Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/16/2016 z 10. 7. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. júla 2016, sp. zn. 10SZa/16/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:1016200631.2
Najvyšší súd | 10SZa/16/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:1016200631.2 | 2016-07-10 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dddaed89-7716-49a9-adbc-9b4a1b8fd0a7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200631.2

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10SZa/16/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200631
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1016200631.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD., v právnej veci
navrhovateľa: U. B. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Irak, t. č. umiestnený v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium
Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, Sládkovičova 25, Banská
Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17. marca 2016,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/5/2016-95 zo dňa 2.
júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Sp/5/2016-95 zo dňa 2.
júna 2016   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č.  PPZ-
HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17.03.2016,  ktorým odporca rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia
navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), do 17.09.2016 a navrhovateľ bol ponechaný
v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove (ďalej len „ÚPZC Medveďov“).

K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu a k nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu o
predĺžení zaistenia krajský súd uviedol, že tieto námietky navrhovateľa neobstoja, nakoľko k predĺženiu
lehoty zaistenia došlo aj vinou navrhovateľa, ktorý odmietal spoluprácu s pracovníkmi ÚPZC Medveďov,
teda podľa názoru súdu odmietnutím spolupráce sám navrhovateľ zapríčinil svojou nesúčinnosťou
predĺženie zaistenia odporcom.

Podľa názoru súdu k predĺženiu lehoty zaistenia došlo aj nesúčinnosťou maďarských orgánov, ktoré
nereagovali na výzvu, či súhlasia s vyhostením navrhovateľa na územie Maďarska. Mal za to, že odporca
správne považoval za dostatočne preukázanú skutočnosť, že navrhovateľ sa na území Slovenskej
republiky zdržiava neoprávnene. Podľa názoru súdu povinnosťou policajného útvaru je zabezpečiť výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení a to zabezpečiť vycestovanie účastníka konania cez vonkajšiu
hranicu Slovenskej republiky.



Z preskúmania napadnutého rozhodnutia súd dospel k záveru, že účastník konania - navrhovateľ
je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene bez
platného cestovného dokladu a príslušného víza a teda považoval postup odporcu  podľa § 84 ods. 1
písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov za zákonný a dôvodný.

Vzhľadom na uvedené konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie ako aj konanie, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozhodnutia je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so Správnym
poriadkom. Odporca podľa krajského súdu pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav podľa § 32
ods. 1 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky
zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku), ako aj uvedené skutočnosti, ktoré boli
podkladom na vydanie rozhodnutia, a je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako
sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa, a preto preskúmavané rozhodnutie krajský súd podľa § 250q
ods. 2 O.s.p. potvrdil.

II.
Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že rozsudok krajského súdu
považuje za nezákonný a nesprávny z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a zmätočnosti, a to z dôvodu
podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.

Uviedol, že v opravnom prostriedku namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu z nasledovných
dôvodov:

1.  Námietka použitého dôvodu zaistenia

Navrhovateľ poukázal na tvrdenia obsiahnuté v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, v
ktorých uviedol, že dôvod na ďalšie pozbavenie jeho osobnej slobody, nad rámec šiestich mesiacov,
ktoré strávil doteraz v zaistení, neexistuje z dôvodu, že dôvod na zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. a)
bod. l zákona o pobyte cudzincov nebol daný od počiatku jeho zaistenia a dôvod na zaistenie podľa
§ 88 ods. 1 písm. b) prestal existovať momentom, kedy sa odporca dozvedel o skutočnosti, že výkon
administratívneho vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarskej republiky nebude možný z dôvodu
odmietnutia zo strany maďarských štátnych orgánov. S poukazom na uvedené uviedol, že nemôže dôjsť
k výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré vzhľadom na svoj obsah nie je vykonateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu videl navrhovateľ v tom, že sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal
otázkou účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa a navrhovateľovou vyhostiteľnosťou, pričom
poukázal na judikatúru ako Ústavného súdu Slovenskej republiky, tak Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Mal za to, že v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov o zaistení, ako aj o predĺžení
zaistenia, je nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou vyhostiteľnosti cudzinca a to v súvislosti s konkrétnou
krajinou, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. V opačnom prípade by išlo zo strany odporcu o arbitrárne
zbavenie slobody v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.

Navrhovateľ mal za to, že nakoľko sa odporcovi v priebehu 6 mesačnej doby zaistenia nepodarilo
vyhostiť ho do Maďarska, tak odporca bol povinný v rozhodnutí o predlžení lehoty zaistenia riadne a
zodpovedne odôvodniť, ako pomôže predĺženie lehoty zaistenia naplniť cieľ zaistenia a tiež sa mal
dôkladne vysporiadať s otázkou vyhostiteľnosti majúc na pamäti všetky individuálne okolnosti daného
prípadu a doterajšiu neúspešnosť výkonu správneho vyhostenia. Len tak by bolo možné rozhodnutie o
predlžení lehoty zaistenia považovať za dostatočne odôvodnené a preskúmateľné súdom.

Poznamenal, že odporca vo svojom rozhodnutí nikde neuvádza, či skúmal účel samotného predĺženia
zaistenia. Rovnako ani krajský súd sa nikde vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s touto námietkou,
len stroho všeobecne konštatoval vo vzťahu ku všetkým jeho námietkam týkajúcim sa nedostatočne
zisteného skutkového stavu a nepreskúmateľnosti rozhodnutia, že tieto námietky neobstoja z dôvodu,
že k predĺženiu lehoty došlo vinou navrhovateľa. Takéto odôvodnenie vykazuje znaky zmätočnosti a je



opätovne nedostačujúce. Krajský súd sa nikde v rozhodnutí nevysporiadal s tým, prečo neobstojí jeho
námietka týkajúca sa pominutia účelu zaistenia, hoci mu Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení,
ktorým bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie zrušené, uložil povinnosť prejednať vec v medziach
podaného odvolania, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami navrhovatel'a, znovu vo veci
rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.

2. Námietka rizika úteku a aplikácie zaistenia ako poslednej možnosti

Navrhovateľ napadnutému rozhodnutiu odporcu vytýkal, že odporca adekvátne neprešetril riziko úteku
v jeho prípade s ohľadom na všetky okolnosti prípadu a skutočnosť, že ani prípadná predchádzajúca
hrozba úteku nie je nemenná, a preto je potrebné ju vždy konfrontovať s aktuálnou situáciou.
Odporca podľa názoru navrhovateľa dostatočne nepreukázal a neodôvodnil v čom spočívala obava z
možného úteku navrhovateľa v prípade, že by namiesto rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia uložil
navrhovateľovi jednu z alternatív k zaisteniu.

Navrhovateľ dôvodil, že sa nikdy v minulosti nepokúsil o útek a nikdy nedal odporcovi zámienku, na
základe ktorej by mohol dospieť k záveru existencie rizika jeho úteku. Odporcov záver o riziku úteku
preto podľa navrhovateľa vychádza z nepodloženého predpokladu.

