Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/8/2017 z 27. 6. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2018, sp. zn. 7Sžo/8/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2 Najvyšší súd | 7Sžo/8/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2 | 2018-06-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 6 ods. 3 písm. d) zákona č. 367/2000 Z. z., § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 367/2000 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c3aafe7-bec3-48d2-8e7e-00c41b274dc9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/8/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201345
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1011201345.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej
veci žalobcu: X.. V. S. - K. sídlo K. L. U. O. D. II., V. X/A, XXX XX O., právne zastúpený: Mgr. Michal
Kiča, advokát, so sídlom Bajkalská 21/A, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. SLV-OLVS-103/2011 zo dňa 28. júla 2011, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č. k. 1S 142/2011-80 zo dňa 10. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 142/2011-80 zo dňa
10. apríla 2014 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie krajského súdu

Krajský súd v Bratislave (ďalej len krajský súd alebo súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom č.
k. 1S 142/2011-80 zo dňa 10. apríla 2014 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.) rozhodnutie žalovaného č. SLV-OLVS-103/2011 zo dňa 28. júla 2011 a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania
za zaplatený súdny poplatok vo výške 66,- € a trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 € do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho spisu
mal preukázané, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodujúc o rozklade podanom žalobcom
proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-23-19/BOK-FP-II-2008 z 24. septembra
2008 zmenil prvostupňové správne rozhodnutie tak, že žalobcovi uložil pokutu vo výške 6.638,78 € za
porušenie povinností ustanovených v § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 3 písm. d/ zák. č. 367/2000 Z.z. o
ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
nehorších predpisov (ďalej len zákon č. 367/2000 Z.z.), ktoré spočívalo v tom, že ako povinná osoba
podľa § 3 písm. g/ zákona od 15.01.2005 do 12.03.2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej
proti legalizácií príjmov z trestnej činnosti vypracovaný v súlade s dikciou § 6 ods. 1 písm. a/ a tiež,
že v rámci kontroly začatej dňa 12. marca 2008 až do vydania rozhodnutia odmietal preukázať, akým
spôsobom plní svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona a tiež ignorovaním požiadaviek spravodajskej



jednotky finančnej polície neumožnil vykonanie kontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom
rozsahu, v dôsledku čoho neumožnil finančnej polícií plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a/ zákona.

Ďalej krajský súd zistil, že na základe poverenia riaditeľa spravodajskej jednotky polície na výkon
kontroly bola 12. marca 2008 začatá kontrola u povinnej osoby - žalobcu, ktorý vykonáva notársku
činnosť odo dňa 15. januára 2005. V tejto súvislosti bol žalobca požiadaný o predloženie svojho
programu, záznamu o odbornej príprave zamestnancov, notárskych zápisníc, z ktorých mal správny
orgán posúdiť činnosť povinnej osoby v oblasti preventívnej činnosti ochrany pred legalizáciou príjmov
z trestnej činnosti, ako aj spôsob vykonávania identifikácie. Správny orgán dňa 8. apríla 2008 žalobcovi
doručil výzvu na poskytnutie údajov vo svojom sídle za obdobie od 01.10.2007 do 31.03.2008, na
ktoré sa vťahuje povinnosť identifikácie v zmysle § 5 ods. 2 zákona 367/2000 Z.z.. Žalobca sa k
tejto výzve vyjadril a zároveň požiadal o vysvetlenie pojmu „obchodná operácia" v zmysle zákona č.
367/2000 Z.z.. Prvostupňový správny orgán žalobcovi 20. mája 2008 doručil oboznámenie s kontrolnými
zisteniami s tým, že v oboznámení neboli zodpovedané otázky žalobcu týkajúce sa charakteristiky
obchodných operácií, na ktoré sa vzťahuje povinnosť identifikácie. Spravodajská jednotka zaslala
žalobcovi spresnenie, čo môže žalobca považovať za obchodnú operáciu. Následne 7. júla 2008 sa
jednotka domáhala sprístupnenia bližšie nešpecifikovaných údajov o obchodných operáciách a 16. júla
2008 bol žalobca opätovne vyzvaný na poskytnutie informácii a dokladov. Z administratívneho spisu
ďalej krajskému súdu vyplynulo, že spravodajská jednotka konštatovala, že v žiadosti zo dňa 9. júla 2008
ponechala žalobcovi vlastnú iniciatívu a dala mu možnosť, aby preukázal plnenie svojich povinností v
rozsahu, v akom uzná za vhodné.

Krajský súd v rámci správneho prieskumu vyhodnotil z obsahu administratívneho spisu skutkové
okolnosti predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia a konštatoval, že viaceré výzvy zaslané
žalobcovi boli bez konkrétnej špecifikácie na predloženie požadovaných listín oprávnenou osobou.
Zároveň uviedol, že v danom prípade išlo o rozpor, kedy na jednej strane bolo potrebné chrániť záujmy
štátu a zabezpečiť ochranu pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, na strane druhej stála povinnosť
notára ustanovená v zákone č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky
poriadok“), ako aj v Etickom kódexe notára, zachovávať mlčanlivosť. Berúc na zreteľ, že notár ako
dôverník svojho klienta je viazaný mlčanlivosťou, mal krajský súd za to, že notár nemôže využívať
dôverné informácie v neprospech klienta a akúkoľvek dôvernú informáciu môže notár vyzradiť len so
súhlasom klienta, alebo na jeho príkaz, pričom výnimku z povinnosti mlčanlivosti obsahuje Notársky
poriadok.

Krajský súd napriek tomu, že nespochybnil právny záver správneho orgánu prvého stupňa ako aj
žalovaného o povinnosti notára poskytnúť súčinnosť pri ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej
činnosti, bol toho názoru, že v záujme zachovania mlčanlivosti o skutočnostiach týkajúcich sa klientov,
by žalobca ako notár mal vedieť, akých listín a ktorých skutočností sa správny orgán domáha.
Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu krajský súd v danej veci
dospel k záveru, že žalovaný mal pred vydaním napadnutého rozhodnutia opätovne preskúmať skutkový
stav a nie vychádzať len z doterajších skutkových okolností a dôkazov, nakoľko pri poskytovaní údajov
od povinnej osoby musí existovať rovnováha medzi mlčanlivosťou notára za účelom ochrany klientov
a záujmami štátu, a preto uložil žalovanému povinnosť, aby opätovne vyzval žalobcu na súčinnosť,
ozrejmil mu termín „obchodná operácia" tak, aby žalobca požadované doklady povinnej osobe mohol
poskytnúť a následne z vyplývajúcich záverov prehodnotil uloženú pokutu, nakoľko mal krajský súd za
to, že žalobca poskytoval súčinnosť žalovanému zaslanými požiadavkami na vysvetlenie termínu a bolo
v jeho záujme požadované doklady, avšak bližšie špecifikované, poskytnúť.

II.

Odvolanie žalovaného správneho orgánu

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa
§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S
142/2011-80 zo dňa 10. apríla 2014 zmenil tak, že žalobu zamieta.



Žalovaný v odvolaní trval na tom, že výrok napadnutého správneho rozhodnutia je zrozumiteľný a
obsahuje všetky náležitosti ustanovené v § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Uviedol, že v novom konaní nedošlo k doplňovaniu
konania a dokazovania z dôvodu, že rozhodnutie bolo zmenené len v intenciách rozsudku Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 4S 31/2009-56 z 25. marca 2011, ktorý skutkové zistenia a právne posúdenie
veci nespochybnil, ale práve naopak, stotožnil sa so zisteniami odvolacieho správneho orgánu.

