Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/2/2016 z 12. 12. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. decembra 2017, sp. zn. 6Asan/2/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:7015200378.1 Najvyšší súd | 6Asan/2/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:7015200378.1 | 2017-12-12 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250ja ods. 3 OSP, § 219 ods. 1 OSP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c4120dfa-951f-4dee-87a4-597cd1c489f2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7015200378.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Asan/2/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200378
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7015200378.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a
členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobkyne:
D., právne zastúpenej JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom so sídlom Vodná 6, Košice, proti
žalovanej: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so
sídlom Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. SK/0724/99/2014
z 5. februára 2015, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v
Košiciach č. k. 6S/36/2015-43 zo 16. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/36/2015-43 zo 16. júna
2016 p o t v r d z u j e .

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v
sume 151,58 Eur na účet advokáta žalobkyne JUDr. Ladislava Mikloša do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred prvostupňovým správnym súdom

Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6S/36/2015-43
zo 16. júna 2016 podľa § 250j ods. 2 písm. e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. SK/0724/99/2014 z 5. februára 2015, ako aj rozhodnutie
Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj č. P/0296/08/14 z
28. augusta 2014 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd úspešnej žalobkyni priznal proti
žalovanej náhradu trov konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu v sume
70,- Eur. Náhradu trov právneho zastúpenia krajský súd žalobkyni nepriznal z dôvodu ich nevyčíslenia
advokátom žalobkyne.

Žalovaná rozhodnutím č. SK/0724/99/2014 z 5. februára 2015 podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní (správny poriadok) zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj č. P/0296/08/14 z 28. augusta
2014, ktorým bola žalobkyni uložená pokuta 600,- Eur za porušenie povinnosti predávajúceho podľa §
16 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. <. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“),
keď žalobkyňa nevydala spotrebiteľom (inšpektorom Slovenskej obchodnej inšpekcie) doklad o kúpe
výrobku vo vykonanom kontrolnom nákupe (1 ks pizza Minerva), účtovanom v hodnote 3,30 Eur.



Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že právna teória v rámci verejno-právnej zodpovednosti
za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky a iné správne delikty, pričom ďalšej
špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Za delikt sa považuje
len také porušenie povinností (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje, pričom
rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera typovej spoločenskej
nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych
deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť. Iné správne delikty sú svojou povahou
najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, teda o postih
správnych orgánov za určité nedovolené konanie. Formálne označenie určitého typu protispoločenského
konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky a iné správne delikty a z toho
vyvodené následky v podobne sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o oblasť súdneho alebo
správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti
na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak, dekriminalizácia
určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov
potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov a aj v prísnosti postihu delikventa. V konaniach
zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie deliktu a ukladaní sankcie
zaň na základe analógie legis treba postupovať v súlade so zásadami trestno-právnej zodpovednosti
v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“)
alebo Trestného zákona.

V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia postupov správnych orgánov
o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, bolo podľa názoru krajského súdu potrebné
na danú vec aplikovať článok 6 ods. 1 prvá časť Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, keďže Slovenská republika sa v čl. 1 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného
práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a uvedený dohovor sa podľa článku 154c Ústavy
Slovenskej republiky stal súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred
zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Z judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. 3Sžn/68/2004, 3Sž/85/2007, 8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008,
6Sžo/51/2011) podľa krajského súdu vyplýva, že trestno-právne princípy sa analogicky aplikujú i v
správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za
trestné činy. Z toho hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému.

Ďalej krajský súd uviedol, že aj Odporúčanie Výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych
sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcom
ministrov, odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve, aj praxi, riadili zásadami, ktoré
vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúča, je v ňom uvedené, že
sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými
pravidlami, či už ide o pokuty, alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú
alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. V zmysle zásady č. 6 uvedeného
Odporúčania vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií, je potrebné aplikovať nasledovné zásady: každá
osoba, ktorá čelí správnej sankcii, má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný
čas na prípravu prípadu, s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci, ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by
mohla byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má
dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt,
ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá.

Podľa názoru krajského súdu ak správny orgán v preskúmavanej veci nenariadil ústne pojednávanie
a nedal žalobkyni možnosť, aby sa pred uložením sankcie vyjadrila ku skutku, ktorý správny orgán
kvalifikoval ako správny delikt, ide o takú procesnú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí.

