Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/40/2015 z 29. 3. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2016, sp. zn. 10Sža/40/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:8014201316.1
Najvyšší súd | 10Sža/40/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:8014201316.1 | 2016-03-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 33 ods. 4 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z., § 36 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/48f06a48-0290-43bb-ac2d-90272609574a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:8014201316.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/40/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014201316
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8014201316.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Zuzany Ďurišovej, v právnej veci žalobcu: V.
F. F., trvale bytom S., Vietnamská socialistická republika, prechodne bytom R., štátny občan Vietnamskej
socialistickej republiky, právne zastúpeného Advokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, so
sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície
Prešov, so sídlom Jarková 31, 080 10 Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
PPZ-HCP-PO2-232-006/2014 zo dňa 17. septembra 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove č. k. 14Scud/19/2014-48 zo dňa 14. júla 2015 jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 14Scud/19/2014-48 zo dňa
14. júla 2015   p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho  konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý  rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-232-006/2014 zo dňa
17.09.2014 potvrdil rozhodnutie Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-
PO6-KP-653-019-2014 zo dňa 01.07.2014, ktorým zrušil povolenie na prechodný pobyt žalobcu na
území Slovenskej republiky na účel zamestnania v zmysle § 36 ods. 1 písm. b) s poukázaním na § 33
ods. 4 písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že preskúmaním vecí dospel k záveru, že rozhodnutie a
postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom a preto žalobu zamietol.

Krajský súd konštatoval, že správne orgány rozhodli správne, keď po zistení, že predložený doklad o
bezúhonnosti je falošným dokladom, pričom toto tvrdenie primerane preukázali vykonanou odbornou
expertízou, ako aj potvrdením príslušných orgánov Vietnamskej socialistickej republiky, že žalobcovi
nebol nikdy príslušnými orgánmi vydaný výpis z registra trestov, čím došlo k naplneniu § 36 ods. 1 písm.
b) v spojení s § 33 ods. 6 písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z., pričom žalobcovi sa nepodarilo v konaní
preukázať opak, rozhodli o zrušení prechodného pobytu žalobcu.



Podľa názoru krajského súdu aplikácia zákona č. 404/2011 Z.z. v konaní o zrušenie prechodného
pobytu žalovaným bola správna a na argumentáciu žalovaného v tomto rozsahu odkazuje. Konanie o
zrušenie prechodného pobytu je novým konaním, ktoré začalo v roku 2013 za účinnosti nového zákona
a ustanovenia zákona č. 48/2002 Z.z. preto na toto konanie nemožno použiť. Z uvedeného dôvodu
vyhodnotil námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Preskúmaním veci krajský súd zistil, že žalovaný v priebehu konania o zrušenie prechodného pobytu
zistil u príslušných orgánov Vietnamskej socialistickej republiky (nóta Ministerstva spravodlivosti
Vietnamskej socialistickej republiky a správa Interpolu Hanoj), že orgánom príslušným na vydanie výpisu
z registra trestov vo Vietname, provincia Nghe An, nikdy nebol žalobcovi vydaný výpis z registra trestov
a že doklad predložený žalobcom pri podaní žiadosti o prechodný pobyt je tak bezpochyby falošným
dokladom. Vzhľadom na znenie zákonného ustanovenia § 36 ods. 6 písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z.
je tak zrejmé, že žalovaný vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, keďže dostatočne preukázal,
že predložený doklad je falošný. Žalobcovi sa v priebehu správneho konania, ani v konaní na súde
nepodarilo preukázať, že tento doklad je pravým dokladom a obsahom žaloby ani nebolo spochybnenie
záveru odbornej expertízy, ktorá konštatovala, že predložený výpis z registra trestov je falošný.

