Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/56/2016 z 24. 10. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. októbra 2018, sp. zn. 8Sžo/56/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1015201577.1 Najvyšší súd | 8Sžo/56/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:1015201577.1 | 2018-10-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., § 219 ods. 1 OSP, § 250ja ods. 3 OSP, OSP, § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b81170d1-fc79-48ee-ac11-ccdd406a3761 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015201577.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/56/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201577
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1015201577.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov
senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobkyne: Mgr. G. K., X. XX, X.,
zastúpená: Mgr. Marek Nič, Tajovského 14, Bratislava, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky, Trnavská cesta 52, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti a postupu rozhodnutia
žalovaného č. OLP/6024/2015 zo dňa 15.7.2015, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2S/205/2015-24 zo dňa 2.3.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/205/2015-24 zo dňa
2. marca 2016 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OLP/6024/2015 zo dňa 15.7.2015, ktorým žalovaný
zamietol odvolanie žalobkyne a rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Bratislave
č. OOD/790/2015 zo dňa 24.4.2015, ktorým žalobkyňa bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku
na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej len ,,zákon č. 355/2007 Z.z.“), a ktorým jej za spáchaný
priestupok bola podľa § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. uložená pokuta vo výške 150 € a povinnosť
uhradiť trovy konania vo výške 16 € potvrdil. Spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva
sa mala žalobkyňa dopustiť tým, že nezabezpečila ako zástupca svojho dieťaťa T. K. jej povinné
očkovanie v 3., 5. a 11. mesiaci života proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne,
vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym
ochoreniam, čím porušila § 51 ods. 1 písm. d/ a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. v spojení s § 5 ods.
3 a prílohou č. 2, časť A, bod 1 písm. a/ Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú
podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení Vyhlášky MZ SR č. 544/2011 Z.z.,
súčasne nezabezpečila očkovanie maloletej proti osýpkach, mumsu a ružienke, čím porušila § 5
ods. 3 a prílohu č. 2, časť A, bod 2 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z.z. v znení Vyhlášky MZ SR č.
544/2011 Z.z.. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že priestupkom je zavinené konanie,
ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v zákone
o priestupkoch alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných
právnych predpisov alebo o trestný čin. Priestupky podľa zákona č. 355/2007 Z.z. prejednávajú v
rozsahu svojej pôsobnosti žalovaný a regionálne úrady verejného zdravotníctva. Na priestupky a na
ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis, ktorým je zákon č. 372/1990 Zb.. Z ustanovenia §
51 ods. 1 písm. d/ zákona č. 355/2007 Z.z. vyplýva povinnosť očkovať maloleté deti. Fyzické osoby



sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam povinnému očkovaniu,
pričom v súlade s § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. za plnenie tejto povinnosti zodpovedajú za
maloleté deti ich zástupcovia, a to predovšetkým ich rodičia (matka, otec). Povinné očkovanie nadobúda
svoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych podmienok jeho realizácie. Spôsob vykonávania
očkovania, jeho druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje Vyhláška č. 585/2008
Z.z.. Podzákonný všeobecne záväzný právny predpis, akým je vyhláška ministerstva, sa vydáva na
základe zákonného splnomocnenia a v jeho medziach (čl. 123 Ústavy SR) a príslušný orgán ho
vydáva v rámci svojej pôsobnosti. V kontexte danom preskúmavaným správnym konaním Vyhláška
č. 585/2008 Z.z. upravujúca okrem iného podrobnosti ohľadom pravidelného povinného očkovania,
prípadne preočkovania proti určeným prenosným ochoreniam, nie je v rozpore so zákonom č. 355/2007
Z.z. a k jej vydaniu bolo Ministerstvo zdravotníctva SR, do ktorého kompetencie problematika ochrany,
podpory a rozvoja verejného zdravotníctva nepochybne patrí, uvedeným zákonom zmocnené.

V tejto súvislosti súd poukázal na názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze č. k. PL ÚS
10/2013-146 zo dňa 10.12.2014, podľa ktorého ustanovenie § 62 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z.
spĺňa požiadavky ustanovené Ústavou SR pre splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho
predpisu. Toto ustanovenie legitímnym spôsobom splnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva SR na
vydanie vykonávacieho predpisu upravujúceho podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení.

K námietke žalobkyne týkajúcej sa rozporu povinnosti zabezpečiť povinné očkovanie ustanovenej v
zákone č. 355/2007 Z.z. s Dohovorom uviedol, že táto zákonná povinnosť nie je v rozpore s Dohovorom.
Ústavný súd SR v Náleze č. k. PL ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014 konštatoval, že Dohovor „v čl.
26 ods. 1 ustanovuje, že výkon práv a ochranných ustanovení uvedených v tomto dohovore nebude
podliehať iným obmedzeniam ako tým, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú potrebné v demokratickej
spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia,
alebo ochrany práv a slobôd iných. Povinnosť povinného očkovania je ustanovená v zákone č. 355/2007
Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia), preto je povinnosť podrobiť sa povinnému
očkovaniu v súlade aj s Dohovorom. Ide o obmedzenie práv z dôvodu ochrany verejného zdravia, čo
Dohovor v čl. 26 ods. 1 umožňuje.“.

