Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/16/2016 z 24. 1. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. januára 2017, sp. zn. 10Sžo/16/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:6015201323.1 Najvyšší súd | 10Sžo/16/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:6015201323.1 | 2017-01-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z., § 6a ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., § 5b ods. 6 zákona č. 327/2005 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f47c4bf1-25b0-4621-aa18-f2a92dfcb861 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6015201323.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžo/16/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201323
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6015201323.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej
a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
navrhovateľa: DREVODOMY RAJEC, s.r.o, IČO: 44 261 004, Šuja 98, Rajec, proti odporcovi: Centrum
právnej pomoci, kancelária Žilina, Národná 34, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu
sp. zn. 6454/2015-KaZA zo dňa 17.09.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 27Sp/76/2015-16 zo dňa 08.12.2015 v napadnutej časti, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 27Sp/76/2015-16
zo dňa 8. decembra 2015 vo veci samej m e n í tak, že rozhodnutie odporcu sp. zn. 6454/2015-KaZA
zo dňa 17. septembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Výrok o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok 35 € z r u š u j e .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie odporcu sp. zn. 6454/2015-KaZA zo dňa 17.09.2015,
ktorým tento rozhodol, že navrhovateľovi v zmysle ustanovenia § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.
z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej
pomoci“) nepriznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva právny názor krajského súdu, že pokiaľ odporca v
rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ (žiadateľ) nespĺňa podmienky stanovené v § 6 a § 6a ods. 1
zákona o poskytovaní právnej pomoci, ktoré zákon vymedzuje len vo vzťahu k fyzickým osobám, pričom
žiadateľ - navrhovateľ je právnickou osobou, takýto záver odporcu je výsledkom správneho právneho
posúdenia veci.

Námietka navrhovateľa v odvolaní, že odporca vydal rozhodnutie o odmietnutí práva na poskytnutie
právnej pomoci len z dôvodu, že žiadateľ nie je fyzickou osobou, podľa súdu prvého stupňa
nezodpovedá obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ani obsahu správneho spisu. Z obsahu
administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zistil, že odporca
po tom, čo zistil, že žiadateľom je právnickú osoba, a teda nespĺňa podmienky na poskytnutie právnej
pomoci podľa tohto zákona, postupoval v súlade so zákonom a prerušil správne konanie žiadateľa do
dňa doručenia rozhodnutia riaditeľky centra o návrhu na rozhodnutie o úhrade peňažných prostriedkov
na účely poskytnutia právnej pomoci z prostriedkov centra podľa § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní



právnej pomoci. Z uvedeného mal za to, že nie je dôvodná námietka navrhovateľa, že odporca nevyužil
možnosť postupu podľa § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci

Z obsahu administratívneho spisu i odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bolo pre súd prvého
stupňa nesporné, že riaditeľ centra po preštudovaní návrhu kancelárie a stanoviska rady k návrhu na
úhradu peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci z prostriedkov centra v zmysle
§ 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci rozhodol, že nesúhlasí s úhradou peňažných
prostriedkov z prostriedkov centra na účely poskytnutia právnej pomoci vo vyššie uvedenej právnej veci
žiadateľa. Odporca viazaný uvedeným rozhodnutím riaditeľa centra právnej pomoci následne rozhodol
napadnutým rozhodnutím o nepriznaní právnej pomoci žiadateľovi - navrhovateľovi s odôvodnením, že
nespĺňa podmienky na poskytnutie právnej pomoci v zmysle zákona o poskytovaní právnej pomoci.

