Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/19/2017 z 25. 4. 2018 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2018, sp. zn. 2ObdoV/19/2017, ECLI:SK:NSSR:2018:1010201217.1 Najvyšší súd | 2ObdoV/19/2017 | ECLI:SK:NSSR:2018:1010201217.1 | 2018-04-25 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Konkurz Citované ustanovenia: § 420f CSP, § 421 ods. 1 písm. a) CSP, § 421 ods. 1 písm. b) CSP, § 48 ods. 3 CSP, § 220 ods. 2 CSP, § 393 ods. 2 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 3 CSP, § 432 ods. 1 CSP, § 432 ods. 2 CSP, § 429 ods. 1 CSP, § 429 ods. 2 CSP, § 447c CSP, § 451 ods. 3 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c6f4ba7f-c127-4573-9a73-6fbf4e54d57a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1010201217.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2ObdoV/19/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201217
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Pepelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1010201217.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Stanislav Orovnický V O D O S T A V , so sídlom
Hviezdoslavova 4, Zlaté Moravce, IČO: 17 685 541, zastúpený JUDr. Kamilom Bereseckým, advokátom
so sídlom Farská č. 33, Nitra, proti žalovanému: Mgr. Peter Zvara, so sídlom Obchodná 2, Bratislava,
správca konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby a. s. Nitra, so sídlom Cabajská cesta 28,
Nitra, IČO: 31 411 487, o vylúčenie vecí zo súpisu majetku konkurznej podstaty vedenej na Krajskom
súde v Bratislava pod sp. zn. 8Cbi/28/2010, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3Obo/3/2016-578 z 18. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k.
8Cbi/28/2010-524 zo dňa 16. decembra 2015 rozhodol tak, že žalovanému ako správcovi konkurznej
podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby, a. s. Nitra, Cabajská cesta 28, Nitra, IČO: 31 411 487, uložil
povinnosť vylúčiť zo súpisu majetku konkurznej podstaty nehnuteľnosti vedené na liste vlastníctva č.
XXXX, kat. územia W. a to:
- parc. č. XXXX/XX o výmere 667 m2, zastavané plochy
- parc. č. XXXX/XX o výmere 540 m2, zastavané plochy - Tatra servis a predajňa náhradných dielov
- parc. č. XXXX/XX o výmere 171 m2, zastavané plochy
- parc. č. XXXX/XX o výmere 733 m2, zastavané plochy
- parc. č. XXXX/XX o výmere 472 m2, zastavané plochy,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému zároveň uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1
306,16 Eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia, k rukám právneho zástupcu žalobcu, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si uplatnil právo na vylúčenie špecifikovaných
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, kat. územia W. zo súpisu konkurznej podstaty žalovaného
s odôvodnením, že predmetné nehnuteľnosti boli ku dňu vyhlásenia konkurzu vo vlastníctve žalobcu.
Uviedol, že nehnuteľnosti na parcele č. XXXX/X nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 09. 10.
2001 od spoločnosti CAMPRI, spol. s r. o. Nehnuteľnosti na parcelách č. XXXX/XX a č. XXXX/XX
nadobudol od spoločnosti Vodohospodárske stavby, a. s., na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25. 06. 2001,
t. j. pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu. Podľa čl. 4 bod 2 kúpnej zmluvy na nehnuteľnostiach
neviazli žiadne ťarchy, vecné bremená, ani iné právne povinnosti. Žalobca uviedol, že nepozná spôsob,
ako predávajúci (CAMPRI spol. s r. o.) nadobudol nehnuteľnosti od Vodohospodárskych stavieb, a. s.
(úpadcu). Žalobca kúpnu cenu neplatil priamo Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej
len „FNM SR“), avšak vedel o tom, že súhlas na predaj sporných nehnuteľností bol daný FNM SR. Má
vedomosť aj o tom, že k úhrade kúpnej ceny sporných nehnuteľností došlo vzájomným započítaním
medzi FNM SR a Vodohospodárskymi stavbami, a. s. a Kovospol Nitra, s. r. o. Podaním zo dňa 23.



