Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/100/2014 z 26. 1. 2016 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. januára 2016, sp. zn. 6Sžf/100/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:2013200800.1 Najvyšší súd | 6Sžf/100/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:2013200800.1 | 2016-01-26 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 50 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2c2cd775-67ce-4fb1-b2ac-498872dec640 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:2013200800.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/100/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013200800
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2013200800.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: INGWE ANWARUNYA, s.r.o., so sídlom
Priemyselná 786, Michalovce, (predtým CARAT Distillery, spol. s r.o., so sídlom Senecká cesta 23, 931
01 Šamorín), IČO: 36 272 612, právne zastúpený: JUDr. Peter Rokaš, advokát, so sídlom Plynárenská 1,
Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100902/444701/2013/CI zo dňa 25.
septembra 2013, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/149/2013-36
zo dňa 26. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/149/2013-36 zo dňa 26.
júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č.
1100902/444701/2013/CI zo dňa 25. septembra 2013 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania
vo výške 70 Eur za súdny poplatok a 331,12 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí
posudzoval v intenciách ustanovenia § 50 ods. 1 a § 2 písm. b) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní
- daňového poriadku, a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších prepisov (ďalej len
zákon č. 563/2009 Z.z. alebo daňový poriadok) v spojení s § 16 ods. 1, 2, 3, 7, 8 zákona č. 530/2011 Z.z.
o spotrebnej dani z alkoholických nápojov účinného od 01.09.2012 (ďalej len zákon č. 530/2011 Z.z.) a
v spojení s § 24 ods. 9 zákona č. 105/2004 Z.z., ktorú právnu úpravu citoval postupom podľa ustanovení
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil
rozhodnutie Colného úradu Trnava č. 9005838/1/398479/2013 zo dňa 19.08.2013, ktorým Colný úrad
Trnava uložil žalobcovi poukazom na § 50 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. povinnosť zdržať sa
uvedenia alkoholického nápoja, ktorým je lieh, do daňového obehu za zdaňovacie obdobie september
2013 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy, pretože je odôvodnená obava, že nesplatná alebo
nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo, že v tejto dobe
bude vymáhanie spojené so značnými ťažkosťami. Svoje rozhodnutie colný úrad odôvodnil tým, že v
rámci preverovania zistil, že vyvezené kontrolné známky (tieto žalobca vyviezol zahraničnému výrobcovi
liehu za účelom ich nalepenia na fľaše) neboli odovzdané zahraničnému výrobcovi liehu spoločnosti
ITAR, a keďže vzniklo podozrenie z nezákonného nakladania s kontrolnými známkami a vzhľadom
k výške pokuty, colný úrad má odôvodnenú obavu, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe



jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so
značnými ťažkosťami.

Krajský súd konštatoval, že pokiaľ ide o žalovaným namietanú nemožnosť preskúmania rozhodnutia
predbežnej povahy súdom, vzhľadom na sankčný charakter napadnutého rozhodnutia nemožno vylúčiť,
že postih uložený týmto rozhodnutím nie je spôsobilý privodiť ujmu na právach žalobcu a to aj v prípade,
ak ide o rozhodnutie dočasného charakteru a za tohto stavu nemožno nevziať do úvahy, či základné
práva a slobody nemôžu byť takýmto rozhodnutím dotknuté, hoci je dočasne a nie trvalé. Uviedol,
že minimálne skúmanie odôvodnenosti a primeranosti použitia konkrétneho spôsobu predbežného
opatrenia autoritatívnym spôsobom zo strany správcu dane voči daňovému subjektu a to vzhľadom na
možný zásah do výkonu jeho základných práv a slobôd ešte pred konečným určením daňovej povinnosti
vyžaduje prípustnosť prieskumu na úrovni súdnej jurisdikcie bez ohľadu na časovo presne nevymedzenú
dočasnosť predbežného opatrenia majúc za to, že takéto rozhodnutie je možné preskúmať súdom.

