Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/14/2016 z 1. 11. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. novembra 2016, sp. zn. 10Szak/14/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:7016200953.1
Najvyšší súd | 10Szak/14/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:7016200953.1 | 2016-11-01 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/541c1ee3-ba79-4406-a3f9-7adfbf1f21ff
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7016200953.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Szak/14/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200953
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7016200953.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Eleny Berthotyovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD.
v právnej veci sťažovateľa (pôv. žalobca): S. J., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti Alžírska
demokratická ľudová republika, naposledy bytom: S., Alžírska demokratická ľudová republika, t.
č. umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce,
zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, kancelária Košice,
Moyzesova 18, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky, Úrad
hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie
cudzineckej polície PZ Prešov, Ľubochnianska 2, Prešov o správnej žalobe proti rozhodnutiu
žalovaného č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-048/2016 zo dňa 04.08.2016, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa
proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. augusta 2016 č. k. 8Sa/6/2016-32, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 26. augusta 2016 č. k. 8Sa/6/2016-32   z a m i e t a .

Sťažovateľovi právo na náhradu trov konania   p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-048/2016 zo dňa 04.08.2016 (ďalej na účely rozsudku len
„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák.
č. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení sťažovateľa (v prvostupňovom konaní žalobca) na účel výkonu
administratívneho vyhostenia  (rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-2012/2016-AV z 20.06.2016 -
ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) tak, že zaistil sťažovateľa so stanovením dĺžky doby zaistenia na
čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2016 a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“).

2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ bol  rozhodnutím č. PPZ-HCP-
PO8-ZVC-6-013/2016 zo dňa 20.6.2016 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov
na účel administratívneho vyhostenia. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. 9Sa/2016-26 zo dňa
19.07.2016 zrušil rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nariadil, aby účastník
konania bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. Na základe uvedeného  rozsudku správny orgán
vykonal šetrenie v mieste trvalého pobytu manželky účastníka konania a zistil, že účastník konania má
zabezpečené ubytovanie u svojej svokry T. J.. nar. XX.XX.XXXX, ktorá je vlastníkom rodinného domu



na adrese O.. V súčasnosti poberá vdovský dôchodok 216.- eur a sociálne dávky vo výške 67.- eur. Iný
príjem nemá. Na uvedenej adrese majú trvalý pobyt jej syn P. J., nar. XX.XX.XXXX a dcéry D. J., nar.
XX.XX.XXXX  a R. J. J., nar. XX.XX.XXXX - manželka účastníka konania.

3. Podľa zistení správneho orgánu účastníkovi konania počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky
poskytne ubytovanie bezplatne matka manželky vo svojom dome. Po odpočítaní sumy za ubytovanie
30,- eur a vreckového 7,- eur je potrebná suma na deň pobytu pre účastníka konania 19,- eur, čo
mesačne predstavuje sumu 570.- eur. Manželka účastníka konania deklarovala príjem vo výške okolo
330,- eur mesačne a úspory v hotovosti vo výške 400.- eur.

Správny orgán po posúdení týchto skutočností dospel k záveru, že výška príjmu manželky a výška
jej úspor nie sú postačujúce na to, aby manželka, ako blízka osoba účastníka konania, bola schopná
finančne zabezpečiť účastníka konania v prípade uloženia povinnosti podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov vo výške uvedenej v § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a  zároveň zabezpečiť aj svoje
životné potreby.

Vzhľadom na skutočnosť, že účastník konania je bez príjmu a nemá žiadne finančné prostriedky
a skutočnosť, že príjem manželky účastníka konania nepokrýva zákonom stanovenú výšku sumy
finančných prostriedkov na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny
na území Slovenskej republiky správny orgán konštatoval, že s poukázaním na § 89 ods. 3 zákona o
pobyte cudzincov- nemôže účastníkovi konania uložiť povinnosť podľa § 89 ods. 1. Pri svojom závere
vzal správne orgán do úvahy aj skutočnosť, že účastník konania podľa svojich tvrdení uvedených do
zápisnice nemá na území Slovenskej zabezpečené zdravotné poistenie ani poistenú úhradu liečebných
nákladov na území Slovenskej republiky.

