{"guid": "b8abfb4a-3195-44de-a624-d1316494c714:f904784a-ddf4-477f-ada0-f253be3ec93e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:8111230332.1", "spisova_znacka": "3Obdo/17/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/17/2015 z 28. 4. 2016", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn. 3Obdo/17/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:8111230332.1", "identifikacne_cislo": "8111230332", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Pramuková", "sudca_id": 86, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-katarina-pramukova-86", "datum_vydania": "2016-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 241 ods. 2 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-241"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/44/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 44/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/44/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/44-2001/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/44/#paragraf-7", "nazov": "§ 7 zákona č. 44/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/44/#paragraf-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/44-2001/paragraf-7"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-241", "/SK/ZZ/2001/44#paragraf-5", "/SK/ZZ/2001/44#paragraf-7"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f904784a-ddf4-477f-ada0-f253be3ec93e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8111230332.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:8111230332.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:8111230332.1/text", "citacie_n": 5, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Obdo/17/2015\n8111230332\n28. 04. 2016\nJUDr. Katarína Pramuková\nECLI:SK:NSSR:2016:8111230332.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: HND Software s. r. o., so sídlom Soľnobanská\n7, 080 05 Prešov, IČO: 45 940 681, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou HMG LEGAL, s. r.\no., so sídlom Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, IČO: 35 885 459, proti žalovanému: J., so sídlom XX\nO. C., identifikačné číslo SIRET: 78435733700012, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou Allen\n& Overy Bratislava, s. r. o., so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 857\n897, o zaplatenie 1 595 772 471,22 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.\nzn. 18Cb/117/2011, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. januára\n2015 č. k. 1Cob/88/2014-1169, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a .\nodôvodnenie:\nOkresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvého stupňa“) uznesením z 28. októbra 2014 č. k.\n18Cb/117/2011-1144 zamietol námietku nedostatku právomoci a miestnej príslušnosti Okresného súdu\nPrešov a určil, že právomoc a miestna príslušnosť Okresného súdu Prešov v právnej veci vedenej pod\nsp. zn. 18Cb/117/2011 je daná.\nSúd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom z 3. novembra 2011,\ndoplneným 4. novembra 2001, 23. novembra 2011 a 12. decembra 2011 domáhal, aby súd vydal\neurópsky platobný rozkaz, ktorým by uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1 595 772 471,22\neur spolu s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej porušením povinnosti zabezpečiť vedenie\narbitráže. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že právomoc súdu vyplýva z čl. 5 a čl. 24 Nariadenia\nBrusel I, vecná príslušnosť je daná na základe ustanovenia § 9 ods. 1 O. s. p. a miestna príslušnosť je\nzaložená na základe ustanovenia § 88 ods. 2 O. s. p.\nPlatné procesné právo výslovne upravuje len postup súdu pri zistení nedostatku právomoci. V rámci\ndoterajšej praxe sa súdy s námietkou nedostatku právomoci vysporiadavajú v odôvodnení rozhodnutia\nvo veci samej. V zmysle aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov potreba vydania osobitného rozhodnutia\nnevyhovujúceho vznesenej námietke vyplýva zo zásady procesného práva, v zmysle ktorej každé\npodanie treba vecne vybaviť. Právom účastníka namietajúceho právomoc súdu je poskytnutie dôvodov\npre odlišný názor súdu. Takýmto poskytnutím dôvodov je spravidla len súdne rozhodnutie. Súd prvého\nstupňa skonštatoval, že jeho právomoc a miestna príslušnosť je daná, pričom vyplýva z mimozmluvnej\nmimozáväzkovej zodpovednosti žalovaného, ako aj zo všeobecnej doktríny, ktorá určuje právomoc\nnielen podľa toho, kde škoda vznikla, ale aj kde sa škoda prejavila.\nNa odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením z 14. januára 2015\nč. k. 1Cob/88/2014-1169 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že konanie zastavil (§ 220 O. s. p.) a\nvrátil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade trov konania. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí\nuviedol, že vydaním európskeho platobného rozkazu vydanému v preskúmavanej veci a ani podaním\n\nodporu proti nemu, nedošlo k založeniu právomoci súdov Slovenskej republiky podľa Nariadenia Brusel\nI. To isté platí aj pre účasť žalovaného na súdom následne nariadených pojednávaniach, ktorých\npredmetom bola výlučne otázka právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodovanie v tejto veci. Za\ntýchto okolností bol prvostupňový súd povinný skúmať existenciu svojej právomoci na rozhodovanie v\ntejto veci podľa čl. 2 a čl. 5 Nariadenia Brusel I.\nV danom prípade žalobca rozporuplne v podanom návrhu tvrdil, že právomoc súdov Slovenskej republiky\nje daná v dôsledku toho, že sa jedná o vec týkajúcu sa kvázideliktnej zodpovednosti, a preto môže\nbyť osoba, ktorá má bydlisko na území iného členského štátu, žalovaná na súde miesta, kde došlo\nalebo môže dôjsť ku škodnej udalosti. Odvolací súd uviedol, že pojem deliktnej alebo kvázideliktnej\nzodpovednosti je potrebné vnímať ako nezávislý koncept, ktorý sa vzťahuje na všetky žaloby, ktoré\nmajú za cieľ založiť zodpovednosť žalovaného, a ktoré nesúvisia so zmluvou v zmysle čl. 5 ods. 1\nNariadenia Brusel I. Ak sa spor týka zmluvy, je daná právomoc súdu podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia Brusel\nI a ak ide o mimozmluvnú zodpovednosť, je daná právomoc podľa čl. 5 ods. 3 Nariadenia Brusel I.\nV tomto sa deliktná zodpovednosť odlišuje od náhrady škody za porušenie zmluvnej povinnosti podľa\npráva Slovenskej republiky, keďže je vnímaná ako mimozmluvný záväzok a nie ako nárok vyplývajúci\nzo zmluvy. Rozsah pojmu delikt podľa Nariadenia je širší než je tomu v prípade náhrady škody podľa\nslovenského práva. Kvázidelikt sa od deliktu odlišuje tým, že sa nie vždy vyžaduje protiprávne konanie\nzo strany odporcu. Typickým príkladom kvázideliktu je nárok z bezdôvodného obohatenia alebo konania\nbez príkazu.