Krajský súd poukazom na to, že v predmetnej veci je nepochybné, že správca dane dospel k záveru
o podozrení z porušenia daňových predpisov uviedol, že však nemožno niektoré zistenia v súvislosti
s údajným nezákonným nakladaním s kolkovými známkami pre účely daňového konania v rámci
dokazovania použiť, pretože podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je
pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, a preto
odpoveď Federálnej colnej správy Ruskej federácie zo dňa 18.03.2013 č. 07 - 154/01134, ako aj
odpoveď Federálneho colného úradu Ruska č. 07 - 154/02953 zo dňa 21.06.2013 nemohla byť súčasťou
skutkového stavu, ktorý zistil prvostupňový, resp. druhostupňový orgán. Krajský súd mal taktiež
preukázané, že k identifikácii a konkretizácií dôvodov vzniku podozrenia z nezákonného nakladania s
kontrolnými známkami došlo až v rámci odvolacieho správneho konania, majúc za to, že skutočnosti
zistené žalovaným nemohli byť predmetom konania na prvom stupni a týmto zisteniam sa žalobca
nemohol vyjadriť, čím postupom žalovaného došlo k porušeniu procesných práv žalobcu.

Krajský súd ďalej konštatoval, že pokiaľ ide o uloženie predbežného opatrenia podľa § 50 ods.
1 daňového poriadku, ktorým colný úrad žiadal o zloženie zábezpeky vo výške spotrebnej dane
pripadajúcej na mesačné množstvo vyskladneného liehu za obdobie september 2013, vecne nijako
nerieši situáciu kontrolných známok v zahraničí, pretože jediným efektívnym nástrojom na zabezpečenie
plnenia povinnosti daňového subjektu a riadnej správy daní je odňatie registračného odberného
čísla daňovému subjektu. Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia týkajúce sa dovozu a
následného nakladania s kontrolnými známkami v Ruskej federácii nijako vecne nesúvisia s potrebou
mesačného zabezpečovania spotrebnej dane na spotrebiteľské balenia liehu vyskladňované v tuzemsku
na daňovom území SR. Krajský súd ďalej uviedol, že s obsahu spisového materiálu vyplýva, že colný
úrad úplne upustil od povinnosti žalobcu zložiť zábezpeku na daň, pretože bol 24 mesiacov daňovo
spoľahlivý a ak teda colný úrad mal pochybnosti o tom, resp. dôvodné podozrenie, že si žalobca ako
daňový subjekt svoje záväzky voči colnému úradu nesplní, mal zo zákona možnosť požadovať opätovné
zloženie zábezpeky, ktorým možno eliminovať budúce daňové úniky, či už z titulu dane, úrokov z
omeškania alebo pokuty, avšak tento inštitút nemožno nahrádzať predbežným opatrením.

Krajský súd dospel k záveru že v konaní správneho orgánu boli v danom prípade zistené také vady, ktoré
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď inštitút predbežného opatrenia nemôže
nahrádzať inštitút zábezpeky a zo strany správneho orgánu došlo k porušeniu procesných práv žalobcu
v konaní pred odvolacím správnym orgánom, z ktorých dôvodov rozhodnutie žalovaného podľa § 250j
ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozhodovanie o náhrade trov konania odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že
úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku a
právnym zastúpením.

II.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalovaný. Žiadal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alternatívne, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamieta.



V dôvodoch odvolania žalovaný namietal, že krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým záverom (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/).

Žalovaný vytýkal krajskému súdu, že v rozsudku dochádza ku skutkovým a právnym záverom, ktoré iba
stručne konštatuje, avšak neuvádza dôvody ako k nim dospel, pritom na druhej strane neprihliada na
skutočnosti, ktoré žalovaný k tvrdeniam žalobcu v konaní uvádzal, majúc za to, že uvedené závery, o
ktoré súd opiera svoje rozhodnutie, sú navyše bezpredmetné k meritu veci, keďže nekorešpondujú k
rozhodujúcim sporným otázkam strán v spore.