Námietku žalobcu, prečo správny orgán nezistil, že predložený výpis z registra trestov je falošný už v
roku 2008, keď rozhodoval o podanej žiadosti o prechodný pobyt, resp. ani pri predĺžení prechodného
pobytu vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú. Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného,
že v čase posudzovania žiadosti žalobcu v roku 2008 sa výpis z registra trestov javil byť pravým a
správny orgán nemal dôvod, aby podroboval odbornej expertíze všetky doklady predkladané všetkými
žiadateľmi o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. Až v čase, keď v rámci svojej
činnosti správny orgán získal od príslušných orgánov vedomosť o tom, že boli zistené prípady, kedy boli
žiadateľmi, resp. istou skupinou žiadateľov, predkladané falošné doklady o bezúhonnosti, správny organ
ex offo zo svojej úradnej činnosti, na pokyny nadriadených orgánov v rámci rozsahu svojich právomoci,
bol oprávnený preverovať doklady aj tých žiadateľov, ktorým už bol prechodný pobyt povolený, a teda
aj u žalobcu. Uvedený postup žalovaného vyplýva aj z logického výkladu znenia § 36 ods. 2 písm. b)
zákona č. 404/2011 Z.z.

Krajský súd uviedol, že je nepochybné, že žalovaný ako policajný útvar, v kompetencii ktorého je o.i.
ochrana a dozor nad bezpečnosťou štátu, disponuje širokým rozsahom právomocí v rámci realizovanej
cudzineckej politiky a v prípadoch, keby operatívnou činnosťou príslušného organu dôjde k zisteniam,
že sú prípady, kedy cudzí štátni príslušníci predložili falošné výpisy z registra trestov, príslušné orgány
sú oprávnené preskúmať aj spätne vydané povolenia na prechodný pobyt, ak existuje podozrenie, že v
minulosti mohlo dôjsť k vydaniu povolenia na prechodný pobyt na základe falošného výpisu z registra
trestov.
Na námietku žalobcu, že správny orgán v konaní nevykonal dokazovanie skutočností tvrdených
žalobcom, ktoré by boli žalobcovi na prospech, t.j. predovšetkým, že neskúmal otázku bezúhonnosti
žalobcu, resp. jeho úmysel vo vzťahu k predloženiu výpisu z registra trestov, ktorý považoval za
pravý, krajský súd uviedol, že s týmito skutočnosťami sa správny orgán primerane vysporiadal, a to
s odkazom na už opakované tvrdenie žalovaného, že v konaní bolo bez pochybností preukázané,
že predložený doklad, výpis z registra trestov je falošný a že žalobcovi nebol v minulosti príslušným
organom Vietnamskej socialistickej republiky vydaný výpis z registra trestov. Predmetom skúmania
správnym orgánom v zmysle príslušných zákonných ustanovení nie je skúmanie bezúhonnosti, a tak
tieto tvrdenia žalobcu nemohli prevýšiť objektívnu skutočnosť, t. j. predloženie falošného dokladu.

K ďalšej námietke žalobcu, že v konaní nedošlo k porušeniu verejného záujmu, keďže bolo preukázané,
že žalobca je bezúhonnou osobou a jeho trestný záznam vo Vietnamskej socialistickej republike je čistý
a žalobca nebol nikdy v minulosti súdne stíhaný, a preto nie je hrozbou pre Slovenskú republiku, sa
krajský súd stotožnil s vyjadrením a argumentáciou žalovaného, že otázka bezúhonnosti nie je v tomto
konaní predmetom sporu a nie je dôvodom pre zrušenie prechodného pobytu. Žalobca porušil zákon
Slovenskej republiky tým, že predložil falošný doklad v konaní o udelenie prechodného pobytu. Verejným
záujmom štátu, na ktorý je povinný príslušný správny orgán dbať, je dodržiavanie zákonov. Zo strany
žalobcu preto týmto konaním bezpochyby došlo k narušeniu verejného poriadku.

Krajský súd uviedol, že žalovaný postupoval správne, keď neaplikoval § 36 ods. 2 zákona č. 404/2011
Z.z.. V konaní bolo dostatočne preukázané, že žalobca je slobodný a bezdetný a okrem dvoch bratrancov



nemá na území Slovenskej republiky inú rodinu. Jeho rodičia žijú vo Vietnamskej socialistickej republike.
Prechodný pobyt bol žalobcovi povolený na účel zamestnania a tento účel sa nezmenil. Dopad a
dôsledky zrušenia prechodného pobytu na súkromný život žalobcu nie sú takého rozsahu, aby bol
uprednostnený výlučne súkromný záujem žalobcu zotrvať na území Slovenskej republiky bez ďalšieho.

