Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/64/2016 z 22. 5. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. mája 2018, sp. zn. 2Sžo/64/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:1014202002.1
Najvyšší súd | 2Sžo/64/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:1014202002.1 | 2018-05-22 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z., zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/847cd0d5-6cd0-4f9b-9b83-fdf7fc71ff5f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014202002.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžo/64/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014202002
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1014202002.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej
a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: Rozhlas
a televízia Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanej:
Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Palisády 36, 811 09 Bratislava o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej č. RO/002/2014 zo dňa 26. augusta 2014 o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/259/2014-45 zo dňa 7. apríla 2016 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/259/2014-45
zo dňa 7. apríla 2016  p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 1S/259/2014-45 zo dňa 07.04.2016 Krajský súd v Bratislave zamietol
podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia a následne zrušenia rozhodnutia žalovanej č. RO/002/2014 zo dňa
26.08.2014, vydaného v správnom konaní vedenom pod č. 412/SKO/2014.

Žalovaná ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z.
z. o vysielaní a retransmisii (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.") rozhodla, že žalobca porušil povinnosť
ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 10.02.2014 v čase cca o
12:00 hod. odvysielal v rámci rozhlasovej programovej služby Rádio Slovensko v programe Rádiožurnál
príspevok „Prezident Gašparovič udeľoval vyznamenania", v ktorom jednostranné informácie o
vyznamenaných osobnostiach neboli objektivizované sprostredkovaním ich vyjadrenia alebo iným
spôsobom, a v ktorom boli odvysielané hodnotiace komentáre týkajúce sa dotknutých osôb, ktoré neboli
oddelené od informácií spravodajského charakteru, čím nebola zabezpečená objektívnosť a nestrannosť
predmetného programu, za čo žalobcovi bola uložená podľa ust. § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 308/2000
Z. z. sankcia - odvysielať oznam o porušení zákona.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovanej
nedošlo k porušeniu zákona. Podľa názoru krajského súdu bolo dostatočným spôsobom preukázané,
že žalobca dňa 10.02.2014 v čase cca o 12:00 hod. odvysielal v rámci rozhlasovej programovej
služby Rádio Slovensko program Rádiožurnál, konkrétne príspevok „Prezident Gašparovič udeľoval
vyznamenania", ktorým došlo k porušeniu povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť
spravodajského programu. Krajský súd bol názoru, že žalovaná predmetný príspevok posúdila správne
vo všetkých jeho dôsledkoch a súvislostiach. Podľa krajského súdu dotknutými stranami príspevku nebol
iba prezident SR, ale aj jednotliví vymenovaní laureáti.



Krajský súd sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že v danom prípade bola zachovaná objektivita
a nestrannosť odvysielaných informácií vzhľadom k tomu, že dotknutou stranou v tomto prípade bol len
prezident SR a nie laureáti na udelenie vyznamenania a tento, resp. jeho hovorca dostal priestor na
poskytnutie vysvetlenia. Podľa názoru krajského súdu zo záznamu o odvysielanej relácii bolo nesporné
zistenie, že dotknutými osobami v tomto prípade boli jednoznačne aj spomenutí laureáti, to znamená,
že reakcia hovorcu prezidenta SR bola bez ohľadu na jej rozsah z tohto pohľadu irelevantná. Zo zápisu
o odvysielanej relácii bolo nesporné, že žalobca bez ďalšieho vysvetlenia a bez akejkoľvek snahy o
vyváženie načrtnutých obvinení označil dotknuté osoby - laureátov ako osoby kontroverzné, resp. osoby
s pochybnou minulosťou. Práve táto skutočnosť viedla podľa krajského súdu k porušeniu povinnosti
zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu. Skutočnosť, že predmetný príspevok
bol primárne zameraný na inú tému nemohol byť podľa názoru krajského súdu dostatočným dôvodom na
to, aby vysielateľ prezentoval nevyvážené tvrdenia o konkrétnych osobách, ktoré nedostali vo vysielaní
svoj priestor. Podľa krajského súdu išlo zo strany žalobcu o odvysielanie subjektívnych hodnotiacich
komentárov, ktoré sa dotkli uvedených fyzických osôb bez toho, aby tieto osoby mohli v danom prípade
k týmto tvrdeniam zaujať svoje stanovisko.