Poukázal na to, že právna úprava povinného očkovania na zákonnej úrovni v spojení s podzákonným
vykonávacím právnym predpisov však pamätá na zdravotné kontraindikácie dieťaťa, resp. osoby
povinnej podrobiť sa povinnému očkovaniu. V týchto prípadoch ustanovenie § 12 ods. 2 písm. d/ v
spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z. v spojení s § 13 ods. 1 a 2 Vyhlášky č.
585/2008 Z.z. neupravuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, resp. ukladá povinnosť lekára
vykonávajúceho povinné očkovanie zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné známe zdravotné
kontraindikácie. Rovnako nie je možné ustáliť a mať za preukázaný všeobecný negatívny vplyv
očkovania na ľudí. Naopak, aj Ústavný súd SR v Náleze č. k. PL ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014
prezentoval názor o preukázateľnosti pozitívneho vplyvu povinného očkovania na predchádzanie vzniku
a šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní. V prípade
upustenia od povinného očkovania neexistuje porovnateľne účinný spôsob predchádzania vzniku a
šírenia prenosných smrteľných ochorení.

Ústavný súd SR ďalej uviedol, že „...Nemožno teda dospieť k záveru, že povinné očkovanie v zmysle
ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení je v rozpore s Ústavou SR, a preto
návrhu Krajského súdu v Nitre nevyhovel, z čoho vyplýva súladnosť napádaných ustanovení s Ústavou
Slovenskej republiky...“. Súd tiež poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj len ,,ESĽP“) vo veci Solomakhin proti Ukrajine, kde ESĽP konštatoval, že povinné očkovanie
ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť síce predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného
života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú čl. 8 ods. 1 Dohovoru, avšak tento
zásah je v súlade so zákonom. V danom prípade tento zásah sledoval legitímny cieľ ochrany zdravia a
bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

Súd mal za to, že správne orgány v danom prípade dôsledne postupovali v zmysle správneho poriadku
a pri jeho aplikácii vychádzali zo základných zásad konania. Presne zistili aj skutočný stav veci a tento
zodpovedá reálnej skutočnosti. Správne orgány sa nedopustili ani žiadnych procesných pochybení,
ktoré by predstavovali takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.



Objektívne zistili, že došlo k spáchaniu priestupku, že ho spáchala žalobkyňa a riadne odôvodnili
aj sankciu, ktorú jej bolo potrebné ako páchateľke priestupku uložiť. Ani súd po oboznámení sa s
administratívnym spisom nezistil žiadne dôvodné pochybnosti o spáchanom skutku, ktoré by sa mali
vykladať v prospech žalobkyne. Správne orgány riadne objasnili priestupok, t.j. spoľahlivo zistili a ustálili
všetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty priestupku, medzi ktoré patrí aj jeho subjektívna
stránka. Objektívna stránka priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z.z. je naplnená
odmietnutím povinného očkovania zákonným zástupcom dieťaťa, pričom toto odmietnutie predstavuje
existenciu jedinca, ktorý môže ďalej šíriť nebezpečné choroby a ohroziť verejné zdravie.

Súd tiež upriamil pozornosť na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku sp. zn.
2Szd/1/2013 zo dňa 16.4.2013 vyslovil, že „...Najvyšší súd SR sa stotožnil s právnym názorom krajského
súdu, že žalobkyňa tým, že odmietla dať zaočkovať maloletú D., dopustila sa ako zákonný zástupca
dieťaťa podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene
uložil sankciu...“.

Tvrdenie žalobkyne, že jej konanie mali správne orgány kvalifikovať ako konanie, ktoré je v príčinnej
súvislosti s prezumpciami uvedenými v § 2 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., nebolo možné akceptovať.
Súd dospel k záveru, že na odmietnutie žalobkyne dať zaočkovať maloletú dcéru nie je možné aplikovať
uvedené zákonné ustanovenie o krajnej núdzi. Pri krajnej núdzi ustanovenej v § 2 písm. b/ zákona
č. 372/1990 Zb. záujmom chráneným zákonom hrozí určité všeobecné nebezpečenstvo, väčšinou
nemajúce povahu ľudského konania. V tomto prípade musí byť splnená podmienka subsidiarity. Princíp
subsidiarity vyžaduje, aby boli najskôr vyčerpané všetky iné prostriedky na zamedzenie hroziaceho
nebezpečenstva, pri ktorých dôjde k obetovaniu iného chráneného záujmu. Základným znakom krajnej
núdze je chrániť dôležitejší záujem obetovaním záujmu menej závažného. V danom prípade táto
podmienka splnená nebola. Záujem spoločnosti na ochrane verejného zdravia je podľa názoru súdu
záujmom nadradeným záujmu, ktorý žalobkyňa podľa jej tvrdenia chránila.

