Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/138/2015 z 28. 3. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 8Sžo/138/2015, ECLI:SK:NSSR:2018:1012201234.1
Najvyšší súd | 8Sžo/138/2015 | ECLI:SK:NSSR:2018:1012201234.1 | 2018-03-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), § 219 OSP, § 8 ods. 2 zákona č. 669/2007 Z. z., zákon č. 669/2007 Z. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, OSP, § 139 ods. 2 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2392221c-d3b6-4b8d-a7f8-bf085e645748
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1012201234.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/138/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201234
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1012201234.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a z členov
senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: Ing. L. Z., bytom v J.
M., O. XX, právne zastúpený: Mgr. Soňa Grošaftová, advokátka, so sídlom v Žiline, Hodžova 13, proti
žalovanému: Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie
slobody 6, za účasti: 1/ Granvia, a.s., so sídlom v Bratislave, Europeum Business Center, Blok A, Suché
mýto 1, IČO: 36 862 631, 2/ EUROVIA SK, a.s., so sídlom v Košiciach, Osloboditeľov 66, IČO: 31
651 518, obaja právne zastúpení: Advokátska kancelária Mihalda, Valach, Kišac, s. r. o., advokátske
spoločenstvo, so sídlom v Bratislave, Gogoľova 18, IČO: 36 663 051, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného z 18. apríla 2012, č. 127/2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 20. marca 2015, č. k. 4S 123/2012-105, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. marca 2015, č. k. 4S
123/2012-105   p o t v r d z u j e .

Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Rozhodnutie krajského súdu

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 20. marca 2015, č. k. 4S 123/2012-105
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ a „rozhodnutie krajského súdu“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia Ministra dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, č. 127/2012 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorý
ako orgán príslušný na konanie podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku a na návrh osobitnej komisie
zriadenej podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku
rozhodnutie Ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 10. februára 2012,
č. 29/2012, ktorým minister podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku zmenil v časti výroku rozhodnutie
Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Sekcie cestnej dopravy,
pozemných komunikácií a investičných projektov z 12. októbra 2011, č. 003360/2011/SCDPKIP-44824,
a zamietol rozklad Ing. L. Z. (žalobcu) doručený 5. marca 2012 a zaevidovaný pod č. 14105. Krajský
súd účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z administratívneho spisu zistil, že správny orgán
vydal rozhodnutie č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 12. októbra 2011, ktorým povolil predčasné užívanie
stavebných objektov pre stavbu „ Rýchlostná cesta R1 Beladice - Tekovské Nemce“.