Taktiež namietal, že odporca ani z obsahu zápisnice o vyjadrení účastníka konania nemal na základe
čoho dospieť k záveru, že existuje riziko úteku, nakoľko doteraz sa navrhovateľa ani raz neopýtal otázku,
ktorá by sa týkala jeho prípadného správania v prípade prepustenia na slobodu, preto navrhovateľ dospel
k záveru, že záver odporcu o riziku úteku vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 4Sp/14/2016 zo dňa
22. februára 2016, kde sa uvádza:  „Z výpovedí navrhovateľa vyplýva, že jeho cieľovou krajinou je
Belgicko, kde chce požiadať o azyl. I keď v spojitosti s inými okolnosťami by bolo možné takéto vyjadrenie
navrhovateľa vykladať ako hrozbu rizika úteku, podľa názoru súdu bolo povinnosťou odporcu v konaní
o zaistení navrhovateľa zistiť priamo položenou otázkou, ako by sa správal v prípade, ak by bol zo
zadržania prepustený - teda ak by mu bol umožnený voľný pohyb na slovenskom území. Odporca však
túto skutočnosť neskúmal a navrhovateľovi žiadnu otázku v tomto smere nepoložil. Pritom vyhodnotenie
zámeru správania sa navrhovateľa, po vydaní rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, je
podstatnou skutočnosťou pre rozhodnutie, či zaistenie navrhovateľa je dôvodné s poukazom na vyššie
cit. článok 15 ods. 1 Návratovej smernice. Ak teda odporca nevykonal na ev. správanie sa navrhovateľa
v prípade jeho prepustenia zo zaistenia („na slobodu“) žiadne dokazovanie, takýto jeho postup nemohol
vyhodnotiť inak ako nedostatočné zistenie stavu veci.“

Krajskému súdu ďalej vyčítal, že sa ani v novom konaní vo svojom odôvodnení žiadnym spôsobom
nevyjadril k uvedenej námietke. Keďže krajský súd ani v tomto prípade nerešpektoval povinnosť mu
uloženú v preňho záväznom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opätovne mu tým odňal
možnosť konania pred súdom.

V tejto súvislosti chcel ešte poukázať na záver Krajského súdu v Bratislave, ktorý uviedol v napadnutom
rozhodnutí, že k predĺženiu lehoty zaistenia došlo aj nesúčinnosťou maďarských orgánov, ktoré
nereagovali na výzvu, či súhlasia s vyhostením navrhovateľa na územie Maďarska. Tento záver
krajského súdu je podľa navrhovateľa nesprávny a to z dôvodu, že dňa 16.10.2015 bola odporcovi
zaslaná odpoveď maďarského Úradu pre imigráciu a štátne občianstvo, že navrhovateľa nebude možné
odovzdať do Maďarskej republiky na základe medzinárodnej zmluvy o readmisii osôb na spoločnej
hranici (publikovanej oznámením Ministerstva zahraničných vecí SR č. 30/2004 Z.z.), a to z dôvodu,
že nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že by na územie Slovenskej republiky neoprávnene
vstúpil z územia Maďarskej republiky.

Chcel poukázať na skutočnosť, že odporca vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení do
Maďarskej republiky, ako krajiny tranzitu, sledoval v konečnom dôsledku jeho odovzdanie na základe
bilaterálnej zmluvy o readmisii osôb na spoločnej hranici, ktorú podpísala Slovenská republika s
Maďarskom. Na základe skutočnosti, že navrhovateľ neoprávnene pricestoval na územie Slovenskej
republiky z Maďarska, odporca ako prvý úkon po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení a
rozhodnutia o zaistení, už dňa 18.09.2015 v čase o 16.30 adresoval príslušnému maďarskému orgánu



žiadosť o jeho readmisiu, v zmysle čl. 4 Protokolu vyššie spomenutej dohody medzi vládou SR a
Maďarska evidovanú pod č. PPZ-HCP-BB5-23-016/2015.

Z uvedeného podľa navrhovateľa vyplýva, že hoci odporca vydal rozhodnutie o administratívnom
vyhostení, tak toto vyhostenie mal v úmysle realizovať prostredníctvom readmisie, inak by samotnú
žiadosť o readmisiu neodoslal hodinu a pol po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
Odpoveď na žiadosť o readmisiu bola navrhovateľovi v preklade do slovenského jazyka doručená už
dňa 16.10.2015 zo strany maďarského úradu pre imigráciu a štátne občianstvo, kde sa uvádza, že
odovzdanie navrhovateľa na základe readmisnej dohody nebude možné, a to z dôvodu, že nebolo
hodnoverným spôsobom preukázané, že by navrhovateľ na územie Slovenskej republiky neoprávnene
vstúpil z územia Maďarskej republiky. Poukázal na to, že túto skutočnosť doložil v prílohe č. 3 k
opravnému prostriedku proti rozhodnutiu o predlžení lehoty zaistenia, na základe čoho argumentoval,
že samotný účel jeho zaistenia dávno pominul.

Poznamenal, že hoci ÚPZC Medveďov do dnešného dňa neobdržalo odpoveď z Maďarska vo veci
jeho vyhostenia, samotný odporca takúto odpoveď obdržal a to vo vzťahu k jeho žiadosti o readmisiu
zo dňa 18.09.2015. Keďže readmisia predstavuje len spôsob výkonu administratívneho vyhostenia
procesne zjednodušenou a rýchlejšou formou na základe bilaterálnej medzinárodnej zmluvy medzi
príslušnými zmluvnými štátmi, odporca ako ani Krajský súd v Bratislave, preto nemôžu ďalej tvrdiť, že
úkony uskutočňované zo strany ÚPZC Medveďov smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa do Maďarska sú
naďalej efektívne a účelné a že k predlženiu lehoty zaistenia došlo na základe nesúčinnosti maďarských
orgánov.

Ak ho Maďarsko odmietlo prijať na základe readmisie z dôvodu, že nebolo hodnoverným spôsobom
preukázané, že by bol na územie Slovenskej republiky neoprávnene vstúpil z územia Maďarska, tak
Maďarsko, ako krajina tranzitu v jeho prípade, nebude súhlasiť s tým, aby bol na ich územie vyhostený
ani iným spôsobom ako prostredníctvom readmisie. Odporca a ani ÚPZC Medveďov nemajú preto dôvod
čakať na odpoveď zo strany maďarských orgánov, pretože takúto odpoveď už obdržali.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesúčinnosť maďarských orgánov nemohla byť dôvodom
pre predĺženie lehoty zaistenia.

3. K námietke dĺžky zaistenia

Navrhovateľ bol toho názoru, že z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu nie je možné zistiť
ako sa s touto námietkou krajský súd vysporiadal a svoj záver o nej odôvodnil. V tomto prípade teda
znovu krajský súd nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a postupoval v
rozpore ako s týmto právnym názorom, tak so zákonmi, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.

4. K námietke, že odporca vykonáva úkony smerujúce k realizácii vyhostenia navrhovateľa bez
zákonného dôvodu a v rozpore s výrokom rozhodnutia o administratívnom vyhostení

S poukazom na str. 1, str. 6 a str. 7 napadnutého rozhodnutia odporcu uviedol, že odporca už
neuskutočňuje úkony smerujúce k realizácii výkonu administratívneho vyhostenia do Maďarskej
republiky, na účel výkonu ktorého bol zaistený, ale svojvoľne, bez existencie vykonateľného rozhodnutia
obsahujúceho výrok o administratívnom vyhostení do krajiny pôvodu, sa ho snaží vyhostiť do krajiny
pôvodu, pričom za týmto účelom mu predĺžil lehotu zaistenia o ďalších šesť mesiacov.

Skutočnosť, že samotné úkony smerujúce k realizácii výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení,
za účelom výkonu ktorého bol zaistený, nezodpovedajú výroku tohto rozhodnutia a tým pádom dochádza
k porušovaniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva obsiahnutému v čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, takýto postup odporcu predstavuje pochybenie, ktoré samo o sebe odôvodňuje
zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Zároveň namietal, že odporca v konaní o predĺžení lehoty zaistenia nepreskúmal prekážky vyhostenia
vo vzťahu k jeho domovskej krajine riadnym spôsobom, na základe čoho nezistil dostatočne skutočný
stav veci a rozhodnutie v tejto časti ani neodôvodnil.



Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozhodnutí sa znova nikde s touto námietkou nevysporiadal
a žiadnym spôsobom ju vo svojom odôvodnení neuviedol. Skutočnosť, že mu odporca predĺžil lehotu
zaistenia s odôvodnením, že predĺženie lehoty zaistenia slúži na vybavenie všetkých náležitostí
potrebných k reálnemu fyzickému vyhosteniu jeho osoby do domovskej krajiny, mu spôsobuje obrovskú
úzkosť, pretože sa obáva návratu do krajiny pôvodu. Mesto Fallujah, z ktorého pochádza, sa
momentálne nachádza v najkritickejšej situácii za posledných niekoľko rokov. Donedávna bolo pod
okupáciou ISIL a po novom na základe dostupných správ dochádza k prenasledovaniu a mučeniu
sunnitského obyvateľstva zo strany irackej armády a šiitskych občianskych milícií.

Domnieval sa, že táto námietka je svojou povahou tak závažná, že skutočnosť, že sa k nej
Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí opätovne nevyjadril, predstavuje samotný dôvod na
zrušenie napadnutého rozhodnutia Krajského súdu, ktoré opätovne vykazuje znaky zmätočnosti a je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

5. K námietke nespolupráce

Uviedol, že jeho nespoluprácu pri vyplnení dotazníka, nemožno vyhodnotiť ako dôvod, pre ktorý sa
napriek vykonaným úkonom nerealizovalo administratívne vyhostenie jeho osoby. Odporca mu mohol
napríklad vydať cudzinecký pas podľa § 74 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a dať mu
možnosť opustiť Slovenskú republiku dobrovoľne. Bol toho názoru, že takýto postup zo strany odporcu
má mať prednosť pred zaistením, keďže zaistenie má byť použité až ako krajný prostriedok v prípade,
keď ostatné možnosti neprichádzajú do úvahy. V jeho prípade mu ale odporca neposkytol možnosť
dobrovoľne opustiť územie Slovenskej republiky, a pri predlžovaní lehoty zaistenia sa v rozhodnutí
žiadnym spôsobom nezaoberal touto možnosťou. Predĺžiť zaistenie možno pritom iba v prípade, ak
napriek všetkým úkonom zo strany odporcu nie je možné vyhostenie realizovať.

Poznamenal, že v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu doplnil, že skutočnosť, že
odmietol vyplniť a podpísať papiere predložené príslušníkmi ÚPZC Medveďov, nespĺňa, vzhľadom na
závažnosť zásahu do práva na osobnú slobodu, kritérium primeranosti, z ktorého vychádza aj smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch
členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na
ich území (ďalej len „návratová smernica“) keď v bode 16 preambuly sa uvádza, že „Využitie zaistenia na
účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na
zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu
a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné“.

Jeho nespolupráca, ako ju označilo ÚPZC Medveďov, nenapĺňa zákonné podmienky potrebné pre
predĺženie lehoty zaistenia. Predĺženie lehoty zaistenia musí byť odôvodnené a nevyhnutné, musí
sledovať zákonný účel, nemôže byť akýmsi „trestom“ a prostriedkom nátlaku zo strany odporcu. K
dodatočnému vysvetleniu jeho údajnej „nespolupráce“, ako ju nazvalo ÚPZC Medveďov, uviedol, že
za celú dobu jeho zaistenia od 18.09.2015 dodnes s ním bol zo strany príslušníkov zaistenia len raz
uskutočnený pohovor bez zabezpečenia riadneho tlmočenia do arabského jazyka. Počas tohto pohovoru
mu boli predložené papiere na vyplnenie bez akéhokoľvek vysvetlenia. On hovorí len jazykom arabským
a čítanie v latinke bohužiaľ neovláda. Keďže nevedel o čo sa jedná, odmietol  predložené papiere
podpísať a vyplniť, čo ÚPZC Medveďov vyhodnotilo neodôvodnene v jeho neprospech. Zároveň ÚPZC
Medveďov nepredložilo odporcovi žiaden písomný dôkaz, ktorý by preukazoval jeho nespoluprácu.
Obyčajné spísanie žiadosti o predlženie lehoty zaistenia bez priloženej dokumentácie týkajúcej sa
odmietnutia spolupráce nemôže byť považované za dôkaz dostatočný a smerodajný pre predĺženie
lehoty zaistenia.

Ďalej poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci  Mikolenko vs. Estónsko,
rozsudok z 8. októbra 2009, sťažnosť Č. 10664/05 (na ktoré sa odvoláva aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. l0SZa/12/2016 zo dňa 14. júna), kde ESĽP dospel k záveru, že „vyhostenie sťažovateľa
sa stalo fakticky nemožné, lebo si vyžadovalo jeho spoluprácu, ktorú ale on odmietal poskytnúť.“ Nie
je možné preto tvrdiť, že by zaistenie sťažovateľa bolo uskutočnené „za účelom jeho vyhostenia, lebo
to prestalo byť uskutočniteľné“. ESĽP uviedol, že orgány mali k dispozícii aj iné opatrenia než držať
žiadateľa v predlžovanej väzbe v deportačnom stredisku, keď nemali bezprostrednú vyhliadku na jeho



vyhostenie. ESĽP naviac zdôraznil, že k vyhosteniu sťažovateľa v priebehu jeho zaistenia nakoniec
vôbec nedošlo a po prepustení mu bola uložená povinnosť sa v pravidelných intervaloch hlásiť na
migračnom úrade.

Prakticky rovnaký názor vyslovil ESĽP v rozsudku Louled Massoud vs. Malta, kde vláda žalovaného
štátu tvrdila, že „vrátenie bolo obtiažne, lebo sťažovateľ bol bez dokladov, alžírske úrady mu odmietli
príslušné dokumenty vydať a sťažovateľ nebol ochotný spolupracovať“. Európsky súd však konštatoval,
že aj keby toto tvrdenie bolo pravdivé, „muselo byť veľmi skoro jasné, že pokusy o vrátenie sťažovateľa
sú odsúdené k neúspechu“. A to práve z dôvodov, že sťažovateľ odmietal spolupracovať a/alebo alžírske
úrady neboli ochotné mu dokumenty vystaviť. Súd preto odkázal na svoj skorší rozsudok vo veci
Mikolenko vs. Estónsko a zopakoval, že zaistenie nemôže byť považované za uskutočnené za účelom
vyhostenia, pokiaľ sa toto ukázalo ako neuskutočniteľné. Podľa súdu naviac tiež v tomto prípade platí, že
príslušné úrady mohli za rovnakým účelom uplatniť aj iné opatrenia, ako bolo sťažovateľovo predlžované
zaistenie. Jednomyseľne preto súd dospel k záveru, že k porušeniu čl. 5 ods. 1 Európskeho dohovoru
vo vzťahu k sťažovateľovi došlo, a to z dôvodu „pravdepodobnej absencie reálneho predpokladu jeho
vyhostenia“.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že predĺžiť zaistenie možno iba v prípade, ak napriek všetkým
úkonom zo strany odporcu nie je možné vyhostenie realizovať.

Krajský súd na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a tieto jeho závery sú nedostatočným spôsobom odôvodnené, čo predstavuje
nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Takéto odôvodnenie opätovne nezodpovedá zákonným limitom
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.

