Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/8/2015 z 21. 2. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. februára 2017, sp. zn. 2Sž/8/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:9015010048.1 Najvyšší súd | 2Sž/8/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:9015010048.1 | 2017-02-21 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený), § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e54a17c-b2b6-4125-a027-1acabbbd5696 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010048.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sž/8/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9015010048
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:9015010048.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a
z členov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci navrhovateľky: MARKÍZA -
SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava, právne zastúpená: Advokátska
kancelária Paul Q, s.r.o., so sídlom Twin City Blok A, Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, proti odporkyni:
Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P. O. BOX 155, 810 00 Bratislava, v konaní
o opravnom prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/33/2015 zo dňa 09. júna 2015,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/33/2015 zo dňa 09. júna 2015 p o t
v r d z u j e.

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na bankový účet podľa
priloženého platobného predpisu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Navrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa včas podaným opravným prostriedkom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dňa 22.07.2015, domáhala postupom podľa ustanovení § 250l a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.") preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/33/2015 zo dňa
09.06.2015.

Odporkyňa (ďalej aj „Rada"), ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, h/ zákona č.
308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
účinnom ku dňu vydania napadnutého administratívneho rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.
z."), rozhodnutím č. RP/33/2015 zo dňa 09.06.2015, vydaným v správnom konaní č. 144/SKO/2014
uložila navrhovateľke podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu určenú podľa
§ 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 5000 € za porušenie povinnosti uvedenej v §
32 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe DAJTO (ďalej
aj „komunikát")
- dňa 29.11.2014 o cca 00:23 hod. odvysielaný komunikát s názvom Sexy výhra, ktorý naplnil definíciu
telenákupu podľa § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., a ktorý neobsahoval jednoznačné, úplné
a presné inštruovanie o spôsobe riešenia zadanej úlohy, nakoľko zadanie hry bolo menené počas
vysielania komunikátu tak, aby podľa pôvodného zadania správne odpovede boli uznané za nesprávne
a nevyjadrovalo jednoznačne, ako majú byť jednotlivé výherné slová vytvorené.



Dôvodom uloženia pokuty bolo odvysielanie vyššie uvedeného komunikátu navrhovateľkou, podľa
kvalifikácie odporkyne napĺňajúcich definíciu telenákupu, pričom v predmetnom komunikáte boli
recipienti opakovane vyzývaní, aby sa zúčastnili hry o cenu zavolaním na audiotextové čísla, ktoré
im boli poskytnuté v rámci vysielania predmetných komunikátov. Išlo tak o priamu ponuku využiť
poskytovanú službu, ktorá spočívala v možnosti získať finančnú odmenu pri správnom vyriešení zadania.
V danom prípade primárnym účelom bola prezentácia služby a jej poskytnutie, z čoho je zrejmé,
že komunikát naplnil definíciu telenákupu, v dôsledku čoho sa naň vzťahuje aj úprava § 32 ods. 4
písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.. Zároveň odporkyňa zdôraznila, že diváci mali na základe zadania
vytvoriť slová z písmen uvedených v tabuľke na obrazovke a to tak, aby písmená na seba nejakým
spôsobom nadväzovali, boli nejako prepojené, pričom bolo povedané, že nezáleží na tom, v akom
smere. Moderátorka v úvode hry uviedla, že každé jedno slovo, ktoré sa malo dať vytvoriť spôsobom,
ktorý prezentovala v úvode hry, sa malo nachádzať v niektorej z obálok, ktoré boli umiestnené na tabuli.
Diváci však neboli vyzvaní, aby hľadali slová skryté v obálkach. Boli opakovane informovaní, že ak
dodržia pravidlá hry (teda vytvoria slovo z písmen na tabuli tak, že sa tieto budú dotýkať, budú na
seba nadväzovať) ich tip bude víťazný. Ako sa ukázalo v priebehu hry, v obálkach neboli všetky slová,
ktoré bolo možné vytvoriť na základe poskytnutého zadania. Účastník konania tieto tipy v rozpore so
zadaním neakceptoval. Poskytnutím nejednoznačného zadania a zmenami v zadaní vykonanými po
tom, čo na základe pôvodného zadania odzneli tipy, ktoré by pri nezmenenom zadaní boli správne, došlo
k odvysielaniu nečestného telenákupu. Pri určovaní výšky sankcie odporkyňa vychádzala zo závažnosti
správneho deliktu, rozsahu a dosahu vysielania, miery zavinenia, následkov porušenia povinnosti,
trvania správneho deliktu, spôsobu porušenia povinnosti a pokutu určila vo výške 5000 €.

Navrhovateľka vo včas podanom opravnom prostriedku uviedla, že napáda rozhodnutie odporkyne č.
RP/33/2015 zo dňa 09.06.2015 v celom rozsahu a navrhla, aby najvyšší súd podľa § 250q ods. 2
O.s.p. z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na
ďalšie konanie. Zároveň si navrhovateľka uplatnila náhradu trov konania. Mala za to, že svojím konaním
povinnosti uvedené v § 32 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. neporušila, nakoľko predmetný
komunikát nespĺňa definíciu telenákupu v zmysle § 32 ods. 2 citovaného zákona, a teda sa na ňu tieto
povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 32 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nevzťahujú. Taktiež
namieta posúdenie predmetného komunikátu odporkyňou ako nečestného.

