Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/33/2016 z 13. 12. 2017 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. decembra 2017, sp. zn. 7Sžo/33/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:1014201173.1 Najvyšší súd | 7Sžo/33/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:1014201173.1 | 2017-12-13 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 22 zákona č. 50/1976 Zb., § 29 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0ef1a77b-3866-4d33-b7c1-7ee824525766 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1014201173.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/33/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201173
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1014201173.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: MAMUT, s.r.o., so sídlom Cintorínska 32,
811 08 Bratislava, IČO: 31336094, právne zastúpený: Právne centrum, s.r.o., so sídlom Mýtna 42,
811 05 Bratislava, IČO: 36698873, proti žalovanému: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, Cesta na
Červený most 6, 814 06 Bratislava, IČO: 31755194, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného Naše číslo: PÚ-2014/10121-5/34158 zo dňa 02.06.2014 označené ako „Pripomienky
a námietky spoločnosti Mamut, s.r.o. proti Stanovisku KPÚ Bratislava zo dňa 3. 4.2014, sp.zn.
KPÚBA-2013/20730-2/83737/MAC k podnetu na zmenu územného plánu zóny Y. - odpoveď", o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k.5S 148/2014-69 zo dňa 24. novembra 2015,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S 148/2014-69 zo dňa
24. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Krajský súd rozsudkom č.k. 5S 148/2014-69 zo dňa 24. novembra 2015 napadnuté rozhodnutie
žalovaného Naše číslo: PÚ-2014/10121-5/34158 zo dňa 02.06.2014 označené ako „Pripomienky
a námietky spoločnosti Mamut, s.r.o. proti Stanovisku KPÚ Bratislava zo dňa 3.4.2014, sp.zn.
KPÚBA-2013/20730-2/83737/MAC k podnetu na zmenu územného plánu zóny Y. - odpoveď“ a
rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Bratislava Naše číslo: KPÚBA-2013/20730-2/83737/MAC
zo dňa 03.04.2014 označené ako: „Podnet na zmenu územného plánu zóny Y. - stanovisko“ zrušil podľa
§ 250j ods. 2
písm. d/, e/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania vo výške 70,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 696,62 eur na účet
právneho zástupcu žalobcu Právne centrum, s.r.o. do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd z predloženého administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že žalobca ako
vlastník predmetných nehnuteľností disponujúci už právoplatným rozhodnutím č. 1283 o umiestnení
stavby sa dňa 27.12.2012 obrátil na Mestskú časť Bratislava - F. s podnetom na zmenu a doplnky ÚPN -
Z Y. na parc. č. 8736/1, 8736/10 - 13. Oddelenie územného rozvoja akceptovalo podnet „.. zmeniť výšku
nadstavby objektu na parc. č. 8736/1...“ (list MČ Bratislava - F. č. Naše číslo: 1717/9322/2013/OÚR/Cer
zo dňa 25.02.2013) na jeho zapracovanie do návrhu Zad ÚPN - Z Y., pričom obstarávateľom ÚPN - Z
Y. je Hlavné mesto SR Bratislava. Podnet bol zaevidovaný a komplexne posúdený.

Obstarávateľ ÚPN - Z Y. listom č. MAGSR ORM 51513/13-348300/13/2013/8.10.2013 požiadal o
stanovisko k podnetu zmeny ÚPN - Z Y. Krajský pamiatkový úrad Bratislava. Tento stanoviskom zo
dňa 03.04.2014 Naše číslo: KPÚBA-2013/20730-2/83737/MAC s predloženou zmenou súčasne platnej
záväznej regulácie ako správny orgán prvého stupňa vyslovil nesúhlas dôvodiac, že predkladaná zmena



UPZ Y. predpokladá realizáciu investičného zámeru v zásadnom zväčšení hmoty bloku, pričom tento
zámer vyžaduje asanáciu pôvodných stavebných konštrukcií areálu F., vrátane dvoch podlaží nad sebou
radeného trojlodia klenbových polí. KPÚ ďalej dôvodil, že F. bola postavená v roku 1872 ako súčasť
O. pivovaru F.. Objekt F. dotvára charakter pamiatkovej zóny a je z hľadiska svojho významu v danom
priestore určujúci. Má hodnotu pamiatkovú a historicko-architektonickú vo svojom pôvodnom objeme
vychádzajúcom z jeho originálnej funkcie. Objekt tak výraznou mierou vytvára génius loci daného
priestoru pamiatkovej zóny, daného bloku. Zároveň svojím hmotovo-priestorovým riešením spolu s gr.
kat. kostolom P. a D., národnými kultúrnymi pamiatkami, tak vytvára vyvážený historicko-urbanistický
mikropriestor. Predložený investičný zámer prerokovala Pamiatková komisia KPÚ dňa 11.12.2013 ako
doplnenie dokumentácie vlastníkov nehnuteľností 12.02.2014 s negatívnym výsledkom. Dňa 25.03.2014
KPÚ vykonal obhliadku objektu na mieste samom s tým, že vlastník navrhoval zachovať klenbové
pole, resp. priečny klenbový pás pôvodného objektu F. a začleniť ho do novostavby ako odkaz na
historický objekt. Návrh v spojení so zabezpečením prevádzky nového objektu a potrebou vybudovania
podzemných garáží pod objektom po zapracovaní v predloženej architektonickej štúdii bol opätovne
prerokovaný v Pamiatkovej komisii KPÚ dňa 02.04.2014 a komisia zotrvala na zachovaní objektu ako
celku so zachovaním pôvodného klenbového konštrukčného systému.

Žalobca toto nesúhlasné stanovisko napadol pripomienkami a námietkami dňa 16.05.2014 v zásade
zhodnými s dôvodmi žaloby a založenými predovšetkým na nepreskúmateľnosti tohto stanoviska a
pochybenia KPÚ BA pri jeho vydaní. Pripomienky a námietky doručil tiež Ministerstvu kultúry SR, ktoré
listom č.: MK 1797/2014/110/8837 zo dňa 20.05.2014 ich postúpilo na vybavenie Pamiatkovému úradu
SR, t.j. žalovanému s odvolaním sa, že nie je vecne príslušné konať, pretože nebolo ešte právoplatne v
dvojinštančnom správnom konaní s odkazom na Správny poriadok rozhodnuté.