Ďalej krajský súd skonštatoval, že správny orgán to oznámil verejnou vyhláškou postupujúc podľa § 8
ods. 2 zákona č. 669/2007 Z. z. o mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a bola
vyvesená na úradnej tabuli od 12. októbra 2011 do 21. októbra 2011 (7 pracovných dní). Žalobca podal
rozklad 10. novembra 2011, doručil ministerstvu 11. novembra 2011, t. j. po lehote. Z administratívneho
spisu ďalej vyplýva, že stavebník podal návrh na vydanie kolaudačného rozhodnutia na objekty stavby
uvedené vo výroku rozhodnutia č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 z 12. októbra 2011, ide o líniovú stavbu
- § 139 ods. 2 písm. b/ Stavebného zákona.
Podľa § 54 ods. 2 Stavebného zákona odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia
rozhodnutia, ak inú lehotu neustanovuje osobitný zákon. Pre daný prípad je potrebné vychádzať z
osobitného zákona vzťahujúci sa na prípravu stavieb diaľnic a ciest (§ 8 ods. 2 zákona č. 669/2007
Z. z.). Pokiaľ teda ide o námietky voči nesprávnej poučovacej povinnosti žalovaného, krajský súd z
poučenia žalovaného v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré je súčasťou administratívneho spisu zistil, že
rozhodnutie ministerstva obsahovalo riadne poučenie so všetkými zákonnými náležitosťami. Žalobca
svoju zákonnú možnosť na podanie odvolania napriek riadnemu poučeniu nevyužil v zákonnej (7 dňovej)
lehote a riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministerstva nepodal včas.
Listom č. 25796/2011/SLP-68062-M z 20. decembra 2011 došlo k oznámeniu, že na základe písomného
podania zo strany účastníka konania začína preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania z
dôvodu že výrok rozhodnutia je v rozpore s § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Následne žalovaný vydal
v mimo odvolacom konaní opravné rozhodnutie č. 127/2012 a predtým 29/2012, kde doplnil výrok
pôvodného rozhodnutia o zákonné ustanovenie podľa ktorého vo veci č. 03360/2011/SCDPKIP-44824
z 12. októbra 2011 bolo rozhodnuté, majúc za to, že odstránil nezákonný postup žalovaného správneho
orgánu.
Avšak tento postup žalovaného krajský súd nemohol hodnotiť ako riadny postup vo veci preskúmania
právoplatného rozhodnutia správneho orgánu v mimo odvolacom konaní, pretože tento inštitút sa
uplatňuje za zákonom ustanovených podmienok, ak okolnosti nasvedčujú, že vydané rozhodnutie je
nezákonné z hľadiska hmotnoprávneho. Opravu, ktorú žalovaný vo veci právoplatného rozhodnutia
vykonal je preto možné vyhodnotiť ako procedurálny postup, ktorý mal v skutočnosti vykonať správny
orgán vydávajúci prvostupňové rozhodnutie v rámci opravy (doplnenie vynechaného textu) rozhodnutia
a nie vyššie nadriadený správny orgán, avšak vzhľadom na všetky okolnosti veci ide o formálnu chybu
nezasahujúcu do sfér subjektívnych práv žalobcu. Dané rozhodnutie nemalo žiadny vplyv na to, že
stavba bola právoplatne skolaudovaná.
Z uvedených dôvodov krajský súd rozhodol vo veci tak, ako to uviedol v časti výroku rozhodnutia
krajského súdu.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca vo veci úspech nemal, žalovanému
náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Vzhľadom na okolnosť, že predmetné ustanovenie piatej
časti, druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku neupravuje rozhodovanie o trovách pribratého
účastníka konania (upravuje len trovy žalobcu a žalovaného), krajský súd postupoval podľa § 246c
ods. 1, prvá veta Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 150 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku a dospel k záveru, že v danom prípade nastali okolnosti osobitného zreteľa vzhľadom
na povahu predmetu konania a pribratému účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Okolnosťami
osobitného zreteľa je podľa názoru krajského súdu skutočnosť, že súd preskúmava rozhodnutie a postup
žalovaného správneho orgánu, pričom investor bol pribratý do konania z dôvodu, že by ako účastník
správneho konania mohol byť dotknutý prípadným zrušením napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Jedná sa o konanie vo vzťahu k nemu za nesporové, v rámci konania pred krajským súdom nebolo
vykonávané dokazovanie a všetky úkony pribratého účastníka konania po podaní žaloby nemali vplyv na
výsledok súdneho konania, pretože jeho činnosť bola posudzovaná len v rámci skúmania jeho postupu
pred podaním opravných prostriedkov žalobcov.

II.

Odvolanie žalobcu

Žalobca podal riadne a včas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 20. marca 2015, č. k. 4S 123/2012-105 odvolanie (ďalej len „podané odvolanie“), v
ktorom sa domáhal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací súd“) zmenil rozhodnutie
krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného ministra, Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho



rozvoja Slovenskej republiky č. 29/2012 z 10. februára 2012 a tomu predchádzajúceho rozhodnutia č.
03360/2011/SCDPKIP-44824 z 12. decembra 2011, ako aj rozhodnutie Ministerstva dopravy, výstavby
a regionálneho rozvoja č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 z 12. decembra 2011 zruší a vec vráti na nové
konanie. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
V podanom odvolaní žalobca uviedol, že nesprávnosť názoru krajského súdu spočíva predovšetkým v
tom, že v pôvodnom rozhodnutí č. MOVaRR SR č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 z 12. decembra 2011 vo
veci povolenia na predčasné užívanie stavebných objektov pre stavbu „Rýchlostná cesta Rl Beladice -
Tekovské Nemce“ nešlo o vynechanie textu vo výrokovej časti rozhodnutia. ale o rozhodnutie o povolení
predčasného užívania stavby bez aplikácie konkrétneho hmotnoprávneho predpisu vzťahujúceho sa na
dané konanie. V danom prípade správny orgán povolil predčasné užívanie stavby podľa § 83 zákona č.
50/2007 Z. z. (jedná sa o Nariadenie vlády SR o registrácii odrôd pestovaných rastlín.)
V súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. v platnom znení výrok každého rozhodnutia tvorí podstatnú
obsahovú náležitosť, nakoľko zakladá rozhodnutie vo veci, teda autoritatívny úsudok správneho orgánu
o otázke, ktorá je predmetom konania, a preto iba výrok. ktorý je v súlade so zákonom sa stáva
výrokom záväzným, schopným nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Z dôvodu nesprávnej
aplikácie právneho predpisu ide o rozhodnutie nezákonné, pričom je možné tvrdiť že ide o nulitné
rozhodnutie, nakoľko je založené na porušení hmotnoprávneho predpisu zo strany správneho orgánu.
Vzhľadom na uvedené nie je možné súhlasiť zo záverom súdu, že ide o rozhodnutie procedurálnej
povahy. Rozhodnutie ako výsledok konania mimo odvolacieho konania je rozhodnutím, ktoré nahrádza
preskúmavané rozhodnutie, a preto nemôže zároveň meniť existujúce rozhodnutie a súčasne ponechať
v platnosti pôvodné rozhodnutie. ktoré bolo práve preskúmavané z dôvodu jeho nezákonnosti.
Ďalej žalobca uviedol, že opomenutie časti výroku, resp. nesprávnosť uvedenia právneho prepisu, nie
je možné hodnotiť ako chybu v písaní či v inej nesprávnosti, a preto ju nie je možné opraviť postupom
podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení tak ako uvádza krajský súd, teda absenciu
akejkoľvek obsahovej náležitosti nie je možné právne kvalifikovať ako zrejmú nesprávnosť. Opieranie
sa o zásadu hospodárnosti pri náprave nezákonnosti rozhodnutia a vydanie opätovného rozhodnutia
v rozpore so zákonom je neprijateľné z dôvodu, že správne orgány sú povinné rešpektovať zásadu
zákonnosti, teda musia konať iba v medziach zákona a nie tento porušovať. Súčasne poukázanie na