Podľa názoru navrhovateľky odporkyňa pri skúmaní kritérií posudzovania komunikátu ako telenákupu, v
nadväznosti na právne závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor") vo veci
sp. zn. C-l95/06, KommAustria v. ORF, dospela k nesprávnemu skutkovému a právnemu záveru. Na
základe uvedeného rozsudku je v obdobných komunikátoch potrebné posúdiť, či vysielanie alebo časť
vysielania, počas ktorej vysielateľ ponúka divákom možnosť zúčastniť sa hry o ceny prostredníctvom
okamžitého zatelefonovania na telefónne čísla so zvýšenými sadzbami je telenákupom. V tejto súvislosti
poukázala na kritériá telenákupu, ktorými sú skutočná ponuka služieb na základe zohľadnenia cieľa
relácie, ktorej je hra súčasťou, význam tejto hry v rámci celej relácie z hľadiska času a predpokladaných
hospodárskych výsledkov vo vzťahu k výsledkom očakávaných od celej relácie a charakter otázok
položených uchádzačom. Predmetný komunikát ponúka divákom zábavu v podobe možnosti riešenia
logických rébusov/hádaniek a zároveň možnosť zapojiť sa do hry (riešenia), prostredníctvom telefonátu
a získať cenu, v prípade správnej odpovede. Má za cieľ ponúkať rozptýlenie divákom so zameraním
na riešenie logických rébusov/hádaniek. Neponúka divákovi priamo prezentovaný, zobrazený produkt,
resp. službu, ktoré sú poskytované v prípade zavolania. Podľa navrhovateľky v predmetnom komunikáte
ide o zásadný rozdiel oproti telenákupu, ako ho definuje a predpokladá ustanovenie v § 32 ods. 2 zákona
č. 380/2000 Z. z..

Z pohľadu významu predmetných hier v rámci vysielania z hľadiska času a predpokladaných
hospodárskych výsledkov, vo vzťahu k výsledkom očakávaným od vysielania programovej služby
DAJTO, tieto navrhovateľka označila za marginálne. Uviedla, že z celkového vysielacieho času
príslušnej programovej služby tvoria obdobné komunikáty minimum (menej ako 7% z celkového
vysielacieho času), nakoľko programová služba DAJTO je vysielaná 24 hodín denne. Vysielanie
komunikátov nepatrí k nosným súčastiam programovej služby DAJTO, pretože viac ako 80% jej
programov tvoria dramatické programy, najmä filmy a seriály. Vzhľadom na záujem navrhovateľky
poskytnúť divákom rozmanitú programovú štruktúru vysielania, zaradila do vysielania aj predmetné
komunikáty, nakoľko je zo strany divákov záujem o súťaže a zábavné programy.



S poukazom na vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora navrhovateľka uviedla, že o telenákup
nepôjde, ak hra, ktorá je súčasťou programu, má za cieľ urobiť vysielaný program interaktívny bez
skutočnej ponuky služieb, a ak položené otázky nesúvisia s reklamou tovarov alebo služieb v súvislosti
s obchodovaním, podnikaním, remeslom alebo povolaním.

Naproti tomu, podľa navrhovateľky posudzovaný komunikát obsahoval logickú hádanku/rébus, ktorý
nijakým spôsobom nesúvisel s reklamou tovarov alebo služieb v súvislosti s obchodovaním, podnikaním,
remeslom alebo povolaním tretej osoby alebo vysielateľa. Podstatou otázok prezentovaných v
komunikáte je riešenie rôznorodých hádaniek/rébusov ako takých, za účelom zábavy a rozptýlenia
diváka, pričom súčasťou komunikátu je aj poskytnutie možnosti účasti na hre. Jeho cieľom je zvýšiť
atraktivitu vysielania. Navrhovateľka má za to, že komunikát vykazuje jasné znaky zábavného súťažného
programu a teda nespĺňa ani tretie kritérium definície telenákupu.

Pre prípad, že by najvyšší súd vyhodnotil posudzovaný komunikát ako telenákup, navrhovateľka namieta
jeho označenie odporkyňou za nečestné. Vychádza zo skutočnosti, že pojem „čestný" nie je v žiadnom
zákone upravený a teda ide o neurčitý právny pojem, ktorého vymedzenie je v kompetencii odporcu.
Obsah tohto pojmu však musí byť podľa navrhovateľky vymedzený jednoznačne, nezameniteľné, tak
aby recipienti právnych noriem boli schopní do budúcnosti predvídať aplikáciu práva a podľa toho upraviť
svoje správanie. Obsah pojmov „slušnosť", „čestnosť" a ich výklad by mal byť podľa navrhovateľky
vnímaný vždy v súvislosti s okolnosťami, dobou a aj v závislosti od spoločnosti a situácie, v ktorej je
takýto neurčitý pojem používaný. Navrhovateľka má za to, že správny orgán by mal pri výklade a aplikácií
neurčitých právnych pojmov, ktoré zákon obsahuje, prihliadnuť práve na okolnosti, dobu, spoločnosť
a situáciu, v ktorej sa pojem vyskytuje a adresát právnej normy by mal byť dostatočne chránený pred
svojvôľou správneho orgánu pri neadekvátnom výklade neurčitých právnych pojmov.