03. 2011 žalobca predložil súdu stanovisko FNM SR zo dňa 07. 03. 2011, z ktorého je zrejmé, že FNM
SR mal vedomosť o tom, že v tom čase bolo začaté exekučné konanie o vykonanie exekúcie predajom
všetkých nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v prospech oprávneného PKB, a. s., Nitra, ktorá
bola majoritným záložným veriteľom k zapísaným nehnuteľnostiam a FNM SR sa dohodol na spoločnom
postupe pri uspokojovaní pohľadávok voči úpadcovi a prijal návrh od PKB, a. s., že výnosy budú
rozdelené medzi veriteľov v dohodnutom pomere. FNM SR vydal súhlas na uvoľnenie záložného práva
na odpredaj nehnuteľností (uznesením č. 16/35/00). Na majetok žalovaného bol následne vyhlásený
konkurz uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 07. 2001 č. k. 6K/105/01-87.

3. Z rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vyhodnotil námietku žalovaného o neplatnosti súhlasu
FNM SR k prevodu nehnuteľností privatizovaných na základe zmluvy č. 48/92 zo dňa 27. 07. 1992 ako
dôvodnú. O súhlas s prevodom privatizovaného majetku požiadal úpadca listom zo dňa 17. 05. 2000
a súhlas FNM SR bol udelený 19. 06. 2000. Žalobca nadobudol sporné nehnuteľnosti od CAMPRI,
spol. s r. o., ako tretia osoba, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 09. 10. 2001, bona fide, vychádzajúc z
hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, podľa ktorých na nehnuteľnostiach neviazli
žiadne ťarchy, vecné bremená, ani iné právne povinnosti. Žalobca za predmetné nehnuteľnosti zaplatil
kúpnu cenu.

4. O odvolaní žalovaného proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3Obo/3/2016 zo dňa 18. mája
2016 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Odvolací súd námietku žalovaného o neplatnosti súhlasu FNM SR s predajom nehnuteľností
nadobudnutých v rámci veľkej privatizácii vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože tento postup zákon o
veľkej privatizácii nezakazuje. Pokiaľ ide o skúmanie nadobudnutia nehnuteľností tvoriacich predmet
konania žalobcom ako „tretím“ v dobrej viere, uviedol, že nadobudnutie vlastníctva v dobrej viere
požíva ochranu v súlade s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej
istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich zo samotného pojmu demokratického právneho
štátu v zmysle ústavy. Princíp právnej istoty, ochrany vlastníckeho práva nadobudnutého v dobrej
viere vedie k tomu, že spravidla je nadobúdateľovi vlastníckeho práva v dobrej viere poskytovaná
ochrana. K vzneseným námietkam žalovaného odvolací súd odkázal na ustálenú judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), v rámci ktorej bola stanovená povinnosť pre
všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu
tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona
v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strany.
Primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych
práv strany sporu. Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na povrchne hodnotené technické
nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to v neprospech osoby vlastníka, ide o
uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho postupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami
materiálne právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy povinné chrániť. Aj vzhľadom na judikatúru
ústavného súdu, odvolací sú vychádzal pri posudzovaní tejto konkrétnej veci vo vzťahu k prevodu
privatizovaného majetku na CAMPRI, spol. s r. o., zo skúmania okolností nadobudnutia predmetných
nehnuteľností žalobcom a upustil od prílišného formalizmu pri posudzovaní dodržania predpokladov
platnosti kúpnej zmluvy podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona ohľadne predchádzajúceho súhlasu
k prevodu privatizovaného majetku v preskúmavanej veci. Nebolo sporné, kedy bola uzavretá kúpna
zmluva medzi Vodohospodárskymi stavbami, a. s. a CAMPRI, spol. s r. o., rozpor ostal v tom, či písomný
súhlas na prevod nehnuteľného majetku udelený po uzavretí kúpnej zmluvy mohol mať, resp. mal v danej
veci za následok neplatnosť tejto zmluvy. Odvolací súd vychádzal aj z ustanovenia § 266 Obchodného
zákonníka, ktorý v ods. 1 uvádza, že prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ktorej je
prejav vôle určený, známy, alebo jej musel byť známy a v ods. 2 uvádza, že v prípadoch, keď prejav
vôle nemožno vyložiť podľa ods. 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla
prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. V konaní nebolo spochybnené, že
vôľa pôvodných zmluvných strán, ako i FNM SR v nadväznosti na § 19a privatizačného zákona, bola
predmetné nehnuteľnosti previesť na tretieho, v tomto prípade na CAMPRI, spol. s r. o., za určitých
dohodnutých, ale aj zákonom stanovených podmienok (§ 19a), čo preukázateľne vyplýva z listinných
dôkazov a vykonaného dokazovania v rámci súdneho konania. Uvedená kúpna zmluva bola uzavretá
slobodne a vážne, nebola žiadnym z nich spochybnená a pokiaľ ide o zákonom predpokladaný súhlas
na prevod skôr privatizovaného majetku na tretie osoby, odvolací súd má za to, že aj táto podmienka