Žalovaný nesúhlasil ani s argumentáciou súdu prvého stupňa, týkajúcou sa nevylúčenia rozhodnutia zo
súdnemu prieskumu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. Nesúhlasil tiež s tvrdením súdu prvého stupňa,
keď predbežné opatrenie podľa § 50 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. označil za inštitút so sankčným
charakterom. Zastával názor, že zo samotnej povahy daného inštitútu, spôsobu jeho zadefinovania v
zákone, zaradenia v systematike zákona, účelu, ak ako aj dopadu v konkrétnom daňovom prípade,
nemôže ísť o inštitút so sankčným charakterom, ale o preventívny zabezpečovací inštitút, keďže
správca dane predbežným opatrením nesankcionuje žalobcu, avšak iba preventívne chráni fiškálne
záujmy Slovenskej republiky. Mal zato, že pre účely pristúpenia súdu k súdnemu prieskumu rozhodnutia
správneho orgánu podľa § 247 a nasl. O.s.p. v spojení s článkom 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky musí byť výslovne zrejmé, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, pričom namietané dotknutie práv mal v súdnom konaní preukázať žalobca a súd pre
účely neuplatnenia postupu podľa § 248 písm. a/ O.s.p. mal minimálne v konečnom meradle deklarovať,
či k dotknutiu základných práv a slobôd žalobcu došlo alebo nie, avšak súd prvého stupňa neuvádza, aké
základné práva a slobody žalobcu mali byť rozhodnutím žalovaného dotknuté a v čom spočíva uvedené
dotknutie. V danej súvislosti dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/42/2008 zo
dňa 19.08.2008.

Žalovaný nesúhlasil ani s argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu.
Uviedol, že predložením príslušných odpovedí Ruskej správy zo dňa 18.03.2013 a 21.06.2013 žalovaný
nechcel právne brániť svoje rozhodnutie v súdnom konaní, ale iba na dokreslenie z pozície de
lege-ferenda reagoval na tvrdenia žalobcu, ktorými sa vo veci stavia do pozície dobromyseľného
poškodeného subjektu, majúc za to, že ak súd v odôvodnení rozsudku svoje rozhodujúce závery spája
s týmito listinami, bolo dôvodné zo strany súdu v rozsudku uviesť spôsob, akým sa súd s príslušnými
dokumentmi oboznámil.

Ďalej žalovaný namietal, že nie je mu ani zrejmé prečo k identifikácii a konkretizácií dôvodov vzniku
podozrenia z nezákonného nakladania s kontrolnými známkami malo dôjsť až v rámci odvolacieho
správneho konania, keďže žalovaný rozhodoval v odvolacom konaní na právnom a skutkovom podklade
postúpenom colným úradom. Poukázal na to, že vo svojom rozhodnutí obšírnejšie zaujíma právne a
skutkové názory, ale nie mimo medzí uvedených colným úradom, reagujúc tým na každú námietku
žalobcu, uvedenú v jeho obšírnom odvolaní doplniac, že ak žalobca rozvádzal skutočnosti, ktoré mali
dokazovať, že vyviezol kontrolné známky na územie Ruska, hoci nesúviseli s dôvodmi, pre ktoré malo
dôjsť k uloženiu predbežného opatrenia, napriek tomu bol žalovaný povinný na uvedené tvrdenia žalobcu
vo svojom rozhodnutí reagovať, teda pokiaľ žalobca v odvolaní uviedol námietky, ktoré priamo nesúviseli
s meritom veci, je logické, že i vyporiadanie sa s nimi v odvolacom konaní nebude priamo súvisieť s
vecnou stránkou rozhodnutia.