\nZa miesto, kde došlo alebo mohlo dôjsť ku škodnej udalosti, sa môže považovať jednak miesto, kde\ndošlo k udalosti, ktorá právo na odškodnenie zakladá, ale môže ním byť aj miesto, kde fakticky došlo ku\nškode. V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) C-364/93 a C-168/02\nnemôže byť založená právomoc prvostupňového súdu z dôvodu tvrdeného žalobcom, že jeho právny\npredchodca pocítil ujmu v dôsledku činnosti žalovaného v mieste svojho vtedajšieho sídla. Bolo by tomu\naj v prípade, ak by išlo o nároky týkajúce sa zodpovednosti za porušenie inej než zmluvnej povinnosti.\nVychádzajúc z výkladu pojmu delikt a kvázidelikt Súdnym dvorom a z označenia predmetu konania\nuvedeného v návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu odvolací súd skúmal, či je daná\nvýnimka zo všeobecnej zásady o právomoci súdu v zmysle čl. 5 ods. 1 Nariadenia Brusel I, podľa ktorého\nosoba, ktorá má bydlisko na území niektorého členského štátu, môže byť žalovaná v inom členskom\nštáte v prípade poskytovania služieb, na území toho členského štátu, kde služby podľa zmluvy boli alebo\nmali byť poskytnuté. Keďže v danom prípade žalobca tvrdil, že ide o nároky z porušenia zmluvy, pričom\nslužba v preskúmavanej veci mala byť poskytnutá v Rakúskej republike - vo Viedni, nemôže byť založená\nprávomoc slovenských súdov podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia Brusel I.\nOdvolací súd mal za to, že neboli splnené podmienky pre založenie právomoci súdov Slovenskej\nrepubliky na rozhodovanie o podanej žalobe, keďže nie sú splnené podmienky pre aplikáciu niektorej z\nvýnimiek stanovených v čl. 5 Nariadenia Brusel I a zásada právomoci súdu členského štátu, v ktorom\nmá žalovaný bydlisko stanovená v čl. 2 Nariadenia, nebola prelomená ani cez čl. 24 Nariadenia. Preto\nodvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že konanie podľa § 104 ods. 1 O. s.\np. zastavil pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie v tejto veci.\nProti uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie z dôvodov, že postupom súdu mu bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom, rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení\nveci a že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nNavrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie\nkonanie.\nOdňatie možnosti konať pred súdom odôvodnil žalobca tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie\nodvolania pojednávanie, v dôsledku čoho konal v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a/ a d/\nO. s. p., kedy mal obligatórne nariadiť pojednávanie. Odvolací súd vôbec neuviedol, z akého dôvodu\nprejednal vec bez nariadenia pojednávania, a nezaoberal sa skutočnosťou, či nie sú v danom prípade\nsplnené zákonné podmienky, za ktorých je súd povinný vždy nariadiť pojednávanie. Svojim rozhodnutím\nsa pritom absolútne zásadným spôsobom odklonil od záverov súdu prvého stupňa, ktorý v rozhodnutí\nz 28. októbra 2014 rozhodol, že je daná právomoc slovenského súdu. Tým, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, žalobcovi odňal\n\nprávo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Pritom je potrebné zvážiť\naj časový aspekt, keď súd prvého stupňa rozhodol 28. októbra 2014, žalovaný podal odvolanie 26.\nnovembra 2014 a odvolací súd o ňom rozhodol dňa 14. januára 2015 - t. j. v extrémne krátkom čase\nbez toho, aby umožnil žalobcovi vyjadriť sa vo veci bez neriadenia pojednávania, bez vysporiadania\nsa s argumentáciou žalobcu, ako aj s právnymi posudkami predloženými v konaní. Povinnosť nariadiť\npojednávanie v odvolacom konaní vidí žalobca v tom, že jednak ide o zložitejšiu vec s prítomnosťou\ncudzieho prvku a zároveň je to v záujme všetkých účastníkov rozhodcovského konania, ktoré sa v\nposlednom období značne rozmáha a je kritizované.\nPodľa žalobcu je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nTento dovolací dôvod odôvodnil žalobca tým, že odvolací súd rozhodoval o odvolaní meritórne, hoci mal\nodvolanie odmietnuť (rozhodnutie súdu prvého stupňa je nadbytočné), odvolací súd porušil ustanovenia\no dokazovaní tým, že vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci napriek tomu, že boli\ntvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy a že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.\nK nepreskúmateľnosti rozhodnutia dovolateľ uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nepresvedčivé a\npopiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je aj predvídateľné rozhodnutie\npre účastníkov konania. Týmto spôsobom bola porušená taktiež právna istota žalobcu, nakoľko\nrozhodnutie je prekvapivé. Odvolací súd sa pritom nevysporiadal ani so základnou otázkou, a to či ide\no zmluvný alebo mimozmluvný vzťah a či ide o tzv. kvázideliktuálnu zodpovednosť alebo deliktuálnu\nzodpovednosť. Zodpovedanie týchto otázok je pritom elementárne pre určenie, či je daná právomoc\nslovenského súdu v konaní. Z rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, ako sa odvolací súd vysporiadal s\nprocesnými návrhmi a vyjadreniami žalobcu k otázke právomoci, ako aj k právnym stanoviskám a ani s\nďalšími právne relevantnými tvrdeniami žalobcu ohľadne splnenia podmienok právomoci slovenského\nsúdu podľa čl. 5 ods. 3 Nariadenia Brusel I.\nNesprávne právne posúdenie odvolacím súdom vidí žalobca v tom, že svojim konaním odopiera\nžalobcovi právo uskutočniť voľbu súdu, na ktorý podá návrh na začatie konania, pretože ustanovenie čl. 5\nods. 1 Nariadenia nie je nadradené čl. 5 ods. 3 Nariadenia, ako to nesprávne tvrdí odvolací súd. Žalobca\nnikdy v konaní netvrdil, že by medzi ním a žalovaným existoval zmluvný vzťah. Vzhľadom na autoritu\na charakter činnosti rozhodcovského súdu je vylúčené, aby tieto strany boli v rovnocennom postavení.\nZároveň nemožno súhlasiť ani s odvolaním sa na údajné zmluvné určenie uvedené vo formulári na\nvydanie európskeho platobného rozkazu, nakoľko pri definícii pohľadávky žalobca v poznámke uviedol,\nže ide o škodu spôsobenú porušením povinnosti zabezpečiť vedenie arbitráže, nie však ako zmluvný\nvzťah ale ako dôsledok deliktného konania.\nZároveň žalobca uviedol, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí iba definoval pojem deliktu a\nkvázideliktu, ale žiadnym spôsobom nesubsumoval konanie žalovaného - rozhodcovského súdu ako\ndeliktu, resp. kvázideliktu a neurčil, či ide o otázku záväzkovej alebo mimozáväzkovej zodpovednosti.\nRovnako tak odvolací súd neurčil miesto, kde došlo alebo mohlo dôjsť ku škodnej udalosti. Poňatie\nmimozmluvnej zodpovednosti podľa čl. 5 ods. 3 Nariadenia v zmysle komunitárneho výkladu sa\nvýznamne odlišuje od pojmu náhrady škody za porušenie zmluvnej povinnosti podľa slovenského práva.