zachovanie dobromyseľne nadobudnutých práv účastníkov je nepostačujúce, nakoľko z rozhodnutia nie
je zrejmé aké práva mal správny orgán na mysli, pričom uvedené tvrdenie nemôže byť podkladom pre
nápravu nezákonného rozhodnutia.
V konaní o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania príslušný správny orgán zisťuje, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom alebo
všeobecne záväzným nariadením. Ak správny orgán zisti nezákonnosť rozhodnutia, respektíve rozpor
s iným právnym predpisom, rozhodnutie zruší alebo zmení. V prípade ak správny orgán začne
konanie na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia mimo odvolacieho konania, je správnemu orgánu
preukázaná jeho nezákonnosť, pričom výsledkom tohto konania môže byť iba zmena, resp. zrušenie
preskúmavaného rozhodnutia. Zákon č. 71/1967 Zb. v platnom znení rozhodovanie ako výsledok mimo
odvolacieho konania v rozsahu zrušenia rozhodnutia a vrátenie veci správnemu orgánu na nové konanie
a rozhodnutie neupravuje, súčasne neupravuje ani rozhodovanie v rozsahu učinenom ministrom, a to
v rozsahu zmeny výroku s nahradením platného právneho predpisu podľa ktorého sa malo rozhodovať
v pôvodnom konaní a súčasne rozhodnutie o ponechaní ostatných častí preskúmavaného rozhodnutia
v platnosti, nakoľko novým rozhodnutím v rámci mimo odvolacieho konania dochádza k nahradeniu
nezákonného rozhodnutia, teda zakladajú sa nim konkrétne práva a povinnosti.
Dôvodom vydania nového rozhodnutia ako výsledku mimo odvolacieho konania teda jeho zmeny je
existencia nového rozhodnutia vo veci ktoré rozhodnutie zakladá práva a povinnosti uložené v súlade
so zákonom a to práve z dôvodu ich uloženia v rozpore so zákonom. Je súčasne potrebné poukázať,
že rozhodnutím ministra č. 29/2012 došlo síce k zmene rozhodnutia v časti výroku.
Vzhľadom na vyššie uvedené je logické, že zmenou v rámci preskúmania mimo odvolacieho konania
musí byť podstatná zmena pôvodného rozhodnutia, teda napr. ,,nepovolenie predčasného užívania“.
Zmena v rámci tohto konania je prípustná iba v prípade ak ide o vzťah k určeným právam, ktoré boli
preskúmavaným rozhodnutím nesprávnym spôsobom, v nesprávnom rozsahu priznané a nie zmena
z dôvodu obsahového nedostatku rozhodnutia spočívajúceho v absencii platného právneho predpisu,
podľa ktorého sa malo rozhodovať. Teda, ak na základe podnetu účastníka konania má začať konanie vo
veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia, muselo tu existovať porušenie subjektívnych práv účastníka
konania, ktoré v podanom rozklade boli uvedené, a ktoré v prípade začatia uvedeného konania mali byť
predmetom prieskumu s vyhodnotením ich právnej relevancie, pričom výsledkom tohto postupu malo