Krajský súd konštatoval, že nie je dôvodná ani námietka žalobcu vo vzťahu k nedostatočnému
odôvodneniu napadnutého rozhodnutia žalovaného. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že
žalovaný ako odvolací orgán dostatočne preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,
ktorým bol zrušený prechodný pobyt žalobcu, jasne a primerane odôvodnil, ktoré okolnosti boli
rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci a primerane sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu.

Po preskúmaní rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe tak dospel krajský súd k záveru, že príslušný správny orgán postupoval v konaní
o zrušenie prechodného pobytu žalobcu zákonným spôsobom, skutkový stav bol zistený dostatočným
spôsobom, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie
je tak v súlade so zákonom.

II.
Odvolanie žalobcu

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že odvolanie
proti napádanému rozhodnutiu podal z dôvodu podľa ustanovenia § 205 odsek 2 písm. a), b), c) a f)
O. s. p.
S rozhodnutím krajského súdu  nesúhlasí čo do dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a jednak
čo do dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu. Krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s
argumentáciou žalobcu, na základe čoho dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu a rozhodnutiu
vo veci.
Žalobca namietal,  že

a) rozhodnutím krajského súdu boli porušené ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a rozhodnutie je
v rozpore s č1. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

b) nie je spravodlivé, aby žalobca, ktorému sa prísne formalisticky pripisuje „predloženie falošných
dokladov“ podľa ust. § 33 ods. 6 písm. e) v spojení s ust. § 36 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z.,
niesol objektívnu zodpovednosť a bol adresátom sankcie v podobe zrušenia jeho prechodného pobytu za
niečo, k čomu svojím konaním úmyselne neprispel a navyše, keďže o falošnosti predkladaného dokladu
nevedel, nemohol fakticky ovplyvniť jeho predloženie. Minimálne sa mal konajúci súd podielom viny
žalobcu na predložení falošného dokladu zaoberať,

c) správny orgán pri aplikácii jednotlivých zákonných noriem nemá len „slepo“ nasledovať gramatický
výklad právnej normy, ale má priestor využiť správnu úvahu a v danom prípade po osvedčení skutočnosti,
že žalobca naozaj bol bezúhonný, čo preukázal orgánu i novovyžiadaným výpisom z registra trestov, mal
túto skutočnosť konfrontovať predovšetkým s cieľmi zákona o pobyte cudzincov a najmä so zmyslom
samotnej zákonnej požiadavky predkladania dokladu k žiadosti o prechodný pobyt. Cieľom predloženia
dokladu v zmysle zákona je práve preukázanie bezúhonnosti žiadateľa o prechodný pobyt,

d) pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a
rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru)
a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu
súkromného so záujmom verejným, je potrebné, aby správny orgán dostatočne dôsledne zvážil a
preskúmal aj hľadisko súkromné, t. j. či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo
neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR, a čo
je v prejednávanom prípade ešte závažnejšie, správny orgán mal konať tak, aby v administratívnom
konaní mal dostatočne preukázané, že žalobca úmyselne porušil podmienky na povolenie prechodného
pobytu na území Slovenskej republiky. Podľa Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Sža 2/2009,
ak správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným,
musí v prípade, že uprednostní záujem verejný, v rozhodnutí náležíte odôvodniť prečo došlo k jeho



uprednostneniu. Žalobca nesúhlasí s tvrdením, že rozhodnutie bolo vzhľadom na okolnosti náležite
odôvodnené,

e) správne orgány pri rozhodovaní neprimerane uprednostnili záujmy štátu a spoločnosti, ktoré by pri
zohľadnení pravdivosti tvrdení žalobcu de facto nijako neboli ohrozené, pred právami a záujmami fyzickej
osoby, ktoré sú správne orgány v zmysle Správneho poriadku síce až ako druhoradé, ale taktiež povinné
chrániť,

f) žalobca sa domnieva, že rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty,
ktorého rešpektovanie sa predpokladá v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, nakoľko ten istý súd
v právne a skutkovo takmer totožnej veci, v rovnakom zložení členov senátu rozhodol rovnakú právnu
otázku za obdobných podmienok odlišne. Žalobca zároveň poukazuje na judikatúru Ústavného súdu
SR, podľa ktorej, aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