V spojitosti s odmietaním jeho spolupráce chcel súdu dať na vedomie, že dňa 06.05.2016 prípisom
doložil do spisu vedeného o jeho osobe na ÚPZC Medveďov kópiu jeho cestovného dokladu, kópiu
občianskeho preukazu a kópiu preukazu o pobyte jeho otca. K týmto uviedol, že cestovný doklad
bohužiaľ nemá k dispozícii a to z dôvodu, že mu bol zabavený prevádzačmi ešte na území Tureckej
republiky. V predloženej kópii cestovného dokladu je odlišný prepis jeho mena a namiesto U. B. B. je
tam uvedené U. B. B.. Túto skutočnosť počas konania pred odporcom nevedel ovplyvniť, keďže nevie
čítať v latinke. Doteraz nebol zo strany ÚPZC Medveďov, ako ani odporcu vyrozumený o ich postupe v
súvislosti s predložením týchto kópií. Odporca ako ani krajský súd preto nemôžu ďalej tvrdiť, že odmieta
spoluprácu. On len nesúhlasí s vrátením do krajiny pôvodu, kde mu hrozí nebezpečenstvo a k čomu
úkony odporcu a ÚPZC Medveďov očividným spôsobom smerujú.

Na záver uviedol, že skutočnosť, že bolo predchádzajúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.
10Sza/10/2016-78 zrušené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie s tým, že mu bola uložená povinnosť prejednať vec v medziach podaného odvolania, dôsledne
sa vysporiadať so všetkými námietkami, znovu vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a
presvedčivo odôvodniť, tak aj napriek tomuto záväznému právnemu názoru Najvyššieho súdu SR v
konaní nedošlo zo strany krajského súdu k náprave. Krajský súd v Bratislave sa opätovne nevysporiadal
s jeho námietkami ako ani riadnym a presvedčivým spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie. Jeho
postup bol čisto formalistický, čo znova viedlo k situácii, kedy mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal najvyšší súd, aby túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní
zohľadnil, vzhľadom na to, že sa nachádza v zaistení (v rámci jedného poschodia ubytovacej časti bez
akýchkoľvek voľnočasových aktivít) už od 17. septembra 2015 (t. j. 10 mesiacov).

Dal súdu na vedomie, že žiada o urýchlené konanie v zmysle čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, aby sa tak minimalizovala lehota pozbavenia jeho osobnej slobody.
Zároveň žiadal z vyššie uvedených dôvodov, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý
rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nariaďuje sa bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia alebo prípadne zrušil napadnutý
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa



Odporca sa k odvolaniu vyjadril v podaní zo dňa 28. júna 2016.

K námietke použitého dôvodu zaistenia navrhovateľa uviedol, že má za to, že súd dostatočným
spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na dôkazy, na základe ktorých rozhodol. Ako
správne potvrdil, dôvody zaistenia navrhovateľa sa nezmenili a naďalej trvajú. Dôvodmi a námietkami,
ktoré navrhovateľ uvádza v opravnom prostriedku, sa správny orgán už zaoberal v stanovisku k
opravnému prostriedku proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa. Odporca poukázal
na to, že v napadnutom konaní postupoval podľa zákona o pobyte cudzincov, ako aj podľa zákona o
správnom poriadku. V predmetnej veci nerozhodoval o zaistení, ale zaoberal sa otázkou predĺženia
lehoty zaistenia podľa tretej vety ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

Uviedol, že navrhovateľ bol zaistený z dôvodov podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte
cudzincov a podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je to potrebné
v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť vycestovanie navrhovateľa do krajiny podľa
§ 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko existuje riziko úteku navrhovateľa a je to potrebné na
účel výkonu administratívneho vyhostenia.

Zdôraznil, že dôvody zaistenia navrhovateľa sa nezmenili a naďalej trvajú, dôkazom čoho je rozhodnutie
o zaistení č. PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AV s uvedením dôvodov zaistenia, ktoré bolo tak Krajským
súdom Bratislava, ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky potvrdené. Túto skutočnosť uviedol
aj krajský súd v napadnutom rozsudku. Podľa názoru odporcu ich citácia bez bližšieho odôvodnenia
súdom je postačujúca, nakoľko navrhovateľ bol s rozsiahlym odôvodnením predmetných rozsudkov
oboznámený.

K námietke navrhovateľa, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočívala v tom, že v rozhodnutí sa
odporca vôbec nezaoberal otázkou účelnosti a efektívnosti (vyhostiteľnosťou) uviedol, že nie je pravdivá,
pretože skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia sa nezmenili (k zaisteniu navrhovateľa
došlo za účelom výkonu administratívneho vyhostenia) a odporca pri rozhodovaní o predlžení doby
zaistenia na toto odôvodnenie odkázal a v napadnutom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré došlo k
predĺženiu doby zaistenia, pretože bolí splnené. V tomto prípade takto postupoval a pri predĺžení doby
zaistenia vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy,
ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny, pretože nelegálne prekročil vonkajšiu hranicu
Slovenskej republiky a navyše podľa dôkazov nespolupracuje s príslušníkmi ÚPZC Medveďov pri
vybavovaní náhradného cestovného dokladu. Mal za to, že na základe dôkazov uvedených v rozhodnutí
dôvody a účel zaistenia  navrhovateľa naďalej existuje.

K námietke rizika úteku a aplikácie zaistenia, ako poslednej možnosti navrhovateľa uviedol, že zákonom
stanovené dôvody na zaistenie naďalej existujú. Konanie o administratívnom vyhostení s cieľom
zabezpečiť vycestovanie navrhovateľa z územia Slovenskej republiky stále prebieha, nebolo ukončené.
Riziko jeho úteku naďalej existuje. Otázkou existencie rizika úteku sa správny orgán zaoberal dostatočne
na 4 a 5 strane rozhodnutia, kde sú uvedené dôvody, ktoré vedú v prípade navrhovateľa k tomuto
záveru. Dôvodmi sú hlavne jeho nelegálny prechod vonkajšej hranice, jednoznačný úmysel migrovať
do západnej Európy, chýbajúci doklad a doteraz absentuje jednoznačná identifikácia navrhovateľa,
nedostatok finančných prostriedkov, absencia spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce aj
terajšie správanie, kde možno považovať aj to, že navrhovateľ nevyužil možnosť dobrovoľného návratu,
nechce sa vrátiť, chce naďalej nelegálne migrovať. V zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov je
podľa zákona o správnom konaní na správnom orgáne ako tieto dôkazy vyhodnotí a odporca nemal
povinnosť klásť navrhovateľovi otázku ohľadom jeho správania po prípadnom prepustení, lebo získané
dôkazy poukazujú jednoznačne na riziko jeho úteku ( pokračovanie nelegálnej migrácie).

Vo vzťahu k námietke nedostatočného skúmania a odôvodnenia alternatív k zaisteniu navrhovateľa s
poukazom na § 89 ods. 1 a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov odporca uviedol, že po vyhodnotení
dokazovania z pohľadu toho, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh
pobytu, je bez finančných prostriedkov, z pohľadu na jeho osobu, jeho pomery a miery ohrozenia účelu
zaistenia, zistených v konaní podľa zápisnice navrhovateľa, lustrácie, osobnej prehliadky a všetkých
dôkazoch založených v spise, alternatíva zaistenia bola vylúčená. Touto otázkou sa správny orgán
zaoberal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.



