Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/74/2014 z 30. 5. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2016, sp. zn. 1Sžso/74/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:6013201868.1
Najvyšší súd | 1Sžso/74/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:6013201868.1 | 2016-05-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 15 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f70e5c89-83af-401b-9538-8d6adb9301df
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6013201868.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/74/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013201868
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6013201868.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.
Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej
veci navrhovateľky: H. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. č. XX/XX, XXX XX L. J. E., proti odporcovi:
Mesto Žiar nad Hronom, s doručovacou adresou Š. Moysesa č. 46, 965 19 Žiar nad Hronom, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v konaní o dávkach v hmotnej núdzi, na odvolanie
navrhovateľky ako aj odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21. februára 2014
č. k. 25Sp/67/2013-16 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.
júla 2014 č. k. 25Sp/67/2013-40, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21. februára
2014 č. k. 25Sp/67/2013-16 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
25Sp/67/2013-40 zo dňa 28. júla 2014  p o t v r d z u j e .

Odvolanie navrhovateľky   o d m i e t a .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č.: 80/2013, č. sp. 5460/2013 z 12. novembra 2013 (ďalej na účely rozsudku len
„napadnuté rozhodnutie“ - viď administratívny spis) odporca ako prvostupňový správny orgán príslušný
podľa § 4 ods. 3 písm. p) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej
na účely rozsudku len „zák. č. 369/1990 Zb.“), § 15 a § 24 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v
hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely
rozsudku len „zák. č. 599/2003 Z. z.“ - účinný do 31.12.2013), ako aj v zmysle Zásad pri poskytovaní
jednorazových dávok v hmotnej núdzi obyvateľom mesta (ďalej na účely rozsudku len „Zásady mesta“)
a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na
účely rozsudku len „Správny poriadok“) nepriznal navrhovateľke jednorazovú dávku v hmotnej núdzi.
Podľa § 4 ods. 3 písm. p) zák. č. 369/1990 Zb. v znení relevantnom pre prejednávanú vec obec pri výkone
samosprávy [okrem iného] najmä plní úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa osobitného
predpisu.
Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z. z. v citovanom znení jednorazovú dávku v hmotnej núdzi
možno poskytnúť občanovi v hmotnej núdzi a fyzickým osobám, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi
spoločne posudzujú, ktorým sa vypláca dávka a príspevky najmä na úhradu mimoriadnych výdavkov na



nevyhnutné ošatenie, základné vybavenie domácnosti, zakúpenie školských potrieb pre nezaopatrené
dieťa a na mimoriadne liečebné náklady.
Podľa § 24 písm. a) zák. č. 599/2003 Z. z. v citovanom znení obec pri výkone svojej samosprávnej
pôsobnosti rozhoduje o jednorazovej dávke v hmotnej núdzi.

2. Pri svojom zamietavom rozhodnutí odporca vychádzal z toho, že ho navrhovateľka žiadosťou zo dňa
29.10.2013 požiadala o priznanie jednorazovej dávky v hmotnej núdzi s odôvodnením, že jej ekonomické
výdavky sú väčšie ako príjem.
Ďalej odporca uviedol, že navrhovateľka na jar roku 2013 sa podrobila operačnému zákroku s následným
liečením mnohými liekmi a tiež má problémy so zubami. Požadované finančné prostriedky navrhovateľka
potrebuje na lieky, ktoré zdravotné poisťovňa neprepláca.

3. Z predložených listinných podkladov a z vykonaného šetrenia odporca zistil, že navrhovateľka
je rozvedená a býva spolu so svojim synom D. (občan s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorému
poskytuje celodenné, osobné a riadne opatrovanie) v dvojizbovom byte, ktorý má navrhovateľka v
osobnom vlastníctve. Druhý syn O. pracuje a žije v Bratislave.
Celkový príjem navrhovateľky činí 181,37 € mesačne, pričom uvedený príjem tvorí:
- peňažný príspevok na opatrovanie vo výške 130,59 € a
- dávky v hmotnej núdzi s príspevkami vo výške 50,78 €.