Pretože konanie o správnom delikte podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy, bola
podľa názoru krajského súdu dôvodná aj žalobná námietka o neúplnom výroku rozhodnutia správneho
orgánu prvého stupňa, v ktorom nie je uvedený dátum, miesto a spôsob spáchania deliktu tak, ako sa v



skutočnosti stal. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na to, že výrok rozhodnutia o správnom delikte je
dôležitý z toho dôvodu, aby skutok nemohol byť zamenený za iný, aby ten, kto delikt spáchal, vedel, za
aké porušenie mu je uložená sankcia a napokon aj z toho dôvodu, že záväzný a vykonateľný je iba výrok
rozhodnutia, hoci tak, ako to tvrdí žalovaná, spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku,
tvorí jeden celok.

Vzhľadom na zistené procesné pochybenia zo strany správnych orgánov sa krajský súd vecou samou
nezaoberal.

II.
Odvolanie, vyjadrenia

V lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP) podala proti rozsudku
krajského súdu odvolanie žalovaná, nestotožňujúc sa so záverom krajského súdu, že v konaní pred
správnym orgánom došlo k takej vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia.

Žalovaná v odvolaní uviedla, že pre posúdenie protiprávnosti konania žalobkyne, t. j. či v danom
prípade došlo k porušeniu povinnosti podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, je podstatné
zistenie, či predávajúci vydal spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku. Zo skutkového stavu zisteného pri
kontrole podľa názoru žalovanej vyplýva, že zo strany žalobkyne bolo nepochybne porušené predmetné
ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa, keď z obsahu inšpekčného záznamu z 28. mája 2015
vyplýva, že k vydaniu dokladu inšpektorom Slovenskej obchodnej inšpekcie, vystupujúcim v pozícii
bežného spotrebiteľa, za vykonaný kontrolný nákup nedošlo.

V tejto súvislosti žalovaná poukázala na § 21 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán
nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu alebo
ak tak ustanovuje osobitný zákon.

Žalovaná uviedla, že v preskúmavanej veci nariadenie ústneho pojednávania osobitný zákon
nestanovuje, pričom správne orgány oboch stupňov považovali skutkový stav za presne a spoľahlivo
zistený, a teda vzhľadom na skutočnosť, že ústne pojednávanie by neprispelo k objasneniu veci, toto
nenariadili. Žalovaná mala za to, že žalobkyni bola poskytnutá možnosť svoje práva v konaní účinne
obhajovať, ktorú využila a v nadväznosti na poučenie vyplývajúce z Oznámenia o začatí správneho
konania zo 6. augusta 2014 sa k dôvodom konania písomne vyjadrila listom z 27. augusta 2014, ktorý bol
správnemu orgánu prvého stupňa doručený 3. septembra 2014 a s ktorým sa vzhľadom na skutočnosť,
že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 28. augusta 2014 vyrovnala vo svojom rozhodnutí
žalovaná. Žalovaná zdôraznila, že žalobkyňa zistený skutkový stav nijako nespochybnila ani v správnom
konaní nepredložila dôkazy, ktorými by preukázala, že doklad o kúpe výrobku bol spotrebiteľovi vydaný,
na základe čoho by správny orgán považoval za opodstatnené vykonať ďalšie dôkazy ako výsluch
svedka resp. nariadiť ústne pojednávanie.

Na podporu svojich tvrdení žalovaná poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) vo veci Varela Assalino v. Portugalsko, podľa ktorého neuskutočnenie ústneho
pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti
konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou
zložitosťou. Žalovaná s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Coeme a ďalší v. Belgicko a na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 134/2014 namietala, že správny orgán
nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu, a teda uskutočnenie ústneho pojednávania pred
žalovanou nemôže naplniť čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Nakoniec žalovaná v tejto súvislosti poukázala aj
na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/253/2013 z 10. apríla 2014 v spojení s
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/58/2014 z 29. júna 2016.

Žalovaná zdôraznila, že zákon o ochrane spotrebiteľa v § 16 ods. 1 ukladá predávajúcemu povinnosť
vydať doklad o kúpe výrobku spotrebiteľovi, a teda ani prípadné preukázanie vydania dokladu
zamestnancovi by žalobkyňu nezbavilo zodpovednosti za porušenie predmetného ustanovenia zákona
o ochrane spotrebiteľa, nakoľko za zistené porušenie v tomto prípade zodpovedá žalobkyňa ako
predávajúca. Žalovaná v tejto súvislosti ešte dodala, že zavinenie nie je pojmovým znakom a
predpokladom vzniku zodpovednosti za tento správny delikt. V tomto prípade ide podľa žalovanej o



