Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/114/2016 z 26. 4. 2017 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2017, sp. zn. 2Cdo/114/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:8115215550.1 Najvyšší súd | 2Cdo/114/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:8115215550.1 | 2017-04-26 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP, § 450 CSP, § 455 CSP, § 449 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b99c65b-c4f5-4001-b406-97caa969c34b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8115215550.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/114/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115215550
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8115215550.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky : C. C., rod. D., štátna občianka D., trvale
bývajúca D., prechodne bývajúca S., zastúpená JUDr. Alicou Petrovskou Homzovou, advokátkou so
sídlom v Košiciach, Moyzesova 46, proti odporcovi : W. C., štátny občan V., bývajúci B., zastúpený JUDr.
Michalom Rebrom, advokátom so sídlom v Bratislave, Maróthyho 6, v konaní o rozvod manželstva a
úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu C. C., nar. Z. XXXX, bývajúcemu u matky, zastúpenému
kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, vedenej na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 30 P 219/2015, o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 27.
novembra 2015 sp. zn. 11 CoP 14/2015, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove z 27. novembra 2015 sp. zn. 11 CoP 14/2015
a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov uznesením z 15. júna 2015 č. k. 30 P 219/2015-9 zastavil konanie, v ktorom sa
navrhovateľka domáhala svojím návrhom rozvodu manželstva s odporcom a na čas po rozvode
zverenia maloletého C. C. do jej osobnej starostlivosti a uloženia odporcovi prispievať na jeho výživu
sumou 600 € mesačne ako aj úpravy styku s maloletým. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že na základe skutočností uvedených v návrhu na začatie konania doručeného
Okresnému súdu Prešov dňa 4.6.2015 mal za preukázané, že manželia od roku 2009 do roku 2011 viedli
jedinú spoločnú domácnosť v J., kde t. č. stále býva navrhovateľka C. C. na adrese S., kde je o. i. aj
zamestnaná. Manželia mali teda naposledy obvyklý pobyt na území J., kde stále býva navrhovateľka. V
takomto prípade právomoc vo veciach rozvodu majú súdy toho členského štátu, na území ktorého mali
manželia naposledy obvyklý pobyt. Preto si navrhovateľka musí podať návrh o rozvod na príslušnom
súde v J.. V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že je potrebné rešpektovať zásady určovania
právomoci súdov členských štátov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a
povinností ustanovené Nariadením rady ES č. 2201/2003 z 27.11.2003 bodu 6 a 12, podľa ktorých keďže
k uplatňovaniu právnych predpisov o rodičovských právach a povinnostiach často dochádza v konaniach
v manželských veciach, je vhodnejšie mať jeden právny akt pre otázky rozvodu a rodičovských práv a
povinností. Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností upravené týmto nariadením
sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. Právomoc súdu
je jednou z procesných podmienok, za ktorých môže súd vo veci konať. V prípade nedostatku
právomoci súdu ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť a musí dôjsť
k zastaveniu konania. Keďže v danom prípade nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky, s
poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 O.s.p. konanie zastavil.
2. Krajský súd v Prešove na odvolanie navrhovateľky uznesením z 27. novembra 2015 č. k. 11 CoP
14/2015-32 zrušil uznesenie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení
svojho zrušujúceho rozhodnutia uviedol, že z predloženého spisu vyplýva, že navrhovateľka je štátnou
občiankou D. s trvalým pobytom na jej území, konkrétne vo E. minimálne od roku 2006, zatiaľ čo
odporca je štátnym občanom V. s trvalým pobytom na jej území. Účastníci uzavreli manželstvo



dňa XX.X.XXXX zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu G. zväzok 46, ročník 2006, str. 176,
pod poradovým číslom 334. Do júna 2011 podľa tvrdenia navrhovateľky bola spoločná domácnosť
manželov v J.. Po tomto období sa navrhovateľka s odporcom presťahovali do spoločnej
domácnosti k navrhovateľkiným rodičom na území Slovenskej republiky. V uvedenej domácnosti žili
istý čas aj po narodení ich spoločného dieťaťa. Z danej skutočnosti je teda zrejmé, že posledný obvyklý
pobyt manželov sa nachádzal na území D. a navrhovateľka má na území D. stále trvalý pobyt.