Žalovaný namietal správnosť právneho záveru krajského súdu. Dôvodil, že v ust. § 3 písm. g/ zákona
č. 367/2000 Z.z., ktorý sa na predmetnú vec vzťahuje, sú taxatívne uvedené obchodné operácie,
ktorých bližšieho vysvetlenia sa od správneho orgánu žalobca domáhal, preto podľa jeho názoru malo
konanie žalobcu, t.j. domáhanie sa legálnej všeobecnej definície pojmu obchodná operácia za cieľ
neposkytnúť kontrolnému orgánu žiadnu dokumentáciu týkajúcu sa obchodných operácií uvedených v
tomto ustanovení, ktorú mal žalobca vo svojej evidencii. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v ust.
§ 3 písm. g/ zákona č. 367/2000 Z.z., ktorú citoval, uviedol, že povinnosti povinných osôb sú jednoznačne
ustanovené v §§ 5 až 9 zákona č. 367/2000 Z.z., pričom podľa § 6 ods. 3 písm. d/ povinná osoba
poskytne finančnej polícii v určenej lehote na písomné požiadanie údaje o obchodných operáciách, na
ktoré sa vzťahuje povinnosť identifikácie, predloží doklady o nich a poskytne informácie o osobách, ktoré
sa akýmkoľvek spôsobom obchodných operácií zúčastnili. Podľa názoru žalovaného, nakoľko správny
orgán nedisponuje konkrétnymi údajmi o obchodných operáciách u povinnej osoby, nie je ani možné
bližšie konkretizovať požiadavku na konkrétnu dokumentáciu o konkrétnych obchodných operáciách,
majúc za to, že pri neakceptovaní tohto právneho názoru by bol zákon absolútne neaplikovateľný,
pretože každá povinná osoba by sa mohla dožadovať konkretizovania požiadaviek a pri kontrole
odmietať tak poskytnutie súčinnosti.

Žalovaný ďalej dôvodil, že vzhľadom na ust. § 7 ods. 6 zákona č. 367/2000 Z.z., podľa ktorého plnenie
povinností podľa § 6 a povinnosti ohlásiť finančnej polícii neobvyklú obchodnú operáciu podľa odseku
1 nie je obmedzené zákonom ustanovenou povinnosťou zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných
predpisov, 22) ak tento zákon neustanovuje inak, poskytnutím súčinnosti, ktorá zahŕňa aj poskytnutie
dokumentácie o obchodných operáciách uvedených v § 3 písm. g/ uvedeného zákona, ktoré vykonal
žalobca so svojimi klientmi, nie je možné považovať za porušenie povinnosti mlčanlivosti ustanovenej
osobitným predpisom.

Žalovaný poukazom na doterajší priebeh konania (t.j. viacnásobná snaha prvostupňového správneho
orgánu o vykonanie kontroly), povahu a charakter porušených povinností zo strany žalobcu, najmä
jeho povinnosť poskytnúť súčinnosť a skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave v predchádzajúcom
konaní síce zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil na nové konanie, vytýkal však žalovanému
len formálne nedostatky vo výrokovej časti rozhodnutia, ktoré boli následne odstránené, nepovažoval
žalovaný právny záver prvostupňového rozhodnutia za správny.

Na základe uvedených skutočností žalovaný zotrval na svojom názore, že preskúmavané rozhodnutie
je vecne správne a po formálnej stránke súladné so zákonom.

III.

Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok krajského súdu
potvrdiť ako vecne správny, stotožniac sa s právnym záverom krajského súdu a priznať žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania.

K argumentu prezentovaného v odvolaní, ktorým žalovaný podľa žalobcu stotožňuje činnosti uvedené v
ust. § 3 písm. g/ body 1 až 5 zákona č. 367/2000 Z.z. s pojmom obchodná operácia, žalobca vo vyjadrení
uviedol, že v citovanom ustanovení zákona sú definované len osoby, na ktoré sa vzťahujú povinnosti



týmto zákonom ustanovené, pričom predmetné činnosti sú súčasťou definície povinnej osoby. Rozsah
činností, pri ktorých sú povinné osoby vrátane notárov povinné dodržiavať ust. zákona č. 367/2000
Z.z., nie je možné podľa žalobcu bez ďalšieho stotožňovať s pojmom obchodná operácia. Tento rozsah
usmerňuje povinné osoby pri hodnotení neobvyklých obchodných operácií.

Vo vyjadrení ďalej žalobca poukázal na to, že ide o špecifický prípad, keď je ako notár, t.j. osoba určená
a splnomocnená štátom na vykonávanie notárskej činnosti, postavený pred situáciu, kedy musí konať
na základe zváženia dvoch právnych predpisov, z ktorých každý mu ukladá protichodné povinnosti,
bol preto toho názoru, že je absolútne opodstatnené požadovať zo strany žalovaného zadefinovanie
rozsahu konkrétnych dokumentov a informácií (a teda pojmu obchodná operácia), ktoré žalovaný k
výkonu svojej kontroly potrebuje. Žalobca považoval za potrebné vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že
by v dôsledku nedostatočného vymedzenia predmetu kontroly žalovaným sprístupnil žalovanému aj
dokumenty a informácie, ktoré by žalobca ako povinná osoba nebol povinný sprístupniť podľa zákona č.
367/2000 Z.z., čím by sa dopustil porušenia svojej povinnosti mlčanlivosti podľa Notárskeho poriadku,
nakoľko na takéto dokumenty a informácie by sa nevzťahovalo ust. § 7 ods. 6 zák. č. 367/2000 Z.z..
Závery žalovaného o tom, že žalobca zámerne neposkytol súčinnosť žalovanému hodnotil žalobca ako
svojvoľné a nepodložené, pričom konštatoval, že opakovane podrobne vysvetlil dôvody svojho postupu
pri predmetnej kontrole, a teda súčinnosť žalovanému poskytol, požadoval však aj súčinnosť zo strany
žalovaného pri objasňovaní predmetu kontroly.

S poukazom na to, že z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky a z publikovaných
odborných názorov vyplýva, že povinnosti možno ukladať v súlade so zákonom, ale aj ich plnenie je
možné žiadať len v súlade so zákonom, mal žalobca za to, že mu zákony umožňujú oboznámiť tretie
osoby s informáciami, o ktorých sa dozvedel pri svojej notárskej činnosti, len v presne určenom rozsahu,
o ktorom nesmie mať žiadne pochybnosti, pričom nejde len o etický postoj, ktorým je notár viazaný, ale
aj o jeho postavenie notára ako osoby splnomocnenej štátom vykonávať určitú činnosť.

IV.

Konanie odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého
rozsudku krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania
žalovaného (§ 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), a dospejúc k záveru, že odvolanie
je dôvodné, rozsudkom č.k. 7Sžo/47/2014 zo dňa 25. februára 2016 napadnutý rozsudok Krajského
súdu Bratislave č. k. 1S 142/2011-80 zo dňa 10. apríla 2014 zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.