V nadväznosti na uvedené, žalobca poukázal i na nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 92/2012-36
zo dňa 10.05.2012, podľa ktorého: „ ...požiadavka spravodlivosti osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj v § 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého má byť v rámci súdneho konania
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, je totiž kritériom ukladajúcim
každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prerokúvanej právnej veci, ktoré
nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a
účel príslušných zákonných ustanovení.“

Rozhodnutie a postup správnych orgánov, ktoré krajský súd potvrdil ako správne, sa v tomto prípade
možno javí ako súladné s textáciou dotknutých ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z., žalobca je však
toho názoru, že pripisovanie objektívnej zodpovednosti za konanie, ktoré žalobca nezapríčinil, je presne
protichodné princípu spravodlivosti a popiera zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Žalobca
má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach, resp. vyjadreniach niekoľkokrát vyrovnával s námietkou žalobcu
avšak len takým dôvodením, že otázka bezúhonnosti účastníka konania nie je v konaní predmetom
sporu, a preto nebolo opodstatnené skúmať skutočnú bezúhonnosť osoby žalobcu, keďže dôvodom
zrušenia prechodného pobytu je len samotná skutočnosť, že predložil falzifikát dokladu. Uvedenú
argumentáciu si prisvojil aj krajský súd, keď uviedol, že žalobca v konaní o udelenie prechodného pobytu
k svojej žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR predložil falošný doklad, a tým
porušil zákon. Verejným záujmom štátu, na ktorý je povinný príslušný správny orgán dbať je dodržiavanie
zákonov. Zo strany žalobcu preto týmto konaním malo dôjsť k narušeniu verejného poriadku.

Uvedené tvrdenie o porušení zákona a o narušení verejného poriadku nepovažuje žalobca za správne.
Žalobca má za to, že správny orgán mohol v záujme presne a úplne zisteného skutočného stavu
veci vykonať dôkaz a požiadať o vydanie odpisu z registra trestov účastníka konania a teda takýmto
spôsobom by dospel k zisteniu, že žalobca zápis v registri trestov Vietnamu nemá už na prvom stupni
správneho konania. Správny orgán zohľadnil len šetrenie NJBPMN, ktoré preukazovalo, že sporný
predložený doklad bol falošný, avšak žiadnym spôsobom sa správny orgán nevysporiadal s otázkou, či
sa falšovania dopustila osoba žalobcu.
Žalobca si na pre účely podania odvolania v správnom konaní dodatočne ešte raz vyžiadal a predložil
konajúcemu orgánu výpis z registra trestov v krajine trvalého pobytu, a žiadal, aby druhostupňový
správny orgán tento výpis, ktorý potvrdzuje jeho bezúhonnosť zohľadnil pri svojom rozhodnutí. Žalovaný
však predložený výpis dokazujúci bezúhonnosť nezohľadnil, iba prísne formalisticky dôvodil tým, že
zákon o pobyte cudzincov sa nezaoberá bezúhonnosťou žalobcu, ale skutočnosťou, že žiadateľ predložil
falzifikát dokladu. Žalobca sa stotožňuje s názorom Krajského súdu Bratislava uvedeným v Rozsudku
zo dňa 12. novembra 2014, č. k. 2S 84/2014-3, podľa ktorého správny orgán je v takom prípade povinný
takéto dôkazy vyhodnotiť.



