Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/31/2016 z 15. 8. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. augusta 2017, sp. zn. 3Sžo/31/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:6015201450.1 Najvyšší súd | 3Sžo/31/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:6015201450.1 | 2017-08-15 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/00610809-aef1-4ca8-bf3d-911e3b3b7a5f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6015201450.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžo/31/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201450
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6015201450.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a zo
sudcov JUDr. Soni Langovej a JUDr. Moniky Valašikovej PhD. v právnej veci navrhovateľky: H.P.,
U., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Žilina, Národná 34, Žilina, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu sp. zn. 11640/2015-KaZa zo dňa 29. októbra 2015, v konaní o odvolaní
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 29Sp/9/2015-15 zo dňa 25. januára
2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 29Sp/9/2015-15 zo
dňa 25. januára 2016 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu sp. zn. 11640/2015-KaZa zo dňa 29. októbra
2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu sp. zn. 11640/2015-KaZa zo dňa
29. októbra 2015 a navrhovateľke nepriznal právo na náhradu trov konania. Odporca predmetným
rozhodnutím navrhovateľke nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci s poukazom na § 10 ods. 5
zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení
zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z. v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z.z.“). Vo veci, s ktorou sa navrhovateľka obrátila
na Centrum právnej pomoci nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím navrhovateľka nesplnila
jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že z obsahu administratívnej žiadosti je zrejmé, že navrhovateľka
sa domáhala právnej pomoci vo veci, ktorú odporca správne vyhodnotil ako nárok vyplývajúci z
ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, a teda nárok na ochranu osobnosti. Navrhovateľka v
žiadosti pritom uviedla, že k zásahu do jej práva na ochranu osobnosti došlo od januára do septembra
2011; žiadosť o poskytnutie právnej pomoci podala dňa 6. októbra 2015. V tomto smere krajský súd
poukázal na uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, podľa ktorých súd nemôže
premlčané právo veriteľovi priznať, pokiaľ sa dlžník premlčania dovolá. „Počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2011 sp.



zn. 5 Cdo 265/2009). Právo na náhradu nemajetkovej ujmy je pritom právom majetkovej povahy, ktoré
sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote ustanovenej § 101 Občianskeho zákonníka a ktorá je
trojročná. V kontexte vyššie uvedených skutočností sa právo navrhovateľky na náhradu nemajetkovej
ujmy premlčalo najneskôr 1. októbra 2014 (za predpokladu, že zásah do práva na ochranu osobnosti
trval do 30. septembra 2011) a v čase podania žiadosti (6. októbra 2015) právo na náhradu prípadnej
nemajetkovej ujmy bolo premlčané. Na premlčanie musel odporca s prihliadnutím na ustanovenie § 6
ods. 1 písm. b/ v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. prihliadnuť. Navrhovateľka v odvolaní napokon
nenamietala záver odporcu, že nespĺňa zákonnú podmienku, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu,
pričom išlo o jeho podstatný záver, v dôsledku ktorého odporca žiadosť navrhovateľky zamietol.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podala navrhovateľa včas odvolanie a navrhla, aby odvolací súd zrušil
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania namietala, že odporca
jej viackrát po jej žiadosti odmietol priznať právnu pomoc. Podľa jej názoru je odporca voči nej zaujatý.
Poukázala aj skutkové okolnosti sporu, v ktorom žiadala o priznanie právnej pomoci. Popisovaným
konaním domovníka, jeho filmovaním má podľa jej názoru zníženú dôstojnosť voči ostatným obyvateľom
paneláku. V predmetnej veci podala žalobu na Okresný súd Žilina, kde ju súd odporučil na Centrum
právnej pomoci. Centrum jej však právnu pomoc neposkytlo z dôvodu, že ide o zrejmú bezúspešnosť
sporu. Centru doložila doklady, ktoré majú preukázať, že domovník ju dlhú dobu filmoval bez jej súhlasu
a kamery boli namontované bez povolenia. Uviedla, že vie označiť aj svedkov uvedeného konania. Z
toho dôvodu namietala tvrdenie odporcu, že v predmetnej veci nedoložila potrebné doklady. Odporca
uviedol, že ide o premlčanú vec a podľa názoru navrhovateľky práve kvôli nekonaniu odporcu nastalo
v predmetnej veci premlčanie. V predmetnej veci podala na Okresný súd Žilina žalobu na ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy avšak kvôli konaniu odporcu nemá zabezpečenú dostatočnú
právnu pomoc.