Ošetrujúca lekárka, ktorá pozná zdravotný stav maloletej, vykonala očkovanie v súlade s § 13 ods. 1
Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. po posúdení jej aktuálneho zdravotného stavu a po zhodnotení možných
dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania podľa písomnej informácie. Ošetrujúca lekárka má
dostatok podkladov na to, aby mohla odborne vyhodnotiť, či u dieťaťa sú kontraindikácie pre daný druh
očkovania alebo nie.

Súd dodal, že žalobkyňa počas správneho konania nevysvetlila, prečo neprivolila k očkovaniu maloletej
dcéry a nepredložila, napriek dostatku času počas správneho konania a uskutočneniu ústneho
pojednávania, žiadne právne relevantné dôkazy o skutočnostiach, ktoré by ju oprávňovali k takému
konaniu a otec maloletej sa k záverom ústneho pojednávania odmietol vyjadriť. Za akceptovateľné
možno v zmysle zákona č. 355/2007 Z.z. považovať len závažné zdravotné alebo iné lekárom
zdôvodnené prípady. Súd zdôraznil, že ani zákonní zástupcovia maloletého dieťaťa nemôžu s poukazom
na svoje presvedčenie porušovať právne povinnosti, ktoré im ukladá zákon v súvislosti s tým, že by
zbavili svoje dieťa práva na ochranu jeho zdravia. Niektorí rodičia maloletých detí majú negatívny postoj
preto, že už nepoznajú tieto choroby a neuvedomujú si možnosť vypuknutia epidémie nerešpektovaním
povinného očkovania. Poukázal na to, že ak sa prestane očkovať, môžu sa ochorenia znovu vracať, a
potom by zvládnutie epidemiologickej situácie bolo oveľa ťažšie. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v
Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť, nakoľko napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobkyne neodôvodňovali jeho zrušenie. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a v konaní neúspešnej žalobkyni právo
na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto
prípade právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku krajského súdu žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie a to z dôvodu,
že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov.
1. Prvostupňový súd nesprávne dospel k záveru, že na odmietnutie žalobkyne dať zaočkovať maloletú
dcéru nie je možné aplikovať uvedené zákonné ustanovenie o krajnej núdzi.
V priestupkovom konaní je na posúdení správneho orgánu, či sa jedná o krajnú núdzu alebo nie. Na
správne právne posúdenie musí mať spoľahlivo zistený skutkový stav. Žalovaný nesprávne právne
posúdil vec, z dôvodu, že nemal dostatočne zistený skutkový stav.