byť vydanie rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia a teda opätovne
žalobca tvrdí, že toto rozhodnutie je rozhodnutím nezákonným, teda nulitným aktom.
Žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ďalej uviedol, že z obsahu rozhodnutia ministra
č. 29/2012 z 10. februára 2012 vydaného v rámci preskúmania pôvodného rozhodnutia z dôvodu jeho
nezákonnosti, vyplýva že došlo k povoleniu na predčasné užívanie stavby podľa zákona č. 669/2007
Z. z. v platnom znení. Následne z výroku vyplýva, v časti záväzných podmienok bod 1., že predčasné
užívanie stavby je povolené do kolaudačného konania o ktoré má požiadať stavebník, pričom prílohou
tohto dodatočne podaného návrhu majú byť aj doklady preukazujúce vlastnícke právo k pozemkom. Z
uvedeného nie je zrejmé či správny orgán rozhodoval podľa špeciálneho predpisu, hoc sa naň odvoláva,
nakoľko aplikuje dva právne predpisy, ktoré predčasné užívanie upravujú rozdielne.
Z obsahu rozhodnutia MDaRR SR č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 z 12. decembra 2011 z časti
odôvodnenie pritom nesporne vyplýva, že stavebník podal návrh na vydanie kolaudačného rozhodnutia
na podklade čiastkových návrhov, pričom v rámci kolaudačného konania došlo k predčasnému povoleniu
užívania stavby. V čase podania návrhov na kolaudáciu stavby však stavebník nepreukázal zákonnú
podmienku existencie vlastníckeho práva, nakoľko túto zákonnú podmienku nemal splnenú, a táto
podmienka nie je splnená do dnešného dňa. V čase podania návrhu na kolaudačné konanie prebiehali
voči žalobcovi a jeho súrodencom, ako aj ďalším vlastníkom, vyvlastňovacie konania, ktoré neboli
právoplatne ukončené. K rozhodnutiu o vyvlastnení došlo v čase, kedy následne v rámci súdneho
prieskumu boli vyvlastňovacie rozhodnutia zrušené, v dôsledku čoho došlo k obnoveniu vlastníctva
žalobcu, jeho súrodencov.
Vo vzťahu k vyššie uvedenému rozhodnutiu ministra v rámci mimo odvolacieho konania, minister de
facto nahradil konanie postihnuté vadou nezákonnosti nad rámec svojej právomoci, pričom jediným
zákonným rozhodnutím malo byť zrušenie rozhodnutia MDaRR SR č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 z
12. decembra 2011, a to z dôvodu jeho nezákonnosti, čo je vyslovené v samotnom rozhodnutí ministra
č. 29/2012.
Súčasne, každé predčasné užívanie stavby by malo byť viazané na určité časové obdobie, pričom
vymedzenie doby platnosti vydaného rozhodnutia o predčasnom užívaní stavby, a to určením „do
kolaudácie stavby“ je termínom neurčitým, a teda nezákonným. Pokiaľ rozhodnutie ministra č.
29/2012 z 10. februára 2012, ako záväznú podmienku vo výroku rozhodnutia pod bodom 12., určuje
majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov do kolaudácie stavby, teda do vydania kolaudačného
rozhodnutia, ide o podmienku nezákonnú, ktorú správny orgán určil nad rámec zákona a súčasne termín,
ktorý môže byť nedosiahnuteľný vzhľadom na nález ÚS SR č. PL. ÚS 19/09.
Z obsahu rozhodnutí o predčasnom užívaní stavby, ktoré je potrebné považovať za rozhodnutia
nezákonné, nesporne vyplýva, že predčasné užívanie stavby malo byť povolené v rámci špeciálneho
režimu, teda zákona č. 669/2007 Z. z. v platnom znení, v čase po podaní návrhu na kolaudáciu
stavby pri dodržaní zákonom stanovených podmienok, ktorých nesplnenie má za následok prerušenie
konania a nie vydanie rozhodnutia o povolení na predčasné užívanie stavby. Celý rozhodovací proces
vo veci povolenia predčasného užívania stavby je potrebné považovať za účelový, ktorý je od počiatku
postihnutý nezákonnosťou a ktorý z tohto dôvodu nemôže požívať právnu ochranu.
Ďalej žalobca uviedol, že z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj tomu
predchádzajúceho rozhodnutia, ktorú nezákonnosť krajský súd nevzhliadol, mal súd povinnosť zaoberať
sa aj námietkami uvedenými v žalobe, ktoré smerovali k poukázaniu na nezákonnosť rozhodnutia
MDVaRR SR č. 03360/2011/SCDPKIP-44824 z 12. decembra 2011 vo vzťahu k jeho poučeniu, ako
ďalšej podstatnej obsahovej náležitosti, ktoré poučenie nespĺňa zákonom stanovené náležitosti, pričom
posúdenie uvedenej námietky má podstatný vplyv práve na preskúmavané rozhodnutia ministra.
Vzhľadom na nesprávne poučenie zo strany správneho orgánu, rozklad podaný žalobcom nemohol byť
posúdený ako podnet na preskúmanie mimo odvolacieho konania, ale ako rozklad podaný v lehote 3
mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia z dôvodu nesprávneho poučenia.