K námietke dĺžky zaistenia a k námietke nespolupráce uviedol, že dĺžka lehoty zaistenia - predĺženie
lehoty zaistenia a individuálne posúdenie prípadu a riadne zdôvodnenie lehoty bola hlavným predmetom
vydaného a napadnutého rozhodnutia.

ÚPZC Medveďov sa zaoberal otázkou vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarska, no do dnešného
dňa neeviduje žiadnu odpoveď v tejto veci, či príslušné maďarské orgány súhlasia s vyhostením na ich
územie. V prípade navrhovateľa sa skúmala zariadením možnosť jeho vyhostenia na územie Bulharska
a taktiež Turecka, a v obidvoch prípadoch zariadenie bolo informované, že Iracká republika má vízovú
povinnosť voči obidvom štátom a prípadný súhlas na vyhostenie je podmienený cestovným dokladom
s vízom.

Odporca dal do pozornosti, že aj v tomto prípade v danej veci nejde o konkrétny dátum lehoty
zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia, na čas nevyhnutne potrebný s tým, že boli
zohľadnené skutočnosti uvedené v žiadosti zariadenia o predĺženie lehoty zaistenia a značných
skúseností súvisiacich s vykonávaním potrebných opatrení a úkonov na výkon vyhostenie štátnych
príslušníkov Iraku v súvislosti s dĺžkou návratovej procedúry ÚPZC Medveďov.

Z dôvodu, že zastupiteľský úrad v lehote zaistenia nevydal náhradný cestovný doklad navrhovateľovi,
odporca aplikoval zákonom povolenú možnosť predĺženia doby zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov v
ustanovení § 88 ods. 4 umožňuje policajnému útvaru okrem iného aj z dôvodu, že zastupiteľský úrad
nevydal tento doklad cudzincovi predĺžiť dobu zaistenia maximálne o 12 mesiacov.

K námietke, že odporca vykonáva úkony smerujúce k realizácii vyhostenia navrhovateľa bez zákonného
dôvodu a v rozpore s výrokom rozhodnutia o administratívnom vyhostení uviedol, že z registratúrnych
záznamov uložených v spise má preukázané, že príslušníci ÚPZC Medveďov v súlade so zákonom
podnikli kroky k vydaniu náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa bez toho, aby tento k
tomu (až do 06.05.2016 kedy sa navrhovateľ zrazu rozhodol doložiť kópie úradne nepreverených
dokladov) akýmkoľvek spôsobom prispel, resp. aby s nimi spolupracoval. Skutočnosť, že sa cestou
irackého zastupiteľského úradu snažia zabezpečiť vydanie cestovného dokladu pre navrhovateľa nie
je možné vyhodnotiť ako konanie, smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa do Iraku. Nemožno vytknúť
ÚPZC Medveďov, že sa vo vzťahu k navrhovateľovi zaoberalo vyhostením nie len do Maďarska, ale
aj do Bulharska či Tureckej republiky, pretože pri realizácii administratívneho vyhostenia navrhovateľa
bude smerodajné práve rozhodnutie o administratívnom vyhostení a nie kroky podnikané zákonne zo
strany ÚPZC Medveďov pri overovaní jeho totožnosti (do dnešného dňa nie je úradne potvrdená ) a pri
vybavovaní náhradného cestovného dokladu.

Tak, ako bolo uvedené v napadnutom rozhodnutí, podľa smernice o návrate 2008/115/ES, ako
usmerňujúcej normy Európskej únie týkajúcej sa návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych
príslušníkov tretích krajín na území členských štátov, výlučným legitímnym cieľom zaistenia je príprava
procesu návratu alebo vykonanie procesu odsunu predovšetkým ak existuje riziko úteku alebo vyhýbanie
sa alebo bránenie v príprave procesu návratu alebo odsunu zo strany navrátilca (navrhovateľa).
Hlavným cieľom zaistenia na účely odsunu je zaistiť, aby navrátilci neohrozovali vykonanie povinnosti
návratu útekom. Účelom zaistenia nie je chrániť spoločnosť pred osobami, ktoré predstavujú hrozbu
pre verejný poriadok alebo bezpečnosť, ale minulé správanie osoby, ktorá predstavuje riziko pre
verejný poriadok a bezpečnosť (napríklad nedodržanie správneho práva v iných oblastiach ako právo
v oblasti prisťahovalectva alebo porušenie trestného práva), sa však môže zohľadniť pri posudzovaní
existencie rizika úteku. Ak sa zo správania dotknutej osoby v minulosti dá vyvodiť záver, že táto osoba
pravdepodobne nebude konať v súlade s právom a bude sa vyhýbať návratu, táto skutočnosť môže
viest' k odôvodneniu predpokladu existencie rizika úteku. V prípade navrhovateľa odporca na základe
dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí a konania navrhovateľa dospel k takémuto záveru.

Odporca uviedol, že trvá na všetkých skutočnostiach, ktoré boli uvedené v stanovisku k opravnému
prostriedku voči rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia zo dňa 12. mája 2016. Skutočnosti uvedené
navrhovateľom v opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu považoval za irelevantné a
vydané rozhodnutie za zákonné.

IV.
Argumentácia rozhodnutia odporcu



Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17. marca 2016 rozhodol o predĺžení
lehoty zaistenia navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov dňom
17. marca 2016 do 17. septembra 2016, na čas nevyhnutne potrebný, teda na dobu realizácie
výkonu administratívneho vyhostenia uloženého vykonateľným rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-
BB5-23-012/2015-AV zo dňa 18. septembra 2015 a ponechal ho umiestneného v zariadení Útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol odovzdaný pred správny orgán za účelom
vykonania ďalších úkonov v konaní o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky,
v ktorom je potrebné rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia a to na účel zrealizovania výkonu
administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

Navrhovateľ bol dňom 18. septembra 2015 rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AV
zaistený a umiestnený do ÚPZC Medveďov na dobu do 17. marca 2016. Rozhodnutie o zaistení
navrhovateľa bolo po preskúmaní Krajským súdom Bratislava rozsudkom č. k. 9Sp/103/2015-30, ako
aj Najvyšším súdom Bratislava rozsudkom č. k. 10SZa/18/2015, potvrdené. Rozsudky súdov nadobudli
právoplatnosť dňa 23. novembra 2015.

Dňa 16. marca 2016 bol správnemu orgánu zo strany ÚPZC Medveďov pod č. PPZ-HCP-
ME-8-005/2016-U doručený registratúrny záznam, ktorým zariadenie požiadalo o predĺženie lehoty
zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Zariadenie upovedomilo
správny orgán o tom, že pracovníci ÚPZC Medveďov po zaistení navrhovateľa dňa 18. septembra 2015
vykonali osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva Irackej republiky
so sídlom v Bratislave, vo veci vystavovania dokladov. Zastupiteľský úrad Irackej republiky uviedol, že
môžu vystaviť tzv. Laisser - Passer, ktorý je platný na 1 mesiac a slúži na návrat do krajiny pôvodu.
Vo veci vyhosťovania štátnych príslušníkov Irackej republiky zastupiteľský úrad uviedol, že v súčasnosti
neexistuje žiadna prekážka, kvôli ktorej by nebolo možné realizovať prípadné vyhostenie do krajiny
pôvodu.

Ďalej zariadenie upovedomilo správny orgán o tom, že pracovníci vykonali viac krát s navrhovateľom
pohovor za účelom zistenia totožnosti. Podľa oznámenia pri pohovore mu bol predložený osobný
dotazník s otázkami smerujúcimi k zisteniu totožnosti. Počas pohovoru odmietol akúkoľvek spoluprácu
a predmetné dotazníky nevyplnil.