Žalovaný považoval za mylné tvrdenia krajského súdu, pokiaľ tvrdil, že rozhodnutím o predbežnom
opatrení chcel správca dane vecne riešiť situáciu kontrolných známok v zahraničí, keďže vydaním
rozhodnutia colný úrad/žalovaný nesledovali vecné riešenie kontrolných známok v zahraničí, ale
skutočnosť existujúceho rizika neuhradenia dane žalobcom z dôvodu konania vo veci uloženia pokuty vo
výške 20.380.982,40 Eur, keďže prípadným jej uložením by bola u žalobcu obava z vymožiteľnosti dane.

Žalovaný zdôraznil svoj nesúhlas so záverom súdu prvého stupňa, že by „pri správe daní z pozície
vecného výsledku bolo efektívnejšie odňatie registračného odberného čísla daňovému subjektu“.
Konštatoval, že súd neposudzuje uplatnenie právnych inštitútov správcom dane z pozície ich
efektívnosti, ale z pozície ich zákonnosti. Súd tak očividne pri vyslovení svojho názoru ako dôvodu
zrušenia rozhodnutia žalovaného postupoval v zrejmom rozpore s ustanovením § 245 ods. 2 O.s.p.



Poukazom na konkrétne okolnosti daného prípadu a relevantnú právnu úpravu k tomu sa vzťahujúcu
žalovaný uviedol, že v konkrétnom prípade žalobcu však nenastala ani jedna z podmienok umožňujúca
odňatie povolenia na prevádzkovanie daňového skladu podľa § 15 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z.z.

Žalovaný taktiež nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k inštitútom zábezpeky a
predbežného opatrenia. Zdôraznil, že vo svojom rozhodnutí, ako aj v písomnom vyjadrení výslovne
rozvádza, že nejde o nahrádzanie zábezpeky predbežným opatrením, ako aj že ide o dva samostatne
úplne odlišné právne inštitúty s rôznym účelom, vznikajúce a zanikajúce na základe osobitných,
odlišných situácií a dokonca v praxi aj v konkrétnom prípade existujúce popri sebe. Dal do pozornosti
rozdielne právne závery krajského súdu k predmetnej právnej problematike poukazom na iné
rozhodnutie súdu vo veci sp. zn. 14S/34/2012. Žalovaný záverom v súvislosti s tvrdením súdu, že
mal uprednostniť inštitút zábezpeky pred inštitútom predbežného opatrenia, zdôraznil, že v konkrétnom
prípade boli aplikované obidva inštitúty, keďže odvolateľovi od septembra 2012 opätovne vznikla
povinnosť zložiť zábezpeku v zmysle § 16 zákona č. 530/2011 Z.z., pretože odvolateľ bol na základe
§ 76 ods. 2 písm. a/ zákona č. 530/2011 účinného od 01.01.2012 povinný podať správcovi dane do
stanovenej lehoty opätovnú žiadosť o úplné upustenie od zábezpeky, avšak v uvedenej lehote žalobca
predmetu žiadosť nepodal.

Žalovaný opätovne na podporu svojich tvrdení poukázal aj na skutočnosť, že žalobca okrem súdnej
žaloby napadol viaceré rozhodnutia žalovaného v právne a skutkovo totožnej veci (za iné kalendárne
mesiace) podaním podnetu na Generálnu prokuratúru SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného. Generálna prokuratúra pritom svojim oznámením č. VI/1 Gd 349/12-10 zo dňa 28.11.2012
adresovaným žalobcovi rovnako skonštatovala, že rozhodnutia žalovaného sú predbežnej povahy a
majú obmedzenú platnosť, preto nebol zistený dôvod na vykonanie opatrení.

