Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/918/2015 z 19. 12. 2016 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. decembra 2016, sp. zn. 6Cdo/918/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1310209024.1 Najvyšší súd | 6Cdo/918/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:1310209024.1 | 2016-12-19 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 449 ods. 1 CSP, § 238 ods. 1 OSP, § 453 ods. 3 CSP, § 242 ods. 1 OSP, § 238 ods. 3 OSP, § 450 CSP, § 238 ods. 2 OSP, § 237 ods. 1 písm. f) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/567592af-baec-4ef4-a023-bbcb6f3f2834 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1310209024.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/918/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310209024
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1310209024.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobkyne Ing. A. D., bývajúcej v Q., U. XX/A, v dovolacom
konaní zastúpenej JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom v Bratislave, Štefánikova 14, proti
žalovaným 1/ Ing. C. D., bývajúcemu v Q., B. XX, 2/ C. D., bývajúcemu v Q., U. XX/A, 3/ Ing. U. D.,
bývajúcemu v Q., U. XX/A, 4/ L. D., bývajúcej v Q., U. XX/A, v dovolacom konaní všetci zastúpení
JUDr. Adelou Valockou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Radvanská 1, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 28C/93/2010, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2015 sp. zn. 9Co/660/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2015 sp. zn. 9Co/660/2013 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 25. júna 2013 č. k. 28C/93/2010-376 zamietol návrh
žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že nehnuteľnosti vedené na Katastrálnom úrade v Bratislave,
správa katastra pre hl. mesto SR Bratislavu pracovisko Bratislava III, kat. úz. D. zapísané na LV č.
XXXX ako rodinný dom so súpisným číslom XXXX. postavený na parcele č. 2612/53 a parcele č.
2612/68 je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného 2/, alternatívne, určenia, že
žalobkyňa a žalovaný 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti
- rodinnom dome so súpisným číslom XXXX, postavenom na parcele č. 2612/53 a parcele č. 2612/68,
nachádzajúcom sa v Q. na U., kat. úz. D., zapísanom na LV č. XXXX vedenom Katastrálnym úradom v
Bratislave, Správa Katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu (ďalej len „nehnuteľnosť“), a to vo veľkosti
1 k celku a určenia, že žalovaný 1/ je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu na tejto nehnuteľnosti, a to
vo veľkosti 1 k celku. Súčasne rozhodol o náhrade trov konania a trov štátu. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. K tvrdeniu žalobkyne o
nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti spracovaním konštatoval, že predmetom spracovania
v zmysle § 135b Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) môže byť aj nehnuteľnosť. Podľa ustálenej
judikatúry nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním cudzej nehnuteľnej veci môže mať význam iba
v prípadoch, keď sa rekonštrukciou stavby vykonajú také zmeny jej základných stavebných prvkov, že
nepochybne ide o vytvorenie novej veci (stavby). V predmetnej veci vychádzal zo zistenia, že na projekte
stavby boli uskutočnené minimálne zmeny, ktoré nemožno označiť za zmeny základných stavebných
prvkov, ktoré stavbu charakterizujú. Dospel preto k záveru, že nejde o prípad spracovania cudzej veci,
a teda o nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti spracovaním. Keďže ani žiadny iný dôvod
nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti v zmysle § 132 OZ preukázaný nebol,
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Návrh žalobkyne na odročenie pojednávania z dôvodu ochorenia
jej dcéry konaného 25. júna 2013 neakceptoval, lebo žalobkyňa je v konaní zastúpená zástupcom,
u ktorého neexistovali žiadne prekážky, aby sa pojednávania zúčastnil. Rozhodnutie o náhrade trov
konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p.



2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 19.marca 2015 sp. zn. 9Co/660/2013 napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Rozhodnutie
odôvodnil vecnou správnosťou rozsudku súdu prvého stupňa. Stotožnil sa so záverom súdu prvého
stupňa, že žalobkyňa v konaní neuniesla svoju dôkaznú povinnosť a žiadnym spôsobom nepreukázala
nadobudnutie vlastníctva (spoluvlastníctva) k predmetnej nehnuteľnosti spracovaním a ani nepreukázala
žiaden iný titul nadobudnutia vlastníckeho, resp. spoluvlastníckeho práva. Dôsledkom toho, že tvrdenie
účastníka, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, nie je preukázané, je neúspech takéhoto účastníka v
konaní. Súd prvého stupňa rozhodol preto správne, keď žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.
Za neopodstatnenú považoval námietku žalobkyne o odňatí možnosti konať pred súdom z dôvodu
neodročenia pojednávania súdom prvého stupňa dňa 25. júna 2013 pre ochorenie jej dcéry a že z
tohto dôvodu jej bolo znemožnené klásť otázky vypočúvanému svedkovi a tiež jej námietku, že nemala
možnosť klásť otázky žalovaným pri ich výsluchu. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania
odôvodnil poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.