Žalovaný dňa 02.06.2014 odvolajúc sa na nedostatok právomoci a tvrdenie, stanovisko KPÚ BA zo dňa
03.04.2014 bolo vydané podľa § 29 ods. 4 pamiatkového zákona a teda nie je záväzným stanoviskom,
preto oznámil, že nie je ani oprávnený toto zmeniť, zrušiť alebo potvrdiť, teda ho preskúmať.

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v
intenciách ustanovení § 22 ods. 1, až 7 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku v znení neskorších predpisov ďalej len zákon č. 50/1976 Zb. alebo stavebný zákon) v spojení
s § 23 ods. 1, až 4 s § 24, s § 25 ods. až 6, s § 26, s § 27 ods. 1 až 6, s § 28 ods. 1 až 5, s §
31 uvedeného zákona, súčasne v intenciách ustanovenia § 10 ods. 1, 2 písm. e/ zákona č. 49/2002
Z. z. o ochrane pamiatkového fondu, v spojení s § 29 ods. 4 tohto zákona, ktorú právnu úpravu
citoval, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku, upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Podľa názoru krajského súdu tak správny orgán prvého stupňa KPÚ Bratislava, tak i žalovaný
porušili svoju povinnosť riadne a čo do dostatku dôvodov sa vysporiadať s predmetom konania.
Preto ich „akty“ ako spôsobilý predmet súdneho prieskumu nezodpovedajú všeobecným požiadavkám
preskúmateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Krajský súd poukázal na to, že správny orgán
bez ohľadu na formu vydania rozhodnutia, je povinný svoje rozhodnutie či stanovisko riadne zdôvodniť.
Odôvodnenie rozhodnutia má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o
zákonnosti jeho rozhodnutia. V kontexte tohto musí správny orgán reagovať na dva okruhy problémov:
okolnosti skutkové a právne posúdenie veci. V rámci právneho posúdenia veci je povinnosťou správneho
orgánu zistený skutkový stav subsumovať pod príslušné ustanovenie hmotnoprávneho predpisu. Medzi
právnym posúdením a skutkovými zisteniami musí byť logický vzťah. Právne posúdenie veci znamená
obsah konkrétnych odkazov na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán svojím rozhodnutím
vychádzal a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie. Nie je ani postačujúca len citácia príslušného
ustanovenia, potrebné je, aby správny orgán aj vyložil obsah právnej normy pre účastníka chápajúcim
spôsobom a predložil mu logicky vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením.

Krajský súd po preskúmaní stanoviska KPÚ BA zo dňa 03.04.2014 a odpovede žalovaného na
pripomienky a námietky žalobcu zo dňa 16.05.2014 konštatoval, že táto povinnosť konajúcich správnych
orgánov nebola naplnená a na odstránenie vád neskôr vydanými „rozhodnutiami“ zo dňa 17.07.2014
(žalovaný) a 23.07.2014 (KPÚ Bratislava) s poukazom na ust. § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p. nemohol
prihliadať, pretože tieto sú k výsledku súdneho prieskumu žalobou napadnutých rozhodnutí bez právnej
relevancie. Vo vzťahu k stanovisku KPÚ BA sa krajský súd celkom stotožnil i s námietkou žalobcu o jeho



nepreskúmateľnosti pre pochybenie spočívajúce v tom, že toto stanovisko privodzuje pre oznamovateľa
záver, že je nesúhlasné vo vzťahu k celému predmetu konania. V danej súvislosti krajský súd dal do
pozornosti, že KPÚ BA sa malo v zmysle požiadavky obstarávateľa vyjadriť k dvom návrhom zmeny
ÚPZ Y., a to ohľadom pozemkov parc. č. 8736/10 - až 13 podať len vyjadrenie/stanovisko k rozšíreniu
využitia z funkcie hotel na Polyfunkčný objekt bývania a občianskej vybavenosti. Krajský súd uviedol,
že tu už za súhlasného stanoviska KPÚ BA bolo vydané i rozhodnutie o umiestnení stavby č. 1283 zo
dňa 10.10.2013, právoplatné dňa 19.11.2013, číslo záznamu 1302/42828/2013/STAúUR-Stf-povoľujúce
umiestnenie stavby „Hotel U.“, N. ulica ako nadstavby už existujúceho objektu „Garáž U.“, majúc za to, že
bolo preto povinnosťou KPÚ BA podať vyjadrenie len k rozšíreniu využitia z funkcie hotel, s ponechaním
ktorého investičný zámer aj ráta, na Polyfunkčný objekt bývania a občianskej vybavenosti. Teda KPÚ BA
mal podať zvlášť vyjadrenie/stanovisko k návrhu zmeny ÚPZ Y. na pozemku parc. č. 8736/1 (žiadaná
regulácia kompaktnej stavebnej čiary s podlažnosťou 2+str. na 5+2 ustúpené podlažia). KPÚ BA však
vo svojom stanovisku zo dňa 03.04.2014 tieto dva rôzne návrhy nerozlíšil.

Krajský súd konštatoval, že vymykajúce sa logike úvahy správneho orgánu prvého stupňa je i
nesúhlasné stanovisko KPÚ Ba k navrhovanej zmene ÚPZ Y. s odkazom na skutočnosť, že objekt F.
postavená v roku 1872 tvorí súčasť O. pivovaru F., keď súčasne vo vzťahu k Areálu bývalého pivovaru
F. na V. v Bratislave prebiehalo konanie o odstránenie stavby, napokon aj zavŕšené rozhodnutím o
povolení odstránenia vo výrokovej časti uvedených stavieb areálu č.4391/23819/2014/STA/Kam/K zo
dňa 26.05.2014, pp 25.062014. Ako sa uvádza v tomto rozhodnutí, KPÚ Bratislava vydal k rozhodnutiu
o odstránení stavby svoje kladné stanovisko (záväzné stanovisko č. KPÚBA-2014/8695-3/28551/HAB
zo dňa 06.05.2014 a rozhodnutie č. KPUBA/2014/9376-1/28591/PRA zo dňa 06.05.2014 (správne asi
29.10.2012, str. 5 rozhodnutia).

