcim orgánom a zistenia, ktoré predchádzali vydaniu jeho rozhodnutia, že žiadne záujmy ochrany
prírody chránené zákonom o ochrane prírody a krajiny alebo všeobecne záväznými predpismi vydanými
na jeho vykonanie alebo nesplnenie podmienok, ktoré by mohli viesť k zamietnutiu žiadosti o vydanie
súhlasu podľa § 82 ods. 11 predmetného zákona v konaní zistené neboli. Žalovaný zároveň poukázal na
skutočnosť, že v odvolacom konaní neboli vznesené žiadne nové skutočnosti, návrhy či nové podnety,
ktoré by neboli známe prvoinštančnému orgánu pred vydaním rozhodnutia vo veci samej a nebolo ničím
zo strany sťažovateľa osvedčené, že udelenie súhlasu v danom prípade by mohlo mať výraznejšie
negatívny dopad a zásah do územia NATURA 2000 s následkom spôsobenia tvrdených podstatných
zmien biologickej rozmanitosti, štruktúry a funkcií ekosystémov.

II.
Konanie na krajskom súde

4. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdna
poriadok (ďalej len „Ss.p.“) zamietol žalobu sťažovateľa z nasledujúcich dôvodov:
- okresný úrad v sídle kraja je v zmysle § 67 písm. h/ zákona o ochrane prírody oprávnený rozhodovať
o výnimke zo zakázaných činností. Uvedené ustanovenie zákona nestanovuje obmedzenie dôvodov
udelenia výnimky, iba vyžaduje, aby bol takýto prípad odôvodnený,
- vzhľadom na to, že zákonodarca bližšie nevymedzil dôvody udelenia výnimky, bol súd toho názoru,
že poveril orgán verejnej správy určením spôsobu aplikácie tohto zákonného ustanovenia podľa svojho
uváženia, pričom poukázal na uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 5Sžo/27/2011 zo dňa 29.02.2012,
- súhlasil s tvrdením sťažovateľa do tej miery, že je možné predpokladať a je nepochybné, že vjazd
a státie motorových vozidiel do chránenej krajnej oblasti a prírodnej rezervácie zaiste bude mať určitý
negatívny vplyv na ochranu prirodzených procesov v danej oblasti a na životné prostredie,
- orgány verejnej správy sa v preskúmavanom rozhodnutí v danej veci v dostatočnej miere zaoberali
ochranou prírody v danej oblasti, tiež možným negatívnym vplyvom povolenia výnimky naň. Zároveň
určili dodržanie stanovených podmienok pre výkon tejto výnimky, tak ako sú uvedené pod bodom 1/ až
8/ výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia a odôvodnenia rozhodnutia žalovaného,
- zo zistení súdu nevyplýva záver, ktorý by odôvodňoval nepovolenie žiadanej výnimky,
- orgány verejnej správy sa vecou riadne zaoberali a súladne so základnými zásadami obsiahnutými
v § 3 Správneho poriadku pred vydaním rozhodnutia si zabezpečili všetky potrebné právne relevantné
podklady, v ich rozhodnutiach sú vyjadrené postačujúce uváženia o potrebe zásahu do územia
podliehajúceho príslušnému stupňu ochrany a tým privolenie v podobe výnimky zo zákona nevybočilo
z medzí a hľadísk stanovených zákonom,
- ochrana prírody bola v danom prípade naplnená tým, že prvoinštančné rozhodnutie obsahuje podrobne
vymenované podmienky vykonávania povolenej činnosti uvedené pod bodmi 1. až 8. výrokovej časti
rozhodnutia zo dňa 22.06.2015 a tiež tým, že platnosť tejto výnimky je časovo obmedzená len do
30.06.2020,
- odôvodnenosť povolenia výnimky videl aj v tom, že možný negatívny dopad na životné prostredie
spôsobený vjazdom a státím konkrétneho motorového vozidla, ktorému je povolená výnimka, je
nepochybne menší ako významný negatívny vplyv spôsobený nekontrolovaným vjazdom a státím
motorového vozidla/vozidiel v takomto území,
- zastával rovnaký názor ako orgán verejnej správy, že povolením uvedenej výnimky je možné takýmto
regulovaným a kontrolovaným spôsobom efektívnejšie zabezpečovať ochranu prírody aj tým, že
orgány oprávnené kontrolovať danú lokalitu budú schopné prehľadne monitorovať neoprávnený vjazd
motorových vozidiel, zabraňovať tejto činnosti a minimalizovať negatívne vplyvy na dané územie,
- prvoinštančný orgán ako aj žalovaný dospeli k správnemu právnemu záveru, ktorému predchádzalo
riadne a spoľahlivo vykonané dokazovanie postačujúce pre rozhodnutie v merite veci.