Preto bolo podľa navrhovateľky pri hodnotení čestnosti potrebné zohľadniť aj špecifický charakter
komunikátu. Práve skutočnosť, že komunikát predstavuje zábavný program s prvkami hry, v ktorom sa
riešia rébusy/hádanky je dôvodom, aby v takomto prípade pojem „ čestný" nebol vykladaný striktne v
zmysle, v akom sa aplikuje na správanie a charakter ľudí, a teda ako poctivý, majúci morálne hodnoty
atď., ale vnímanie kritéria čestnosti by malo odzrkadľovať charakter vysielaného komunikátu. Obsahom
komunikátu boli rébusy, ktorých hlavným účelom bolo zabaviť a rozptýliť diváka, prípadne poskytnúť
divákovi možnosť zúčastniť sa hry a dovolať sa do štúdia, pričom v prípade úspešného dovolania
sa do štúdia a správneho zodpovedania otázky je divákovi poskytnutá avizovaná cena. Z podstaty
logických rébusov obsiahnutých v komunikátoch vyplýva, že riešenie nemá byť pre diváka hneď rýchlo
uhádnuteľné, ale má mať v sebe aj prvky záhadnosti, ktoré by mali diváci odhaliť a následne dospieť
k správnemu riešeniu. Navrhovateľka má za to, že práve skryté záhady zvyšujú atraktivitu takýchto
programov. Je účelom hry, aby riešenie rébusu nebolo evidentné a hneď priamočiaro uhádnuteľné.
Práve záhadnosť a nejednoznačnosť zadaných rébusov je aj vzhľadom na možnú finančnú výhru
podstatou predmetných hier. V logických rébusoch sa prirodzene skrýva „záhada", ktorú majú práve
diváci počas vysielania komunikátu odhaliť, aby dospeli k správnemu riešeniu. K vytýkanému zadávaniu
úloh moderátorkami predmetného komunikátu navrhovateľka uviedla, že zadania úloh sú zámerne
koncipované spôsobom, ktorý umožňuje divákom dospieť k viacerým možným riešeniam, a to z dôvodu,
aby bolo vysielanie interaktívnejšie, zábavnejšie a zároveň aby mali diváci chuť a možnosť pokúšať sa
úlohu vyriešiť. Ak by úlohy neboli zostavené takýmto spôsobom, prvý divák, ktorý by sa dovolal do štúdia
by zodpovedal otázku, hra by bola ukončená a neplnila by svoj primárny účel - zabaviť divákov. Podľa
navrhovateľky z tipov divákov, ktoré odzneli počas vysielania komunikátu, je možné vyvodiť, že diváci
zadaniu porozumeli a zároveň je dĺžka predmetného komunikátu dostatočná na to, aby diváci počas hry
skúšali rôzne možnosti riešenia prípadu. Nie je dôvodné, aby zodpovednosť za vyriešenie úlohy divákmi
niesla navrhovateľka. Diváci sa buď nedopracovali k správnej odpovedi alebo, ak sa k správnej odpovedi
dopracovali, tak sa do štúdia nedovolali alebo nemali záujem sa dovolať. Avšak na základe uvedeného
nie je podľa navrhovateľky možné konštatovať, že úloha je neriešiteľná.

Vo vzťahu k nedostatočnému inštruovaniu divákov pri zadávaní súťažných úloh, len na „spočítanie
všetkých čísel", navrhovateľka uviedla, že mnohí diváci práve tento typ komunikátov s podobnými
súťažami poznajú a priamočiare zadanie bez akejkoľvek záhady, by však diváci okamžite uhádli, a tým by
komunikáty stratili svoj aspekt zábavnosti. Účelom komunikátov má byť, aby sa divák zabavil a zamyslel
nad možnými riešeniami, za čo je v prípade úspechu diváka v súťaži poskytnutá vysoká finančná výhra.



Navrhovateľka nepovažovala za dôvodné označovať postup a inštrukcie pri riešení rébusov/hádaniek
za netransparentný, nečestný alebo zavádzajúci. Už z obrázku ako takého je jasne viditeľné, že je
potrebné sa primárne zamerať na hľadanie a identifikáciu číselných znakov. Jednotlivé tipy divákov, ktorí
sa dovolali do štúdia napovedajú o tom, že diváci tento aspekt súťaže pochopili a ich tipy sa mnoho
krát približovali správnemu výsledku. Zadanie v predmetnom komunikáte bolo podľa navrhovateľky
poskytnuté divákovi tak, aby sa mohol k správnemu riešeniu pri sledovaní komunikátu dopracovať.
Uvedený postup pri zadávaní rébusov podľa názoru navrhovateľky, nie je možné považovať za nečestný.
Vzhľadom na skutočnosť, že podstatou predmetného komunikátu je práve logický rébus, ktorý v sebe za
účelom plnenia funkcie zábavného programu s prvkom hry musí obsahovať prvok záhadnosti a zatajenie
určitých informácií divákovi, nie je možné takúto hru automaticky považovať za nečestnú. Je práve
ponechané na divákovi, aby záhadu odhalil a nakoniec dospel k správnemu riešeniu. Poukázala na
skutočnosť, že možnosť dovolať sa do štúdia je poskytnutá všetkým divákom rovnakým spôsobom a
všetci diváci majú k dispozícii na riešenie rovnaké informácie, a preto komunikát podľa jej názoru spĺňa
svoju funkciu zábavného programu s prvkami hry a je vo vzťahu k divákom férový a čestný.

Odporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodnutie odporkyne č. RP/33/2015 zo dňa 09.06.2015 potvrdil.

V dôvodoch uviedla, že pri otázke posúdenia odvysielaného komunikátu vychádzala z rozsudku SD EÚ
vo veci C-195/06 a z definície telenákupu a mediálnej komerčnej komunikácie obsiahnutej v zákone č.
308/2000 Z. z. Podľa tohto rozhodnutia SD EÚ vysielanie, počas ktorého vysielateľ ponúka divákom
možnosť zúčastniť sa hry o ceny zavolaním na telefónne číslo so zvýšenou sadzbou, teda za odplatu,
je telenákupom, ak spĺňa tieto kritériá:
- skutočná ponuka služby s ohľadom na účel vysielania, ktorého je hra súčasťou,
- význam hry v rámci vysielania z hľadiska časového rozsahu a predpokladaného ekonomického prínosu,
- typ otázok kladených účastníkovi hry.