bola v konečnom dôsledku splnená a skutočnosť, že písomný súhlas je z neskoršieho dátumu, ako bola
uzavretá kúpna zmluva, nie je možné a najmä spravodlivé v tejto konkrétnej veci vykladať na ťarchu
kupujúceho, nakoľko úmyslom zúčastnených strán, t. j. predávajúceho, kupujúceho, ale aj FNM SR,
ktorého súhlas bol potrebný k prevodu nehnuteľností, bol prevod nehnuteľností v dohodnutej kúpnej
cene. V konkrétnom prípade išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný úmysel, ktorý nebol spochybnený
žiadnym z týchto subjektov v relevantnom čase prevodu, až neskôr bol spochybnený správcom
konkurznej podstaty úpadcu, ktorý zaradil predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty, ktoré však
medzičasom od CAMPRI, spol. s r. o. nadobudol žalobca. Z dokazovania tak podľa odvolacieho
súdu vyplynulo, že žalobca nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere, ako nehnuteľnosti bez tiarch,
vecných bremien a iných právnych povinností. Z hľadiska ochrany práv by malo mať podľa odvolacieho
súdu rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti novým nadobúdateľom, na základe jeho dobrej viery, čím sa však dostávajú do kolízie dve
ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práva, než koľko sám má. Ak však
nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, potom treba prihliadnuť na princíp všeobecnej
spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj
individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než
nadobúdateľ v dobrej viere. Odvolací súd si osvojil názor ústavného súdu vyslovený v jeho judikatúre,
na základe ktorého je stanovená povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a
individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie
veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo
zjavnú a výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strany a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa
stotožnil s výrokom rozhodnutia a názorom vysloveným súdom prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené
dôvody sa odvolací súd s ďalšími námietkami nezaoberal a k námietke rozdielnosti v rozhodovaní
odvolacím súdom v obdobných veciach uvádza, že obsahovo iné rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú
pre iné senáty záväzné a zároveň pre úplnosť dal žalovanému do pozornosti rozhodnutia senátu aj 5
O v obdobných veciach.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dňa 12. septembra 2016 dovolanie podľa § 420 písm.
f/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“)
a § 421 ods. 1 písm. a/, b/ C. s. p., keď odvolací súd nevykonal dôkazy, o ktoré by bolo možné oprieť
rozsudok odvolacieho súdu, rozsudok je čo do odôvodnenia zmätočný a zároveň v prejednávanej veci
odvolací súd nesprávne právne posúdil právo žalobcu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu.

6. Žalovaný tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu, v nadväznosti na v poradí druhý rozsudok súdu
prvej inštancie, je zaťažený vadou, ktorá znemožnila žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na spravodlivý
proces spočíva v tom, že ak súd prvej inštancie napriek odvolacím súdom uloženej povinnosti vykonať
dokazovanie k otázke posúdenia dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností s ohľadom na všetky
okolnosti, žiadne dokazovanie nevykonal a napriek tomu vydal čo do právneho posúdenia a odôvodnenia
prekvapivý a arbitrárny rozsudok. Súd prvej inštancie taktiež rozhodol bez toho, aby oboznámil strany o
svojom (zjavne prekvapivom) názore, aj keď mu takýto postup umožňovalo ustanovenie § 100 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“ alebo „Občiansky súdny poriadok“) a
žalovaný mohol ešte v rámci konania na súde prvej inštancie svoju argumentáciu rozšíriť, čo už však v
odvolacom konaní nebolo možné. Odvolací súd zároveň namiesto toho, aby vadu rozsudku súdu prvej
inštancie odstránil a dokazovanie, ktoré nariadil vykonať vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 26. 02.
2015 vykonal sám (čo však neurobil), procesnou vadou zaťažený rozsudok súd prvej inštancie potvrdil.
Nakoľko sa súd prvej inštancie a odvolací súd neriadil zásadou hľadania materiálnej pravdy, ku ktorej
sa dospelo spôsobom dostatočne zaisťujúcim zistenie objektívnej pravdy (ako jednej zo zásad na ktorej
bol založený občiansky súdny poriadok), porušil tým právo strany sporu na spravodlivý proces.

