Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sži/5/2016 z 13. 12. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2017, sp. zn. 7Sži/5/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:1015200870.1 Najvyšší súd | 7Sži/5/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:1015200870.1 | 2017-12-13 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6967917a-1785-4c21-ad0d-c02ef6f84e0a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1015200870.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sži/5/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200870
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1015200870.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej
veci žalobcu: Ing. Bc. R. J., bytom F. XX, U., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
39258/2015-23-II zo dňa 20.03.2015, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave,
č.k. 1S/125/2015-54 zo dňa 21. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
1S/125/2015-54 zo dňa 21. apríla 2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1S/125/2015-54 zo dňa 21. apríla 2016 podľa ustanovenia
§ 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 39258/2015-23-II zo dňa
20.03.2015, ktorým minister spravodlivosti neformálne oznámil žalobcovi, že Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky správne posúdilo žiadosť žalobcu zo dňa 15.02.2015 ako žiadosť nespadajúcu pod
rámec zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len zákon o slobodnom prístupe k informáciám, alebo zákon
č. 211/2000 Z.z.).

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplynulo, že nevyhovením žiadosti žalobcu zo strany
žalovaného nedošlo k negatívnemu zásahu do práva žalobcu na informácie, keďže žalovanému v
postavení povinnej osoby právna povinnosť takejto žiadosti žalobcu vyhovieť ani nevyplývala.

Z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že žiadosťou zo dňa 15.02.2015 prostredníctvom
elektronických prostriedkov požiadal žalobca podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o sprístupnenie informácie
„na základe akého zákonného ustanovenia registrové súdy požadujú úhradu súdneho poplatku od
účastníka konania za nahliadnutie do súdnych spisov vedených v rámci obchodného registra, napr. v
konaniach Exre, CbR a podobne.“ Zároveň uviedol, že „nejde o právne poradenstvo, ide o sprístupnenie
informácie, ktorú povinná osoba má k dispozícii. Položka 24c sadzobníka súdnych poplatkov spoplatňuje
nahliadanie do obchodného registra, nie nahliadanie do súdnych spisov účastníkom konania v rámci
realizácie jeho práva podľa § 44 ods. 1 O.s.p.“



Žalovaný odpovedal žalobcovi elektronicky dňa 23.02.2015 tak, že nebolo možné vyhodnotiť jeho
žiadosť o poskytnutie informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z., pretože v danom prípade išlo o
poskytovanie právneho poradenstva, či výkladového stanoviska, čo v konečnom dôsledku Ústava SR
neumožňuje. S poukazom na zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, ktorý upravuje právomoci Ministerstva spravodlivosti SR uviedol, že kompetencie
žalovanému neumožňujú podať záväznú právnu radu, či právne stanovisko.

Podaním označením ako rozklad proti rozhodnutiu zo dňa 23.02.2015 o nesprístupnení informácií zo
dňa 10.03.2015 žalobca napadol vyššie uvedené oznámenie žalovaného.

Dňa 26.03.2015 bol doručený žalobcovi list ministra spravodlivosti SR
č. 39258/2015-23-II zo dňa 20.03.2015, v ktorom uviedol, že nie každé podanie označené ako žiadosť
o informácie s odkazom na zákon o slobode informácií je možné automaticky považovať za žiadosť
o sprístupnenie informácií podľa uvedeného zákona, ktorá by bola spôsobilá vyvolať správne konanie
v jeho zmysle. Uviedol, že pri odbornom použití Správneho poriadku sa každé podanie posudzuje
podľa jeho obsahu. Osobitne poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v ktorom je vyjadrený princíp legality
(zákonnosti) tak, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. S odkazom na § 13 zákona č. 575/2001 Z.z. zdôraznil, že do právomoci
žalovaného nepatrí podávanie právne záväzného výkladu k právnym predpisom ani poskytovanie
právne záväzných stanovísk a vyjadrení k aplikácií právnych predpisov, ale len aplikácia príslušných
právnych predpisov v rozsahu jeho pôsobnosti. Zaoberal sa aj otázkou „princípu dobrej verejnej správy“
a v súvislosti s ňou konštatoval, že práve požiadavka publicity práva, ktorú zakotvuje ustanovenie čl.
87 ods. 4 Ústavy SR a ktorú bližšie rozvíja zákon č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov slúži na to, aby boli
občania Slovenskej republiky dostatočne informovaní o svojich právach a právom chránených záujmoch,
avšak požiadavka publicity práva nemôže nič zmeniť na uvedenej vyššie zásade legality, teda nemôže
viesť ani k tomu, že by štátne orgány, ktorým takúto právomoc zákon nezveril poskytovali abstraktné
právne rady, a to ani akokoľvek zjavných alebo menej dôležitých otázkach. Záverom uviedol, že žalovaný
podanie žalobcu posúdil ako podanie, ktoré nie je žiadosťou o informácie, a preto nemôže byť vydané
formálne rozhodnutie, ako keby išlo o rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu ústredného orgánu
štátnej správy.