Ustanovenie týkajúce sa poučovacej povinnosti, je konkretizáciou jedného zo základných pravidiel
konania zakotveného v§ 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení. Poučovacia povinnosť
správnych orgánov poskytovaná účastníkom konania o odvolaní (rozklade) a o preskúmateľnosti
vydaného rozhodnutia súdom je považovaná za osobitný druh poučovacej povinnosti. V právnej praxi
sa tak má predísť situácii, keď účastník konania pre neznalosť svojich zákonných procesných práv
nevyužije zákonom ustanovenú možnosť brániť sa proti vydanému rozhodnutiu správneho orgánu v
situácii, keď by to vzhľadom na existujúcu nezákonnosť alebo vecnú nesprávnosť tohto rozhodnutia bolo
vhodné.



Poučenie, ktoré stavebný úrad uviedol v rozhodnutí o predčasnom užívaní stavby, je poučením v rozpore
o zákonom, čo má za následok neplatnosť samotného aktu. Nezákonnosť poučenia spočíva v tom,
že stavebný úrad poučil účastníkov konania o možnosti podania rozkladu podľa predpisu, ktorý takéto
procesné právo účastníkom nepriznáva a ustanovuje iba lehotu na jeho podanie.
Rozhodnutím žalovaného, ako aj tomu predchádzajúceho postupu je potrebné súčasne vysloviť, že
týmto nezákonným postupom vo vzťahu k existencii vlastníctva žalobcu k pozemkom na ktorých
došlo k postaveniu stavby bez jeho súhlasu, teda bez právneho titulu stavebníka k pozemku a to vo
vzťahu k nálezu ÚS SR č. PL. ÚS 19/09 neustále dochádza k porušovaniu ústavných práv žalobcu,
a to práva na pokojné užívanie jeho majetku. Žalobca uviedol, že vo vzťahu k žalobcovi, ako aj
jeho súrodencom, rozsudkami krajského súdu a odvolacieho súdu došlo k zrušeniu vyvlastňovacích
rozhodnutí, čím opätovne ako vlastníci majú mať zaručený výkon svojich vlastníckych práv, a teda aj
právo užívania svojho majetku. Uvedená skutočnosť bola súdu známa a práve vo vzťahu k ochrane
ústavou garantovaných práv bolo primárnou zodpovednosťou súdu zaoberať sa aj touto ochranou
základných práv účastníka.
Napokon žalovaný uviedol, že právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo
zdôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie
je arbitrárny. Podcenenie povinnosti súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre
zákonnosti a ústavnosti, zreteľne vyvoláva účinky arbitrárnosti a porušenia základného práva účastníka
konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je pravdou, že rozhodnutie nemusí byť totožné s očakávaniami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia. Súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda,
inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve súdy majú
poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 Občianskeho súdneho poriadku;
obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Podľa žalobcu rozhodnutie súdu
nespĺňa uvedené základné zákonné atribúty a preto nekorešponduje so základným procesným právom
účastníkov konania a to právom na riadne odôvodnenie.

III.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

K podanému odvolaniu sa žalovaný vyjadril listom zo 17. júla 2015, č. 00565/2015/D220-SLP/43796
a uviedol, že žalovaný sa k námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní vyjadroval vo svojom liste z
9. augusta 2012, ktorý je súčasťou spisovej dokumentácie vo veci, preto žalovaný odkazuje na toto
vyjadrenie ako na vyjadrenie sa žalovaného k odvolaniu žalobcu.
Žalovaný má za to, že krajský súd dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie podľa §
219 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správne potvrdil.

IV.

Vyjadrenie pribratých účastníkov konania k odvolaniu

K podanému odvolaniu sa vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu pribratí účastníci do
konania listom zo 14. júla 2015 a navrhli odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie krajského súdu potvrdil,
alebo aby rozhodnutie krajského súdu zrušil a konanie zastavil.
Pribratí účastníci do konania prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že v prvom rade
považujú za podstatné zdôrazniť, že krajský súd zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, pre svoje
skutkové zistenia vzal do úvahy všetky relevantné skutočnosti, v hodnotení dôkazov sa nevyskytol