V odôvodnení zaslanej žiadosti ÚPZC Medveďov ohľadne totožnosti navrhovateľa zaslal žiadosť o
vykonanie lustrácie na území Iraku, a to prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava. Do dnešného dňa
zariadenie nedisponuje novými skutočnosťami ohľadne totožnosti osoby. Odporca poznamenal, že
ÚPZC Medveďov sa zaoberalo otázkou vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarska, no do dnešného
dňa neeviduje žiadnu odpoveď v tejto veci, či príslušné maďarské orgány súhlasia s vyhostením na ich
územie. V prípade navrhovateľa zariadenie skúmalo možnosť jeho vyhostenia na územie Bulharska a
taktiež Turecka a v obidvoch prípadoch bolo informované, že Iracká republika má vízovú povinnosť voči
obidvom štátom a prípadný súhlas na vyhostenie je podmienený cestovným dokladom s vízom. V závere
žiadosti zariadenie uviedlo, že navrhovateľ s príslušníkmi ÚPZC Medveďov nespolupracuje, nedisponuje
žiadnym cestovným dokladom a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti existuje reálny predpoklad,
že v zákonom stanovenej lehote zaistenia, t. j. do 17. marca 2016 rozhodnutie o administratívnom
vyhostení vydané odporcom dňa 18. septembra 2015 pod č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2016-AV nebude
možné realizovať. Po preskúmaní zaslaných podkladov pre rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia
správny orgán pristúpil dňa 17. marca 2016 k predĺženiu lehoty zaistenia navrhovateľa.

Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru odporca zistil, že na území Slovenskej republiky
navrhovateľ nemá udelený žiadny druh trvalého alebo prechodného pobytu podľa zákona o pobyte
cudzincov a nebol ani žiadateľom o udelenie azylu, alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany podľa zákona
o azyle. Na útvare bolo potvrdené, že navrhovateľ sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez
platného cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez
platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou
zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, ods. 2 Schengenského dohovoru
a nesplnil podmienky na vstup na územie členských štátov.



Na základe skutočností uvedených v zápisnici, tvoriacich súčasť spisového materiálu vo veci
administratívneho vyhostenia účastníka konania, ako aj na základe vyššie uvedených listinných
dôkazov, správny orgán považoval za dostatočne preukázanú skutočnosť, že navrhovateľ sa na
území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Po jeho zadržaní, správny orgán mal za to, že na
územie Slovenskej republiky vstúpil vedome bez oprávnenia, nelegálne. Svojím neoprávneným pobytom
navrhovateľ ohrozuje záujem spoločnosti, ktorá má právo na spoločenskú bezpečnosť a budovanie
základných sociálnych a ekonomických pilierov štátu. Navrhovateľ je štátny príslušník tretej krajiny,
ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a
príslušného víza, teda správny orgán považoval postup podľa § 84 ods. 1 písm. a/ a písm. d/ zákona o
pobyte cudzincov (zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia) za zákonný a dôvodný.

Odporca mal ďalej za to, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na
zaistenie navrhovateľa v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie
do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku. Správny orgán uviedol, že riziko úteku u
navrhovateľa je dané existenciou dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií stanovených v zákone
o pobyte cudzincov - chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, nedostatok finančných prostriedkov,
absencia spolupráce pri určovaní totožnosti a predchádzajúce správanie (nelegálna migrácia, útek).
Podľa dôkazov a správania navrhovateľa existencia rizika úteku trvá, kým nebude reálne potvrdená jeho
totožnosť vydaním cestovného dokladu príslušného štátu, ktorého je štátnym príslušníkom a vykonané
jeho administratívne vyhostenie z územia Slovenskej republiky.

Pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa odporca zaoberal aj tým, či bude možné vykonať administratívne
vyhostenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, teda či bude naplnený účel
zaistenia. Podľa § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov je potrebné opatrenia a úkony na výkon
vyhostenia navrhovateľa povinné vykonať zariadenie, v tomto prípade ÚPZC Medveďov.

Podľa písomnej informácie zariadenia evidovanej pod číslom PPZ-HCP-ME-2014/012778-002 zo dňa
28. decembra 2015 všetky žiadosti o NCD vykonáva ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celoslovenskou
pôsobnosťou. Na základe doterajšej praxe útvar potvrdil, že ak cudzinec nedisponuje platným cestovným
dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, po preštudovaní spisu pristupujú k
lustráciám a následnému  zisťovaniu totožnosti zaisteného cudzinca. Odovzdáva sa žiadosť o vystavenie
náhradného cestovného dokladu na príslušnom ZÚ so sídlom v Bratislave. Potvrdenie totožnosti,
vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavý proces, preto
zariadenie odporúča zaistiť štátneho príslušníka Iraku bez dokladu na dobu (6) šiestich mesiacov.

Dňa 17. marca 2016 bol navrhovateľ správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2 Správneho poriadku
vyzvaný, aby sa vyjadril do zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho
poriadku spísanej dňa 17. marca 2016, evidovanej pod číslom PPZ-HCP-BB5-6-005/2016-AV. Podľa nej
navrhovateľ potvrdil osobné údaje, vypovedal, že nemá cestovný doklad, finančné prostriedky a domov
sa nechce vrátiť. O azyl na území Slovenskej republiky nepožiadal, a ani nechce. Chce ísť do Rakúska,
alebo Nemecka, to mu je jedno, do ktorého štátu. V domovskom štáte sa trestného činu nedopustil, ale
nechce sa tam vrátiť. Uviedol, že všetko je v rukách polície. Na záver mu bol predložený kompletný
spisový materiál, ktorý tvorí podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení a bol poučený o jeho práve ešte
sa k veci vyjadriť. Podľa zápisnice opätovne uviedol, že všetko už povedal v predchádzajúcej zápisnici,
a preto nemá už čo dodať k predmetnému konaniu. Na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu.
V domovskom štáte mu nehrozí žiadny trest, nedopustil sa žiadneho trestného činu  a domov sa nechce
vrátiť. Po oboznámení s celým spisom sústredeným pred vydaním rozhodnutia vo veci jeho zaistenia
nežiadal doplnenie alebo zmenu zápisnice.

Následne podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca predĺžil dĺžku lehoty
zaistenia od 17. marca 2016 do 17. septembra 2016. Poznamenal, že uvedená doba zaistenia je
nevyhnutná, pretože počas nej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu
navrhovateľa z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie
administratívneho vyhostenia navrhovateľa je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským
úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony
k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba
zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí



od spolupráce cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Dĺžka
lehoty zaistenia sa taktiež bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu
NCD pre účastníka konania.

Odporca vyjadril názor, že doba zaistenia je priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu ako aj
vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do domovskej
krajiny. Počas celej doby zaistenia bude odporca postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm.
d/ zákona o pobyte cudzincov - či trvá účel zaistenia.

V súvislosti s alternatívami zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a/, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov
správny orgán prihliadal na skutočnosť, že totožnosť navrhovateľa nie je potvrdená. V konaniach taktiež
uvádzal nepravdivé údaje o svojej štátnej príslušnosti, na základe čoho vyhodnotil správny orgán
navrhovateľa za nedôveryhodnú osobu.