Žalobkyňa už od začiatku priestupkového konania poukazovala na nedodržanie zákonného postupu
ošetrujúcim lekárom pri výkone očkovania. Žalovanému je postup, akým má ošetrujúci lekár pri
výkone očkovania postupovať, známy, keďže aj vo vyjadrení sa k žalobe naň poukázal. Počas
celého priestupkového konania však nijakým spôsobom nezisťoval, či bol tento postup zo strany
ošetrujúceho lekára v tomto prípade dodržaný, s tým, že sa uspokojil s tvrdením, že nie je
kompetentný na posudzovanie správnosti výkonu zdravotnej starostlivosti zo strany ošetrujúceho lekára
pri očkovaní. Aby však žalovaný mohol zodpovedne vylúčiť aplikáciu ustanovení o krajnej núdzi, musel
mať preukázané, že ošetrujúci lekár dodržal zákonný postup pri výkone očkovania. Keďže postup
ošetrujúceho lekára pri očkovaní by mal byť zaznamenaný v zdravotnej dokumentácii maloletej, nemalo
by jeho overenie u ošetrujúceho lekára pre žalovaného predstavovať vážnejší problém a nebol by
odkázaný na ničím nepodložené konštatovanie, že ošetrujúci lekár pozná zdravotný stav dieťaťa a má
dostatok podkladov na vyhodnotenie kontraindikácie. Z postupu žalovaného tiež vyplýva, že svojím
konaním zbavuje zodpovednosti ošetrujúceho lekára za výkon zdravotnej starostlivosti pri očkovaní a
nahrádza ju fikciou znalosti zdravotného stavu. Ak sa žalovaný necíti byť kompetentný na posudzovanie
postupu ošetrujúceho lekára pri výkone očkovania, nie je potom ani oprávnený konštatovať, že ošetrujúci
lekár pozná zdravotný stav dieťaťa a má dostatok podkladov na vyhodnotenie kontraindikácie. V takomto
prípade by mal priestupkové konanie prerušiť a počkať na rozhodnutie o sťažnosti podanej na úrade
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Potom by mohol jednoznačne určiť, či išlo o krajnú núdzu
alebo došlo k spáchaniu priestupku.
Poukázala tiež na to, že rovnako tvrdenie prvostupňového súdu, že záujem jednotlivca je podriadený
záujmu spoločnosti na ochrane verejného zdravia by bolo odôvodnené len v prípade, že by verejné
zdravie bolo ohrozené. Očkovanie dieťaťa, u ktorého by existovala kontraindikácia, ale nebola by
nedbalým prístupom ošetrujúceho lekára zistená, by mohlo bezprostredne ohroziť zdravie a život
dieťaťa. Neočkovanie dieťaťa, ktoré je inak zdravé nepredstavuje pre verejné zdravie bezprostrednú
hrozbu. Takže stotožnenie sa súdu s názormi odbornej verejnosti o nadradených záujmoch spoločnosti
na ochrane verejného zdravia nad záujmom jednotlivca, pripadá do úvahy v prípade priamej hrozby,
ktorú by neočkovanie spôsobilo. Žalobkyňa dáva do pozornosti čl. 2 Dohovoru o ľudských právach
a biomedicíne (ďalej len „Dohovor“), ktorý hovorí „Záujmy a blaho človeka budú mať prednosť pred
výhradným záujmom vedy a spoločnosti.“.
Postoj žalovaného k spôsobilosti rodičov posúdiť potrebu alebo odmietanie očkovania žalovanému
žalobkyňa nijako neupiera, len by rada upozornila na to, že aj odborníci v oblasti medicíny sú len ľudia a
vedia sa rovnako mýliť, a preto by len z titulu väčších znalostí v problematike, nemali mať absolútnu moc
nad oblasťou tak citlivou a jedinečnou ako je zdravie človeka, a to najmä vtedy, ak jediným spôsobom
ich kontroly, je názor ich kolegov.
Priamy dôkaz o účinnosti očkovania ako preventívneho nástroja medicíny k dnešnému dňu neexistuje.
Jediným dôkazom účinnosti očkovania je tvrdenie ľudí, ktorý si tento nástroj medicíny osvojili a tiež
štatistické zníženie výskytu ochorení, proti ktorým sa dnes očkuje. Rovnako dobre ako tento dôkaz
by mohlo obstáť aj tvrdenie, že k štatistickému zníženiu týchto ochorení došlo zlepšenou hygienickou
situáciou a celkovým rozvojom zdravotnej starostlivosti a infraštruktúry. Tento názor však nemá kto z
odborných kruhov podporiť, pretože iný názor ako názor väčšiny sa nepovažuje sa správny.
2. Prvostupňový súd sa nedostatočne vysporiadal s tvrdením žalobkyne o rozpore Dohovoru so zákonom
č. 355/2007 Z.z..
Žalobkyňa ani v správnom konaní ani v podanej žalobe nijakým spôsobom nespochybňovala
obmedzenia uvedené v čl. 26 ods. 1 Dohovoru. Žalobkyňa spochybnila nesprávnu interpretáciu
Dohovoru zákonodarcom pri tvorbe zákona č. 355/2007 Z.z., keď si ochranu verejného zdravia ako
jedného z dôvodov na obmedzenie práv a ochranných ustanovení zahrnutých v Dohovore, vyložil
extenzívne. Dôvodová správa k Dohovoru, ktorá poskytuje najpresnejší výklad Dohovoru v odseku 150,
ktorý podáva výklad k článku 26 Dohovoru hovorí: ,,Povinná izolácia pacienta so závažnou infekčnou
chorobou, ak je to potrebné, je typickým prípadom výnimky z dôvodu ochrany verejného zdravia.“.
Podľa tohto vysvetlenia by sa teda obmedzenia ustanovené v článku 26 Dohovoru, nemali vzťahovať
na očkovanie zdravého dieťaťa v rámci plošnej preventívnej starostlivosti, tak ako to umožňuje zákon č.
355/2007 Z.z., ale len prípadov, v ktorých je verejné zdravie bezprostredne ohrozené. K tejto skutočnosti,
ktorú žalobkyňa uviedla už v správnom konaní, sa nevyjadril ani správny orgán, ani prvostupňový súd.
Navyše argumentácia rozhodovacou činnosťou ESĽP vo veci Solomakhin proti Ukrajine iba podporuje
fakt, že obmedzenie stanovené čl. 26 Dohovoru je možné aplikovať iba pri bezprostrednom ohrození
verejného zdravia, keďže v čase keď sa Solomakhin dal očkovať bola v regióne, kde mal bydlisko
epidémia záškrtu.