Podľa názoru krajského súdu, v danom prípade nebolo vysielateľovi vytknuté a bránené, aby slobodne
formuloval obsah príspevku, ale aby dali priestor na vyjadrenie i druhej, dotknutej strane. Išlo o
vitálnu zásadu objektívnosti, ktorej narušenie mohlo byť v budúcnosti vysielateľmi zneužité. Krajský
súd rozhodnutie žalovanej považoval za súladné so zákonom, so všeobecnými právnymi zásadami,
s Ústavou SR i s Dohovorom ESĽP. Zdôraznil, že uloženú sankciu považuje za primeranú, plniacu
prospektívny účinok.

Krajský súd ďalej uviedol, že v prípade absencie vyjadrenia, stanoviska dotknutého subjektu, bol
žalobca povinný zabezpečiť vyváženosť a objektívnosť sprostredkúvaných informácii tak, aby si divák
mohol vytvoriť vlastný názor, pretože táto povinnosť vyplývala žalobcovi priamo zo zákona. Na obsah
spravodajských a politickopublicistických programov sa kladú vyššie kvalitatívne nároky, ktoré spočívajú
najmä v objektívnosti a nestrannosti odvysielaných informácií.

K námietke žalobcu, že zo strany žalovanej bolo porušené jeho právo zaručujúce slobodu prejavu
krajský súd nemohol súhlasiť. Žalobca ako vysielateľ mal právo vysielať informácie, avšak žalobca ako
vysielateľ nemohol poskytovať akékoľvek informácie. Napadnutým rozhodnutím nedošlo podľa názoru
krajského súdu k obmedzeniu slobody prejavu. Žalovaná nesankcionovala žalobcu za odvysielanie
istých informácií, ale sankcionovala ho za to, že nezabezpečil sprostredkovanie vyjadrenia druhej strany,
čiže odvysielal netransparentné informácie. Povinnosť, ktorou sa má právo verejnosti na pluralitné
informácie v spravodajských programoch naplniť, je vyjadrená § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000
Z. z, ako povinnosť informovať objektívne a nestranne, cieľom tohto ustanovenia je ochrana diváka, ktorý
má právo na objektívne a nestranné informácie. V preskúmavanej veci však žalobca informácie potrebné
na zachovanie objektívnosti príspevku, verejnosti nesprostredkoval, čím podľa názoru krajského súdu
zasiahol do jej práva na informácie, teda dôvodom obmedzenia bolo zachovanie práva verejnosti na
informácie.

Žalobca podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že krajský súd sa
v plnom rozsahu priklonil k argumentácii žalovanej, ktorá podľa žalobcu v prísne formalistickom
duchu vyhodnotila za dotknuté osoby príspevku nielen prezidenta W., ale aj laureátov predmetných
vyznamenaní. Žalobca poukázal na skutočnosť, že odôvodnenie žalovanej, ako aj krajského súdu
bolo pozoruhodne stručné, pričom ho bolo možné zúžiť na tvrdenie, cit.: ...žalobca vo svojom
príspevku bez ďalšieho a bez snahy o vyváženie, či objasnenie načrtnutých obvinení označil dotknuté
osoby ako kontroverzné, resp. osoby s pochybnou minulosťou". Žalobca ďalej uviedol, že napriek
tomu, že argumentáciu o prílišnom formalizme opakovane namietal, žalovaná ani krajský súd sa
vo svojich rozhodnutiach nijakým spôsobom nevysporiadali so žalobcovými námietkami. Uviedol, že
pri predmetných osobách boli podané pravdivé a dlhodobo známe informácie, ktoré iba pomenúvali
objektívne existujúce skutočnosti. Žalobca namietal, že žalovaná a krajský súd sa cit.: „opakovane
dopustili neprípustného zjednodušovania a zovšeobecňovania pri posudzovaní predmetného príspevku,
nakoľko odvysielané vyjadrenia neanalyzovali individuálne vo vzťahu ku každému laureátovi a zároveň
k objektívnej skutočnosti príp. okolnostiam, ktoré sa k tomuto laureátovi vzťahujú."