Po vyhodnotení osoby navrhovateľa a z dôvodu toho, že navrhovateľ je od 18. septembra 2015
umiestnený v ÚPZC Medveďov a jeho finančná situácia, ako ani ostatné pomery, sa nijako nezmenili,
mal odporca za nepochybné, že nemohol konať v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a/ alebo písm.
b/ zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že navrhovateľovi nemožno uložiť jednu z alternatív
zaistenia podľa citovaného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, nakoľko tento by svoju povinnosť
nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho odsun by mohol byť z pohľadu existencie rizika jeho úteku
ohrozený. Účelnosť zaistenia videl odporca v situácii, v ktorej sa navrhovateľ nachádzal. V zariadení
je obmedzená protiprávna činnosť navrhovateľa, pričom je v tomto zariadení zároveň zabezpečená
zdravotná starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni.

Na záver správny orgán uviedol, že predĺženie lehoty zaistenia je cieľavedomý, racionálny prostriedok v
konaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, ktorým správny orgán
zákonne zakročil voči osobe navrhovateľa z dôvodov, ktoré sú vyššie uvedené.

V.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.07.2016.

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa podľa §
88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či
odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského
súdu, resp. zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia



opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že
štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad
nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to
aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie
presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú
osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Meritom posudzovaného sporu je posúdenie zákonnosti rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia
navrhovateľa, ktorý namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu. Rovnako namietal aj
nezákonnosť a nesprávnosť rozhodnutia krajského súdu z dôvodu jeho neprekúmateľnosti a
zmätočnosti.

Úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu nemožno odvodzovať od subjektívnej
predstavy navrhovateľa o tom, ako podrobne by malo byť rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené,
ale musí sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu. Z hľadiska objektívneho je zrejmé, že rozhodnutie odporcu nároky uskutočniť posúdenie
rozhodnutia a jeho odôvodnenia tieto atribúty spĺňa.

Odvolací súd k námietke ohľadne údajného neskúmania účelu predĺženia zaistenia navrhovateľa z
dôvodu, že je nevyhostiteľný uvádza, že podľa názoru odvolacieho súdu táto námietka navrhovateľa
neobstojí, pretože pokiaľ sa skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia o zaistení cudzinca
nezmenili (k zaisteniu navrhovateľa došlo za účelom výkonu administratívneho vyhostenia), postačí pri
rozhodovaní o predĺžení doby zaistenia na toto odôvodnenie odkázať a uviesť dôvody, pre ktoré došlo k
predĺženiu doby zaistenia, pričom tieto musia byť splnené. V danom prípade odporca takto postupoval
a pri predĺžení doby zaistenia vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ nerešpektuje medzinárodné právne
predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny, nakoľko nelegálne prekročil
vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky a navyše nespolupracuje s príslušníkmi ÚPZC Medveďov pri
vybavovaní náhradného cestovného dokladu. Na základe uvedeného dospel odporca k záveru, že
dôvody a účel zaistenia u navrhovateľa naďalej trvajú.

K navrhovateľom namietanej bezúčelnosti jeho ďalšieho zaistenia považoval odvolací súd za potrebné
ešte uviesť, že táto jeho námietka by bola dôvodná iba v prípade, ak by napriek jeho spolupráci a
pomoci príslušníci ÚPZC Medveďov zlyhali resp. nepodnikli žiadne kroky k vybaveniu náhradného
cestovného dokladu pre navrhovateľa. Nakoľko navrhovateľ je v otázke spolupráce pri vybavovaní
cestovných dokladov neaktívny, námietka bezúčelnosti ďalšieho zaistenia navrhovateľa vo svetle
uvedeného neobstojí.

Námietku nesúladu úkonov odporcu s výrokom rozhodnutia o administratívnom vyhostení vyhodnotil
odvolací súd za nedôvodnú. Z administratívneho spisu má odvolací súd za preukázané, že príslušníci
ÚPZC Medveďov podnikli kroky k vydaniu náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa bez toho,
aby tento k tomu akýmkoľvek spôsobom prispel, resp. aby s nimi spolupracoval. Nemožno vytknúť ÚPZC
Medveďov, že sa vo vzťahu k navrhovateľovi zaoberalo vyhostením nie len do Maďarska, ale aj do
Bulharska a Turecka, pretože pri realizácií administratívneho vyhostenia navrhovateľa bude smerodajné
práve rozhodnutie odporcu o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-
AV zo dňa 18.09.2015 a nie kroky podniknuté ÚPZC Medveďov pri vybavovaní náhradného cestovného
dokladu pre navrhovateľa.

V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti, že  odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia
o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa č. PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17.03.2016 presne
uviedol, že lehota zaistenia navrhovateľa sa predlžuje za účelom realizácie výkonu administratívneho
vyhostenia navrhovateľa uloženého rozhodnutím odporcu zo dňa 18.09.2015, v ktorom je uvedené, že
sa navrhovateľ administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky do Maďarskej republiky. Ak aj
odporca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že k predĺženiu lehoty došlo za účelom administratívneho
vyhostenia navrhovateľa do domovskej krajiny, čo považuje odvolací súd len za chybu z nepozornosti,
výrok rozhodnutia odporcu, ktorý je pre navrhovateľa kľúčový, obsahuje uvedenie dôvodu predĺženia
lehoty zaistenia navrhovateľa v súlade s rozhodnutím o jeho administratívnom vyhostení.



Z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu vyplynulo, že navrhovateľ bol  právoplatným
rozhodnutím odporcu č. p.: PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-AV zo dňa 18.09.2015  podľa § 82 ods. 1 písm.
b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky do Maďarskej
republiky a podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov mu bol uložený zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky na dobu 2 roky.  Následne bol navrhovateľ právoplatným rozhodnutím
odporcu č. p.: PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AV zo dňa 18.09.2015 zaistený v ÚPZC Medveďov z dôvodu
§ 88 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na dobu do 17.03.2016.
Odporca následne svojim rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17.03.2016 predĺžil
dobu zaistenia do 17.09.2016.

Predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý
mimoriadnosti inštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie
(v závislosti na povahu, dĺžku, dôsledky a spôsob zaistenia), dokonca pozbavenie osobnej slobody
človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, zaručeného čl. 8 Charty
(a vo všeobecnej rovine aj článok 7 ods. 1 Charty), ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne
vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom.

Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v článku. 15 ods. 6 návratovej
smernice) striktne obmedzil dobu, po ktorú je možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na šesť
mesiacov, respektíve ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento
výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu,
že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný
útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov.

Pokiaľ teda došlo k zaisteniu navrhovateľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov a predĺženiu doby zaistenia a doba zaistenia nepresiahla zákonom maximálne
povolenú dobu 18 mesiacov, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov, podľa ktorého policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o dvanásť
mesiacov. Z ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov však nevyplýva obmedzenie predlžovať
lehotu jedenkrát alebo viackrát, ale len časové obmedzenie spočívajúce v tom, že táto lehota môže byť
predĺžená najviac o 12 mesiacov.

Možno teda všetky zhora vyslovené závery zhrnúť tak, že jednotlivé doby, počas ktorých bol navrhovateľ
(hoc aj opakovane) zaistený sa sčítavajú a vo svojom úhrne nesmú prekročiť maximálnu dobu zaistenia
ustanovenú v § 88 ods. 4 toho istého zákona.

