{"guid": "711adeee-6aec-4da2-998c-3703f3f6fd5f:7569962e-547a-430a-afe2-af98d1ae1dbc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2", "spisova_znacka": "5MCdo/9/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/9/2013 z 24. 2. 2016", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2016, sp. zn. 5MCdo/9/2013, ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2", "identifikacne_cislo": "9013898658", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Helena Haukvitzová", "sudca_id": 277, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-helena-haukvitzova-277", "datum_vydania": "2016-02-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie", "Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i.odsek-2", "nazov": "§ 243i ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243i"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-242.odsek-1", "nazov": "§ 242 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-242.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-242"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "nazov": "§ 243b ods. 5 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-218.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 218 ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-218.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-218"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-151.odsek-1", "nazov": "§ 151 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-151.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-151"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243i", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-242", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243b", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-218", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-151"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7569962e-547a-430a-afe2-af98d1ae1dbc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5MCdo/9/2013\n9013898658\n24. 02. 2016\nJUDr. Helena Haukvitzová\nECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne IX. C. E. bývajúcej v L., proti žalovanej\nSOREA, spol. s.r.o., so sídlom v Bratislave, Odborárske námestie 3, zastúpenej JUDr. Antonom Blahom,\nadvokátom, so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 6, o zaplatenie 15 360, 31 € s príslušenstvom,\nvedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 10 Ct 24/2002, o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 19.októbra 2012, sp.zn.\n2 Co 247/2011, takto\nrozhodol:\nMimoriadne dovolanie o d m i e t a.\nŽalobkyni nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava I rozsudkom (v poradí prvým) z 10. septembra 2004 č.k. 10Ct 24/2002-131\nuložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 462 745 Sk (15 360,31 €) so 17,5 % úrokom z omeškania\nod 28. mája 2002 do zaplatenia, trovy konania v sume 23 137 Sk a trovy právneho zastúpenia v sume\n55 268 Sk, všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.\nNa odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave uznesením zo 14. septembra 2006 sp.zn. 9 Co 215/05\nnapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods.1 písm.\nc/ O.s.p.). Odvolací súd považoval rozhodnutie okresného súdu za nepreskúmateľné, neobsahujúce\nnáležitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní.\nSúdu prvého stupňa vytýkal, že sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovanej a nejako ich\nnevyhodnotil, preto uložil súdu prvého stupňa povinnosť opätovne rozhodnúť o nároku žalobkyne a\nvysporiadať sa s námietkami žalovanej.\nOkresný súd Bratislava I rozsudkom (v poradí druhým) zo 6. apríla 2011 č.k. 10Ct 24/2002-496 uložil\nžalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 15 360,31 € (462 745 Sk) so 17,5 % úrokom z omeškania od 28.\nmája 2002 do zaplatenia, trovy konania v sume 768 € a trovy právneho zastúpenia v sume 6 113,14 €,\nvšetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. októbra 2012 sp.zn. 2Co 247/2011 napadnutý rozsudok súdu\nprvého stupňa v časti, ktorou zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 15 360,31 € so 17,5% úrokom\nz omeškania odo dňa 28. mája 2002 až do zaplatenia v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,\nzmenil tak, že návrh zamietol. Uviedol, že o trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodne\nodvolací súd samostatným uznesením v súlade s § 151 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 5 O.s.p.\nKrajský súd v Bratislave uznesením z 19. októbra 2012 sp.zn. 2Co 247/2011 nepriznal žalovanej\nnáhradu trov konania. Rozhodol tak s odôvodnením, že hoci žalovaná mala vo veci plný úspech a vzniklo\njej tak v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania, nevyčíslila trovy konania ku dňu\n\nvyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu a ani v procesnej trojdňovej lehote plynúcej po dni vyhlásenia\nrozsudku ako to vyžaduje ustanovenie § 151 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom k tomu, že ku dňu vyhotovenia\ntohto uznesenia právny zástupca žalovanej nevyčíslil trovy, pričom ich vyčíslenie sa v spise nenachádza\na okrem trov právneho zastúpenia jej iné trovy konania zo spisu nevyplývajú, rozhodol odvolací súd\nv zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. tak, že žalobcovi (pozn. dovolacieho súdu správne má znieť žalovanej)\nnáhradu trov konania nepriznal.