7. Dovolateľ nesprávne právne posúdenie veci a prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1
písm. a/ C. s. p. odôvodňuje tým, že právne posúdenie predbežnej otázky posúdenia vlastníctva žalobcu,
založené na dobrej viere pri nadobúdaní nehnuteľností odporuje nielen platnému právu, ale takéto
právne posúdenie odporuje aj ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd právny
záver o nadobudnutí nehnuteľností titulom dobrej viery nepodložil žiadnym právoplatným rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu, v ktorom by bola
v dovolacom konaní poskytnutá ochrana nadobúdateľovi nehnuteľnosti titulom „dobrej viery“, s výnimkou



rozsudku sp. zn. 2ObdoV/1/2014. V tomto rozsudku dovolacieho súdu rovnako nie je žiadny odkaz na
judikatúru najvyššieho súdu; dovolateľ sa môže len domnievať, že dovolací súd vychádzal z nálezu
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015. Dovolateľ tvrdí, že ustálená rozhodovacia prax najvyššieho
súdu, ako dovolacieho súdu, je v otázke nadobúdania nehnuteľnosti od nevlastníka dlhodobo vzácne
stabilná a zotrváva na zásade „nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“. Poukázal
na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 50/2010, rozhodnutia najvyššieho súdu, ako dovolacieho
súdu, sp. zn. 5MCdo/12/2011, sp. zn. 2MCdo/20/2011 a rozhodnutia najvyššieho súdu, ako súdu
odvolacieho, v obdobných veciach sp. zn. 1Obo/87/2010, 1Obo/102/2010, 4Obo/9/2014,4Obo/23/2012,
4Obo/66/2012.

8. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. uvádza, že
otázka záväznosti ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii a jeho kogentného charakteru vo
vzťahu ku konkrétnym skutkovým a právnym okolnostiam, ktoré boli podnetom pre spory o vylúčenie
nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra, už bola posudzovaná
všetkými senátmi najvyššieho súdu. Najvyšší súd v niektorých konkrétnych konaniach vedených proti
žalovanému aj právoplatne rozhodol, prípadne v zrušujúcich uzneseniach vyslovil svoj právny názor, na
základe ktorého následne v prospech žalovaného právoplatne rozhodli súdy prvej inštancie. Prehľad
týchto rozhodnutí predložil dovolateľ súdu prvej inštancie vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 05. 2015.
Zároveň namieta, že prejudiciálna otázka platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 29. 06. 2000 už teda bola
vyriešená v inom konaní, a preto posúdenie tejto otázky odvolací súd vo svojom rozsudku nemohol
ignorovať a vec posúdiť inak. K rozhodovacej praxi dovolacieho súdu uvádza, že v súvisiacich veciach
(predaj iných nehnuteľností úpadcu) bolo dovolanie podané dvakrát, keď vo veci sp. zn. 2ObdoV/1/2015
dovolací súd dovolanie odmietol pre neprípustnosť a vo veci sp. zn. 2ObdoV/1/2014 dovolací súd zmenil
rozsudok odvolacieho súdu tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (pozn. dovolacieho súdu -
uvedený rozsudok sp. zn. 2ObdoV/1/2014 z 28. apríla 2016 bol zrušený nálezom ústavného súdu sp.
zn. II. ÚS 796/2016 zo dňa 22. júna 2017). Dovolateľ sa domnieva, že rozsudok sp. zn. 2ObdoV/1/2014
nie je možné považovať za rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v ktorej boli vyriešené tie otázky, ktoré
majú zásadný právny význam pre nesprávne právne posúdenie veci v konaní 8Cbi/28/2010 a ktorý by
zakladal prekážku prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Vzhľadom
k uvedenému žiada, aby dovolací súd z dôvodu, že žalobca neosvedčil právny dôvod oprávňujúci
ho k vylúčeniu nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu a kúpne zmluvy ako nadobúdacie tituly
spoločnosti CAMPRI, spol. s r. o. a žalobcu sú neplatné, rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobu
žalobcu zamietol alebo zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žalovaný zároveň dovolaciemu súdu
navrhol, aby odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu až do právoplatného
skončenia dovolacieho konania.

9. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že odvolací súd doplnil dokazovanie v
smere naznačenom najvyšším súdom, čo je zrejmé aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (str.
8). Námietka, týkajúca sa skutočnosti, že súd prvej inštancie nevyslovil právny názor na pojednávaní,
je irelevantná, keď tak súd urobiť nemusel a zo strany žalovaného takáto požiadavka vznesená
nebola. Samotné vynesenie rozsudku nepovažuje za prekvapivé, nakoľko už v predchádzajúcom
rozsudku bolo žalobe vyhovené a z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplývalo iba to, že záver súdu
prvej inštancie bol predčasný, neuvádzalo sa v ňom, že by malo dôjsť k zmene právneho názoru
vysloveného v rozsudku súdu prvej inštancie, preto nie sú dané dovolacie dôvody obsiahnuté v
ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. Žalobca nesúhlasí s názorom, že by nadobudol vlastnícke právo od
subjektu, ktorý nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, keď v čase podpisovania kúpnej zmluvy sa
vychádzalo z údajov obsiahnutých v príslušnom liste vlastníctva a nebol informovaný o tom, čo by mohlo
obmedzovať vlastnícke právo predávajúceho. Citovaná judikatúra podľa jeho názoru nie je aplikovateľná
na prejednávanú vec. Zároveň má za to, že dovolací súd rozhodol v skutkovo a právne totožnej veci (sp.
zn. 2ObdoV/1/2014), čo znamená, že vec už bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, a
to tak, že nehnuteľnosti boli z konkurznej podstaty vylúčené. Zároveň sa z uvedeného dôvodu nemohol
odvolací súd vo veci sp. zn. 3Obo/3/2016 odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
a preto nie je daná prípustnosť dovolania.

10. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 Civilného sporového poriadku) po zistení, že dovolanie
podala včas strana sporu (§ 424 C. s. p.) s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa (§
429 ods. 2 písm. a/ C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že tento
mimoriadny opravný prostriedok je potrebné odmietnuť.



11. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., ako i
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p. Otázka nemožnosti kumulácie dôvodov prípustnosti
dovolania v zmysle § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. bola pôvodne riešená v uznesení veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/2/2017 z 19. apríla 2017, v zmysle ktorého
sa dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania
podľa § 420 C. s. p. V čase rozhodovania dovolacieho súdu bol však už citovaný záver veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu prekonaný uznesením ústavného súdu sp. zn. Plz. ÚS
1/2018 z 25. apríla 2018. Podľa uvedeného rozhodnutia „pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené
dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421
Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší
tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Zároveň uznesením
sp. zn. 1VCdo/1/2018 zo dňa 21. marca 2018 aj samotný veľký senát občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu konštatoval odklon od uznesenia sp. zn. 1VCdo/2/2017 a vo svojom výroku uviedol,
že „Kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je prípustná.“ Vychádzajúc
zo skutočnosti, že jednotlivé senáty ústavného súdu sú podľa ustanovenia § 6 zákona č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
pri svojom rozhodovaní viazané právnym názorom vysloveným v uznesení pléna ústavného súdu
sp. zn. Plz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 a rešpektujúc právny názor vyslovený v uznesení veľkého
senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 21. marca 2018 v súlade s ustanovením
§ 48 ods. 3 prvá veta C. s. p., pristúpil vo veci konajúci senát najvyššieho súdu ku skúmaniu, či
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie tak z hľadiska dovolateľom
namietaných vád zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., ako aj z hľadiska, či sú
splnené podmienky pre skúmanie (nesprávneho) právneho posúdenia veci odvolacím súdom z hľadiska
dovolateľom vyvodzovanej prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p.

12. Žalovaný naplnenie prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. videl v
skutočnosti, že odvolací súd sa nezaoberal podľa jeho názoru zásadnými námietkami žalovaného,
nevykonal dokazovanie, ktoré sám uložil vykonať súdu prvej inštancie a vydal zmätočný a
nezrozumiteľný rozsudok. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je
nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup
súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva
a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu je potrebné rozumieť taký postup súdu v konaní,
ktorý je v rozpore so zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojim nesprávnym
procesným postupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva
zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu, napr. právo vykonávať
procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy,
právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na
súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému
rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva
nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade
s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu.
Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p., musí intenzita zásahu do procesných práv
strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý
proces (obdobne pozri napr. sp. zn. 3Obdo/40/2017 zo 7. decembra 2017).