logický rozpor, vec i správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil.
Rozhodnutie krajského súdu podľa pribratých účastníkov do konania podáva jasne a zrozumiteľne
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu.
Podľa účastníkov pribratých do konania pôsobí podané odvolanie žalobcu značne zmätočne, nakoľko
žalobca v petite odvolania vôbec nespomína rozhodnutie žalovaného č. 127/2012 z 18. apríla 2012,
ale opätovne poukazuje iba na rozhodnutie žalovaného č. 29/2012 z 10. februára 2012 a tomu
predchádzajúce rozhodnutie č. 03360/2011/SCDKIP-44824 z 12. decembra 2011, ako aj rozhodnutie
žalovaného č. 03360/2011/SCDKIP-44824 z 12. decembra 2011. S poukazom na § 247 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku sú účastníci pribratí do konania toho názoru, že prvostupňové
rozhodnutie žalovaného č. 29/2012 z 10. februára 2012, samo o sebe nemôže byť predmetom
preskúmania podľa druhej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, v prípade rozhodnutí
žalovaného, na ktoré žalobca v odvolaní odkazuje, sa nedomáha ich zrušenia, avšak výlučne iba
vrátenia veci na nové konanie. Podľa názoru účastníkov pribratých do konania bez toho, aby boli dané
rozhodnutia zrušené, nemožno vec vrátiť na nové konanie.
Vzhľadom na prezentované skutočnosti majú účastníci pribratí do konania za to, že odvolanie trpí takými
vadami, ktoré ak nebudú odstránené, mal by odvolací súd odvolanie odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm.
d/ Občianskeho súdneho poriadku.
Ďalej účastníci pribratí do konania uviedli, že sa v plnom rozsahu sa stotožňujú s konštatovaním
krajského súdu a zastávajú rovnaký názor, že rozhodnutie ministerstva obsahovalo riadne poučenie
so všetkými zákonnými náležitosťami. Z daného následne vyplýva, že žalobca mal možnosť podať
odvolanie voči rozhodnutiu v zákonnej (7 dňovej) lehote, ktorú však nevyužil a riadny opravný prostriedok
nepodal. Podľa § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je podmienkou pre postup súdu podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, aby žalobca využil riadny opravný prostriedok
proti rozhodnutiu. Ak žalobca v konaní nevyužil riadny opravný prostriedok, mal by súd konanie podľa §
250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zastaviť. Aplikujúc vyššie uvedené na príslušný skutkový
stav konštatujeme, že žalobca nevyužil riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministerstva. Z tohto
dôvodu (t. j. že žalobca nesplnil požiadavku, ktorá podmieňuje vznik práva na prístup k súdu) nie sú
splnené predpoklady na to, aby rozhodnutie ministerstva mohlo byt' preskúmané súdom v konaní podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Ďalej podľa účastníkov pribratých do konania na podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku je aktívne legitimovaná osoba, ktorá bola rozhodnutím správneho
orgánu ukrátená na svojich právach, t. j. príslušné rozhodnutie musí zasiahnuť do subjektívnych práv
žalobcu. V opačnom prípade, príslušné rozhodnutie nie je spôsobilé byť predmetom preskúmania podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Druhostupňovým rozhodnutím v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím došlo oproti rozhodnutiu ministerstva iba k náprave drobnej formálnej chyby
v rozhodnutí ministerstva, spočívajúcej v doplnení vynechaného textu. Ako správne podotkol krajský súd,
išlo o formálnu chybu nezasahujúcu do sfér subjektívnych práv žalobcu. Vykonaná úprava tak nemala
žiadny vplyv na právne postavenie žalobcu, jeho právna pozícia nebola v dôsledku druhostupňového
rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím oproti rozhodnutiu ministerstva nijako zmenená.
Vzhľadom na vyššie prezentované skutočnosti zastávajú účastníci pribratí do konania názor, že v
konaní nebolo osvedčené splnenie procesných podmienok pre postup podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko nebola preukázaná aktívna procesná legitimácia žalobcu.
Žalobca teda nie je osobou oprávnenou na podanie žaloby podľa § 247 ods. 1. resp.§ 250 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku.
Poukazujúc na  uvedené okolnosti popísané zastávajú účastníci pribratí do konania názor, že konanie
je podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku potrebné zastaviť.

V.
Právny názor odvolacieho súdu

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy ako i orgánov záujmovej
samosprávy a ďalších právnických osôb ako i fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie
o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb.



Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 492 ods. 2 Správneho súdneho
poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v žalobcami podanom odvolaní podľa § 212 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a postupom
podľa § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho
poriadku bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle odvolacieho súdu (www.nsud.sk) po
neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri
preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi
predpismi.
V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd preskúmava aj zákonnosť
postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu,
podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V
zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v
priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa
na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
Odvolací súd primárne v medziach odvolania preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho súdneho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvoinštančného správneho orgánu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu
či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry nie je úlohou súdu pri výkone správneho
súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov
a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
Odvolací súd po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k odvolaním napadnutému
rozhodnutiu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na
ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a
aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi
krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na
doplnenie svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie
prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).
Predmetom konania pred krajským súdom bolo preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia Ministra
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, č. 127/2012 (ďalej len
„rozhodnutie žalovaného“), ktorý ako orgán príslušný na konanie podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku
a na návrh osobitnej komisie zriadenej podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil podľa § 59 ods. 2
Správneho poriadku rozhodnutie Ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky
z 10. februára 2012, č. 29/2012, ktorým minister podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku zmenil v časti
výroku rozhodnutie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Sekcie
cestnej dopravy, pozemných komunikácií a investičných projektov z 12. októbra 2011, č. 003360/2011/
SCDPKIP-44824, a zamietol rozklad Ing. L. Z. (žalobcu) doručený 5. marca 2012 a zaevidovaný pod
č. 14105.
Odvolací súd preskúmajúc odvolaním napadnuté rozhodnutie ako i obsah súdneho a administratívneho
spisu v rozsahu odvolania konštatuje, že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na
základe ktorých krajský súd zamietol jeho žalobu. Krajský súd sa v odôvodnení odvolaním napadnutého



rozhodnutia podrobným spôsobom vysporiadal so žalobnými námietkami, a to citáciou dotknutých
právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad.
Odvolací súd z administratívneho spisu, rovnako ako krajský súd, zistil, že listom č. 25796/2011/
SLP-68062-M z 20. decembra 2011 došlo k oznámeniu, že na základe písomného podania zo strany
účastníka konania začína preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania z dôvodu že výrok
rozhodnutia je v rozpore s § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Následne žalovaný vydal v mimoodvolacom
konaní opravné rozhodnutie č. 127/2012 a predtým 29/2012, kde opravil výrok pôvodného rozhodnutia
tak, že zmenil zákonné ustanovenie podľa ktorého rozhodol vo veci (rozhodnutie č. 03360/2011/
SCDPKIP-44824 z 12. októbra 2011) s tým, že odstránil nezákonný postup žalovaného správneho
orgánu.
Tento postup žalovaného krajský súd nevyhodnotil ako riadny postup vo veci preskúmania právoplatného
rozhodnutia správneho orgánu v mimoodvolacom konaní, pretože tento inštitút sa uplatňuje za zákonom
ustanovených podmienok, ak okolnosti nasvedčujú, že vydané rozhodnutie je nezákonné z hľadiska
hmotnoprávneho, avšak vzhľadom na všetky okolnosti veci išlo podľa názoru krajského súdu o formálnu
chybu nezasahujúcu do sfér subjektívnych práv žalobcu. Dané rozhodnutie nemalo žiadny vplyv na to,
že stavba bola právoplatne skolaudovaná. S uvedeným sa plne stotožnil i odvolací súd, keď posúdenie
či procesné a iné pochybenie správneho orgánu je vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia, je individuálne a je podmienené vždy konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu.
Na záver odvolací súd konštatuje, že námietku žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia
krajského súdu rovnako nepovažuje za dôvodnú, nakoľko ako už bolo mnohokrát judikované, že
v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu je potrebné objasniť len skutočnosti, ktoré majú pre vec
podstatný význam. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (sp.
zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 117/05).
Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne
okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. marca 2015, č. k. 4S 123/2012-105
ako vecne správny podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku v spojení s § 250ja ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku, s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 219
ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.

VI.

Trovy odvolacieho konania

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 a contrario Občianskeho
súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, s § 224 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Žalobca v
odvolacom konaní úspech nemal, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Žalovaný mal v konaní úspech, avšak správnemu orgánu zo zákona náhrada trov konania v správnom
súdnictve neprináleží. Pribratým účastníkom do konania rovnako náhrada trov konania v správnom
súdnictve neprináleží.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.