III.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhoval, aby najvyšší súd odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

V dôvodoch vyjadrenia žalobca nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalovaného. Zotrval na svojich
tvrdeniach a právnom názore vyslovenom v žalobe. Vyslovil názor, že žalovaný v odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, ktoré by moli viesť k zmene napadnutého rozsudku krajského súdu. Uplatnil si
náhradu trov odvolacieho konania v sume 170,44 eur.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalovaného
(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta
prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. 1100902/444701/2013/CI zo
dňa 25.09.2013 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný rozhodnutím č. 1100902/444701/2013/CI zo dňa 25.09.2013 (žalobou napadnutým) podľa § 74
ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. potvrdil rozhodnutie Colného úradu Trnava č. 9005838/1/398479/2013
zo dňa 19.08.2013.

Colný úrad Trnava rozhodnutím č. 9005838/1/398479/2013 zo dňa 19.08.2013 žalobcovi
registrovanému ako prevádzkovateľ daňového skladu podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009
Z.z. uložil povinnosť, aby v prípade, že by súčet spotrebnej dane z liehu (ďalej len daň), ktorá vznikla
uvedením alkoholického napoja, ktorý je lieh (ďalej len lieh) do daňového voľného obehu daňovým
subjektom v zdaňovacom období august 2013 a ktorá nebola zaplatená a dane pripadajúcej na celkové
množstvo liehu uvedené do daňového voľného obehu daňovým subjektom za zdaňovacie obdobie



september roku 2013 (ďalej len súčet nezaplatenej dane) bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej zábezpeky
na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na lieh prepravovaný
v pozastavení dane, sa zdržal uvedenia liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie obdobie
september roku 2013 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na uvedený účet správcu dane
s použitím uvedeného variabilného symbolu tak, aby súčet nezaplatenej dane bol vždy nižší alebo
rovný ako súčet sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. (zníženej o
sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na lieh prepravovaný v pozastavení dane) a zloženej peňažnej
sumy, nakoľko je dôvodná obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a
vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými
ťažkosťami.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o predbežnom opatrení podľa § 50 ods. 1
zákona č. 563/2009 Z.z., ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zdržať sa uvedenia liehu do daňového
voľného obehu za zdaňovacie obdobie september roku 2013 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej
sumy na uvedený účet správcu dane, za predpokladu podmienok uložených v tomto predbežnom
opatrení.

Odvolací súd v medziach odvolania žalovaného preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania im
prechádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa
vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe, ako aj námietkami žalovaného
uvedenými v jeho vyjadrení k žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a
správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či
zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v
súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda
či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov
musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností



do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na
ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť
interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.
Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou
v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s jej právne
záväznými predpismi.

Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného medzi
účastníkmi konania v prieskumnom konaní súdu spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu právnej
úpravy ustanovujúcej splnenie zákonných podmienok pre uloženie povinnosti daňovému subjektu na
základe predbežného opatrenia v zmysle zákonnej úpravy ustanovenej v § 50 zákona č. 563/2009 Z.z.,
a preto odvolací súd zameral svoju pozornosť na uvedené sporné skutočnosti.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, čiastočne obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

Podľa § 50 ods. 1, 3, 5, 6, 7 správca dane môže počas daňovej kontroly, počas určovania dane podľa
pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu alebo ak je odôvodnená obava,
že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná
alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, v rozsahu nevyhnutne
potrebnom uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo
strpel, a to najmä, aby a) zložil peňažnú sumu na účet správcu dane, b) nenakladal s vecami alebo
právami určenými v rozhodnutí.

Proti rozhodnutiu o uložení predbežného opatrenia možno podať odvolanie, ktoré nemá odkladný účinok.

Správca dane predbežné opatrenie zruší, ak pominie dôvod, pre ktorý bolo uložené; ak pominul dôvod
len sčasti, predbežné opatrenie sa zruší len čiastočne.

Predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku, a to aj
vykonaním kompenzácie podľa § 55 ods. 7, alebo dňom vzniku záložného práva podľa § 81; o strate
účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt.