Na základe uvedených skutočností správny orgán dospel k záveru, že nie je možné uložiť povinnosť
podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, pretože nie sú splnené zákonom stanovené
podmienky uvedené v § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

4. V konaní o administratívnom vyhostení správny orgán zohľadnil skutočnosť, že účastník konania má
na území Slovenskej republiky manželku tým, že účastníkovi konania neuložil zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky a ani mu neurčil krajinu, do ktorej ho vyhosťuje. Ak by účastník konania prejavil
vôľu rešpektovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, správny orgán by ho nezaistil, ale by mu
určil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky.

K tvrdeniu účastníka konania, že má nárok na udelenie tolerovaného pobytu a že spĺňa podmienky na
udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov správny orgán
uviedol, že v prípadoch zistenia neoprávneného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny v prvom rade
chráni verejný záujem tým, že začne konanie o administratívnom vyhostení, ak z dokazovania počas
konania o administratívnom vyhostení vyplynie skutočnosť, že existujú dôvody na nevyhostenie, konanie
zastaví. Následne potom môže prijať žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu. V prípade účastníka
konania, keď je vydané vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení nie je možné prijať
žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu, pretože je možné vyriešiť jeho neoprávnený pobyt výkonom
rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Po zohľadnení všetkých skutočností správny orgán dospel
k záveru, že zaistením účastníka konania na účel výkonu trestu vyhostenia nebude neprimeraným
spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v podľa článku 8 Dohovoru,
nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom o pobyte cudzincov.

II.
Konanie na krajskom súde

5. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu o zaistení  na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo veci
zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):

-   napadnuté rozhodnutie vychádza  z nesprávneho právneho posúdenia a konanie pred jeho vydaním
trpí vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia



-   zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 8 Dohovoru, pretože nerešpektuje jeho právo na zachovanie
rodinného života, sťažovateľ má na území SR manželku, slovenskú štátnu občianku, poukázal na
rozhodovaciu prax ESLP, v zmysle ktorej Dohovor síce nezaručuje právo cudzinca vstúpiť alebo usadiť
sa na území štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, avšak vyhostenie osoby z krajiny, v ktorej žijú
blízki členovia jeho rodiny, môže predstavovať porušenie práva na rešpektovanie rodinného života v
zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru (napr. Moustaquim v. Belgicko, rozsudok ESLP z 18. februára 1991; Boultif
v. Švajčiarsko, rozsudok ESLP z 2. augusta 2001).

- neexistuje riziko úteku sťažovateľa, čo preukazoval na základe jeho predošlého správania sa na území
SR. Vstúpil na územie Schengenského priestoru dňa 16.12.2014 na základe udeleného víza. Žalobca
chcel v Česku študovať architektúru, ktorú študoval aj v domovskej krajine. Časom sa zoznámil so svojou
terajšou manželkou, za ktorou pricestoval na Slovensko a s ktorou sa zosobášil. Po celú dobu jeho
pobytu na území SR sa zdržiaval už u svojej manželky, a to aj počas konania o azyle sa zdržiaval
na základe dlhodobej priepustky u svojej manželky a plnil si svoju povinnosť ohlásiť miesto pobytu na
príslušnom oddelení cudzineckej polície a pravidelne si žiadal o predĺženie priepustky na pobyt mimo
azylového zariadenia.

-  nesprávne právne posúdenie s ohľadom na splnenie zákonných podmienok pre uloženie miernejších
donucovacích opatrení v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov.  Sťažovateľ v konaní pred žalovaným
jasne a dostatočne poukazoval na to,  že jeho manželka je spolu s jej rodinou ochotná a schopná
zabezpečiť mu úhradu nákladov na jeho bývanie a stravu v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov.
Manželka sťažovateľa je ochotná a schopná zabezpečiť sťažovateľovi ubytovanie a úhradu nákladov
na stravu v zmysle  vyhlášky č. 499/2011 Z.z.