Odvolací súd z obsahu administratívnych spisov zistil, že na základe poverenia riaditeľa spravodajskej
jednotky polície na výkon kontroly bola dňa 12. marca 2008 začatá kontrola u povinnej osoby - žalobcu,
ktorý vykonáva notársku činnosť odo dňa 15. januára 2005. Žalobca ako povinná osoba podľa § 3
písm. g/ zákona č. 367/2000 Z.z. bol oboznámený s predmetom na zameranie kontroly a požiadaný
o predloženie svojho programu, záznamu o odbornej príprave zamestnancov, notárskych zápisníc,
z ktorých mal správny orgán posúdiť činnosť povinnej osoby v oblasti preventívnej činnosti ochrany
pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, ako aj spôsob vykonávania identifikácie, a to od začatia
vykonávania notárskej činnosti, t.j. od 15. januára 2005.

Z administratívneho spisu odvolaciemu súdu ďalej vyplynulo, že žalobca predložil správnemu orgánu
písomné splnomocnenie pre advokáta a písomné vyhlásenie z 12. marca 2008, v ktorom uviedol:
„vyhlasujem, že počas celej doby výkonu notárskej činnosti v mojom notárskom úrade som sa nestretol
s legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, ako je definovaná v § 2 ods. 1 zákona č. 367/2000 Z.z.“.
Žalobca do záznamu zo začatia kontroly na mieste vyhlásil, že na jeho notárskom úrade nebol vykonaný
žiaden úkon smerujúci k legalizácii príjmov z trestnej činnosti a tiež vyhlásil, že si plní svoje povinnosti
v zmysle Notárskeho poriadku a zákona č. 367/2000 Z.z.. Žalobca ku kontrole predložil kontrolnej
skupine spravodajskej jednotky finančnej polície (ďalej aj „kontrolná skupina“) svoj program s názvom
„Program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti“ vypracovaný dňa 10.
februára 2005, vypracovaný v súlade s ust. § 6 ods. 1 zákona č. 367/2000 Z.z.. Žalobca zároveň



predložil aj záznamy z odborných príprav svojich zamestnancov, ktoré boli v podobe zápisníc zo
školení, alebo formou poučenia konkrétneho zamestnanca. Vzhľadom na to, že kontrolou v sídle žalobcu
nemal prvostupňový správny orgán preukázané dodržiavanie všetkých povinností žalobcu v oblasti
ochrany pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, zaslal žalobcovi 2. apríla 2008 písomnú žiadosť
o poskytnutie informácií a dokladov podľa § 6 ods. 3 písm. c/ zákona č. 367/2000 Z.z.. Z dôvodu, že
správnemu orgánu nebola doručená odpoveď žalobcu, zaslal žalobcovi 12. mája 2008 oboznámenie s
kontrolnými zisteniami, v ktorom bolo uvedené, že kontrolou boli zistené porušenia zákona č. 367/2000
Z.z.. Ďalej bolo konštatované, že žalobca neumožnil plnenie úloh finančnej polície podľa § 10 písm. a/
zákona č. 367/2000 Z.z..

Správny orgán analýzou predloženého programu a spôsobu vykonania odbornej prípravy zamestnancov
zistil, že žalobca uviedol v bode č. 2 programu prehľad foriem neobvyklých obchodných operácií, medzi
ktoré zahrnul 4 formy neobvyklých obchodných operácií („v súvislosti s činnosťou notára je potrebné
zvýšiť pozornosť predovšetkým pri: 1. úkony notárskej úschovy peňazí, 2. pri zakladaní obchodných
spoločností a pri prevodoch obchodných podielov, 3. pri postupovaní pohľadávok, 4. pri exekučných
tituloch na základe zmlúv o pôžičke medzi fyzickými aj právnickými osobami“) a ďalšie 2 zvlášť
zamerané na dedičské konania. Správny orgán v Oboznámení s kontrolnými zisteniami z 12. mája 2008
konštatoval, že žalobca ako povinná osoba má vypracovaný program oneskorene, nakoľko notársku
činnosť začal vykonávať dňom 15. januára 2005 a jej program je z 10. februára 2005, zároveň uviedol,
že program je vypracovaný s takým zameraním, ktoré negarantuje jednoznačne dôsledné dodržiavanie
povinností povinnej osoby, ktoré jej vyplývajú z ust. § 5, § 6 a § 7 zákona č. 367/2000 Z.z.. Správny
orgán mal za to, že nakoľko žalobca kontrolnej skupine neumožnil dôkladné vykonanie kontroly v súlade
s poverením na vykonanie kontroly, nebolo možné kontrolou preveriť, či na zistení správneho orgánu
žalobca neohrozil záujem chránený zákonom č. 367/2000 Z.z., žalobcovi zároveň uložil prepracovať
stanovenie jednoznačného prehľadu foriem neobvyklých obchodných operácií, určenie obsahu odbornej
prípravy zamestnancov a prepracovanie metodiky postupu pri predchádzaní legalizácii a pri jej
odhaľovaní so zameraním hlavne na posudzovanie obchodných operácii a ohlasovanie neobvyklých
obchodných operácii.

Žalobca sa ku kontrolným zisteniam vyjadril listom z 2. júna 2008, ku ktorému priložil fotokópiu svojej
údajnej odpovede ku kontrolným zisteniam, ktorú mal správnemu orgánu zaslať 21. apríla 2008.
Správnemu orgánu však originál predmetnej odpovede doručený nebol a žalobca fotokópiu doručenky
nepripojil a ani neuviedol, akým spôsobom svoju odpoveď odoslal. Žalobca sa v tejto odpovedi ku
kontrolným zisteniam vôbec nevyjadril a požadoval vysvetlenie pojmu obchodná operácia, nakoľko zo
zákona č. 367/2000 Z.z. podľa jeho názoru tento pojem nevyplýva. Zároveň uviedol, že nevie, aké dôkazy
má predložiť k preukázaniu spôsobu plnenia povinnosti, či je pripravovaná alebo vykonávaná obchodná
operácia neobvyklá. Správny orgán na vyjadrenie žalobcu reagoval listom doručeným žalobcovi 20. júna
2008, v ktorom na požiadavky žalobcu spresnil výzvu spravodajskej jednotky na rozsah poskytnutia
doplňujúcich informácii a podkladov tým, že definoval pojem obchodná operácia a neobvyklá obchodná
operácia. V prípade notárskej činnosti žalobcu uviedol, že pojem obchodná operácia sa týka všetkých
právnych úkonov alebo iných úkonov, ktoré sú taxatívne vymenované v ust. § 3 písm. g/ zákona č.
367/2000 Z.z.. V prípade neobvyklej obchodnej operácii poukázal správny orgán na ust. § 4 zákona
č. 367/2000 Z.z, ktorý tento pojem určuje. Ďalej žalobcu poučil, že posúdenie obchodnej operácie ako
neobvyklej zo strany povinnej osoby v zmysle § 6 ods. 3 písm. a/ zákona č. 367/2000 Z.z. nie je
totožné so zistením spáchania trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 zákona
č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon. Na základe uvedeného mal za to, že podľa vyhlásenia žalobcu z 12.
marca 2008, v ktorom uviedol, že sa počas celej doby výkonu notárskej činnosti nestretol s legalizáciou
príjmu z trestnej činnosti, ako je definovaná v § 2 ods. 1 zákona č. 367/2000 Z.z., možno vyvodiť
záver, že žalobca nemohol vykonávať svoju povinnosť podľa § 6 ods. 3 písm. a/ zákona č. 367/2000
Z.z. a nemohol tak posúdiť, ani to, či jeho klienti nevykonali neobvyklé obchodné operácie, nakoľko
nevedel, čo možno chápať pod pojmom obchodná operácia, resp. nevedel bez bližšieho špecifikovania
pripraviť na nahliadnutie dokumenty súvisiace s obchodnými operáciami. Záverom žalobcu opätovne
vyzval na poskytnutie údajov v sídle jeho notárskeho úradu 30. júna 2008 v určenom rozsahu v súlade
so žiadosťou správneho orgánu. Žalobca požiadal správny orgán o zmenu termínu z dôvodu krátkej
doby na presunutie plánovaných pracovných záležitostí.