Maloleté dieťa, t. č. vo veku 4 rokov nemá rodinné ani sociálne väzby na území J. a v čase rozhodnom pre
posudzovanie právomoci súdu na konanie v predmetnej veci práve naopak jeho väzby sú orientované na
územie D., kde sa nachádza rodina jeho matky. Pobyt maloletého dieťaťa hodnotí matka - navrhovateľka
ako dočasný, viažuci sa výlučne k jej pracovnému pôsobeniu v J. a vzhľadom na celkové okolnosti
súd tento pobyt nevyhodnotil ako trvalého charakteru. Bude preto v najlepšom záujme maloletého, aby
sa konanie o úprave rodičovských práv a povinností a rovnocenne s tým spojené konanie o rozvod
manželstva účastníkov konalo na území Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd
za preukázanú právomoc súdov Slovenskej republiky a pre určenie príslušnosti konkrétneho súdu na
území Slovenskej republiky je určujúcim preto právny poriadok Slovenskej republiky, konkrétne § 88
ods. 1 písm.a/ O.s.p. Naviac vo veci rozhodol vylúčený sudca (§ 221 ods. 1 písm.g/ O.s.p.), o čom
svedčí vyjadrenie sudkyne a následne rozhodnutie o pridelení veci inému sudcovi (§ 15 ods. 1 O.s.p.).
3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorého prípustnosť odôvodňoval
ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm.a/ a c/ O.s.p. nakoľko
mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Mal za to, že súd prvej inštancie pri skúmaní podmienok
konania jednoznačne správne aplikoval Nariadenie Rady ES č. 2201/2003 v spojení s § 103 O.s.p.,
keď považoval za preukázaný posledný spoločný obvyklý pobyt manželov na území J., kde stále
navrhovateľka býva. Namietal, že uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 15.6.2015 mu nebolo
do dnešného dňa vôbec doručované a nemal o ňom žiadnu vedomosť. Uznesenie bolo
doručované iba navrhovateľke, ktorá voči nemu podala odvolanie. Rovnako ani odvolanie navrhovateľky
mu nebolo do dnešného dňa doručené a tak nemal absolútne žiadnu možnosť sa k nemu akýmkoľvek
spôsobom vyjadriť. Je toho názoru, že nedoručením jednak uznesenia Okresného súdu Prešov č. k. 30
P 219/2015-9 zo dňa 15.6.2015 ako ani odvolania navrhovateľky na vyjadrenie, mu bola postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom, čím je založená prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu podľa § 237 písm.f/ O.s.p. Rozhodnutie odvolacieho súdu trpí aj vadou nesprávneho právneho
posúdenia, nakoľko odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdil čl. 3 ods.
1 písm.a/ Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, v zmysle ktorého majú právomoc súdy členského štátu, na
ktorého území manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva. Rovnako
ako uviedla navrhovateľka vo svojom návrhu aj oni sú toho názoru, že za poslednú a tiež jedinú spoločnú
domácnosť manželov možno považovať iba domácnosť v J.. V J. manželia bývali spoločne 2 roky v
jednom byte, boli obaja v pracovnom pomere a podliehali bežnému sociálnemu začleneniu do života v
J.. Skutočnosť, že v júni 2011, tesne pred pôrodom navrhovateľka odišla k svojim rodičom do G. s cieľom
rodiť na D. neznamená, že v dome jej rodičov mali manželia spoločnú domácnosť. Nakoľko odporca
sa snažil rok po pôrode hľadať novú prácu v J. a preto navrhovateľku v dome jej rodičov navštevoval
podľa možností, pričom tam bol iba ako hosť a rozhodne sa nedá konštatovať, že by tam mali
s navrhovateľkou akúkoľvek spoločnú domácnosť. V zmysle uvedeného nielen posledným ale aj
jediným obvyklým pobytom manželov bola spoločná domácnosť v J., pričom navrhovateľka tam stále
býva. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporcu uviedla, že dovolanie odporcu považuje za
nedôvodné a žiada, aby dovolací súd dovolanie zamietol.
5. Dovolanie odporcu bolo podané 8. februára 2016 osobne. Na konanie o rozvod manželstva sa s
účinnosťou od 1. júla 2016 vzťahuje Civilný mimosporový poriadok č. 161/2015 Z.z. (ďalej len
„CMP“).
6. Podľa prechodného ustanovenia § 395 ods. 1 CMP platí, že ak § 396 CMP neustanovuje inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 395 ods. 2 CMP
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú
zachované.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 Civilného
sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z.; ďalej len „CSP“) skúmal, či je dovolanie odporcu procesne
prípustné.