Žalobca tiež poukázal na to, že konajúci súd nezohľadnil, že úlohou správnych orgánov pri aplikácii
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vziať do úvahy prípadné exteritoriálne
účinky článku 8 Dohovoru, t. j. zaoberať sa otázkou, do akej miery je cudzincovi znemožnený jeho
rodinný, prípadne súkromný život v jeho krajine pôvodu a do akej miery prijímajúci štát - Slovenská
republika práve z tohto dôvodu povinný umožniť mu preniesť si svoj rodinný, resp. súkromný život
na jeho územie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/16/2010). Žalovaný
sa pri aplikácii čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dôsledkami zrušenia
prechodného pobytu žalobcu na jeho súkromný a rodinný život exteritoriálnymi dôsledkami nezaoberal.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje, ako žalovaný posúdil charakter a pevnosť rodinných
vzťahov žalobcu a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou pôvodu v konfrontácii
s vybudovanými väzbami na území SR.

Z uvedených dôvodov je napadnuté rozhodnutie podľa názoru žalobcu výsledkom postupu, ktorý nebol
v súlade so zákonnými predpismi, vo veci nebol zistený riadne skutkový stav a zo zistených skutočností
nebol vyvodený správny právny záver, a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby zrušil napadnuté
rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi
trovy konania. Alternatívne žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zrušil a
vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie a rovnako zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy
konania.

III.
Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové námietky a
dôkazy a tak ani žalovaný nerozširuje svoje vyjadrenie a trvá na ňom.

Žalovaný zdôraznil to, že ide o pobyt prechodný, teda limitovaný na určitý čas. Prechodný pobyt nedáva
žiaden automatický prísľub, že Slovenská republika umožní trvalé nažívanie cudzinca na svojom území.
Preto nie je zrejmé, na základe akých právnych podkladov žalobca reálne očakával, že sa na území
Slovenskej republiky natrvalo usadí. Očakávania súkromnej osoby, jej želania a plány do budúcnosti
nie sú a nemôžu byť záväzné pre žiaden štátny útvar natoľko, aby prehliadlo nerešpektovanie svojho
právneho poriadku a tolerovalo predložený falzifikát verejnej listiny.

IV.
Rozhodnutie žalovaného

Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-232-006/2014 zo dňa 17.09.2014 rozhodol o odvolaní žalobcu
voči rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice č. PPZ-HCP-PO6-KP-653-019/2014 zo
dňa 01.07.2014 tak, že rozhodnutie vydané prvostupňovým správnym orgánom č. p. PPZ-HCP-PO6-
KP-653-019/2014 zo dňa 01.07.2014, ktorým bol v zmysle § 36 ods. 1 písm. b) s poukázaním na § 33
ods. 4 písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z. zrušený prechodný pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky
na účel zamestnania, potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

V.
Právny názor Najvyššieho súdu SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku),
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.marca
2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Orgánmi verejnej správy sa
rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie
právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach



fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych
orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré
zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými
môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného, ktorý  rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-232-006/2014 zo dňa 17.09.2014 potvrdil rozhodnutie
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6-KP-653-019-2014 zo dňa
01.07.2014, ktorým zrušil povolenie na prechodný pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky na účel
zamestnania v zmysle § 36 ods. 1 písm. b) s poukázaním na § 33 ods. 4 písm. e) zákona č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len zákon o pobyte cudzincov).
Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so
všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe  a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil
zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Podľa § 33 ods. 6 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie
prechodného pobytu, ak  štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce údaje
alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.

Podľa § 36 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zruší prechodný pobyt, ak zistí
skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods.
6 alebo ods. 7.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ustanovenie odseku 1 neplatí, ak by dôsledky zrušenia
prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu najmä s ohľadom na
súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny.

Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca mal na území Slovenskej republiky povolený
prechodný pobyt na účel zamestnania od 19.11.2008 v zmysle § 20 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte
cudzincov.

Podkladom pre začatie konania o zrušení prechodného pobytu na území Slovenskej republiky za účelom
zamestnania bolo odborné posúdenie registra trestov Vietnamu, preverenie výpisu registra trestov /
Vietnamu Interpolom Hanoj/ a preverenie pravosti výpisu registra trestov Vietnamu Ministerstvom
spravodlivosti Vietnamskej socialistickej republiky.