\nNeobstojí ani odvolanie krajského súdu na čl. 26 Nariadenia, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu\nmá ukladať súdu rozhodnúť o svojej právomoci. Podľa žalobcu v predmetnom konaní nie sú splnené\npredpoklady na jeho aplikáciu, pretože žalovaný sa zúčastnil konania, bol aktívnym účastníkom súdneho\nkonania, ktorý podal odpor voči európskemu platobnému rozkazu, vyjadroval sa vo veci a zúčastňoval\nsa pojednávaní, preto čl. 26 ods. 1 Nariadenia na daný prípad nemožno aplikovať.\nŽalobca v dovolaní uviedol, že neexistovali dôvody na vydanie rozhodnutia o právomoci, lebo ak sú\nsplnené procesné podmienky, súd o tom nevydáva samostatné rozhodnutie. Kladný záver sa prejaví\ntak, že sa začne zaoberať vecou samou. Okresný súd skúmal procesné podmienky od začatia konania\na keďže dospel k záveru, že je daná právomoc súdu na prejednanie a rozhodnutie veci, začal konať\nvo veci samej. Z uvedených dôvodov je preto vydanie uznesenia o existencii právomoci nadbytočným\nprocesným úkonom zo strany súdu, ktorý je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nnakoľko súdy otázku existencie právomoci vyhodnocujú už na začiatku súdneho konania ako jednu zo\nzákladných podmienok konania.\n\nŽalobca v dovolaní namietal aj nesplnenie formálnych náležitosti odporu voči európskemu platobnému\nrozkazu. Plná moc na zastupovanie v konaní udelená právnemu zástupcovi žalovaného neobsahuje\nidentifikáciu osoby, ktorá ju podpísala za žalovaného s uvedením jej mena a priezviska, osvedčenie\njej podpisu, preukázanie oprávnenia tejto osoby konať z titulu svojej funkcie v mene žalovaného a\nverifikáciu jej procesnej spôsobilosti v zmysle francúzskych hmotnoprávnych predpisov v spojení s\ninterným predpisom žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že podaný odpor nebol podaný pasívne\nlegitimovaným subjektom, nespĺňa formálne náležitosti podania v zmysle čl. 16 ods. 5 Nariadenia o\neurópskom platobnom rozkaze v spojení s čl. 26 Nariadenia o európskom platobnom rozkaze a § 20 a\n§ 42 ods. 3 O. s. p., a preto nie sú dané účinky podania odporu v zmysle čl. 17 Nariadenia o európskom\nplatobnom rozkaze.\nŽalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 239 ods. 3\nO. s. p. prípustné, nakoľko ide o rozhodnutie o príslušnosti. Termín, ktorý zákonodarca použil v §\n239 ods. 3 O. s. p. je potrebné vykladať ako zahŕňajúci aj uznesenie o právomoci. Pojmy právomoc\na medzinárodná príslušnosť sú synonymá. Žalovaný pritom poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Ndc/12/2012. Záver o neprípustnosti dovolania podľa žalovaného\nvyplýva aj zo systematického a účelového výkladu zákona. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. vylučuje\nprípustnosť dovolania proti určitým procesným rozhodnutiam a konkrétne aj uzneseniam o procesných\npodmienkach. Príslušnosť, či už medzinárodná, vecná alebo miestna, je takouto procesnou podmienkou.\nŽalovaný taktiež poukázal na český preklad Nariadenia Brusel I, ktorý používa pojem príslušnosť a nie\npojem právomoc.\nK dovolacím vadám podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. žalovaný uviedol, že tieto sú neopodstatnené.\nŽalobca mal možnosť vyjadriť sa k odvolaniu žalovaného, pričom túto svoju možnosť nevyužil. K\nnámietke týkajúcej sa rozhodnutia v extrémne rýchlom čase uviedol, že táto námietka je prekvapujúca,\nkeďže v súlade so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania je vítané, ak odvolací súd\nrozhodol podľa možností rýchlo a efektívne. Podľa žalovaného nebol daný zákonný dôvod, aby odvolací\nsúd nariadil pojednávanie, odvolací súd nevykonával dokazovanie a vychádzal výlučne zo spisového\nmateriálu.\nK existencii právomoci v prípade zmluvného nároku žalovaný uviedol, že žalobca v dovolaní opätovne\ntvrdí, že jeho domnelý nárok nemá zmluvný charakter, a preto sa nemá aplikovať čl. 5 ods. 1 Nariadenia.\nNapriek tomu nevysvetlil, prečo sa domáhal vydania európskeho platobného rozkazu, ktorého vydanie\nje v prípade mimozmluvného nároku jednoznačne vylúčené. Zároveň žalovaný poukázal na skutočnosť,\nže v návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu žalobca uviedol, že sa pohľadávka týka dodania\npoškodeného tovaru alebo nekvalitných služieb podľa zmluvy o poskytovaní služieb.\nŽalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že vzťah medzi účastníkmi konania a rozhodcovskou inštitúciou\nje vzťahom zmluvným. Aj podľa judikatúry Súdneho dvora poskytujú rozhodcovia účastníkom služby.\nAk ide o služby, musí mať ich poskytnutie zmluvný základ. Služby totiž nemožno poskytovať ako civilný\ndelikt.\nKeďže domnelý nárok uplatňovaný žalobcom má zmluvný charakter, slovenské súdy zjavne nemajú\nprávomoc, pretože tá je podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia daná miestom zmluvného plnenia. Poskytovanie\nslužieb súvisiacich s rozhodcovským konaním vykonával sekretariát so sídlom v Paríži a miestom\nrozhodcovského konania bola Viedeň. Žiadne služby neboli poskytované na území Slovenskej republiky.\nAk by sa aj pri určení právomoci malo vychádzať z ustanovenia čl. 5 ods. 3 Nariadenia Brusel I, ani\nv takom prípade by nebola daná právomoc slovenských súdov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora\nvyplýva, že miesto vzniku škody nemožno vykladať ako sídlo poškodeného, ak primárna škoda, vznikla\nv inom členskom štáte. Miesto, kde došlo k skutočnosti zakladajúcej mimozmluvný nárok, neznamená\nsídlo navrhovateľa alebo akékoľvek miesto, kde môže účastník pocítiť negatívne dôsledky udalosti, ktorá\nuž spôsobila ujmu inde, pretože takáto interpretácia by vo väčšine prípadov viedla k založeniu právomoci\nsúdov v štáte sídla navrhovateľa (rozhodnutie Kronhofer). Miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej\nmimozmluvný nárok, nemožno interpretovať tak, že zahŕňa miesto, kde poškodený podľa svojho tvrdenia\nutrpel finančnú škodu vyplývajúcu z primárnej ujmy vzniknutej a poškodeným utrpenej v inom zmluvnom\nštáte. Takáto interpretácia by mohla viesť k priznaniu právomoci súdu v mieste, ktoré nemá vôbec žiadnu\nsúvislosť s predmetom sporu (rozhodnutie Marinari).\n\nK vydaniu rozhodnutia o procesných podmienkach žalovaný uviedol, že takéto rozhodnutie predstavuje\nhospodárny úkon, ktorý zabránil vynaloženiu mimoriadne veľkých trov konania. Takéto rozhodnutie je v\nkonečnom dôsledku v súlade so zásadou hospodárnosti konania a s právom na spravodlivý proces.\nPokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia, žalovaný uviedol, že odvolací súd\nsvoj záver dôkladne odôvodnil, pričom jasne uzavrel, že nie je daná právomoc slovenských súdov.\nK namietanej skutočnosti, že odpor nebol údajne podaný pasívne legitimovaným subjektom kvôli\nnedostatkom procesného plnomocenstva, žalovaný uviedol, že za neho je oprávnený v tejto veci\nkonať generálny tajomník (secretary general), H. O., ktorý podpísal v mene žalovaného plnomocenstvo\npre právneho zástupcu v tejto veci. Zároveň žalovaný uviedol, že žiadny právny predpis Slovenskej\nrepubliky neukladá povinnosť, aby plnomocenstvo obsahovalo osvedčenie podpisu konajúcej osoby.