Krajský súd sa stotožnil rovnako s námietkou žalobcu o potrebe aplikácie ustanovenia § 22 a nasl.
stavebného zákona. Je nesporné, že aktualizácia územnoplánovacej dokumentácie, pod ktorú treba
podriadiť i obstarávanie zmien a doplnkov územnoplánovacej dokumentácie, je upravená v oddiele
7 prvej časti tohto zákona a na aplikáciu citovaných ustanovení stavebného zákona odkazuje ust. §
31 ods. 2 tohto zákona. Obstarávateľ je povinný pri obstarávaní zmien a doplnkov územnoplánovacej
dokumentácie postupovať primerane podľa ust. § 22 až 28 stavebného zákona a rovnako tak KPÚ BA
a žalovaný. V postupe konajúcich orgánov vo vec ( KPÚ a žalovaný) je treba vidieť preto vadu a rozpor
tak so stavebným zákonom, ale aj porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR, t.j. konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Krajský súd nesúhlasil ani s názorom žalovaného, že v prípade napadnutého stanoviska KPÚ Ba zo
dňa 03.04.2014 sa jedná o obdobný prípad ako demonštroval stanoviskami k žiadostiam starostov
obcí ako podkladu pre ich normatívne právne akty. V danej veci sa bezosporu jedná o stanovisko vo
vzťahu ku nekonkretizovanému správnemu konaniu (konanie vo veci zmeny ÚPZ Y.) a vo vzťahu ku
konkrétne individualizovanému subjektu - žalobcovi ako vlastníkovi dotknutých nehnuteľností s reálnym
a konkretizovaným rozsahom adresáta práv a právom chránených záujmov.

Krajský súd žalobe ako dôvodnej priznal úspech a napadnutý list žalovaného zo dňa 02.06.2014 a
stanovisko KPÚ Bratislava zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a pre
vady v konaní ako sú vyššie uvedené podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že priznal žalobcovi náhradu
trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia.

2.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhoval, aby odvolací súd
rozhodnutie krajského súdu zrušil a konanie zastavil.

Z dôvodov odvolania vyplýva, že žalovaný odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm.
d/ a f/ O.s.p. a to z dôvodov, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a pri rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný
vyslovil názor, že prvostupňový súd mal akceptovať skutočnosť, že stanovisko Krajského pamiatkového



úradu Bratislava zo dňa 03.04.2014, č. KPÚBA-2013/20730-2/83737/MAC a odpoveď Pamiatkového
úradu SR
PÚ-2014/10121-5/344158 zo dňa 02.06.2014 nemajú charakter rozhodnutia a ani iného správneho
aktu alebo postupu, ktorý by zakladal, menil alebo zrušoval oprávnenie a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb, alebo ktorým by mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, a preto nemôžu byť predmetom prieskumu v správnom
súdnictve. Vo vzťahu k stanovisku KPÚ Bratislava zo dňa 03.04.2014 žalovaný uviedol, že malo svojou
podstatou charakter odborného vyjadrenia k žiadosti Magistrátu hlavného mesta SR zo dňa 08.010.2013
č. MAGS ORM 51513/13-348300/13, a preto pokiaľ napadnuté stanovisko obsahuje vyjadrenia týkajúce
sa objektu F., tieto majú informačný charakter vo vzťahu k Magistrátu hlavného mesta SR.

Žalovaný namietal, že pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku cituje ustanovenia § 22 až § 28
a § 31 stavebného zákona, z ktorých tiež vychádzal pri rozhodnutí, opomenul, že proces obstarávania a
prerokovania územnoplánovacej dokumentácie upravených v týchto zákonných ustanoveniach v čase
vydania napadnutého stanoviska ešte ani nezačalo, čo svedčí o nesprávnych skutkových zisteniach a
nesprávnom právnom posúdení veci prvostupňovým súdom. Zdôraznil, že napadnuté stanovisko bolo
vydané vo fáze, v ktorej orgán územného plánovania iba sledoval, či sa nezmenili predpoklady, z ktorých
vychádza územný plán. Žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa, že neakceptoval ním uvádzané skutkové
skutočnosti a ani právnu skutočnosť, že samotný pamiatkový zákon rozlišuje medzi stanoviskami
krajských pamiatkových úradov a záväznými stanoviskami krajských pamiatkových úradov. Poukazom
na právnu úpravu ustanovenú v § 11 ods. 2 písm. e/ a § 10 ods. 2 písm. e/ pamiatkového zákona
zdôraznil, že Pamiatkový úrad SR preskúmava iba záväzné stanoviská krajských pamiatkových úradov
a stanoviská krajských pamiatkových úradov, ktoré nemajú záväzný charakter, preskúmava len v rámci
svojej riadiacej a kontrolnej činnosti, na ktorú skutočnosť upozornil žalobcu listom zo dňa 02.06.2014.

Ďalej žalovaný nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa, že vo vzťahu k napadnutému stanovisku
ako aj napadnutej odpovedi absentuje odôvodnenie, čím bolo zasiahnuté do práva a právom chránených
záujmov žalobcu ako účastníka konania. Mal za to, že aj tu názor súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávnych skutkových zistení a následne z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dal do pozornosti,
že pri tvorbe všeobecne záväzných právnych aktov prebiehajú pripomienkové konania dotknutých
orgánov štátu, orgánov samosprávy a tiež verejnosti. Zdôraznil, že ak by rozsudok prvostupňového
súdu nadobudol právoplatnosť, tak by podstatným spôsobom zmenil doterajší spôsob tvorby rôznych
všeobecne záväzných právnych predpisov. Ďalej poukázal na to, že dlhoročná prax je taká, že podnety
na zmeny a doplnky územného plánu a stanoviská príslušných štátnych orgánov, orgánov samosprávy,
ako aj iných dotknutých subjektov k týmto podnetom sú predmetom rokovaní, na ktorých sa tvoria
vzájomné prijateľnej kompromisy a závery, čo bolo aj v danom prípade vo veci podnetu žalobcu na
zmenu územného plánu. Dajúc do pozornosti zápisnicu z rokovania hlavnej architektky hlavného mesta
SR Bratislavy zo dňa 26.06.2015, uviedol, že táto preukazuje nielen tento proces, ale aj skutočnosť,
že napadnuté stanovisko nielenže nemalo záväzný charakter a nezasiahlo do práv žalobcu, ale v
rokovacom procese stratilo na aktuálnosti. Tiež uviedol, že aj keď tento dôkaz vznikol až po vydaní
napadnutého stanoviská a podania žaloby, preukazuje tvrdenie žalovaného v jeho písomnom vyjadrení
k žalobe i na súdnom pojednávaní, že napadnuté stanovisko nemalo záväzný charakter a nemalo
spôsobilosť priamo zasiahnuť do práv žalobcu a bolo iba podkladom na rokovanie.