Zo samotného obsahu komunikátu je zrejmé, že nejde o štandardný zábavný program. Model tohto
komunikátu sa zakladá na tom, aby sa čo najväčšie množstvo recipientov pokúsilo dovolať do
štúdia. Nejde o klasické ponúknutie rozptýlenia, ako je to v prípade vedomostných hier vysielaných
vysielateľom, ale je evidentné, že účelom tohto komunikátu je osloviť čo najväčšie množstvo recipientov,
aby využili službu tretej osoby (ponúkanú hru o cenu) zavolaním na telefónne čísla uvádzané na
obrazovke. Tvrdenie, že ide o akvizičný program je pre posúdenie, či komunikát naplnil definíciu
telenákupu, irelevantné. V konečnom dôsledku, telenákup, ako formu mediálnej komerčnej komunikácie,
spravidla vždy vyrába tretia osoba. Skutočnosť, či navrhovateľka môže zasahovať do obsahu týchto
komunikátov, je vzhľadom na objektívnu zodpovednosť vysielateľa irelevantná. Zo všeobecných
pravidiel hry Sexy výhra vyplýva, že podporuje aktivity a značky tretej osoby. Poskytovanie interaktívnych
hier je obchodným modelom, na ktorom funguje spoločnosť TeleMedia InteracTV Ltd.. Z uvedeného
vyplýva, že v predmetnom programe bola propagovaná a poskytovaná služba tretej osoby, to znamená,
že samotná hra predstavuje skutočnú ekonomickú aktivitu zahŕňajúcu poskytnutie služby tretej osoby.

Odvysielaný komunikát tvorí 6 - 7% denného vysielacieho času programovej služby DAJTO, čo nie je
zanedbateľné. Podľa aktuálne platnej licencie má navrhovateľka vyhradených vysielaniu doplnkového
vysielania (§ 3 písm. h/ zákona č. 308/2000 Z. z.) 15% z celkového času vysielania programovej služby
DAJTO. Trvanie predmetného komunikátu predstavuje z časového hľadiska cca tretinu času, ktorú
vysielateľ môže podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. vyhradiť vysielaniu reklamy a telenákupu v
jednom dni a cca polovicu času, ktorú môže vysielateľ podľa svojej aktuálnej licencie vyhradiť vysielaniu
reklamy a telenákupu. Hra o cenu predstavuje celý obsah komunikátu a jediným účelom takéhoto
komunikátu je poskytnutie služby - hry.

Tvrdenie navrhovateľky, že predmetný komunikát nakúpila ako akvizíciu a tento zaraďuje do vysielania
ako akvizičné zábavné programy, čiže nepredáva vysielací čas s cieľom vysielať reklamu a že sa
nepodieľa na akýchkoľvek ziskoch výrobcu diela, považuje odporkyňa za účelové. Podľa týchto vyjadrení
navrhovateľky tretia osoba na programovej službe DAJTO propaguje a poskytuje svoje služby bez toho,
aby mal z toho vysielateľ akýkoľvek zisk, pričom tieto programy ani nie sú prerušované vysielaním
reklamy, takže nemá ani profit z reklamy. Svojím cieľom sa však predmetný komunikát v ničom nelíši
od bežnej reklamy a telenákupu, jeho špecifické spracovanie má pôsobiť atraktívnejšie, avšak to
nemá vplyv na jeho právnu kvalifikáciu. Z pravidiel odvysielaného komunikátu vyplýva, že pri vysielaní



audiotextových hier vysielateľ programovej služby buď vyhlasovateľovi súťaže predá vysielací čas
(obdoba reklamy alebo telenákupu), alebo sa podieľa na príjmoch vyhlasovateľa súťaže zo súťaží
organizovaných prostredníctvom jeho vysielania. Vysielateľ tak za každých okolností získava odplatu
za poskytovanú službu. Vysielanie audiotextových hier je prezentované ako alternatíva reklamy pre
získavanie príjmov z vysielania. Vyhradenie časového úseku v rozsahu jeden a pol hodiny denne
vysielaniu danej hry nasvedčuje tomu, že to nie je pre vysielateľa ekonomicky zanedbateľnosťou
činnosťou. V posudzovanom komunikáte dochádza k skutočnej ponuke služieb tretej osoby za odplatu.
Odporkyňa nemohla vyhodnocovať obsah kladených otázok, keďže v predmetnom komunikáte neboli
divákom kladené otázky, ale mali za úlohu vyriešiť zadanie pripomínajúce slovnú úlohu. Podmienku
prepojenia otázok s poskytovaním služieb a tovarov v prípade predmetného komunikátu nebolo potrebné
skúmať z hľadiska ich prepojenia so živnosťami, remeslami, podnikaním a profesiami. Predmetný
komunikát predstavuje službu tretej osoby, spoločnosti TeleMedia InteracTV Ltd., ktorá spočíva v
poskytnutí možnosti divákom vyhrať prezentovanú finančnú odmenu na základe správnej odpovede na
zadanú úlohu a odplatou za jej poskytnutie je suma, ktorú volajúci zaplatia za volanie na telefónne čísla
so zvýšenou sadzbou. V danom prípade nemuseli byť kladené otázky, resp. zadanie úlohy, či jej riešenie
prepojené s činnosťou tretej osoby, ktorá bola vyhlasovateľom súťaže, nakoľko samotné usporiadanie
hry je jej činnosťou, ktorá bola priamo ponúkaná a aj poskytovaná. Takéto konanie je typovo zhodné s
inými formami telenákupu, a preto je opodstatnená aj rovnaká miera regulácie vysielania predmetného
komunikátu.