III.
Obsah kasačnej sťažnosti/stanoviská



5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu
uvedeného v § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p., t. j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

6. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,
že:

- napadnuté rozhodnutie krajského súdu obsahuje v IV. časti celkom zjavne vzájomne nesúrodé časti,
až možno nadobudnúť dojem, že správny súd si celkom neuzrejmil, čo je predmetom konania,
- v bode 26 cituje správny súd cituje ust. § 67 písm. h) zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý zveruje
okresnému úradu v sídle kraja rozhodovanie o výnimkách zo zakázaných činností,
- v bode 29 opätovne správny súd poukazuje na právomoc okresného úradu v sídle kraja podľa § 67
písm. h) zákona o ochrane prírody a krajiny, pričom v tomto prípade už poukazuje na to, že zákon zveril
diskrečnú právomoc vo veciach udeľovania výnimiek zo zakázaných činností správnemu orgánu,
- v bode 34 napadnutého rozsudku sa správny súd zaoberá vjazdom a státím motorových vozidiel do
chránenej krajinnej oblasti a prírodnej rezervácie,
- v bode 35 opätovne správny súd vyslovuje závery vzťahujúce sa k tomu, či privolenie v podobe výnimky
zo zákazov nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,
- s poukazom na bod 37 rozsudku, predmetom konania pred správnym súdom nebolo rozhodnutie o
udelení výnimky zo zakázanej činnosti v príslušnom stupni územnej ochrany, ktorou je vjazd a státie
motorovými vozidlami,
- so žiadnou z námietok sa správny súd nevysporiadal a podstatnú časť svojho právneho posúdenia
venuje vjazdu motorových vozidiel, výnimke zo zakázaných činností a monitorovaniu vjazdu motorových
vozidiel.

7. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti skonštatoval, že sťažovateľ neuviedol v kasačnej
sťažnosti žiadne nové právne skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by preukazovali porušenie platných
právnych predpisov zo strany správnych orgánov. Trval na tom, že obe rozhodnutia boli vydané na
základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, sú zákonné a majú predpísané náležitosti. Navrhol,
aby súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

8. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podala
oprávnená osoba včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná
sťažnosť prípustná (§ 439 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že kasačná
sťažnosť je dôvodná a preto rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takto
kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. marca 2018 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

Podľa § 139 ods. 2 S.s.p., v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho
konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a
vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej
verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec
na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci
ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

9. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že správny súd sťažovateľovi nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, kasačný súd uvádza, že pojem „právo na spravodlivý proces“ nahrádza
doterajší pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, nakoľko obsahové znaky pojmu „právo na



spravodlivý proces“ vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného
súdu Slovenskej republiky a v zmysle tohto pojmu musí konanie ako celok vykazovať znaky
spravodlivosti; nestačí jedna izolovaná vada na uplatnenie kasačnej sťažnosti a naopak, ak konanie ako
celok znaky spravodlivosti nevykazuje, bude kasačná sťažnosť v zmysle § 439 ods. 1 prípustná vždy.

10. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že postupom krajského súdu pri rozhodovaní o
merite sporu a vydaním preskúmavaného rozhodnutia bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý
proces. Sťažovateľ v tejto súvislosti primárne namietal, že krajský súd sa v rozhodnutí zaoberal inou
právnou vecou, než aká bola predmetom konania a so žiadnou z predložených námietok v žalobe sa
nevysporiadal.