Žalobca v námietke č. 2 v odvolaní uviedol, že všeobecnosť argumentácie zákonite znižuje jej
presvedčivosť, pričom uvádza, že sa nedozvedel cit.: „uvedenie akých skutočností vo vzťahu ku osobám
označovaným za kontroverzné je ešte prípustné a aké vyjadrenia už musia byť „objektivizované" napr.
poskytnutím priestoru na vyjadrenie".

Následne žalobca v námietke č. 3 poukázal na pochybenie žalovanej a krajského súdu a to s
prihliadnutím na súčasný geopolitický vývoj tak vo svete/ Európe ako aj na Slovensku. Podľa
názoru žalobcu cit.: „RVR a KS BA jednoducho nemôžu úplne rezignovať na materiálnu stránku
svojho odôvodnenia, v tomto prípade uvedenie, ktoré vyjadrenia a za akého dôvodu predstavovali
subjektívne obvinenia a teda je takéto vyjadrenia potrebné objektivizovať. Uvedené je potrebné posúdiť
predovšetkým vo vzťahu k tomu, čo majú predmetné vyjadrenia vo vzťahu k danej osobe ilustrovať."
Žalobca doplnil tvrdenie cit.: „že nesporuje právomoc RVR príp. KS BA dospieť k záveru, že v určitých
prípadoch môže byť skutočným motívom vysielateľa pomocou „ilustračných" vyjadrení dehonestovať
určité osoby, ktoré ani nie sú v danom príspevku explicitne konkretizované. Na takýto záver je však
potrebná podrobná a logická argumentácia, založená na objektívnych skutočnostiach".

Žalobca sa v námietke č. 4 odvoláva na to, že s ohľadom na zameranie príspevku, ktorým bolo
udeľovanie vyznamenaní prezidentom SR, bol dotknutou stranou príspevku výlučne prezident SR, a to
na príklade prípadu, ktorý by preukázal skutočný motív dehonestovať určité osoby.

Žalobca v námietke č. 5 opätovne argumentuje, cit.: „že ani jeden z orgánov neuviedol, ktoré skutočnosti
(prípadne konkrétne vyjadrenie) a za akého dôvodu prekročilo prípustnú mieru informovania resp.
ilustrovania skutočnosti, že niektoré rozhodnutia prezidenta SR o udelení vyznamenania vzbudzujú
pochybnosti".

Žalobca v odvolaní ďalej vytýkal žalovanej a krajskému súdu implicitné zakazovanie, prípadne minimálne
výrazné sťaženie kladenia legitímnych otázok v prípadoch témy verejného záujmu. V námietke č. 6
poukazuje žalobca na to, že realita je taká, že požiadavkou na oslovenie dotknutých osôb „obmedzujú"
resp. kladú vysielateľovi ďalšie prekážky pri tvorbe a vysielaní obdobných príspevkov. Štátna moc núti
žalobcu modifikovať rozhodnutie o spôsobe spracovania príspevku, a to pod hrozbou sankcie.

V námietke č. 7 poukázal žalobca na skutočnosť, že krajský súd nesprávne posúdil námietku žalobcu
o tom, že žalovaná pri udeľovaní sankcie prihliadala na právne postavenie žalobcu cit.: „ktorý je
jediný vysielateľom na základe zákona v Slovenskej republike, v prípade ktorého je neobjektívne a
jednostranné spravodajstvo vnímané zvlášť citlivo" a to napriek skutočnosti, že zákon nerobí v prípade
povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť.

Žalobca v odvolaní (námietka č. 8) poukázal, že v konaní došlo k takej vade, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Krajský súd mal podľa § 250j ods. 3 OSP rozhodnutie žalovanej zrušiť a
konanie zastaviť, nakoľko žalovaná pri vydávaní rozhodnutia prekročila svoje právomoci zadefinované
Ústavou SR a napadnuté rozhodnutie tak bolo vydané správnym orgánom, ktorý na jeho vydanie nebol
oprávnený.

Žalobca v námietke č. 9 uviedol genézu historického vývoja požiadavky na objektívnosť a nestrannosť
spravodajských a politicko-publicistických programov v slovenskom právnom poriadku, a to priamo v
súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR č. II ÚS 307/2014-45. Žalobca sa vyjadril k dôvodu legitímnosti
obmedzenia slobody prejavu žalovanou.