V ďalšom súd zdôraznil, že z ustanovenia § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci vyplýva, že
riaditeľ centra právnej pomoci môže, t. j. nemá povinnosť rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov
na účely poskytnutia právnej pomoci z prostriedkov centra a to pri splnení podmienok stanovených
zákonom, t. j. po predchádzajúcom stanovisku rady (predpokladá sa súhlasné stanovisko) a za
podmienky, že ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby prístupu k spravodlivosti. Rozhodnutie
riaditeľky centra právnej pomoci pritom nie je súd v preskúmavacom konaní podľa III. hlavy V. časti O.s.p.
oprávnený preskúmať a napokon odvolateľ ani v odvolaní netvrdil, že toto rozhodnutie je nezákonné.

Po preskúmaní veci súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a
odôvodnenie obsahuje správnu úvahu, na základe ktorej odporca dospel k záveru, že žiadateľ nespĺňa
podmienky na poskytnutie právnej pomoci v zmysle zákona o poskytovaní právnej pomoci, pričom táto
úvaha je v medziach zákona a nevybočuje z hraníc logického uvažovania. Súd neposudzoval účelnosť
a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Pre úplnosť uviedol, že sa stotožnil s vyjadrením odporcu, že účelom zákona o poskytovaní právnej
pomoci nie je poskytovať ochranu podnikateľským subjektom, ale ochranu a poskytovanie právnej
pomoci v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré sa nachádzajú v hmotnej
núdzi, prípadne aj právnickým osobám, avšak len za splnenia podmienok stanovených týmto zákonom,
najmä podmienky, že sa musí jednať o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu
k spravodlivosti, t. j. o vec, kde je spoločensky žiaduce, aby existoval spôsob na zabezpečenie právnej
pomoci aj v týchto prípadoch (viď dôvodová správa k ust. § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej
pomoci), a to za súčasného splnenia podmienky, že o tomto spôsobe poskytnutia právnej pomoci,
resp. poskytnutí finančných prostriedkov za účelom poskytnutia právnej pomoci kladne rozhodne riaditeľ
centra právnej pomoci po stanovisku rady.

Z dokladov predložených navrhovateľom vyplynulo, že navrhovateľ požiadal o poskytnutie právnej
pomoci v právnej veci vyplývajúcej zo vzťahu vzniknutého medzi dvomi subjektmi upraveného
ustanoveniami Obchodného zákonníka, t. j. nejde o vec, kde by poskytnutie právnej pomoci
navrhovateľovi bolo nevyhnuté pre jej celospoločenský význam a závažnosť.

Preskúmaním veci v medziach a výlučne z dôvodov uvedených v odvolaní súd dospel k záveru, že
odporca vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol v súlade s právnou úpravou, pričom odvolacie
dôvody súd nepovažoval za také, ktoré by mohli mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Mal za to, že odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a na jeho základe vyvodil aj správny záver,
že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o poskytovaní právnej
pomoci, s ktorým sa súd stotožnil, preto napadnuté rozhodnutie odporcu s poukazom na § 250q ods.
2 O.s.p. potvrdil.

Voči 1. a 3. výroku rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že
hoci je právo na poskytnutie právnej pomoci možné priznať i právnickej osobe, v uvedenom prípade nie
je zrejmé, či súd skúmal splnenie podmienok uvedených v § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej
pomoci. S poukazom na uvedené ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napádaného rozsudku, čo
má za následok jeho nepreskúmateľnosť.



I v podanom odvolaní opätovne poukázal na ustanovenie § 5b ods. 6 zákona, ktoré upravuje možnosť
poskytnutia právnej pomoci i osobám, ktoré nespĺňajú podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa
tohto zákona (t. j. napr. právnické osoby zapísané do Obchodného registra).

Navrhovateľ zdôraznil, že uvedené ustanovenie bolo do zákona o poskytovaní právnej pomoci zavedené
z dôvodu, že Ústavu SR garantuje každému právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi
organmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Napriek možnosti aplikácie ustanovenia § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci na uvedený
prípad podľa navrhovateľa ani odporca ani samotný súd neskúmal (z napádaného rozsudku to nie je
zrejmé), z akého dôvodu nedošlo k aplikácií ustanovenia § 5b ods. 6 zákona.