absolútnu objektívnu zodpovednosť, a preto žalobkyňa ako predávajúca zodpovedá za protiprávne
konanie tak seba, ako aj svojho zamestnanca, bez ohľadu na zavinenie, resp. iné okolnosti, v dôsledku
ktorých došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu. Aj z tohto titulu
mala žalovaná za to, že skutkový stav bol spoľahlivo zistený a žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
svojich tvrdení uvedených vo vysvetlivke k inšpekčnému záznamu. Výsluch svedka Mareka Poľaška
žalovaný správny orgán nevykonal z dôvodu, že tento by žalobkyni neprivodil priaznivejší výsledok
správneho konania a navyše žalobkyňa vo svojich vyjadreniach ani v podanom odvolaní neuviedla, ako
by mohol výsluch ňou navrhnutého svedka spochybniť doposiaľ zistený skutkový stav.

Žalovaná poukázala na § 34 ods. 4 správneho poriadku, v zmysle ktorého je určenie rozsahu a spôsobu
dohľadania, pripustenia a vykonania dôkazov výsadou správneho orgánu. Rovnako je podľa žalovanej
legitímne brať do úvahy požiadavku hospodárnosti a efektivity konania tak, aby konanie prebehlo čo
najrýchlejšie, s čo najmenšími nákladmi, aby nedochádzalo k zbytočnému zaťažovaniu jeho účastníkov.
V rozpore s uvedeným by podľa žalovanej bolo vykonávanie ďalších dôkazov vtedy, keď je skutkový
stav spoľahlivo zistený a navyše ak navrhované dôkazy nemôžu prispieť k objasneniu veci.

Žalovaná má tiež za to, že napadnuté rozhodnutia dostatočne vymedzili predmet konania a následne
podali zrozumiteľný výklad, z ktorých ustanovení zákona vychádzali a prečo pod tieto subsumovali
zistený skutkový stav. Rozhodnutie tak prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu bolo
podľa žalovanej žalobkyni z hľadiska popisu skutkových zistení, vykonaných dôkazov a aplikácie právnej
normy zrozumiteľné a žalobkyňa od začiatku správneho konania nemala pochybnosť, o akom skutku je
správne konanie vedené. Údajnú nezrozumiteľnosť rozhodnutia v priebehu správneho konania ani v
podanom odvolaní žalobkyňa nenamietala, túto rozporovala až v následne podanej správnej žalobe.

Obsah skutkovej vety, zvolený prvostupňovým správnym orgánom, je podľa názoru žalovanej presne
a určite formulovaný. Vo výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je podľa žalovanej
predmet rozhodovania dostatočne špecifikovaný, predovšetkým je z neho zrejmé, kto je účastníkom
konania, akého správneho deliktu sa dopustil, akú právnu normu správny orgán aplikoval, resp. podľa
ustanovení ktorého právneho predpisu sa rozhodlo, aká sankcia bola za protiprávne konanie uložená.
V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
lSžd/26/2011, podľa ktorého ,,Hoci ustanovenie § 47 správneho poriadku vymedzuje podstatné a
obligatórne náležitosti rozhodnutia správneho orgánu, je nutné rozhodnutie chápať ako univerzálny
celok. Preto výroková časť rozhodnutia obsahuje iba výnimočne opis skutku, časové, platobné alebo iné
doložky, a naopak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje argumentáciu, ktorá sa síce vo výrokovej časti
explicitne nenachádza, ale bez jej vyjadrenia by bola výroková časť nepreskúmateľná pre nedostatok
dôvodov.“ Žalovaná tiež poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.
8Afs 6/2007, podľa ktorého „Hoci je výrok žalovaného formulovaný veľmi stručne, spĺňa požiadavku
odlíšenia od iného skutku. Stručnosť výroku rozhodnutia v prejednávanej veci neohrozuje meritórnu
zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Stručnosť nepredstavuje vadu s takým stupňom intenzity, ktorý by
bol schopný spochybniť zákonnosť rozhodnutia vo veci samej.“

Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
zmenil tak, že žalobu zamietne, alternatívne aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá zotrvala na tom, že v správnom konaní
bolo porušené jej právo byť ústne vypočutá, bolo jej znemožnené navrhovať na svoju obranu dôkazy
a byť prítomná pri ich vykonávaní.

Žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdil a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

V lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP) podala proti výroku
rozsudku krajského súdu o náhrade trov konania odvolanie žalobkyňa, namietajúc, že rozhodnutie
krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP].

S poukazom na § 175 ods. 1 a 2 a § 491 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej
len „SSP“) žalobkyňa žiadala, aby jej bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v konaní pred



súdom prvého stupňa za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie správnej
žaloby) v sume 296,44 Eur.