\nNa základe podnetu žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny\nprokurátor“) mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 19. októbra 2012 sp.zn.\n2Co 247/2011. Podľa názoru generálneho prokurátora bol týmto uznesením porušený zákon, pretože\nkonanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods.\n1 písm. b/ O.s.p.), pričom podanie mimoriadneho dovolania si vyžadovala ochrana práv a oprávnených\nzáujmov účastníka konania a nápravu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Krajský\nsúd nesprávne posúdil otázku náhrady trov konania v zmysle § 151 ods. 2 prvá veta O.s.p., pretože\nnepriznal žalovanej náhradu trov konania pozostávajúcu z uhradeného súdneho poplatku, hoci jej výška\nvyplývala zo súdneho spisu. Aj keď žalovaná nevyčíslila trovy právneho zastúpenia v lehote troch dní\nod vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu, v zmysle ustanovenia § 151 ods. 2 veta prvá O.s.p. bol\nkrajský súd povinný priznať jej náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu. Je nesporné, že medzi trovy\nkonania podľa § 137 O.s.p. patrí aj súdny poplatok ako hotový výdavok účastníka konania. Zo súdneho\nspisu pritom vyplýva, že žalovaná ako úspešný účastník zaplatila dňa 11. apríla 2005 súdny poplatok za\npodané odvolanie proti rozsudku vo výške 23 135 Sk a dňa 16. októbra 2007 uhradila súdny poplatok za\npodané odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia v sume 3 000 Sk. Krajský súd sa\nvšak náležite nevysporiadal s rozhodnutím o trovách konania, a to v súvislosti s rozhodnutím o náhrade\ntých trov konania, ktoré s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 2 veta prvá O.s.p. vyplývajú zo spisu ku\ndňu vyhlásenia rozhodnutia. Z tohto dôvodu žiadal, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie krajského\nsúdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nŽalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že proti rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave z 10. októbra 2012 sp.zn. 2Co 247/2011, ktorým rozhodol vo veci samej, podala\ndňa 19.novembra 2012 dovolanie. Preto pokiaľ dovolací súd v konaní o jej dovolaní dospeje k\nzáveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť, krajský súd by v novom rozhodnutí bol\npovinný rozhodnúť aj o trovách pôvodného konania, pričom rozhodnutie krajského súdu napadnuté\nmimoriadnym dovolaním sa týka trov pôvodného konania. Z uvedeného dôvodu má dovolanie\ngenerálneho prokurátora zmysel len v tom prípade, ak by jej dovolanie vo veci samej nebolo úspešné.\nŽalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrila.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom\ndovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.\nAk generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu\nalebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený\nzákon /§ 243f/, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá\nproti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.).\nCitované ustanovenie vymedzuje tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve\nv konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto\npodmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou je požiadavka na\nochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou\nnemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Všetky uvedené podmienky konania\no mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému\nprejednaniu mimoriadneho dovolania.\nPodľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho\n\nprokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu\nzaloženého rozhodnutím porušujúcim zákon, napriek ich uplatneniu nebol úspešný.\nOchrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. len vtedy, ak sám\npodnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky\nna ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä podaním niektorého z opravných\nprostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného\nzo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s\nprincípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom\nprocese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996 sp.zn. PL. ÚS 43/95 a 19. júla\n2000 sp.zn. PL. ÚS 57/99).\nZ uznesenia sp.zn. III. ÚS 331/06 z 19. októbra 2006 vyplýva, že podľa názoru ústavného súdu ochrana\nposkytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha\npodania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky\nna ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k\ndispozícii, prípadne boli tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného\npredpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných\nprostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci\nsvojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu\nopätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci\noproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne\nrozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej\nistoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo\ndochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z\nroku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú\nvadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú\ndva odlišné právne názory. Vo vzťahu k Slovenskej republike porovnaj judikatúru ESĽP vo veciach\nCOMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, body 68,69, 74 a 78 odôvodnenia\nrozsudku z 9. júna 2015; DRAFT - OVA a.s. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 72493/10, body\n76 až 79, 84 a 86 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015; PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike,\nsťažnosť č. 42533/11, body 68 až 71, 78 a 79 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015.\nUvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky pri riešení\notázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť\na záväznosť, keď pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a\npod sp.zn. PL.z. 3/2015-22 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc\nprincíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity\npodľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky,\nje jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom\ndovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k\ndispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Ústavný súd\nv tomto stanovisku uviedol, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho\nporiadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení na\nstrane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 O.s.p., v zmysle\nktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, (...). V prípade existencie\nniektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k dispozícii mimoriadny\nopravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto\nmimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia\nkonajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n\nJedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením\nv rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná\nnezmeniteľnosť.\nPovinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z\nustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je\npovinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je\nmožné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má,\nje (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka\nkonania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc\nvyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje\no mimoriadnom opravnom prostriedku.\nPrípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych\nznakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ\nide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád\nuvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované\nv § 237 ods. 1 O.s.p. je súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy - teda bez ohľadu\nna to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že každé dovolanie podané\nv občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania viď § 237 ods. 2 O.s.p.) dáva vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je\nspôsobilé podstatne ovplyvniť dotknuté rozhodnutie.\nPostup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť\nrozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné\nprostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura\nscripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby\nsám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval\nochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je\n(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná\na nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §\n243e až § 243j O.s.p. Ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať\ndovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie\nmimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).\nZ týchto názorov vychádza aj Stanovisko prijaté na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 20. októbra 2015 pod Cpj 41/2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle §\n243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktorého práva vete znie : „Procesná prípustnosť\nmimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená\ntým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne\na mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie\nrozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ (publikované v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015).\nStanovisko sa opiera o názory, ktoré vyjadrili senáty občianskoprávneho, ako aj obchodnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu v rozhodnutiach, ktoré vychádzali zo subsidiárnej povahy mimoriadneho\ndovolania a reflektovali závery vyjadrené v aktuálnych rozhodnutiach ESĽP a Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. septembra 2014 sp.zn. 2 MOber 1/2013,\nzo 16. júna 2015 sp.zn. 1MObdo 2/2014, z 25. júna 2015 sp.zn. 3 MCdo 18/2014 a 3 MCdo\n19/2014, z 10. septembra 2015 sp.zn. 3MCdo 10/2014, z 10. septembra 2015 sp.zn. 3 MCdo 4/2015,\nz 18. septembra 2015 sp.zn. 5MCdo 14 /2014). V kontexte s uvádzanými prípadmi možno bližšie\npoukázať na rozhodnutie z 30. septembra 2014 sp.zn. 2 MOber 1/2013, kde najvyšší súd konštatoval,\nže ten, kto podal podnet na mimoriadne dovolanie, nepodal najskôr dovolanie (ale až podnet na\nmimoriadne dovolanie), opomenul účinne hájiť svoje práva, ktoré zákon poskytuje dotknutej osobe, a\nto využiť podanie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti uzneseniu krajského súdu z\ndôvodu § 237 písm. f/ O.s.p. Opomenutie využitia tohto opravného prostriedku nemôže byť nahradené\nmimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel a podmienky.