S poukazom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu
a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 08.02.2016 uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s
napadnutým rozsudkom a navrhuje tento ako vecne správny potvrdiť. Ďalej uviedol, že súd preskúmal
konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia centra a následne skonštatoval, že napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a odôvodnenie obsahuje správnu úvahu, pričom táto
úvaha je v medziach zákona a nevybočuje z hraníc logického uvažovania.

Aj z dôvodovej správy k ustanoveniam § 1 a 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci vyplýva, že účelom
zákona je vytvoriť komplexný systém poskytovania právnej pomoci určitému okruhu osôb v určitom
vopred vymedzenom okruhu vecí. Ide o fyzické osoby, ktoré si v dôsledku svojej finančnej a majetkovej
situácie nemôžu dovoliť právne služby komerčného charakteru na riadne Ústavou SR garantované
uplatnenie alebo ochranu svojich práv.

Vychádzajúc z dôvodovej správy k ustanoveniu § 5b odsek 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci,
zákonodarca prostredníctvom § 5b odsek 6 „reagoval na situácie, kedy je potrebné zabezpečiť prístup k
spravodlivosti vo veciach, ktoré nepatria do pôsobnosti centra, ale je spoločensky žiaduce, aby existoval
spôsob na zabezpečenie právnej pomoci aj v takýchto prípadoch (napr. únosy maloletých detí do
krajín, v ktorých nie je možné právnu pomoc zabezpečiť na základe bilaterálnych alebo multilaterálnych
zmlúv; konanie na ochranu spotrebiteľov, ak o poskytnutie právnej pomoci žiadajú združenia na ochranu
spotrebiteľov ako právnické osoby). Zavádza sa mechanizmus, ktorý umožní riaditeľovi centra rozhodnúť
po vyjadrení rady centra o uvoľnení a úhrade peňažných prostriedkov z rozpočtu centra na tento účel.
Uvedený mechanizmus sa pritom uplatní napríklad v prípade, ak o poskytnutie právnej pomoci požiada
právnická osoba alebo, ak takúto osobu na centrum odkáže súd.“

Konštatoval, že účelom zákona o poskytovaní právnej pomoci nie je poskytovať ochranu
podnikateľskému prostrediu, príp. majetku obchodných spoločností, ale chrániť a poskytovať právnu
pomoc fyzickým osobám, ktoré sa nachádzajú v hmotnej núdzi, prípadne právnickým osobám, ale iba
za splnenia podmienky, že ide o vec, kde poskytnutie právnej pomoci je celospoločensky žiaduce.

Z dokladov predložených žiadateľom mal odporca za to, že sa nejedná o vec, kde by poskytnutie právnej
pomoci bolo nevyhnutné pre jeho celospoločenský význam a závažnosť. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov podnikateľa prezentuje v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, v
rovine právnej zodpovednosti podnikateľa, ale i v zmysle znášania hospodárskeho rizika za komplexnú
podnikateľskú činnosť. Na základe týchto skutočností mal za zrejmé, že žiadateľ nespĺňa podmienky na
priznanie právnej pomoci, preto považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za správny a navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s
§ 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, preto
ho po preskúmaní opodstatnenosti odvolacích dôvodov postupom podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie odporcu vo veci samej zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.01.2017 po tom, čo deň vyhlásenia



rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa § 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci, tento zákon ustanovuje podmienky poskytovania
právnej pomoci, postup fyzických osôb a príslušných orgánov v konaní o nároku na priznanie právnej
pomoci a inštitucionálne zabezpečenie poskytovania právnej pomoci.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o poskytovaní právnej pomoci, na účely tohto zákona je
právnou pomocou poskytovanie právnych služieb osobe oprávnenej podľa tohto zákona v súvislosti s
uplatňovaním jej práv, ktoré zahŕňajú najmä právne poradenstvo, pomoc pri mimosúdnych konaniach,
vrátane sprostredkovania riešenia sporov formou mediácie spisovanie podaní na súdy, zastupovanie v
konaní pred súdmi a vykonávanie úkonov s tým súvisiacich a úplné alebo čiastočné uhrádzanie nákladov
s tým spojených.