3. Judikatúra a niektoré závery prvostupňového súdu, o ktoré sa rozsudok opiera, nijako nesúvisia s
dôvodmi žaloby.
Žalobkyňa považuje minimálne za hodnú zamyslenia skutočnosť, že v dnešnej dobe, keď je v rámci
Európskej únie voľný pohyb obyvateľstva sa v značnej časti štátov Európskej únie očkuje dobrovoľne.
Z toho vychádza potom nesporný fakt, že tvrdenie o kolektívnej imunite by obstálo len v prípade, keby
drvivá väčšina osôb, s ktorými očkovaný jedinec príde do styku boli rovnako ako on zaočkovaná. Navyše
očkovanie ako preventívny spôsob predchádzaniu prenosných chorôb neznamená automaticky, že sa
očkovaný jedinec nenakazí chorobou proti, ktorej je očkovaný, ani to, že bude voči nej imúnny. Očkovanie
len zvyšuje pravdepodobnosť, že si vytvorí protilátky, ktoré sa však u človeka môžu vyvinúť aj bez
očkovania. Keďže v susednom Rakúsku, kde najmä v pohraničnej oblasti má trvalý pobyt je očkovanie
dobrovoľné a veľká časť rakúskych občanov nie je preočkovaná, je naivné podmieňovať povinnosť sa
dať očkovať z dôvodu vytvorenia kolektívnej imunity.
Prvostupňový súd konštatoval, že žalobkyňa počas celého správneho konania nevysvetlila dôvody,
prečo neprivolila k očkovaniu a prečo nepredložila právne relevantné dôkazy, ktoré by ju k tomu
oprávňovali.
Žalobkyňa od samého počiatku správneho konania ako dôvod odmietnutia očkovania uvádzala, že
ošetrujúci lekár nedodržal postup, akým má ošetrujúci lekár v zmysle platných právnych predpisov
pri očkovaní postupovať. Pri ústnom pojednávaní v rámci priestupkového konania otec maloletej
upozorňoval na túto skutočnosť správny orgán, bol však odkázaný na Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, s tým, že správny orgán nemá kompetenciu na posudzovanie výkonu zdravotnej
starostlivosti ošetrujúcim lekárom. Keďže žalobkyňa je presvedčená že v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/
Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. je žalovaný povinný kontrolovať postup ošetrujúceho lekára pri očkovaní,
nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného prezentovaného na pojednávaní na prvostupňovom súde, že
ustanovenie § 14 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. sa týka len kontroly už zaočkovaných osôb
a že v prípade odmietnutia očkovania žalovaný nemá kompetenciu na kontrolu postupu ošetrujúceho
lekára. S týmto tvrdením sa žalobkyňa nemôže stotožniť, keďže v spomínanom ustanovení § 14 ods.
1 v písm. g/ Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. má žalovaný povinnosť sledovať počet odmietnutí povinného
očkovania. Z toho logicky vyplýva, že uvedené ustanovenie pod pojmom „kontrola očkovania“ myslí
očkovanie ako proces a nie samotný výkon očkovania.
Prvostupňový súd ďalej v rozsudku uvádza, že ošetrujúca lekárka, ktorá pozná zdravotný stav maloletej,
vykonala očkovanie v súlade s § 13 ods. 1 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. po posúdení jej aktuálneho
zdravotného stavu a po zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania podľa
písomnej informácie a má dostatok podkladov na to, aby mohla odborne vyhodnotiť, či u dieťaťa sú
kontraindikácie pre daný druh očkovania alebo nie.
Stanovisko prvostupňového súdu v tejto časti vyznieva prinajmenšom zmätočne, keďže neskôr v
odôvodnení rozsudku uvádza prvostupňový súd, že „...treba vychádzať z toho, že najviac informácií
ohľadne zdravotného stavu dieťaťa vedia jeho rodičia a ošetrujúca lekárka, ktorí musia zodpovedne tieto
informácie vyhodnotiť.“.
Prvostupňový súd v rozsudku poukazuje na názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze č. k. PL
ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014. Žalobkyňa uviedla, že nikdy nespochybňovala súlad zákona
č. 355/2007 Z.z. s Ústavou SR, preto poukazovanie na tento názor Ústavného súdu SR žalobkyňa
nepovažuje za vecné, ale za vykonštruovaný argument, ktorý svojím významom s prejednávanou vecou
nesúvisí. Prvostupňový súd tiež v rozsudku upriamuje pozornosť na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 2Szd/1/2013 zo dňa 16.4.2013 vyslovil, že „...Najvyšší súd SR sa
stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že žalobkyňa tým, že odmietla dať zaočkovať maloletú
D., dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa podľa 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z.
priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene uložil sankciu.“. Žalobkyňa nevidí dôvod poukazovať na
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v tejto veci, keďže citovaný rozsudok sa týkal odmietnutia
očkovania z dôvodu presvedčenia zákonného zástupcu dieťaťa. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd
zmenil rozsudok krajského súdu, zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie
konanie.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný písomným podaním, v ktorom uviedol, že zotrváva na svojich
vyjadreniach a žiadal podané odvolanie žalobkyne zo dňa 15.4.2015 v plnom rozsahu zamietnuť a
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: 2S/205/2015-24 zo dňa 2.3.2016 v plnom rozsahu
potvrdiť.



Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) ako súd odvolací (§
246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, a konanie,
ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní žalobkyne a dospel k záveru, že tomuto odvolaniu nemožno priznať
úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety
prvej OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 25.10.2018 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 OSP).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný
na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta OSP). Preto v správnom súdnictve
súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§
250i ods. 1 veta druhá OSP). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového
ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu
dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s
prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívnych spisov správnych orgánov oboch stupňov a
súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod
na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú
dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom
rozsahu. S poukazom na uvedené potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny (§ 219 ods. 1 a 2 OSP).

V prvom rade odvolací súd zhodne s krajským súdom poukazuje na právny názor vyslovený
Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze č. k. PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014, a
to: „V prípade právnej úpravy povinného očkovania je samotná povinnosť podrobiť sa povinnému
očkovaniu uložená všetkým fyzickým osobám v § 51 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia, teda zákonom. Podzákonný predpis - vyhláška upravujúca prevenciu



a kontrolu prenosných ochorení - je vydaný na základe zákonného splnomocnenia v § 62 písm.
a/ uvedeného zákona, ktoré je dostatočne presné a určité a ústavne akceptovateľným spôsobom
splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na vydanie podzákonného vykonávacieho právneho predpisu
v konkrétnej oblasti. Avšak tento podzákonný predpis už neustanovuje povinnosť podrobiť sa povinnému
očkovaniu, ale len konkretizuje problematiku upravenú v podstatných rysoch samotným zákonom.
Právna úprava povinného očkovania na zákonnej úrovni v spojení s podzákonným vykonávacím
právnym predpisov pamätá aj na zdravotné kontraindikácie dieťaťa (resp. osoby povinnej podrobiť sa
povinnému očkovaniu). V týchto prípadoch § 12 ods. 2 písm. d/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o
ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu
a kontrolu prenosných ochorení neupravuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, resp. ukladá
povinnosť lekára vykonávajúceho povinné očkovanie zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné
známe zdravotné kontraindikácie. Rovnako nie je možné ustáliť a mať za preukázaný všeobecný
negatívny vplyv očkovania na ľudí. Naopak, je preukázaný pozitívny vplyv povinného očkovania na
predchádzanie vzniku a šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých
kiahní. Čo sa týka bezpečnosti očkovacích látok pre zdravie ľudí, ich neškodnosti a predchádzania
nežiaducich účinkov liekov, nad uvedeným drží ochrannú ruku štát v podobe úpravy štátnej kontroly
liečiv prostredníctvom Štátneho ústavu na kontrolu liečiv v zmysle zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch
a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V týchto intenciách je potrebné ustáliť, že aj povinné očkovanie (a očkovanie ako také) je zásahom
do integrity človeka. Avšak účelom a dôsledkom povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu nie je
ukončenie života alebo priama hrozba jeho ukončenia, ale naopak, účelom je život chrániť a predchádzať
vzniku a šíreniu prenosných a smrteľných ochorení. Pri dodržaní právom predpísaných zdravotníckych
postupov a zohľadnení zdravotných kontraindikácií očkovanej osoby nie je následkom povinného
očkovania ohrozenie života, ale naopak, jeho ochrana.“.

Okrem uvedeného najvyšší súd dodáva, že právo na rešpektovanie súkromného života nemožno
považovať za právo absolútne, a preto zásah do tohto práva automaticky neznamená aj porušenie tohto
práva. Fyzická integrita človeka je obsiahnutá v koncepte ,,súkromného života“, pričom povinný lekársky
zásah, ak je čo i len minimálnej dôležitosti, činí zásah do tohto práva. Povinné očkovanie potom ako
nedobrovoľná lekárska starostlivosť rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného života,
ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ľudských právach. Takýto zásah neznamená automaticky porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so
zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (čl. 8
ods. 2 Dohovoru).