4. V minulosti odporca navrhovateľke viackrát a opakovane po sebe (v rokoch 2009 až 2012) poskytol
sociálnu výpomoc, t. j. jednorazovú dávku v hmotnej núdzi.
Za posledné 4 roky to bolo celkom 199,58 €.

5. Následne v odôvodnení odporca uviedol, že
„Z uvedeného vyplýva, že v zmysle zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov máte nárok na dávku v hmotnej núdzi
mesačne u jednotlivca s príspevkom na zdravotnú starostlivosť pre jednu osobu vo výške 62,50 €. Ako
občanovi v hmotnej núdzi a fyzickým osobám, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú,
na úhradu nákladov spojených s bývaním na pomoc v hmotnej núdzi, Vám po splnení podmienky nároku
podľa § 13, ods. 2 patrí príspevok na bývanie vo výške 55,80 € mesačne. Nakoľko plníte nárok z dôvodov
uvedených v § 7 zákona č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, podľa § 14 Vám patrí ochranný príspevok vo výške 63,07 €
mesačne.“

6. Záverom po zdôraznení fakultatívneho charakteru uvedenej dávky odporca vyslovil svoj názor, že
v predchádzajúcich dvoch za sebou idúcich rokoch 2011 a 2012 poskytol navrhovateľke jednorazovú
dávku v hmotnej núdzi, a to v roku 2011 vo forme peňažnej dávky vo výške 30 € a v roku 2012 tiež
vo forme peňažnej dávky vo výške 70 €, tak sa nejedná o mimoriadne nepriaznivú životnú situáciu
krátkodobého charakteru.
Podľa Zásad mesta [konajúci odvolací súd cituje doslovne z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia]
jednorazová dávka v hmotnej núdzi sa môže poskytnúť občanom, ktorí sa ocitnú v hmotnej núdzi na
úhrady mimoriadnych výdavkov na nevyhnutné ošatenie, základné vybavenie domácnosti, mimoriadne
liečebné náklady, zakúpenie školských potrieb pre nezaopatrené dieťa, dioptrické okuliare pre dieťa,
kúpu uhlia a palivového dreva, kompenzáciu škody spôsobenej živelnou pohromou. Spoluúčasť na
pokrytí nákladov na bývanie (resp. na zabezpečenie základných životných podmienok spojených so
zvýšením nákladov na bývanie), poplatky v útulku a vybavenie osobných dokladov pri strate, odcudzení.
Účelom jednorazovej dávky v hmotnej núdzi je okamžitá pomoc pri preklenutí mimoriadne nepriaznivej
životnej situácie krátkodobého charakteru, z ktorej sa občan alebo rodiny nedokážu sami dostať vlastným
pričinením.
V zmysle Zásad mesta [konajúci odvolací súd cituje doslovne z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia]
pri poskytovaní jednorazovej dávky v hmotnej núdzi obyvateľom mesta, jednorazová dávka v hmotnej
núdzi sa nemôže poskytnúť žiadateľovi, ak bola poskytnutá v dvoch predchádzajúcich za sebou idúcich
rokoch.

II.
Konanie na prvostupňovom súde



A)
7. Proti hore citovanému rozhodnutiu podala navrhovateľka na Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle
§ 27 zák. č. 369/1990 Zb. opravný prostriedok (označený ako „odvolanie“) z 27.11.2013.

8. Navrhovateľka najmä zdôraznila
- svoju nevedomosť ohľadne skôr poskytnutej dávky 70 €,
- nemožnosť zasiahnuť do tvorby zákonov tejto oblasti,
- dávky poskytnuté rómskym spoluobčanom,
- svoj súčasný zdravotný stav, rozsah užívania liekov ako aj budúce lekárske zákroky,
- starostlivosť o svojho ZŤP syna ako aj položila dôraz na
- svoje štrukturalizované mesačné náklady.