\n\nStanovisko je, okrem iného, odôvodnené tým, že z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\nupravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý\nje nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými\núkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne všetky\nprocesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.\nPravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti\nopravného prostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať,\nže povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby\n- až po najvyššiu úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo\naj len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí.\nOsobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku\nnie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex\nofficio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Mimoriadne dovolanie podané na\npodnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach\nuvedených v § 35 ods. 1 a 2 O.s.p. a tiež nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej\nod účastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol pasívny\nv tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré\nboli v jeho dispozícii. V prípade, že účastník občianskeho súdneho konania nevyužil sám možnosť\nnapadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa riadnym opravným prostriedkom (odvolaním alebo odporom),\nje mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti tomuto rozhodnutiu procesne\nneprípustné. Obdobne je procesne neprípustné mimoriadne dovolanie, pokiaľ je ním napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne) nepodal dovolanie ten účastník\nkonania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr mimoriadne dovolanie.\nV stanovisku je tiež poukázané na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že systém opravných prostriedkov\nzakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6\nDohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru\nvtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného\nprávneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou\nplatnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane\ntiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať\nnedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad\nAbdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená\nlen výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov\n(viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre\nsúdny systém”, nie však z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku\n2009) alebo iného právneho názoru. ESĽP tieto predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných\nprostriedkov opätovne zdôraznil v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a.s. proti\nSlovenskej republike, PSMA, s.r.o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej\nrepublike. Poukázal v nich na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty\nv dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe\nmimoriadnych opravných prostriedkov a pripomenul, že takýto postup je prípustný len za účelom\nnapravenia podstatných vád konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv\nna právny systém a nie za účelom zabezpečenia právnej čistoty. ESĽP zastáva názor, že ak súd\nnezistí žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej\nistoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto\nmimoriadny opravný prostriedok použiť. V označených veciach došlo podľa ESĽP v dôsledku využitia\ninštitútu mimoriadneho dovolania k porušeniu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktoré je\nzaručené čl. 6 Dohovoru.\nV danom prípade mimoriadne dovolanie smeruje voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré možno\nnapadnúť dovolaním v zmysle § 237 O.s.p. (v súčasnosti § 237 ods. 1 O.s.p.) pre tzv. vady zmätočnosti,\npredovšetkým spájané s nesprávnym procesným postupom súdu v tom zmysle, že pri ňom nebola\nzachovaná právnym poriadkom stanovená procedúra prejednania veci zavŕšená súdnym rozhodnutím a\nto i s ohľadom na ústavné garancie o zachovaní práv na súdnu ochranu, ako aj Dohovorom zaručeného\npráva na spravodlivý súdny proces. Účastník konania - v rámci takto nastavených limitov daných\nprávnym poriadkom - má možnosti brániť sa tomu, čo v konaní i rozhodnutí súdu považuje za zmätočné\n\n(arbitrárne), nespravodlivé, nezodpovedajúce zákonu. Z uvedeného pohľadu ide o účinný prostriedok\nnápravy (porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2015 sp.zn. 8\nCdo 290/2014, zo 4. júna 2014 sp.zn. 7 Cdo 226/2013, z 22. októbra 2013 sp.zn. 6 Cdo 268/2013, z\n20. júna 2014 sp.zn. 6 Cdo 232/2013, z 21.augusta 2014 sp.zn. 4 Cdo 319/2013, z 25. júna 2015 sp.zn.\n3 Cdo 439/2013 a iné).\nMimoriadne dovolanie neuvádza žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by žalovanej znemožnili podať\ndovolanie (§ 236 až §243d O.s.p.). Z obsahu mimoriadneho dovolania nevyplýva, aby išlo o taký\nprípad, kde potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad\nprincípom právnej istoty, resp. že tu ide o zaistenie opravy „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny\nsystém”, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného omylu“.