Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/18/2014 z 28. 6. 2016 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 2016, sp. zn. 3Sž/18/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:9014010121.1 Najvyšší súd | 3Sž/18/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:9014010121.1 | 2016-06-28 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., § 1 ods. 5 zákona č. 589/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/17b12b89-78c7-4bbe-91ee-f37376d7dd76 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9014010121.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sž/18/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010121
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:9014010121.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a zo
sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci navrhovateľky: MAC TV, s.r.o., so
sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 01 Bratislava, IČO: 36 731 544, zastúpenej
Mgr. Petrom Ďurčekom, advokátom, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej
republiky, so sídlom Dobrovičova 8, 810 00 Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky
proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/051/2014 z 9. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/051/2014 zo dňa 9. septembra 2014
p o t v r d z u j e.

Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na bankový účet, podľa
priloženého platobného predpisu v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozhodnutím č. RP/051/2014 z 9. septembra 2014 odporkyňa (ďalej aj „Rada“) rozhodla
podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000
Z.z.“) o tom, že navrhovateľka ako účastníčka správneho konania č. 413/SKO/2014 porušila povinnosť
ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že dňa 19. februára 2014 v čase cca o 12.33 hod.
odvysielal na televíznej programovej službe WAU program Plastický chirurg z Beverly Hills, ktorý označil
ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace
kritériá „zobrazenie erotických pomôcok a erotických scén, ktoré sú vyrobené výlučne na prezentáciu
erotiky a erotických tém“ a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného systému označovania (ďalej len
„JSO“) podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník
konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne
uplatnil JSO. Za uvedené bola navrhovateľke podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000
Z.z. uložená sankcia - pokuta určená podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške
5.000,- €.

V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa uviedla, že podkladmi pre toto rozhodnutie sú záznam vysielania
programu Plastický chirurg z Beverly Hills odvysielaného na programovej službe WAU dňa 19. februára
2014 v čase cca o 12:33 hod a prepis/popis skutkového stavu, ktorý tvorí prílohu oznámenia o



začatí konania. V prvom rade sa odporkyňa zaoberala kolíziou ústavou zaručených práv a právom
chránených záujmov a to slobodou prejavu a právom vyhľadávať a šíriť informácie (článok 26 Ústavy
Slovenskej republiky) do iných ústavou garantovaných práv. V tejto súvislosti poukázala na doterajšiu
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému
základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných
zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej
rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a
slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde
k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL.
ÚS 7/96). Pri posúdení kolízie dvoch základných práv je uznávanou teóriou, s ktorou sa vo svojich
nálezoch stotožnil aj ÚS SR (napr. II. ÚS 152/2008, II. ÚS 326/2009, IV. ÚS 340/09, IV. ÚS 107/2010, IV.
ÚS 302/2010, IV. ÚS 472/2012), teória proporcionality (nazývaná aj trojstupňový test proporcionality).
Sloboda prejavu je garantovaná len do tej miery, pokiaľ v neprimeranom rozsahu nezasahuje do
základných práv a slobôd a právom chránených záujmov iných, prípadne do iných záujmov chránených
právnym poriadkom krajiny. V takých prípadoch je nutné hovoriť o jej obmedzení a výnimkách, kedy je
potrebné zasiahnuť do slobody prejavu.

Z ustanovenia čl. 26 ods. 4 Ústavy SR vyplýva, že slobodu prejavu je možné obmedziť na základe
kumulatívneho splnenia troch podmienok: a) obmedzenie musí vyplývať zo zákona (požiadavka
legality), byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (požiadavka proporcionality) a sledovať legitímny
cieľ (požiadavka legitimity), ktorý vyplýva z ustanovenia čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Požiadavka zaviesť a uplatňovať JSO ustanovený osobitným predpisom, zakotvená v ustanoveniach
zákona č. 308/2000 Z. z. vychádza z potreby ochrany maloletého diváka pred obsahom, ktorý by mohol
mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin, a teda vychádza z potreby ochrany záujmu chráneného
Ústavou SR - mravnosti, ktorá môže byť ohrozená obsahom vysielaného či sprístupňovaného obsahu.
Táto požiadavka je jednoznačne zakotvená v právnom poriadku Slovenskej republiky. Právo na slobodu
prejavu je teda celkom zrejme obmedzené osobitnou ochranou nedospelých osôb, a to na základe
zákona, konkrétne ustanoveniami § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Podmienka legality a legitimity
obmedzenia slobody prejavu je teda nepochybne naplnená. Proporcionalitu obmedzenia slobody
prejavu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých
povinností všeobecne záväzným právnym predpisom, v tomto prípade zakotvením ustanovenia § 20
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Keďže zákonodarca využil ústavné splnomocnenie (čl. 26 ods. 4 Ústavy
SR) na zakotvenie tohto obmedzenia formou zákona, je potrebné považovať tento princíp za zachovaný.
Rade neprináleží zachovanie proporcionality v tejto rovine skúmať. Druhou rovinou proporcionality je
obmedzenie slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení, v konkrétnom prípade.
Aplikácia ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. obmedzujúceho slobodu prejavu je
teda v každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia, či existujúci skutkový stav možno pod toto
ustanovenie subsumovať. V tomto konkrétnom prípade by mala byť sloboda prejavu obmedzená v
dôsledku vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie povinnosti vysielateľa (zaviesť
a uplatňovať JSO) zakotvenej v ustanovení § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. sledujúc legitímny cieľ-
ochranu mravnosti.