\nŽalovaný poukázal na skutočnosť, že ani žalobca nepredložil plnomocenstvo na zastupovanie v konaní\ns osvedčeným podpisom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po\nzistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241\nods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či\ndovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl.\nO. s. p.).\nDovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie.\nIde o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno - v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom\nvýslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.\nNajvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že\ndovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné\npreskúmať akékoľvek rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013,\n6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava\njeho prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho súdu (tiež ústavného súdu i\nEurópskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného zo základných princípov právneho štátu\n- princípu právnej istoty.\nPrávo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho\nstupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,\nza splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky\nštádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).\nDovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236\nods. 1 O. s. p.).\nV prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené\nuznesenie súdu prvého stupňa. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu\nodvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, a proti uzneseniu, ktorým\nodvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109\nods. 1 písm. c <.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie\nkonania podľa § 109 ods. 1 písm. c <./. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež\nproti uzneseniu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo\nsvojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke\nzásadného významu, alebo ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na\núzemí Slovenskej republiky.\nPodľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o\nuznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkoch, oslobodení od súdnych poplatkov,\n\nprerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu\nna zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách\nkonania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej\nrozhoduje uznesením.\nSo zreteľom na charakter dovolania žalobcu (napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu) ako\naj vyjadrenia žalovaného k dovolaniu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že dovolanie\nžalobcu je v zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. procesne prípustné, nakoľko ide o uznesenie odvolacieho súdu,\nktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa.\nPokiaľ ide o otázku „medzinárodnej príslušnosti“ uvádzanej v Nariadení Brusel I, tento pojem treba\nvykladať autonómne a nie podľa toho, ako sa pojem príslušnosť vykladá podľa vnútroštátneho práva.\n„Medzinárodná príslušnosť“ podľa Nariadenia Brusel I predstavuje pojem, ktorým sa určuje, súdy ktorého\nštátu sú oprávnené prejednať konkrétny spor, čiže ide o určenie právomoci súdov konkrétneho členského\nštátu.\nMedzinárodná príslušnosť a právomoc sú synonymá, ako to vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Ndc/12/2012, prípadne aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 29Cdo/1849/2013. Pojem medzinárodná príslušnosť, resp. právomoc v zmysle Nariadenia je\npotrebné chápať aj v zmysle ustanovení § 7 a § 104 O. s. p., podľa ktorých súdy rozhodujú spory, ktoré\npatria do právomocí slovenských súdov a ak nejaká vec aj v zmysle Nariadenia Brusel I nepatrí do\nprávomoci slovenských súdov, súd konanie pre nedostatok právomoci zastaví.\nRozhodnutím o príslušnosti podľa § 239 ods. 3 O. s. p. je potrebné rozumieť rozhodnutie, ktorým sa\nrozhoduje o príslušnosti v zmysle vnútroštátneho procesného práva (čiže miestna príslušnosť, vecná\npríslušnosť, prípadne kauzálna príslušnosť). Rozhodnutie o právomoci (medzinárodnej príslušnosti) nie\nje možné zaradiť medzi rozhodnutia uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p.\nAk nie je rozhodnutie o právomoci uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p. a dovolaním je napadnuté „zmeňujúce“\nrozhodnutie o právomoci, je dovolanie procesné prípustné v zmysle § 239 ods. 1 O. s. p.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) najprv\nskúmal, či došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa\ndovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci\nsa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh\nna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala\nmožnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže\nnamiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia\nnie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.\ns. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R\n117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise\nZo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti\ndovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,\nže došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.\nDovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil a\nexistencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto\nustanovení nevyplýva.\nS prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy, sa\ndovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ).\n\nOdňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania\nodníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho\nprocesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä\nvtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny\nporiadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie\nkaždé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu\nprocesného práva účastníkovi konania, je považovaný za súčasť základného práva na súdnu ochranu.\nSúdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu\ndávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého bol účastník vylúčený,\nmal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať\nrozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ani v ňom vyslovený právny názor, s ktorým\nsa účastník nestotožňuje. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť činnosťou súdu, ktorá\nrozhodnutiu predchádza, do ktorej patria tzv. procesné rozhodnutia.