Odporkyňa dospela k záveru, že pri vysielaní predmetného komunikátu navrhovateľka porušila
svoju povinnosť zabezpečiť, aby jej vysielanie bolo čestné. Pri vymedzení pojmu čestnosť v
predmetnom prípade musí byť zohľadnené jeho spojenie s vysielaním telenákupu. Pojem čestnosť
je morálnou kategóriou. Čestné informovanie je také, ktorého obsah bude v súlade so všeobecne
prijímanými pravidlami, verné skutočnosti, ktoré nenavádza, nesmeruje k neúplnému alebo nepresnému
informovaniu vykonávanému najmä s cieľom vyvolať alebo vytvoriť predpoklady pre vyvolanie
rozhodnutia v recipientovi, ktoré by pri riadnom informovaní neurobil, alebo pravdepodobne neurobil a to
najmä zo zištných dôvodov. Čestný telenákup je taký, ktorého obsah nebude zavádzajúci, nebude teda
prezentovať ponúkanú službu alebo tovar tak, aby poskytnutím nesprávnych, nejednoznačných alebo
nepresných informácií vytvoril v recipientovi klamlivú predstavu o ich vlastnostiach, kvalitách, použití,
účinkoch, charakteristike, význame pre recipienta. Poukázala na to, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia neuvádzala, že zadanie hry má byť jednoduché, vyriešiteľné pre každého, zdôraznila však,
že musí byť také, aby na jeho základe, bolo možné túto úlohu vyriešiť.

Argument navrhovateľky, že rôznorodé tipy divákov preukazujú, že diváci vedeli, ako majú pri riešení
postupovať, odporkyňa označila za absolútne nelogický. Práve skutočnosť, že diváci uvádzali rôznorodé
tipy preukazuje, že zadania neobsahovali jednoznačné, presné a úplné inštruovania o spôsobe riešenia
zadaných úloh. V komunikáte bola, či už prostredníctvom údajov na obrazovke, alebo prostredníctvom
informácií o zadaní poskytnutých moderátorkou, poskytnutá nepravdivá informácia, ktorá sama osebe
divákom znemožňovala dospieť k správnemu riešeniu. Už len takéto inštruovanie, ktoré sa vyskytovalo v
komunikáte, spôsobuje jeho neriešiteľnosť. Zmeny zadania počas vysielania audiotexových hier označil
Najvyšší súd SR v rozsudku vo veci sp. zn. 3Sž/22/2013 za nečestné.

Je podľa odporkyne evidentné, že nastavenie zadania tak, aby vyzeralo byť jednoduché, ale vzhľadom
na informácie, ktoré sú divákom poskytnuté a postup riešenia, ku ktorému sú diváci inštruovaní, je pre
nich nevyriešiteľné, v kombinácii s vysokou odmenou, ktorá im je za vyriešenie ponúknutá, sleduje jediný
účel, maximalizáciu zisku navrhovateľky. Jednoduchým a zavádzajúcim zadaním v kombinácii s vysokou
výhrou, ktorá je za vyriešenie zadania ponúkaná, dosiahne navrhovateľka v recipientoch rozhodnutie
zúčastniť sa hry a jej nevyriešiteľnosťou vzhľadom na informácie, ktoré sú divákom poskytnuté a postup
riešenia, k akému sú diváci inštruovaní, dosiahne, aby nemusela vyplácať výhru. Mala za to, že je vecou
navrhovateľky, aby zvolila taký typ hry a zadania, ktoré budú v súlade s platnou právnou úpravou. Je
nepochybné, že aj riešiteľná hra môže byť zaujímavá a nemusí byť jednoduchá. Ekonomický záujem
navrhovateľky nemôže liberalizovať jej protiprávne konanie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
navrhovateľka nie je zodpovedná za to, aby hra bola vyriešená, ale za to, aby bola riešiteľná na základe
zadania a inštrukcií, ktoré recipientom poskytne. To však podľa odporkyne nie je zabezpečené, ak
je zadanie prispôsobované tak, aby recipientom bolo znemožnené dopracovať sa k výsledku, ktorý
navrhovateľka označuje za správny.



Podľa odporkyne každé zadanie predmetných úloh obsahovalo viacero nejasností. Nie je možné uznať
argumentáciu navrhovateľky o záhadnosti zadania, resp. o potrebe zakomponovať do hry istú formu
„dômyselnej záhadnosti" a o dôvtipe divákov, ktorý ich má priviesť k tomu, čo by mohlo byť správnou
odpoveďou. Zatajenie informácií, ktoré sú relevantné pre vyriešenie zadania a dopĺňanie zadania počas
hry tak, aby tipy divákov mohli byť označené ako nesprávne, nie je možné považovať za záhadnosť
zadania. Navyše, skutočnosť, že niektoré slová nemajú byť akceptované, bola divákom sprostredkovaná
počas vysielania komunikátu. Aj by práve neuvedenie týchto informácií na začiatku hry malo konštituovať
esenciálny prvok komunikátu, ich odhalením moderátorkou počas vysielania by ďalšie vysielanie stratilo
akékoľvek opodstatnenie. Zo zadania úlohy však bolo zrejmé, že divákom nebolo prezentované zadanie,
na základe ktorého mali uhádnuť inštrukcie, ktoré im účastník konania neposkytol (vtedy by bolo možné
uvažovať, že záhadnosť zadania spočívala v potrebe uhádnuť inštrukcie, ktoré neboli poskytnuté). Zo
zadania poskytnutého v úvode hry vyplývalo, že podstata hry spočívala v uhádnutí slov, ktoré bolo
možné zostaviť v zadaní popísaným spôsobom. Na základe inštrukcií diváci nemali možnosť uhádnuť, že
niektoré slová, hoci vytvorené v súlade s poskytnutými inštrukciami, nebudú akceptované a to bez ohľadu
na mieru ich dôvtipu. Zavádzanie recipientov o tom, ako majú zadanie riešiť, nie je možné ospravedlniť
charakterom komunikátu. Takýto postup nie je možné označiť za čestný.