Vysielateľ je povinný podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. na ochranu maloletých zaviesť
a uplatňovať JSO ustanovený vyhláškou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z.z.,
ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových
záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej
služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej len „vyhláška“). S prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO je
Rada povinná posudzovať obsah programu v súvislosti s prítomnosťou hodnotiacich kritérií nevhodnosti
alebo neprístupnosti v posudzovanom programe aj z hľadiska ich kontextuálneho výskytu, spôsobu
a formy spracovania alebo zobrazenia jednotlivých hodnotiacich kritérií vzhľadom na charakter a druh
programu, umeleckého a morálneho posolstva programu a tiež z hľadiska intenzity a frekvencie výskytu
hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele. Na základe uvedeného posúdenia tak
Rada dospeje k záveru o vekovej vhodnosti, resp. nevhodnosti programu pre určitú skupinu maloletých.
Program obsahujúci hodnotiace kritérium „zobrazenie erotických pomôcok alebo erotických scén, ktoré
sú vyrobené výlučne na prezentáciu erotiky a erotických tém“ tak môže byť v súlade s § 1 ods. 5 JSO
vhodný aj pre maloletých divákov mladších ako 18 rokov.



Ďalej odporkyňa uviedla, že problematikou zobrazenia erotických pomôcok sa zaoberal Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Sž/18/2013, v ktorom konštatoval, že naplnenie
kritéria podľa § 1 ods. 1 písm. e) JSO vo vzťahu k zobrazeniu erotických pomôcok nie je potrebné,
aby sa jednalo o zobrazenie erotických pomôcok s cieľom prezentovať erotické témy a erotiku, ale je
postačujúce, ak k zobrazeniu erotických pomôcok vo vysielaní dôjde. Ďalej z uvedeného rozhodnutia
vyplýva, citujem: „Podľa stanovených kritérií stačí, ak vysielateľ v prípade zobrazenia erotických
pomôcok vo vysielaní tieto zobrazí ako také. Rozšírená zákonná definícia sa vzťahuje na erotické scény,
ktoré musia byť vyrobené výlučne na prezentáciu erotiky a erotických tém, a teda nie na prezentáciu
erotických pomôcok, čo vyplýva z gramatického výkladu predmetného ustanovenia.“