Krajský súd sa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného zameral na zásadný rozpor
medzi žalobnými stranami, ktorý spočíval v posúdení, či požadovanú informáciu bolo, resp. nebolo
možné považovať za žiadosť o sprístupnenie informácie na základe zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Uviedol, že zákon o informáciách pojem „informácia“ nedefinuje. Podľa obsahu slova
je informáciou správa alebo údaj, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej
alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania
údajov, ktoré má za cieľ získanie nového poznania. V danom prípade predmetom žiadosti o poskytnutie
informácie neboli požiadavky o poskytnutie informácie, teda poznatku v konkrétnej veci, ani údajov, ktoré
bol žalobca oprávnený požadovať, ale žiadosť o poskytnutie informácie obsahovala požiadavku, ktorá aj
podľa názoru krajského súdu predstavovala právnu radu, či vyjadrenie k aplikácii ustanovení právnych
noriem. Zdôraznil, že zo znenia zákona o informáciách však nemožno vyvodzovať, že informáciou je
aj poskytovanie právneho poradenstva, resp. výkladové stanovisko k aplikácii ustanovení právnych
noriem. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť
vyhľadávať a následne vyhodnocovať právne predpisy z hľadiska aplikácie na žalobcom konkrétne
uvedenú činnosť, resp. konanie súdu. Rovnako zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné
osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich
právomoci, ako v danom prípade správne uviedol žalovaný, že do právomoci žalovaného nepatrí
podávanie právne záväzného výkladu k právnym predpisom ani poskytovanie právne záväzných
stanovísk a vyjadrení k aplikácií právnych predpisov, ale len aplikácia príslušných právnych predpisov
v rozsahu jeho pôsobnosti.

Mal za to, že oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach,
ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Žiadosť o poskytnutie
informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby



sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým
výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov. Krajský
súd vyhodnotil, že žiadosť o poskytnutie informácie v danej veci je ukážkou požiadavky, na ktorú sa
zákon o informáciách nevzťahuje. Podľa názoru súdu rozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom
o informáciách, pretože žalovaný v danom prípade nebol oprávnený žalobcovi poskytnúť právnu radu,
resp. stanovisko spojené s aplikáciou právnych predpisov, v opačnom prípade by konal nad rámec
oprávnení stanovených mu zákonom, a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote v celom rozsahu odvolanie z dôvodov
podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a § 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p.. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil a to tak, že zruší rozhodnutie
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Zároveň navrhol, aby mu odvolací súd priznal plnú
náhradu trov konania, ktoré si zároveň vyčíslil.

V dôvodoch odvolania žalobca namietal, že krajský súd na jednej strane dospel k záveru, že žiadosť
žalobcu nebolo možné podriadiť pod rámec zákona o slobode informácií, na druhej strane však žiadosť
žalobcu označuje ako žiadosť o sprístupnenie informácie, žalovaného považuje za povinnú osobu a
list žalovaného ev.č.39258/2015-23-II považuje za rozhodnutie, ktoré je súladne so zákonom o slobode
informácií. Závery krajského súdu považoval žalobca za nejasné a nezrozumiteľné a zo strany krajského
súdu došlo k závažnému procesnému pochybeniu spočívajúcom v odňatí možnosti žalobcu konať pred
súdom.

Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie zo strany krajského súdu. Mal za to, že štátne
orgány sú povinné v súlade s ust. § 2 a § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií sprístupňovať všetky
informácie, ktoré majú k dispozícií, t.j. majú plnú informačnú povinnosť. Poukázal na ust. § 13 ods. 1 v
spojení s ust. § 37 zákona č. 575/2002 Z.z., z ktorého vyplýva, že informácia, ktorú žalobca požadoval,
vyplývala z činnosti súdov SR, ktorých ústredným orgánom štátnej správy je žalovaný a mal za to,
že bol jedinou kompetentnou osobou, ktorá vie žalobcom žiadanú informáciu poskytnúť, kedže má
povinnosť starať sa o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do jeho pôsobnosti. Na základe uvedeného
zastával žalobca názor, že žalovaný ako i krajský súd mali predmetnú žiadosť považovať za žiadosť
o sprístupnenie informácie spadajúcu do rámca zákona o slobode informácií a informácia mala byť
žalobcovi poskytnutá. V opačnom prípade vyjadril presvedčenie, že žalovaný mal postupovať v súlade s
ust. § 18 ods. 2 zákona a vydať rozhodnutie o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácie, ktoré malo
mať všetky náležitosti rozhodnutia správneho orgánu, tak ako ustanovuje ust. § 47 zákona č. 71/1967
Zb.. Za takéto rozhodnutie považoval žalobca list žalovaného č. 39258/2015-23-II zo dňa 20.03.2015,
ktoré však nemá zákonné náležitosti. Namietal, že Krajský súd v Bratislave sa žiadnym spôsobom
absenciou zákonných náležitosti rozhodnutia nevysporiadal. Nesprávne právne posúdenie teda podľa
názoru žalobcu spočíva v tom, že krajský súd posúdil žiadosť žalobcu ako žiadosť nespadajúcu
do rámca zákona o slobodnom prístupe k informáciám, nakoľko žalobcom požadovanú informáciu
nepovažoval za informáciu v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Záverom žalobca
uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že poskytovanie právneho poradenstva, či výkladových
stanovísk nepatrí medzi okruh informácií, ktoré je povinná osoba povinná spristúpniť v zmysle zákona
o slobodnom prístupe k informáciám, avšak sprístupnenie základných informácií, ako je aj uvedenie
konkrétneho zákonného ustanovenia bez akéhokoľvek jeho výkladu či iného dodatočného spracovania,
je predpokladom účinného a efektívneho vykonávania dobrej verejnej správy, nakoľko len znalý občan
si môže riadne uplatňovať jeho práva a chrániť si jeho právom chránené záujmy bez toho, aby bol
vystavovaný možnému šikanovaniu zo strany orgánov verejnej moci, v tomto prípade bez toho, aby
bol ponechaný na svojvoľu orgánov správy súdu pri vyrubovaní poplatkov za nahliadanie do súdnych
spisov, vedených v rámci obchodného registra, pričom žalobcovi známe zákonné ustanovenia umožňujú
spoplatnenie len výlučne vo vzťahu k nahliadaniu do obchodného registra, nie však vo vzťahu k
nahliadaniu do súdnych spisov účastníkmi konania, aj keď sú tieto spisy vedené v rámci obchodného
registra.

3.



Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

4.

Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, účinný od 01.07.2016, odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 492 ods. 2 zákona
č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len „S.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania žalobcu (§ 246c ods.
1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p. a § 492 ods. 2 S.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a §
211 ods. 2 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému správnemu orgánu domáhal preskúmania
zákonnosti oznámenia č. 39258/2015-23-II zo dňa 20. marca 2015, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie
veci žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v
rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté oznámenie žalovaného správneho orgánu a konanie
mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami
uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého oznámenia žalovaného.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto
dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.
2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským
súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe
skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.

Najvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho
súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v
súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými
žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo



procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho v rozsahu
odvolacích námietok odvolací súd mal preukázané, že krajský súd v procese súdneho prieskumu
napadnutého rozhodnutia - oznámenia, žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v zmysle
procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku citovaných vyššie.

Odvolací súd mal preukázané, že predmetom preskúmavacieho konania súdu v danej veci bolo
oznámenie žalovaného správneho orgánu č. 39258/2015-23-II zo dňa 20. marca 2015, ktorým žalovaný
neformálne oznámil žalobcovi, že Ministerstvo spravodlivosti SR správne posúdilo žiadosť žalobcu zo
dňa 15.02.2015 ako žiadosť nespadajúcu pod rámec zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe
k informáciám. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky odpovedalo žalobcovi elektronicky dňa
23.02.2015 tak, že jeho žiadosť o poskytnutie informácie nebolo možné vyhodnotiť v zmysle zákona č.
211/2000 Z.z., pretože v danom prípade sa jednalo o poskytnutie právneho poradenstva, či výkladového
stanoviska.