- nesprávne právne posúdenie ohľadne názoru žalovaného o nemožnosti prijatia  žiadosti o udelenie
tolerovaného pobytu pre vydanie vykonateľného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, keď
podľa sťažovateľa výsledok konania o udelenie  tolerovaného pobytu mohol  mať zásadný význam pre
postavenie sťažovateľa na území SR s ohľadom na  oprávnenosť jeho pobytu, čo by neumožňovalo
žalovanému rozhodnúť o jeho zaistení

6. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby
(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov.

7. Najmä zdôraznil, že námietka sťažovateľa, že žalovaný sa v rozhodnutí  nedostatočne zaoberal
zásahom do práva žalobcu na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd nie je dôvodná, nakoľko sťažovateľ sa nesporne na území Slovenskej
republiky a v celom schengenskom priestore zdržiava neoprávnene, bez povolenia na pobyt a správny
orgán vydal rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, ktoré je vykonateľné. Žalovaný v rozhodnutí
o zaistení zohľadnil závažnosť protiprávneho konania žalobcu, dĺžku jeho trvania, mieru zavinenia
žalobcu ako aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona. Zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca
na Slovensku uzavrel manželstvo dňa 14.05.2016 s občiankou SR, a preto mu neuložil v rozhodnutí o
vyhostení zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a ani neurčil krajinu, do ktorej vycestuje.

8. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj námietku sťažovateľa vo vzťahu k možnosti uložiť žalobcovi
iné, miernejšie donucovacie opatrenia v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd sa
stotožnil s tvrdením žalobcu, že vzhľadom na jeho predchádzajúce konanie, ako aj skutočnosť, že
na území SR má manželku u neho neexistuje riziko úteku, táto skutočnosť, tak ako to vyplýva z
predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu vo veci zaistenia sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia však nie je podmienkou pre
zaistenie cudzinca. Správny orgán však zistil, že sťažovateľ na nemá dostatok finančných prostriedkov
na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR (§ 1 ods. 1,
2 vyhlášky č. 499/2011 Z.z.), pretože nemá žiaden príjem a celý jeho doterajší pobyt na Slovensku bol
zabezpečený iba z príjmu jeho manželky a prípadne svokry, ktorý však nie je postačujúci na pokrytie
nákladov stanovených v označenej vyhláške a zároveň aj pokrytie vlastných nákladov na bývanie,
stravovanie a iných nevyhnutných nákladov. Z tohto pohľadu preto súd vyhodnotil skutkový záver
správneho orgánu o nedostatku finančných prostriedkov u sťažovateľa za správny. Za týchto okolností je
preto opodstatnený záver správneho orgánu, že neboli splnené zákonné podmienky pre uloženiu iných,
miernejších donucovacích opatrení, ako alternatíva k zaisteniu žalobcu.



9. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že žalovaný porušil jeho práva, pretože bol opakovane odmietnutý
so žiadosťami o udelenie tolerovaného pobytu a správny orgán nerešpektoval ani jeho žiadosť zo dňa
04.08.2016 krajský  súd uviedol, že  táto námietka nie je opodstatnená a správny orgán pri posudzovaní
jednotlivých žiadostí sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu nepochybil. Sťažovateľ sa v čase
konania o udelení azylu informoval na možnosť udelenia tolerovaného pobytu, s tým, že bol poučený
o možnostiach jeho udelenia ako aj o postupe a potrebných dokladoch. Neskôr sa dostavil, aby podal
žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky (podľa § 58 ods. 2 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov) z dôvodu rešpektovania jeho súkromného a rodinného života, v tom
čase však bol v konaní o administratívnom vyhostení a preto jeho žiadosť nebola prijatá. Z obsahu
administratívneho spisu nevyplýva, že sťažovateľ žiadal o udelenie tolerovaného pobytu dňa 04.08.2016
a to v čase začatia konania o jeho zaistenie, a takáto žiadosť nie je uvedená ani v zápisnici zo dňa
PPZ-HCP-P08-ZVC-6-046/2016 zo dňa 04.08.2016. V zápisnici o vyjadrení zo dňa 04.08.2016 č. PPZ-
HCP-P08-ZVC-6-047/2016, vo vyjadrení manželky žalobcu R. J. J. je zachytené, že podľa informácií
od právničky jej manžel má nárok na tolerovaný pobyt na dobu šesť mesiacov, za účelom vybavenia
potrebných dokladov na ambasáde Alžírska vo Viedni, takúto informáciu však nemožno považovať za
žiadosť sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu.