Ako z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, žalovaný v priebehu konania o zrušenie prechodného
pobytu zistil u príslušných orgánov Vietnamskej socialistickej republiky (nóta Ministerstva spravodlivosti
Vietnamskej socialistickej republiky a správa Interpolu Hanoj), že orgánom príslušným na vydanie výpisu
z registra trestov vo Vietname, provincia Nghe An, nikdy nebol žalobcovi vydaný výpis z registra trestov
a doklad predložený žalobcom pri podaní žiadosti o prechodný pobyt je tak bezpochyby falošným
dokladom.
Prvostupňový správny orgán na základe zistených skutočnosti začal správne konanie vo veci zrušenia
prechodného pobytu a po vykonanom dokazovaní vydal rozhodnutie, ktorým podľa § 36 ods. 1 písm.
b/ zákona o pobyte cudzincov žalobcovi zrušil prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, nakoľko
zistil skutočnosti, ktoré boli dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa §
33 ods. 4 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov.
Žalovaný po podaní odvolania rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu preskúmal a dospel k
záveru že odvolanie žalobcu je potrebné zamietnuť a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu je
potrebné potvrdiť.
Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či v danom prípade prichádzal do úvahy postup, ktorý zvolil
správny orgán, keď zrušil žalobcovi prechodný pobyt na území Slovenskej republiky z dôvodu, že
žalobcom predložený doklad o bezúhonnosti je falošným dokladom, najmä keď žalobca argumentoval,



že nie je spravodlivé, aby žalobca, ktorému sa  prísne formalisticky pripisuje predloženie falošných
dokladov podľa § 33 ods. 6 písm. e/ v spojení s § 36 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, niesol
objektívnu zodpovednosť a bol adresátom sankcie v podobe zrušenia jeho prechodného pobytu za
niečo, k čomu svojim konaním úmyselne neprispel, keďže o falošnosti predkladaného dokladu nevedel
a nemohol ovplyvniť jeho predloženie.
Žalobca namietal, že správny orgán použil gramatický výklad právnej normy.

Podľa odvolacieho súdu uvedená námietka nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia
správnych orgánov ani vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Právny záver správneho orgánu, ktorým zrušil prechodný pobyt žalobcovi zodpovedal gramatickému /
jazykovému/ zneniu citovaného ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 33 ods. 4 písm. e) zákona o
pobyte cudzincov, teda takému, ktorý možno označiť za priamočiary výklad právnej normy vychádzajúci
z jeho textu, ale napriek uvedenému nemožno súhlasiť so žalobcom, že takýmto výkladom by došlo k
vydaniu rozhodnutia, ktoré by bolo možné považovať za nespravodlivé, pretože podľa odvolacieho súdu
žalobca nepreukázal, že na predložení falošného dokladu nemal žiaden podiel viny.

Odvolací súd na tomto mieste považuje za dôležité uviesť, že doslovný výklad ustanovenia § 36 ods. 1
písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je taký, že umožňuje policajnému útvaru zrušiť prechodný pobyt, ak
tento zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa
§ 33 ods. 6 alebo ods. 7.

V  danom prípade však ani podľa odvolacieho súdu nebolo nutné sa odkloniť od doslovného znenia
citovaného ustanovenia, pretože z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca nemal žiaden
podiel viny na tom, že takýto falošný doklad bol správnemu orgánu predložený. Jeho samotné tvrdenie
o tom ešte nie je dôkazom, najmä nie takým, ktorým by bolo možné preukázať bez tvrdenia ďalších
skutočností, resp. podpory dôkazov, že žalobca v skutočnosti nemal vedomosť o tom, že predkladá
falošný doklad preukazujúci jeho bezúhonnosť.

Účelom ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov pri jeho doslovnom výklade
je v podstate sankcia - zrušenie prechodného pobytu tomu žiadateľovi, ktorý predloží falošné alebo
pozmenené doklady.

Ide v podstate o sankciu za to, že žalobca v konaní o udelenie prechodného pobytu oklamal správny
orgán.

