Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/37/2016 z 17. 10. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. októbra 2017, sp. zn. 3Sžo/37/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:2015200003.1 Najvyšší súd | 3Sžo/37/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:2015200003.1 | 2017-10-17 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 4 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z., § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/37a97c32-03a0-4b58-9326-c59f97ba84e1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:2015200003.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžo/37/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200003
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:2015200003.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ivana Rumanu a zo sudcov JUDr. Soni Langovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu:
Fakultná nemocnica Trnava, IČO: 00 610 381, A. Žarnova 11, Trnava, právne zastúpený: PROSMAN
A PAVLOVIČ advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou, Žellova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
ZS 204/00006/2014/R zo dňa 30. októbra 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Trnave č. k. 14S/1/2015-109 zo dňa 14. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 14S/1/2015-109 zo dňa 14. apríla 2016 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) žalobu žalobcu zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania. Žalobca
sa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové
rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o uložení pokuty vo výške 1.000,- €
žalobcovi ako poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti za porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004
Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.z.“),
t.j. za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne, pričom porušenie bolo zistené
dňa 09.12.2013 ukončeným výkonom dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti pacientke
T. P., ktorým bolo konštatované porušenie spočívajúce v tom, že počas hospitalizácie pacientky na
neurologickom oddelení poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v období od 08.10.2012 do 09.10.2012
nebola u pacientky diferenciálne diagnosticky doriešená brachiálna plexopathia vľavo s anamnestickým
údajom svedčiacim pre Raynaudov syndróm (bolesti ľavej hornej končatiny s cyanózou končekov
prstov), zaznamenaným pri predchádzajúcom vyšetrení pacientky na urgentnom príjme poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti dňa 05.10.2012 aj s následnou indikáciou cievneho vyšetrenia. U pacientky
nebolo realizované elektrofyziologické vyšetrenie symptomatickej končatiny, hoci v liečebnom pláne
pri vstupnom vyšetrení pacientky dňa 08.10.2012 bolo uvedené, tiež nebolo realizované ani základné
vyšetrenie periférnych pulzácií na symptomatickej končatine, čím nebola dokončená diferenciácia
neurologických symptómov a nebolo realizované cievne vyšetrenie, ktoré bolo pri predchádzajúcom
vyšetrení dňa 05.10.2012 službukonajúcim neurológom odporúčané.



Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že štatutárny zástupca, ako aj jednotliví do úvahy prichádzajúci
lekári mali možnosť v priebehu konania o výkone dohľadu vyjadrovať sa k jednotlivým skutočnostiam
zisteným v konaní. Rovnako bol žalobcovi daný k dispozícií Protokol č. 990/2012, proti ktorému boli
z jeho strany podané námietky a tie boli po konzultácii s prizvanými odborníkmi znovu prerokované
so žalobcom. Krajský súd uviedol, že prvostupňový orgán postupom v zmysle § 43 zákona č.
581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z.z.“) na
zistenie stavu veci pribral do konania dvoch konzultantov z oblasti cievnej chirurgie a neurológie keď
zákon striktne nevyžaduje, aby vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie, ani nepriznáva vyššiu
hodnotu znaleckému posudku v porovnaní s odborným posudkom konzultanta. Odborní konzultanti
sa kompetentne vyjadrili k jednotlivým námietkam proti Protokolu z výkonu dohľadu nad zdravotnou
starostlivosťou. V žalobe nebola nijakým spôsobom spochybnená správnosť záverov prizvaných
odborných konzultantov. Vzhľadom na stanovisko prizvaného odborníka z odboru cievna chirurgia, ako
aj obsah pripojeného administratívneho spisu, aj z pohľadu súdu neboli zo strany žalobcu u pacientky
vykonané všetky výkony pre správne a včasné určenie diagnózy. Pochybenie žalobcu spočívalo v
nevykonaní cievneho vyšetrenia pacientky počas jej hospitalizácie na neurologickom oddelení a v
nedôslednom zhodnotení potreby vykonania elektrofyziologického vyšetrenia symptomatickej končatiny,
hoci pri vstupnom vyšetrení pacientky dňa 08.10.2012 takéto vyšetrenie zahrnul do liečebného plánu
pacientky počas jej hospitalizácie. Oba tieto nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti viedli
k tomu, že pri následnej hospitalizácii pacientky na chirurgickej klinike od 20.10.2012 do 09.11.2012
došlo v dôsledku suspektnej embólii do arterie subclavia a arterie chrachialis I. sin (bolesti ľavej hornej
končatiny s prejavmi ischémie, poruchou citlivosti a pohybu prstov trvajúcou dva dni) po vykonanej
operácii následne dňa 30.10.2012 k amputácii predlaktia ľavej hornej končatiny. Zo záverov protokolu,
jeho vyhodnotení odborníkmi zo strany neurológie a cievnej chirurgie vyplynulo, že zo strany žalobcu
v danom prípade nedošlo k správnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti, a preto bola žalobcovi zo
strany žalovaného uložená pokuta.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave a napadnuté rozhodnutie žalovaného,
ako aj prvostupňové administratívne rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Zároveň si na náhradu uplatnil trovy konania.