Žalovaný záverom zdôraznil, že ochrana pamiatkového fondu sa uskutočňuje v úzkej súčinnosti orgánov
štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu s orgánmi územnej samosprávy, a preto krajské
pamiatkové úrady odpovedajú na každé dožiadanie orgánov územnej samosprávy. Považoval za
absolútne neprijateľné, aby odpovede orgánov štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu na takéto
dožiadania boli považované za rozhodnutia podliehajúce súdnemu prieskumu. Taktiež za neprijateľné
považoval, že prvostupňový súd opieral svoje rozhodnutie aj o porovnávanie pamiatkových hodnôt
bývalého pivovaru F. a objektu F.. Poukázal na to, že rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - F., ktoré
žalobca predložil súdu dodatočne, zrejme ako prílohu k jeho vyjadreniu doručenému súdu dňa 18. 11.
2015, s ktorým sa žalovaný oboznámil na pojednávaní, s napadnutým stanoviskom a ani s napadnutou
odpoveďou nesúvisia, keďže boli vydané pri iných konaniach a za úplne iných vecných a procesných
podmienok ako napadnuté stanovisko a napadnutá odpoveď.

3.



V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu sa žalobca plne stotožnil s rozhodnutím krajského
súdu v predmetnej veci a navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil. S odvolacími
dôvodmi žalovaného uvedenými v jeho písomnom odvolaní nesúhlasil. Uviedol, že podľa § 44 ods. 4
pamiatkového zákona účinného do 30. 6. 2014 platilo, že na konanie vo veciach ochrany pamiatkového
fondu sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje, a preto z
uvedeného logicky vyplýva, že na vydávanie stanoviska sa zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
v platnom
znení - správny poriadok, v rozhodnom čase vzťahoval. Žalobca poukazom na právnu úpravu
ustanovenú v § 3 ods. 7 správneho poriadku tvrdil, že v záujme právnej istoty adresáta stanoviska
respektíve osoby, ktorej sa obsah stanoviska týka, je žiaduce, aby stanovisko obsahovalo odôvodnenie
svojho výroku, ako správneho aktu, čo vyplýva aj z Rezolúcie 77 (31) Výboru ministrov o ochrane
jednotlivca vo vzťahu k aktom správnych orgánov. Poukazom na právnu argumentáciu uvedenú v
žalobe, zdôraznil, že aj keď sa na proces vydávania týchto aktov výslovne nevzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní, avšak v zmysle § 3 ods. 7 správneho poriadku platí, že na ustanovenia
o základných pravidlách konania uvedených v odseku 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní
osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení

Nesúhlasil tiež s námietkou žalovaného že, ak by sa na vec vzťahoval správny poriadok musel by
Krajský pamiatkový úrad Bratislava doručovať napadnuté stanovisko verejnou vyhláškou. Poukazom
na skutkové okolnosti v danej veci, uviedol, že výlučne žalobca je a môže byť ukrátený na svojich
právach a právom chránených záujmov nesúhlasným stanoviskom KPÚ BA. Ďalej poukazom na právnu
úpravu v § 23 ods. 2 stavebného zákona, zdôraznil, že obec oznámi fyzickým osobám a právnickým
osobám, ktorých vlastnícke práva sú riešením územného plánu zóny dotknuté, termín prerokovania
návrhu územného plánu zóny spôsobom v mieste obvyklým na území riešenie zóny. Uviedol, že priamo
už len zo samotného znenia tohto ustanovenia je zrejme, že zmena územného plánu zóny je záležitosťou
priamo sa dotýkajúcou vlastníckych práv fyzickej a právnickej osoby v súvislosti s ich nehnuteľnosťami
v danej zóne. Žalobca mal za to, že ak predpokladom akceptovania zo strany obstarávateľa žalobcom
navrhovanej zmeny ÚPZ Y. je súhlasné stanovisko KPÚ BA a žalovaného, potom ich napadnuté
rozhodnutia a navyše vydané v rozpore so zákonom sú jednoznačne spôsobilé ukrátiť na právach a
právom chránených záujmov žalobcu ako dotknutej právnickej osoby, na čom nič nemení ani právny
názor, že obstarávateľ je oprávnený neprihliadnuť na nesúhlasné stanovisko KPÚ BA, čo tiež nemôže
byť dôvodom pre zbavenie žalobcu možnosti podať proti takémuto nesúhlasnému stanovisku správnu
žalobu, s prihliadnutím na to, že KPÚ BA ani žalovaný sa riadne nezaoberali pripomienkami a
námietkami žalobcu do momentu podania žaloby. V danej súvislosti žalobca poukázal tiež na to,
že z dôvodu potenciálu zásahu stanovísk vo všeobecnosti do práv, právom chránených záujmov a
povinností subjektov je nepopierateľné, že musia byť predmetom prieskumu, keď v opačnom prípade by
bol účastník konania, resp. adresát stanoviská vystavený svojvôli prvostupňového správneho orgánu,
ktorý by z titulu ich nepreskúmateľnosti neniesol administratívnoprávnu zodpovednosť, s tým že zákaz
svojvôle je pritom jednou zo zásadných zásad právnej úpravy vzťahu štátu a jednotlivca na európskej
úrovni (odporúčanie R ( 80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi
orgánmi, ktoré vyžaduje, aby boli správne akty vydané na základe voľnej úvahy preskúmateľné
nezávislým orgánom, poukazom tiež na judikatúru Slovenskej, resp. Českej republiky. (R 52/2003).