III.
Konanie pred Najvyšším súdom SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného
odvolania žalovanej a odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP),
odvolania prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s §
246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej, ako aj odvolaniu
žalobkyne nie je možné priznať úspech.

Podľa § 491 ods. 1, 2 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno
uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo
právnická osoba.

Podľa § 492 ods. 2 SSP odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z § 491 ods. 2 SSP vyplýva, že ak napadnutý
rozsudok bol vyhlásený dňa 16. júna 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (nakoľko
Správny súdny poriadok nadobudol účinnosť až 1. júla 2016), boli účastníci konania správne poučení
o možnosti podať odvolanie podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v lehote 15 dní od
doručenia rozsudku, a teda účastníci sa mohli domáhať ochrany svojich práv v konaní pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky len na základe úpravy odvolacieho konania v zmysle § 250ja OSP a § 246c
ods. 1 OSP v spojení s § 201 a nasl. OSP. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky
podanie žalobkyne z 18. augusta 2016 označené ako sťažnosť prejednal z hľadiska obsahu tohto
podania ako odvolanie.

Z pripojeného administratívneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 28. mája 2014 bola inšpektormi
Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj (ďalej len
„inšpektori“) vykonaná kontrola v prevádzkami Cato pizzéria donáška, Hollého 1, Michalovce.

Z inšpekčného záznamu z 28. mája 2014 vyplýva, že za účelom prešetrenia písomného podania
za nevydanie pokladničného dokladu pri donáške pizze si inšpektori objednali u žalobkyne pizzu,
ktorú doručil zamestnanec žalobkyne Marek Polaško, a ten po obdržaní sumy za dodávku nevydal
inšpektorom doklad o kúpe. V čase kontroly žalobkyňa vo vysvetlivke k inšpekčnému záznamu uviedla,
že doklad bol vodičovi vydaný a nie je jej známe, prečo ho tento nevydal zákazníkovi.

Dňa 11. augusta 2014 bolo žalobkyni doručené oznámenie o začatí správneho konania o uložení pokuty
podľa § 24 zákona o ochrane spotrebiteľa s poučením podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku o práve
vyjadriť sa k dôvodom konania a navrhnúť dokazovanie do 8 dní od doručenia tohto oznámenia. K
dôvodom začatia správneho konania uvedeným v oznámení o začatí správneho konania sa žalobkyňa
v lehote stanovenej správnym orgánom nevyjadrila.

Na základe uvedeného skutkového stavu Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v
Košiciach pre Košický kraj rozhodnutím č. P/0296/08/14 z 28. augusta 2014 uložil žalobkyni pokutu
600,- Eur za porušenie povinnosti predávajúceho podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa,
keď žalobkyňa nevydala spotrebiteľom (inšpektorom) doklad o kúpe výrobku o vykonanom kontrolnom
nákupe (1 ks pizza Minerva), účtovanom v hodnote 3,30 Eur.



Vyjadrenie žalobkyne vo veci bolo podané na poštu až dňa 27. augusta 2014 a doručené bolo
prvostupňovému správnemu orgánu 3. septembra 2014, teda po vydaní prvostupňového rozhodnutia.
V tomto vyjadrení žalobkyňa namietala, že jej nebol poskytnutý priestor na zaujatie stanoviska ku
skutkovým zisteniam a výpovediam svedkov v správnom konaní, že nebol dodržaný princíp verejnosti,
ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci. Uvedené žalobkyňa namietala aj v odvolaní proti rozhodnutiu
správneho orgánu prvého stupňa.

Žalovaná rozhodnutím č. SK/0724/99/2014 z 5. februára 2015 podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku
zamietla odvolanie žalobkyne a rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v
Košiciach pre Košický kraj č. P/0296/08/14 z 28. augusta 2014 potvrdila.

IV.
Právna úprava, právne názory odvolacieho súdu

Podľa § 1 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti
výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany
spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej
len „združenie“) a označovanie výrobkov cenami.

Podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa na účely tohto zákona sa rozumie predávajúcim osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
alebo povolania, alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet.

Podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad o
kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené
a) obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby,
b) adresa prevádzkarne,
c) dátum predaja,
d) názov a množstvo výrobku alebo druh služby,
e) cena jednotlivého výrobku alebo služby a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa dozor nad dodržiavaním povinností ustanovených
týmto zákonom vykonávajú orgány dozoru. Ak nemožno pôsobnosť orgánu dozoru určiť, je na výkon
dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia.

Podľa § 24 ods. 1 a ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinností ustanovených týmto
zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru
výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a