Pre naplnenie kritéria podľa § 1 ods. 1 písm. e) JSO vo vzťahu k zobrazeniu erotických pomôcok stačí,
aby boli tieto erotické pomôcky v programe zobrazené. Pri posudzovaní prítomnosti kritéria zobrazenie
erotických scén, vymedzil zákonodarca v súvislosti so zobrazením tohto obsahu podmienky, za ktorých
dôjde k naplneniu tohto kritéria presnejšie, a to uvedením, že sa musí jednať o zobrazenie erotických
scén, ktoré sú vyrobené výlučne na prezentáciu erotiky a erotických tém.
Odporkyňa ďalej špecifikovala scény, ktoré obsahoval posudzovaný program a z ktorých vyplýva, že v
príspevku, ktorý bol odvysielaný bola zobrazená erotická pomôcka, a to umelý penis („dildo“). Odporkyňa
ďalej posúdila naplnenie účelu, na ktorý boli ňou uvedené scény vyrobené. Program Plastický chirurg
z Beverly Hills je tzv. reality show o živote plastických chirurgov na bohatom predmestí Beverly Hills v
Los Angeles. V každej časti vystupujú traja adepti na plastické vylepšenia. Divákovi sa poodhalí krátky
osobný príbeh každého jedného účastníka. Dozvedá sa, prečo mieni podstúpiť chirurgický zákrok, aké
sú bezprostredné reakcie blízkeho okolia na jeho rozhodnutie, má možnosť sledovať reálne zábery
priamo z operačných sál a samozrejme na záver ho čaká samotný výsledok chirurgickej „premeny“.
Tie vykonávajú uznávaní plastickí chirurgovia (je to stabilný tím), ktorí sú plnohodnotnou súčasťou deja
programu a rovnako ako „pacienti“ i oni púšťajú kamery aj do svojho súkromia. V časti z 19. februára
2014 sa skrášľujúcim chirurgickým zákrokom podrobili tri adeptky, ktoré navštívili dvoch plastických
chirurgov a to Dr. R. M. a Dr. J. S.. Prvou bola R., 22- ročná kaderníčka, ktorá sa rozhodla pre zväčšenie
svojho poprsia, druhou bola J., 65-ročná, povolaním interiérová dizajnérka, ktorá podstúpila facelift
tváre a treťou adeptkou bola Y., ktorá má 21 rokov a chce vylepšiť svoje, už raz zväčšené poprsie.
Práve vo vzťahu k tretej účinkujúcej Y., boli v programe prítomné posudzované nevhodné obsahy.
Keďže Y. pracuje v pornopriemysle a živí sa tancom a natáčaním filmov pre dospelých, sú divákom
sprostredkované krátke sekvencie (3 až 7 sekúnd) z jej tanečného vystúpenia pre dospelých, obsahom
ktorých bol jej tanec okolo tyče v spodnom prádle. Rovnako pri interview Y. je v zábere zobrazená
obrazovka počítača s jej pornostránkou. Podľa odporkyne hoci sa nepochybne jedná o scény erotického
charakteru, vzhľadom na ich zobrazenie v minimálnom časovom rozsahu s ohľadom na sledovaný
účel, t.j. priblíženie profesie Y., nemožno dospieť k záveru, že uvedené scény boli vyrobené výlučne
na prezentáciu erotiky a erotických tém. Konštatovanie absencie účelu vyhotovenia erotických scén
podľa § 1 ods. 1 písm. e) JSO podporuje najmä krátkosť a porovnateľnosť časového rozsahu programu
venovanému nevhodným obsahom s časovým úsekom venovaným ostatným adeptkám na plastické
operácie s menej kontroverzne vnímanou profesiou z pohľadu verejnosti. K rovnakému záveru však
Rada nemôže dospieť v prípade záberov Y. sediacej na posteli v spodnom prádle, ktorá si pri slovách
„Chcete vidieť, ako ďaleko ma nechajú zájsť? Áno?“ pomaly rozopínala podprsenku. Vzhľadom na
celkový spôsob spracovania uvedenej scény je Rada toho názoru, že scéna nenadobúda výpovednú
hodnotu smerom k profesii Y., ale práve smerom k priamemu erotickému pôsobeniu na diváka.
Posudzované scény v danom kontexte zobrazujú javy z intímnej sféry jednotlivca, a to výlučne za účelom
prezentácie erotiky.

Scény, ktoré špecifikovala odporkyňa vo svojom rozhodnutí podľa odporkyne nadobudli značne erotický
charakter, avšak ich intenzita a teda charakter nevhodných scén (z pohľadu ich vekovej vhodnosti
pre maloletých), nebola natoľko vysoká, aby odôvodňovala označenie programu ako nevhodného a
neprípustného pre maloletých do 18 rokov.

S ohľadom na nevhodné scény a vzhľadom k celkovej dĺžke programu (cca 43 minút a 41 s.) odporkyňa
konštatovala, že frekvencia výskytu nevhodných obsahov v danom programe nebola natoľko vysoká,
aby odôvodňovala označenie programu ako nevhodného a neprípustného pre maloletých do 18 rokov
(3 scény v trvaní 4s, 7s a 10 s x 43 minút a 41 s.). Vo vzťahu k „zobrazeniu erotických pomôcok alebo
erotických scén, ktorej sú vyrobené výlučne na prezentáciu erotiky a erotických tém“ považuje Rada
označenie programu ako nevhodného pre maloletých do 15 rokov, najmä s prihliadnutím na ich značne



erotický charakter, spôsob ich spracovania, ktorým bol na ne kladený neprimeraný dôraz, ako aj absenciu
morálneho posolstva, či výraznejšej umeleckej hodnoty za plne odôvodnenú.