\nVo vzťahu k námietke dovolateľa týkajúcej sa nečakaného rozhodnutia odvolacieho súdu, táto námietka\nje neopodstatnená, nakoľko v celom priebehu súdneho konania sa skúmala výlučne právomoc\nslovenských súdov na konanie a rozhodovanie vo veci. Pokiaľ ide o nečakané (prekvapivé) rozhodnutie\nodvolacieho súdu, nakoľko sa odklonilo od rozhodnutia súdu prvého stupňa, najvyšší súd uvádza, že\nv prípade procesných rozhodnutí je vylúčená aplikácia ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. Povinnosť\npostupovať v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia má odvolací súd, ak nárok, ktorý je predmetom\nkonania, treba posúdiť podľa iného ustanovenia právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého stupňa.\nTo znamená, že nárok treba posúdiť podľa úplne iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého\nstupňa, alebo podľa toho istého právneho predpisu, ale podľa iného ustanovenia. Súčasne musí byť\nsplnená aj druhá zákonná podmienka, že je toto iné zákonné ustanovenie rozhodujúce pre rozhodnutie\nvo veci. Aplikácia § 213 ods. 2 O. s. p. sa týka výlučne hmotnoprávneho posúdenia uplatneného nároku\na nie skúmania procesných podmienok.\nOdvolací súd nebol povinný nariaďovať pojednávanie, nakoľko išlo o odvolanie voči uzneseniu, pričom\nprocesný postup pri rozhodovaní o odvolaní voči uzneseniu súdu prvého stupňa je upravený § 214\nods. 2 O. s. p. Dôvody nariadenia odvolacieho pojednávania uvedené v § 214 ods. 1 O. s. p. sa\ntýkajú jedine prejednania odvolania voči rozhodnutiu vo veci samej, teda ak sa rozhoduje o odvolaní\nvoči rozsudku prvého stupňa. Navyše odvolací súd nevykonával ani nezopakoval dokazovanie, skúmal\niba či sú splnené procesné podmienky. Taktiež nie je daný dôležitý verejný záujem pre nariadenie\nodvolacieho pojednávania, vzhľadom na druh žaloby, účastníkov konania a predmet konania a vo\nvzťahu ku konkrétnej požadovanej veci. Verejný záujem musí byť formulovaný vo vzťahu ku konkrétnej\nposudzovanej záležitosti a musí byť presvedčivo odlíšený od záujmu súkromného.\nAk žalobca v dovolaní namietal, že odvolací súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom tým,\nže rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa vo veci, dovolací súd uvádza, že aj táto námietka\ndovolateľa je neopodstatnená. Žalobcovi bolo súdom prvého stupňa zaslané odvolanie žalovaného voči\nuzneseniu z 28. októbra 2014. Odvolanie žalovaného bolo doručené žalobcovi prostredníctvom ním\nzvoleného právneho zástupcu 1. decembra 2014. Žalobca mal dostatočný priestor pre vyjadrenie sa\nk odvolaniu žalovaného pred rozhodnutím odvolacieho súdu, pričom toto svoje procesné oprávnenie\nnevyužil. Nie je pritom možné stotožňovať nečinnosť účastníka konania s odňatím možnosti konať pred\nsúdom.\nZa odňatie možnosti konať pred súdom podľa 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. sa podľa ustálenej judikatúry\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje aj zastavenie konania z dôvodu nedostatku procesnej\npodmienky v postupe všeobecného súdu, ku ktorému došlo v dôsledku chybného právneho posúdenia\nprávomoci súdu, treba považovať za odopretie ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (obdobne\nI. ÚS 37/95), v konečnom dôsledku znamenajúceho odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo\nje v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\nAk súd zastaví konanie z dôvodu nedostatku právomoci, i keď pre tento procesný postup neboli dané\npredpoklady, odníme účastníkovi konania možnosť pred súdom konať (R 82/2002).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto skúmal, či v danej veci je alebo nie je daná právomoc\nslovenských súdov na rozhodnutie vo veci.\n\nPre posúdenie právomoci súdu v danej veci je potrebné vychádzať z Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z\n22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach\nv znení neskorších zmien a doplnkov (Nariadenie Brusel I, ďalej aj „Nariadenie“ alebo „Nariadenie Brusel\nI“), a to s ohľadom na znenie čl. 66 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.\ndecembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach\n(Nariadenie Brusel I bis), podľa ktorého sa na konania začaté do 10. januára 2015 použijú ustanovenia\nNariadenia Brusel I.\nZákladné pravidlo pre určenie právomoci súdu v cezhraničných sporoch je upravené v čl. 2 bod 1\nNariadenia Brusel I, podľa ktorého, ak nie je v nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území\nčlenského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.\nVýnimku z tohto všeobecného pravidla predstavuje čl. 3 bod 1 Nariadenia, v zmysle ktorého osoby s\nbydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe\nprincípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly. (čl. 5 - 24 Nariadenia).\nPri istej miere zjednodušenia možno typy právomocí podľa Nariadenia rozdeliť takto: všeobecná,\nosobitná (alternatívna), špeciálna, výlučná a určená dohodou účastníkov právneho vzťahu. Súdny dvor\ntrvá na tom, že všeobecné určenie právomoci je základom systému a že osobitné právomoci sa uplatnia\nlen ako odchýlky od základnej zásady, a teda sa musia vykladať reštriktívne, t. j. len v rozsahu výslovne\nzakotvených možností.\nOsobitná právomoc popri všeobecnom kritériu bydliska žalovaného v členskom štáte predstavuje\nalternatívu, ktorá umožňuje žalobcovi zvoliť si, či podá žalobu na súde štátu odlišného od štátu\nžalovaného. Táto právomoc sa spravuje čl. 5 až 7 Nariadenia. Zatiaľ čo všeobecné kritérium je založené\nna väzbe medzi žalovaným a súdom, osobitné kritéria uznávajú väzbu medzi samotným sporom a\nsúdom, na ktorom možno začať konanie. Tieto právomoci odrážajú zásadu efektívneho vedenia konania\na sú opodstatnené len v prípadoch, keď v súvislosti s konaním existuje dostatočná väzba medzi sporom\na súdom, na ktorý sa má podať žaloba, a to z hľadiska vykonávania dôkazov alebo vedenia konania,\nalebo s cieľom zabezpečiť lepšiu ochranu záujmov účastníkov, proti ktorým konanie smeruje.\nUrčenie právomoci podľa čl. 5 až 7 Nariadenia však nie je ponechané výlučné na vôli žalobcu, ale\nmusí byť určená na základe presne stanovených kritérií aj s ohľadom na ochranu žalovaného, aby mal\nvedomosť, na súde ktorého členského štátu bude zažalovaný v prípade porušenia svojich zmluvných\nalebo mimozmluvných povinností.\nPodľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom\nčlenskom štáte:\na) v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;\nb) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia,\nktoré je predmetom žaloby:\n- pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať,\n- pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali\nposkytnúť,\nc) ak sa neuplatní písm. b/, uplatní sa písm. a/.\nPodľa čl. 5 ods. 3 Nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom\nčlenskom štáte vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu, na súdoch podľa\nmiesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.\nUstanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia umožňuje žalovať osobu s bydliskom v členskom štáte v inom\nčlenskom štáte v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom\nžaloby. Ak sa v žalobe vychádza z viacerých záväzkov vyplývajúcich z jednej zmluvy, súd, na ktorý sa\npodala, môže určiť, či má právomoc s odkazom na hlavný záväzok.\nVo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu majú právomoc súdy podľa miesta,\nkde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody (čl. 5 ods. 3 Nariadenia).\n\nMiesto škody je miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu a vznik mimozmluvnej\nzodpovednosti, priamo spôsobila svoje škodlivé dôsledky osobe, ktorá bola priamou obeťou tejto\nskutočnosti (rozsudok Súdneho dvora C-220/88 Dumez) a nezahŕňa miesto, o ktorom obeť tvrdí, že na\nňom utrpela finančnú škodu na základe pôvodnej škody, ktorá tejto osobe vznikla a ktorú utrpela v inom\nčlenskom štáte, aby sa nemohlo vykladať rozširujúcim spôsobom, a to tak, že zahrňuje každé miesto, kde\nmôžu byť pociťované škodlivé následky tejto skutočnosti spôsobiacej škodu, ktorá sa skutočne objavila\nna inom mieste (rozsudky Súdneho dvora C-364/93 Marinari a C-168/02 Kronhofer).\nV prípade žaloby o náhradu škody je potrebné rozlišovať, či uplatňovaná škoda vznikla porušením\nzmluvnej povinnosti žalovaného alebo či ide o mimozmluvnú zodpovednosť za škodu. Uvedené\nrozlišovanie je nevyhnutné pre určenie kritérií pre založenie právomoci súdu. Ak sa uplatňuje\nzodpovednosť za škodu spôsobenú porušením zmluvnej povinnosti, aplikuje sa čl. 5 ods. 1 Nariadenia,\nak ide o náhradu škody spôsobenú porušením mimozmluvnej zodpovednosti, aplikuje sa čl. 5 ods. 3\nNariadenia. Z toho vyplýva, že aj pri žalobách o náhradu škody sa osobitná právomoc určuje nielen\npodľa čl. 5 ods. 3 Nariadenia, ako to vyplýva z tvrdení žalobcu, ale aj podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia.\nPre rozhodnutie o právomoci je v danej veci potrebné posúdiť, či medzi žalobcom a žalovaným existuje\nzmluvný vzťah v zmysle Nariadenia.\nOdvolací súd mal za to, že medzi žalobcom a žalovaným existuje zmluvný vzťah, nakoľko aplikoval na\nvec ustanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia (strana 9 napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu).\nPojem zmluva (zmluvný vzťah) v zmysle Nariadenia nepredstavuje zmluvu ako dvojstranný právny úkon\nv zmysle vnútroštátneho práva, ale ide o autonómny pojem, ktorý je definovaný Súdnym dvorom.\nZmluva nemusí byť uzatvorená, na to, aby sa mohlo jednať o „zmluvu“ v zmysle Nariadenia, záväzok\nmusí byť identifikovateľný a dobrovoľne prijatý jednou stranou voči strane druhej (rozhodnutia Súdneho\ndvora C-26/91 Handte a C-27/02 Engler).\nŽalovaný ako rozhodcovský súd dobrovoľne prevzal na seba záväzok rozhodnúť spor (zaviazal sa\nposkytnúť službu) medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou GENERAL FACTORING, a. s.\na Československou obchodní bankou, a. s. za odplatu (odmenu).\nTento záväzok spĺňa aj definíciu služby v zmysle čl. 57 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa ktorého\nsa za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu, pokiaľ ich neupravujú ustanovenia\no voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb.\nMedzi žalobcom a žalovaným teda existuje zmluvný vzťah v zmysle vyššie uvedenej definície. Ide o\nsúkromnú vec medzi dvomi rovnocennými subjektmi práva a podľa rozhodnutia Súdneho dvora č. 29/76\n(LTU) ide o vec občiansku a obchodnú spadajúcu do pôsobnosti Nariadenia.\nTaktiež aj z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody dodaním\nnekvalitných služieb (kód 34) na základe zmluvy o poskytovaní služieb (kód 12), ako to vyplýva z č. l.\n3 súdneho spisu.\nZároveň tvrdeniu žalobcu o neexistencii zmluvného vzťahu medzi ním a žalovaným vyvracia aj samotný\nžalobca v dovolaní (strana 20 dovolania), podľa ktorého bola odmena žalovaného vo výške 840 000\nUSD a ani pri takto vysokej sume odmeny nebol schopný zabezpečiť, aby bola vec riadne prejednaná.\nAk by nešlo o zmluvu o poskytnutí služieb, nemohla by byť dojednaná odmena za ich poskytnutie, ktorá\nbola aj zaplatená.\nŽaloba na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvnej povinnosti je žalobou zo zmluvy v zmysle čl.\n5 a právomoc má súd, v ktorého obvode mala byť splnená zmluvná povinnosť, porušením ktorej vznikla\nžalobcovi škoda (rozhodnutie Súdneho dvora C-14/76 A.DeBloos, SPRL v. Sociétée commandite par\nactions Bouyer).\n\nNa základe uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že nie je daná právomoc\nslovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie veci v zmysle Nariadenia 44/2001. Žalobca mal\nžalovaného žalovať na súde v štáte, v ktorom má žalovaný sídlo v súlade s čl. 2 ods. 1 Nariadenia,\nteda vo Francúzsku, alebo na súde v štáte, kde bola služba poskytnutá, t. j. kde prebehlo, resp. malo\nprebehnúť rozhodcovské konanie v zmysle čl. 5 ods. 1 Nariadenia, čiže v Rakúsku, keďže rozhodcovské\nkonanie malo prebehnúť vo Viedni.\nZároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že by nebola daná právomoc slovenských súdov\nani v zmysle čl. 5 ods. 3 Nariadenia.\nFormulácia v čl. 5 ods. 3 sa má chápať tak, že jej cieľom je zahrnúť obe miesta - miesto, kde\nškoda vznikla, aj miesto, kde došlo k skutočnosti, ktorá ju spôsobila, a že žalovaného možno žalovať\npodľa voľby žalobcu na súde v niektorom z týchto dvoch miest (rozsudok Súdneho dvora 21/76\nHandelskwekerij G.J. Bier BVv. Minesdepotassed´Alsace SA).\nNa území Slovenskej republiky nedošlo k vzniku škody, ako to mylne uvádza žalobca. Podľa žalobcu\nje miestom vzniku škody územie Slovenskej republiky ako miesto, kde by došlo k finančnému plneniu\nzáväzkov, ak by žalovaný neporušil svoju povinnosť riadne zorganizovať a zabezpečiť riadne vedenie\narbitráže ako aj ujmu, ktorú utrpel v dôsledku skutočnosti, že na základe rozhodcovského nálezu sa\nvedie proti žalobcovi exekučné konanie na území Slovenskej republiky.\nUvedený výklad miesta vzniku škody nie je správny a nemá oporu v judikatúre Súdneho dvora. V\njudikatúre Súdneho dvora je daný výklad miesta vzniku škody. Aj rozhodnutie 21/76, na ktoré v dovolaní\npoukazuje žalobca, uvádza, že možno žalovať v štáte, kde škoda vznikla a kde došlo k skutočnosti,\nktorá ju spôsobila.\nV danom prípade je miesto, kde k škode došlo, zhodné s miestom, kde došlo k skutočnosti, ktorá ju\nspôsobila. Týmto miestom je miesto rozhodcovského konania.\nZároveň miesto vzniku škody podľa komunitárneho práva nie je možné chápať ako miesto, kde žalobca\npocítil finančnú ujmu v dôsledku porušenia povinnosti žalovaným. Uvedený záver vyplýva aj z vyššie\nuvedených rozhodnutí Súdneho dvora C-364/93 (Marinari) a C-168/02 (Kronhofer).\nPreto je zrejmé, že Slovenská republika nie je miestom, kde k škode došlo a ani miestom, kde došlo k\nskutočnosti, ktorá ju spôsobila.\nZ uvedeného vyplýva, že ani ak by sa na danú vec malo aplikovať ustanovenie čl. 5 ods. 3 Nariadenia,\nby nedošlo k založeniu právomoci slovenských súdov.