Ak správca dane predbežné opatrenie zrušil alebo predbežné opatrenie stratilo účinnosť, správca dane
bezodkladne vráti daňovému subjektu zloženú peňažnú sumu podľa odseku 1 písm. a) alebo jej časť,
ktorá nebola použitá na úhradu dane alebo daňového nedoplatku, na ktorú bola zložená.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 50 zákona č. 563/2009 Z.z. upravuje jednak
hmotnoprávne podmienky pre uloženie predbežného opatrenia, jeho účinnosť, ako aj postup správcu
dane pri jeho ukladaní. Podnet na uloženie predbežného opatrenia môže vychádzať len od správcu
dane. Predbežné opatrenie možno uložiť v ktoromkoľvek štádiu daňovej kontroly alebo miestneho
zisťovania, alebo v procese určovania dane podľa pomôcok, spravidla však vtedy, keď správca dane
zistí porušenie povinností daňovým subjektom a predpokladá sa, že správca dane rozhodnutím vyrubí
daň alebo rozdiel dane. Predbežné opatrenie môže správca dane uložiť len formou procesného
rozhodnutia, ktoré musí mať všetky predpísané náležitosti (§ 63 daňového poriadku). Na jeho vydanie je
príslušný správca dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu alebo miestne zisťovanie. Vydaniu rozhodnutia
o predbežnom opatrení nepredchádza dokazovanie. Stačí, ak skutočnosti, ktorých sa predbežné
opatrenie týka, sú osvedčené a v takej miere, aby odôvodňovali použitie predbežného opatrenia,
teda ak je odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti
a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými
ťažkosťami. Výrok rozhodnutia musí byť formulovaný tak, aby predbežné opatrenie bolo vykonateľné.
Inštitútom predbežného opatrenia správca dane obmedzuje dispozičné právo daňového subjektu s
jeho majetkom, a to najmä aby - zložil peňažnú sumu na účet správcu dane; - nenakladal s vecami
alebo právami určenými v rozhodnutí. Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré nemá odkladný