9. Procesné riešenie súdneho prieskumu navrhovateľka nešpecifikovala.

10. Svoju nesúhlasnú argumentáciu sformuloval odporca vo vyjadrení z 23.12.2013.

B)
11. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvého stupňa v konaní podľa Tretej hlavy Piatej časti
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku preskúmal opravným prostriedkom napadnuté
rozhodnutie podľa § 250l ods. 1 O.s.p. a podľa § 250q ods. 2 O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie bez uvedenia zrušovacieho dôvodu.
V časti týkajúcej sa poučenia účastníkov o ich práve na podanie odvolania ich poučil, že toto právo majú
ako aj majú postupovať pri jeho uplatnení.

12. Pri svojich záveroch s poukazom na vôľu zákonodarcu obsiahnutú v § 3 ods. 4, § 46 a § 47 Správneho
poriadku v súvislosti s presadzovaním zásady materiálnej pravdy krajský súd zdôraznil, že správny orgán
pri vydaní predmetného rozhodnutia nepostupoval podľa citovaných ustanovení, pretože nedostatočne
zistil skutkový stav veci a následne nedostatočne odôvodnil rozhodnutie.
Skutočnosť, že navrhovateľke už bola poskytnutá jednorazová dávka v hmotnej núdzi v posledných
dvoch rokoch, nemôže byť len ako samotná dostatočným dôvodom pre jej nepriznanie. Vo veci krajský
súd položil dôraz na zváženie aj ostatných iných skutočností, ktoré mohli nastať práve v čase podania
žiadosti. Tieto ostatné skutočnosti (zatiaľ nezistené a nevyhodnotené) označil krajský súd za tak
závažné, že môžu napĺňať zmysel a účel zákona v súvislosti s poskytovaním jednorazovej dávky v
hmotnej núdzi.

III.
Odvolanie navrhovateľky/odporcu/stanoviská
A)
13. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 08. apríla 2014 (č. l. 19) proti rozsudku prvostupňového súdu
navrhovateľka spochybňovala dostatočnosť prešetrenia skutočného stavu (t. j. najmä lekárske správy v
spojení s vyvolanými výdavkami u navrhovateľky).
K odvolaniu doložila dva doklady z očnej optiky.

B)
14. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 09. apríla 2014 (č. l. 22) proti rozsudku prvostupňového súdu
odporca ako odvolacie dôvody uviedol, že
a) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (t. j.
§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a
b) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (t. j. § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p.).

15. Predovšetkým uviedol nasledujúce odvolacie argumenty, t. j. že:
- vzhľadom na zistený skutkový stav sa nemôže stotožniť so záverom krajského súdu, že nedostatočne
zistil skutkový stav,
- účelom jednorazovej dávky v hmotnej núdzi nie je kompenzácia sociálneho dôsledku ťažkého
zdravotného postihnutia,



- v zmysle Zásad mesta nemôže byť účelom poskytnutia dávky riešenie dlhodobej nepriaznivej situácie,
- finančné prostriedky na poskytovanie jednorazovej dávky, ktorá má  charakter fakultatívnej a nie
obligatórnej dávky, má odporca obmedzené svojím rozpočtom,
- súdny prieskum napadnutého rozhodnutia sa riadi ustanovením § 245 ods. 2 O.s.p., a pri rozhodovaní
odporca poukázal na svoju internú smernicu,
- správny súd by mohol napadnuté rozhodnutie potom zrušiť len v prípade, keby voľná úvaha, ktorou
sa odporca riadil pri rozhodnutí, nezodpovedala obsahu spisu alebo sa priečila zásadám logického
myslenia, ako aj že
- krajský súd napriek požiadavke § 250j ods. 4 veta prvá a druhá v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p. vo
výroku rozsudku neuviedol ustanovenie, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie zrušil.