V dôvodoch namietal, že na výkon dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou sa nevzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní. Protokol nie je rozhodnutím podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), ktoré by malo
účinky právoplatného rozhodnutia podľa § 40 Správneho poriadku. Úrad nemá zákonnú povinnosť podľa
Správneho poriadku zistiť pri dohľade nad zdravotnou starostlivosťou skutkový stav veci spoľahlivo
a presne (neexistuje žiadna záruka jeho správnosti), túto povinnosť má až v následnom konaní o
pokute (sankcii). Protokol nie je znaleckým posudkom (ani vyjadrenia lekárov v ňom obsiahnuté nie
sú znaleckým posudkom) v konaní o sankcii ho nemožno hodnotiť inak ako dôkaz listinou, ktorá bola
spochybnená inou listinou (vyjadrením lekára - odborné stanovisko iného lekára) žalobcu v konaní
o sankcii s návrhom na vykonanie dokazovania, ktorý mal uvedený rozpor odstrániť. Žalovaný sa
vysporiadal s vyjadrením žalobcu a nevykonaním navrhovaných dôkazov odkazom na skutočnosti
zistené v protokole (v protokole sa k námietkam vyjadroval iba cievny chirurg), t.j. na dôkaz, ktorý
žalobca uvedenými prostriedkami spochybňoval. Žalovaný na vyjasnenie uvedených okolností neprizval
inú osobu, ktorá by uvedené rozpory odstránila. Zo záverom krajského súdu podľa žalobcu vyplynulo,
že záver protokolu nie je preskúmateľný v správnom konaní o sankcii (v ktorom je podkladom) a nie
je preskúmateľný ani súdom, t. j. protokol má povahu záväzného rozhodnutia voči ktorému neexistuje
opravný prostriedok a je podľa súdu nepreskúmateľný. Žalobca poukázal na to, že aj záväzné stanoviská
dotknutých orgánov v rámci stavebného konania sú preskúmateľné súdom v rámci preskúmania
zákonnosti rozhodnutia vydaného v stavebnom konaní. Krajský súd taktiež neprihliadol na rozhodovaciu
prax odvolacieho súdu, z ktorej vyplýva, že ak žalobca nesúhlasil so stanoviskom konzultanta Úradu
a vzniesol k nemu námietky, bolo povinnosťou Úradu zaobstarať minimálne ďalšie odborné stanovisko
iného konzultanta z príslušného odboru za účelom odstránenia rozporov, prípadne vo veci nariadiť
dokazovanie súdnym znalcom. Podľa Ústavného súdu SR neakceptovanie dôkazného návrhu možno
čo do vecného obsahu odôvodnenia založiť len tromi dôvodmi: prvým je argument, podľa ktorého



tvrdená skutočnosť nemá relevantnú súvislosť s predmetom konania, ďalším je argument, podľa ktorého
navrhnutý dôkaz nepotvrdí ani nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže nedisponuje vypovedacou potenciou
a naostatok tretím je nadbytočnosť dôkazu vo vzťahu k tvrdeniu, ktoré už bolo s praktickou istotou buď
overené alebo vyvrátené. Žiadna takáto skutočnosť však podľa žalobcu nebola v konaní daná.

