Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/12/2014 z 8. 3. 2016 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. marca 2016, sp. zn. 5MCdo/12/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:8612205903.1 Najvyšší súd | 5MCdo/12/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:8612205903.1 | 2016-03-08 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 243a ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP, § 148a ods. 2 OSP, § 148a ods. 1 OSP, § 218 ods. 1 písm. c) OSP, § 243b ods. 5 OSP, § 243f ods. 1 OSP, § 243e ods. 1 OSP, § 242 ods. 1 OSP, § 243i ods. 2 OSP, § 10a ods. 3 OSP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7bc09425-7f52-47cc-bd07-2171d213a0a1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8612205903.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5MCdo/12/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612205903
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8612205903.1

Uznesenie
V právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO:
35724803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pajštúnska č. 5, IČO: 36613843, proti žalovanému R. I. bývajúcemu v H., vedenej na Okresnom súde
Svidník pod sp.zn. 7 C 252/2012, o zaplatenie 5 663,41 € s príslušenstvom, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Svidník z 18. februára č.k.
7 C 252/2012-51 a rozsudku 2 Krajského súdu v Prešove z 18. septembra 2013 sp. zn. 1 Co 98/2013,
takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník rozsudkom z 18. februára 2013 č.k. 7 C 252/2012-51 zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal, aby žalovaný bol súdom zaviazaný zaplatiť mu sumu 5 663,41 €, ktorá predstavuje
žalovaným nezaplatený dlh v zmysle zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 10. novembra 2008. V
odôvodnení konštatoval, že žalobou je uplatnený nárok z právneho vzťahu dodávateľa a spotrebiteľa,
na ktorý treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok potvrdil rozsudkom z 18. septembra
2013 sp.zn. 1 Co/98/2013. V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny
(§ 219 ods. 1 O.s.p.). Stotožnil sa s jeho názorom, že ide o spotrebiteľský vzťah, ktorý je upravovaný
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Tieto ustanovenia je potrebné aplikovať aj na právne úkony,
ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu (vrátane uznania dlhu).

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným rozsudkom s odôvodnením, že nimi bol porušený zákon.
Súdom vytkol, že nesprávne posúdili charakter právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere. Právny
vzťah, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, posudzovali nesprávne podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka a prehliadli, že zmluva o úvere je absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), na ktorý treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka
bez ohľadu na to, kto sú účastníci tohto právneho vzťahu.

Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.



Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum (viď napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Kutepov a Anikeyenko
proti Rusku z roku 2005 a vo veci Tripon proti Rumunsku z roku 2008). Inštitút veľmi podobný
mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania ESĽP
vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v
skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe
žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah generálneho prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho
súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe
podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na
voľnej úvahe generálneho prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého
právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti
Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah
princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,
nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí z iniciatívy generálneho prokurátora
vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), zohľadňujúc uvedené
závery ESĽP a reagujúc na niektoré prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a
záväznosť, 18. marca 2015 pod sp.zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého
znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc
princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých
zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania
k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne
podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že



mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov.

Z týchto názorov vychádza Spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho
dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktorého práva vete znie :
„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom
súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať
všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“ (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 94/2015). V jeho dôvodoch sa poukazuje na to, že z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý
je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými
úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne všetky
procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti
opravného prostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že
povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby - až
po najvyššiu úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo aj len
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí. To sa v
plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu
účastníka. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. ... . “

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p.

Na základe uvedeného senát preskúmavajúci prípustnosť generálnym prokurátorom podaného
mimoriadneho dovolania poukazuje na to, že v danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové
konanie, v ktorom mal žalobca možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že
by sám náležite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca
nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 18. septembra 2013 sp.zn. 1 Co
98/2013. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne
ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného žalobcu pri včasnej ochrane jeho
práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním
mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako procesne
neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm.
c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal
podnet na mimoriadne dovolanie žalobca, ktorý bol v dovolacom konaní neúspešný. Úspešný žalovaný si
trovy dovolacieho konania neuplatnil a preto dovolací súd rozhodol tak, že mu náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).



Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.