Argumentáciu navrhovateľky vo vzťahu k tomu, že súčasťou posudzovaných hier bolo tajomstvo, ktoré
mali diváci odhaliť, odporkyňa označila za irelevantná. Zavádzanie, miestami až klamanie recipientov
o tom, ako majú zadanie riešiť, nie je možné podľa odporkyne ospravedlniť charakterom komunikátu.
Takýto postup nie je možné označiť za čestný. Ak sú diváci vyzývaní, aby istým spôsobom riešili
poskytnuté zadanie, komunikát bude čestný, ak týmto spôsobom zadanie bude riešiteľné. Zvolenie
náročnosti úlohy a tým aj jej riešenia je v dispozícii navrhovateľky. Navrhovateľka nebola sankcionovaná
za náročnosť úlohy, ale za jej neriešiteľnosť na základe zadania, ktoré divákom poskytla. Nie je
podstatné, či existuje „nejaký" postup, ktorým je zadanie možné vyriešiť, ale či zadanie úlohy (teda
inštrukcie pre divákov, ako postupovať, ktoré sú obsiahnuté na obrazovke a poskytované moderátorkou)
obsahuje informácie pre riešenie, ktoré budú viesť k jedinému správnemu výsledku. V opačnom prípade
je zadanie nejednoznačné a úloha nevyriešiteľná, a to pre neúplnosť alebo nepresnosť informácií
poskytnutých v zadaní.

Podľa odporkyne posudzovaný komunikát neobsahoval v zadaní dostatok informácií pre to, aby sa
recipienti na základe takéhoto zadania mohli dopracovať k výsledku, ktorý navrhovateľ označil za
správny. Zadania úloh smerovali k inému riešeniu a výsledku, než aký navrhovateľ označil za správny.
Ak zadanie úlohy nie je jednoznačné, presné a úplné, odvysielaný komunikát nemôže byť čestný, a teda
odvysielaný v súlade s § 32 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z..

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP") upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho
v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v
správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 SSP, odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom
podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 O.s.p. a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. a po
preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami
zástupcov účastníkov konania, ako aj s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 144/SKO/2014,
s obsahom rozhodnutia odporkyne č. RP/33/2015 zo dňa 09.06.2015, ako aj s obsahom obrazovo-
zvukového záznamu, dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne je potrebné potvrdiť.

Z podkladov súdneho spisu vrátane administratívneho spisu odporkyne je zrejmé, že v prejednávanej
veci skutkový stav sporný nebol. Navrhovateľka v správnom konaní, ani v konaní pred súdom, nepoprela
odvysielanie vyššie špecifikovaného komunikátu na programovej službe DAJTO s názvom Sexy výhra,
ani jeho obsah a znenie.



Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky obsiahnutých v opravnom prostriedku
bolo posúdiť, či odporkyňa v preskúmavaných administratívnych konaniach správne subsumovala
kontrolovaný komunikát pod zákonnú definíciu telenákupu podľa § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.
a či odporkyňa na základe vykonaného dokazovania dospela k správnemu záveru, že navrhovateľka v
rozpore s § 32 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nezabezpečila, aby sporný komunikát bol čestný.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§
250l ods. 1 O.s.p.). Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia
(§ 250q ods. 1 veta druhá O.s.p.).

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 4 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada") je
presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup
ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania a retransmisie,
dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom
týmto zákonom.

Podľa § 32 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby ním vysielaná
reklama a telenákup boli čestné a slušné.

Podľa § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. telenákup na účely tohto zákona je priama ponuka vysielaná
verejnosti s cieľom poskytnúť tovar alebo služby vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov za odplatu.
Telenákup môže mať formu
a) telenákupného šotu,
b) telenákupného pásma v trvaní aspoň 15 minút.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy
patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov.

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,
53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3319 € do 165 969 € a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49 790 €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej
komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Vo vzťahu k charakteru sporného komunikátu najvyšší súd konštatuje, že už viac krát v obdobných
veciach judikoval (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž/22/2013 zo dňa
06.05.2014, sp. zn. 4Sž/7/2014 zo dňa 07.10.2014), že komunikáty podobného typu svojím charakterom
napĺňajú podľa úniového práva i zákona č. 308/2000 Z. z. definíciu telenákupu.



Podľa smernice Rady 89/552/EHS zo dňa 03.10.1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných
právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností
televízneho vysielania, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/36/ES
zo dňa 30.06.1997 sa na účely tejto smernice za televíznu ponuku tovarov (teleshopping) považuje
vysielanie priamych ponúk pre verejnosť za odplatu s cieľom ponuky tovarov alebo služieb vrátane
nehnuteľného majetku, práv a záväzkov.