16. Záverom odporca požadoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdí.

C)
17. K odvolaniu navrhovateľky sa odporca vyjadril podaním z 26.05.2014, v ktorom v podstate zopakoval
svoje vyššie uvedené odvolacie argumenty.
Obdobne sa k odvolaniu odporcu vyjadrila aj navrhovateľka svojim podaním zo dňa 26.05.2014.
D)
18. V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd vysloviť predpoklad, že na tomto základe (najmä
argumentácia uvedená v poslednej odrážke k bodu č. 15) následne krajský súd vydal dňa 28. júla 2014
opravné uznesenie č. k. 25Sp/67/2013-40, prostredníctvom ktorého opravil výrok svojho rozsudku tak,
že správne znie: „Krajský súd rozhodnutie odporcu č. 80/2013, č. sp. 5460/2013 zo dňa 12. novembra
2013 zrušuje v zmysle § 250j ods. 2 písm. c, d a vec vracia na ďalšie konanie.“

IV.
Právne názory odvolacieho súdu

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s §
246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Vo veci
v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie
a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je podané oprávnenou osobou, nakoľko ho podala osoba, ktorej
opravnému prostriedku prvostupňový súd vyhovel, a preto ho musel postupom podľa § 218 ods. 1 písm.
b) O.s.p. odmietnuť.
Hoci odvolanie odporcu nie je v zmysle zákona prípustné (§ 250s O.s.p.) Najvyšší súd v súlade so
zásadou ústavno-konformného výkladu toto odvolanie na základe nižšie uvedených dôvodov prejednal,
a po zistení, že je nedôvodné, mu nevyhovel.

20. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46
a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (navrhovateľky),
t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si podľa Občianskeho
súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej
správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. rozhodnutie účastníka konania
z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.

21. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej
správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 a § 250l ods. 2 O.s.p.) o
zrušení napadnutého rozhodnutia, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania
(viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 a § 250l ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu
i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi
námietkami navrhovateľky (§ 250j ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) ako aj so stanoviskami zvyšných
účastníkov, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia.
Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn.



6Sžo 98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou
všeobecného súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len
preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri
riešení konkrétnych otázok vymedzených opravným prostriedkom rešpektovali príslušné hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu
rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj
účastníkmi.

22. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok správneho konania a okruhu
účastníkov) sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si
ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom
spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj opravného
prostriedku, ktorým sa navrhovateľka domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna
otázka, či aplikácia Zásad mesta na žiadosť navrhovateľky vyhovuje ústavne vymedzeným formálnym
prameňom práva, ktoré sa majú aplikovať na skutkový stav zistený v prejednávanej veci.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia, ktoré podľa tvrdenia
krajského súdu nebolo zistené v súlade s požiadavkami zakotvenými v Správnom poriadku.
23. Odporca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkou, ktorú odporca využil
na spochybnenie zákonnosti rozsudku krajského súdu, keď mu vytýkal absenciu (viď bod č. 15 posledná
odrážka) ustanovenia vo výroku rozsudku, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie krajský súd zrušil, hoci
táto požiadavka je výslovne zakotvená v § 250j ods. 4 veta prvá a druhá v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p.
Až po prípadnom vyslovení nedôvodnosti uvedenej námietky súdom vzniká právo odporcovi na začatie
odvolacieho konania a na prieskum zákonnosti samotného rozhodnutia (meritórne námietky). Naopak,
ak Najvyšší súd dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia odporcu krajský súd
nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené
zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je
v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp.
neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.

24. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd
nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

25. Ako už bolo uvedené vyššie, Najvyšší súd sa musel predovšetkým vysporiadať s otázkou prípustnosti
odvolania odporcu. Je nepochybné, že krajský súd v rozsudku poučil účastníkov súdneho prieskumu
o možnosti „podať podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia“ s tým, že krajský súd súčasne
účastníkov detailne poučil, ako môžu takto súdom poučení svoje procesné právo na podanie odvolania
aj správne realizovať.
Týmto konaním krajský súd nepochybne u účastníkov vyvolal legitímne očakávanie, že o podanom
odvolaní aj odvolací nepochybne bude konať a aj rozhodne, nakoľko nielen navrhovateľka ale aj odporca
ako dostatočne právne kvalifikovaný subjekt toto odvolanie podali v zmysle uvedeného poučenia a najmä
odporca aj navrhol procesné riešenie odvolacieho konania, t. j. návrh zmeny rozsudku krajského súdu
s tým, že napadnuté rozhodnutie odvolací súd má potvrdiť.