Žalobcova námietka č. 10 argumentuje „plochosť" argumentov žalovanej a jej záverom, že závažné
obvinenia odvysielané v príspevku museli byť vykompenzované stanoviskom spomenutých osôb.
Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu č. k. 1S/259/2014 zo dňa 07.04.2016 a to
tak, že zruší rozhodnutie žalovanej a konanie zastaví, nakoľko rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol
podľa zákona oprávnený alebo aby zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie žalovanej
a vec vráti na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy konania.

K podanému odvolaniu žalobcu sa žalovaná vyjadrila nasledovne:



K námietke č. 1 žalovaná uviedla, že sa s ňou vysporiadala vo svojom rozhodnutí na stranách 5 a 7, ako aj
vyjadrení k žalobe na strane 4, v odsekoch jeden a dva, kde priamo na príkladoch uviedla, prečo pokladá
odvysielané hodnotiace komentáre za také, ktorými sa autori v rámci predmetného spravodajského
príspevku dotkli konkrétne uvedených fyzických osôb.

K námietke č. 2 sa odkazuje na svoje rozhodnutie na stranách 4 až 5, kde jasne uviedla, ktoré
vyjadrenia vo vzťahu ku konkrétnym osobám si vyžadovali objektivizáciu. Žalovaná mala za to, že sa v
tejto časti náležite vysporiadala so všetkými relevantnými právnymi skutočnosťami a svoje rozhodnutie
zrozumiteľne vysvetlila.
Námietku č. 3 o geopolitickom vývoji považovala žalovaná vo vzťahu k predmetu správneho konania,
ktorý sa riadil právnymi predpismi Slovenskej republiky za irelevantný. K ďalšiemu argumentu o úplnom
rezignovaní na materiálnu stránku odôvodnenia žalovaná konštatovala, že sa náležite vysporiadala so
všetkými relevantnými právnymi skutočnosťami a svoje rozhodnutie zrozumiteľne odôvodnila.

K námietke č. 4 sa žalovaná vo svojom rozhodnutí vysporiadala a jasne špecifikovala, akým spôsobom
došlo k porušeniu povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť v rámci posudzovaného príspevku.
Podľa žalovanej boli dotknutými osobami aj spomenutí laureáti na štátne vyznamenanie.

K námietke č. 5 žalovaná uviedla, že nesankciovala žalobcu za legitímnosť dopytovania sa prezidenta
SR na jeho rozhodnutia o udelení vyznamenaní, ani za odvysielanie istých informácií. Žalovaná
posúdila ako neprípustné, že na základe „objektívnych skutočností" žalobca bez ďalšieho vysvetlenia
a bez akejkoľvek snahy o vyváženie, či objasnenie načrtnutých obvinení označil dotknuté osoby ako
kontroverzné.

V námietke č. 6 žalovaná poukázala na skutočnosť, že žiadnym spôsobom nezasiahla do redakčnej
nezávislosti žalobcu. Jedinou rozhodujúcou a relevantnou skutočnosťou pri konštatovaní porušenia
zákonnej povinnosti v tomto prípade bolo, že žalobca nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť
príspevku nijakým z možných spôsobov a objektívne neoddelil hodnotiace komentáre od informácií
spravodajského charakteru. Žalovaná nepopierala v konaní verejný záujem na odvysielaní informácií,
a tým jasne uviedla, že v programe nebola zabezpečená nestrannosť, žiadnym spôsobom nadmieru
stanovenú zákonom nesťažila žalobcovi kladenie legitímnych otázok k téme vo verejnom záujme.

K námietke č. 7 sa žalovaná odkázala na svoje vyjadrenie k žalobe na strane 5 posledný odsek. Podľa
žalovanej nikto nerobil rozdiel medzi žalovaným, ako vysielateľom na základe zákona a licencovanými
vysielateľmi, avšak vzhľadom na posúdenie predmetnej účelnosti a potreby v konkrétnom prípade
prihliada žalovaná na všetky okolnosti daného prípadu.

K uvedenému argumentu v námietke č. 8. žalovaná poznamenala, že k vydaniu rozhodnutia v správnom
konaní došlo na základe zákonnej a procesne správne uplatnenej správnej úvahy.