Podľa § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci, ak ide o vec hodnú osobitnej ochrany a
potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, môže riaditeľ po predchádzajúcom stanovisku rady
rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci osobám, ktoré
nespĺňajú podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa tohto zákona z prostriedkov centra.

Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu sp. zn. 6454/2015-
KaZA, R. z. 57660/2015 zo dňa 17.09.2015, ktorým v zmysle ustanovenia § 10 ods. 5 zákona o
poskytovaní právnej pomoci nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci.

Napadnuté rozhodnutie odporca odôvodnil tým, že na základe údajov uvedených navrhovateľom v
žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, priložených listinných dôkazov a na podklade nesúhlasného
rozhodnutia riaditeľky centra s úhradou peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci
navrhovateľovi mal za preukázané, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na poskytnutie právnej pomoci
v zmysle ustanovení zákona o poskytovaní právnej pomoci.

Právne závery odporcu si osvojil krajský súd, ktorý v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa stotožňuje
s vyjadrením odporcu, že účelom zákona o poskytovaní právnej pomoci nie je poskytovať ochranu
podnikateľským subjektom, ale fyzickým osobám, ktoré sa nachádzajú v hmotnej núdzi, prípadne aj
právnickým osobám, avšak len za splnenia podmienok stanovených týmto zákonom, najmä podmienky,
že sa musí jednať o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, t.
j. o vec, kde je spoločensky žiaduce, aby existoval spôsob na zabezpečenie právnej pomoci aj v týchto
prípadoch (viď dôvodová správa k ust. § 5b ods. 6 zák. č. 327/2005 Z. z.) a to za súčasného splnenia
podmienky, že o tomto spôsobe poskytnutia právnej pomoci, resp. poskytnutí finančných prostriedkov
za účelom poskytnutia právnej pomoci kladne rozhodne riaditeľ centra právnej pomoci po stanovisku
rady. Z dokladov predložených navrhovateľom pre súd vyplynulo, že navrhovateľ požiadal o poskytnutie
právnej pomoci v právnej veci, kde by poskytnutie právnej pomoci navrhovateľovi nebolo nevyhnuté pre
jej celospoločenský význam a závažnosť. Preto konštatoval, že odporca vec správne právne posúdil a
vo veci rozhodol v súlade s príslušnou právnou úpravou, pričom odvolacie dôvody nepovažoval za také,
ktoré by mohli mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Súd prvého stupňa mal za to, že
odporca dostatočne zistil skutkový stav veci a na jeho základe vyvodil aj správny záver, že navrhovateľ
nespĺňa podmienky pre poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o poskytovaní právnej pomoci, s
ktorým sa súd prvého stupňa stotožnil, a tak napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil.



Navrhovateľ odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa založil na námietke nedostatočného
odôvodnenia rozsudku, čo malo mať za následok jeho nepreskúmateľnosť a na skutočnosti, že odporca
ani súd neskúmali, z akého dôvodu nedošlo k aplikácii ustanovenia § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní
právnej pomoci.