Žalobca taktiež nesúhlasil s argumentáciou žalovaného vo vzťahu jeho zákonného postupu pri vydávaní
napadnutého stanoviska. Uviedol, že ak žalovaný doposiaľ tvrdí, že v danom prípade nesúhlasného
stanoviska KPÚ sa jedná o stanovisko podľa § 29 ods. 4 pamiatkového zákona v štádiu obstarávania
zmien a doplnkov ÚPZ Y., tak z ustanovenia § 29 ods. 4 pamiatkového zákona, či už v znení účinnom
do 30.06.2014 ako aj v znení účinnom od 01.07.2014, vyplýva, že rieši vydanie stanoviska zo strany
KPÚ len v rámci prerokovacieho alebo schvaľovacieho procesu zmien územnoplánovacej dokumentácie
a tieto procesy upravujú len primerane ustanovenia §§ 22 až 28 stavebného zákona, pričom § 29
ods. 4 pamiatkového zákona po oboch svojich zneniach priamo odkazuje len na tieto ustanovenia
stavebného zákona. Vyslovil názor, že žalovaný v danom prípade predkladá odporujúce si právne
názory, keď na jednej strane tvrdí, že napadnuté stanovisko KPÚ BA bolo vydané podľa § 29 ods. 4
pamiatkového zákona (je zrejmé, že ten odkazuje len na § 22 stavebného zákona výslovne upravujúceho
štádium prerokúvania a už spracovaného návrhu zmeny územného plánu) a na druhej strane žalovaný
argumentuje, že sa v podstate malo jednať len o odborné vyjadrenie s informačným charakterom
slúžiacim len ako podklad k ďalším rokovaniam o navrhovanej zmene ÚPZ Y., keď bolo vydané len
v akejsi predbežnej fáze, v ktorej ešte ani nezačal skutočný proces obstarávania zmien a doplnkov



ÚPZ Y. podľa stavebného zákona. Žalobca mal za to, že z uvedeného plynu právne dôsledky, že
KPÚ BA nemohol byť oprávnený na vydanie stanoviska podľa § 29 ods. 4 pamiatkového zákona,
čím mu chýbalo zákonné zmocnenie k vydaniu stanoviska podľa pamiatkového zákona a v zmysle
článku 2 ods. 2 ústavy, z ktorého dôvodu sú napadnuté rozhodnutia nezákonné. Mal za to, že výslovná
dikcia § 29 ods. 4 pamiatkového zákona v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého stanoviská
jednoznačne vyvracia právnu argumentáciu žalovaného, že napadnuté stanovisko k ÚPZ bolo vydané
síce pred začatím procesu prípravy a schvaľovania novej územnoplánovacej dokumentácie, avšak toto
je potrebné považovať za súladné s § 29 ods. 4 pamiatkového zákona. Žalobca ďalej vyslovil názor,
že nesúhlasné stanovisko KPÚ BA v danom čase vôbec nemalo byť vydané, a to z dôvodu nedostatku
jeho kompetencie, poukazom na právnu úpravu § 22 ods. 4 stavebného zákona. Zdôrazňoval, že
nezákonným postupom KPÚ BA a žalovaným v danom prípade pri vydaní predmetného stanoviska v
rozpore s platnou právnou úpravou, neobsahujúce základné zákonné náležitosti vo vzťahu k žalobcovi
ako dotknutému subjektu dochádza k nenapraviteľnému ukráteniu jeho práv a právom chránených
záujmom, dajúc do pozornosti v Rec 2004 (20) Výberu ministrov o súdnom prieskume správnych aktov.

Za nedôvodnú žalobca považoval tiež argumentáciu žalovaného vo vzťahu k jeho právomoci pri
vydávaní stanovísk v budúcnosti. Uviedol, že v žiadnom prípade nespochybňuje kompetencie KPÚ a
žalovaného v oblasti pamiatkovej starostlivosti, ani dôležitosť existencie a správneho fungovania týchto
orgánov ochrany kultúrneho dedičstva v súlade s ústavou SR, avšak tieto orgány sú povinné rešpektovať
v plnom rozsahu príslušné právne predpisy, riadne odôvodňovať svoje stanoviská a nerozhodovať
arbitrárne, zneužívajúc svoje postavenie a kompetencie im priznané pod záštitou pamiatkovej ochrany,
z ktorých dôvodov preto žalobca musí mať v tomto konkrétnom prípade nárok na súdne preskúmanie
zákonnosti postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutých rozhodnutí. V danej súvislosti opätovne
poukázal na skôr vydané súhlasné stanovisko KPÚ BA vo veci rozhodnutia Mestskej časti Bratislava
- F. zo dňa 26.05.2014
č. 4391/ 23819/2014/STA/Kam/K, ktorým bolo povolené odstránenie stavieb areálu bývalého pivovaru F.
na V. Bratislave. Žalobca nesúhlasil ani s argumentáciou žalovaného vo vzťahu k pamiatkovej hodnote
oboch objektov a to - bývalého pivovaru F. a F..

Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaným ohľadne prijímania všeobecne záväzných nariadení obcou
v iných prípadoch, nakoľko z hľadiska správneho právneho posúdenia predmetu tohto konania je
rozhodujúca a smerodajná výlučne právna úprava obstarávania zmien a doplnkov územného plánu
zóny, kde ide o veľmi špecifické konanie upravené predovšetkým stavebným zákonom s pohľadom na
kompetencie žalovaného a KPÚ BA, ďalej pamiatkovým zákonom a v spojitosti s tým tiež so správnym
poriadkom a jeho zásadami.
Tvrdenie žalovaného o neaktuálnosti tohto súdneho konania žalobca tiež nepovažoval za správne,
pretože podľa § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p. je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súčasne poukázal
na to, že žalovaný ani KPÚ BA doposiaľ nezmenili svoj nesúhlasný postoj a nezrušili nenapadnuté
stanovisko k navrhovanej zmene ÚPZ Y., a preto pokračovanie predmetného súdneho konania žalobca
považoval naďalej za veľmi aktuálne.

4.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
Ssp.) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho
v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v
správnom súdnictve.

Podľa ust. § 492 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach
podaného odvolania žalovaného (ust. § 246c ods. 1



prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p. a ust. § 492 ods. 2 Ssp), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (ust. § 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 Ssp), a dospel k záveru, že odvolanie
je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd
prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. d/, e/ O.s.p. zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného číslo:
PÚ-2014/10121-5/34158 zo dňa 02.06.2014 označené ako „Pripomienky a námietky spoločnosti Mamut,
s.r.o. proti Stanovisku KPÚ Bratislava zo dňa 03.04.2014, sp.zn. KPÚBA-2013/20730-2/83737/MAC
k podnetu na zmenu územného plánu zóny Y. - odpoveď“ a rozhodnutie Krajského pamiatkového
úradu Bratislava číslo: KPÚBA-2013/20730-2/83737/MAC zo dňa 03.04.2014 označené ako: „Podnet
na zmenu územného plánu zóny Y. - stanovisko“ a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté l
istiny - stanoviská, žalovaného správneho orgánu a Krajského pamiatkového úradu Bratislava, ako
aj konanie prechádzajúce ich vydaniu, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal
so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutých dokumentov žalovaného a Krajského pamiatkového úradu
Bratislava.