\nNakoľko nedošlo k založeniu právomoci slovenských súdov podľa čl. 5 Nariadenia, slovenské súdy\nby mali právomoc rozhodnúť danú právnu vec jedine v prípade tzv. tichej prorogácie (podriadenia sa\nprávomoci žalovaným) v súlade s čl. 24 Nariadenia. Pod tichou prorogáciou sa rozumie prorogácia\nsui generis, kedy je právomoc súdu založená tým, že žalovaný nevznesie námietku nepríslušnosti\nkonajúceho súdu a začne sa proti žalobe obhajovať, k žalobe sa vyjadrí.\nPodanie odporu voči európskemu platobnému rozkazu pritom nemožno považovať za zúčastnenie sa na\nkonaní v zmysle článku 24 Nariadenia Rady (rozsudok Súdneho dvora C-144/12 Goldbet Sportwetten\nGmbH).\nV danej veci však nedošlo ani k založeniu právomoci slovenských súdov v súlade s čl. 24 Nariadenia,\nnakoľko žalovaný sa zúčastnil konania za účelom namietania nedostatku právomoci slovenských súdov.\nKeďže nie je daná právomoc slovenských súdov v zmysle čl. 2 ods. 1 Nariadenia, nedošlo k založeniu\nprávomoci podľa čl. 5 Nariadenia a zároveň nedošlo k založeniu právomoci súdu prvého stupňa podľa\nčl. 24 Nariadenia, odvolací súd zastavením konania pre nedostatok právomoci podľa § 104 ods. 1 O. s.\np. neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a zároveň na\nskutkový stav aplikoval správny právny predpis (Nariadenie Brusel I), ktorý aj správne aplikoval. Preto\n\nv tejto časti odvolací súd otázku právomoci slovenských súdov aj správne právne posúdil a nedopustil\nsa ani namietanej vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania\nmajúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inú vadu konania dovolateľ označil nasledovne:\n„odvolací súd rozhodoval o odvolaní meritórne, hoci mal odvolanie odmietnuť, odvolací súd porušil\nustanovenia o dokazovaní tým, že vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci napriek\ntomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy a napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu je nepreskúmateľné“.\nInou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná,\nje procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p.\nnezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie\nprocesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. V prípade, že v konaní\ndôjde k porušeniu ktoréhokoľvek z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ako zákona upravujúceho\nkonanie od jeho začiatku až po skončenie, možno takéto porušenie hodnotiť ako konanie postihnuté\nvadou. Iné vady, mimo vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., sú spôsobilým dovolacím dôvodom len\nza predpokladu, že mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nDôvody, pre ktoré možno odmietnuť odvolanie, sú taxatívne vymenované v ustanovení § 218 ods. 1\nO. s. p. Z obsahu súdneho spisu má dovolací súd preukázané, že odvolanie žalovaného bolo podané\nvčas, bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania, ktorému súd prvého stupňa jeho procesný\nnávrh zamietol, odvolanie nesmerovalo voči rozhodnutiu uvedenému v ustanovení § 202 ods. 3 O. s.\np., odvolanie žalovaného obsahovalo náležitosti uvedené v ustanovení § 205 O. s. p. a napadnuté\nrozhodnutie nezaniklo inak. Odvolací súd preto postupoval správne, ak vecne preskúmal odvolanie\nžalovaného.\nK námietke dovolateľa týkajúcej sa ustanovení o dokazovaní najvyšší súd uvádza, že odvolací súd\nsa v konaní nedopustil namietanej vady. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní žalovaného\nvýlučne skúmal, či sú splnené procesné podmienky na konanie o veci samej, či je daná právomoc súdov,\npričom vo svojom rozhodnutí vychádzal z jednotlivých ustanovení Nariadenia a judikatúry Súdneho\ndvora. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o nedostatku právomoci súdu prvého stupňa na konanie\nvo veci nebolo potrebné vykonať dokazovanie. Ak dospel odvolací súd k záveru, že nie je daná\nprávomoc súdu prvého stupňa na konanie a rozhodovanie vo veci, nebol povinný sa vysporiadavať\ns jednotlivými dôkazmi žalobcu, pre ktoré sa domnieval, že právomoc Okresného súdu Prešov bola\ndaná. Pre celkovú presvedčivosť rozhodnutia o nedostatku procesnej podmienky v podobe absencie\nprávomoci súdu postačuje konštatovanie, že nie je daná právomoc súdu, z akého dôvodu a na základe\nakého ustanovenia právneho predpisu dospel súd k takému záveru.\nŽalobca v dovolaní namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Tento dovolací dôvod\nnie je opodstatnený, nakoľko napadnuté rozhodnutie je odôvodnené podľa § 157 ods. 2 O. s. p.\nOdvolací súd uviedol, prečo dospel k záveru, že rozhodovaná vec nepatrí do právomoci slovenských\nsúdov a dostatočným spôsobom vysvetlil prečo nedošlo k založeniu právomoci slovenského súdu na\nkonanie a rozhodovanie vo veci v zmysle čl. 5 Nariadenia. Jeho rozhodnutie je logické, presvedčivé a\npreskúmateľný je záver odvolacieho súdu i z hľadiska právnej argumentácie o dôvodnosti odvolania.\nNa základe uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že konanie nebolo postihnuté\ninou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nZ obsahu dovolania je tiež zrejmé, že dovolateľ nesúhlasí s právnym posúdením veci odvolacím súdom\n(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení\nvyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym\nprávnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu\nprávnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny\nprávny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil\nnesprávne právne závery.\n\nK dovolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho posúdenia veci, ktorou namietal, že rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa je nadbytočné, lebo o tom, že sú splnené procesné podmienky, sa nevydáva\nosobitné rozhodnutie, dovolací súd uvádza, že súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo, aby\nsúd rozhodol o každom procesnom návrhu účastníka prihliadajúc na špecifické okolnosti konkrétneho\nprípadu. V danej veci bolo potrebné, aby súd rozhodol o tom, či sú dané procesné podmienky (či je daná\nprávomoc súdu), nakoľko táto otázka bola v konaní pred súdom prvého stupňa sporná, a to aj s ohľadom\nna dĺžku konania, kedy sa súd zaoberal otázkou právomoci (takmer 3 roky), ako aj s ohľadom na zásadu\nhospodárnosti konania, aby nedošlo k zbytočnému navyšovaniu trov konania. Preto súd prvého stupňa\na následne odvolací súd nepochybili, ak rozhodli o (ne)existencii procesných podmienok.\nDovolací súd nepovažuje za opodstatnenú ani námietku žalobcu týkajúcu sa neefektívneho podania\nodporu. Podľa čl. 16 ods. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 (ďalej len\n„nariadenie o európskom platobnom rozkaze“), odpor podpisuje odporca alebo, ak má ustanoveného\nprávneho zástupcu, jeho zástupca. Nariadenie o európskom platobnom rozkaze neobsahuje žiadne\nosobitné požiadavky na plnomocenstvo, na základe ktorého môže zástupca konať v mene žalovaného.