Po akceptovaní žiadosti žalobcu na zmenu termínu predloženia dokladov a poskytnutia údajov sa
kontrolná skupina spravodajskej jednotky finančnej polície 7. júla 2008 dostavila do sídla žalobcu, ktorý



odmietol predložiť doklady a poskytnúť požadované informácie. Odvolací súd sa oboznámil s úradným
záznamom zo 7. júla 2008, v ktorom žalobca spravodajskej jednotke deklaroval svoje stanovisko, že
žiadosti spravodajskej jednotky o poskytnutie údajov nemôže vyhovieť, nakoľko v nej dostatočne a
spoľahlivo nebolo určené, čo sa rozumie pod obchodnou operáciou v zmysle zákona č. 367/2000 Z.z.,
a keďže má ako notár zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, pri akýchkoľvek úkonoch, pri ktorých
môže dôjsť k prelomeniu tejto povinnosti, musí mať jasne a jednoznačne preukázané, aké skutočnosti
sa majú sprístupniť. Žalobca ďalej do úradného záznamu uviedol, že podľa jeho názoru zákon č.
367/2000 Z.z. nedefinuje, čo je potrebné rozumieť pod obchodnou operáciou, na rozdiel od neobvyklej
obchodnej operácie, ktorá je v § 4 citovaného zákona presne definovaná, žalobca nevie presne určiť,
na aké informácie a údaje sa jeho povinnosť v zmysle § 6 ods. 3 písm. d/ vzťahuje, preto z obavy,
aby svojím konaním neporušil zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, nemôže žalobca predmetnej
žiadosti finančnej polície vyhovieť.

Prvostupňový správny orgán listom z 9. júla 2008 žalobcu opätovne vyzval k písomnému predloženiu
dokladov a dokumentácie, ktoré majú vzťah k jeho plneniu povinností. Napriek tomu, že žalobca túto
žiadosť prevzal 16. júla 2008, vyjadrenie k žiadosti správnemu orgánu doručené nebolo.

Spravodajská jednotka finančnej polície zaslala žalobcovi 19. augusta 2008 upovedomenie o začatí
správneho konania pre porušenie povinností uložených v § 6 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 3 písm. a/, c/
a d/ zákona č. 367/2000 Z.z.. Žalobca sa k začatiu správneho konania nevyjadril. Dňa 26. septembra
2008 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie spravodajskej jednotky č. PPZ-23-19-BOK-FP-II-2008 zo
dňa 24. septembra 2008, v ktorom spravodajská jednotka rozhodla o tom, že zo strany žalobcu boli
porušené ustanovenia zákona č. 367/2000 Z.z., na základe čoho bola žalobcovi uložená pokuta vo
výške 300.000,- Sk (9.958,18 €). Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí dospel k záveru,
že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 3 písm. a/, c/ a d/
zákona č. 367/2000 Z.z.. Žalobca podal rozklad, o ktorom rozhodol nadriadený správny orgán vo svojom
rozhodnutí č. SLV-653/OLVS-2008 zo dňa 2. decembra 2008 tak, že žalobca sa nedopustil porušenia
povinností ustanovených v § 6 ods. 3 písm. a/ a c/ zákona č. 367/2000 Z.z., a preto znížil pokutu na
sumu 200.000,- Sk (6.638,78 €). Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu žalobu o preskúmanie
rozhodnutia, o ktorej Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4S/31/2009-56 zo dňa 25. marca 2011
rozhodol tak, že podľa § 250j ods. 2 písm. d/ a e/ O.s.p. rozhodnutie žalovaného č. SLV-653/OLVS-2008
zo dňa 02.12.2008 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konania.

Žalovaný opätovne vec posúdil a 28. júla 2011 vydal rozhodnutie č. SLV-OLVS-103/2011, ktorým bola
žalobcovi uložená pokuta podľa § 13 ods. 1 zákona č. 367/2000 Z.z vo výške 6.638,- € za porušenie
povinností ustanovených v § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 367/2000 Z.z., ktoré
spočívalo v tom, že ako povinná osoba podľa § 3 písm. g/ zákona od 15.01.2005 do 12.03.2008 nemal
svoj program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácií príjmov z trestnej činnosti vypracovaný v súlade
s dikciou § 6 ods. 1 písm. a/ a tiež, že v rámci kontroly začatej dňa 12. marca 2008 až do vydania
rozhodnutia odmietal preukázať, akým spôsobom plní svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona a tiež
ignorovaním požiadaviek spravodajskej jednotky finančnej polície neumožnil vykonanie kontroly plnenia
povinností povinnej osoby v celom rozsahu, v dôsledku čoho neumožnil finančnej polícii plnenie jej úloh
podľa § 10 písm. a/ zákona.

Uloženie vyššej pokuty žalovaný odôvodnil závažnosťou porušenia povinností žalobcu a tým, že
žalobca prakticky znemožňoval vykonanie kontroly, resp. kontrola bola takto obmedzená len na kontrolu
existencie, resp. neexistencie vypracovania programu a vykonávania odbornej prípravy zamestnancov
žalobcu, pričom bolo takýmto konaním znemožnené naplniť cieľ zákona, ktorým je zamedzenie
legalizácie príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti a financovania terorizmu. Žalovaný ďalej dôvodil
tým, že uložená pokuta má mať vždy sankčný charakter a má pôsobiť do budúcnosti preventívne, nie
však likvidačne, čo bolo podľa jeho názoru naplnené aj v tomto konaní, poukázal pritom na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Sž 52/04, v ktorom súd vyslovil, že „pojem finančná polícia
totiž treba vykladať v zmysle kompetencie a nie voľnej úvahy lebo závažnosť porušenia (odsek 2) zákon
ustanovil len za kritérium pre určenie výšky pokuty. Z uvedeného dôvodu nemohlo byť vecou finančnej
polície, či pokutu pri zistení porušenia uloží, ale len jej výška.“

Odvolací súd v danej veci zistil, že základná námietka žalobcu, ktorou napádal zákonnosť rozhodnutí
žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa v prieskumnom konaní spočíva v jeho tvrdení



o nedostatočnej identifikácii rozsahu žiadosti správneho orgánu o poskytnutie údajov a dokladov za
účelom preukázania splnenia povinnosti povinnej osoby podľa § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 367/2000
Z.z..

Odvolací súd mal za to, že správny orgán tým, že odkázal žalobcu na relevantné ustanovenia právneho
rámca upravujúceho plnenie zákonného účelu zákona č. 367/2000 Z.z., t.j. predchádzanie legalizácie
príjmov z trestnej činnosti a jej odhaľovanie, si splnil svoju povinnosť postupovania v úzkej súčinnosti s
účastníkom konania v zmysle ustanovení Správneho poriadku upravujúcich postup správneho orgánu
v konaní.