Predmetom preskúmavacieho konania súdu v danej veci bol list žalovaného správneho orgánu č.:
PÚ-2014/10121-5/34158 zo dňa 02.06.2014 označené ako „Pripomienky a námietky spoločnosti Mamut,
s.r.o. proti Stanovisku KPÚ Bratislava zo dňa 03.04.2014, sp.zn. KPÚBA-2013/20730-2/83737/MAC k
podnetu na zmenu územného plánu zóny Y. - odpoveď“ a stanovisko Krajského pamiatkového úradu
Bratislava
č.: KPÚBA-2013/20730-2/83737/MAC zo dňa 03.04.2014 označené ako: „Podnet na zmenu územného
plánu zóny Y. - stanovisko“ .

V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré poukázal už súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese
súdneho prieskumu nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a
postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je
posudzovať, či postup žalovaného správneho orgánu a výsledok tohto postupu sú spôsobilé súdnemu
prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej správne súdnictvo a následne
posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre
vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

Povinnosťou správneho súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej je v súlade s § 246c ods.
1 O.s.p. v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. dať odpoveď na zásadné otázky týkajúce sa predmetu súdneho
prieskumu nastolené žalobcom v žalobe.

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutého
listu žalovaného a stanoviska vydané Krajským pamiatkovým úradom Bratislava náležite nepostupoval



v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku citovaných vyššie, keďže v procese súdneho prieskumu napadnutých dokumentov sa
náležite nevyporiadal predovšetkým s otázkou, či tieto dokumenty sú spôsobilým predmetom súdneho
prieskumu pri správnej aplikácií právnej úpravy zákona č. 50/1976 Zb. sledujúc účel a cieľ stavebného
zákona v územnom konaní.

Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako
aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.

Ústava Slovenskej republiky vo svojom siedmom oddiele zaručuje každému právo na súdnu a inú právnu
ochranu na nestrannom a nezávislom súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky. V zmysle čl.
46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanovuje zákon. Všeobecná
právomoc správneho súdnictva vyplývajúca z čl. 142 ods. 1 ústavy zaručuje právo na právnu ochranu
dotknutých osôb preskúmať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle
čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak
na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu
subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom.
Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana
práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne
súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo
právnickú osobu ochranu nielen individuálnych aj skupinových práv pred činnosťou orgánov verejnej
správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z
najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi
orgánmi.

Predmetom správneho súdnictva je súdne preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov
štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších
právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveril rozhodovanie o právach v oblasti verejnej
správy, teda za predmet správneho súdnictva možno označiť ochranu subjektívnych práv fyzických
alebo právnických osôb pred neprimeranou, či svojvoľnou činnosťou orgánov verejnej správy v súlade
s citovaným ustanovením § 244 ods. 3 O.s.p.. Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho
súdnictva sú rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy, ktoré zákonodarca definuje v právnej
úprave § 244 ods. 2 O.s.p.. Rozhodnutia a postupy orgánov štátnej správy a územnej samosprávy
podliehajú správnemu prieskumu zásadne bez ďalších vymedzení. Tieto správne orgány sú základom
verejnej správy, a preto na to, aby ich rozhodnutia a postupy boli preskúmateľné v správnom súdnictve
zákon nevyžaduje splnenie ďalších kritérií, nie je pritom rozhodujúce ako sú tieto akty terminologických
označené. V zmysle odporúčania Rady Európy Rec (89) 8, ktoré upravuje dočasnú súdnu ochranu
poskytovanú v správnych záležitostiach, termín správny akt znamená v súlade s rezolúciou (77) 31 o
ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom správnych orgánov každé jednotlivé opatrenie alebo
rozhodnutie prijaté pri výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv a slobôd alebo
záujmov osôb. Musí teda ísť s o individuálny správny akt vo vzťahu k subjektom práva, ktorým sa
ukladajú práva, povinnosti, prípadne sa zasahuje do slobôd alebo záujmov týchto subjektov. Podľa
platnej právnej úpravy rozhodnutiami správnych orgánov preskúmateľnými v správnom súdnictve sa
rozumejú individuálne správne akty, ktoré zakladajú menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti



fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté.