III.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom
a navrhol ho ako vecne správny potvrdiť. Centrum poskytuje právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi.
Prvou podmienkou poskytnutia právnej pomoci je materiálna núdza žiadateľa, pričom pri rozhodovaní
o nároku na právnu pomoc sa posudzuje aj otázka zrejmej bezúspešnosti sporu a hodnoty sporu.
Úspešným žiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môže byť iba ten, kto súčasne
preukáže splnenie všetkých troch podmienok. Žiadateľ musí spĺňať podmienky na poskytnutie právnej
pomoci počas celého trvania poskytovania právnej pomoci. Odporca postupoval podľa zákona č.
327/2005 Z.z. a po preskúmaní podmienok podľa § 6 uvedeného zákona dospel k záveru, že vo veci s
ktorou sa navrhovateľka obrátila na Centrum, ide o zrejmú bezúspešnosť sporu.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
ďalej len „O.s.p.“) preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo
verejné vyhlásenie rozsudku oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní pred jeho vyhlásením,
rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 3 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní postupoval v zmysle
§ 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa
ktorého sa konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. podľa zákona č. 99/1963
Zb., Občiansky súdny poriadok.

Z obsahu súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že navrhovateľka žiadosťou zo dňa
06.10.2015 požiadala odporcu o poskytnutie právnej pomoci vo veci žaloby proti J. X., pričom uviedla, že
tento ju od januára do septembra 2011 ako domovník bytového domu nakameroval v ich paneláku, ako
z neho vychádza, toto sa dialo celé obdobie a kamery boli nainštalované načierno. Dlhodobo ju sledoval



bez jej súhlasu a bez nejakých trestných náležitostí. Hodnotu sporu žiadateľka vyčíslila na 2.500,-
€. Navrhovateľka žiadala o poskytnutie právneho poradenstva. Vo vzťahu k svojej majetkovej situácii
navrhovateľka uviedla, že poberá dávku v hmotnej núdzi vo výške 26,90 €, poberá invalidný dôchodok
vo výške 204,80 €. Je nájomcom bytu. K žiadosti žiadateľka pripojila Rozhodnutie Sociálnej poisťovne
č. 61580672450 zo dňa 04.12.2014, ktorým jej bol zvýšený invalidný dôchodok o 4,60 € mesačne na
sumu 204,80 € a potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina zo dňa 2. septembra 2015 o
poberaní dávky v hmotnej núdzi za rok 2015 vo výške 26,90 €.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez
finančnej účasti, ak
a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a
nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom,
b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a
c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu
sporu vyčísliť v peniazoch.

Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne
najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

Centrum právnej pomoci je štátna rozpočtová organizácia, ktorá poskytuje právnu pomoc podľa zákona
č. 327/2005 Z.z. svojimi zamestnancami, určenými advokátmi a mediátormi (§ 5 ods. 1 zákona č.
327/2005 Z.z.). Centrum právnej pomoci, podobne ako predtým všeobecné súdy, skúma každú žiadosť
žiadateľa a vyhodnocuje ju z hľadiska splnenia podmienok podľa zákona č. 327/2005 Z.z., osobitne
podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. Zákon zároveň ustanovuje kritériá pre posudzovanie
splnenia ním ustanovených požiadaviek (§ 6 až § 8 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Spornou skutočnosťou v prejednávanej veci je otázka posúdenia, či vo veci v ktorej sa navrhovateľka
obrátila na Centrum so žiadosťou o právnu pomoc možno konštatovať zrejmú bezúspešnosť (§ 8
zákona č. 327/2005 Z.z.), ktorá by vylučovala navrhovateľku z poskytnutia právnej pomoci poskytovanej
odporcom podľa zákona č. 327/2005 Z.z.

Pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v §
138 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka konania o oslobodení od platenia
súdnych poplatkov, keď O.s.p. pre priznanie oslobodenia odplatenia súdnych poplatkov vylučuje
zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Občiansky súdny poriadok však konkrétne
neupravoval, čo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť. Zákon č. 327/2005 Z.z. príkladmo uvádza,
načo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže jednou z podmienok pre
priznanie tohto nároku je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii § 138 O.s.p. všeobecné
súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť ide najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je
nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené.

Posudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci je výsledkom správnej
úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyžaduje vykonávanie dokazovania ohľadne samotného nároku
(uplatneného práva), o ktorom sa rozhoduje v základnom konaní, v ktorom žiadateľ žiada o poskytnutie
právnej pomoci. Súd v preskúmavacom konaní skúma to, či rozhodnutie správneho orgánu vydaného
na základe správneho uváženia nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V prejednávanom
prípade sú tieto upravené v § 6 ods. 1 v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z.z., v ktorých ustanoveniach
sú určené zákonné podmienky pre možnosť poskytnutia právnej pomoci, vrátane podmienky, že nejde o
zrejmú bezúspešnosť sporu. Správny orgán je v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) v odôvodnení
svojho rozhodnutia povinný uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov smerujúcich k preukázaniu podmienok pre priznanie nároku
na právnu pomoc, k objasneniu skutočného stavu veci a k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie.
Správny orgán pritom vykonáva dokazovanie podľa § 32 a nasl. správneho poriadku, na ktorého použitie
odkazuje § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.



Orgán verejnej správy sa v prejednávanom prípade zaoberal posudzovaním otázky zrejmej
bezúspešnosti sporu, keďže zákon ustanovil ako jednu z podmienok pre možnosť priznania nároku na
poskytnutie právnej pomoci, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Účelom prijatia zákona č. 327/2005
Z.z. bolo zabezpečiť prístup k súdu tým žiadateľom v hmotnej núdzi, ktorým evidentne hrozí ujma na
ich právach z dôvodu, že nemajú finančné prostriedky na zaplatenie právneho zastúpenia v ich veci.
Skúmanie otázky možného reálneho poškodenia ich práv, resp. právom chránených záujmov súvisí s
tým, či by mohli byť úspešní (s prihliadnutím na hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy) vo veciach,
v ktorých žiadajú o priznanie, resp. o poskytnutie právnej pomoci. Posúdenie tejto otázky patrí do
právomoci odporcu, ktorý musí každú vec posudzovať individuálne a to s prihliadnutím na osobitosti v
jednotlivých prípadoch.

Je možné, že záver odporcu o bezúspešnosti sporu nemusí byť vždy totožný s následným rozhodnutím
príslušného súdu, do právomoci ktorého patrí rozhodovať vo veci samej. Ani súd v preskúmavacom
konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. však nenahrádza konanie tohto všeobecného súdu. Správny
súd posudzuje len zákonnosť rozhodnutia a postupu odporcu, t.j. či konanie bolo vedené v súlade
s procesnými predpismi, či správny orgán aplikoval príslušný hmotnoprávny predpis. Správne súdy
nenahrádzajú rozhodovanie všeobecných súdov a nemôžu ani prejudikovať rozhodnutie všeobecného
súdu vo veci, s ktorou sa navrhovateľ obrátil so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci na odporcu.
Odporca ako orgán verejnej správy má povinnosť zaoberať sa zrejmou bezúspešnosťou sporu. Len
v prípade, ak konštatuje, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (za predpokladu splnenia ostatných
podmienok stanovených v § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.), môže priznať žiadateľovi nárok na právnu
pomoci.

Skutočnosťou rozhodujúcou pre vyslovenie záveru o zrejmej bezúspešnosti navrhovateľky v konaní,
v ktorom požiadala o poskytnutie právnej pomoci je podľa napadnutého rozhodnutia to, že pokiaľ by
sa aj navrhovateľke podarilo preukázať, že došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv,
premlčania lehota by začala plynúť najneskôr v septembri alebo októbri 2001 a skončila by v septembri
alebo októbri 2014. Právo na náhradu prípadnej nemajetkovej ujmy bolo teda už v čase podania žiadosti
o priznanie právnej pomoci premlčané. Odporca poukázal na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka
a na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011.