Žalobca vo svojich vyjadreniach opakovane poukazoval aj na skutočnosť, že protokol vychádza zo
stanoviska lekára, ktorý hodnotil správnosť či nesprávnosť postupu lekára iného klinického odboru
(cievny lekár hodnotil neurológa). Rozhodovacia prax súdov ustálila, že správnosť či nesprávnosť
postupu lekára istej odbornosti nemôže posudzovať znalec z inej odbornosti. Žalobca má za to, že
uvedená zásada sa v plnej miere vzťahuje aj na odborné vyjadrenie v rámci výkonu dohľadu nad
zdravotnou starostlivosťou. Kľúčovou argumentáciou sú závery lekára z iného odboru, než v ktorom bola
poskytovaná zdravotná starostlivosť. Prizvaný lekár z toho istého odboru hodnotil poskytnutú zdravotnú
starostlivosť ako lege artis, t.j. samotný protokol obsahoval zásadne opačné závery dvoch prizvaných
lekárov (podľa krajského súdu však uvedené nespochybňuje závery protokolu). Z argumentácie
žalovaného, ako aj krajského súdu vyplýva, že svoje závery založili iba na vyjadrení lekára z iného
odboru ako bola poskytovaná zdravotná starostlivosť žalobcom bez toho, aby vysvetlili, čo ich k tomu
viedlo a prečo nevzali do úvahy záver prizvaného neurológa a vyjadrenie žalobcu. Žalobca poukázal
na rozhodnutie R 45/1984, kde sa uvádza: „Ak mal súd pri rozhodovaní k dispozícii dva znalecké
posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, musí ich zhodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z
akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádza zo záveru druhého
znaleckého posudku.“ Napadnuté rozhodnutie a ani rozsudok krajského súdu uvedenú úvahu vôbec
neobsahujú. Poskytnutie nesprávnej zdravotnej starostlivosti žalobcom nebolo dostatočne preukázané
bez dôvodných pochybností. V prípade, ak existujú odôvodnené pochybnosti o skutkovom stave a
pochybenie žalobcovi nebolo preukázané nad všetku pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo.

Žalobca ďalej namietal závery krajského súdu uvedené na strane 8 v druhom odseku. Uviedol, že súd
na tomto mieste dospel k záveru, ku ktorému nedospel ani žalovaný a ani jeho konzultanti. Súvis medzi
vytýkaným pochybením žalobcu a následkom uvedeným súdom nebol v konaní nijako preukázaný.
Žalovaný pri výkone dohľadu ani v konaní o uložení sankcie neskúmal súvis preskúmavaného konania s
uvedeným následkom, a preto je podľa žalobcu neobvyklé, že správny súd, ktorý nevykonával doplnenie
dokazovania dospel k uvedenému záveru.

Žalobca namietal aj závery správneho súdu uvedené na strane 8 v treťom odseku. Žalobca uviedol, že z
obsahu spisu vyplýva, že odborník z odboru neurológie hodnotil poskytnutú zdravotnú starostlivosť ako
štandardnú a správnu, t.j. krajským súdom zistený stav je aj v rozpore s obsahom spisu.

Žalobca ďalej namietal, že krajský súd nevzal pri interpretácii § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004
Z.z. do úvahy aj § 4 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.z., podľa ktorého sa zdravotná starostlivosť
poskytuje vo vzťahu k chorobe určenej zdravotníckym pracovníkom. V konaní bolo poukazované na
skutočnosť, že diagnózy, pre ktoré bola pacientka hospitalizovaná na neurologickom oddelení dňa
08.10.-09.10.2012 (periférny vestibulárny syndróm a anemický syndróm), a vo vzťahu ku ktorým jej bola
poskytovaná zdravotná starostlivosť neboli v žiadnom vzťahu s embóliou periférnych tepien, ktorá jej
bola diagnostikovaná neskôr (tieto choroby ani ich príznaky spolu nesúvisia). Nerealizované vyšetrenia
(nedostatok diagnostiky) vytýkané žalovaným v napadnutom rozhodnutí nie sú v žiadnom vzťahu so
zdravotnými problémami, pre ktoré bola pacientke poskytovaná nepretržitá zdravotná starostlivosť.
Nepretržitá zdravotná starostlivosť bola pacientke poskytovaná v súvislosti s neurologickými problémami
(závrat, bolesť hlavy, zvracanie) a nie vo väzbe na cievne problémy. Pacientke bola vo väzbe na jej
zdravotné problémy v danom čase poskytnutá štandardná (lege artis) zdravotná starostlivosť. V prípade
aplikácie § 4 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.z. na daný skutkový stav bolo poskytovanie zdravotnej
starostlivosti na neurologickom oddelení žalobcu v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., čo
konštatovala aj prizvaná osoba z odboru neurológia, keďže zdravotná starostlivosť bola poskytovaná
vzhľadom k určenej chorobe správne.