Navrhovateľka tým, že program Plastický chirurg z Beverly Hills bol odvysielaný dňa 19. februára 2014
v čase cca o 12.33 hod. na televíznej programovej službe WAU označil ako nevhodný pre maloletých
divákov do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO, čím porušil § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. V
dôsledku uvedeného odporkyňa konštatovala, že je na naplnenie legitímneho cieľa ochrany mravnosti
nevyhnutné obmedzenie slobody prejavu účastníka konania v podobe vyvodenia administratívnoprávnej
zodpovednosti za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.

Odporkyňa sa zaoberala aj objektívnou zodpovednosťou za správny delikt. Tomu, že sa v tomto
prípade nielenže nedokazuje zavinenie, ale ani sa nerozlišuje medzi zavinením úmyselným alebo
nedbanlivostným, svedčí aj skutočnosť, že ani zákon č. 308/2000 Z.z. ani Správny poriadok neobsahuje
tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt. Okolnosti, za ktorých
došlo k porušeniu zákona, môžu byť zohľadnené pri ukladaní druhu sankcie, ale nie sú dôvodom na
zastavenie správneho konania.

Odporkyňa poukázala na ustanovenia § 64 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. účinného do
31. decembra 2013 a na sankcie, ktoré boli navrhovateľke uložené vo veci porušenia § 20 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z.z. Z § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, že Rada pri opakovanom
porušení povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. uloží pokutu. Ide o kogentné
ustanovenie zákona, ktoré nepripúšťa voľnosť uváženia pri rozhodovaní o druhu sankcie za porušenie
tejto povinnosti. Pri určovaní výšky pokuty za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č.
308/2000 Z.z. vzala odporkyňa do úvahy závažnosť správneho deliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah
vysielania, trvanie a následky porušenia povinnosti.

Ďalšie kritérium pre určenie výšky pokuty v zmysle § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorým je pôsob
porušenia povinnosti účastníkom konania, je predmetom výroku rozhodnutia, ako aj jeho samotného
odôvodnenia. Zo skutkového stavu, ako aj z informácií, ktorými disponuje Rada, jednoznačne a
preukázateľne nevyplýva, že pri naplnení skutkovej podstaty uvedených správnych deliktov došlo k
získaniu bezdôvodného obohatenia, a teda uvedená skutočnosť v konečnom dôsledku nemala vplyv na
určenie výšky pokuty.

Odporkyňa záverom uviedla, že pri určovaní výšky pokuty nemohla prihliadnuť na sankciu uloženú
samoregulačným orgánom, nakoľko samoregulačný orgán pôsobiaci pre túto oblasť neexistuje.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti a zákonom stanovený rozsah pre uloženie sankcie, z
ktorého odporkyňa vychádzala (od 663,- € do 66 387,- €) je sankcia vo výške 5.000,- €, čiže v dolnej
hranici zákonom stanoveného rozsahu, plne odôvodnená a zodpovedá závažnosti prejednávanej veci.

II.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporkyne podala včas opravný prostriedok navrhovateľka z dôvodu,
že napadnuté rozhodnutie odporkyne vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a navrhoval, aby súd napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie. Zároveň si navrhovateľka vyčíslila trovy odvolacieho
konania vo výške 840, 90 €.

V odôvodnení odvolania navrhovateľka uviedla, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané bez toho,
aby jeho vydaniu predchádzalo upozornenie odporkyne na opakované porušenie povinnosti v zmysle
ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000Z.z. Odporkyňa pri skúmaní podmienok pre uloženie sankcie
uviedla, že sankcia - pokuta, je prípustná, nakoľko vysielateľ sa porušenia ustanovenia § 20 ods. 3
(§ 20 ods. 4 v znení účinnom k 31. decembru 2013) dopustil už v minulosti a za tieto porušenia
bol sankcionovaný. Ako dôvody uviedla odkaz na jednotlivé konania, v ktorých navrhovateľku údajne
upozornila (sankcionovala) za porušenie povinností. Rada na str. 12 a 13 uviedla viaceré rozhodnutia,
ktoré sa síce týkali porušenia povinnosti podľa stanovenia § 20 ods. 4, avšak spôsobom, ktorý nebol
identický, dokonca ani primerane podobný s predmetnou vecou. Navrhovateľka ďalej uviedla, že ani
v jednom zo všetkých odporkyňou uvedených konaní, ktoré predchádzali rozhodnutiam, odporkyňa



ako spôsob porušenia povinnosti neidentifikovala, také konania, na základe ktorého navrhovateľka
odvysielala program s hodnotiacim kritériom podľa ustanovenia § 1 ods. 1 písm. e) vyhlášky a dopustila
by sa porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 3 tým, že vo vysielaní zobrazil ,,erotickú pomôcku“.
Napadnutému rozhodnutiu nepredchádzalo žiadne upozornenie, ktoré by bolo dostatočne obsahovo
špecifické natoľko, aby upozornilo navrhovateľku na opakované porušovanie ustanovenia § 20 ods.3
spôsob zobrazovania erotických pomôcok v televíznom vysielaní a označením takýchto programov
nevhodným symbolom jednotného systému označovania programov.