V danom prípade dôvodom predĺženia doby zaistenia bola skutočnosť, že v stanovenej dobe
zaistenia sa odporcovi napriek vykonaným úkonom nepodarilo zabezpečiť jeho cestovný doklad. Z
obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 18.09.2015 pracovníci ÚPZC Medveďov po zaistení
navrhovateľa vykonali osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva
Irackej republiky so sídlom v Bratislave vo veci vystavovania dokladov. Zastupiteľský úrad Irackej
republiky uviedol, že môžu vystaviť tzv. Laisser - Passer, ktorý je platný na 1 mesiac a slúži na návrat do
krajiny pôvodu. Vo veci vyhosťovania štátnych príslušníkov Irackej republiky zastupiteľský úrad uviedol,
že v súčasnosti neexistuje žiadna prekážka, kvôli ktorej by nebolo možné realizovať prípadné vyhostenie
do krajiny pôvodu.

Pracovníci vykonali viac krát s navrhovateľom pohovor za účelom zistenia totožnosti. Pri pohovoroch mu
bol predložený osobný dotazník s otázkami smerujúcimi k zisteniu totožnosti. Počas pohovoru odmietol
akúkoľvek spoluprácu a predmetné dotazníky nevyplnil.

Ohľadne totožnosti navrhovateľovej osoby ÚPZC Medveďov zaslal žiadosť o vykonanie lustrácie na
území Iraku, a to prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava. Do dnešného dňa však zariadenie nedisponuje
novými skutočnosťami ohľadne totožnosti osoby.



ÚPZC Medveďov sa zaoberal otázkou vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarska, no do dnešného
dňa neeviduje žiadnu odpoveď v tejto veci, či príslušné maďarské orgány súhlasia s vyhostením na
ich územie. V prípade navrhovateľa príslušníci ÚPZC Medveďov skúmali možnosť jeho vyhostenia na
územie Bulharska a taktiež Turecka a v obidvoch prípadoch zariadenie bolo informované, že Iracká
republika má vízovú povinnosť voči obidvom štátom a prípadný súhlas na vyhostenie je podmienený
cestovným dokladom s vízom.

ÚPZC Medveďov záverom konštatoval, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľ s príslušníkmi ÚPZC
Medveďov nespolupracuje a nedisponuje žiadnym cestovným dokladom existuje reálny predpoklad, že
v zákonom stanovenej lehoty zaistenia, t. j. do 17.03.2016 rozhodnutie o administratívnom vyhostení
vydané odporcom dňa 18.09.2015 č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2016-AV nebude možné realizovať. Na
základe uvedeného požiadal o predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa.

Z dôvodu, že zastupiteľský úrad v lehote zaistenia nevydal náhradný cestovný doklad navrhovateľovi,
odporca aplikoval zákonom povolenú možnosť predĺženia doby zaistenia.

Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 88 ods. 4 umožňuje policajnému útvaru okrem iného aj z
dôvodu, že zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad cudzincovi predĺžiť dobu zaistenia
maximálne o 12 mesiacov.

Nie je sporné, že zastupiteľský úrad nevydal navrhovateľovi napriek vykonaným úkonom potrebným
na výkon administratívneho vyhostenia náhradný cestovný doklad. Preto pokiaľ odporca rozhodol o
predĺžení doby zaistenia tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, pričom táto doba neprekročila
po sčítaní doby zaistenia zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia, odporca aj s poukazom na
okolnosti daného prípadu, ktoré spočívali v uprednostnení záujmu spoločnosti na ochrane verejného
poriadku a bezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu, a tieto okolnosti
uprednostnenia pri kolízii dvoch práv aj náležite odôvodnil, rozhodol v súlade so zákonom.

Námietku navrhovateľa, že pohovor s ním bol uskutočnený bez zabezpečenia riadneho tlmočenia do
arabského jazyka a z tohto dôvodu odmietol podpísať a vyplniť predložené dotazníky, nakoľko nevedel
o čo sa jedná, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Z obsahu zápisníc o podaní vysvetlenia má
odvolací súd za preukázané, že navrhovateľovi boli  ustanovený na tlmočenie, z jazyka slovenského
do jazyka arabského  a naopak, dňa 18.09.2015 tlmočník MUDr. C. R., PhD., a  dňa 17.03.2016 U.
T.. Navrhovateľ v oboch prípadoch vyhlásil, že tlmočníkom rozumie a že s obsahom zápisníc súhlasí,
nežiada ich doplniť, ani v nich vykonať žiadne zmeny čo potvrdil svojim podpisom, preto je jeho tvrdenie
účelové a bezpredmetné.

Tvrdenie navrhovateľa, že dňa 06.05.2016 doložil prípisom ÚPZC Medveďov kópiu svojho cestovného
dokladu, kópiu občianskeho preukazu a kópiu preukazu o pobyte jeho otca a preto nemôže súd tvrdiť,
že odmieta spoluprácu, považuje odvolací súd za irelevantné.

Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Nakoľko v čase vydania rozhodnutia
odporcu, ako aj v čase rozhodovania súdu prvého stupňa navrhovateľ akúkoľvek spoluprácu odmietal,
namietané tvrdenie neobstojí. Predloženie úradne neoverených kópií dokladov po viac ako pol roku od
rozhodnutia o zaistení navrhovateľa neodôvodňuje nezákonnosť rozhodnutí odporcu a krajského súdu,
ani spoluprácu navrhovateľa. Ide o neoverené dokumenty, ktoré nemenia nič na skutočnosti, že dôvody
a účel zaistenia u navrhovateľa naďalej trvajú.

Navrhovateľ záverom namietal, že krajský súd sa opätovne nevysporiadal s jeho námietkami a ani
riadnym a presvedčivým spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie, pričom rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa/10/2016 mu bola uložená povinnosť prejednať vec v medziach
podaného odvolania, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami navrhovateľa, znovu vo veci
rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. K tejto námietke odvolací súd uvádza,
že je zjavné, že súd prvého stupňa sa opätovne nezaoberal všetkými námietkami navrhovateľa, avšak
postup krajského súdu nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia odporcu o predĺžení zaistenia, ktoré bolo
vydané v súlade so zákonom. Odporca riadne zistil skutkový stav a navrhovateľa zaistil a predĺžil lehotu
jeho zaistenia z dôvodu, že je to potrebné v konaní o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej



republiky s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov,
nakoľko existovalo a existuje naďalej riziko jeho úteku, a je to potrebné na účel výkonu administratívneho
vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Zákonným dôvodom je naďalej existencia právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia odporcu o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu č. PPZ-HCP-
BB5-23-012/2015-AV.

Pojem „konanie o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru je tak potrebné chápať autonómne
ako súbor takých úkonov orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby
skutočne došlo k realizácii vyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu
do iného štátu. Nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu, ale aj o viacero vzájomne
previazaných konaní, na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby.

Úlohou všeobecných súdov je v rámci čl. 5 ods. 4 dohovoru zabezpečiť rovnováhu medzi právom na
urýchlené rozhodnutie a právom na zachovanie minimálnych procesných štandardov prieskumu. Ten,
kto je zbavený osobnej slobody, totiž len ťažko ocení úzkostlivú starostlivosť súdu o jeho procesné práva,
ak dôsledkom tejto starostlivosti je len predĺženie stavu jeho neslobody. Preto ak najvyšší súd rozhoduje
o opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu a platné procesné predpisy mu umožňujú
meritórne (konečné) rozhodnutie, je jeho povinnosťou uprednostňovať tento spôsob rozhodnutia pred
zrušením prvostupňového rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie.
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 9. októbra 2013)

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa
§ 219 O.s.p. potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v
spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. Navrhovateľovi, ktorý nemal v odvolacom konaní úspech,
právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok   n i e   j e   prípustný.