Záverom žalobca uviedol, že z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu
SR vyplýva, že ak nie je z odôvodnenia rozsudku krajského súdu zrejmé, prečo súd nepovažoval
za dôvodnú právnu argumentáciu účastníka konania a prečo žalobné námietky účastníka považuje
za mylné alebo vyvrátené, je nutné pokladať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, a to najmä, ak ide o právnu argumentáciu z hľadiska účastníka kľúčovú, na ktorej je postavený



základ jeho žaloby. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn.
9Afs/174/2014-63 podľa ktorého: „Zamítne-li žalobu, a při tom se opomene zabývat byť i marginální
námitkou, nezbývá Nejvyššímu správnímu soudu než jeho rozhodnutí zrušit pro nepřezkoumatelnost
spočívající v nedostatku důvodů pokračování [§ 103 odst. 1 písm. d) s. ř. s.], byť i důvodnost námitky
by Nejvyšší správní soud mohl sám spolehlivě posoudit podle obsahu spisu.“ Podľa názoru žalobcu sa
krajský súd nedostatočne vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami a ich rozvetveniu uvedenému
vo vyjadrení na pojednávaní. Z toho dôvodu považuje rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný
pre nedostatok dôvodov.

III.

Žalovaný k podanému odvolaniu uviedol, že žalobca v podanom rozklade žiadnym právne, či
medicínsky relevantným spôsobom nespochybnil stanoviská oboch prizvaných odborníkov a už vôbec
nenamietal, že žalovaný neodstránil vzájomný rozpor medzi uvedenými stanoviskami. V podanom
rozklade žalobca poukázal len na rozpor medzi názorom prizvaného odborníka z odboru cievna
chirurgia a primára neurologického oddelenia žalobcu ohľadom skutočnosti, či u pacientky išlo nakoniec
o TOS (thoracic outlet syndrome - syndróm hornej hrudnej apertúry) alebo nie. Rovnako aj v
žalobe poukázal žalobca len na rozpor medzi stanoviskom prizvaného odborníka z odboru cievna
chirurgia a lekárskych zamestnancov žalovaného na jednej strane a názorom lekárov žalobcu na
strane druhej. Dôvody, pre ktoré žalovaný v správnom konaní upustil od konštatovania TOS boli
vysvetlené v napadnutých administratívnych rozhodnutiach, ako aj vo vyjadrení k podanej žalobe.
Žalovaný nepovažoval stanoviská prizvaných odborníkov z odboru neurológia a odboru cievna chirurgia
za vzájomne rozporné. Žalovaný počas výkonu dohľadu zistil a následne aj v správnom konaní
o uložení pokuty konštatoval, že nesprávnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti pacientke počas
hospitalizácie na neurologickom oddelení v období od 08.10-09.10.2012 spočívala v tom, že u pacientky
nebola diferenciálne diagnosticky doriešená brachiálna plexdopathia vľavo s anamnestickým údajom
svedčiacim pre Raynaudov syndróm (bolesti ľavej hornej končatiny s cyanózou končekov prstov),
zaznamenaným pri predchádzajúcom vyšetrení pacientky na urgentom príjme žalobcu dňa 05.10.2012
aj s následnou indikáciou cievneho vyšetrenia. U pacientky nebolo realizované elektrofyziologické
vyšetrenie symptomatickej končatiny, hoci v liečebnom pláne pri vstupnom vyšetrení pacientky
dňa 08.10.2012 bolo uvedené, tiež nebolo realizované ani základné vyšetrenie periférnych pulzácií
na symptomatickej končatine, čím nebola dokončená diferenciácia neurologických symptómov a
nebolo realizované cievne vyšetrenie, ktoré bolo pri predchádzajúcom vyšetrení dňa 05.10.2012
službukonajúcim neurológom odporúčané. Pochybením žalovaného teda bolo nedodiagnostikovanie
pacientky a nerealizovanie potrebných vyšetrení za účelom realizovania náležitej diferenciálnej
diagnostiky brachiálnej plexopatie vľavo s anamnestickým údajom svedčiacim pre Raydaudov syndróm
(bolesti ľavej hornej končatiny s cyanózou končekov prstov), ktoré vyplývajú z nálezu z neurologického
vyšetrenia dňa 05.10.2012 (pri vyšetrení na centrálnom príjme žalobcu tri dni pred hospitalizáciou) a
ktoré boli žalobcovi známe, keďže pacientku s odstupom troch dní opakovane vyšetrovali neurológovia
na neurologickej ambulancii urgentného príjmu a následne na neurologickom oddelení. Dňa 05.10.2012
pacientka pri vyšetrení neurológom na centrálnom príjme udávala bolesti ľavej hornej končatiny s
cyanózou končekov prstov, o dva dni neskôr dňa 07.10.2015 udávala pri vyšetrení neurológom na
centrálnom príjme znovu bolesti ľavej hornej končatiny. Dňa 08.10.2012 bola privezená posádkou
RZP na centrálny príjem, kde bola vyšetrená neurológom a následne odoslaná na hospitalizáciu na
neurologické oddelenie.