Podľa navrhovateľky na základe uvedenej skutočnosti nie je možné preto predmetné konania považovať
za totožné v zmysle ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. za opakované porušenie identickej
povinnosti, čím neexistuje právo odporkyne uložiť sankciu - pokutu za porušenie predmetnej povinnosti,
nakoľko jej nepredchádzalo upozornenie odporkyne, čím odporkyňa vec nesprávne právne posúdila
a napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo trpí takou vadou, ktorá má vplyv na
jeho zákonnosť.

Ďalej navrhovateľka dôvodila, že podmienka upozornenia na opakované porušenie povinnosti má
zásadný význam pre navrhovateľku a musí predstavovať efektívny prostriedok, ktorého účelom nie
je represia, ale prevencia. Ak by upozornenie na porušenie povinnosti plnilo svoj preventívny účel,
navrhovateľke musí byť poskytnutý dostatočný priestor na nápravu. Odporkyňa sa v predmetnom
prípade snaží presvedčiť účastníka konania a aj súd, že materiálna podmienka pre uloženie sankcie
bola splnená, nakoľko v čase vydania napadnutého rozhodnutia existovali právoplatné rozhodnutia o
porušení povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. Takýto záver je podľa odporkyne ústavne
neudržateľný, nakoľko popiera právo navrhovateľky na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti
predložila navrhovateľka spolu s odvolaním uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky z 3. apríla 2012, sp. zn.: 6 As/26/2010- 101, ktorým súd zjednotil otázku potreby
existencie špecifického upozornenia na porušenie povinnosti predtým, ako správny orgán pristúpi
k sankcionovaniu vysielateľa prostredníctvom pokút. Predmetné rozhodnutie je podľa navrhovateľky
primerane aplikovateľné na prejednávanú vec a napadnuté rozhodnutie, nakoľko sa týka totožnej
povinnosti odporkyne.

Ďalej vo svojom odvolaní navrhovateľka uviedla, že len dostatočne špecifické a obsahovo takmer totožné
vymedzenie porušenia povinnosti môže byť spôsobilým rozhodnutím odporkyne tvoriacim kvalifikované
upozornenie na opakované porušenie zákona v predmetnej veci. V predmetnej veci odporkyňa nevydala
rozhodnutie, v ktorom by bolo vymedzenie konania odporkyne totožné s vymedzením porušenia
povinnosti v napadnutom rozhodnutí. Tým pádom odporkyňa nikdy navrhovateľku neupozornila
na opakované porušenie povinnosti, a preto napadnutým rozhodnutím uložila pokutu nezákonne.
Navrhovateľka zdôraznila, že zákonne by odporkyňa uložila pokutu len v prípade, ak by pred vydaním
napadnutého rozhodnutia vydala najmenej dve rozhodnutia o upozornení na porušenie zákona, v ktorých
by konanie navrhovateľky vymedzila obsahovo totožne ako v napadnutom rozhodnutí, tzn. najmenej v
rozsahu konania navrhovateľky, ktorá do vysielania uviedla erotické pomôcky.

Ustanovenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. zaväzuje navrhovateľku všeobecnou povinnosťou
zaviesť a uplatňovať JSO programov podľa vyhlášky, ktorá však identifikuje jednotlivé hodnotiace
kritériá, ktoré je pri klasifikácii programov potrebné zohľadniť a k porušeniu povinnosti tak môže dôjsť
rôznym konaním. Obyčajné upozornenie na porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000
Z.z. bez toho, aby odporkyňa prihliadala na konanie navrhovateľky v každom konkrétnom prípade,
nemôže byť spôsobilým upozornením na hocijaké konanie, ale len také, ktoré je svojim spôsobom v
podstatných črtách totožné. V konkrétnom prípade to znamená, že len také upozornenia Rady, v ktorých
by Rada vymedzila „zobrazenie erotických pomôcok“ ako spôsob porušenia § 20 ods. 3 zákona č.
308/2000 Z.z. môžu byť spôsobilými upozorneniami na porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 64
ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. Akékoľvek iné upozornenia (alebo sankčné rozhodnutia) odporkyne, pri
ktorých spôsob porušenia povinnosti nespočíval v „zobrazení erotických pomôcok“ nie sú spôsobilými
upozorneniami na opakované porušenie povinnosti navrhovateľky a z hľadiska predmetného konania
irelevantné.