K otázke spôsobilosti predmetu súdneho prieskumu v správnom súdnictve sa viac krát už vyjadroval
aj Ústavný súd Slovenskej republiky. V danej súvislosti treba poukázať na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 22. januára 2009 I. ÚS 354/08, v ktorom ústavný súd zdôraznil, že v
podmienkach slovenskej teórie správneho práva možno hovoriť o dvoch základných druhov správnych
aktov, a to o normatívnych správnych aktoch a o individuálnych správnych aktoch, obe skupiny
predstavujú formy činnosti verejnej správy s právotvorným účinkom. Vo všeobecnosti tiež platí, že
adresát normatívneho správneho aktu fyzická alebo právnická osoba nemá možnosť proti nemu brojiť zo
svojej individuálnoprávnej pozície. Právna ochrana v tejto podobe sa proti normatívnym správnym aktom
v Slovenskej republike realizuje len prostredníctvom prokuratúry, ktorá však nemá v rukách decíznu
právomoc - čiastočne prostredníctvom všeobecného súdnictva (všeobecne záväzné nariadenia obcí a
samosprávnych krajov - § 250zfa O.s.p.) a prostredníctvom ústavného
súdnictva - čl. 125 ods. 1 písm. b/ až d/ ústavy. V žiadnom z prípadov súdneho prieskumu normatívnych
správnych aktov však nedisponuje kvalifikovaným návrhovým oprávnením subjekt, ktorého právna
pozícia je normatívnym správnym aktom dotknutá. Pritom adresát individuálneho správneho aktu môže
proti nemu brojiť podávaním riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, môže žiadať o jeho
preskúmanie prostredníctvom správneho súdnictva a v určitých prípadoch môže proti nemu namietať aj
sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú,
menia, rušia oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb, alebo ktorým môžu byť priamo
dotknuté práva a povinnosti právnických a fyzických osôb. Podľa názoru nálezov Ústavného súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky môžu byť predmetom
preskúmania súdom i rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak
sa dotýkajú, alebo ak sa môžu priamo dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických
alebo právnických osôb. Súdnemu preskúmaniu rozhodnutia teda nebráni, ak správny orgán použije
formu, ktorá neobsahuje všetky inak zákonom predpísané náležitosti správneho rozhodnutia podľa
všeobecných alebo osobitných predpisov upravujúcich administratívny proces, prípadne použije formu
obyčajného listu, prípisu alebo obdobného spôsobu informovania o svojom rozhodnutí o právach alebo
povinnostiach právnickej alebo fyzickej osoby. Prieskumu v správnom súdnictve takto podliehajú aj
záväzné stanoviská vydané dotknutými orgánmi uplatňujúcim ich záujmy chránené osobitnými predpismi
v zmysle § 140b stavebného zákona. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy
s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty
správnych orgánov uvedené v § 3 ods. 6 správneho poriadku, aj keď sa na proces vydávania týchto
aktov výslovne nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, avšak spadá do časti upravujúcej
základné pravidlá obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez ohľadu na limitujúce
zákonné ustanovenia v zmysle mnohých odporúčaní prijatých Výborom ministrov na pôde Rady Európy,
ktoré však musia vždy významným spôsobom zasiahnuť do subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej
osoby. Ak nejde o rozhodnutie, ale len o úkon správneho orgánu, ktorého obsah nemá autoritatívny
vzťah k žiadnej osobe, taký úkon súdnemu prieskumu nepodlieha. Základným rozlišovacím znakom
takého úkonu je to, že správny orgán nevystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, ale v pozícii
oznamovateľa a podobne. Klasifikácia takýchto úkonov je vecou konkrétnej súdnej praxe a vzhľadom
na mnohostrannosť a variabilitu býva niekedy problematické bližšie vymedziť znaky úkonov a postupov,
ktoré im predchádzajú.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov
uvedených v odvolaní žalovaného dospel k záveru, že krajský súd v procese súdneho prieskumu v
predmetnej veci náležite nepostupoval v intenciách vyššie uvedených.

Podľa § 10 ods. 1, ods. 2, zákona č. 49/2002 Z. z. v znení účinnom k 30.06.2014 Pamiatkový úrad
vykonáva v druhom stupni štátnu správu na úseku ochrany pamiatkového fondu vo veciach, o ktorých
v prvom stupni rozhodujú krajské pamiatkové úrady.

Pamiatkový úrad a) riadi a kontroluje výkon štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu
uskutočňovaný krajskými pamiatkovými úradmi, b) rieši a koordinuje odborné a výskumné úlohy a
rozpracúva teóriu a metodológiu ochrany pamiatkového fondu, c) zisťuje stav pamiatkového fondu a



podmienky jeho ochrany, d) rozhoduje v prvom stupni v správnom konaní 9) vo veciach zverených
mu týmto zákonom na úseku ochrany pamiatkového fondu, e) preskúmava záväzné stanoviská
krajských pamiatkových úradov, f) rozhoduje o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských pamiatkových
úradov a preskúmava ich rozhodnutia mimo odvolacieho konania, g) plní funkciu správcu príslušnej
časti štátneho informačného systému, h) vedie archív 10) v oblasti ochrany pamiatkového fondu,
i) zabezpečuje rozvoj teórie a metodológie reštaurovania, buduje študijné, vývojové a analyticko-
technologické pracovisko a laboratóriá, j) zabezpečuje pamiatkové výskumy a reštaurátorské práce,
k) vykonáva a koordinuje dokumentačnú, vzdelávaciu, výchovnú, edičnú a propagačnú činnosť, l)
poskytuje odbornú a metodickú pomoc krajským pamiatkovým úradom, m) spolupracuje s občianskymi
združeniami a nadáciami zriadenými na záchranu, využívanie a prezentáciu pamiatkového fondu, n)
podieľa sa na medzinárodných projektoch ochrany a obnovy kultúrnych pamiatok a pamiatkových území
a spolupracuje s medzinárodnými organizáciami a partnerskými inštitúciami v zahraničí.

Podľa § 11 ods. 1, ods. 2 písm. e/ zákona č. 49/2002 Z. z. v znení účinnom k 30.06.2014
krajský pamiatkový úrad je v prvom stupni vecne príslušným správnym orgánom, ktorý rozhoduje o
právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb na úseku ochrany pamiatkového fondu,
archeologických nálezov a archeologických nálezísk, ak tento zákon neustanovuje inak.

Krajský pamiatkový úrad rozhoduje podľa § 24, 31 až 33, 37, 39, 42 a 43, vydáva záväzné stanoviská
podľa § 30 a 32 a stanoviská podľa § 29 tohto zákona.

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z.z. účinného k 30.06.2014 orgán oprávnený schváliť
územnoplánovaciu dokumentáciu územia, (§ 22 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov), v
ktorom sa nachádza pamiatková rezervácia, pamiatková zóna, nehnuteľná kultúrna pamiatka, ochranné
pásmo, archeologický nález alebo archeologické nálezisko evidované podľa § 41, si pred jej schválením
vyžiada stanovisko miestne príslušného krajského pamiatkového úradu.

Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdzujú, že žalobou napadnutým listom
vydaným Krajským pamiatkovým úradom Bratislava dňa 03.04.2014 č. KPUBA-2013/20730-2/83737/
MAC, označeným ako vec: Podnet na zmenu územného plánu zóny Y. - stanovisko, Krajský pamiatkový
úrad Bratislava podľa § 29 ods. 4 pamiatkového zákona podáva stanovisko Magistrátu hl. mesta
SR Bratislava, na základe jeho žiadosti, súčasťou ktorej bol predložený podnet spoločnosti Mamut,
s.r.o. - žalobcu na zmenu Územného plánu zóny Y. v mestskom bloku XX/X, na H. parc. č. 8736/1.
Žalovaný - Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, listom zo dňa 02.06.2014, č. PÚ-2014/10121-5/34158,
označeným ako vec: Pripomienky a námietky spoločnosti Mamut, s.r.o., proti stanovisku KPÚ Bratislava
zo dňa 03.04.2014 č. KPUBA-2013/20730-2/83737/MAC k podnetu na zmenu územného plánu zóny
Y., odpovedalo žalobcovi na jeho pripomienky a námietky podané proti uvedenému stanovisku KPÚ
Bratislava zo dňa 03.04.2014, podané dňa 16.05.2014. Skutkové zistenia teda potvrdzujú, že KPÚ
Bratislava predmetné stanovisko z 03.04.2014 podalo Magistrátu hl. mesta SR Bratislava na základe ním
podanej žiadosti v procese posudzovania podnetu žalobcu na zmenu územného plánu. KPÚ Bratislava
stanovisko z 03.04.2014 vypracoval a Magistrátu hl. mesta SR Bratislava predložil v zmysle § 29 ods.
4 pamiatkového zákona.