Vo vzťahu k špecifikácii právnych úkonov žalobcu ako povinnej osoby v zmysle zákona č. 367/2000 Z.z.,
uviedol, že s ohľadom na široký okruh povinných osôb zákonodarca nemôže vymedziť všetky možné
neobvyklé obchodné operácie, ku ktorým dochádza pri výkone tej ktorej činnosti, na ktorú sa zákon
vzťahuje.

V súvislosti s námietkou žalobcu, ktorý nevyhovenie žiadosti kontrolnej skupiny odôvodňoval obavou
z porušenia povinnosti mlčanlivosti, najvyšší súd s poukazom na ust. § 7 ods. 6 zákona č. 367/2000
Z.z., podľa ktorého plnenie povinností podľa § 6 a povinnosti ohlásiť finančnej polícii neobvyklú
obchodnú operáciu nie je obmedzené zákonom ustanovenou povinnosťou zachovávať mlčanlivosť
podľa osobitných predpisov, pričom toto ustanovenie v rámci osobitných predpisov odkazuje aj na
Notársky poriadok, konštatoval, že správny orgán tým, že vyzval žalobcu na preukázanie splnenia
jeho povinnosti ohlásiť neobvyklú obchodnú operáciu a poskytnúť kontrolnej skupine ako oprávnenému
orgánu podľa § 82 Notárskeho poriadku požadované údaje a doklady, t.j. vyhovením žiadosti správneho
orgánu, nemohlo dôjsť k porušeniu povinnosti žalobcu, ktorú mu stanovuje Notársky poriadok. Právny
regulačný rámec zákona č. 367/2000 Z.z. v spojení s vyššie citovanými ustanoveniami Notárskeho
poriadku jasne definuje povinnosti žalobcu ako notára podľa § 2 ods. 1 Notárskeho poriadku vrátane
zachovávania povinnosti mlčanlivosti, preto túto námietku žalobcu najvyšší súd považoval za
nedôvodnú.

Odvolací súd poukazom na to, že v zmysle zákonnej povinnosti zákonodarca uložil povinným osobám
vypracúvať a aktualizovať program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii, ktorý musí obsahovať
prehľad takých obchodných operácií, ktoré sú pre danú oblasť z hľadiska zákona neobvyklé, uviedol,
že dostatočne podrobný prehľad takýchto operácií je osobitne dôležitý pri výkone notárskej činnosti v
notárskom úrade žalobcu, pretože na to, aby jeho zamestnanci vedeli na mieste samom vyhodnotiť
obchodnú operáciu ako neobvyklú z pohľadu zákona, musia mať k dispozícii zodpovedajúce a
vyčerpávajúce usmernenie. Preto ak žalovaný žalobcov program vlastnej činnosti nepovažoval za
zodpovedajúci požiadavkám zákona, postupoval v súlade so zákonom.

Podľa názoru odvolacieho súdu neposkytnutím požadovaných údajov a dokladov správnemu orgánu
žalobcom došlo jeho konaním k závažnému porušeniu jeho povinností podľa § 6 ods. 3 písm. d zákona
č. 367/2000 Z.z. a nemožnosti správneho orgánu vykonávať svoje oprávnenia v záujme sledovanom
účelom zákona č. 367/2000 Z.z.. Z vykonanej kontroly aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne
vyplýva, že žalobca ako povinná osoba porušil povinnosti ustanovené v § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 3
písm. d/ zákona č. 367/2000 Z.z., tým, že ako povinná osoba podľa § 3 písm. g/ zákona od 15.01.2005
do 12.03.2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácií príjmov z trestnej činnosti
vypracovaný v súlade s dikciou § 6 ods. 1 písm. a/ a tiež, že v rámci kontroly začatej dňa 12. marca
2008 až do vydania rozhodnutia odmietal preukázať, akým spôsobom plní svoje povinnosti vyplývajúce
zo zákona a tiež ignorovaním požiadaviek spravodajskej jednotky finančnej polície neumožnil vykonanie
kontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom rozsahu, v dôsledku čoho neumožnil finančnej
polícii plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a/ zákona. Správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí
podľa odvolacieho súdu vymedzil určite, jasne, zrozumiteľne a nezameniteľne predmet konania vo
výroku rozhodnutia o správnom delikte tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným
konaním v súlade s ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku. V napadnutom rozhodnutí je správny delikt
presne vymedzený, za aké konkrétne konanie a obdobie je subjekt postihnutý. Žalovaný podľa názoru
najvyššieho súdu výšku uloženej pokuty náležite odôvodnil závažnosťou porušenia povinností žalobcu,
pričom uložená pokuta vzhľadom na jej sankčný charakter mala tiež pôsobiť preventívne do budúcnosti,
a s prihliadnutím na jej uloženie na dolnej hranici možného rozpätia zákonnej sadzby podľa § 13 ods. 1
zákona č. 367/2000 Z.z. nebola neprimerane prísna a likvidačná.



Odvolací súd po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že
správne orgány, ktoré vo veci konali a rozhodovali, postupovali v súlade s citovanými ustanoveniami
právnych predpisov. Rozhodnutia správnych orgánov obsahujú v skutkovej vete výroku rozhodnutia
identifikovateľné skutkové vymedzenie správneho deliktu s uvedením miesta, času a spôsobu jeho
spáchania. Pochybil preto prvostupňový súd pokiaľ napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2
písm. c/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, najvyšší
súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. druhá veta zmenil tak, že žalobu
žalobcu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

V.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom III. ÚS 566/2016-56 zo dňa 14. februára 2017 rozhodol tak,
že 1. Základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
7Sžo 47/2014 a jeho rozsudkom z 25. februára 2016 porušené boli; 2. Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo 47/2014 z 25. februára 2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť notárovi, trovy konania v sume 454,74 € (slovom
štyristopäťdesiatštyri eur a sedemdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu Q.. Q. S., V. X/B,
O., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V odôvodnení uvedeného nálezu ústavný súd upriamil pozornosť na to, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého
domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl.
46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na
ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky
rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných
garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.
III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu
predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej
kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu
rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd konštatoval, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa
vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a
výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do
ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).



Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z
tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať
na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom
účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu podstatnými a
neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to ako lex specialis
pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. V podstate ide skôr o kompetenčné
ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o
ustanovenie zakladajúce základné právo. To je v skutočnosti priznané už čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu
k pojmu rozhodnutie v čl. 46 ods. 2 ústavy je opodstatnený extenzívny výklad, nevzťahuje sa teda len na
rozhodnutia, ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania a nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy
môže pôsobiť na právne postavenie fyzických alebo právnických osôb.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré
možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj pri rozhodovaní
v danej veci.

Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 3 písm. g/, § 5 ods.2, § 7 ods.6 zákona č. 367/2000 Z.
z., ustanovenú v čl. 7 ods. 1 až 4 Etického kódexu notára, v § 2, § 39 ods. 1 až 4 Notárskeho
poriadku a poukazom na argumentáciu najvyššieho súdu uvedenú v rozsudku napadnutého ústavnou
sťažnosťou (bod 35 nálezu/, ústavný súd konštatoval, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti je garantom ústavnosti a súčasne súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a
rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Dodržiavanie ústavy
orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých článkov.
Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152
ods. 4 ústavy).
Ústavný súd uviedol, že vo svojej doterajšej judikatúre sa už priklonil k zásade prednosti ústavne
konformného výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď
právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavou SR a
medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje
ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú
povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR.“ (PL. ÚS 15/98) Zo zásady ústavne
konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód
výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem bol uprednostnený ten,
ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach
vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných
základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Tieto zásady o povinnosti ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa vzťahujú v celom
rozsahu aj na procesný postup všeobecných súdov podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
ktorý je vlastne predpisom upravujúcim podmienky a podrobnosti o výkone základného práva na súdnu
ochranu vydaným na základe čl. 46 ods. 4 ústavy.