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani
náboženstvo. (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR)

Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR)

Základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť
práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s
právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako
určuje právny poriadok.

Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom
štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a
spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z článku 1 ústavy,
sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých
štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS
17/1999, Nález
z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS
44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I.ÚS
10/98)“. (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002
- II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež kladie
dôraz, že v súlade s článkom 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte
sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu
právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti
štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).

Podľa článku 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.



Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania
ustanoví zákon.

Podľa ust. § 1 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného
prístupu k informáciám.

Z citovaného článku 152 ods. 4 ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných
právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-
hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný
výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia
ako individuálneho správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu
a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty
realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle článku
2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v
medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (článok 7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

Žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu predovšetkým namietal, že jeho právne závery
obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia sú nejasné a nezrozumiteľné. S uvedeným tvrdením žalobcu sa
však odvolací súd nestotožnil.

Podľa ustanovenia 246c ods. 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný,
len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný
prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. OSP

Problematike týkajúcej sa povinnosti náležite zdôvodniť rozhodnutie venoval značnú pozornosť vo svojej
judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky - napr. v nálezoch sp.zn. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/2010. Ústavný súd konštatoval, že
nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov (týka sa aj rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy)
sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov,
predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je povinnosť
súdov ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou. Z
odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu ako aj orgánu verejnej správy
je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, pritom starostlivo
prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia
rozhodnutia teda musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Vzhľadom na to, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa uvedené skutočnosti jednoznačne
vyplývajú, sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalobcu o nedostatočne odôvodnenom rozhodnutí
krajského súdu. Taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP je zrejmé, že právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. V zmysle judikatúry Súdneho
dvora ako aj ústavného súdu sa pritom nevyžaduje, aby sa na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,



ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998). Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že
prvostupňový súd za zásadné v danom prípade považoval, či napadnuté oznámenie žalovaného bolo
spôsobilé zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov žalobcu postupom v zmysle právnej úpravy
zákona č. 211/2000 Z.z..

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu, ktorými namietal, že
súd prvého stupňa svoje právne závery v napadnutom rozsudku nedostatočne jasne a zrozumiteľne
formuloval a že sa riadne nevyporiadal s jeho námietkou ohľadne náležitostí rozhodnutia uvedenou
v žalobe, za nedôvodné. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza v dostatočnom
rozsahu relevantné skutkové zistenia a právne dôvody podložené právnou úpravou na vec sa
vzťahujúcou, ktoré ho viedli k právnemu záveru o zákonnosti žalobou napadnutého oznámenia a konania
mu predchádzajúceho, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v ustanovení § 157 ods.
2 O.s.p..

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplynulo, že žiadosť žalobcu o poskytnutie
informácie je ukážkou požiadavky, na ktorú sa zákon o informáciách nevzťahuje, pričom zo strany
žalovaného ani nemohlo dôjsť k negatívnemu zásahu do práva žalobcu na informácie. Vzhľadom na to
nebolo zo strany krajského súdu potrebné osobitne venovať pozornosť náležitostiam rozhodnutia, keď
list žalovaného, ktorý bol predmetom súdneho prieskumu, nepovažoval za rozhodnutie podľa zákona o
slobodnom prístupe k informáciám.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v danej veci súdnemu prieskumu zákonnosti rozhodnutia
- oznámenia, žalovaného a postupu mu predchádzajúceho venoval náležitú pozornosť a v odôvodnení
napadnutého rozsudku dal dostatočnú odpoveď na zásadné námietky žalobcom vznesené v jeho žalobe,
za ktoré považoval, či bolo (resp. nebolo) možné požadovanú informáciu považovať za žiadosť o
sprístupnenie informácie a až následne po vyriešení tejto otázky, či postup žalovaného ako povinnej
osoby (ne)bol v súlade so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám.

Žalobca taktiež v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu namietal nesprávne právne posúdenie
veci. Nestotožniac sa s argumentáciou krajského súdu, vyslovil názor, že žalovaný mal jeho žiadosť
považovať za žiadosť o sprístupnenie informácie spadajúcej do rámca zákona o slobode informácií a
táto mu mala byť poskytnutá.

Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym názorom krajského súdu ako i žalovaného o tom, že žiadosť
žalobcu nebolo možné považovať za žiadosť o poskytnutie informácie podľa zákona o slobodnom
prístupe k informáciám a pre doplnenie uvádza nasledovné.

Právo na informácie je zakotvené v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR ako politické právo, v zmysle ktorého
orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v
štátnom jazyku. Podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanovujú zákony. Z tohto ustanovenia
vyplýva ústavná povinnosť poskytovať informácie každému, avšak „je ratione personae obmedzená,
lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej moci v súvislosti s ich činnosťou.“...“všetky povinné
osoby vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií majú v zásade ratione
materiare plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti.“ (bližšie pozri Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS
236/06 zo dňa 28. júna 2007)

Pojem informácia nie je v zákone o slobodnom prístupe k informáciám definovaný, pričom však na
účely zákona o slobodnom prístupe k informáciám by mal byť vykladaný v súlade s čl. 152 ods. 4
Ústavy SR tak, aby nebolo porušené ústavné právo na prístup k informáciám. Treba mať však na
zreteli, že obsahom základného práva na informácie nie je právo dostávať informácie podľa predstáv
a očakávaní sťažovateľa.(bližšie pozri II.ÚS 81/99). Okrem toho treba pojem informácia vykladať aj v
súlade s účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorým je presadenie princípu publicity
(otvorenosti) verejnej správy.



Predmetom sprístupnenia sú teda informácie týkajúce sa výkonu verejnej moci a nie poskytovanie
právneho poradenstva, resp. výkladu mimo výkonu ich činnosti.

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je vybudovaný na určitých princípoch, ktoré treba v záujme
riadnej realizácie ústavného práva na informácie garantovaného ústavou zohľadňovať. Jedným z týchto
princípov je aj princíp prednosti obsahu pred formou, t.j. povinné osoby posudzujú podania podľa
obsahu, nie formy (označenia). Z uvedeného tak možno vyvodiť, že pokiaľ aj žiadateľ svoje podanie
nazve žiadosťou o informáciu, no z obsahu podania je nepochybné, že sa o informáciu nejedná,
povinnosť vyplývajúca povinnej osobe postupovať podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám
nie je daná.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný ako povinná osoba podľa zákona o slobodnom prístupe k
informáciám, ktorá ma plnú informačnú povinnosť, je vzhľadom na princípy, na ktorých je zákon o
slobodnom prístupe k informáciám vybudovaný, oprávnený ako aj povinný posúdiť žiadosť o poskytnutie
informácie podľa obsahu z pohľadu, či je skutočne zo strany oprávnenej osoby žiadané poskytnutie
informácie ako takej, alebo ide o žiadosť, ktorá je ako žiadosť o poskytnutie informácie žiadateľom
výslovne označená, bez toho aby mala charakter dopytu po informácií od povinnej osoby v zmysle a v
rozsahu zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že sám žiadateľ vo svojom odvolaní poukazuje na to, že
nespochybňuje, že poskytovanie právneho poradenstva, či výkladových stanovísk nepatrí medzi okruh
informácií. Z obsahu spisu je nesporné, že otázka žiadateľa v žiadosti o poskytnutie informácie
podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám smerovaná žalovanému vykazuje charakter
žiadosti o poskytnutie právnych rád, spracovanie právneho rozboru, resp. právnej pomoci, čo v súhre
charakterizuje právne poradenstvo poskytované advokátom podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácií,
resp. Centrom právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.z. bez ohľadu na to, že sám žiadateľ v žiadosti
o pristúpenie informácie uviedol, že sa o právne poradenstvo nejedná.

Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie dospel k záveru, že neformálny postup žalovaného mimo
rámca zákona o slobodnom prístupe k informáciám nebol na ujmu žalobcových práv, keď na základe
neformálneho oznámenia žalovaného sa žalobca dozvedel o dôvodoch, pre ktoré nebolo jeho žiadosti
vyhovené a ktorého zákonnosť v konečnom dôsledku preskúmal súd.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozsudok krajského súdu v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá
O.s.p. a v spojení s § 219 ods. 1, 2 a s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. ako vecne a právne
správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1, v spojení s §
246c ods. 1 a s § 224 ods. 1 O.s.p. a v spojení s § 492 ods. 2 S.s.p.. Žalobcovi pre jeho neúspech v
odvolacom konaní nepriznal právo na náhradu trov tohto konania.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.