III.
Konanie na kasačnom súde

A)
10. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov
uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci.
11. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä
uviedol, že krajský súd:

- nesprávne právne posúdil zásah do práv sťažovateľa v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru,  podľa sťažovateľa
zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 8 Dohovoru, pretože nerešpektuje jeho právo na zachovanie
rodinného života. Žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad
príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom napadnuté rozhodnutie žalovaného
je v rozpore s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, keďže predmetný zásah do práva sťažovateľa na zachovanie
rodinného života, nie je v súlade s podmienkami vyplývajúcimi z odseku 2 čl. 8 Dohovoru, ktorým je
Slovenská republika viazaná a má prednosť pred ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov, napadnuté
rozhodnutie žalovaného o zaistení nerešpektuje,

- nesprávne právne posúdil  zásadu primeranosti, keď krajský  súd podľa sťažovateľa nesprávne
konštatoval, že napadnuté rozhodnutie rešpektuje zásadu primeranosti medzi naliehavosťou
sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do práva sťažovateľa  na
rodinný život,

- nesprávne právne posúdil otázku možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení v zmysle § 89
zákona o pobyte cudzincov - sťažovateľ poukázal na to, že v konaní  jasne a dostatočne preukázal, že
jeho manželka, ktorá je zamestnaná so stabilným mesačným príjmom, má zabezpečené ubytovanie u
svojej matky, je spolu s jej rodinou ochotná a schopná zabezpečiť mu úhradu nákladov na bývanie a
stravu v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, tak ako ich uhrádzala aj doposiaľ,

- nesprávne vyhodnotil námietku sťažovateľa vo vzťahu k právnemu názoru žalovaného o nemožnosti
prijatia žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu pre vydanie vykonateľného rozhodnutia o jeho
administratívnom vyhostení.

Sťažovateľ dňa 10.10.2016 doplnil dôkazy v konaní o kasačnej sťažnosti o uznesenie Krajského súdu
v Košiciach č. k. 4Sa/6/2016-31 zo dňa 29.9.2016, ktorým bol  priznaný odkladný účinok správnej
žalobe zo dňa 14.09.2016, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia Prezídia Policajného
zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície č. PPZ-HCP-PO2-166-002/2016 zo dňa 28.07.2016, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície PZ Prešov č. PPZ- HCP-PO6-



ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 o administratívnom vyhostení sťažovateľa z územia Slovenskej
republiky.

Sťažovateľ poukázal na to, že limitom zaistenia je naplnenie účelu, a to reálnosť  vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. S
poukazom na predložený dôkaz, vyjadril presvedčenie, že jeho zaistenie  je neúčelné a neefektívne,
pretože krajský súd priznal správnej žalobe  sťažovateľa vo veci jeho vyhostenia odkladný účinok a jeho
vyhostenie je neprípustné po dobu prebiehajúceho súdneho konania  vo veci vyhostenia.

Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie
žalovaného zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

B)
12. Žalovaný sa v podaní z 03.10.2016 vyjadril tak, že navrhol, aby Najvyšší súd kasačnú sťažnosť
podľa § 461 S.s.p. zamietol,
- zopakoval argumenty, pre ktoré považuje napadnuté  rozhodnutie za zákonné a rozhodnutie krajského
súdu s za správne
- v ostatných častiach žalovaný odkázal na svoje predchádzajúce písomné a ústne vyjadrenia v konaní
pred krajským súdom.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
postupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel
k záveru, že kasačnú sťažnosť proti právoplatnému rozsudku je potrebné zamietnuť.  Rozhodol bez
nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 02.11.2016
(§ 137 ods. 2 S.s.p.).

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.

Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu



úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom
a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (ods. 2)

14. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačného konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany jeho práv proti
rozhodnutiu žalovaného, ktorým došlo k zaisteniu sťažovateľa podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd ako súd kasačný
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

15. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

16. Kasačný súd námietku sťažovateľa, že krajský súd, rovnako tak aj žalovaný nesprávne právne
posúdili zásah do práv jeho práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru zásah) nepovažoval
za dôvodnú.

17. V danej veci bol podľa kasačného súdu potrebné identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a
rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení  a intenzitu porušenia zákona,
ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo  samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí
"niečo k niečomu", v danom prípade to mal byť  verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku
s právom na súkromný a rodinný život cudzinca.

18. Pokiaľ ide o existenciu rodinného života sťažovateľa, táto nebola žalovaným nijako spochybnená. Pri
posúdení veci žalovaný vychádzal z toho, že sťažovateľ má na území Slovenskej republiky manželku,
ktorá je štátnou príslušníčkou SR, pričom s manželkou žije v rodinnom dome, ktorého majiteľkou je matka
manželky. Manželmi sú od 14.05.2016. Manželstvo je bezdetné. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva,
že žalovaný puto medzi sťažovateľom a jeho rodinou považoval za skutočné a toto nespochybňoval.
Vyhodnotil pritom, že rozhodnutie o zaistení sťažovateľa neprimerane nezasiahne do práva na jeho
rodinný život, pretože ho obmedzuje iba na nevyhnutný čas (od 04.08.2016 a do 15.12.2016) .

19. Za prípadný zásah do sťažovateľovho  práva na súkromný a rodinný život podľa názoru kasačného
súdu nebolo možné považovať rozhodnutie o zaistení sťažovateľa, pokiaľ námietkami sťažovateľa
nebolo možné spochybniť zákonnosť rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť, že po vyhostení z územia
SR sťažovateľ už nebude môcť pokračovať na území Slovenskej republiky v spolužití s manželkou.
S ohľadom na vyhostenie sťažovateľa, ktoré bolo dôvodom jeho zaistenia je tiež možné očakávať
aj narušenie ďalších  sociálnych väzieb. Ako do úvahy prichádzajúce variant praktického odlúčenie
sťažovateľa od manželky a jej rodiny, s ktorou žijú v jednom dome, tak možno variant presídlenia
sťažovateľovej rodiny do Alžírska, ktoré môžu predstavovať zásah do rodinného života sťažovateľa.
Na druhej strane týmto nie sú sťažovateľ a jeho manželka úplne zbavení možnosti realizovať spoločný
rodinný život. Nutné doplniť, že ani čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie č. 209/1992 Zb., ďalej len "Dohovor") neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu
dotknutých osôb ohľadom krajiny ich spoločného pobytu, respektíve napomáhať rozvíjanie vzťahov
medzi nimi. Pri stanovení rozsahu povinností štátu je v tomto smere vždy nutné zvážiť okolnosti
konkrétneho prípadu (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19.02.1996 vo veci Gül proti
Švajčiarsku, sťažnosť č. 23218/94). V tejto súvislosti berie Európsky súd pre ľudské práva do úvahy
okrem iného aj prípadné exteritoriálne účinky čl. 8 Dohovoru, teda otázku, do akej miery je cudzincovi
znemožnený jeho rodinný, prípadne súkromný život v jeho krajine pôvodu a do akej miery je prijímajúci
štát práve z tohto dôvodu povinný umožniť mu preniesť si svoj rodinný, respektíve súkromný život na



jeho území. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že podmienky pre aktiváciu
extrateritoriálneho účinku článku  8 Dohovoru sú veľmi prísne (porov. rozsudok zo 06.02.2001 vo veci
Bensaid proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 44599/98).

20. Z tvrdenia žalobcu potom v teraz riešenej veci (preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o jeho zaistení)
nemožno nemožnosť realizácie jeho rodinného života v krajine pôvodu (a to vrátane jeho manželky)
akokoľvek vyvodiť. Naopak, presťahovanie sťažovateľa a s ním prípadne jeho manželky do Alžírska ich
spoločnému životu tam nič nebráni.