Zákon č. 327/2005 Z.z. vyžaduje súčasné splnenie požiadaviek uvedených v § 6 ods. 1, preto
nenaplnenie ktorejkoľvek z nich vylučuje priznanie nároku na právnu pomoc žiadateľovi. Odporca sa
po zistení zrejmej bezúspešnosti sporu navrhovateľky ďalej nezaoberal jej majetkovými a osobnými
pomermi, preto táto otázka nebola relevantná pre prejednanie tunajšej veci.

Najvyšší súd sa teda ako kľúčovou zaoberal otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu navrhovateľky v
konaní o ochrane osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy.

Odporca skonštatoval, že navrhovateľka k žiadosti nepredložila ani neoznačila žiadne dôkazy na
preukázanie jej tvrdení a že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa podľa súdnej praxe
považuje za právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe a že
už v čase podania žiadosti bolo predmetné právo premlčané.

Ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. ukladá Centru právnej pomoci prihliadnuť pri zisťovaní zrejmej
bezúspešnosti najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ
schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

Podstata premlčania spočíva v priebehu dvoch samostatných štádií jeho uplynutia:



1. uplynula zákonom ustanovená doba (premlčacia doba), a oprávnený subjekt svoje právo nevykonal,
hoci tak urobiť mal a mohol:
V tomto štádiu však veriteľovi ostáva premlčané právo zachované, rovnako tak ostáva zachovaný dlh
dlžníka. V dôsledku premlčania však dlžníkovi vzniklo oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tým
spôsobiť zánik veriteľovej možnosti domôcť sa s úspechom na súde premlčaného práva, alebo spôsobiť
zánik nároku. Až keď povinný subjekt námietku premlčania uplatní, nastáva druhé štádium.

2. Vznesenie námietky premlčania na to oprávneným subjektom:
Vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku vyplývajúceho z premlčaného práva. Takéto
právo nemôže byť priznané súdom, stáva sa nevynútiteľným, tzv. naturálnym právom (bez nároku).
Keďže však právo ako také existuje, dlžník môže na základe svojho slobodného rozhodnutia plniť, čo bol
z premlčaného záväzku povinný, bez toho, že by na strane veriteľa došlo k bezdôvodnému obohateniu.

Samo uplynutie premlčacej doby síce oslabuje právo žalobcu v občianskoprávnom konaní, avšak
nemožno na základe neho vyvodiť zrejmú bezúspešnosť. V opačnom prípade by šlo o zásah do konania,
hraničiaci s narušením zásady rovnosti strán v súdnom konaní, kedy Centrum právnej pomoci ako tretí
subjekt skúma premlčanie, čím v konečnom dôsledku napomáha budovaniu obrany žalovaného bez
toho, že by bolo jeho zástupcom v konaní.

Najvyšší súd si uvedomuje, že odporca v tomto smere len rešpektoval § 8 zákona č. 327/2005 Z.z.,
avšak je nevyhnutné, aby tak robil s čo najmenšími následkami pre vzťah, ktorý je predmetom sporu
v občianskoprávnom konaní. Teda, aby § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. realizoval v súlade čl. 152 ods.
4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), v zmysle ktorého výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto
ústavou.

Najvyšší súd poukazuje na čl. 13 ods. 2, 3 a 4 Ústavy, v ktorých sú ustanovené možnosti obmedzenia
základných práv a slobôd. Ako vyplýva z čl. 13 ods. 2 Ústavy medze základných práv a slobôd možno
upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Následne, zákonné obmedzenia
základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky
(čl. 13 ods. 3 Ústavy); a napokon pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu
a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 Ústavy).