V danom prípade bolo preukázané, že žalobcom predložený doklad o jeho bezúhonnosti (konkrétne
Výpis z registra trestov Vietnamskej socialistickej republiky vydaný provinčnou justičnou správou Nghe
An s evidenčným číslom 514/TP-LL-TP zo dňa 22.09.2008 na meno žalobcu s dátumom narodenia
14.04.1986) bol po analýze vyhodnotený dňa 31.07.2013 ako falošný doklad. Uvedené potvrdzuje aj
Nóta zaslaná Veľvyslanectvu SR v Hanoji Ministerstvom spravodlivosti VSR dňa 30.12.2013, v ktorej
sa uvádza, že výpis  z registra trestov VSR žalobcovi Správou spravodlivosti provincia Nghe An nebol
vydaný.

Podľa odvolacieho súdu bolo teda nepochybné, že žalobca predložil správnemu orgánu falošný doklad a
žalobca neponúkol správnemu orgánu žiadne vysvetlenie takéhoto konania, ktoré by mohlo dovodzovať
závery, že na jeho strane nedošlo k žiadnej nepoctivosti.

Ani najvyššiemu súdu s poukazom na obsah administratívneho spisu neboli známe žiadne skutočnosti,
ktoré by nasvedčovali tomu, že žalobca sa nedopustil konania, ktoré by vysvetľovali alebo
ospravedlňovali takéto konanie žalobcu a samotný fakt, že žalobca nemá záznam v registri trestov,
nebol dôvodom, aby na uvedenú nepoctivosť správny orgán nezareagoval spôsobom ako učinil, teda
sankcionovaním vo forme zrušenia prechodného pobytu na účel zamestnania.
Pri zodpovedaní otázky, ktorú si  položil odvolací súd v nadväznosti na uplatnenú námietku žalobcu,
či autoritatívne stanovené právo bolo aplikovateľné na prípad žalobcu s poukazom na namietanú
nespravodlivosť, dospel odvolací súd k záveru, že doslovná interpretácia citovaného ustanovenia bola
s poukazom na okolnosti daného prípadu podľa najvyššieho súdu udržateľná, pretože neviedla k
nespravodlivým dôsledkom a nebola ani v rozpore s jeho účelom.



Na základe uvedeného v danom prípade, podľa odvolacieho súdu, preto prichádzala do úvahy aplikácia
ustanovenia s § 36 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov v spojení § 33 ods. 4 písm. e), ktorého
doslovné znenie v spojení na prípad žalobcu správny orgán aplikoval, pretože žalobca nepreukázal, že
na predložení falošného dokladu nemal podiel viny.

Námietku žalobcu, ktorý poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/13/2015 zo dňa
15.04.2015 a nutnosť aplikovať závery uvedeného rozsudku  (I keď doslovný výklad ustanovenia § 36
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je taký, že umožňuje policajnému útvaru zrušiť prechodný
pobyt, ak tento zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného
pobytu podľa § 33 ods. 4 alebo ods. 5, v danom prípade bolo nutné sa odkloniť od doslovného znenia
citovaného ustanovenia, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca nemal žiaden podiel
viny na tom, že takýto falošný doklad bol správnemu orgánu predložený, a to nepopiera ani žalovaný)
na prípad žalobcu odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú.

Pri porovnaní týchto dvoch prípadov, odvolací súd nezistil zhodu v skutkových okolnostiach, ale naopak
rozdiel videl v tom, že účastník konania vo veci sp. zn. 10Sža/13/2015 predložil správnemu orgánu
falošný doklad (preklad rodného listu maloletého dieťaťa, ktorý bol overený falošnou prekladateľskou
doložkou, avšak v prípade uvedeného účastníka nezistil najvyšší súd žiadne pochybenie na strane
žalobcu, pretože na strane žalobcu nedošlo k žiadnej nepoctivosti ani len vo forme nevedomej
nedbanlivosti. Žalobcovi nebolo možné vytýkať, že by nekonal obozretne (resp. že by nebol obozretným
primerane opatrného človeka). Ani najvyššiemu súdu s poukazom na obsah administratívneho spisu
neboli známe žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalobca sa dopustil konania, ktoré by
bolo možné označiť za podvodné alebo za zneužitia práva. Preto podľa najvyššieho súdu neprichádzalo
do úvahy ho sankcionovať vo forme zrušenia prechodného pobytu na účel zlúčenia rodiny.