Podstatnou pre rozhodnutie ústavný súd považoval otázku, či sa najvyšší súd v napadnutom konaní
dostatočne zaoberal námietkou sťažovateľa spočívajúcou v jeho tvrdení o nedostatočnej identifikácii
rozsahu žiadosti (teda vymedzeniu predmetu kontroly) finančnej polície ako správneho orgánu o
poskytnutie údajov a dokladov na účely preukázania splnenia povinnosti povinnej osoby podľa § 6 ods. 3
písm. d/ zákona č. 367/2000 Z. z., v dôsledku ktorej by sťažovateľ sprístupnil aj dokumenty a informácie,
ktoré by ako povinná osoba nebol povinný sprístupniť podľa zákona č. 367/2000 Z. z., čím by sa dopustil
porušenia povinnosti mlčanlivosti podľa Notárskeho poriadku, pretože na takéto dokumenty a informácie
by sa nevzťahoval § 7 ods. 6 zákona č. 367/2000 Z. z..



Ústavný súd konštatoval, že v prerokúvanej veci došlo k stretu práv, resp. povinností sťažovateľa, ktorý
je ako notár v zmysle § 39 ods. 1 Notárskeho poriadku, ako aj čl. 7 ods. 1 Etického kódexu notára povinný
zachovávať mlčanlivosť (čím sa vo svojej podstate chráni súkromie dotknutého jednotlivca), a oprávnení
a povinností finančnej polície, ktorá vykonáva kontrolu plnenia úloh vyplývajúcich zo zákona č. 367/2000
Z. z., považujúc za zrejmé, že boj proti praniu špinavých peňazí znamená aj zásah do historicky silne
zakoreneného inštitútu profesijného tajomstva právnych profesionálov, doplniac, že v prerokúvanej veci
išlo o kontrolu plnenia administratívnych povinností sťažovateľa.

Ústavný súd uviedol, že k prelomeniu ochrany súkromia vrátane dovoleného zásahu do povinnosti
mlčanlivosti môže zo strany verejnej moci dôjsť iba celkom výnimočne, ak je to nevyhnutné a účel
sledovaný verejným záujmom nie je možné dosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky ide o
zásah protiústavný. Preto ak právny poriadok pripúšťa prelom do tejto ochrany, uskutočňuje sa tak iba
a výlučne v záujme ochrany demokratickej spoločnosti (napr. II. ÚS 28/96). Prípustný je preto zásah
nevyhnutný, pričom v konkrétnom prípade je daná táto nevyhnutnosť všeobecným záujmom na ochrane
spoločnosti pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti (pred tzv. praním špinavých peňazí).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri výklade § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 367/2000 Z. z., ako
aj § 39 Notárskeho poriadku pre účely prerokúvanej veci svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 152 ods.
4 ústavy nedodržal a výklad tohto ustanovenia z hľadiska jeho ústavnej konformnosti nevykonal.

Podľa názoru ústavného súdu v prípade požiadavky finančnej polície sprístupniť notárske zápisnice bez
ohľadu na ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá obchodná operácia
na účely preverenia či obsahujú, alebo neobsahujú záznamy o právnych úkonoch, ktoré by mohli byť
neobvyklou obchodnou operáciou, a teda či si sťažovateľ ako povinná osoba plní povinnosti podľa
zákona č. 367/2000 Z. z., ide o závažné vybočenie z medzí ustanovených ústavou.

Uvedený postup správnych orgánov potvrdený napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v danej veci
ústavný súd považoval za neudržateľný aj z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanovuje zákon.

Ústavný súd prisvedčil sťažovateľovi, že pri pozornom posúdení dôsledkov výkladu § 6 zákona č.
367/2000 Z. z. a § 39 Notárskeho poriadku, ku ktorému dospeli vo veci konajúce správne orgány
(finančná polícia a ministerstvo vnútra), ako aj najvyšší súd, „sa vyjaví ich krajná nezlučiteľnosť s
princípmi právneho štátu a ochranou práva na súkromie, garantovaného zo strany štátu jeho občanom“.

Ústavný súd dal do pozornosti, že zákon č. 367/2000 Z. z. neobsahuje legálnu definíciu viacerých
právne významných pojmov, ktoré sám používa, a to aj pojmu obchodná operácia. Dňa 1. septembra
2008 nadobudol účinnosť zákon č. 297/2008 Z. z. o ochrane legalizácie príjmov z trestnej činnosti a
financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v porovnaní s predchádzajúcou
právnou úpravou (zákon č. 367/2000 Z. z.) okrem iného aj spresnil jednotlivé inštitúty zamerané
na predchádzanie a odhaľovanie legalizácie príjmov a financovania terorizmu. Nová právna úprava
jednoznačnejšie obsah povinností povinných osôb precizovala a časť povinnosti mlčanlivosti právnych
profesionálov (advokátov a notárov) uprednostnila pred povinnosťou súčinnosti finančnej polícii.

Ústavný súd konštatoval, že pokiaľ najvyšší súd v dôsledku preferovania ústavne neudržateľného
výkladu § 6 zákona č. 367/2000 Z. z. a jeho kolízie s § 39 Notárskeho poriadku aproboval nezákonný
zásah ako ústavne-konformný, zaťažil tak napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vadou arbitrárnosti,
a porušil tak základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru.

Uviedol, že bez potreby venovať sa aj ďalším námietkam sťažovateľa v súvislosti s namietaným
porušením jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva podľa Dohovoru bolo
uvedené dostačujúce na vyslovenie, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, tak svojimi účinkami porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
ktorých reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie.



Ústavný súd Slovenskej republiky vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu za
dôvodnú, z ktorého dôvodu rozhodol tak, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Rozsudok najvyššieho súdu zrušil (čl. 127 ods. 2
ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
[čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b/ zákona o ústavnom súde], v ktorom bude najvyšší súd
viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Ústavný súd konštatoval, že úlohou najvyššieho súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania
rozhodnúť o odvolaní žalovaného správneho orgánu v konaní pred najvyšším súdom proti rozsudku
krajského súdu č. k. 1 S 142/2011-80 z 10. apríla 2014 takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný
a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

VI.

Konanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky po vrátení veci Ústavným súdom Slovenskej republiky

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci
v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom
súdnictve.

Podľa ust. § 492 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 492 ods. 2
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „S.s.p.“) v intenciách názoru Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyjadreného v uvedenom náleze opätovne preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania žalovaného
(§ 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p. a § 492 ods. 2 S.s.p.), vyžiadajúc si stanovisko
účastníkov konania súdneho prieskumu, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne
5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p. a
s § 492 ods. 2 S.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Žalobca predložil odvolaciemu súdu doplňujúce vyjadrenie k nadväznosti na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo 14.02.2017, III. ÚS 566/2016 - 56.

V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že predmetom tohto vyjadrenia je zohľadnenie právnych záverov
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Súčasne uviedol, že sa pridržiava svojho predchádzajúceho
vyjadrenia z 05.06.2014.