8. V § 76 a § 77 CMP je obsiahnutá úprava niektorých ustanovení o dovolaní. V zmysle § 76 CMP
dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné



alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania. Podľa § 77 CMP dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo
veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.
9. Vzhľadom na to, že v danom prípade nejde o vec, na ktorú by sa vzťahovalo ustanovenie § 76 CMP,
bolo potrebné aplikovať § 2 ods. 1 CMP. V zmysle § 2 ods. 1 CMP sa na konania podľa tohto zákona
použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže CMP neustanovuje inak, dovolací
súd ďalej skúmal možnosť aplikácie ustanovení CSP pre konanie o dovolaní odporcu.
10. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona
zostávajú zachované.
11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
včas strana sporu zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.
12. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval
v zmysle vyššie uvedeného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, §
237 ods. 1 a § 239 O.s.p.
13. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody
prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie
bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám
uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.
14. Na vady konania, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. bol dovolací súd povinný prihliadať bez
ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).
15. Dovolateľ dovolaním napadol zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1, 2 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.
16. V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, len ak by v konaní došlo k procesným
vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm.a/ až g/ O.s.p. (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia). Dovolateľ
procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.a/ až e/ a g/ nenamietal a vady tejto povahy [okrem
vady konania uvedenej v § 237 ods. 1 písm.a/] nevyšli ani v dovolacom konaní najavo.
17. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ má za to, že odvolací súd zaťažil konanie vadou podľa
§ 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p. spočívajúcou v tom, že mu nedoručil odvolanie navrhovateľky na
vyjadrenie ako aj uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 30 P 219/2015-9 zo dňa 15.6.2015.
18. Podľa § 168 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku uznesenie súd doručí účastníkom, ak je
proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým
sa účastníkovi ukladá nejaká povinnosť. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie nedoručil
uznesenie zo dňa 15. júna 2015 č. k. 30 P 219/2015-9, ktorým bolo konanie o rozvod a úpravu práv a
povinností rodičov k maloletému C. C. zastavené pre nedostatok právomoci odporcovi a toto pochybenie
nenapravil ani odvolací súd. Z dikcie hore citovaného ustanovenia § 168 ods. 2 je zrejmé, že predmetné
uznesenie sa doručuje účastníkom, navrhovateľke toto uznesenie bolo doručené, odporcovi však súdy
predmetné uznesenie nedoručili. Nesprávnym postupom súdov bola dovolateľovi odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p.).
19. Pokiaľ dovolateľ namieta, že mu nebolo doručené odvolanie navrhovateľky na vyjadrenie (ide o
odvolanie na č. l. 11-15), dovolací súd uvádza :
20. Podľa § 209 ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa uznesením vyzve toho, kto podal odvolanie,
neobsahujúce náležitosti podľa § 205 ods. 1, 2, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o
následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm.d/. Ak sa aj napriek výzve súdu
odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený,
predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
21. Podľa § 209a ods. 1 O.s.p. ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 v druhej vete, doručí súd prvého
stupňa bezodkladne odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo
veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili.
22. Podľa § 211 ods. 1 O.s.p. veta tretia odvolací súd sám odstráni vady pri doručovaní odvolania a
výzvy podľa § 209a ods. 1 tak, že sám vykoná doručovanie.
23. V prejednávanej veci súd prvej inštancie nedoručil odvolanie navrhovateľky (č. l. 11-15 z
3.7.2015 voči uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 15. júna 2015 č. k. 30 P 219/2015-9) odporcovi s
výzvou na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu, pričom na podklade jej odvolania odvolací súd zrušil



uznesenie súdu prvej inštancie. Tento nedostatok (doručenie odvolania a výzvy na vyjadrenie)
nebol napravený v priebehu odvolacieho konania podľa § 211 ods. 1 O.s.p. ani procesnou aktivitou
odvolacieho súdu. Na podklade vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že nedoručením odvolania
navrhovateľky proti uzneseniu o zastavení konania odporcovi na vyjadrenie, ak na jeho podklade bolo
neskôr odvolacím súdom zrušené ním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, bola nesprávnym
postupom súdu dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p.,
pretože mu bolo pred rozhodnutím odvolacieho súdu znemožnené sa vyjadriť k skutkovej a právnej
argumentácii vyslovenej odvolateľkou v jej odvolaní.
