Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/13/2016 z 9. 10. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. októbra 2016, sp. zn. 10Szak/13/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:1016201494.1
Najvyšší súd | 10Szak/13/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:1016201494.1 | 2016-10-09 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8ace4fba-3f37-4100-8daa-f95d083d1709
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016201494.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Szak/13/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201494
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1016201494.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Eleny Berthotyovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD.
v právnej veci sťažovateľa (pôv. žalobca): D. H. K., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Konžská
demokratická republika, t. č. umiestnený v M., zast.: Mgr. Toni Khuri, advokát, Dlhé diely II/13,
Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru
Dunajská Streda, so sídlom Ádorská 34, 929 01 Dunajská Streda, o správne žalobe proti rozhodnutiu
žalovaného č.: PPZ-HCP-BA8-64-007/2016-AV zo dňa 01.08.2016, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa
proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. augusta 2016 č. k. 7Sa/28/2016-54,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. augusta 2016
č. k. 7Sa/28/2016-54   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného č.: PPZ-HCP-BA8-64-007/2016-AV zo
dňa 01.08.2016   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania   p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA8-64-007/2016-AV z 01.08.2016 (ďalej na účely rozsudku len
„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák.
č. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení sťažovateľa (v prvostupňovom konaní žalobca) na účel výkonu
administratívneho vyhostenia s uložením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 2 rokov
(rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO11-ZVC-10-010/2016 z 06.05.2016 - ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“)
tak, že zaistil sťažovateľa so stanovením dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na
dobu do 01.12.2016 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej na účely rozsudku
len „ÚPZC Medveďov“).

2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ sa dňa 01.08.2016 dostavil k
žalobcovi za účelom oznámenia umožnenia dlhodobého pobytu mimo azylového zariadenia, kde bol
požiadaný o preukázanie oprávnenosti pobytu, na základe čoho predložil písomnosť, ktorou mu bol
umožnený pobyt mimo azylového zariadenia v termíne od 01.08.2016 do 30.09.2016. Lustráciami v
informačných systémoch došlo k podozreniu z prečinu zo strany sťažovateľa - marenie výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c) trestného zákona.



3. Sťažovateľ bol následne podrobnejšie preverený s výsledkom, že počas svojho pobytu na území
Slovenskej republiky podal 4 krát žiadosť o azyl, naposledy dňa 06.05.2016. V ten istý deň vydal žalovaný
rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa.

4. V ďalšom žalovaný rozobral problematiku alternatív zaistenia, otázku rešpektovania súkromného a
rodinného života, skutočnosť, že sťažovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby,
ekonomickú situáciou sťažovateľa a napokon aj dĺžku doby zaistenia.

5. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie (viď bod č. 2 až 4) dospel žalovaný k záveru, že došlo k
splneniu podmienok predpokladaných v ustanovení § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z.

II.
Konanie na krajskom súde

6. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo
veci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):
- nelogickosť záveru krajského súdu o tom, že jedným z dôvodov zaistenia sťažovateľa je skutočnosť,
že nemá na území Slovenskej republiky oprávnený pobyt,
- krajský súd v rozhodnutí neurčil kam bude sťažovateľ vyhostený,
- absentuje odôvodnenie či určená doba zaistenia bude postačujúca na vybavenie cestovného dokladu
a na vyhostenie sťažovateľa
- pochybenie žalovaného v súvislosti s čestným prehlásením pána F. V., ktorým sa zaviazal poskytnúť
sťažovateľovi ubytovanie a všetkých podmienok potrebných k životu počas pobytu na území Slovenskej
republiky,
- neskúmanie reálnej vyhostiteľnosti a nevyhnutnosti zaistenia.

7. Krajský súd  v Bratislave v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby
(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov.

8. Najmä zdôraznil, že žalovaný riadne zistil skutkový stav veci, v konaní bolo preukázané, že potreba
zaistenia sťažovateľa je nevyhnutná s ohľadom na existenciu právoplatného rozhodnutia o vyhostení,
ktorým bol sťažovateľovi zároveň uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 2 rokov.

9. Súd prvého stupňa zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 83 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.
z. bola sťažovateľovi určená lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky 30 dní od
vykonateľnosti rozhodnutie. K námietke vykonateľnosti vyhostenia poznamenal, že po vybavení
náhradného cestovného dokladu je možnosť vyhostenia sťažovateľa z územia Slovenskej republiky
reálna. K tomu dodal, že v priebehu konania sa podarilo sťažovateľa vyhostiť do domovskej krajiny dňa
14.08.2016.