26. Na tejto skutočnosti, t. j. na legitímnom očakávaní účastníkov vzhľadom k možnosti otvoriť odvolacie
konanie, nič nezmenilo ani opravné uznesenie krajského súdu (viď bod č. 18), ktoré síce obsahovalo
poučenie o neprípustnosti odvolania, ale uvedené poučenie sa týkalo len tohto opravného uznesenia.
Navyše krajský súd ani nevložil do textu opravného uznesenia žiadne nové pokyny pre účastníkov,
ktorými by eliminoval účinok svojho hore uvedeného poučenia o možnosti napadnúť rozsudok odvolaním
na Najvyššom súde.



27. Preto z vyjadrení účastníkov, t. j. tak navrhovateľky z 26.05.2014 a ani odporcu z rovnakého dňa
a tiež zo žiadnej listiny založenej do spisu krajského súdu pre Najvyšší súd nevyplýva, že by pristúpili
dispozitívnym úkonom, napríklad späťvzatím odvolania, k zmene svojho legitímneho očakávania.
Naopak, z ich doterajších písomných podaní vyplýva, že na svojich odvolaniach zotrvávajú a najmä
odporca sa dožaduje zmeny odvolaním napadnutého rozsudku.

28. Prostredníctvom niektorých ustanovení medzinárodnoprávnych zmlúv (napríklad čl. 4 ods. 3 Zmluvy
o Európskej únii alebo čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ale najmä § 135 O.s.p. zákonodarca
založil doktrínu záväzného precedensu pre podmienky Slovenskej republiky.

29. Zo slovenského právneho poriadku nepochybne vyplýva, že správne súdnictvo je neoddeliteľným
súčasťou orgánov súdnej moci, ktoré v konkrétnych veciach zabezpečujú napĺňanie ústavného princípu
právneho štátu. Výkon správneho súdnictva musí predovšetkým smerovať k ochrane práv jednotlivcov,
o ktorých sa rozhodovalo v časovo predchádzajúcom správnom alebo inom špecializovanom
administratívnom konaní.
V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd neustále pri výkone svojej právomoci zdôrazňuje obsah čl. 1 ods.
1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky.

30. Ďalej je nepochybné, že podstatou aplikácie uvedeného článku ústavy je zabezpečenie materiálneho
a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len
„Ústavný súd“) v mnohých nálezoch (napríklad nález sp. zn. I. ÚS 17/1999 z 22.09.1999 alebo sp. zn.
I. ÚS 44/1999 z 13.10.1999) konštatoval, že:
„V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna
istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy,
sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých
štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“.

31. Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou
kategóriou ako právna istota (m.m. nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 z 28.11.2007 alebo
obdobne sp. zn. Pl. ÚS 16/06 z 30.04.2008).
Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana
súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie
ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (viď najmä nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 16/06 z
24.06.2009, resp. sp. zn. Pl. ÚS 10/04 zo 06.02.2008).

32. Čo sa týka legitímneho očakávania účastníkov pri napĺňaní ich procesných práv v konaní o žalobách
podľa 5. časti Občianskeho súdneho poriadku, Ústavný súd veľakrát prelomil zákonné zákazy, resp.
neprípustnú úpravu.
Napríklad prelomenie absolútnej záväznosti zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby bolo riešené
Ústavným súdom prostredníctvom nálezu sp. zn. IV. ÚS 187/2011 z 28. júla 2011 nasledovným
spôsobom:
„Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom
pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a
dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m.
m. IV. ÚS 1/07,  1.ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký
formalistický,  aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale
aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte žiadnom prípade
pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.
Právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní, v ktorom je vyžadované povinné zastúpenie
žalobcu, ktorý nemá právnické vzdelanie, advokátom, dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 OSP, v
ktorej môže žalobca podľa 250h ods. 1 OSP rozšíriť rozsah napadnutia správneho rozhodnutia, plynie
bez ohľadu na to, či súd na žiadosť ustanovil žalobcovi advokáta, popiera podľa názoru ústavného sudu
účel povinného zastúpenia advokátom v správnom súdnictve, resp. účel základného práva na právnu
pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 listiny a vzhľadom na to vybočuje z medzí ústavne
konformného výkladu a aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým jeho §250b
ods. 1 a § 250h ods. 1).“