Žalobca v argumentácii poukazom na skutkové okolnosti vyplývajúce zo súdneho spisu, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis a poukazom na právnu úpravu ustanovenú v čl. 16 ods. 1, v čl. 19 ods. 2, 3, v
čl. 22 ods. 1, 2 a v čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a na právnu úpravu ustanovenú v § 6 ods. 1,
3, v § 7 ods. 6, 7 zákona č. 367/2000 Z.z. a v § 39 zákona č. 323/1992 Zb. uviedol, že pre zodpovedanie
načrtnutých otázok je potrebné aplikovať a vyložiť tie právne predpisy, na podklade ktorých bola mu
uložená pokuta, ako aj, že pre posúdenie, či žalobca svojím konaním porušil zákon bol najvyšší súd
povinný vykonať vecný výklad ustanovení § 6 zákona č. 367/2000 Z.z. ako aj § 39 notárskeho poriadku, a
na ich kolíziu poskytnúť uspokojivú odpoveď, zdôrazniac, že všetky štátne orgány majú ústavou určenú
povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (článok 152 ods. 4 ústavy/.

Žalobca vo svojej argumentácii predložil zhodnotenie prípadného zásahu z hľadiska jeho objektívnych
dôsledkov vo vzťahu testu prípustnosti v intenciách rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské



práva k výkladu čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len Dohovor/,
resp. aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, posudzujúc zásah z hľadísk, či je možné zasiahnutú
matériu vyhodnotiť ako spadajúcu do definície súkromného života, rodinného života, domova alebo
korešpondencie, či došlo k zásahu v dôsledku činnosti orgánu verejnej moci, je tento pričítateľný štátu,
či zásah je v súlade s právom (otázka legality/, či sa zásahom sleduje legitímny účel (otázka legitimity/
a či zásah je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, teda či je primeraný sledovanému cieľu (otázka
proporcionality/.

Žalobca v danej súvislosti zdôraznil, že pokiaľ žalovaný vykonal taký výklad právnych predpisov,
ktorý vedie k aprobovaniu nezákonného zásahu nezlučiteľného s požiadavkami ustanovenými v čl. 8
Dohovoru, ním vykonaný výklad nie je zlučiteľný s povinnosťou ústavne komfortného výkladu právnych
predpisov a pokiaľ vedie k súdnemu aprobovaniu nezákonne uloženej sankcie žalobcovi, porušil
tým žalovaný základné právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ako aj
právo byť stíhaný bez zákonného základu podľa čl. 49 ústavy. Takéto porušenie základných práv
žalobcu odôvodňuje zrušenie vytknutou vadou zaťaženého rozhodnutia, nakoľko iným spôsobom tento
nezákonný zásah do práv žalobcu zhojiť nemožno. Pokiaľ žalovaný v odvolaní brojí proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo jeho rozhodnutie zrušené, takéto odvolanie nie je dôvodné
a napadnutý rozsudok hoci vychádzajúc aj z iných právnych dôvodov, je potrebné ako vecne správne
potvrdiť.

Žalobca poukazom na záväzné právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyslovené v
uvedenom náleze ústavného súdu, ktoré citoval, uviedol, že zohľadňujúc záväzné právne názory
ústavného súdu, ktorými sú tak všeobecné súdy ako aj správne orgány viazané (§ 56 ods. 6 zákona
č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov), skutok, pre ktorý bola žalobcovi uložená pokuta, nie je
protiprávnym konaním, čo bez ďalšieho vylučuje oprávnenosť jeho postihu a zákonnosť rozhodnutia o
uložení pokuty za konanie, ktoré nie je správnym deliktom. V tomto prípade krajský súd vydal vecne
správny rozsudok, kedy nezákonné rozhodnutia o uložení pokuty zrušil, aj keď z iných dôvodov, ako
zistenie, že stíhaný skutok nie je protiprávnym konaním, čo však správnosť napadnutého rozsudku
nemení.

Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd v danej veci mal preukázané, že žalovaný správny
orgán na základe rozkladu žalobcu rozhodnutím č. SLV-OLVS-103/2011 z 28.júla 2011 prvostupňové
správne rozhodnutie č. PPZ-23-19/BOK-FP-II-2008 z 24. septembra 2008 zmenil tak, že žalobcovi sa
ukladá pokuta vo výške 6.638,78 €, za porušenie povinností ustanovené v § 6 ods. 1 písm. a/ a § 6
ods. 3 písm. d/ zák. č. 367/2000 Z.z, na tom skutkovom základe, že ako povinná osoba podľa § 3
písm. g/ zákona od 15.01.2005 do 12.03.2008 nemal svoj program vlastnej činnosti zameranej proti
legalizácií príjmov z trestnej činnosti vypracovaný v súlade s dikciou § 6 ods. 1 písm. a/ a tiež, že v
rámci kontroly začatej 12. marca 2008 až do vydania rozhodnutia odmietal preukázať, akým spôsobom
plní svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona, a tiež ignorovaním požiadaviek spravodajskej jednotky
finančnej polície neumožnil vykonanie kontroly plnenia povinností povinnej osoby v celom rozsahu, v
dôsledku čoho neumožnil finančnej polícií plnenie jej úloh podľa § 10 písm. a/ zákona.

Žalobca žalobou podanou proti žalovanému sa domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného správneho
rozhodnutia súdom, žiadajúc krajský súd, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V preskúmavacom konaní, okrem ďalšieho, predovšetkým namietal, že pri
výkone svojej činnosti notára je viazaný povinnosťou mlčanlivosti, majúc za to, že pokuta mu bola
uložená nedôvodne, pretože dodržiavanie povinností, ktoré mu ukladá Notársky poriadok, nemôže byť
hodnotené ako porušenie povinností vyplývajúcich z iného všeobecne záväzného právneho predpisu.

Krajský súd rozsudkom č. k. 1S 142/2011-80 zo dňa 10. apríla 2014 žalobou napadnuté rozhodnutie
žalovaného č. SLV-OLVS-103/2011 zo dňa 28. júla 2011 podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu konštatoval,
že viaceré výzvy zaslané žalobcovi boli bez konkrétnej špecifikácie na predloženie požadovaných listín
oprávnenou osobou. Zároveň uviedol, že v danom prípade išlo o rozpor, kedy na jednej strane bolo
potrebné chrániť záujmy štátu a zabezpečiť ochranu pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, na



strane druhej stála povinnosť notára ustanovená v zákone č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti, ako aj v Etickom kódexe notára, zachovávať mlčanlivosť. Berúc na zreteľ, že notár ako dôverník
svojho klienta je viazaný mlčanlivosťou, mal krajský súd za to, že notár nemôže využívať dôverné
informácie v neprospech klienta a akúkoľvek dôvernú informáciu môže notár vyzradiť len so súhlasom
klienta, alebo na jeho príkaz, pričom výnimku z povinnosti mlčanlivosti obsahuje Notársky poriadok.