13. Vo vzťahu k dovolateľom namietanému nevykonaniu dokazovania súdom prvej inštancie uloženému
mu zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 3Obo/3/2016 z 18. mája 2016 a následnému
nevykonaniu dokazovania odvolacím súdom a námietke týkajúcej sa nepostupovania súdu prvej
inštancie v zmysle ustanovenia § 100 O. s. p. a vydania tak prekvapivého rozsudku, dovolací súd
poukazuje na judikát R 39/1993, v zmysle ktorého podmienka prípustnosti dovolania nie je splnená, ak
sa strane znemožnila realizácia jej patriacich procesných práv (iba) pre časť konania a do takej miery,
že strana následne mohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, napr. tým, že mohla podať proti
rozsudku, ktorý jej bol riadne doručený, odvolanie. Nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie
je tak pre prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. relevantný len vtedy, ak sa ho dopustil
aj odvolací súd, alebo ak tento nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie nenapravil odvolací



súd. Avšak nemôže tomu tak byť v prípade, ak samotná strana sporu nevyužila svoje právo namietať
konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania. V uvedenom prípade strana sporu mala možnosť
realizovať svoje procesné práva a uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu k namietanému
nedoplneniu dokazovania súdom prvej inštancie, či nepostupovania v zmysle ustanovenia § 100 O. s. p.,
v rámci podaného odvolania. Žalovaný tak neurobil, preto predmetné, až v dovolaní uvedené, námietky
nemohli byť predmetom prieskumu odvolacím súdom a z toho dôvodu ani prípadný nesprávny procesný
postup súdu prvej inštancie nemohol byť napravený odvolacím súdom. Za uvedených okolností tak nie
je naplnená podmienka prípustnosti dovolania, spočívajúca v nesprávnom procesnom postupe súdov,
ktorým by znemožnili strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. K namietanému neurčitému a zmätočnému rozsudku odvolacieho súdu, v spojení s právnymi
názormi vyslovenými súdom prvej inštancie, dovolací súd uvádza, že len v mimoriadnych a ojedinelých
prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p.
(predtým § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom, ako celok, neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom
a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných
vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia „vád
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti
Rusku, sťažnosť č. 8269/02, Protsenko proti Rusku, sťažnosť č. 13151/04, Tishkevich proti Rusku,
sťažnosť č. 2202/05, Lenskaya proti Rusku, sťažnosť č. 28730/03). Súd však zároveň nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný,
určujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (por. aj viaceré
rozhodnutia ústavného súdu, napr. sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 78/05).

15. Dovolací súd dospel k názoru, že v posudzovanej veci odôvodnenie rozhodnutia súdov oboch
inštancií nie je nedostatočné, a teda nepreskúmateľné, resp. nie je arbitrárne a svojvoľné, pretože
ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2
a § 393 ods. 2 v spojení s ust. § 387 ods. 2, 3 C. s. p. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, v
odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísali priebeh
konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a prijaté
právne závery dostatočne zdôvodnili. Z odôvodenia rozsudkov sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré
súd vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu nehnuteľnosti uvedené
vo výrokovej časti rozhodnutia. Z obidvoch rozhodnutí (súdu prvej i druhej inštancie) je taktiež zrejmé,
z akých úvah vychádzali pri posúdení všetkých významných otázok. Dovolací súd sa nestotožňuje s
tvrdením dovolateľa, že odvolací súd aplikoval závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. I. ÚS
549/2015, pričom neuviedol, v čom je možné závery ústavným súdom posudzovaného prípadu aplikovať
na prejednávanú vec a prevzal odôvodnenie dovolacieho súdu z rozsudku sp. zn. 2ObdoV/1/2014 zo
dňa 28. apríla 2016, čím nesprávne aplikoval v inom konaní zistený skutkový stav na v tomto konaní
prejednávanú vec, čo v konečnom dôsledku malo mať za následok porušenie práva žalovaného na
spravodlivý proces. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkázal na judikatúru ústavného súdu, ktorou
bola stanovená povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti
každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie veci. Uvedený záver je
vo všeobecnosti aplikovateľný na všetky typy sporových konaní a ako taký je súčasťou práva na
spravodlivý proces obsiahnutého v práve na súdnu a inú právnu ochranu a odvolací súd ho primerane a
vhodne aplikoval v predmetnom konaní. V duchu uvedeného záveru následne odvolací súd posudzoval
konkrétnu vec skúmaním okolností nadobudnutia predmetných nehnuteľností žalobcom. Odvolací súd
tak pridržiavajúc sa všeobecných záverov uvedených v predmetnom náleze adekvátnym spôsobom
doplnil argumentáciu súdu prvej inštancie na konkrétnu skutkovú situáciu, čím svojím odôvodnením
podal výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku jednak súdu prvej inštancie, ako i svojho
rozhodnutia. Dovolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením dovolateľa o tom, že by odvolací súd aplikoval
v inom konaní zistený skutkový stav na prejednávanú vec, keď podľa dovolacieho súdu táto skutočnosť
nevyplýva z napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že dovolateľ tento svoj argument bližšie
nešpecifikoval a neozrejmil, z čoho konkrétne (z ktorej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia)
vyvodil tento svoj predpoklad, táto jeho námietka tak zostáva v rovine nepodložených tvrdení dovolateľa,
ktoré samy osebe nemôžu mať za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Zároveň dovolací



súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

16. S prihliadnutím na tieto individuálne okolnosti danej veci dospel dovolací súd k záveru, že v konaní
nedošlo k nesprávnosti v procesnom postupe súdov takej intenzity a procesných dôsledkov, ktorá by
mala znaky relevantné podľa § 420 písm. f/ C. s. p. a zakladala prípustnosť dovolania žalovaného podľa
tohto ustanovenia.

17. Dovolateľ súčasne odvodzoval prípustnosť podaného dovolania od ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
a/ a b/ C. s. p. Pre dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. platí, že ho možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod
sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v
čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ nevymedzí
ním tvrdený dovolací dôvod uvedeným spôsobom, je to dôvodom pre odmietnutie dovolania podľa
ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p. V zmysle ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p. dovolací súd odmietne
dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú
vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.

18. Zároveň platí, že dovolací súd je v prípade dovolaní podaných za účinnosti Civilného sporového
poriadku povinný pracovať s takým dovolaním, aké podala strana a nie je možné vyzývať dovolateľa
na odstránenie vád dovolania. Tento prístup súvisí s dôsledným zachovávaním dispozičného princípu
a princípu právnej istoty, ako aj procesnej zodpovednosti strán za ochranu svojich práv. Odstraňovanie
nedostatkov rozhodnutia a konania jemu predchádzajúceho prostredníctvom (mimoriadnych) opravných
prostriedkov je výlučne v dispozícii strán sporu. Povinnosť podávať kvalifikované, jednoznačné a
úplné dovolania, v ktorých sú dovolacie dôvody vymedzené v súlade s ustanovením § 432 C.
s. p., má zabezpečiť povinné právne zastúpenie dovolateľa, resp. povinnosť zastúpenia osobou s
vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 C. s. p.). Zákon predpokladá,
že advokát/vysokoškolsky vzdelaná osoba v odbore právo je subjektom, ktorého odborné znalosti a
schopnosti majú kvalifikovaným dovolaním prispieť k rýchlemu, hospodárnemu a plynulému priebehu
dovolacieho konania. Uvedené vyplýva z čl. 11 ods. 3 Základných princípov, na ktorých je Civilný sporový
poriadok postavený a podľa ktorého, kto sa verejne hlási k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa
za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou. To znamená, že úkony
takouto osobou majú obsahovať všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov.

19. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 C. s. p., má viazanosť
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti
dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s.
p.). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ sám vysvetlí
(konkretizuje a doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej
právnej otázky.

20. Pre vymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p. nepostačuje,
ak dovolateľ vo svojom dovolaní uvedie, že sa dovolateľ nestotožňuje s posúdením veci odvolacím
súdom (prípadne aj súdom prvej inštancie). Povinnosťou dovolateľa je uviesť, ktoré konkrétne právne
závery odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie) sú podľa jeho názoru nesprávne a tiež je jeho
povinnosťou presne uviesť, prečo je podľa jeho názoru toto právne posúdenie nesprávne (to znamená,
ako podľa jeho názoru mal odvolací súd vec správne právne posúdiť, aké právne závery mal odvolací
súd prijať). Úloha dovolacieho súdu následne spočíva v tom, že posúdi právne závery odvolacieho súdu
s ohľadom na dovolateľom namietanú nesprávnosť právneho posúdenia veci a uvedie, ako mal odvolací
súd vec správne právne posúdiť.