K odvolacej námietke žalobkyne v predmetnej veci použiť ustanovenia o krajnej núdzi v zmysle § 2 písm.
b/ zákona č. 372/1990 Zb. odvolací súd udáva, že tejto sa venoval aj prvostupňový súd, odvolací súd
poukazuje na to, že v tejto odvolacej námietke je zahrnutá aj odvolacia námietka nedodržania zákonného
postupu ošetrujúcej lekárky pri výkone očkovania. K tejto je potrebné poukázať na to, že neobstojí
námietka žalobkyne, že postup ošetrujúcej lekárky pri očkovaní by mal byť zaznamenaný v zdravotnej
dokumentácii, nie je možné tento postup ani v zásade preskúmať nakoľko k očkovaniu maloletého
dieťaťa vôbec nedošlo, za čo bola žalobkyňa potrestaná v priestupkovom konaní. Zo zdravotnej
dokumentácie nesporne vyplýva, že žalobkyňa ako matka dieťaťa odmietla základné očkovanie dieťaťa.
V tomto smere sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje s názorom žalovaného že, pokiaľ
má žalobkyňa za to, že jej maloletému dieťaťu nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť riadne a
správne, resp. že aj iné rozhodnutia ošetrujúcej lekárky, ktoré súvisia s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti sú nesprávne, má právo požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o nápravu a ak
poskytovateľ takémuto podnetu nevyhovie, potom má právo požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou o vykonanie dohľadu. Samotná žalobkyňa v rámci odvolania proti prvostupňovému
rozhodnutiu správneho orgánu však na druhej strane tvrdí, že maloletá bola odvážená, odmeraná a
vizuálne prešetrená, následne ošetrujúca lekárka kládla žalobkyni rôzne otázky ohľadom zdravotného
stavu a vývoja maloletej. Následne bolo zo strany ošetrujúcej lekárky navrhnuté zaočkovanie maloletej,
ktoré žalobkyňa odmietla, čo potvrdila svojim podpisom v zdravotnej dokumentácii.

Stav krajnej núdze je definovaný v zákone o priestupkoch č. 372/1990 Zb. (§ 2 písm. b/ zákona č.
372/1990 Zb.), podľa ktorého priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo
priamo hroziace záujmu chráneného zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako
závažný následok ako ten, ktorý hrozil a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť



inak. S uvedeným sa riadne vysporiadal prvostupňový súd, a preto v konečnom dôsledku je aj táto
odvolacia námietka žalobkyne bezdôvodná.

Aj odvolacia námietka žalobkyne o nedostatočnom vysporiadaní sa s tvrdením žalobkyne o rozpore
Dohovoru so zákonom č. 355/2007 Z.z. je bezdôvodná. Prvostupňový súd sa riadnym spôsobom s touto
námietkou vysporiadal, konštatoval, že povinnosť očkovať ustanovená v zákone č. 355/2007 Z.z. nie je
v rozpore s týmto Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne, pričom poukázal aj na rozhodnutie
Ústavného súdu SR v Náleze č. k. PL ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014. Ako úplne irelevantnú
odvolací súd vyhodnotil námietku nesprávnej interpretácie predmetného Dohovoru zákonodarcom pri
tvorbe zákona č. 355/2007 Z.z..

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, že orgány verejného zdravotníctva majú aplikovať aj v
predmetnej veci ust. § 14 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. odvolací súd poukazuje na to, že z
ust. § 14 ods. 1 Vyhlášky č. 585/2008 Z.z. vyplýva, že ide o kontrolu, ktorá sa vykonáva po vykonanom
očkovaní. Keďže žalobkyňa odmietla dať svoje dieťa očkovať, preto poukaz na uvedené ustanovenie
vyhlášky je podľa názoru odvolacieho súdu bezpredmetný.

Odvolací súd v predmetnej veci tiež poukazuje na to, že v problematike povinného očkovania je
možné uzavrieť, že existuje konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to,
ide o rozhodnutia : sp. zn. 8Sžo/38/2016 zo dňa 26.4.2018, 2Sžo/209/2015 zo dňa 11.12.2017,
8Sžo/181/2015 zo dňa 29.9.2016, 1Szd/1/2013 zo dňa 30.6.2015 napokon aj 2Szd/1/2013. Z
posledného rozhodnutia vyplýva právna veta, že ,,právo na rešpektovanie súkromného života (čl.
8 ods. 1 Dohovoru) nemožno považovať za absolútne. Fyzická integrita človeka je obsiahnutá v
koncepte ,,súkromného života“, pričom povinný lekársky zásah ak je čo i len minimálnej dôležitosti
činí zásah do tohto práva. Povinné očkovanie potom ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť rovnako
činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu
integritu garantovanú čl. 8 ods. 1 Dohovoru. Takýto zásah preto neznamená automaticky porušenie
práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný
v demokratickej spoločnosti (čl. 8 ods. 2 Dohovoru)“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pre úplnosť veci dovoľuje si poukázať aj na rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva zo Štrasburgu zo dňa 15.3.2012 vo veci Sergej Dmitrijevič Solomakhin proti
Ukrajine (Sťažnosť č. 24429/03), v ktorej veci sa ESĽP zaoberal i obdobnými problematickými otázkami,
ktoré sú predmetom tohto konania.

V odseku 28. spomínaného rozsudku ESĽP sa uvádza, že „Odvolávajúc sa na článok 2 Dohovoru,
sťažovateľ sa sťažoval na ujmu na zdraví, ktorú mal utrpieť v dôsledku údajnej nevhodnej lekárskej
starostlivosti. Konkrétne sa sťažoval, že výsledkom očkovania zo dňa 28. novembra 1998 boli viaceré
chronické ochorenia. (...) Článok 8 Dohovoru, ktorý je relevantným právnym predpisom a ktorý znie
nasledovne:
“1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného (...) života (...)
2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade
so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej
bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany
zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“
ESĽP v rozsudku uvádza, že „povinný lekársky zásah, ak je čo i len minimálnej dôležitosti, činí zásah do
tohto práva [právo na rešpektovanie súkromného života garantované článok 8 Dohovoru] (...). Povinné
očkovanie - ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť - rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie
súkromného života.“ Z rozsudku ESĽP je teda jednoducho čitateľné, že obe procesné strany sa zhodujú,
že k zásahu do tohto práva došlo.