Odporkyňa na str. 12 a 13 rozhodnutia vymedzila výlučne sankčné rozhodnutia, čiže žiadne
upozorňujúce, a výlučne také, v ktorých k porušeniu povinnosti podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000



Z.z. došlo iným spôsobom ako „zobrazením erotických pomôcok“, preto je napadnuté rozhodnutie
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

III.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie
navrhovateľky, v zmysle ktorého predchádzajúce upozornenie na porušenie zákona musí byť vydané na
základe obsahovo takmer totožného vymedzenia porušenia povinnosti. Skutková podstata predmetného
správneho deliktu je vymedzená práve § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorý ustanovuje povinnosť,
aby vysielateľ televíznej programovej služby na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti
na ochranu maloletých zaviedol a uplatňoval JSO ustanovený podľa osobitného predpisu. Ako je
uvedené aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, navrhovateľke bola už v minulosti za porušenie tejto
povinnosti uložená sankcia. K spáchaniu rovnakého správneho deliktu došlo odvysielaním programu s
nepríslušným piktogramom vekovej vhodnosti JSO, síce v dôsledku iných hodnotiacich kritérií JSO v
programe, avšak bez ohľadu na mieru odlišnosti akým bola predmetná povinnosť porušená, skutková
podstata zostáva v uvedených prípadoch rovnaká, nakoľko vo všetkých prípadoch navrhovateľka
porušila jednu a tú istú povinnosť, definovanú § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. - na základe
klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať JSO
ustanovený podľa osobitného predpisu. Ďalej odporkyňa poukázala na str. 11 až 14 napadnutého
rozhodnutia, kde náležite zdôvodnila uloženie sankcie a na ďalšie rozhodnutia o uložení sankcií, z
ktorých podľa odporkyne je zrejmé, že v čase spáchania správneho deliktu už bol účastník konania
opakovane právoplatne sankcionovaný za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 (§ 20 ods. 4
v znení účinnom k 31. decembru 2013).

Ďalej odporkyňa zdôraznila, že zo znenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, že podstatným pre
uloženie sankcie za opätovné porušenie rovnakej povinnosti t.j. skutkovej podstaty správneho deliktu,
ktorá je upravená v konkrétnom ustanovení zákona, v tomto prípade § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.
z. odporkyňa ukladá sankciu - pokutu za opätovné porušenie rovnakej povinnosti bez ohľadu na to, či
k tomuto porušeniu dôjde rovnakým spôsobom. Uvedený záver je v súlade s konštantnou judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dôvodu, že požiadavku predchádzajúceho upozornenia
na porušenie povinnosti nemožno chápať tak, že sa má týkať identického skutku, ale tak, že sa
viaže na opakované, či opätovné porušenie právnej povinnosti. V tejto súvislosti odporkyňa uviedla
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/101/2001, sp. zn. 3Sž/22/2013, sp. zn.
4Sž/145/2002, sp. zn. 8Sž/10/2012 a viaceré rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky
zo 14. mája 2008, č. j. 6 As 21/2007-109, z 22. januára 2009 č. j. 6 As 30/2008-97, z 30. mája 2008, č. j.
4 As 35/2007- 120 a z 22. januára 2009 č. j. 6 As 20/2008-83, z ktorých vyplýva záver, že upozornenie
na porušenie zákona sa viaže skôr k porušeniu zákonnej povinnosti než ku konkrétnemu skutku.