Odvolací súd po preskúmaní súdneho a pripojeného administratívneho spisu zistil, že navrhovateľ
žiadosťou zo dňa 09.02.2015 požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov v zmysle
§ 30 O.s.p. v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cb/103/2014 s tým, že formulár
žiadosti bol odporcovi doručený dňa 29.04.2015. Podaním zo dňa 22.05.2015 odporca postúpil vec
riaditeľke centra za účelom posúdenia, či sa v danej právnej veci jedná o vec hodnú osobitnej ochrany
a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti a zároveň vydal rozhodnutie č. 6454/2015-KaZA, R.
z. 33056/2015 zo dňa 22.05.2015, ktorým prerušil správne konanie navrhovateľa do dňa doručenia
rozhodnutia riaditeľky centra o návrhu na rozhodnutie o úhrade peňažných prostriedkov na účely
poskytnutia právnej pomoci z prostriedkov centra podľa § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej
pomoci. Dňa 07.09.2015 bolo odporcovi doručené rozhodnutie riaditeľky zo dňa 28.08.2015, v ktorom
je uvedené, že po dôkladnom preštudovaní návrhu kancelárie a stanoviska rady k návrhu na úhradu
peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci z prostriedkov centra v zmysle ustanovenia
§ 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci rozhodla, že nesúhlasí s úhradou peňažných
prostriedkov centra na účely poskytnutia právnej pomoci v právnej veci navrhovateľa. Na podklade
uvedeného rozhodnutia riaditeľky centra rozhodol odporca v právnej veci navrhovateľa napadnutým
rozhodnutím o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci.

Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že vydal rozhodnutie o nepriznaní nároku na poskytovanie právnej
pomoci až potom, čo po prerušení konania obdržal rozhodnutie riaditeľky o nesúhlase s aplikáciou
ustanovenia § 5b ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci v právnej veci navrhovateľa.

V súvislosti s rozhodnutím riaditeľky centra zo dňa 28.08.2015 však odvolací súd považuje za dôležité
uviesť, že toto okrem konštatovania, že riaditeľka po dôkladnom preštudovaní návrhu kancelárie a
stanoviska rady k návrhu rozhodla o nesúhlase s postupom v zmysle ustanovenia § 5b ods. 6 zákona
o poskytovaní právnej pomoci, dátumu a podpisu riaditeľky centra neobsahuje ani len označenie
účastníkov konania, spisovú značku, opis skutkového a právneho stavu veci, obsah stanoviska rady k
návrhu, ani uvedenie dôvodov, ktoré viedli k rozhodnutiu.

Zákon o poskytovaní právnej pomoci síce zveril riaditeľke centra možnosť priznať nárok na poskytovanie
právnej pomoci aj v prípadoch, kedy na to nie sú splnené zákonom stanovené podmienky, Najvyšší
súd Slovenskej republiky však zastáva názor, že táto “zákonná výnimka“ musí byť s cieľom vyhnúť sa
akejkoľvek ľubovôli a v snahe dosiahnuť vydávanie preskúmateľných rozhodnutí aspoň v minimálnej
miere odôvodnená. Žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci má zákonné právo poznať dôvod, pre ktorý
mu bola odopretá bezplatná, resp. takmer bezplatná právna pomoc, pričom bez náležitého odôvodnenia
je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné. To platí aj v situácii, keď samotné rozhodnutie
riaditeľky nie je preskúmateľné súdom, ale tvorí podklad rozhodnutia odporcu, ktoré preskúmateľné je.

V súvislosti s uvedeným poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1So/111/2010: „Jeden z dôvodov nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu súdna
judikatúra spája s nedostatkom dôvodov. Aj konštantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
nastolila trvalú požiadavku vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníka konania
(Garcia Ruiz v. Španielsku, rozsudok z 21.01.1999, sťažnosť č. 30544/96), ktorej dodržiavanie starostlivo
preveruje.

Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení rozhodnutia správneho
orgánu, nie je možné považovať čiastkové nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, ale
iba taký nedostatok dôvodov, ktoré majú skutkovo a právne objasniť právne názory vedúce konajúci
správny orgán k prijatiu výrokovej časti rozhodnutia, tzn. že existuje stav „absencie“ rozhodovacích
dôvodov.

Ide teda o také vady skutkových zistení a na to nadväzujúcej aplikácie príslušnej právnej normy, ktoré
sú neodmysliteľným základom pre rozhodnutie samotné.