24. Dovolateľ ďalej namieta, že konanie trpí vadou spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení
veci v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. tým, že odvolací súd nesprávne právne posúdil právomoc
súdu členského štátu, na ktorého území manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z
manželov stále býva.
25. Podľa § 237 ods. 1 písm.a/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
26. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) Slovenská republika (ďalej
len „SR“) môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a
Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa
vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

27. Podľa čl. 3 (všeobecná právomoc) ods. l písm.a/ nariadenia Rady Európskeho spoločenstva č.
2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností (ďalej aj „nariadenia“) vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania
manželstva majú právomoc súdy členského štátu na ktorého území :
- majú manželia obvyklý pobyt, alebo
- manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo
- má odporca obvyklý pobyt, alebo
- v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred
podaním návrhu, alebo
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním
návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie
a Írska tam má „domicil“.
28. Podľa čl. 3 ods. l písm.b/ nariadenia vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú
právomoc súdy členského štátu, ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej
Británie a Írska, ak tam majú obaja manželia „domicil“.
29. Podľa čl. 17 nariadenia ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa
toho nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného
členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
30. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka, ktorá je štátnej príslušnosti D. podala dňa 4. júna 2015
na Okresný súd Prešov návrh na začatie konania o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a
povinností k maloletému dieťaťu. Odporca je štátnym príslušníkom V.. Z obsahu návrhu je zrejmé, že
účastníci konania uzavreli manželstvo XX.X.XXXX., ktoré je zapísané v knihe manželstiev Matričného
úradu G. vo zväzku 46, ročník 2009, str. 176, pod poradovým číslom 334. Z manželstva účastníkov
pochádza jedno maloleté dieťa C. C., nar. XX.X.XXXX v T., ktorý je občanom D. a od narodenia býva
u navrhovateľky. Po uzavretí manželstva v lete roku 2009 sa účastníci konania po vzájomnej dohode
usadili v J., kde od roku 2007 navrhovateľka pracuje ako euroúradníčka v rade EÚ. Jedinou spoločnou
domácnosťou účastníkov konania bola domácnosť v J.. V júni roku 2011 sa navrhovateľka pod tlakom
naliehania zo strany odporcu porodiť spoločné dieťa na D. za pomoci rodičov presťahovala na D..
Odporca v čase rizikového tehotenstva navrhovateľku opustil s odôvodnením, že sa vracia do J. k svojej
rodine. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 15. júna 2015 č. k. 30 P 219/2015-9 konanie o rozvod
manželstva zastavil z dôvodu, že nie je daná právomoc slovenského súdu, odvolací súd na odvolanie
navrhovateľky uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a mal za to, že právomoc súdu Slovenskej republiky
je daná.
31. V prejednávanej veci je zrejmé, že nejde o spor, ktorý patrí do právomoci súdov Slovenskej
republiky, keď absentuje splnenie ktoréhokoľvek kritéria založenia právomoci súdov SR podľa čl. 3 ods.



1 nariadenia, v ktorom článku je uvádzaných sedem kritérií právomoci, keď manželia môžu podať návrh
na rozvod manželstva na súdoch členského štátu, na ktorého území :
a/ majú manželia obvyklý pobyt, alebo
b/ manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo
c/ má odporca obvyklý pobyt, alebo
d/ v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo
e/ má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred
podaním návrhu, alebo
f/ má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním
návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a
Írska tam má „domicil“, alebo
g/ ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam majú
obaja manželia „domicil“.
32. V danom prípade mali manželia naposledy obvyklý pobyt v J. a manželka ako navrhovateľka tam
stále býva [kritérium pod bodom b/], na základe čoho svedčí právomoc súdu J. alebo [kritérium pod
bodom c/] má odporca obvyklý pobyt, odporca má obvyklý pobyt v V., teda právomoc súdu Českej
republiky.
33. Vzhľadom na uvedené vady konania majúce za následok, že odporcovi bola odňatá možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm.a/ a f/ O.s.p. dovolací súd zrušil dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 a § 455 CSP). O trovách
pôvodného aj dovolacieho konania bude rozhodnuté súdom v novom rozhodnutí (§ 453 ods. 3 CSP).
34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.