\nUstanovenie čl. 26 nariadenia o európskom platobnom rozkaze odkazuje na procesné otázky\nneriešené v nariadení na vnútroštátne procesné právo. Otázka procesného zastúpenia účastníka\nkonania advokátom je upravená v ustanoveniach § 25 ods. 1 a § 26 ods. 4 O. s. p. Ani uvedené\nzákonné ustanovenia nekladú na náležitosti plnomocenstva požiadavky uvedené žalobcom v dovolaní.\nJednotlivé náležitosti plnomocenstva na zastupovanie v súdnom konaní možno vyvodiť z právnej úpravy\nzastúpenia obsiahnutej v ustanoveniach § 31 a 32 Občianskeho zákonníka. Z uvedených zákonných\nustanovení vyplýva, že plnomocenstvo musí obsahovať označenie osoby, ktorá plnomocenstvo udelila,\noznačenie osoby, ktorej bolo plnomocenstvo udelené, rozsah splnomocnenia a podpis splnomocniteľa.\nZ plnomocenstva z 25. januára 2012 vyplýva, že tieto požiadavky sú splnené, a preto je potrebné\npovažovať odpor žalovaného voči európskemu platobnému rozkazu za účinne podaný.\nPretože napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov správne,\nkeďže nebolo zistené, že by konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p.,\ninou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo by napadnuté rozhodnutie\nspočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu\npodľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.\nO trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky o\ntrovách dovolacieho konania nerozhodol z týchto dôvodov:\nV danej veci Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 14. januára 2015 č. k. 1Cob/88/2014-1169 vrátil\nvec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade trov konania.\nO trovách prvostupňového a odvolacieho konania súd prvého stupňa doposiaľ nerozhodol.\nDovolací súd vychádzal z názoru, že ak právny predpis výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu\nalebo ju upravuje len čiastočne, neznamená to, že takúto situáciu nemožno vyriešiť. Právna teória aj\nsúdna prax v obdobných prípadoch pripúšťajú, že na skutkovú podstatu zákonom neriešenú (alebo\nriešenú len čiastočne) sa analogicky aplikuje také ustanovenie zákona, ktoré upravuje podobnú\nskutkovú podstatu. Použitie analógie môže aj v procesnom práve predstavovať také riešenie procesnej\nsituácie, ktoré zodpovedá účelu zákona. Možnosť analógie pri aplikácii procesných noriem upravujúcich\nrozhodovanie súdu o trovách konania nevylučuje ani judikatúra ústavného súdu (viď uznesenie\nústavného súdu z 1. marca 2012 sp. zn. IV. ÚS 107/2012).\nTak, ako je pre účastníka konania na súde prvého a druhého stupňa dôležité, aby bolo čo najskôr\nrozhodnuté vo veci samej, je pre neho rovnako dôležité, aby v dovolacom konaní bolo čo najskôr\nrozhodnuté o dovolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej; rozhodnutie o\ntrovách dovolacieho konania má aj tu pre účastníka konania spravidla až druhoradý význam.\nV danom prípade treba pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania posúdiť viacero otázok, ktoré\nna súdoch nižších stupňov neboli dosiaľ riešené a posúdené právoplatným rozhodnutím súdu o trovách\nkonania. Najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní nevykonáva dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá\nO. s. p.), nemá procesné nástroje na to, aby si pre účely svojho rozhodovania obstaral potrebné skutkové\n\npodklady. Navyše, ak by v takomto prípade o trovách dovolacieho konania predsa len rozhodol, bolo\nby jeho rozhodovanie spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre rozhodovanie súdov nižších\nstupňov o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má byť vyriešená a právoplatne\nrozhodnutá najskôr týmito súdmi.\nSo zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že ak dovolací súd rozhoduje o dovolaní\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu\npodľa § 151 ods. 3 a § 224 ods. 4 O. s. p., o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa\n(rovnako aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. júla 2015 sp. zn. 3Cdo/12/2015).\nToto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cob/88/2014", "guid": "c73bb535-dd9e-4da9-8dd2-fed421c4bf01:3e64a35a-f66a-40a5-abe9-052af82c38d8", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:db1d9b6e-6527-46c0-bf2d-3ca8ce2cd25e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2012 z 1. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-01", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db1d9b6e-6527-46c0-bf2d-3ca8ce2cd25e"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "5a359b2a-fc86-4a06-965b-717c4b024895:122c3cd6-1d55-4512-8900-89319f8a569a", "ecli": null, "spisova_znacka": "18Cb/117/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. 18Cb/117/2011 z 19. 4. 2012", "sud": "Okresný súd Poprad", "datum_vydania": "2012-04-19", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5a359b2a-fc86-4a06-965b-717c4b024895:122c3cd6-1d55-4512-8900-89319f8a569a"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d474da38-9f3b-478c-97e1-28c4da115d51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.888.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 888/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 888/2016 z 14. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.888.2016.1"}, {"guid": "c338a4e5-d2f9-4b79-8b15-0726d777c53a:97143d25-927c-4fe4-bf98-aa93ef88cb16", "ecli": "ECLI:SK:OSLC:2025:6625201919.1", "spisova_znacka": "38Csp/19/2025", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 38Csp/19/2025 z 7. 10. 2025", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2025-10-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2025:6625201919.1"}, {"guid": "126ea6ac-47be-4111-b7e5-eead8ed9ce8b:e0ad7d60-ba92-42d2-a0d7-f36414579570", "ecli": "ECLI:SK:OSLC:2025:6624203541.3", "spisova_znacka": "38Csp/74/2024", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 38Csp/74/2024 z 26. 8. 2025", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2025:6624203541.3"}, {"guid": "454a78e8-8895-484b-93d6-61e461489d1e:d77c6107-1224-4989-add5-5ec2f89025ec", "ecli": "ECLI:SK:OSLC:2025:6624201516.3", "spisova_znacka": "38Csp/34/2024", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 38Csp/34/2024 z 15. 5. 2025", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2025-05-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2025:6624201516.3"}, {"guid": "ef7fa926-8ab8-4103-a330-5a45fb8b00a4:927a83a5-3cda-417f-bf51-7c1884302d12", "ecli": "ECLI:SK:OSLC:2025:6123343465.6", "spisova_znacka": "24Csp/51/2023", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 24Csp/51/2023 z 16. 1. 2025", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2025-01-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2025:6123343465.6"}]}