21. K argumentácii dovolateľa, v ktorej namietal odklon odvolacieho súdu od rozhodnutí dovolacieho
súdu sp. zn. 5MCdo/12/2011 a sp. zn. 2MCdo/20/2011 podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., najvyšší
súd konštatuje, že dovolanie žalovaného nespĺňa požiadavky uvedené v ustanovení § 432 ods. 2 C.
s. p. Dovolateľ v dovolaní zákonom predpísaným spôsobom nevymedzil, v čom považuje rozhodnutie
odvolacieho súdu za nesprávne vo vyriešení tej-ktorej právnej otázky významnej pre rozhodnutie vo
veci samej a zároveň neuviedol, ako mal odvolací súd podľa jeho názoru nastolenú právnu otázku
správne riešiť. Pri vymedzení dovolacieho dôvodu v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p.



nepostačuje konštatovanie dovolateľa, že považuje právny názor odvolacieho súdu za nesprávny,
prípadne že nesúhlasí s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí odvolacieho súdu (pozri napr.
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/1/2018), zároveň nepostačuje ani všeobecné konštatovanie
dovolateľa, že určitý právny záver odvolacieho súdu je v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu. Dovolací súd nemôže nahrádzať pasivitu dovolateľa a vytvárať namiesto neho vlastnú právnu
argumentáciu vyvodením z možnej nespokojnosti dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu,
ktorej správnosť alebo nesprávnosť by mala byť podrobená dovolaciemu prieskumu. V takom prípade
by totiž dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen
koncepcii právnej úpravy dovolania v civilnom sporovom poriadku, ale aj účelu ustanovenia § 421 ods.
1 C. s. p.

22. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní namietal odklon odvolacieho súdu od rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky, Civilný sporový poriadok viaže prípustnosť dovolania v ustanovení § 421 ods.
1 C. s. p. v písm. a/ a c/ výlučne na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
súdu dovolacieho, argumentácia inými rozhodnutiami ako rozhodnutiami dovolacieho súdu môže byť
relevantná ako podporná argumentácia pri odôvodňovaní dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1
písm. b/ C. s. p., avšak nemôže byť spôsobilá vyvolať dovolací prieskum právnych záverov odvolacieho
súdu vo veciach, v ktorých dovolateľ odvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
a/ C. s. p. Rovnaký záver platí pre časť dovolania, v ktorej žalovaný namietal rozpor napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu s právnymi závermi vyslovenými v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.
zn. 1Obo/87/2010, 1Obo/102/2010, 4Obo/23/2012, 4Obo/23/2012 alebo 4Obo/66/2012, ktoré však
nepredstavujú rozhodnutia vydané v rámci dovolacieho konania.

23. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu posúdeniu veci a prípustnosti dovolania podľa ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., kedy je dovolanie prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, dovolací
uvádza, že dovolateľ ani v tomto prípade nevymedzil právnu otázku, ktorá má mať zásadný právny
význam pre nesprávne posúdenie veci v tomto konaní a doposiaľ nebola dovolacím súdom vyriešená.
Z argumentácie dovolateľa vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
nie je zrejmé, či takouto otázkou má byť posúdenie záväznosti ustanovenia § 19a zákona o veľkej
privatizácii a jeho kogentného charakteru, alebo námietka týkajúca sa vyriešenia prejudiciálnej otázky
platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 29. 06. 2000, ktorú odvolací súd podľa dovolateľa nemohol ignorovať a
posúdiť ju inak, prípadne či dovolateľ považuje podané dovolanie za prípustné z dôvodu, že neexistuje
rozhodovacia prax najvyššieho súdu, v ktorej boli vyriešené tie otázky, ktoré majú zásadný právny
význam pre nesprávne posúdenie veci v tomto konaní. Z tohto dôvodu (a s poukazom na body 17, 18,
19, 20) nebol žalovaným vymedzený dovolací dôvod v tejto časti spôsobom uvedeným v § 431 až § 435
C. s. p. Absenciu takej náležitosti považuje zákon za dôvod pre odmietnutie dovolania.

24. Najvyšší súd tak vzhľadom na vyššie uvedené konštatujúc danosť dôvodov pre odmietnutie
dovolania podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p. dovolanie žalovaného odmietol.

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 druhá veta C. s. p.).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.