\nV kontexte okolností tohto individuálneho prípadu a vo svetle vyváženého pohľadu na otázku „vážnosti“\ndotknutých práv, ako výnimky odôvodňujúcej prelomenie princípu právnej istoty, sa žiada uviesť, že popri\nnamietanej nesprávnosti postupu odvolacieho súdu generálnym prokurátorom ohľadom toho, aké trovy\nmôžu vyplývať zo spisu (resp. ex offo vykonaného „pátrania súdu“ v záujme účastníka), nie je možné\npominúť samotné správanie sa žalovanej (zastúpenej kvalifikovaným zástupcom - advokátom), ktorá\nnebola dôsledná ale ani náležite aktívna pri ochrane svojich práv a záujmov, keď nepociťovala záujem a\npotrebu včas vyčísliť súdu ňou vynaložené trovy (i keď na to mala primeraný čas) a takýmto spôsobom\naj z materiálneho hľadiska uplatniť právo na ich náhradu. Nemožno pominúť, že i pasivita žalovanej\n(vychádzajúc zo zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a\npredvídavosťou sledovať ochranu svojich subjektívnych práv) mala istý dopad na postup súdu a jeho\nrozhodovanie o trovách konania.\nNajvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva spoločné stanovisko\nobčianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, zjednocujúce stanovisko ústavného\nsúdu a judikatúra ESĽP, skúmal na podklade spisu, či žalovaná napadla rozhodnutie odvolacieho súdu\ndovolaním, po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, že tu nevyplynuli\nžiadne objektívne prekážky, ktoré by využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto\nveci znemožňovali a nezistil také „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku\nz princípu právnej istoty, najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako\nprocesné neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods.\n1 písm. c/ O.s.p.).\nGenerálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť\ntrovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal\npodnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dala podnet\nna mimoriadne dovolanie žalovaná. Žalobkyňa nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania o\nmimoriadnom dovolaní; najvyšší súd jej preto nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní\n(§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\n\nOdlišné stanovisko sudcu JUDr. Ivana Machyniaka\n\nPodľa § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov pripájam\ntoto odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.februára 2016 sp.zn.\n5 MCdo 9/2013.\nNestotožňujem sa s výrokom rozhodnutia najvyššieho súdu z nasledovných dôvodov:\nProcesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania upravuje ustanovenie § 243e ods. 1 O.s.p.\nTýmito predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú okrem ďalších aj tie, že podanie\nmimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu a že túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\nOstatne uvedený predpoklad znamená neprípustnosť mimoriadneho dovolania v prípade, keď\npožadovanú ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a\nštátu možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, najmä návrhom na obnovu konania, dovolaním\npodaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako aj v\nprípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak.\nOchrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. len vtedy, ak sám\npodnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky\nna ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä podaním niektorého z opravných\nprostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov.\nPlénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) pristúpilo 18. marca 2015 k\nzjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp.zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce\nstanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\npodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní\nakceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych\nopravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu\nsvojich práv a oprávnených záujmov“.\nK prípustnosti mimoriadneho dovolania bolo na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky 20. októbra 2015 pod Cpj 41/2015 prijaté Stanovisko, v zmysle ktorého „procesná prípustnosť\nmimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená\ntým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne\na mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie\nrozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“\nNa rozdiel od senátu zastávam názor, že uvedené Stanoviská nie je možné vykladať tak, že ak účastník\npodávajúci podnet generálnemu prokurátorovi nenapadol rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním, je\nzakaždým (automaticky) nesplnená požiadavka vyčerpania prostriedku nápravy v podobe podania tohto\nopravného prostriedku a teda, že je tu vždy dôvod odmietnuť mimoriadne dovolanie ako procesne\nneprípustné. Som toho názoru, že účastník podávajúci podnet musí mať k dispozícii taký mimoriadny\nopravný prostriedok v podobe dovolania, ktorý je reálne a nielen neisto, spôsobilý privodiť pre neho\npriaznivejšie rozhodnutie. V každej konkrétnej veci je preto nevyhnutné skúmať, či účastník podávajúci\npodnet mal skutočne k dispozícii nielen iluzórny, ale aj reálne účinný prostriedok nápravy (pozri\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. marca 2015 sp.zn. I. ÚS 84/2015, str. 12).\nV preskúmavanej veci Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. októbra 2012 sp.zn. 2Co 247/2011\nrozsudok súdu prvého stupňa v merite veci zmenil tak, že návrh zamietol a osobitným uznesením z\n19. októbra 2012 nepriznal žalovanej náhradu trov konania (išlo o zmenu) s odôvodnením, že právny\nzástupca žalovanej ku dňu vyhotovenia tohto uznesenia nevyčíslil trovy a že žalovanej, okrem trov\nprávneho zastúpenia, iné trovy konania zo spisu nevyplývajú (§ 151 ods.2 O.s.p. ).