K uzneseniu rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý uviedla v odvolaní
navrhovateľka, uviedla, že v oblasti regulácie televízneho a rozhlasového vysielania sú právne úpravy
Slovenskej a Českej republiky príbuzné, nie sú v žiadnom prípade totožné. Už len samotné ustanovenie
upravujúce českú obdobu upozornenia na porušenie zákona § 59 zákona č. 231/2001 Sb. ustanovuje
regulátorovi povinnosť upozorniť vysielateľa na porušenie zákona a stanoviť mu lehotu na nápravu.
Zároveň z nadpisu tohto ustanovenia „Opatrení k nápravě“ ako aj zo znenia odseku 3 „Dojde-li k nápravě
ve stanovené lhůte, Rada sankci neuloží.“ vyplýva, že toto opatrenie v Českom právnom poriadku samo
o sebe nie je ponímané ako sankcia, ale ako opatrenie, ktoré má uloženiu sankcie predchádzať. Toto
opatrenie má teda podstatne odlišný charakter ako upozornenie na porušenie zákona definované v 64
ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., ktoré je v predmetnom ustanovení uvedené totožným spôsobom
ako ostatné sankcie (pokuta, odňatie licencie atď.) Slovenský právny poriadok tiež s upozornením na
porušenie zákona spája aj ďalšie dôsledky napr. v prípade verejnoprávneho vysielateľa môže udelenie
určitého počtu upozornení na porušenie zákona za dané časové obdobie zakladať dôvod na odvolanie
generálneho riaditeľa (§ 18 ods. 4 písm. b) zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízií Slovenska).
Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že inštitúty „Opatrení k nápravě“ a „upozornenie na
porušenie zákona“ nie je v žiadnom prípade možné zamieňať.

Na potrebu vydania podľa navrhovateľky najmenej dvoch rozhodnutí, ktorými by odporkyňa uložila
upozornenie na porušenie zákona, v ktorých by konanie navrhovateľky vymedzila obsahovo totožne
ako v napadnutom rozhodnutí, odporkyňa uviedla, že uvedená požiadavka navrhovateľky je v zjavnom



rozpore s kogentným ustanovením § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. upravujúcim povinnosť
uložiť vysielateľovi sankciu vo forme pokuty v prípade opakovaného porušenia povinnosti aj napriek
písomnému upozorneniu rady (nie dvoch či viacerých upozornení na porušenie zákona).

Záverom odporkyňa uviedla, že pri určovaní druhu sankcie sa pridržiavala predmetného kogentného
ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. a nakoľko sa navrhovateľka napriek písomnému
upozorneniu odporkyne opätovne dopustila porušenia povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č.
308/2000 Z. z., dospela k záveru, že sú splnené podmienky na uloženie sankcie - pokuty, preto navrhla
napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom
podľa § 246 ods. 2 písm. a) v spojení s § 250 l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)
a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. a na pojednávaní dňa 29. júna 2016, po preskúmaní dôvodov
uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov
konania, ako aj po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 413/SKO/2014,
vrátane obrazovo-zvukového záznamu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je
dôvodný, a to z nasledovných dôvodov:

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo začaté
správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 413/SKO/2014 z 13. mája 2014, ktoré
bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 30. mája 2014. V spise je pripojený obrazovo-zvukový
záznam predmetného programu, oznámenie o začatí správneho konania z 13. mája 2014, prepis/opis
skutkového stavu, opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, zápisnica o hlasovaní
Rady z 9. septembra 2014 a rozhodnutie Rady č. RP/051/2014 z 9. septembra 2014.

Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť, či navrhovateľka odvysielaním
týchto programov porušila zákonné ustanovenie špecifikované odporkyňou v rozhodnutí a či i sankcia
bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté
rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú
zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným
postupom.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§
250l ods. 1 O.s.p.). Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia
(§ 250q ods. 1 veta druhá O.s.p.).

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Úlohou najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a zákonnosť napadnutého rozhodnutia
odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona
č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 19. februára 2014 v čase cca o 12.33 hod. odvysielal na televíznej
programovej službe WAU program Plastický chirurg z Beverly Hills, ktorý označil ako nevhodný pre
maloletých divákov do 12 rokov, a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá „zobrazenie
erotických pomôcok a erotických scén, ktoré sú vyrobené výlučne na prezentáciu erotiky a erotických
tém“ a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre
maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú
skupinu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil JSO. Za uvedené porušenie povinnosti jej odporkyňa
uložila pokutu vo výške 5.000,- €.



Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú
vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie
povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa
osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém označovania“).

Podľa § 1 ods. 5 vyhlášky, obsah audiovizuálnych diel, multimediálnych diel, programov poskytovaných
prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programov alebo iných zložiek
televíznej programovej služby sa posudzuje z hľadiska

a) kontextuálneho výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, v programe
poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a v programe alebo inej
zložke programovej služby,
b) spôsobu a formy spracovania alebo zobrazenia jednotlivých hodnotiacich kritérií vzhľadom na
charakter a druh diela alebo programu, umeleckého a morálneho posolstva diela alebo programu a
c) intenzity a frekvencie výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, v
programe poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a v programe
alebo inej zložke televíznej programovej služby.