Krajský súd v danej veci dospel k záveru, že žalovaný mal pred vydaním napadnutého rozhodnutia
opätovne preskúmať skutkový stav a nie vychádzať len z doterajších skutkových okolností a dôkazov,
nakoľko pri poskytovaní údajov od povinnej osoby musí existovať rovnováha medzi mlčanlivosťou
notára za účelom ochrany klientov a záujmami štátu. Krajský súd žalovanému uložil povinnosť, aby
opätovne vyzval žalobcu na súčinnosť, ozrejmil mu termín „obchodná operácia" tak, aby žalobca
požadované doklady povinnej osobe mohol poskytnúť a následne z vyplývajúcich záverov prehodnotil
uloženú pokutu, majúc za to, že žalobca poskytoval súčinnosť žalovanému zaslanými požiadavkami na
vysvetlenie termínu a bolo v jeho záujme požadované doklady, avšak bližšie špecifikované, poskytnúť.

Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze sp. zn. III. ÚS 566/2016-56 z 14. februára 2017
vyslovil svoj právny názor k problematike, ktorá je predmetom súdneho prieskumu v danej veci, a tento
jeho právny názor je pre prejednávaný prípad záväzný.

Ústavný súd Slovenskej republiky za podstatnú pre rozhodnutie považoval otázku, či sa najvyšší súd v
napadnutom konaní dostatočne zaoberal námietkou sťažovateľa - žalobcu, spočívajúcou v jeho tvrdení
o nedostatočnej identifikácii rozsahu žiadosti (teda vymedzeniu predmetu kontroly) finančnej polície
ako správneho orgánu o poskytnutie údajov a dokladov na účely preukázania splnenia povinnosti
povinnej osoby podľa § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 367/2000 Z. z., v dôsledku ktorej by sťažovateľ -
žalobca, sprístupnil aj dokumenty a informácie, ktoré by ako povinná osoba nebol povinný sprístupniť
podľa zákona č. 367/2000 Z. z., čím by sa dopustil porušenia povinnosti mlčanlivosti podľa Notárskeho
poriadku, pretože na takéto dokumenty a informácie by sa nevzťahoval § 7 ods. 6 zákona č. 367/2000
Z. z..

Ústavný súd konštatoval, že v prerokúvanej veci došlo k stretu práv, resp. povinností sťažovateľa
- žalobcu, ktorý je ako notár v zmysle § 39 ods. 1 Notárskeho poriadku, ako aj čl. 7 ods. 1
Etického kódexu notára povinný zachovávať mlčanlivosť (čím sa vo svojej podstate chráni súkromie
dotknutého jednotlivca), a oprávnení a povinností finančnej polície, ktorá vykonáva kontrolu plnenia
úloh vyplývajúcich zo zákona č. 367/2000 Z. z., považujúc za zrejmé, že boj proti praniu špinavých
peňazí znamená aj zásah do historicky silne zakoreneného inštitútu profesijného tajomstva právnych
profesionálov, doplniac, že prerokúvanej veci išlo o kontrolu plnenia administratívnych povinností
sťažovateľa - žalobcu.

Ústavný súd tiež konštatoval, že k prelomeniu ochrany súkromia vrátane dovoleného zásahu do
povinnosti mlčanlivosti môže zo strany verejnej moci dôjsť iba celkom výnimočne, ak je to nevyhnutné
a účel sledovaný verejným záujmom nie je možné dosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky
ide o zásah protiústavný. Preto ak právny poriadok pripúšťa prelom do tejto ochrany, uskutočňuje sa tak
iba a výlučne v záujme ochrany demokratickej spoločnosti (napr. II. ÚS 28/96). Prípustný je preto zásah
nevyhnutný, pričom v konkrétnom prípade je daná táto nevyhnutnosť všeobecným záujmom na ochrane
spoločnosti pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti (pred tzv. praním špinavých peňazí).

Podľa názoru ústavného súdu v prípade požiadavky finančnej polície sprístupniť notárske zápisnice bez
ohľadu na ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá obchodná operácia
na účely preverenia či obsahujú, alebo neobsahujú záznamy o právnych úkonoch, ktoré by mohli byť
neobvyklou obchodnou operáciou, a teda či si sťažovateľ - žalobca, ako povinná osoba plní povinnosti
podľa zákona č. 367/2000 Z. z., ide o závažné vybočenie z medzí ustanovených ústavou.

Uvedený postup správnych orgánov potvrdený napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v danej veci
ústavný súd považoval za neudržateľný aj z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanovuje zákon.



Ústavný súd prisvedčil sťažovateľovi - žalobcovi, že pri pozornom posúdení dôsledkov výkladu § 6
zákona č. 367/2000 Z. z. a § 39 Notárskeho poriadku, ku ktorému dospeli vo veci konajúce správne
orgány (finančná polícia a ministerstvo vnútra), ako aj najvyšší súd, „sa vyjaví ich krajná nezlučiteľnosť s
princípmi právneho štátu a ochranou práva na súkromie, garantovaného zo strany štátu jeho občanom“.

Ústavný súd upriamil pozornosť tiež na to, že zákon č. 367/2000 Z. z. neobsahuje legálnu definíciu
viacerých právne významných pojmov, ktoré sám používa, a to aj pojmu obchodná operácia. Dňa 1.
septembra 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 297/2008 Z. z. o ochrane legalizácie príjmov z trestnej
činnosti a financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v porovnaní s
predchádzajúcou právnou úpravou (zákon č. 367/2000 Z. z.) okrem iného aj spresnil jednotlivé inštitúty
zamerané na predchádzanie a odhaľovanie legalizácie príjmov a financovania terorizmu. Nová právna
úprava jednoznačnejšie obsah povinností povinných osôb precizovala a časť povinnosti mlčanlivosti
právnych profesionálov (advokátov a notárov) uprednostnila pred povinnosťou súčinnosti finančnej
polícii.

Vychádzajúc z uvedeného pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze vyslovil svoj
právny názor, že v prípade požiadavky finančnej polície sprístupniť notárske zápisnice bez ohľadu na
ich subsumovateľnosť pod pojem obchodná operácia alebo neobvyklá obchodná operácia na účely
preverenia či obsahujú, alebo neobsahujú záznamy o právnych úkonoch, ktoré by mohli byť neobvyklou
obchodnou operáciou, a teda či si žalobca ako povinná osoba plní povinnosti podľa zákona č. 367/2000
Z. z., ide o závažné vybočenie z medzí ustanovených ústavou, ako aj, že pri pozornom posúdení
dôsledkov výkladu § 6 zákona č. 367/2000 Z. z. a § 39 Notárskeho poriadku, ku ktorému dospeli vo
veci konajúce správne orgány, ako aj najvyšší súd, „sa vyjaví ich krajná nezlučiteľnosť s princípmi
právneho štátu a ochranou práva na súkromie, garantovaného zo strany štátu jeho občanom“, považujúc
uvedený postup správnych orgánov potvrdený napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v danej veci
za neudržateľný aj z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého štátne orgány
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, tento
právny názor ústavného súdu je v danej veci pre odvolací súd záväzný. Z uvedených dôvodov najvyšší
súd v ďalšom konaní postupujúc v intenciách záverov ústavného súdu ustálil, že žalovaný správny
orgán v predmetnej veci nepostupoval náležite v zmysle právnej úpravy na vec sa vzťahujúcej, keď zo
skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver majúci za následok nezákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa §
250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a v spojení
s § 492 ods. 2 S.s.p., potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1, v spojení s §
246c ods. 1, s § 151 ods. 1, 2 a s § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p.. Žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, napriek jeho úspechu v tomto konaní z dôvodu, že si ich výšku nevyčíslil
v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 151 ods.1 O.s.p. v spojení s § 492 ods.2 S.s.p..

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1 .mája
2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.