Z uvedeného vyplýva tiež obmedzenie práva na bezplatnú právnu pomoc - požiadavka ustanovená ako
v § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z.z., ako aj v § 138 O.s.p. (v aktuálne platnom a účinnom § 166
Správneho súdneho poriadku sa na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nevyžaduje skúmanie
zrejmej bezúspešnosti sporu), aby spor, pre ktorý sa žiada poskytnutie právnej pomoci, nebol zrejme
bezúspešným sporom. Takým je i spor, v ktorom je právo uplatňované iným než zákonom ustanoveným
spôsobom, alebo spor, v ktorom zo skutkových tvrdení (popísania udalostí, ktoré viedli k sporu) je „na
prvý pohľad“ zrejmé, že tu nie je tvrdené právo, resp. je zrejmé, že toto právo nie je ohrozené (reálne
možným) nezákonným zásahom. Sama skutočnosť, že osoba pociťuje krivdu alebo nespravodlivosť
neznamená, že dochádza k porušeniu zákona v jej neprospech.

Ako už bolo uvedené vyššie, bezúspešnosť sporu je pre potreby posúdenia žiadosti o právnu pomoc
skúmaná len povrchne, nie je úlohou Centra právnej pomoci a ani súdu v správnom súdnictve ísť do
hĺbky sporu, či vykonávať dokazovanie, ktoré prislúcha súdu konajúcemu o veci samej. Preto ani názor
vyslovený v takomto konaní o poskytnutie právnej pomoci nie je záväzný pre konanie a rozhodnutie o
veci samej. Toto vyplýva aj z oddelenia subjektov rozhodujúcich o veci a rozhodujúcich o poskytnutí či
neposkytnutí právnej pomoci, kedy druhý z orgánov nemá a nemôže mať k dispozícii taký komplexný
prehľad o veci, aký má orgán, ktorý o nej koná. Preto sa môže zaoberať len tým, čo je zrejmé, pričom má
však povinnosť vyplývajúcu mu z § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. a § 32, § 47 ods. 1, 3 Správneho
poriadku v rámci zákonom ustanovených medzi čo najpresnejšie zistiť skutočný stav veci, z neho vyvodiť
právne závery a tieto riadne odôvodniť.

Najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že pre nenaplnenie požiadavky § 6 ods. 1 písm. b/
zákona č. 327/2005 Z.z. nestačí, že zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné,
aby bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného
posúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť sporu, ktorá sama osebe nevylučuje



žiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.z. Treba mať na zreteli,
že rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.z.
predstavuje obmedzenie práva na súdnu a inú právnu pomoc garantovaného ústavnou, preto je nanajvýš
nutné brať do úvahy čl. 13 Ústavy tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté skutočne len v nevyhnutnej
miere a vždy v súlade so zákonom.

S ohľadom na uvedené mal najvyšší súd za to, že je potrebné odvolaniu navrhovateľky vyhovieť a
rozsudok krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zmeniť (§ 250ja ods. 3 O.s.p.,
§ 250l ods. 2 O.s.p.), napadnuté rozhodnutie odporcu z rovnakého dôvodu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie (§ 250q ods. 3 O.s.p.). V novom konaní odporca opätovne posúdi žiadosť navrhovateľky
z hľadiska splnenia podmienok ustanovených v § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z., pričom vo vzťahu
k zisťovaniu zrejmej bezúspešnosti je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto
rozsudku (§ 250r O.s.p.).

Najvyšší súd upriamuje pozornosť navrhovateľky tiež na § 24 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 586/2003 Z.z.“), v zmysle ktorého advokát môže poskytnúť
právne služby za zníženú odmenu alebo bezplatne, ak to odôvodňujú osobné pomery alebo majetkové
pomery klienta alebo je na to iný dôvod hodný osobitného zreteľa.

Preto, ak by navrhovateľka nebola so svojou žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č.
327/2005 Z.z. úspešná, môže sa o právnu pomoc v jej veci uchádzať priamo u advokáta. Je namieste
upozornenie, že bezplatné poskytnutie právnej pomoci je pre advokáta len možnosťou a záleží výlučne
od jeho osobného rozhodnutia, či takéto zastupovanie prijme, pretože v takomto prípade mu nevzniká
nárok na odmenu hradenú štátom (§ 25 zákona č. 586/2003 Z.z.).

O trovách súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250k O.s.p.
a § 250l ods. 2 O.s.p. Keďže úspešnej navrhovateľke trovy v konaní nevznikli, najvyšší súd jej nemohol
priznať ich náhradu.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.