Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/2/2015 z 23. 2. 2016 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. februára 2016, sp. zn. 6MCdo/2/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:6613221441.1 Najvyšší súd | 6MCdo/2/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:6613221441.1 | 2016-02-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 243c ods. 1 OSP, § 243i ods. 2 OSP, § 243b ods. 5 OSP, § 218 ods. 1 písm. c) OSP, § 148a ods. 1 OSP, § 148a ods. 2 OSP, § 243i ods. 2 OSP, § 151 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c061eb52-5c8b-4a2e-beac-42dec223c460 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6613221441.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6MCdo/2/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613221441
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6613221441.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, proti žalovaným 1/ M., bývajúcemu vo S., 2/ I., bývajúcej vo S., o zaplatenie
2.689,90 eura s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 17 Ro 622/2013, o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu
Lučenec z 11. februára 2014 č. k. 17 Ro 622/2013-24, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 20. októbra 2013, ktorá bola Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „súd prvého stupňa“)
doručená dňa 21. novembra 2013 sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy vo výške 2.689,90 eura s
príslušenstvom.

V predmetnej veci súd prvého stupňa rozhodol platobným rozkazom zo 17. januára 2014 č. k. 17 Ro
622/2013-17 tak, že žalovaných zaviazal, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu
zaplatili žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 2.689,90 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne zo sumy 2.689,90 eura od 24. februára 2013 do zaplatenia. Zároveň zaviazal žalovaných,
aby žalobkyni nahradili spoločne a nerozdielne aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia s tým, že
plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov.

Voči predmetnému platobnému rozkazu podal žalovaný 1/ odpor. O podanom odpore žalovaného 1/
rozhodol súd prvého stupňa uznesením z 11. februára 2014 č. k. 17 Ro 622/2013-24 tak, že ho odmietol
ako odpor podaný bez odôvodnenia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný 1/ neuviedol
žiadne vecné alebo právne tvrdenia spochybňujúce opodstatnenosť v platobnom rozkaze uloženej
povinnosti. Tvrdenia žalovaného 1/ týkajúce sa jeho nepriaznivej finančnej situácie, ako aj žiadosť o
povolenie splácania dlhu v splátkach nepovažoval za odôvodnenie odporu vo veci samej. Poukázal aj
na skutočnosť, že žalovaný 1/ bol v platobnom rozkaze poučený o následkoch podania odporu bez
odôvodnenia.

Na základe podnetu žalovaného 1/ podal generálny prokurátor Slovenskej republiky proti vyššie
uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa mimoriadne dovolanie. V mimoriadnom dovolaní uviedol,
že súd prvého stupňa pochybil, keď odpor žalovaného 1/ odmietol ako odpor podaný bez odôvodnenia,
pretože aj žiadosť o povolenie splatiť dlh v splátkach je podľa názoru generálneho prokurátora
Slovenskej republiky odporom, ktorý vyvoláva procesný následok v podobe zrušenia platobného
rozkazu. Mal za to, že žalovaný môže v skrátenom konaní žiadať splatiť dlh v splátkach len vo
forme odporu proti platobnému rozkazu. V porovnaní s klasickým konaním tak nemôže byť o túto
možnosť ukrátený a súd je povinný sa jeho žiadosťou zaoberať. V opačnom prípade je postup súdu



formalistický, arbitrárny a v konečnom dôsledku odnímajúci žalovanému možnosť konať pred súdom.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky zároveň poukázal aj na neprijateľné zmluvné podmienky
v spotrebiteľskej zmluve, ktorú uzatvorila žalobkyňa so žalovanými. Samotný platobný rozkaz tak bol
vydaný v rozpore s ustanovením § 172 ods. 9 O. s. p. Napadnutým rozhodnutím bol teda porušený
zákon a ochranu práv a zákonom chránených záujmov osoby poškodenej rozhodnutím nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Považoval preto podanie mimoriadneho dovolanie za súladné
s ustanoveniami § 243e ods. 1 O. s. p. a § 243f ods. 1 písm. a/ a c/ O. s. p.

Žalobkyňa a žalovaní sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor
(§ 243e ods. 1 O. s. p.) v lehote jedného roka (§ 243g O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a ods. 3 O. s. p.) v rozsahu
podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s .p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.

Procesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania upravuje ustanovenie § 243e ods. 1
O. s. p. Týmito predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú okrem podnetu účastníka
konania (osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím) a zistenia, že
právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, že podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a
že túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Ostatne uvedený predpoklad
znamená neprípustnosť mimoriadneho dovolania v prípade, keď požadovanú ochranu práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu možno dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami, najmä návrhom na obnovu konania, dovolaním podaným účastníkom konania, návrhom
na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu
rozhodnutia možno dosiahnuť inak.

Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade
pochybnosti o jeho účinnosti (rozsudok Van Oosterwijck proti Belgicku). Účastník konania je povinný
vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je
možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník
má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor
účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti
mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,
pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z.
3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,
ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku
z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky
je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť
vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže
mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení
vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov



právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na
spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99,
II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010, III. ÚS 179/2013, III. ÚS 429/2015).
Pokiaľ ide o najvyšší súd, jeho doterajšia rozhodovacia prax sa v obdobných prípadoch zásade
riadila stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008.
Právna veta tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je
podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním
v zmysle ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie
súdu prvého stupňa“. Uvedené stanovisko tak vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné
s vyššie uvedenými závermi ESĽP a ústavného súdu. V preskúmavanej veci bolo preto potrebné sa od
uvedeného stanoviska odkloniť.

Napokon, občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu rešpektujúc ustálenú
judikatúru ESĽP a ústavného súdu prijalo dňa 20. októbra 2015 nové stanovisko, podľa ktorého
„procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom
konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom
dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho
priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“ (Zbierka
8/2015).

V tomto stanovisku sa uvádza, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom
prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov opravným prostriedkom, uvedenú možnosť ale nevyužil,
i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade
„vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu
a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v
naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania
mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym
súdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j O. s. p.

V danom prípade generálny prokurátor mimoriadnym dovolaním napáda uznesenie okresného súdu z
11. februára 2014 č. k. 17 Ro 622/2013-24, ktorým bol odpor proti platobnému rozkazu odmietnutý. Toto
uznesenie bolo žalovanému 1/ doručené 14. februára 2014. Predmetné uznesenie súdu prvého stupňa
obsahovalo okrem iného poučenie o možnosti podať proti nemu odvolanie, a to v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia. Žalovaný 1/ však napriek tomu, že bol osobou oprávnenou podať voči vyššie uvedenému
uzneseniu súdu prvého stupňa odvolanie, a zároveň o tejto možnosti bol v danom rozhodnutí riadne
poučený, voči tomuto rozhodnutiu odvolanie nepodal. Pritom odvolanie bolo potenciálne spôsobilé
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Žalovaný 1/ tak mal možnosť realizovať svoje procesné
oprávnenie, ktoré avšak nevyužil. Vzhľadom na pasivitu samotného žalovaného 1/ pri včasnej ochrane
jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním
mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovaným 1/.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 1 a 2 O. s. p.). V danom prípade dal podnet na
mimoriadne dovolanie žalovaný 1/. Keďže v konaní úspešnej žalobkyni trovy nevznikli, najvyšší súd jej
náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznal (§ 243i ods. 2 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.