Aj podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10.03.2010 o koordinácii niektorých
ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských
štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych
mediálnych službách), ktorou bola smernica 97/36/ES zo dňa 30.06.1997 zrušená je telenákup
definovaný ako vysielanie priamych ponúk pre verejnosť za odplatu s cieľom poskytnutia tovarov alebo
služieb vrátane nehnuteľného majetku, práv a záväzkov (článok 1.1 písm. l/). Smernica 2010/13/EÚ
bola do právneho poriadku Slovenskej republiky prevzatá s účinnosťou od 01.01.2013 a tvorí prílohu 1
k zákonu č. 308/2000 Z. z..

Na posúdenie naplnenia zákonných podmienok pojmu telenákup v odvysielanom komunikáte bolo
potrebné skúmať jednotlivé programy z hľadiska ich obsahu, so všetkými obrazovými alebo verbálnymi
zložkami a informáciami, ktoré v nich boli obsiahnuté. V danom prípade bola divákom ponúknutá
možnosť zúčastniť sa hry o finančnú odmenu zatelefonovaním na telefónne číslo so zvýšenou tarifnou
sadzbou a vyriešením slovnej úlohy. Poukazujúc i na výklad úniového práva v rozsudku SD EÚ vo
veci C-195/06, senát najvyššieho súdu dospel k záveru, že na program alebo jeho časť, v ktorých
prevádzkovateľ vysielania ponúka divákom možnosť zúčastniť sa hry o cenu, ktorou je finančná výhra,
a to priamou voľbou audiotextových čísiel, t.j. za odplatu, sa vzťahuje vymedzenie, ktoré citované
ustanovenie smernice 97/36/ES zo dňa 30.06.1997, priznáva pojmu teleshopping. A to za predpokladu,
ak táto relácia alebo jej časť predstavuje skutočnú ponuku služieb na základe zohľadnenia cieľa relácie,
ktorej je hra súčasťou, významu tejto hry v rámci celej relácie z hľadiska času a predpokladaných
hospodárskych výsledkov vo vzťahu k výsledkom očakávaných od celej relácie, ako aj charakteru otázok
položených uchádzačom.

Na základe uvedeného výkladu úniového práva vzťahujúceho sa k definícii pojmu telenákup
(teleshopping), ktorý vyplýva z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, nie je možné
odvysielaný komunikát považovať za bežný zábavno-súťažný program. Aj s ohľadom na ustanovenie §
32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. napĺňa odvysielaný komunikát zákonnú definíciu telenákupu.

Televízny divák sa v podstate vytočením telefónneho čísla zaviaže zaplatiť určitú sumu, ktorá je síce
nízka (2 € s DPH), ale je vyššia ako tarifa za bežný telefonický rozhovor na Slovensku, a súhlasí s
jej zaplatením v nádeji, ktorú mu dáva moderátor programu, ale i stanovené pravidlá, že za jediný
telefonický hovor, po správnom zodpovedaní úlohy, vyhrá cenu - 100 €, ktorá vysoko prevyšuje jeho
investíciu. V tomto prípade je možné konštatovať, že ide o ponuku finančnej služby - hry vysielateľa
pre diváka.

Podľa najvyššieho súdu je v tomto prípade splnená i ďalšia zákonná podmienka, aby bolo možné
posúdiť predmetný komunikát ako telenákup (§ 32 ods. 2 citovaného zákona) a to, že ide o priamu
ponuku vysielanú verejnosti s cieľom poskytnúť službu - finančnú hru. Divák môže priamo pri sledovaní
televízneho vysielania vytočením telefónneho čísla využiť priamo ponúkanú hru o finančnú výhru. Práve
pojem priama ponuka pre verejnosť odlišuje telenákup a reklamu.

Reklama je nepriamou ponukou tovaru alebo služby, pretože aj keď je jej cieľom rovnako, ako je cieľom
telenákupu, aby si televízny divák kúpil tovary, alebo služby, ktoré propaguje tým, že ho presvedčí o
ich vlastnostiach, konečné štádium obchodu je akcesorické vo vzťahu k jej bezprostredným cieľom a
dochádza k nemu neskôr, keď sa spotrebiteľ obráti na príslušnú distribučnú sieť, aby uskutočnil nákup.

Telenákup ide ďalej ako reklama, keďže sa neobmedzuje na reklamný oznam, ale zabezpečuje nielen
propagáciu ale i samotný predaj tovaru, či služby.



Tieto úvahy podporujú predpoklad, že posudzované relácie ponúkajú televíznym divákom možnosť
priamo sa zúčastniť na hre tým, že im moderátor poskytuje informácie nevyhnutné na to, aby sa s ním
mohli spojiť a dostali sa tak do vysielania a mohli zodpovedať na stanovenú otázku - matematický príklad,
čím je splnená podmienka, aby bolo možné predmetný program posúdiť ako priamu ponuku finančnej
služby divákovi.