Podľa výkladu najvyššieho súdu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) potom takto nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie odporkyne negatívne ovplyvňuje ústavné právo navrhovateľa na súdny
prieskum rozhodnutia správneho orgánu v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko
sa účastníkovi správneho konania dotknutému v jeho právach alebo právom chránených záujmoch
odopiera možnosť efektívne spochybniť takéto rozhodnutie, lebo samotný účastník môže iba odhadovať
právne dôvody ..., na základe ktorých by mal úspešne uplatňoval svoje subjektívne právo na ochranu
ústavného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v medziach vykonávacie zákona (čl. 39
ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Z uvedeného dôvodu odporkyňa nenaplnila legitímne očakávanie navrhovateľa (ako jeden zo
štandardov správneho konania v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva), čím
mu odoprela právo na súdnu a inú právnu ochranu, a preto nie je možné napadnuté rozhodnutie označiť
ako vydané v súlade so zákonom. „

Súd musí tiež vytknúť neúplnosť administratívneho spisu odporcu, nakoľko v ňom absentuje stanovisko
rady k návrhu, ktoré predstavuje zákonný predpoklad rozhodnutia a jeho absencia pred vydaním
rozhodnutia riaditeľa centra je v rozpore so zákonom o poskytovaní právnej pomoci. Riaditeľka centra
v rozhodnutí zo dňa 28.08.2015 síce uvádza, že pred rozhodnutím sa oboznámila so stanoviskom
rady, túto skutočnosť však odvolací súd vo svetle uvedeného nevie verifikovať, rovnako ako nevie
preskúmať obsah stanoviska, predovšetkým či išlo o súhlasné alebo nesúhlasné stanovisko s uvoľnením
prostriedkov centra na účely poskytnutia právnej pomoci navrhovateľovi a z akých dôvodov.

V obdobnej právnej veci ako v prejednávanom prípade bol vydaný rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/16/2016 zo dňa 21.07.2016, ktorým najvyšší súd potvrdil rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o nepriznaní nároku na poskytovanie
právnej pomoci. Najvyšší súd Slovenskej republiky však dáva do pozornosti, že v uvedenom prípade
nebola riešená otázka nutnosti odôvodnenia rozhodnutia riaditeľky centra v zmysle ustanovenia § 5b
ods. 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci, preto sa v prejednávanom prípade nejedná o odklon od
rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a princíp právnej istoty ostáva zachovaný.

Z vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd nedôvodne potvrdil rozhodnutie
odporcu, nakoľko rozhodnutie riaditeľky centra zo dňa 28.08.2015, ktoré bolo podkladom pre vydanie
napadnutého rozhodnutia vykazuje znaky nepreskúmateľnosti a administratívny spis sa vyznačuje
neúplnosťou, pre ktorú je napadnuté rozhodnutie odporcu taktiež nepreskúmateľné. Odvolaciu námietku
navrhovateľa vytýkajúcu nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu tak odvolací súd vyhodnotil ako
dôvodnú.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
navrhovateľa ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach,
najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1So/111/2010, rozhodol odvolací súd tak, že rozsudok
krajského súdu podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že rozhodnutie
odporcu vo veci samej zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby svoje nové rozhodnutie doplnil
o dôvody, pre ktoré riaditeľka vydala svoje nesúhlasné stanovisko, s ktorými ho bude musieť oboznámiť
(vrátane informácie o stanovisku rady).

Odvolanie navrhovateľa smerovalo aj proti výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok vo výške 35,-
Eur podľa položky 10 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.
ako poplatníkovi, ktorý podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol
úspešný (§ 2 ods. 4 zákona). Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania vo veci samej bolo potrebné
toto rozhodnutie ako predčasné zrušiť (§ 12 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov).

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že
navrhovateľovi, ktorý v tomto konaní mal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení
s § 250l ods. 2 O.s.p., § 250k ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.), nakoľko si ich
náhradu neuplatnil.



S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.