33. Obdobne Ústavný súd aj vo svojej staršej judikatúre dôsledne poukazoval na relatívnosť niektorých
zákonodarných obmedzení procesných práv účastníkov v správnom súdnictve.
Napríklad prostredníctvom časovo staršieho nálezu sp. zn. IV. ÚS 283/07 zo 17. apríla 2008
prezentoval Ústavný súd prelomenie absolútneho zákazu dovolania v správnom súdnictve nasledujúcimi
argumentmi:
„Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a
iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do
ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o
tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46
ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01). V obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(I. ÚS 304/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva
na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51
ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho
konania ako mimoriadneho opravného postupu najvyššieho súdu.
....
Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád taxatívne uvedených v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Prípustnosť
dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno
napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.“

34. V tejto súvislosti musí Najvyšší súd dodať, že jednotlivé ustanovenia tzv. jednoduchého práva musia
aj správne súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany
ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac
metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu
tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je
ústavne konformnejšia.
Na základe uvedeného úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie,
ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi, t. j.
k povinnosti súdu nachádzať právo je nutné pristupovať nielen z pohľadu vyhľadávať priame a výslovné
pokyny v zákonnom texte, ale aj cez povinnosť formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov.

35. Potom pre Najvyšší súd z vyššie uvedených právnych názorov vyplýva, keďže podľa čl. 144 ods. 2
ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac
zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti.

36. Na podporu vyššie vysloveného názoru je možné poukázať aj na to, že Ústavný súd už vo veci
sp. zn. Pl. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne
konformným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd. Podľa právneho
názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov
predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému
právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (viď aj sp. zn. II. ÚS 50/01).
Tiež Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že
„orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom
súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto
odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp
trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže
odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu
právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu
(čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“



37. Na uvedenom právnom základe preto Najvyšší súd výnimočne (viď bod č. 19) v zmysle požiadavky
odporcu v zmysle zásady efektívnosti konania prejednal vyššie uvedené odvolacie argumenty (viď bod
č. 15) a rozhodol vo veci.

38. Navyše musí odvolací súd aj poukázať na to, že krajský súd vo výroku svojho rozsudku síce doplnil
označenie zrušovacích dôvodov, avšak z obsahu odôvodnenia pre Najvyšší súd vyplýva celkom jasný
záver, že krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie nie z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2
písm. c) a d) O.s.p., ktorá kombinácia je právne nelogická (viď napríklad rozsudok Najvyššieho súdu sp.
zn. 1Sžr 134/2011 z 10.07.2011, kde konštatoval: „Ak krajský súd vysloví zrušujúci dôvod podľa písm. d),
tento zrušujúci dôvod vylučuje vysloviť aj súčasne zrušujúci dôvod podľa písm. a), ibaže by to štruktúra
rozhodnutia výnimočne umožňovala.“), ale predovšetkým z dôvodu uvedenom v § 250j ods. 2 písm. a)
O.s.p., t. j. nesprávne právne posúdenie veci.
Práve nesprávnym doplnením zrušovacích dôvodov prostredníctvom opravného uznesenia, proti
ktorému nie je prípustné odvolanie, by mohol krajský súd takto odňať právo účastníkovi na nápravu, t.
j. zasiahnuť do práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. ústavy.
Podľa § 250j ods. 2 písm. a), c) a d) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa
okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na
ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel
k záveru, že
a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,
d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov,