3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dňa 12. mája 2015 dovolanie žalobkyňa. Navrhla,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho a tiež okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie. Prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania odôvodnila tým, že jej bola postupom
konajúcich súdov odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobkyňa mala za to,
že lekársky preukázaná choroba jej maloletej dcéry je dostatočne závažnou okolnosťou odôvodňujúcou
osobnú starostlivosť a ošetrovanie jej maloletej dcéry, a teda dôležitým dôvodom, pre ktorý sa nemohla
pojednávania osobne zúčastniť. Aj podľa potvrdenia o ošetrovaní člena rodiny bola to ona, kto sa v čase
choroby dcéry mala o ňu starať, preto argument odvolacieho súdu, že mala dostatok času zabezpečiť
si starostlivosť niekým iným, neobstojí. V žiadosti o odročenie termínu pojednávania, ktorú podala
bezodkladne po tom, ako sa dozvedela, že pre chorobu dcéry sa nebude môcť dostaviť na pojednávanie,
žiadala pojednávanie odročiť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 14.
septembra 2011 sp. zn. 3 Cdo 204/2009, ktorý okrem iného uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry
súdov je choroba účastníka (právneho zástupcu) preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou
považovaná za dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Chorobu maloletého dieťaťa, o ktoré sa
sama stará, mali preto konajúce súdy vyhodnotiť obdobne ako chorobu účastníka konania, a teda jej
žiadosť považovať za dôvodnú a termín pojednávania zrušiť. Pokiaľ odvolací súd za tohto stavu dospel
zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že neexistuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania
vytýčeného na deň 25. jún 2013, ide o názor nesprávny. Postupom okresného súdu a následne aj
postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Trvala na tom, že
k porušeniu jej práva na spravodlivý proces došlo aj tým, že jej nebolo umožnené klásť otázky žalovaným
1/ a 2/, ako aj svedkovi, ktorého výsluch súd vykonal na pojednávaní dňa 25. marca 2013 a že pred
vydaním uznesenia o skončení dokazovania jej nebolo umožnené navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov.

4. Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie žalobkyne v celom rozsahu odmietnuť a priznať
im náhradu trov dovolacieho konania. S dovolaním nesúhlasili a považovali ho za účelové.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C.
s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“
alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe
úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona.
Keďže dovolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo
nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolaní, teda podľa príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky
dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po
30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov Civilného
sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov
tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho
konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a
princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1
C. s. p.).



6. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom
ostala zachovaná aj po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (porovnaj §
10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. aj nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku, teda
v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas k tomu oprávneným subjektom,
zastúpeným advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., skúmal najskôr, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním a dospel k záveru, že dovolanie
žalobkyne je prípustné a súčasne aj dôvodné.

7. Dovolaním bolo možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal
(§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok upravoval prípustnosť dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu v ustanoveniach §§ 237 a 238.

8. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platilo, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v
tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v
jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

9. V preskúmavanej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238
ods. 1 až 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu odvolacieho
súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Nejde ani o
rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná
sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto
zákonných ustanovení prípustné nie je.

10. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p. ukladajúcim dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť
vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie),
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal
aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi
konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

11. Vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. žalobkyňa nenamietala a
ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.

12. Žalobkyňa v dovolaní tvrdila, že jej postupom konajúcich súdov bola odňatá možnosť konať pred
súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.)., pričom dovolací súd bol povinný na tieto vady prihliadať bez
ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli uplatnené (viď § 242 ods. 1 O. s. p.).

13. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať
svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na doručenie odvolania, právo na
možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.).

14. Preskúmaním veci bolo zistené, že žalovaní reagovali na odvolanie žalobkyne podaním z 1. októbra
2013 (č. l. 400 spisu), ktoré nebolo doručené žalobkyni na vyjadrenie. K tomuto zisteniu dovolací súd
poznamenáva, že Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci A. proti
Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k
vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské
práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty,



ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne
ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná
možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku
sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o
všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie
konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať
žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza
k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

15. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že vyjadrenie žalovaných
k odvolaniu žalobkyni bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Okrem iného, v ňom bola
vyslovená pochybnosť o tom, či zdravotný stav maloletej dcéry žalobkyne bol tak vážny (žalobkyňa sa
mala s dcérou deň pred pojednávaním zúčastniť besiedky v ZŠ A., kde maloletá dcéra mala vystupovať),
že bolo nevyhnutné jej ošetrovanie žalobkyňou. Žalobkyni mala byť preto daná možnosť oboznámiť sa
s týmto podaním. Zo spisu ale vyplýva, že v danom prípade žalobkyni táto možnosť nebola vytvorená.
Keďže porušenie práva na spravodlivé konanie vyššie uvedeným spôsobom nerešpektujúcim princíp
rovnosti zbraní bolo dôsledkom nesprávneho postupu súdov v odvolacom konaní, bola žalobkyni odňatá
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. V dovolaní sa teda opodstatnene
namieta (hoci z iného dôvodu), že konanie pred odvolacím súdom trpí vadou uvedenou v citovanom
zákonnom ustanovení.

16. Dovolaciemu súdu preto neostalo iné, než rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 450 C. s. p.).

17. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania
(§ 453 ods. 3 C. s. p.).

18. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.