Vzhľadom na uvedený podstatný obsah rozsudku ESĽP podľa právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky je nesmierne dôležité zdôrazniť, že právo na rešpektovanie súkromného života
(článok 8 ods. 1 Dohovoru) nemožno považovať za právo absolútne a preto zásah do tohto práva
automaticky neznamená aj porušenie tohto práva. ESĽP štandardne skúma nasledujúce tri kritériá pri
posudzovaní, či je zásah porušením práva: 1) či bol zásah vykonaný v súlade so zákonom, 2) či sledoval
legitímny cieľ a 3) či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.



Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z rozsudku vo veci Solmakhin proti
Ukrajine možno vyvodiť v súvislosti s povinným očkovaním maloletých detí záver, že právo na
rešpektovanie súkromného života (článok 8 ods. 1 Dohovoru ) nemožno považovať za absolútne.
Fyzická integrita človeka je obsiahnutá v koncepte ,,súkromného života“, pričom povinný lekársky
zásah, ak je čo i len minimálnej dôležitosti, činí zásah do tohto práva. Povinné očkovanie potom ako
nedobrovoľná lekárska starostlivosť rovnako činí zásah do práva na rešpektovanie súkromného života,
ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru. Takýto
zásah preto neznamená automaticky porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje
legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru ).

V odseku 35 rozsudku ESĽP explicitne konštatuje, že „tento zásah [vo veci Solomakhin] bol jasne
v súlade so zákonom a sledoval legitímny cieľ ochrany zdravia“, pričom v nasledujúcich odsekoch
rozsudku Súd dospel k záveru, po posúdení relevantných okolností a faktov, že tento zásah bol
nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
Predtým ako Štrasburský súd dospel ku všeobecnejšiemu záveru, sudcovia starostlivo posudzovali, či
„lekársky zásah nebude sťažovateľovi na ujmu do takej miery, že by narušil rovnováhu záujmov medzi
sťažovateľovou osobnou integritou a verejným záujmom ochrany zdravia obyvateľstva (...).“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade, vzhľadom na obsah a na právne závery vyplývajúce
z rozsudku ESĽP vo veci Solomakhin proti Ukrajine, zdôrazňuje, že postupom ukrajinských súdov došlo
vo vzťahu k sťažovateľovi Solomakhinovi iba k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý hovorí o
práve na spravodlivé súdne konanie a nie aj k porušeniu článku 8 Dohovoru, ktorý hovorí o práve na
rešpektovanie súkromného a rodinného života. Teda suma 2400 € bola priznaná rodine sťažovateľa za
prieťahy v súdnych konaniach, ku ktorým došlo postupom ukrajinských súdov, teda za porušenie článku
6 ods. 1 Dohovoru. Spravodlivé zadosťučinenie, o ktoré sťažovateľ žiadal za údajné porušenie článku 8
Dohovoru, Súd, pochopiteľne, odmietol priznať, keďže dospel k záveru, že k žiadnemu porušeniu článku
8 Dohovoru nedošlo.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti za daného skutkového a právneho stavu veci sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že žalobkyňa tým, že odmietla dať
zaočkovať mal. Lesiu, dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č.
355/2007 Z.z. priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene uložil sankciu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti za daného skutkového a právneho stavu sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky stotožnil s právnym názorom krajského súdu, tým, že žalobkyňa odmietla dať zaočkovať svoje
maloleté dieťa, dopustila sa tak ako zákonný zástupca dieťaťa podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 355/2007 Z.z. priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene sankciu uložil. Keďže podľa názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby
žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného nerozhodol svojvoľne, a keďže Najvyšší
súd Slovenskej republiky nezistil dôvod na zmenu ani na zrušenie napadnutého rozsudku považujúc
tento za správny, nie len jeho výrok ale aj jeho odôvodnenie, ktoré je logické, jasné a zrozumiteľné a
nezistil žiadny rozpor s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku ani Správnym poriadkom a ani
ustanoveniami zákona, ktoré boli v prejednanej priestupkovej veci aplikované, preto rozsudok Krajského
súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol pri aplikácii § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP v
spojení s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní neúspešnej žalobkyni
náhradu trov konania nepriznal a žalovanému náhrada trov konania neprináleží.

Odvolací súd v danej veci postupoval podľa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pri aplikácii
ust. § 492 ods. 2 SSP.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.