21. V danom prípade však nebolo možné žalovanému vyčítať, že sa následkami samotného rozhodnutia
o vyhostení sťažovateľa z pohľadu namietaného zásahu do jeho práva na rodinný a súkromný život
s poukazom na namietané porušenie tohto práva v súvislosti s jeho zaistením nezaoberal. Pretože v
konaní o zaistení bolo potrebné posúdiť, či rozhodnutie o zaistení sťažovateľa po splnení podmienok
zaistenia na účel výkonu administratívneho vyhostenia môže predstavovať zásah do jeho práva na
rodinný a súkromný život.

V danom prípade, žalovaný rozhodol o zaistená  sťažovateľa podľa  § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov.

Uvedené ustanovenie zákona o pobyte cudzincov  umožňuje zaistiť  štátneho príslušníka tretej
krajiny s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o
administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom
mu bol uložený trest vyhostenia.

Jedinou požiadavkou pre uplatnenie tohto ustanovenia je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom
vyhostení  alebo trest vyhostenia. Pri tomto dôvode zaistenia nie sú nijaké špecifické zákonné
požiadavky vzťahujúce sa na riziko úteku alebo riziko vyhýbania sa alebo marenia výkonu vyhostenia.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ  sa  na území Slovenskej republiky a v
celom schengenskom priestore zdržiava neoprávnene, bez povolenia na pobyt a správny orgán vydal
rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, ktoré je vykonateľné. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení
zohľadnil závažnosť protiprávneho konania žalobcu, dĺžku jeho trvania, mieru zavinenia žalobcu ako
aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona. Zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca na Slovensku
uzavrel manželstvo dňa 14.05.2016 s občiankou SR, a preto mu neuložil v rozhodnutí o vyhostení zákaz
vstupu na územie Slovenskej republiky a ani neurčil krajinu, do ktorej vycestuje.

22. Námietku sťažovateľa, že krajský súd nesprávne právne posúdil namietaný zásah  do práva
sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nie je dôvodná, nakoľko napadnutým rozhodnutím o zaistení sťažovateľa,
nemohlo dôjsť ani podľa kasačného súdu k zásahu do jeho práva na rodinný a súkromný život.

23. Zaistenie cudzinca ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa
30.03.2016 znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia
dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv
jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných
nielen zákonom o pobyte cudzincov  alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.

Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny
nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

24. Podľa názoru kasačného súdu úspešnosť námietky neprípustného zásahu do práva na rodinný a
súkromný život sťažovateľa môže obstáť jedine v prípade, ak sťažovateľ svojimi námietkami spochybní
zákonnosť rozhodnosť o jeho zaistení, inými slovami ak preukáže, že neboli splnené podmienky jeho
zaistenia v danom prípade podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, čo sa však v danom prípade
sťažovateľovi nepodarilo.

Námietku sťažovateľa, že krajský súd nesprávne právne posúdil zásadu primeranosti vyhodnotil kasačný
súd ako nedôvodnú. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie rešpektuje zásadu



primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami
zásahu do práva sťažovateľa na rodinný život, kasačný súd sa takýmto záverom stotožňuje, pričom
kasačný súd dodáva, že sťažovateľ neponúkol v kasačnej sťažnosti žiaden relevantný dôvod, ktorým by
bol schopný spochybniť takýto záver krajského  súdu.

25. Námietku sťažovateľa, že krajský súd ako aj žalovaný nesprávne právne posúdili otázku možnosti
uloženia miernejších donucovacích opatrení v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov vyhodnotil
kasačný súd ako nedôvodnú. Plne sa stotožňuje s názorom krajského  súdu, že pokiaľ žalovaný na
základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je možné uložiť povinnosť podľa § 89 ods.
1 písm. a) a  b) zákona o pobyte cudzincov, pretože nie sú splnené zákonom stanovené podmienky
uvedené v § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, krajský súd dôvodne považoval takýto názor za
súladný so zákonom.