K námietke č. 9 sa žalovaná odkázala na svoje rozhodnutie zo strany 9 odsek 2. V poslednej časti
odvolania žalobca namietal „plochosť" argumentov žalovanej, a že jej závažné obvinenia odvysielané
v príspevku museli byť vykompenzované stanoviskom spomenutých osôb. K tejto časti žalovaná
poukázala na svoju argumentáciu vo svojom rozhodnutí na stranách 4 až 5, kde jasne pomenovala
konkrétne vyjadrenia, ktorých odvysielaním sa menovaní laureáti stali dotknutými osobami a spôsob
akým došlo k porušeniu zákona zo strany žalobcu, ktorý uviedla na strane 5 odsek 3 svojho rozhodnutia.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb
v správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov. V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci
postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.



Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§
246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156
ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné priznať úspech.
Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa ust. § 247 ods. 1 OSP, podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.

Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a
vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie.

Podľa ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona, Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských
reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.
Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom
týmto zákonom.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., vysielateľ vysiela programy slobodne a nezávisle. Do ich
obsahu možno zasahovať iba na základe zákona a v jeho medziach.

Podľa § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., vysielateľ je povinný zabezpečiť všestrannosť
informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby.

Podľa ust. § 16 ods. 3 písm. b) citovaného zákona v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého
administratívneho rozhodnutia, vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť
spravodajských programov a politicko-publicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia
byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.

Podľa ust. § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi rada ukladá túto sankciu: odvysielanie oznamu o porušení zákona.

Podľa § 65 zákona č. 308/2000 Z. z., povinnosť odvysielať oznam o porušení zákona môže rada
vysielateľovi uložiť, ak vysielateľ vysielal programy alebo iné zložky programovej služby v rozpore s §
16 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) a b), § 19 a § 20 ods. 1 a je účelné a potrebné, aby sa verejnosť o
tom porušení dozvedela; rozsah, formu a vysielací čas určí rada.

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,
53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.



Podľa čl. 7 ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii, prevádzkovateľ vysielania je povinný
zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a podporovali slobodné
utváranie názorov.

Najvyšší súd z obsahu predložených spisov zistil, že zo strany žalobcu nesporne došlo k porušeniu
povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 10.02.2014
cca o 12:00 hod. odvysielal na programovej službe Rádio Slovensko v rámci programu Rádiožurnál
príspevok s názvom „Prezident Gašparovič udeľoval vyznamenania", v ktorom došlo k nezabezpečeniu
objektívnosti a nestrannosti.

Najvyšší súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k rozsudku krajského súdu po tom, ako
sa oboznámil s obsahom súdneho a administratívneho spisu a s prihliadnutím na citované ustanovenie
§ 219 ods. 2 OSP sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi, uvedenými v rozsudku krajského súdu, ktoré
považuje za úplné, výstižné, reagujúce na námietky žalobcu. Na doplnenie dodáva:

Najvyšší súd k namietanej skutočnosti, že žalovaná údajne prekročila svoje právomoci, keď sa vo
svojom rozhodnutí nevysporiadala s otázkou legitimity v intenciách nálezu Ústavného súdu SR č. II
ÚS 307/2014-45, považuje za potrebné uviesť, že žalovaná svoje rozhodnutie riadne odôvodnila so
zreteľom na kritériá legality a legitimity, ako aj proporcionality. Uvedený argument o aplikácii nálezu
Ústavného súdu nemožno vziať do úvahy, v dôsledku uplatnenia koncentračnej zásady žalovanou
priamo na súdnom pojednávaní, ktorú krajský súd zohľadnil.