10. Ďalej krajský súd ustálil, že doba zaistenia bola nevyhnutná, keďže zo strany žalovaného boli
vykonávané úkony smerujúce k vyhosteniu sťažovateľa. Išlo o zabezpečenie cestovného dokladu,
pokrytie nákladov na samotné vyhostenie, materiálne a personálne zabezpečenie prepravy s tým, že k
výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca.

11. V ďalšom ustálil, že žalovaný správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne
posúdil a dodal, že povinnosť zistiť skutkový stav má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré sťažovateľ
uviedol v priebehu správneho konania.

12. Vo vzťahu k alternatívam zaistenia uviedol, že sťažovateľ nemá na území Slovenskej republiky
žiadnych rodinných príslušníkov, nedisponuje finančnou hotovosťou, preto neprichádza do úvahy
zloženie peňažnej záruky. Nakoľko sám nevycestoval v určenej lehote 30 dní, je predpoklad, že
nevycestuje ani počas alternatívy zaistenia, preto neprichádzalo do úvahy ani hlásenie pobytu.

III.
Konanie na kasačnom súde



A)
13. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu
uvedeného v
- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci, ako aj

14. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä
uviedol, že krajský súd:
- žalobca disponoval čestným prehlásením pána F. V., v ktorom prehlasuje, že má pre žalobcu
zabezpečené ubytovanie aj jeho životné potreby,
- žalobca splnil podmienku zákona na to, aby mu bola povolená alternatíva zaistenia,
- žalobca ako žiadateľ o azyl nemusí preukazovať finančnú hotovosť a táto skutočnosť nemôže byť mu
vytknutá,
- žalobcovi nemôže byť vytknuté, že na území Slovenskej republiky nemá rodinných príslušníkov,
- žalobcovi ako žiadateľovi o azyl nemôže byť vytknuté, že dobrovoľne nevycestoval z územia Slovenskej
republiky, nakoľko ako bolo uvedené v žalobe, sa boji o svoj život v prípade jeho návratu do domovskej
krajiny,
- žalobca postupoval v zmysle zákona a sám sa prihlásil na oddelenie cudzineckej polície potom, ako
obdržal priepustku z migračného úradu, čo znamená, že žalobca sa nevyhýba príslušným štátnym
orgánom a chcel dať vedieť o sebe kde sa bude v nasledujúcom období nachádzať,
- príslušný správny orgán mohol realizovať vynútené vyhostenie aj bez zaistenia, nakoľko pobyt žalobcu
bol známy,
- žalobca pri svojom pobyte mimo azylového tábora neohrozoval bezpečnosť štátu,
- žalobca namieta nelogickosť postupu žalovaného o tom, že jedným z dôvodov potreby žalobcovho
zaistenia je skutočnosť, že nemá na území Slovenskej republiky oprávnený pobyt.

15. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie
žalovaného zrušuje.

B)
16. Žalovaný sa v podaní z 14.09.2016 vyjadril, že
- odkazuje na stanovisko zo dňa 10.08.2016 pod č.p.: PPZ-HCP-BA8-64-021/2016-AV,
- potreba zaistenia cudzinca a obmedziť ho na osobnej slobode je nevyhnutná z dôvodu rozhodnutia
o vyhostení,
- cudzinec na otázku v súvislosti s alternatívami zaistenia odpovedal: „Ubytovanie mám zabezpečené
na základe čestného prehlásenia p. F. V., nar. XX.XX.XXXX, na adrese C., avšak finančnú hotovosť si
neviem zabezpečiť, takže alternatívu hlásenie pobytu by som vedel zabezpečiť, ale zloženie peňažnej
záruky zabezpečiť neviem“,
- ak by aj cudzinec mal akoukoľvek formou zabezpečené hradenie svojho pobytu a ak by aj disponoval
vlastnými finančnými prostriedkami v dostatočnom množstve, aj tak by tieto alternatívy nahrádzajúce
zaistenie nebolo možné aplikovať a využiť, pretože nedisponuje dokladmi, potrebnými či už k prekročeniu
vonkajšej schengenskej hranice, ako aj k pobytu na území SR,
- nakoľko je potrebné pre cudzinca zabezpečiť vydanie náhradného cestovného dokladu, uvedené úkony
zabezpečuje na to útvar zriadený a to v prípade cudzinca Útvar policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov,
- zaistenie cudzinca je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
- celé konanie cudzinca a tvrdenia cudzinca možno považovať za nedôveryhodné, irelevantné,
špekulatívne, nakoľko cudzinec si takýmto spôsobom chce zlegalizovať  svoj pobyt a zotrvať na území
SR ako aj v celom Schengenskom priestore a naďalej udržiavať tento protiprávny stav,
- cudzinec bol dňa 14.08.2016 vyhostený z územia SR cez vonkajšie hranice zmluvných strán
Schengenskej dohody cez Letisko Viedeň -Schwechat, preto žalovaný v plnej miere trvá na svojom
rozhodnutí o zaistení.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu SR

17. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
postupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,



ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného sa ruší. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10.10.2016 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.

Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

18. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačného konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany jeho práv proti
rozhodnutiu žalovaného, ktorým došlo k zaisteniu sťažovateľa podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd ako súd kasačný
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

19. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis žalovaného dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je potrebné
zmeniť.

20. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti predovšetkým namietal, že ako žiadateľ o azyl nebol
povinný preukazovať finančnú hotovosť, preto mu táto skutočnosť nemohla byť vyčítaná rovnako ako
fakt, že na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných, či skutočnosť, že dobrovoľne
nevycestoval z územia Slovenska, nakoľko sa bojí o svoj život v prípade návratu do domovskej krajiny.
Zdôraznil, že svojim pobytom neohrozoval bezpečnosť štátu.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého
súčasťou je aj administratívny spis žalovaného mal za preukázané, že sťažovateľ  mal v čase
rozhodovania žalovaného o jeho zaistení status žiadateľ o azyl. Daná skutočnosť vyplynula jednak zo
samotného napadnutého rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu, zo zápisnice o vyjadrení účastníka
konania č. p.: PPZ-HCP-BA8-64-004/2016-AV zo dňa 01.08.2016 (žalobca na otázku žalovaného, či na
území SR žiada o azyl odpovedal, že nie nakoľko má podanú žiadosť o udelenie azylu), z písomnosti MJ



PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA5-2016/001450-060 zo dňa 01.08.2016 (sťažovateľ pri výpovedi okrem
iného uviedol, že v deň vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení podal novú žiadosť o udelenie
azylu a od tej doby sa zdržiaval na území SR ako žiadateľ o azyl). Danú skutočnosť si kasačný súd overil
aj prostredníctvom Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky(Úradný záznam  sp. zn.
10Szak/13/2016 zo dňa 06.10.2016).

22. Kasačný súd má za to, že pri posudzovaní samotnej  právnej otázky, či bolo možné zaistiť žalobcu
(žiadateľa o azyl) podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho
vyhostenia, bolo rozhodujúce posúdiť, či  samotný vstup cudzinca na územie Slovenskej republiky bez
oprávnenia, jeho  zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky v úmysle požiadať Slovenskú republiku
o azyl a existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky,
môže byť bez ďalšieho dôvodom zaistenia podľa § 88 ods. písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

23. Kasačný súd vychádzal z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v
závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi
citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších  práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za
prísne  vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým
ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Podľa čl. 8  ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná
sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov
a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

24. Podľa čl. 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej
judikatúry ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo
vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto
právna úprava musí mať  určitú kvalitu  tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom  vymedzovala
podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej
slobody musí sledovať Dohovorom  vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na
územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie  (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti
Francúzsku,  zo dňa 05.02.2002 Čonka a další proti Belgicku, zo dňa  27.11.2003 Shamsa proti Poľsku,
zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a
ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu).

25. Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o
spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych
príslušníkoch tretích krajín môžu členské štáty zaistiť iba  štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého
navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy  návratu  alebo o výkonu vyhostenia, najmä v
prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba
príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť
len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak
miernejšie donucovacie opatrenia.

26. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou
učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie
alebo vrátenie  prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky
uvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl.
15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).

27. Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný  postup, ktorý majú
členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a
stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Kasačný súd preto
upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na
existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie  jeho obsahu  do vnútroštátnych právnych
noriem. A práve za použitia takéhoto výkladu na rozdiel od názoru krajského súdu  dospel kasačný súd
k záveru, že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť.

28. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je možné dospieť k záveru, že v prípade, keď je v dobe
rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že sa jedná o cudzinca, ktorý na území
Slovenskej republiky požiadal o azyl, a je teda  pravdepodobné, že účel zaistenia, v danom prípade



výkon administratívneho vyhostenia nebude realizovateľné práve pre prekážku azylového konania, ktoré
právoplatne neskončilo,  nebude možné zbavenie či obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné
s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v oblasti
ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s ustanoveniami návratovej smernice.

29. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES  zo 16. decembra 2008 o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území (podľa jej preambuly) v súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z
1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní
postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal
považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo
účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako
žiadateľa o azyl.

30. V prejednávanom prípade žalovaný zaistil sťažovateľa  podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov, na účel výkonu administratívneho vyhostenia, nakoľko rozhodnutím žalovaného č. p.: PPZ-
HCP-PO11-ZVC-10-010/2016 zo dňa 06.05.2016 bol sťažovateľ administratívne vyhostení na územie
Konžskej demokratickej republiky a bol mu udelený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na
dobu dvoch rokov.

31. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva (viď bod. 21), že sťažovateľ pred samotným vydaním
napadnutého rozhodnutia žalovaného prejavil vôľu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
Z ustanovenia § 22 ods.1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie
azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak s tým, že ďalej zákon rieši situácie, kedy žiadateľa o azyl možno považovať za osobu
zdržiavajúcu sa na území Slovenskej republiky neoprávnene. Žalovaný však v tomto smere pochybil,
nakoľko v preskúmavanom rozhodnutí sa nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že sťažovateľ bol v
čase rozhodovania o zaistení žiadateľom o azyl, nevyjadril sa k prebiehajúcemu azylovému konaniu,
neuviedol prečo pri zaistení žalobcu nepostupoval v zmysle ustanovení o zaistení žiadateľa o azyl, a
navyše žalovaný opomenul posúdiť podstatnú otázku, a to či cudzinca, ktorý požiadal o azyl, vôbec
možno zaistiť podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

32. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je možné uzavrieť, že správny orgán má
povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území
SR z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je žiadateľom o azyl najmä v kontexte  Dohovoru o postavení
utečencov, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,  návratovej smernice, ale aj zákona
o azyle,  ale aj možnými  prekážkami výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, v danom
prípade prebiehajúcim konaním o azyle,  najmä ak tieto vyšli najavo pred rozhodnutím o zaistení.  V
takejto situácii je správny orgán povinný možné prekážky  zaistenia cudzinca ako aj možnosť jeho
administratívneho vyhostenia  predbežne posúdiť a učiniť  o tom úsudok.

33. Kasačný súd v tomto smere nepovažuje za postačujúcu citáciu zákonného ustanovenia(§ 22 ods. 1
zákona o azyle). Navyše kasačný súd dáva do pozornosti, že žalovaný vo výroku rozhodnutia uviedol, že
zaistil sťažovateľa  ako žiadateľa o azyl v zmysle ustanovenia § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov.
Zákonom č. 125/2016 Z. z. účinným od 01.07.2016 však došlo k novele zákona o pobyte cudzincov s
tým, že ustanovenie § 88 už neobsahuje odsek s poradovým číslom 12.

34. Vo svetle uvedeného poukazuje kasačný súd na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:
- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.09.2013, sp. zn. 1Sza/6/201: „Ak  zaistený
cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia
podľa čl. 15 Návratovej smernice č. 2008/115/ES, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo veci
A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody
pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru,
že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca
zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d)
zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec
požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody
ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.“



- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2016, sp. zn. 10SZa/8/2016:
„Pravdepodobnosť udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu
rozhodovania o zaistení cudzinca podľa § 88a ods.1 písm. b/ ZoPC môže predstavovat prekážku
zaistenia cudzinca.“

35. Kasačný súd na rozdiel od názoru krajského súdu tak dospel  k záveru, že námietky sťažovateľa boli
spôsobilé spochybniť zákonnosť  napadnutého rozhodnutia žalovaného a preto kasačný súd dospel k
záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. zmeniť tak, že  rozhodnutie
žalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

36. Kasačný súd nerozhodol o okamžitom prepustení žalobcu zo zaistenia vzhľadom na skutočnosť, že
tento bol dňa 14.08.2016 vyhostený z územia Slovenskej republiky.

37. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd v zmysle ustanovenia § 467 ods. 1 a 2
S.s.p. v spojení s ustanovením § 175 ods. 1 a 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

38. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku  n i e   j e  prípustný  riadny opravný prostriedok.