V zákonnej úprave ustanovenej v právnej norme § 11 pamiatkového zákona upravujúcej právomoc
krajského pamiatkového úradu zákonodarca zveruje do právomoci krajského pamiatkového úradu v
prvom stupni rozhodovať o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb na úseku
ochrany pamiatkového fondu, archeologických nálezov a archeologických nálezísk, ak tento zákon
neustanovuje inak (ods. 1) a okrem iných činností ustanovených v ods. 2, označenej právnej normy,
vydávať záväzné stanoviská podľa § 30 a 32 a stanoviská podľa § 29 tohto zákona. Pokiaľ teda KPÚ
Bratislava predmetné stanovisko z 03.04.2014 podal Magistrátu hl. mesta SR Bratislava na základe
ním podanej žiadosti v procese posudzovania podnetu na zmenu územného plánu podľa § 29 ods. 4
pamiatkového zákona, uvedené stanovisko nemožno považovať za záväzné stanovisko úradu, keďže
krajský pamiatkový úrad záväzné stanoviská vydáva v zmysle § 30 a § 32 pamiatkového zákona.

Vychádzajúc zo skutkových zistení a uvedenej zákonnej úpravy odvolací súd dospel k záveru, že krajský
súd si doposiaľ neujasnil predmet súdneho prieskumu, keď náležite neposudzoval, či list žalovaného
z 02.06.2014 a stanovisko KPÚ Bratislava z 03.04.2014, napadnuté žalobou žalobcu, spĺňajú zákonné
podmienky predmetu súdneho prieskumu v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., teda či boli spôsobilé zasiahnuť



do subjektívnych práv žalobcu, ochrany ktorých sa žalobou v danej veci domáhal, a následne s akým
účinkom a následkom napadnuté listy žalovaného a KPÚ Bratislava zasiahli do jeho subjektívnych práv.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
aj právo na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré je v súlade s právnou úpravou ustanovenou v
právnej norme § 157 ods. 2 O.s.p..

Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. O.s.p.

Problematike týkajúcej sa povinnosti náležite zdôvodniť rozhodnutie venoval značnú pozornosť vo svojej
judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky - napr. v nálezoch sp.zn. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III.
ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/2010. Ústavný súd konštatoval, že
nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov (týka sa aj rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy)
sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov,
predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je povinnosť
súdov ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou. Z
odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia rozhodnutia teda musí
vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej. Taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP je zrejmé, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. V
zmysle judikatúry Súdneho dvora ako aj ústavného súdu sa pritom nevyžaduje, aby sa na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Vzhľadom k uvedenému sa odvolaciemu súdu javí odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa v danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené, a tým aj
nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu a zo skutkových
zistení danej veci odvolací súd mal preukázané, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa jasným a zrozumiteľným spôsobom nevyplýva, v akom rozsahu preskúmal žalobou napadnutý
list žalovaného správneho orgánu a stanovisko KPÚ Bratislava a postup im predchádzajúci a taktiež
nevyplýva právna úvaha súdu, na základe ktorej prvostupňový súd prijal svoj záver o nezákonnosti
napadnutého listu a stanoviska, keď v odôvodnení rozsudku citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 10
ods. 1, 2, písm. e/ a § 29 ods. 4 pamiatkového zákona a v §§ 22 a nasl. stavebného zákona v podstate len
konštatuje, že sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho žalobe. Súd prvého stupňa teda
náležite nepostupoval v intenciách zákonnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku a ani v intenciách
ustálenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Skutočnosť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa žiadnym spôsobom nevyplýva jeho právna úvaha, na základe ktorej dospel k záveru
o nezákonnosti listu žalovaného v spojení so stanoviskom správneho orgánu prvého stupňa, má za
následok nepreskúmateľnosť prvostupňového rozsudku pre nedostatok dôvodov.

Pokiaľ súd prvého stupňa napadnutý list žalovaného a stanovisko KPÚ Bratislava posúdil ako
rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzickej alebo právnickej
osoby, alebo ktorými môžu byť ich práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté v
zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., tento jeho záver je v rozpore s právnou úpravou územného konania v zmysle
§§ 22 a nasl. stavebného zákona, z ktorej prvostupňový súd vychádzal v procese súdneho prieskumu



v posudzovanej veci a ktorú v napadnutom rozhodnutí cituje, majúce za následok nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa pre jeho nezrozumiteľnosť.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd v preskúmavanej veci nemohol posúdiť dôvodnosť odvolacích
námietok žalovaného uvedených v odvolaní proti rozsudku krajského súdu v merite veci.

Najvyšší súd v danej súvislosti súčasne poukazuje na to, že napriek apelačnému opravnému systému,
ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike v zmysle príslušnej právnej úpravy v zásade
uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd
ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je
preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu
prvého stupňa vrátane odôvodňovania rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p. a
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a v spojení s § 492 ods. 2 S.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu opätovne dôsledne preskúmať postupom
podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zákonnosť žalobou
napadnutého listu žalovaného správneho orgánu v spojení so stanoviskom správneho orgánu prvého
stupňa, v medziach podanej žaloby posúdiť charakter žalobou napadnutých dokumentov správnych
orgánov oboch stupňov a ich zásah do subjektívnych práv a povinností žalobcu, a vo veci opätovne
rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. V novom rozhodnutí vo veci samej
rozhodne krajský súd o náhrade trov konania a súčasne i o náhrade trov tohto odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.). Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom
konaní bude prihliadnuť aj na zmeny procesných noriem od 1. júla 2016 v súvislosti s nadobudnutím
účinnosti Správneho súdneho poriadku.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.