S tvrdením navrhovateľky, že z pohľadu vysielateľa uvedeným komunikátom ide len o spestrenie
programového vysielania s účelom zabaviť divákov, nemožno súhlasiť. Predovšetkým ide o nakupovaný
akvizičný program od spoločnosti TeleMedia InteracTV Ltd., ktorý navrhovateľka hoci zaraďuje ako
zábavný program, zároveň ním predáva vysielací čas s cieľom vysielať reklamu alebo telenákup tretej
osoby. Tvrdenie navrhovateľky, že sa nepodieľa na ziskoch výrobcu daného programu považuje senát
najvyššieho súdu za účelové, pretože posudzované programy neboli ani raz prerušené vysielaním
reklamy. Taktiež aj na internetovej stránke spoločnosti TeleMedia InteracTV Ltd., www.interactv.com
 je v pravidlách tejto hry uvedené, hneď na úvodnej obrazovke tejto stránky,
že je to práve spoločnosť TeleMedia InteracTV Ltd., ktorá si buď kupuje vysielací čas od televízií, alebo sa
podieľa na príjmoch, ktoré plynú z vysielania týchto súťaží. V danej ponuke na tejto internetovej stránke
je taktiež zdôraznené, že táto ich ponuka nevyžaduje žiadne investície ani náklady zo strany vysielateľov
a že vysielateľ, spoločnosti TeleMedia InteracTV Ltd. nikdy za jej ponúkané programy platiť nebude.
Keďže toto uvádza priamo spoločnosť TeleMedia InteracTV Ltd., ktorá je vyhlasovateľom tejto súťaže,
pri ponuke svojich produktov iným vysielateľom, nie je dôvod predpokladať, že by práve vysielanie na
programovej službe DAJTO malo byť iné, a mala by to byť práve navrhovateľka, ktorá platí spoločnosti
TeleMedia InteracTV Ltd. za odvysielanie predmetného komunikátu.

Reklama a telenákup sa zaraďujú do vysielania medzi jednotlivé programy (§ 35 ods. 1 zákona č.
308/2000 Z. z.). Zákonodarca neupravil možnosť, aby sa mohol telenákup zaradiť priamo do relácie.
Práve naopak vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných
častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní
televíznej programovej služby musí byť vysielanie telenákupu oddelené zvukovo-obrazovými alebo
priestorovými prostriedkami.

Vo vysielaní televíznej programovej služby sa reklama a telenákup vysielajú v blokoch a oddelene od
iných častí tejto programovej služby. Vysielanie samostatných reklamných a telenákupných šotov je
povolené vo vysielaní športových udalostí, v ostatných prípadoch je povolené iba výnimočne (§ 34
zákona č. 308/2000 Z. z.).

S poukazom na uvedené je preto potrebné podľa najvyššieho súdu uzavrieť, že v tomto prípade sa
uvedenými podmienkami na vysielanie telenákupu navrhovateľka neriadila.

V prejednávanom prípade bolo z hľadiska posúdenia porušenia zákonných povinností vysielateľa
podstatný výklad pojmu čestnosť, keďže v zmysle § 32 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. je
vysielateľ povinný zabezpečiť, aby ním vysielaný telenákup bol čestný. Odporkyňa vo svojom rozhodnutí
rozobrala pojem čestnosť využijúc svoju diskrečnú právomoc; uviedla, že čestnosť je morálnou
kategóriou a čestné informovanie je také, ktoré je v súlade so všeobecne prijímanými pravidlami, verné
skutočnosti, ktoré nenavádza a nesmeruje k nepresnému alebo neúplnému informovaniu. S takouto
charakteristikou pojmu čestnosť sa najvyšší súd stotožňuje v plnom rozsahu. Aby bolo takéto vysielanie
považované za čestné, musí mať jasné pravidlá, ktoré sa priebežne nebudú meniť. Ak je súčasťou
programu akákoľvek úloha, je povinnosťou vysielateľa zabezpečiť formuláciu jej zadania jasne, stručne
a zrozumiteľne pre priemerného recipienta.

Z obsahu administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zistil, že odporkyňa
dostatočne zistila skutkový stav postupom, keď na základe vzhliadnutia predmetných nahrávok a
následným porovnaním riešení zadaných úloh v komunikáte poskytnutom navrhovateľkou podrobne
vyhodnotila vykonané dokazovanie a dospela k správnemu záveru, že navrhovateľka nezabezpečila
čestnosť odvysielaného kontrolovaného telenákupu, čím porušila ustanovenie § 32 ods. 4 písm. a/
zákona č. 308/2000 Z. z..

Z uvedeného dôvodu najvyšší súd považoval celkový postup navrhovateľky v sankcionovanom prípade
za netransparentný, nečestný a zavádzajúci. Rada je v zmysle zákona č. 308/2000 Z. z. oprávnená na to,



aby dohliadala na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a s využitím vlastnej správnej úvahy, ktorú
v rozhodnutí riadne zdôvodní, posudzovala odvysielané informácie a príspevky. Rovnako, ak dospeje k
záveru, že určitý program, resp. časť vysielania vysielateľa nebola v súlade so zákonom č. 308/2000 Z.
z., je oprávnená skonštatovať jeho porušenie a vyvodiť z toho príslušné sankcie.

Súd po preskúmavaní danej veci postupom uvedeným vyššie dospel k záveru, že správny orgán v danom
prípade konal v intenciách citovaných právnych noriem, vyporiadal sa s aplikáciou úniového práva ako
i s výkladom obsiahnutým v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-195/06 zo dňa 24.05.2007 vo
veci Kommunikationsbehorde Austria (KommAustria) proti Osterreichischer Rundfunk (ORF), vo veci si
zadovážil dostatok relevantných dôkazov pre svoje rozhodnutie, zistil skutočný stav veci a zo skutkových
okolností vyvodil správny právny záver.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné, keďže odporkyňa
nevybočila z medzí a z hľadísk ustanovených zákonom, pričom napadnuté rozhodnutie vydala na
základe zákonom povoleného správneho uváženia, ktoré zodpovedá zásadám logického myslenia a
vychádza z podkladov zistených v tomto prípade.

Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní
relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené, napadnuté
rozhodnutie Rady č. RP/33/2015 zo dňa 09.06.2015 podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok 500 € rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu. O
náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
tak, že navrhovateľke právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nebola úspešná.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.