Podľa § 1 ods. 1 písm. e) JSO audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované
prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej
programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18
rokov, ak obsahujú zobrazenie erotických pomôcok alebo erotických scén, ktoré sú vyrobené výlučne
na prezentáciu erotiky a erotických tém.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy
patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov.

Podľa § 5 ods. 1, písm. h) zákona č. 308/2000 Z.z., do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy
patrí ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez
oprávnenia.

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania
a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,
poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné
obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom
v rámci vlastného samoregulačného systému.

Podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom od 1. januára 2014, rada uloží pokutu
vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do
66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil
klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4).

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis
o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54,
56 až 68 zákona o správnom konaní.

Najvyšší súd po oboznámení sa so spisovým materiálom včítane priloženého záznamu programu (§
250q ods. 1 veta druhá O.s.p.) v súlade s názorom odporkyne mal za to, že zobrazenie erotických
pomôcok v danom programe naplnilo kritériá stanovené v § 1 ods. 1 písm. e) JSO, a preto podľa



stanovených kritérií stačí, ak vysielateľ v prípade zobrazenia erotických pomôcok vo vysielaní tieto
zobrazí ako také. Rozšírená zákonná definícia sa vzťahuje na erotické scény, ktoré musia byť vyrobené
výlučne na prezentáciu erotiky a erotických tém, a teda nie na prezentáciu erotických pomôcok, čo
vyplýva z gramatického výkladu predmetného ustanovenia.

Z uvedeného podľa názoru najvyššieho súdu nesporne vyplýva, že navrhovateľka porušila povinnosť
jej danú z ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pretože nesprávne uplatnila JSO. Podľa
názoru najvyššieho súdu nemožno opomínať, že maloletí sú najnáchylnejšou a najcitlivejšou skupinou
na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov pri formovaní vlastného individuálneho rebríčka hodnôt,
zvlášť z masmédií, a preto má za to, že príspevok svojím obsahom naplnil zákonné predpoklady na to,
aby bolo možné konštatovať zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia odporkyne, keďže bol nevhodný
pre maloleté deti do 18 rokov.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa neuloženia predchádzajúceho upozornenia na porušenie zákona,
odvolací súd uvádza, že porušenia ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom
do 31. decembra 2013 sa navrhovateľka dopustila už skôr, napr. rozhodnutia Rady č. RP/05/2010,
RP/26/2010 a ďalšie, a teda navrhovateľke už bola uložená sankcia - upozornenie na porušenie
zákona, konkrétne za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení
účinnom do 31.decembra 2013 (§ 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom v čase vydania
rozhodnutia). V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 4Sž/101/01 z 26. februára 2002, z ktorého vyplýva, že uplatnenie prísnejšej sankcie sa viaže
na opakované porušenie právnej povinnosti a nie na identický skutok. Keďže navrhovateľka už bola
sankcionovaná za porušenie ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., Rada bola oprávnená
uložiť navrhovateľke prísnejšiu sankciu, a teda pokutu za porušenie predmetnej povinnosti. Tento postup
je v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu, napr. rozhodnutie sp. zn. 3Sž/2/2013 zo 6. novembra 2013,
sp. zn. 6Sž/11/2013 z 19. marca 2014.

V danom prípade podmienka ustanovená v § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., podľa ktorého pokutu
Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby
na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému
upozorneniu Rady opakovane porušila povinnosť, bola splnená.

Vo vzťahu k uzneseniu rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. j. 6
As 26/2010-101 z 3. marca 2012, ktoré doručila navrhovateľka s podaným odvolaním sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky stotožňuje s vyjadrením odporkyne, že v oblasti regulácie televízneho a
rozhlasového vysielania nie sú právne úpravy Slovenskej a Českej republiky totožné, aj keď sú
príbuzné. Súdy Slovenskej republiky sú pri konaní a rozhodovaní viazané ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 <.a <. a zákonmi, ktoré tvoria právny poriadok Slovenskej
republiky, preto predmetným rozhodnutím, ktoré aplikuje českú právnu úpravu, nie je Najvyšší súd
Slovenskej republiky viazaný.

Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní
relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené napadnuté
rozhodnutie Rady č. RP/051/2014 z 9. septembra 2014 podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5 ods.
1 písm. h) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g) Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému
zákonu v znení účinnom od 1. septembra 2014, podľa ktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť súdny
poplatok v sume 500 € na bankový účet podľa priloženého platobného predpisu.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
tak, že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemala úspech.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.