Kasačný súd považuje za dôležité zdôrazniť, že žalovaný vychádzal zo zistení, ktoré nespochybnil ani
sťažovateľ, výška príjmu manželky sťažovateľa a výška jej úspor (manželka sťažovateľa deklarovala
mesačný príjem 330 Eur, úspory 400 Eur) nie sú postačujúce na to, aby jeho manželka ako blízka
osoba účastníka konania, bola schopná finančne zabezpečiť pokrytie finančných nákladov na spojených
s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR, ktorá je v zmysle § 1 ods.1  vyhlášky MV SR
č. 499/2011 Z.z. určená vo výške 56 Eur na osobu a na deň pobytu.

Námietka sťažovateľa, že žalovaný ani krajský súd neprihliadol na ochotu manželky sťažovateľa
finančne pokryť jeho náklady na bývanie a stravu sú irelevantné, pretože jej ochota nie je vyjadrená
preukázanou schopnosťou pokrytia nákladov, ktoré sú vyhláškou MV SR stanovené sumou, ktorou
manželka sťažovateľa ako jeho blízka osoba nedisponuje, a teda podmienky stanovené zákonom
nespĺňa.

26. K námietke sťažovateľa, že krajský súd nesprávne vyhodnotil námietku sťažovateľa vo vzťahu k
právnemu názoru žalovaného o nemožnosti prijatia žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu pre vydanie
vykonateľného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení považuje kasačný súd za dôležité uviesť,
že ani táto námietka nebola dôvodná.

Pokiaľ totiž sťažovateľ tvrdí, že podal žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu, čo však z pripojeného
administratívneho spisu nevyplýva, sťažovateľ má možnosť domáhať sa súdnej ochrany žalobou proti
nečinnosti, resp. žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy.

Predmetom súdneho konania však bolo rozhodnutie o zaistení a nie posudzovanie zákonnosti postupu
správneho konania vo veci udelenia tolerovaného pobytu, preto  kasačný súd námietku sťažovateľa,
že poskytnutie tolerovaného pobytu by malo zásadný význam pre postavenie sťažovateľa na území SR
s ohľadom na oprávnenosť jeho pobytu, čo by neumožňovalo žalovanému rozhodnúť o jeho zaistení
vyhodnotil  ako nedôvodnú.

K dôkazu, ktorý sťažovateľ predložil (uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Sa/6/2016-31 zo
dňa 29.09.2016, ktorým bol priznaný odkladný účinok správnej žalobe zo dňa 14.09.2016, ktorou sa
sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej
polície č. PPZ-HCP-PO2-166-002/2016 zo dňa 28.07.2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie vydané
Oddelením cudzineckej polície PZ Prešov č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 o
administratívnom vyhostení sťažovateľa z územia Slovenskej republiky), kasačný súd uvádza, že
v zmysle § 454 S.s.p. na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Rozsudok krajského súdu zo dňa 26.08.2016 nadobudol
právoplatnosť dňa 21.09.2016. Predmetné uznesenie bolo krajskému súdu doručené dňa 11.10.2016. Z
uvedených dôvodov, nebolo možné krajskému súdu vytknúť, že sa pri posudzovaní žalobných dôvodov
uvedeným dôkazom nezaoberal.

27. Kasačný súd však v tejto súvislosti dáva žalovanému do pozornosti, že z ustanovenia § 90 ods. 1
písm. d/  zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia
štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.



28. S poukazom na existenciu uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Sa/6/2016-31 zo dňa
29.09.2016, ktorým bol priznaný odkladný účinok správnej žalobe zo dňa 14.09.2016, ktorou sa
sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej
polície č. PPZ-HCP-PO2-166-002/2016 zo dňa 28.07.2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie vydané
Oddelením cudzineckej polície PZ Prešov č. PPZ- HCP-PO6-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 o
administratívnom vyhostení sťažovateľa z územia Slovenskej republiky, žalovaný je povinný uvedený
dôkaz v zmysle svojej povinnosti ustanovenej v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov
vyhodnotiť najmä z pohľadu existencie účelu  zaistenia sťažovateľa po vydaní uvedeného rozhodnutia.

29. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd v zmysle ustanovenia § 467 ods. 1 a 2
S.s.p. v spojení s ustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

30. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný riadny opravný prostriedok.