39. Odporca predovšetkým namietal, že dostatočne zistil skutkový stav a že účelom jednorazovej dávky
v hmotnej núdzi nie je kompenzácia sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia. Najvyšší súd
uvedené námietky akceptuje, avšak na druhej strane poukazuje, že krajský súd svoj rozsudok založil aj
na argumente (viď bod č. 12), že skutočnosť, že navrhovateľke už bola poskytnutá jednorazová dávka
v hmotnej núdzi v posledných dvoch rokoch, nemôže byť len ako samotná dostatočným dôvodom pre
jej nepriznanie.
Je tiež pravdou, že dotknutá jednorazová dávka v hmotnej núdzi sa svojim charakterom priraďuje medzi
fakultatívne dávky a preto rozhodnutie o jej nepriznaní podlieha správnej úvahe. Avšak zákonodarca
správnu úvahu (diskrécia) neponechal na voľnej úvahe správneho orgánu, ale ju, napríklad pri súdnom
prieskume napadnutého rozhodnutia podriadil prostredníctvom ustanovenia § 245 ods. 2 O.s.p. striktnej
požiadavke riadneho odôvodnenia, ktoré vychádza z platných právnych noriem.
Podľa § 245 ods. 2 veta prvá O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom
povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom.

40. Odporca svoju správnu úvahu odôvodnil aplikáciou textu Zásad mesta (vid bod č. 6 a tam pripojený
text), ktorého relevancia mala vychádzať z charakteru dávky, t. j. že je jednorazová. Tento charakter si
odporca vysvetlil tak, že ide o neopakovateľnú dávku v budúcnosti, hoci by sa zákonné podmienky na
jej priznanie v budúcnosti mohli naplniť.
Takýto výklad odporcu musí Najvyšší súd odmietnuť, lebo pre poskytovanie jednorazovej dávky nie je
relevantným obdobím obdobie ľudského života ale opakujúce sa obdobie, ktoré je napríklad vymedzené
kalendárnym rokom.

41. V žiadnom prípade však pre priznanie, resp. pre vyplatenie priznanej dávky nemôže byť na prekážku
argument, že samosprávny celok, či už mesto alebo obec, ich vypláca zo svojich finančných prostriedkov,
a preto poskytovanie jednorazovej dávky, ktorá má charakter fakultatívnej a nie obligatórnej dávky, má
odporca obmedzené svojím mestským rozpočtom.
Preto krajský súd napadnuté rozhodnutie potom správne zrušil na tom základe, že voľná úvaha, ktorou
sa odporca riadil pri prijatí napadnutého rozhodnutia, nezodpovedala nie obsahu spisu ani že sa priečila
zásadám logického myslenia, ale že bola v rozpore so zákonnými medzami.

42. K námietke, že krajský súd napriek požiadavke § 250j ods. 4 veta prvá a druhá v spojení s § 2501
ods. 2 O.s.p. vo výroku rozsudku neuviedol ustanovenie, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie zrušil,
sa Najvyšší súd vysporiadal vyššie pri odôvodnení prípustnosti odvolacieho konania.



V.

43. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené odporcom uvádza, že napadnuté rozhodnutie
odporcu nemá všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku.
Uvedené rozhodnutie správneho orgánu, ktoré je založené najmä na správnej úvahe, potom z medzí
správnej úvahy vybočilo tým, že správnym orgánom zistený skutkový stav nie je riadne právne
posúdený. Na takto vymedzenom základe sa odvolací súd spolu so závermi vyslovenými krajským
súdom stotožňuje s právnymi závermi vyslovenými krajským súdom o nutnosti napadnuté rozhodnutie
zrušiť.
Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli
prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných
právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie
prerušiť.

44. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení
argumentov navrhovateľky a námietok odporcu  ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich
vyššie citovaných rozhodnutiach, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa
od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu
alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu
postupom konal tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

45. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 ako aj § 250l ods. 2 O.s.p., podľa ktorého neúspešnej navrhovateľke právo
na náhradu trov tohto konania nevzniklo.

46. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §
250i ods. 2 O.s.p. (úprava jednorazovej dávky v hmotnej núdzi a z toho vzniknutých vzťahov vychádza
z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 v spojení s § 250l
ods. 2 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).