Vzhľadom na skutočnosť, že pacientke bola opakovane poskytovaná neurologická zdravotná
starostlivosť, pri vyšetrení dňa 05.10.2012 boli neurológom hodnotené aj cievne problémy, na základe
ktorých indikoval u pacientky cievne vyšetrenie, tiež z dôvodu, že počas následnej hospitalizácie
po troch dňoch od prvotného vyšetrenia dňa 05.12.2012 sa s pacientkinými ťažkosťami, ktoré boli
konštatované pri tomto vyšetrení a ktoré poukazovali na možný cievny problém, ďalej nepracovalo,
bol do výkonu dohľadu dôvodne prizvaný aj odborník z odboru neurológia a tiež aj odborník z
odboru cievna chirurgia. Vychádzajúc z ustanovenia § 43 ods. 7 zákona č. 581/2004 Z.z. sa
má na posúdení správnosti zdravotnej starostlivosti zúčastniť aj osoba - odborník z príslušnej
medicínskej špecializácie podľa druhu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ktorá je výkonom dohľadu
preskúmavaná. V danom prípade totiž pacientku na centrálnom príjme nevyšetroval cievny chirurg a
nebolo vyžiadané ani jeho konziliárne vyšetrenie, ale priamo službukonajúci neurológ, ktorý vzhľadom
na pacientkine problémy indikoval cievne vyšetrenie. U pacientky počas následnej hospitalizácie



nebolo realizované elektrofyziologické vyšetrenie symptomatickej končatiny, hoci v liečebnom pláne
pri vstupnom vyšetrení pacientky dňa 08.10.2012 bolo uvedené, tiež nebolo realizované ani základné
vyšetrenie periférnych pulzácií na symptomatickej končatine, čím nebola dokončená diferenciácia
neurologických symptómov. Žalovaný teda nevytkol ako pochybenie skutočnosť, že u pacientky
nebola stanovená správna diagnóza, ktorá sa zistila neskôr pri druhej hospitalizácii, ale fakt, že
nebola dokončená diferenciálna diagnostika realizovaním potrebných a prvotne aj naplánovaných
vyšetrení. Práve v tomto kontexte žalovaný hodnotil obe stanoviská prizvaných odborníkov, pričom
akceptoval, že prizvaný odborník z odboru neurológia sa zameral výlučne na hodnotenie neurologických
problémov pacientky, avšak v závere svojho stanoviska aj tento odborník sám poukázal na nevykonanie
cievneho vyšetrenia v záujme dodiagnostikovania pacientkiných ťažkostí. Pri zisťovaní skutkového
stavu vychádzal teda žalovaný zo skutočnosti, že pochybenie, ktoré vyplývalo zo stanoviska odborníka
z cievnej chirurgie, potvrdil aj odborník z neurológie, ktorý v závere svojho stanoviska poukázal
na nevykonanie vyššie uvedeného vyšetrenia. Keďže pacientka bola v starostlivosti neurológov,
malo dodiagnostikovanie zabezpečiť neurologické oddelenie. Cievne vyšetrenie a elektrofyziologické
vyšetrenie ako diferenciálno-diagnostické vyšetrenia boli považované zo strany žalobcu za dôležité,
pretože pri vyšetrení pacientky dňa 05.10.2012 a pri príjme pacientky na hospitalizáciu dňa
08.10.2012 boli vyššie uvedené vyšetrenia uvedené, avšak od oboch týchto vyšetrení nakoniec lekári
neurologického oddelenia bez odôvodnenia upustili. Ak podľa žalobcu nebolo potrebné vykonať cievne
vyšetrenie v STATIM režime ešte počas hospitalizácie, malo byť pacientke doporučené v prepúšťacej
správe.

Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa rozhodovacej praxe odvolacieho súdu,
podľa ktorej mal Úrad povinnosť odstraňovať rozpory medzi stanoviskom konzultanta Úradu na jednej
strane a žalobcu na druhej strane tak, že vo veci zabezpečí ďalšie odborné stanovisko, resp. nariadi
znalecké dokazovanie. Túto argumentáciu žalobcu považoval za účelovú a uviedol, že rozhodovacia
prax správnych súdov (prvostupňových aj odvolacieho) v obdobných veciach je výsledok súdnych konaní
potvrdzujúci správnosť postupu žalovaného. Žalobca poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Szd/2/2013 zo dňa 18.03.2014 a 1Szd/3/2013 zo dňa 13.05.2014, ktoré však podľa žalovaného
boli na odlišnom skutkovom základe. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžso/63/2014 zo dňa 05.04.2016, v ktorom rozhodol senát Najvyššieho súdu SR
odlišne od predchádzajúcich rozhodnutí. Za dostatočné dokazovanie na preukázanie pochybenia iného
ústavného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a za náležite zistený skutkový stav veci považoval
fakt, že názor žalovaného vychádzal zo stanoviska aj len jedného prizvaného odborníka a žalovaného
nezaviazal k odstráneniu rozporu medzi názorom tohto odborníka a žalobcu. Žalovaný poukázal aj na
ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa obdobnej skutkovej aj právnej situácie vyhodnotili
postup žalovaného aj pri dokazovaní a pri aplikovaní jednotlivých právnych inštitútov v správnom konaní
ako správne - sp. zn. 10Szd/1/2013 zo dňa 25.09.2013, sp. zn. 10Szd/2/2013 zo dňa 11.09.2013, sp.
zn. 10Szd/4/2013 zo dňa 06.11.2013, sp. zn. 10Sžso/21/2014 zo dňa 15.04.2015 a 9Szd/2/2013 zo dňa
27.05.2015.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle § 492 ods. 2 zákona č.
162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie konania
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p. v spojení s § 212 ods. 1 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
<. a rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Z obsahu pripojeného administratívneho a súdneho spisu senát odvolacieho súdu zistil, že prvostupňový
správny orgán začal z vlastného podnetu správne konanie vo veci uloženia pokuty poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., ktoré bolo



zistené dňa 09.12.2013 ukončeným výkonom dohľadu vo veci správneho poskytnutia zdravotnej
starostlivosti pacientke. Prvostupňový správny orgán vykonal dohľad priamo u poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti, oboznámil sa so zdravotnou dokumentáciou pacientky z obdobia poskytovania zdravotnej
starostlivosti v období od 05.10.2012 do 06.12.2012. Taktiež si zaobstaral zdravotnú dokumentáciu
od pacientkinej obvodnej všeobecnej lekárky z obdobia posledného roku pred hospitalizáciou, ako
aj z vyšetrení pacientky na kožnej ambulancii a reumatologickej ambulancii. Správny orgán si
zaobstaral vyjadrenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zo dňa 19.12.2012 obsahujúce vyjadrenie
službukonajúcej neurologičky zo dňa 11.12.2012 k vyšetreniu pacientky dňa 05.10.2012, vyjadrenie
službukonajúcej neurologičky zo dňa 11.12.2012 k vyšetreniu pacientky dňa 07.10.2012, vyjadrenie
službukonajúceho neurológa zo dňa 13.12.2012 k vyšetreniu pacientky dňa 08.10.2012, vyjadrenie
ošetrujúceho neurológa zo dňa 13.12.2012 k vyšetreniu pacientky dňa 20.10.2012 po prijatí na
neurologické oddelenie, vyjadrenie primára neurologického oddelenia zo dňa 18.12.2012 k vyšetreniam
pacientky na neurologickej ambulancii ako aj k hospitalizáciám pacientky na neurologickom oddelení.
Ďalej si správny orgán zaobstaral vyjadrenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zo dňa 15.01.2013,
obsahujúcim spoločné vyjadrenie vedúceho lekára oddelenia urgentnej medicíny a ošetrujúcej lekárky
tohto oddelenia zo dňa 10.01.2013, ktorí ako posádka rýchlej lekárskej pomoci poskytovali zdravotnú
starostlivosť počas zásahu v bydlisku pacientky. Správny orgán si tiež zaobstaral vyjadrenie spoločnosti
Falck Záchranná, a.s. k zásahu ich posádky rýchlej zdravotníckej pomoci dňa 05.10.2012 na adrese
bydliska pacientky a v tejto súvislosti aj prepisy telefonických hovorov z Operačného strediska
záchrannej zdravotnej služby SR k výjazdom posádok záchrannej zdravotnej služby k pacientke dňa
05.10.2012 s 20.10.2012.

Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne popísal zdravotnú
starostlivosť, ktorá bola pacientke poskytnutá v období od 05.10.2012. Vzhľadom na skutkové okolnosti
známe účastníkom konania odvolací súd nebude opakovať všetky skutočnosti, avšak poukáže len na tie,
ktoré sú pre toto súdne preskúmavacie konanie podstatné. Sankcia bola žalobcovi uložená za porušenie
§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., a teda za porušenie povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť
správne. Porušenie spočívalo v tom, že počas hospitalizácie pacientky na neurologickom oddelení
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v období od 08.10.2012 do 09.10.2012 nebola u pacientky
diferenciálne diagnosticky doriešená brachiálna plexopathia vľavo s anamnestickým údajom svedčiacim
pre Raynaudov syndróm (bolesti ľavej hornej končatiny s cyanózou končekov prstov), zaznamenaným
pri predchádzajúcom vyšetrení pacientky na urgentnom príjme poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
dňa 05.10.2012 aj s následnou indikáciou cievneho vyšetrenia. U pacientky nebolo realizované
elektrofyziologické vyšetrenie symptomatickej končatiny, hoci v liečebnom pláne pri vstupnom vyšetrení
pacientky dňa 08.10.2012 bolo uvedené, tiež nebolo realizované ani základné vyšetrenie periférnych
pulzácií na symptomatickej končatine, čím nebola dokončená diferenciácia neurologických symptómov
a nebolo realizované cievne vyšetrenie, ktoré bolo pri predchádzajúcom vyšetrení dňa 05.10.2012
službukonajúcim neurológom odporúčané.

Sankcia teda nebola žalobcovi uložená za nesprávnu diagnostiku zdravotných problémov, ale za
nevykonanie vyššie uvedených vyšetrení.

Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých
administratívnych rozhodnutí poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne.
Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne
určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia
stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých
administratívnych rozhodnutí zdravotná starostlivosť sa poskytuje vo vzťahu k chorobe určenej
zdravotníckym pracovníkom.

Podľa § 50 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých
administratívnych rozhodnutí ak úrad pri výkone dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti
zistí, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne, alebo ak úrad zistí porušenie povinností
ustanovených v § 46 ods. 1 podľa závažnosti zistených nedostatkov a ich následkov môže uložiť
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti
a) pokutu (§ 64 ods. 2) alebo



b) zákaz výkonu zdravotníckeho povolania najviac na jeden rok; ak poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti je právnická osoba, zákaz výkonu zdravotníckeho povolania môže uložiť jej odbornému
zástupcovi.

Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z.z. na konanie a rozhodovanie úradu sa vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné
vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej
činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 33 ods. 1, 2 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať
dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred
vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho
doplnenie.

Podľa § 34 ods. 1 až 5 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.

Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.

Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na
konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia
správneho orgánu, predmetom ktorého je uloženie administratívnej sankcie, súčasne aj v zmysle zásady
č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č. (91)1 o správnych sankciách zo dňa 13.02.1991, podľa ktorej vo
vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá
čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na
prípravu prípadu, s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla
byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať
možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým
sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá.

Žalobca namietal, že na výkon dohľadu sa nevzťahuje Správny poriadok a výsledný Protokol nie je
znalecký posudok a nie je ani listinný dôkaz. Namietal, že v predmetom protokole sa vyjadroval iba



cievny chirurg, ktorého závery sú v rozpore so záverom primára neurologického oddelenia. Namietal,
že neboli odstránené rozpory v týchto dvoch stanoviskách.