účinok. Rozhodnutie je vykonateľné, ak proti nemu nemožno podať odvolanie, alebo ak odvolanie nemá
odkladný účinok, z ktorých dôvodov rozhodnutie o predbežnom opatrení je dňom doručenia vykonateľné.
Voči rozhodnutiu o predbežnom opatrení možno podať odvolanie a po ukončení odvolacieho konania a
doručení rozhodnutia odvolacieho orgánu je rozhodnutie právoplatné. Predbežné opatrenie nesmie byť
trvalej povahy a nesmie znemožňovať obnovenie pôvodného stavu v budúcnosti. Účinnosť predbežného
opatrenia je časovo obmedzená. Predbežné opatrenie stráca účinnosť - dňom úplného zaplatenia dane
alebo daňového nedoplatku alebo - dňom jeho úplného uhradenia vykonaním kompenzácie podľa §
55 ods. 7. O strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne upovedomiť daňový
subjekt. Táto skutočnosť môže nastať aj vtedy, ak napr. daňový subjekt uplatní riadne alebo mimoriadne
opravné prostriedky a na základe nich správca dane alebo odvolací orgán rozhodnutie o vyrubení dane
alebo rozdielu dane zruší alebo zmení. Následkom je zrušenie rozhodnutia o predbežnom opatrení, a
to celkom alebo sčasti. Ak správca dane predbežné opatrenie zrušil alebo predbežné opatrenie stratilo
účinnosť, správca dane bezodkladne vráti daňovému subjektu zloženú peňažnú sumu na účte správcu
dane alebo jej časť, ktorá nebola použitá na úhradu dane alebo daňového nedoplatku, na ktorú bola
zložená.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací súd mal
preukázané, že Colný úrad Trnava vo výroku rozhodnutia č. 9005838/1/398479/2013 zo dňa 19.08.2013
uložil žalobcovi, registrovanému ako prevádzkovateľ daňového skladu, postupom podľa § 50 ods. 1
písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z., aby v prípade, že by súčet spotrebnej dane z liehu (ďalej len daň),
ktorá vznikla uvedením alkoholického napoja, ktorý je lieh (ďalej len lieh) do daňového voľného obehu
daňovým subjektom v zdaňovacom období august 2013 a ktorá nebola zaplatená a dane pripadajúcej
na celkové množstvo liehu uvedené do daňového voľného obehu daňovým subjektom za zdaňovacie
obdobie september roku 2013 (ďalej len súčet nezaplatenej dane) bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej
zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na
lieh prepravovaný v pozastavení dane, sa zdržal uvedenia liehu do daňového voľného obehu za
zdaňovacie obdobie september roku 2013 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na uvedený
účet správcu dane s použitím uvedeného variabilného symbolu tak, aby súčet nezaplatenej dane bol
vždy nižší alebo rovný ako súčet sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011
Z.z. (zníženej o sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na lieh prepravovaný v pozastavení dane) a
zloženej peňažnej sumy, nakoľko je dôvodná obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe
jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so
značnými ťažkosťami. Rozhodnutie Colného úradu Trnava sa stalo vykonateľné dňom jeho doručenia
žalobcovi, pretože napriek prípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu, podanie odvolania nemalo
odkladný účinok. Zo znenia výroku tohto rozhodnutia vyplýva, že účinnosť predbežného opatrenia bola
časovo obmedzená. Predbežné opatrenie stratilo účinnosť vykonaním kompenzácie zloženej zábezpeky
predbežným opatrením s daňou za sledované zdaňovacie obdobie. Na túto skutočnosť upozornil aj
žalovaný v dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa, keď poukázal na to, že uplynutím
dátumu 31.09.2013 zanikla účinnosť uloženého predbežného opatrenia tvrdiac, že v zmysle princípov
občianskeho súdneho konania stráca zmysel podanie žaloby voči rozhodnutiu správneho orgánu o
predbežnom opatrení so zaniknutou účinnosťou a teda akýkoľvek význam jeho preskúmania súdom
podľa § 247 a nasl. O.s.p.

Krajský súd postupoval správne, keď vo vzťahu k vznesenej námietke žalovaného, či napadnuté
rozhodnutie podlieha alebo nepodlieha súdnemu prieskumu, posudzoval charakter preskúmavaného
rozhodnutia. Odvolací súd sa však nemohol stotožniť so skutkovými a ani právnymi závermi súdu prvého
stupňa vo vzťahu k predmetnej nastolenej právnej otázke, s prihliadnutím aj na to, že súd prvého stupňa
svoje skutkové a právne závery v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite nezdôvodnil.

Zákonodarca v právnej úprave predbežného opatrenia ustanovenej v právnej norme § 50 zákona
č. 563/2009 Z.z. predpokladá dočasný charakter úpravy pomerov daňového subjektu. Účinnosť
predbežného opatrenia je časovo obmedzená. Predbežné opatrenie stráca účinnosť - dňom úplného
zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku alebo - dňom jeho úplného uhradenia vykonaním
kompenzácie podľa § 55 ods. 7. O strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne
upovedomiť daňový subjekt. Ak predbežné opatrenie stratilo účinnosť, správca dane bezodkladne vráti
daňovému subjektu zloženú peňažnú sumu na účte správcu dane alebo jej časť, ktorá nebola použitá
na úhradu dane alebo daňového nedoplatku, na ktorú bola zložená.