Námietku č. 1 považoval najvyšší súd za dostatočne odôvodnenú v rozsudku krajského súdu na strane 8
posledný odsek a na strane 9 druhý odsek. K námietke č. 2 najvyšší súd potvrdil, že žalovaná vo svojom
rozhodnutí jasne uviedla, ktoré vyjadrenia vo vzťahu ku konkrétnym osobám si vyžadovali objektivizáciu.
Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý sa náležite vysporiadal s námietkou č. 3 na
stranách 8 až 10 svojho rozsudku. Pokiaľ ide o námietku č. 4, dotknutými osobami boli jednoznačne
aj spomenutí laureáti na štátne vyznamenanie. Polemika žalobcu bola nejasná, nakoľko porušením
zákonnej povinnosti zo strany žalobcu nebolo oslovenie, ale aj odvysielanie subjektívnych hodnotiacich
komentárov, ktoré sa dotkli uvedených fyzických osôb bez toho, aby tieto osoby mohli v danom prípade
k týmto tvrdeniam zaujať svoje stanovisko. S argumentáciou č. 5 sa podľa najvyššieho súdu krajský súd
dostatočne vysporiadal na strane 8 odsek 6 rozsudku. Námietku č. 6 dostatočne odôvodnil krajský súd na
strane 7 odsek 5 svojho rozsudku. V súvislosti s argumentom o nezaoberaní sa uvedenou námietkou č. 7
krajským súdom, najvyšší súd uvádza, že žalovaná prihliadala aj na právne postavenie žalobcu, rovnako
v rámci posudzovania predmetnej účelnosti a potreby prihliadala žalovaná na všetky okolnosti daného
prípadu. Z toho dôvodu nemohla zohľadniť okolnosť, akou je verejnoprávne postavenie vysielateľa
na základe zákona, z ktorého okrem iného vyplývalo aj závažná skutočnosť pri posudzovaní formy
sankcie, akou je celoplošnosť vysielania žalobcu. Námietku č. 8 považoval najvyšší súd za dostatočne
odôvodnenú v rozsudku krajského súdu na strane 9 odsek 3. K námietke č. 9 najvyšší súd uvádza, že
pri udeľovaní štátnych vyznamenaní, sa žalobca jednoznačne dotkol konkrétnych osobnosti verejného
života, s tým dôsledkom, že verejnosť bola o závažných skutočnostiach informovaná spôsobom, ktorý
je v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. neprípustný. Najvyšší súd sa stotožnil s
názorom krajského súdu, ktorý sa náležite vysporiadal s námietkou č. 10, že žalovaná v prejednávanej
veci konala s cieľom chrániť verejný záujem na zabezpečení nestrannosti a objektívnosti spravodajstva,
a to v prípade absencie vyjadrení dotknutej laureátov, teda aj správne aplikovala.

S poukazom na uvedené najvyšší súd po konštatuje, že žalovaná v dostatočnej miere zistila skutkový
stav veci, na ktorý správne aplikovala ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. Rozhodnutie žalovanej má
všetky náležitosti ustanovené v § 47 správneho poriadku, nevykazuje formálne ani obsahové nedostatky,
je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného podľa ustanovení Správneho poriadku.

Najvyšší poukazuje na skutočnosť, že k jednostranným názorom, komentárom, postojom, či
informáciám, ktoré boli prezentované v programe Rádiožurnál mal vysielateľ povinnosť poskytnúť
divákovi aj odlišný názor dotknutej strany navyše, keď ide o takú citlivú kauzu ako je prezident SR
vnímanú širokou verejnosťou aj v súčasnosti, kde sa priam vyžaduje, aby si divák vytvoril vlastný názor
na základe vyjadrení oboch strán. Žalobca ako vysielateľ mal právo vysielať informácie, avšak žalobca
ako vysielateľ nemohol poskytovať akékoľvek informácie. Podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo k
obmedzeniu slobody prejavu zo strany žalobcu. Žalovaná sankcionovala žalobcu, že nezabezpečil



sprostredkovanie vyjadrenia druhej strany, čiže odvysielal netransparentné informácie. Cieľom § 16 ods.
3 písm. b) je ochrana diváka, ktorý má právo na objektívne a nestranné informácie. V preskúmavanej
veci žalobca nesprostredkoval informácie potrebné na zachovanie objektívnosti príspevku.

Najvyšší súd je toho názoru, že uložená sankcia - odvysielať oznam o porušení zákona, mala v
danom prípade výchovný charakter a žalobca v budúcnosti zabezpečí objektivitu a nestrannosť svojich
odvysielaných príspevkov tak, aby si recipient z plurality informácií vytvoril svoj vlastný názor o
odvysielanej veci.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd nepovažoval námietky žalobcu za spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Krajský súd nepochybil, keď žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

Uvedenými úvahami sa riadil Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď rozsudok krajského súdu ako vecne
správny a v súlade so zákonom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2
OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1
a § 246c ods.1 veta prvá OSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko
žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanej zákonný nárok na náhradu trov nevznikol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.