Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/286/2015 z 24. 1. 2017 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. januára 2017, sp. zn. 10Sžo/286/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:7014200733.1 Najvyšší súd | 10Sžo/286/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:7014200733.1 | 2017-01-24 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 6 ods. 2 zákona č. 377/2004 Z. z., § 6 ods. 3 zákona č. 377/2004 Z. z., § 10 ods. 11 zákona č. 377/2004 Z. z., § 10 ods. 2 zákona č. 377/2004 Z. z., § 21 ods. 1 SP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3179747d-e414-4455-aa71-a211a8db6dac Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7014200733.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžo/286/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200733
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Henčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7014200733.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ľuboslava Bonka, bytom Palárikova 1504/7,
040 01 Košice, IČO: 46 965 165, právne zastúpeným JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom, so
sídlom Vodná 6, 040 01 Košice, proti žalovanej Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, so sídlom Prievozská 32, 827 99 Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0003/99/2014 zo dňa 23. apríla 2014, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/78/2014-42 zo dňa 4. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/78/2014-42 zo dňa 4.
júna 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia napadnuté rozhodnutie
žalovanej č. SK/0003/99/2014 zo dňa 23.04.2014 v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej
obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj č. F/0337/08/13 zo dňa 11.11.2013, ktorým
uložil žalobcovi podľa § 6 ods. 2, ods. 3 zákona č. 377/2004 Z.z. o ochrane nefajčiarov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej zákon č. 377/2004 Z.z.) pokutu vo výške 1.000 € za porušenie
zákazu predávať tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak osobám
mladším ako 18 rokov a za porušenie zákazu, v zmysle ktorého je každý, kto predáva tabakové výrobky
a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, povinný odoprieť ich predaj osobe, ktorá je
mladšia ako 18 rokov, keď vo vykonanom kontrolnom nákupe v prevádzke žalobcu - Novinový stánok,
Jantárova 12/A, Košice dňa 21.08.2013 nebol predaj tabakového výrobku (1 balenie cigariet L&M Blue
label á 2,80 €/ks) osobe mladšej ako 18 rokov odopretý a tabakový výrobok jej bol odpredaný, podľa §
250j ods. 2 písm. d), písm. e) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že oznámenie začatia správneho
konania bolo žalobcovi doručené dňa 18.11.2013. V spise sa nachádza inšpekčný záznam zo dňa
21.08.2013 o vykonaní kontroly žalobcu a písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 23.10.2013, záznam o
oboznámení sa so spisom zo dňa 26.11.2013. Krajský súd teda zistil, že správny orgán vo veci nenariadil
ústne pojednávanie, a teda v konaní pred správnym orgánom došlo k takej procesnej vade, ktorá mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalšou procesnou vadou je to, že v rozhodnutí
prvostupňového správneho orgánu nie je presne vymedzený skutok, pre ktorý bolo začaté správne
konanie, a pre ktorý bola uložená sankcia.

Krajský súd preto skúmal, či konanie o správnom delikte bolo vedené takým procesným postupom, ktorý
by zabezpečil správny výsledok, a či dôkazy boli vykonané spôsobom, ktoré zodpovedajú pravidlám
spravodlivého procesu.



Žalobca v žalobe podľa názoru krajského súdu správne konštatoval, že priestupkové konania majú v
zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania o trestnom obvinení. Správny orgán
musí preto rešpektovať procesné práva obvineného z priestupku, základné zásady správneho konania
a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý
proces, pretože sankcie za správne delikty vo forme pokuty treba považovať za sankcie represívneho
charakteru.

Krajský súd zároveň uviedol, že žalobca správne poukázal na na nález Ústavného súdu SR č. III.
ÚS/231/2010-38 zo dňa 25.08.2010, v ktorom ústavný súd posudzoval namietané porušenie základného
práva účastníka na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. l Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods.
l Ústavy SR, ktoré malo spočívať v nenariadení ústneho pojednávania v správnom konaní.

Krajský súd považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť, ktorá spočíva v tom, že vo výrokovej časti absentuje popis skutku s uvedením miesta,
času a spôsobu jeho spáchania, prípadne existencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu,
aby nemohol byť zamenený s iným. Správny orgán neuvedením týchto náležitostí vo výroku svojho
rozhodnutia podľa názoru krajského súdu porušil ustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní, podľa ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ
sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu;
lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Z hľadiska ustálenej súdnej praxe výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo
sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý, konkrétny, aby
nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania.

Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte podľa názoru krajského
súdu musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nemohlo byť zameniteľné
s iným konaním a tento záver má oporu priamo v ustanovení § 47 ods. 2 Správneho poriadku.
Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie príslušného správneho deliktu z hľadiska vecného, časového
a miestneho plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky, pretože i na
rozhodovanie o správnych deliktoch je potrebné aplikovať požiadavky článku 6 ods. l Dohovoru o
ľudských právach a základných slobodách (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19.05.2010 sp. zn.
2Sžo/238/2009).

Záverom krajský súd dodal, že nenariadenie ústneho pojednávania pri prejednávaní správneho deliktu je
takým porušením procesného predpisu, ktorý mohol mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a
nevymedzenie skutku kvalifikovaného ako správny delikt robí napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť. Z uvedených dôvodov krajský súd bez meritórneho preskúmania napadnutých
rozhodnutí z dôvodu porušenia procesných predpisov napadnuté rozhodnutia žalovanej a správneho
orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

Vo včas podanom odvolaní žalovaná navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že žalobu zamietne alebo, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaná v odvolaní uviedla, že nesúhlasí a nestotožňuje sa so závermi krajského súdu. Žalovaná je
názoru, že výrok uvedený v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu jasne formuluje popis skutku
s uvedením spôsobu jeho spáchania. V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Sžo/21/2014. Žalovaná vytýka krajskému súdu aj skutočnosť, že v rozsudku neuviedol, akým
spôsobom si predstavuje ešte bližšie konkretizovať miesto, čas a spôsob spáchania správneho deliktu.
Táto časť rozhodnutia krajského súdu je preto pre žalovanú nezrozumiteľná a nepreskúmateľná, nakoľko
vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom mala podľa názoru krajského súdu žalovaná výrok rozhodnutia
vymedziť. Taktiež krajský súd opomenul uviesť, prečo je vo výroku rozhodnutia konkretizovaný skutok
zameniteľný s iným konaním, a s akým konaním by vôbec mal byť zameniteľný.

K nenariadeniu ústneho pojednávania žalovaná uviedla, že v predmetnej veci nariadenie ústneho
pojednávania osobitný zákon nestanovuje, pričom správny orgán považoval skutkový stav za presne a
spoľahlivo zistený, a teda vzhľadom na skutočnosť, že ústne pojednávanie by neprispelo k objasneniu



veci, toto z vlastného podnetu nenariadil. Ani samotný žalobca, ako účastník správneho konania,
jeho nariadenie nenavrhol. Žalovaná má za to, že žalobcovi bola poskytnutá možnosť svoje práva v
konaní účinne obhajovať, ktorú pred vydaním prvostupňového rozhodnutia využil, pričom námietkami
uvedenými vo vyjadrení sa prvostupňový správny orgán zaoberal a vyrovnal sa s nimi ako aj odvolací
orgán s námietkami v podanom odvolaní. Na podporu svojich tvrdení žalovaná poukázala na rozhodnutia
ESĽP ako aj na uznesenie Ústavného súdu II. ÚS 134/2014.

Žalobca vyjadrenie k podanému odvolaniu nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie je potrebné zrušiť,
nakoľko konanie krajského súdu trpí vadami, ktoré mohli mať vplyv na jeho vecnú správnosť, a preto
rozhodol podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p. tak, že napadnutý rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 377/2004 Z.z. zakazuje sa predávať tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú
určené na fajčenie a neobsahujú tabak osobám mladším ako 18 rokov.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 377/2004 Z.z. každý, kto predáva tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené
na fajčenie a neobsahujú tabak, je povinný odoprieť ich predaj osobe, ktorá je mladšia ako 18 rokov.

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 377/2004 Z.z. Slovenská obchodná inšpekcia uloží pokutu od 331 eur
do 6 638 eur fyzickej osobe - podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá nerešpektuje zákaz alebo
obmedzenie predaja tabakových výrobkov a výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak,
podľa § 6.

Podľa § 10 ods. 11 zákona č. 377/2004 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na ukladanie
pokút všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha
veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby
jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu
byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo
národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana
súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by
vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bolo rozhodnutie
krajského súdu, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej č. SK/0003/99/2014 zo dňa 23.04.2014
v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický
kraj, ako prvostupňového správneho orgánu, č. F/0337/08/13 zo dňa 11.11.2013.



Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovanej, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so
všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu má odvolací súd za preukázané, že rozhodnutím
Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre
Košický kraj, ako prvostupňovým správnym orgánom, č. F/0337/08/13 zo dňa 11.11.2013 bola uložená
žalobcovi pokuta vo výške 1.000 € za porušenie zákazu predávať tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú
určené na fajčenie a neobsahujú tabak osobám mladším ako 18 rokov (§ 6 ods. 2 zákona č. 377/2004
Z.z.) a za porušenie zákazu, v zmysle ktorého je každý, kto predáva tabakové výrobky a výrobky, ktoré
sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, povinný odoprieť ich predaj osobe, ktorá je mladšia ako 18
rokov (§ 6 ods. 3 zákona č. 377/2004 Z.z.) , keď vo vykonanom kontrolnom nákupe v prevádzke žalobcu
- Novinový stánok, Jantárova 12/A, Košice dňa 21.08.2013 nebol predaj tabakového výrobku (1 balenie
cigariet L&M Blue label á 2,80 €/ks) osobe mladšej ako 18 rokov odopretý a tabakový výrobok jej bol
odpredaný.

V rozhodnutí uviedol, že kontrolou vykonanou v súlade s ustanovením § 5 ods. 3 zákona o štátnej
kontrole bolo porušenie zákazu vyplývajúceho z § 6 ods. 2, ods. 3 zákona č. 377/2004 Z.z. jednoznačne
a spoľahlivo preukázané. Vo vykonanom kontrolnom nákupe nebolo totiž obsluhujúcou osobou
požadované overenie veku maloletej a predaj tabakového výrobku jej nebol odopretý a následne jej bol
odpredaný.

Na odvolanie žalobcu žalovaná prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdila a odvolanie
zamietla.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok
krajského súdu je potrebné zrušiť.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením krajského súdu, že rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, ktorá spočíva v absencii popisu skutku s uvedením
miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne existencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k
tomu, aby nemohol byť zamenený s iným vo výrokovej časti rozhodnutia.

Odvolací súd k veci udáva, že výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú
v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby
nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd
uvádza, že výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je dostatočne špecifikovaný. Vo výroku
je jasne označený účastník konania (žalobca), uvedený čas spáchania (21.08.2013), miesto spáchania
(prevádzka: Novinový stánok, Jantárová 12/A, Košice), a spôsob spáchania (predaj tabakového výrobku
(1 balenie cigariet L&M Blue label á 2,80 €/ks) nebol osobe mladšej ako 18 rokov odopretý a tabakový
výrobok jej bol odpredaný). Zároveň z výrokovej časti rozhodnutia sú zrejmé aj ustanovenia zákona
(§ 6 ods. 2, ods. 3 zákona č. 377/2004 Z.z.), ktoré žalobca porušil. Výrok rozhodnutia za daný správny
delikt je tak podľa názoru odvolacieho súdu dostatočný a dostatočne špecifikovaný aj z toho pohľadu,
aby nemohol byť zamenený s iným.

Najvyšší súd dodáva, že krajský súd v rozsudku bližšie neuviedol v čom vidí nepreskúmateľnosť
výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia a akým spôsobom majú správne orgány bližšie
konkretizovať výrokovú časť rozhodnutia. V odôvodnení sa krajský súd vyjadril k nepreskúmateľnosti
výrokovej časti rozhodnutia iba všeobecne bez toho, aby konkretizoval jednotlivé nedostatky vo
výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia. Preto v tejto časti považuje odvolací súd
rozhodnutie krajského súdu za nepreskúmateľné.

Odvolací súd nesúhlasí ani so záverom krajského súdu, že tým, že správny orgán nenariadil vo veci
ústne pojednávanie, tak došlo k takej procesnej vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.



S poukazom na § 10 ods. 11 zákona č. 377/2004 Z.z. v spojení s § 21 ods. 1 Správneho poriadku
odvolací súd uvádza, že osobitný zákon, v tomto prípade zákon č. 377/2004 Z.z., nariadenie ústneho
pojednávania žalovanej neukladá a podľa názoru odvolacieho súdu si to nevyžaduje ani povaha veci.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v správnom konaní podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu zo dňa 28.11.2013, vyjadrenie sa k veci po začatí
správneho konania zo dňa 23.10.2013 ako sa aj oboznámil s obsahom spisu dňa 26.11.2013. Ani v
jednom z podaní však žalobca nenamietal, že nebolo nariadené ústne pojednávanie, alebo že by žalobca
žiadal ústne pojednávanie nariadiť. Nenariadenie ústneho pojednávania namietal žalobca prvýkrát až v
podanej žalobe. Na výzvu krajského súdu, či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania
odpovedal, že súhlasí a hlavného pojednávania sa ani nezúčastnil.