K týmto námietkam žalobcu senát odvolacieho súdu uvádza, že tak cievny chirurg MUDr. U. P., ako
aj neurológ, MUDr. U. Q., ktorí boli prizvaní do skupiny vykonávajúcej dohľad v predmetnej veci
sa zhodli v tom, že pacientke bolo doporučené cievne vyšetrenie, toto však nebolo vykonané ani
ambulantne, ani počas hospitalizácie na neurologickom oddelení. Postup neurológa pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti z pohľadu neuróloga v čase od 05.10.2012 bol MUDr. Q. hodnotený ako správny,
avšak tento postup nebol sporný a ani nebol predmetom konania pred žalovaným. To znamená, že
v poskytovaní zdravotnej starostlivosti došlo k pochybeniu tým, že neboli vykonané vyššie uvedené
vyšetrenia.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že k námietkam sa vyjadroval len cievny chirurg,
keď obsahom spisu je aj odborné stanovisko MUDr. U. Q., neurológa. Taktiež sa odvolací súd
nestotožnil s námietkou žalobcu, že dané odborné posudky si odporujú, keď sa oba zhodli v tom, že
pacientke nebolo vykonané cievne vyšetrenie. Vyjadrenie primára neurologického oddelenia Fakultnej
nemocnice Trnava zo dňa 17.10.2013 nepovažuje senát odvolacieho súdu za objektívne. Odmieta
akékoľvek pochybenie ohľadom nevykonania cievneho vyšetrenia, ktoré bolo pacientke dňa 05.10.2012
doporučené, napriek tomu, že od 08.10.2012 do 09.10.2012 bola hospitalizovaná na neurologickom
oddelení. Senát odvolacieho súdu považuje za primerané, že dané cievne vyšetrenie malo byť vykonané
práve počas predmetnej hospitalizácie, keď jej bolo doporučené len tri dni pred tým. Cievny chirurg
v závere svojho odborného stanoviska zo dňa 10.07.2013 uviedol, že zdravotné problémy pacientky
boli ťažko rozpoznateľné, diagnosticky náročné, avšak absentujúce, ale pri prvom neurologickom
vyšetrení doporučené cievnochirurgické vyšetrenie by mohlo pomôcť naviesť správny diagnostický
postup. Zo zdravotnej dokumentácie pacientky vyplýva, že jej dňa 05.10.2012 jej bolo doporučené cievne
vyšetrenie ambulantnou cestou, avšak vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav pacientky, keď bola
dňa 07.10.2012 znovu vyšetrovaná neurológom na centrálnom príjme a od 08.10.2012 do 08.10.2012
bola hospitalizovaná na neurologickom oddelení, bolo podľa odvolacieho súdu časovo nerealizovateľné,
aby dané cievne vyšetrenie stihla absolvovať medzi vyšetreniami na urgentnom príjme a hospitalizáciou
u žalobcu ambulantnou cestou. Z uvedeného časového sledu udalostí nemožno pričítať na ťarchu
pacientky, že neabsolvovala odporučené cievne vyšetrenie ambulantnou cestou, keďže bola v krátkom
časovom období viackrát nútená navštíviť urgentný príjem, resp. zavolať rýchlu zdravotnícku pomoc s
následnou hospitalizáciou u žalobcu.

Protokol o vykonanom dohľade je v rámci súdneho preskúmania v správnom súdnictve preskúmateľný.
Odvolací súd sa s ním podrobne oboznámil, oboznámil sa s odbornými vyjadreniami prizvaných
konzultantov, ako aj s vyjadreniami žalobcu a nezistil pochybenie v postupe žalovaného. Poskytnutie
zdravotnej starostlivosti bolo posudzované tak odborníkom z odboru neurológia, ako aj z odboru cievna
chirurgia, pričom žalobca sa mal možnosť vyjadriť z zisteným skutočnostiam.

Záver krajského súdu, uvedený na strane 8 v odseku 2, že pochybenie ohľadom nevykonania
cievneho vyšetrenia a nevykonania elektrofyziologického vyšetrenia priamo viedli k následnej amputácii
predlaktia ľavej hornej končatiny považuje senát odvolacieho súdu za predčasný a tento následok nie
je predmetom tohto konania. Vykonanie predmetných vyšetrení bolo však indikované a napriek tomu
neboli uskutočnené.

Žalobca namietal tiež znenie § 4 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.z. s tým, že zdravotná starostlivosť
sa poskytuje vo vzťahu k chorobe určenej zdravotníckym pracovníkom. Namietal, že nerealizované
vyšetrenia (nedostatok diagnostiky) nie sú v žiadnom vzťahu so zdravotnými problémami, pre ktoré
bola pacientke poskytovaná nepretržitá zdravotná starostlivosť. K tejto námietke senát odvolacieho
súdu uvádza, že práve cievne vyšetrenie bolo indikované neurológom, z čoho podľa odvolacieho súdu
vyplýva, že pre úplnú diagnostiku choroby pacientky bolo potrebné.

Vzhľadom na uvedené, senát najvyššieho súdu napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250k ods.
1 O.s.p. a § 246c ods. 1 O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.



Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.