Vychádzajúc zo skutkových zistení a z právnej úpravy ustanovujúcej predbežné opatrenie (§ 50 zákona
č. 563/2009 Z.z.) krajský súd v danom prípade si nezadovážil dostatok skutkových okolností, majúce
za následok predčasnosť ustálenia jeho záveru o nutnosti súdneho prieskumu žalobou napadnutého
rozhodnutia. Predmet súdneho prieskumu postupom podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku je určený predmetom, o ktorom rozhodol orgán verejnej správy rozhodnutím
napadnutým žalobou, ako aj rozsahom dôvodov uvedených v žalobe. Povinnosťou súdu je skúmať
splnenie podmienok súdneho prieskumu vychádzajúc z konkrétnych skutkových a právnych okolností
každého individuálneho prípadu. Aj keď súdy v rámci súdneho prieskumu neposudzujú účelnosť a
vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, sú vždy povinné posudzovať účinnosť preskúmavaného
rozhodnutia a tým jeho pôsobenie na práva a povinnosti, ako aj právom chránené záujmy fyzickej alebo
právnickej osoby, ktorá v postavení žalobcu v žalobe namieta, že tieto boli rozhodnutím a postupom
orgánu verejnej správy porušené. Z tohto pohľadu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa v danej veci
skúmať, či predmetné rozhodnutie Colného úradu Trnava a následne rozhodnutie žalovaného uplynutím
časovej pôsobnosti, započítaním dane za sledované zdaňovacie obdobie, nestratilo svoju účinnosť a až
na základe zistených skutkových okolností posúdiť, či predmetné predbežné opatrenie bolo spôsobilé
zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcu.

Odvolací súd v danom prípade súčasne dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne právne
posudzoval charakter nariadeného predbežného opatrenia ako opatrenie sankčného charakteru.
Vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej zákonodarcom v právnej norme § 50 zákona č. 563/2009
Z.z. predbežné opatrenie nie je možné posudzovať ako opatrenie sankčné, pretože predbežné opatrenie
vzhľadom k jeho účelu a k cieľu ním sledovaného, svojim charakterom je opatrením, ktoré vždy určitým
dočasným spôsobom upravuje pomery daňového subjektu vo vzťahu k jeho daňovej povinnosti. V
žiadnom prípade predbežné opatrenie nie je možné posudzovať ako ukladanie sankcie daňovému
subjektu. Napokon vychádzajúc zo znenia obsahu výroku rozhodnutia Colného úradu v Trnave,
nevyplýva, že by rozhodnutím Colného úradu Trnava v spojení s rozhodnutím žalovaného bolo žalobcovi
preskúmavaným rozhodnutím ukladané sankčné opatrenie.

Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že „pri správe daní
z pozície vecného výsledku bolo by efektívnejšie odňatie registračného odberného čísla daňovému
subjektu“, svojim postupom neprimeraným spôsobom zasiahol do správnej úvahy žalovaného v rozpore
s právnou úpravou ustanovenou v § 245 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k inštitútom zábezpeky
a predbežného opatrenia. Súd prvého stupňa použil nesprávny výklad oboch inštitútov, pričom
vychádza z nesprávne posúdeného skutkového stavu, keďže jeho tvrdenie, že s obsahu spisového
materiálu vyplýva, že colný úrad úplne upustil od povinnosti žalobcu zložiť zábezpeku na daň,
pretože bol 24 mesiacov daňovo spoľahlivý a ak teda colný úrad mal pochybnosti o tom, resp.
dôvodné podozrenie, že si žalobca ako daňový subjekt svoje záväzky voči colnému úradu nesplní,
mal zo zákona možnosť požadovať opätovné zloženie zábezpeky, ktorým možno eliminovať budúce
daňové úniky, či už z titulu dane, úrokov z omeškania alebo pokuty, avšak tento inštitút nemožno
nahrádzať predbežným opatrením, je v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho
spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorá skutočnosť má za následok
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa pre jeho nezrozumiteľnosť.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Trnave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, h/,
ods. 2 O.s.p. a s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní postupovať v intenciách názoru odvolacieho
súdu a po zadovážení si skutkových okolností naznačených vyššie v danej veci opätovne rozhodnúť.
Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci opäť rozhodne o náhrade trov konania, vrátane
o náhrade trov odvolacieho konania (§ 246c ods. 1 v spojení s § 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.