Odvolací súd nespochybňuje závery nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS/231/2010-38 zo dňa
25.08.2010, na ktoré krajský súd poukazuje, ale odvolací súd v tomto prípade dodáva, že podľa
judikatúry ESĽP neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1
Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a
právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku rozhodnutie
zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01). Odvolací súd poukazuje na zrejmý skutkový stav, ktorý by
ústným pojednávaním neprispel k jeho ďalšieho objasneniu. Zároveň najvyšší súd zdôrazňuje, že právo
na verejné prejednanie trestných obvinení, v tomto prípade správneho deliktu, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
zaručuje a priznáva v konaní pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. V tomto
prípade však žalovaná, ako orgán štátnej správy podľa § 3 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej
kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Z uvedeného dôvodu
tak podľa názoru odvolacieho súdu neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi
orgánmi nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcim v zachovaní princípu
ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci, v prípade, že rozhodnutia správnych orgánov je
možné preskúmať súdom, ktorý spĺňa požiadavky uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V danej veci odvolací
súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 134/2014-19 zo dňa 5. februára 2014, v ktorom
ústavný súd uviedol, že „Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať
o správnosti záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého nenariadením ústneho prerokovania veci radou
sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom. Tento záver v žiadnom prípade
nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu
v podstatnej časti opierajúceho o rozhodnutie rady totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala
svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa
vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc
o hlasovaní a § 49, § 53, § 54, § 56 až § 68 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok)
v znení účinnom v rozhodujúcom období.

V zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to
vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon.

Najvyšší súd sťažovateľkou namietaný postup rady s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 1 zákona
o vysielaní a retransmisii v spojení s ustanovením § 21 ods. 1 Správneho poriadku ústavne súladným
spôsobom odôvodnil, keď ustálil, že (osobitný) zákon o vysielaní a retransmisii nariadenie ústneho
pojednávania rade neukladá, nevyžaduje si to ani povaha veci, a do odôvodnenia svojho rozsudku
uviedol aj postup, akým dospel k názoru, že nariadenie ústneho pojednávania by neprispelo ani k jej
ďalšiemu objasneniu. ...

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred
radou (správnym orgánom) nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcim
v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci. Správny orgán, akým bola
v tomto konkrétnom prípade rada ako orgán výkonnej moci štátu, totiž nespĺňal a nespĺňa atribúty
nestranného a nezávislého súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Verejné prerokovanie trestného obvinenia,
resp. uskutočnenie ústneho pojednávania pred takýmto orgánom, preto nemôže naplniť čl. 6 ods. 1



dohovoru, ktorý zaručuje takéto prerokovanie pred nestranným a nezávislým súdom (argumetum asimili
PL.ÚS 12/97).

Absenciu nezávislého súdu, ktorý by preskúmal správne rozhodnutie, skonštatoval ESĽP aj v rozsudku
z 2. Septembra 1998 v prípade Lauko proti Slovenskej republike č. 26138/95. Európsky súd pre ľudské
práva v rozhodnutí uviedol, že napriek tomu, že zverenie úlohy stíhať a trestať priestupky správnym
orgánom nie je s dohovorom nezlučiteľné, dotknutá osoba musí mať možnosť nechať rozhodnutie prijaté
proti nej preskúmať súdom, ktorý spĺňa záruky čl. 6 ods. 1 dohovoru. V predmetnom prípade však
sťažovateľ (Lauko) na rozdiel od prípadu sťažovateľky nemal možnosť nechať preskúmať rozhodnutia
správnych orgánov nezávislým a nestranným súdom. A teda z tohto dôvodu nebolo rešpektované jeho
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Obdobne rozhodol ESĽP aj rozsudkom z 2.9.1998 vo veci Kadubec
proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 27061/95.

Zároveň však ESĽP uviedol, že prerokovanie priestupkov (a analogicky potom aj správnych deliktov)
správnymi orgánmi nie je v rozpore s dohovorom, ak rozhodnutia správnych orgánov je možné
preskúmať súdom, ktorý napĺňa znaky čl. 6 dohovoru, teda je nestranný, nezávislý a zriadený zákonom.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p.

V ďalšom konaní krajský súd vec meritórne prejedná a rozhodne o nej, a to vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadu.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 a
§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.