\nPodľa názoru generálneho prokurátora bol týmto uznesením porušený zákon, lebo zo súdneho spisu\nvyplýva, že žalovaná ako úspešný účastník zaplatila dňa 11. apríla 2005 súdny poplatok za podané\nodvolanie proti rozsudku vo výške 23 135 Sk a dňa 16. októbra 2007 uhradila súdny poplatok za podané\nodvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia v sume 3 000 Sk. Krajský súd vychádzal\n\nzo záveru, ktorý bol v rozpore s obsahom spisu. Generálny prokurátor uvedenú nesprávnosť kvalifikoval\nako tzv. inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.),\npričom vychádzal z názoru, že nápravu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\nGenerálny prokurátor teda napadol mimoriadnym dovolaním nezákonnosť uznesenia krajského súdu,\nktorým krajský súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania. Ustanovenie\n§ 239 ods. 3 O.s.p. ale vylučuje prípustnosť dovolania, ak ide o uznesenie o trovách konania a to aj\nv prípade, že odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa. Žalovanou podané dovolanie proti\ntakémuto uzneseniu krajského súdu odôvodnené dovolacím dôvodom uvedeným v § 241 ods. 2 písm.\nb/ O.s.p., by nebolo reálne schopné účinne zabezpečiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Podľa\nmôjho názoru v danom prípade ide o zmätočnosť, ktorá nemá povahu niektorej z vád uvedených v §\n237 ods. 1 O.s.p. Napokon, ani senát neuviedol v dôvodoch rozhodnutia, že by v konaní pred odvolacím\nsúdom zistil existenciu niektorej z týchto vád.\nDospievam preto k záveru, že žalovaná nemala k dispozícii dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok, ktorý mohla účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov resp. reálne\nspôsobilý privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Požadovanú ochranu jej práv a zákonom\nchránených záujmov nebolo teda možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V preskúmavanej\nveci postup podľa vyššie uvedených Stanovísk ústavného súdu, resp. najvyššieho súdu neprichádzal\npreto do úvahy.\nVychádzajúc z uvedených skutočností s rozhodnutím senátu, ktorý odmietol mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora ako procesné neprípustné z dôvodu, že žalovaná nepodala proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu dovolanie, nesúhlasím.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/247/2011", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d95aa04-d66a-4f37-aba0-b16195dd37b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.84.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 84/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 84/2015 z 4. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.84.2015.1"}, {"guid": "ussr:5acb3068-b5f6-4c8e-b347-0435cc5b8739", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/06 z 19. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-19", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5acb3068-b5f6-4c8e-b347-0435cc5b8739"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "e0039e2e-e3d6-4357-bcf8-d9b625ab4b30:4eba5957-320f-4d41-8746-ebd885e92898", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812206773.1", "spisova_znacka": "5MCdo/14/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/14/2014 z 17. 9. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-09-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812206773.1"}, {"guid": "19a4f035-0959-451f-bb3d-e4c409cf62bb:7dafe035-725c-4273-894c-5bdd036b4841", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:2612205206.1", "spisova_znacka": "3MCdo/4/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/4/2015 z 9. 9. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-09-09", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:2612205206.1"}, {"guid": "4f39535e-e393-4a2c-98f0-f25f442fe11c:56d7293e-d032-47a2-950c-fb5238b8ef14", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:4112244843.1", "spisova_znacka": "3MCdo/10/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/10/2014 z 9. 9. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-09-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:4112244843.1"}, {"guid": "898c3807-a877-4a91-a7cd-37408fb4a4da:1172dde9-ef2c-4a18-b109-a086f0ccbdf9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:4312211180.1", "spisova_znacka": "3MCdo/18/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/18/2014 z 24. 6. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-06-24", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:4312211180.1"}, {"guid": "fb94de36-04ab-4ec0-a1b9-8246f2407c81:fed99d89-d0ed-4686-90c7-6cbca10a4afd", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1011898321.2", "spisova_znacka": "2Co/247/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/247/2011 z 9. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-10-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1011898321.2"}], "citovane_v": [{"guid": "711adeee-6aec-4da2-998c-3703f3f6fd5f:3fcbe3df-7aa5-4c57-ab7d-b08bfa4c7a0c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2", "spisova_znacka": "5MCdo/9/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/9/2013 z 23. 2. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-02-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9013898658.2"}]}