11. Z komentára k vyššie citovanému § 139 ods. 2 S.s.p. vyplýva, že argumenty uvádzané správnym
súdom si nesmú navzájom odporovať. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej správny súd
vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon
ustanovuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola
zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zatiaľ čo vo výroku správny súd vyslovuje,
ako rozhodol, z odôvodnenia musí vyplynúť, prečo tak rozhodol. Správny súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé a taktiež preskúmateľné z pohľadu kasačného súdu (Baricová J. a kol.
Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava. C.H.BECK, 2018.s. 720)

12. Kasačný súd dáva do pozornosti, že v odôvodnení rozsudku musí súd uviesť, podľa akej právnej
normy vec posúdil, teda pod hypotézu akej právnej normy subsumoval ním zistený skutkový stav.
Po subsumcii dochádza k aplikácii a interpretácii práva. Súd musí uviesť, ako daný skutkový stav
právne posúdil, ktorú právnu normu na daný stav aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu
interpretoval. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva „...účelom odôvodneného rozhodnutia
je dať stranám najavo, že boli vypočuté. Navyše, odôvodnené rozhodnutie dáva stranám možnosť
odvolať sa proti rozhodnutiu, ako aj možnosť, aby bolo rozhodnutie preskúmané odvolacím orgánom.
Len ak sú vydávané odôvodnené rozhodnutia, môže existovať verejná kontrola výkonu súdnictva.“ (napr.
Suominen v. Fínsko, § 37, 1. júl 2003; Tatishvili v. Rusko, § 58, 22. február 2007).

13. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky: „Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na
jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na
základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a
ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá
základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a
štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 114/08). Súd musí súčasne vychádzať z toho,
že je povinný poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), na ktorú
skutočnosť poukazuje Ústavný súd Slovenskej republike v rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS
174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
„Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (napr. III. ÚS 107/07). Ústavný súd
SR tiež uvádza: „Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej
právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné
následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s
požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru.“ (I. ÚS 33/2012).



„Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. ... Takýto
postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou
každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny.“ (III. ÚS 311/07).

14. Vo svetle uvedeného kasačný súd poznamenáva, že napadnutý rozsudok postráda dostatočne
argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných
ustanovení, pričom argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. V
predmetnej veci sa krajský súd v odôvodnení rozhodnutia venuje zjavne odlišnému predmetu konania, a
to rozhodnutiu o povolení výnimky v zmysle ustanovenia § 67 písm. h) zákona o ochrane prírody a krajiny,
ktoré aj nedôvodne cituje, a nie vydaniu súhlasu na státie plávajúceho zariadenia v zmysle § 68 písm.
w) predmetného zákona. Kasačný súd poukazuje na bod 29/ a body 34/-37/, z ktorých je jednoznačne
zrejmé, že krajský súd sa zmätočne v rámci právneho posúdenia venoval zákonnosti rozhodnutia
o povolení výnimky na vjazd a státie motorových vozidiel v chránenej krajinnej oblasti a prírodnej
rezervácie, ktoré však nie je predmetom tohto konania. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd neustálil
predmet konania a v rámci odôvodnenia sa nevenoval právnemu posúdeniu predmetnej problematiky
a nevysporiadal sa tak ani s námietkami sťažovateľa, čo robí jeho rozhodnutie nepreskúmateľným.
Je povinnosťou súdov uviesť vo svojom rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založili. Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je totiž nepochybne
požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne
vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli
ku konkrétnemu rozhodnutiu.

15.V ďalšom považuje súd na nevyhnutné uviesť, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí
súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností
prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03 <.). Uvedené možno
vzťahovať aj na predmetnú vec, v ktorej v odôvodnení krajského súdu došlo k zjavnému rozporu
právnych argumentov so skutkovými okolnosťami a zároveň absentovali jasné a zrozumiteľné odpovede
na sťažovateľom predložené námietky, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní
dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za
predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 21/2015 zo dňa 20.01.2015).

16. Vo svetle uvedeného, nakoľko odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vychádza zo zrejmého omylu
krajského súdu, popierajúc zmysel a najmä podstatu práva na spravodlivý proces, kasačný súd nemohol
postupovať inak, ako pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu v zmysle § 462 S.s.p.
a vráteniu mu veci na ďalšie konanie. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní ustáliť si predmet
konania, prejednať vec v medziach podanej žaloby, vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie
náležite a presvedčivo odôvodniť v zmysle § 139 ods. 2 S.s.p., pričom krajský rozhodne aj o nároku na
náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 3 S.s.p.

17. Právnym názorom kasačného súdu je krajský súd viazaný (§ 469 S.s.p.).

18. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0 (§ 147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 S. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.