Na rozdiel od zmieneného prípadu, žalobca v tomto prípade nepreukázal, že na predložení falošného
dokladu nenesie žiadnu zodpovednosť, preto závery uvedeného prípadu neboli aplikovateľné na tento
prípad.

Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú napokon aj odvolaciu námietku žalobcu,  týkajúcu sa
nedostatočného zohľadnenia súkromného hľadiska pri strete dvoch práv, a to práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (čl. 8 Dohovoru) a práva štátu  na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru).

Žalobca namietal, že správny orgán nedostatočne zvážil, či odopretím udelenia povolenia k pobytu na
území Slovenskej republiky nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie
a rodinný život.

Podľa odvolacieho súdu z vydaných rozhodnutí správnych orgánov vyplýva dôvod, pre ktorý by v danom
prípade bol verejný záujem povýšený nad záujem jednotlivca, keď žalovaný uviedol, že súkromný
záujem jednotlivca nemôže byť nadradený verejnému záujmu, keď správny orgán mal jednoznačne
preukázané, že žalobca k žiadosti predložil falošný register trestov, čím závažným spôsobom porušil
zákon o pobyte cudzincov a preto jeho súkromný záujem zotrvať na území SR bol v rozpore s verejným
záujmom, ktorým v danom prípade je zachovanie zákonnosti a verejného poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto skúmal, či správne orgány a následne aj krajský súd pri
posudzovaní primeranosti dopadov rozhodnutí o zrušení prechodného pobytu žalobcovi do súkromného
a rodinného života žalobcu popri požiadavkách vyplývajúcich z vnútroštátnych predpisov postupovali v
intenciách Dohovoru a judikatúry ESĽP.

Najvyšší súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 (87/2009) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zahŕňa nielen negatívnu povinnosť
štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na
zabezpečenie ich efektívnej ochrany.

Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t. j.
existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života. Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného



života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom)
manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného
zásahu alebo krátko pred ním.

Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v
prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov
Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného
dohovorom, pretože tento záväzok do 1. decembra 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o
Európskej únii a od 1. decembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv
Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy.

V prípade žalobcu však existencia manželstva žalobcu, resp. iná forma rodinného života nebola
preukázaná a preto námietka žalobcu, že spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8
ods. 1 Dohovoru nemohla obstáť, pretože pre právne posúdenie, či odoprenie povolenia na trvalý pobyt
možno v danom prípade považovať za zásah do práva na rešpektovanie rodinného života jeho existencia
bola podmienkou takého posúdenia.

Námietka žalobcu, že zrušenie prechodného pobytu bude mať dopad aj na jeho súkromný život, pretože
sa tým pretrhnú všetky sociálne väzby, ktoré si žalobca v priebehu siedmich rokov na Slovensku
vybudoval, rovnako nemohla obstáť, pretože správnym orgánom nebolo možné vytknúť, že pri kolízii
týchto dvoch práv (práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 8 Dohovoru) a práva štátu na zásah
do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru) správne orgány nevyargumentovali uprednostnenie práva štátu
na zásah do práva  rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Naopak z rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, z akého dôvodu došlo k uprednostneniu práva štátu
na zásah do práva žalobcu garantovaného v čl. 8 Dohovoru, pričom aj podľa odvolacieho súdu ide o
akceptovateľný zásah do tohto práva, pretože k nemu došlo v súlade so zákonom a bol nevyhnutný v
demokratickej spoločnosti v záujme verejného poriadku. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že otázka
bezúhonnosti žalobcu nebola v tomto konaní predmetom sporu a nebola ani dôvodom pre zrušenie
prechodného pobytu žalobcu. Žalobca bol v podstate sankcionovaný za porušenie zákona o pobyte
cudzincov - zrušením prechodného pobytu za to, že predložil falošný doklad v konaní o udelenie
prechodného pobytu.

Pokiaľ teda krajský súd vyhodnotil námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného za nedôvodné a
rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu žalobcu podľa § 250j ods.1 O. s.
p.  zamietol,  odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.

O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože bol v konaní
neúspešný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.