Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016 z 4. 4. 2016 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 4. apríla 2016, sp. zn. 1SZa/7/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1 Najvyšší súd | 1SZa/7/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1 | 2016-04-04 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d75c929-b08d-47e4-9c38-4f786edb98c3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1SZa/7/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200188
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1016200188.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a
členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
navrhovateľa: T. D. T. Q., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Iracká republika, zastúpeného Mgr.
Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica,
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Kuzmányho 26, Žilina, o opravnom prostriedku
proti rozhodnutiu odporcu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
9Sp/13/2016-39 z 22.02.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/13/2016-39 z
22.02.2016 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BB7-2-014/2016-AV z
19.01.2016 z r u š u j e .

Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 730,04 € titulom trov právneho
zastúpenia na účet právnej zástupkyne navrhovateľa vedenom v Q. Q. a. s., IBAN: Q XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX, v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BB7-2-014/2016-
AV z 19.01.2016, ktorým na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného Oddelením
cudzineckej polície Policajného zboru Žilina pod č. p. PPZ-HCP-BB7-163-020/2015-AV dňa 06.09.2015
podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) bol navrhovateľ zaistený v súlade s § 88 ods. 4 zákona
o pobyte cudzincov a to dňom 19.01.2016 do času výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však
do 06.03.2016. Navrhovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov
(ďalej len „ÚPZC Medveďov“).

V odôvodnení rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 06.09.2015 v čase o 10.30 hod.
odovzdaný políciou Poľskej republiky na základe článku 6 ods. 1 Dohody medzi vládou Slovenskej
republiky a Poľskej republiky o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej hranici zo dňa 08.07.1993,
ako aj čl. 2 Vykonávacej dohody medzi Ministerstvom vnútra Poľskej republiky a Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a
štátov Európskej Únie. Po prevzatí navrhovateľa vzniklo podozrenie, že sa dopustil priestupku v zmysle
§ 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov tým, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej



republiky, pričom nelegálne vstúpil z územia Maďarska na územie Slovenskej republiky bez platného
víza alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt.

Odporca uviedol, že navrhovateľ ako štátny príslušník Irackej republiky nie je oslobodený od vízovej
povinnosti v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ako aj Nariadenia Rady (ES) číslo 539/2001 uvádzajúcej
zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc
členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti.

Poukázal na to, že navrhovateľ nikde nežiadal o udelenie azylu, a ani na území Slovenskej republiky
nechce požiadať o azyl. Taktiež nechce požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat do domovskej krajiny.

Navrhovateľovi bolo dňa 06.09.2015 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydané
rozhodnutie o administratívnom vyhostení s uložením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky
na dobu 2 (dva) roky pod č. p.: PPZ-HCP-BB7-163-020/2015-AV. Uvedené rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 21.09.2015.

Odporca sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa v zmysle
článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v
Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z. Poukázal na to, že navrhovateľ na území Slovenskej
republiky nemá žiadne záväzky, ani relevantné dôvody na zotrvanie na území Slovenska. Navrhovateľ
sa nachádza na území Slovenska bez víz, bez udelenia medzinárodnej ochrany, finančných prostriedkov
a zabezpečeného ubytovania.

Záverom odporca uviedol, že zaistenie navrhovateľa je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej
časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“).

Krajský súd k námietke navrhovateľa, či existuje vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení
a či sa vyhostenie vykonáva uviedol, že navrhovateľ bol dňa 19.01.2016 zaistený na účel výkonu
administratívneho vyhostenia. Odporca 06.09.2015 vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení a
uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 2 (dvoch) rokov. Uvedené rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 21.09.2015. Podľa § 83 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno
štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88.

K námietke týkajúcej sa dĺžky doby zaistenia, krajský súd uviedol, že odporca dĺžku doby zaistenia
stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 06.03.2016, pričom nejde o konkrétny dátum doby
zaistenia ale o hraničný termín doby zaistenia. Navrhovateľ na území SR nemá rodinných príslušníkov,
nie je držiteľom oprávnenia na pobyt, nemá udelenú medzinárodnú ochranu, nemá zabezpečené
ubytovanie, nemá finančné prostriedky, ktorými by si zabezpečil ubytovanie.

Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku navrhovateľa o nie spoľahlivo zistenom stave veci.
Podľa jeho názoru odporca riadne zistil skutkový stav, u navrhovateľa stále trvajú dôvody zaistenia.
Navrhovateľovi bolo dňa 06.09.2015 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p. PPZ-
HCP-BB7-163-020/2015-AV z dôvodu, že na území Slovenskej republiky má neoprávnený pobyt, a v
predmetnom rozhodnutí navrhovateľovi nebola určená lehota na vycestovanie. Podľa ust. § 84 ods. 1
písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie,
a štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo
prostriedky na vycestovanie.

Odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne posúdil, posudzoval
relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby.

Krajský súd k námietke, či existuje možnosť alternatív zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov
uviedol, že odporca sa zaoberal aj týmito alternatívami, a mal za to, že navrhovateľ nesplnil podmienku



podľa § 89 ods. 3, pretože nepreukázal finančné prostriedky na zabezpečenie pobytu na území
Slovenskej republiky. Navrhovateľ nie je schopný si zabezpečiť nehnuteľnosť na bývanie, prípadne
ubytovanie na území SR a finančné prostriedky na pokrytie pobytu.

K námietke, či existuje riziko úteku navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ by naďalej v členských štátoch
sa pohyboval nelegálne a neoprávnene. Na území Slovenskej republiky nemá rodinných príslušníkov,
nie je držiteľom oprávnenia na pobyt. Navrhovateľ sa môže skrývať v komunite svojich krajanov. Miesto
jeho pobytu nebude známe, nakoľko na území Slovenskej republiky nemá povolený pobyt, zabezpečené
ubytovanie, a ani finančné prostriedky, ktorými by si zabezpečil ubytovanie pre seba.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne
správne potvrdil.

II.
Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa

Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie zo dňa 08.03.2016, z dôvodov
podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p., t. j. z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Navrhovateľ namietal postup krajského súdu, ktorý sa v prvostupňovom súdnom konaní vôbec
nezaoberal námietkami uvedenými v opravnom prostriedku, ale naopak, odôvodňoval správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu s ohľadom na úplne iné námietky, ako tie, ktoré boli vznesené.

Navrhovateľ rovnako ako v opravnom prostriedku, tak aj v podanom odvolaní vytýkal nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odporcu, spočívajúcu najmä v skutočnosti, že v rozhodnutí odporca neuvádza žiadne
argumenty, ktoré by odôvodňovali zaistenie navrhovateľa za účelom administratívneho vyhostenia.
Rozhodnutie z hľadiska odôvodnenia pripomína rozhodnutie za účelom readmisie, navyše sa readmisia
a odovzdanie navrhovateľa do Maďarska ako dôvod zaistenia uvádza viackrát.

Rozhodnutie odporcu považuje za absolútne nezrozumiteľné, časovo nesúsledné, odôvodňujúce
neexistujúce výroky. Ani jeden výrok rozhodnutia nie je odôvodnený a naopak, odôvodnenie
neodôvodňuje výrok rozhodnutia.

Dôvodnosť uvedenej námietky podložil poukázaním na skutočnosť, že zatiaľ čo vo výroku rozhodnutie
je ako dôvod zaistenia uvedené administratívne vyhostenie, tak v odôvodnení je ako dôvod zaistenia
uvedená readmisia do Maďarska. Ďalej poukázal na lehotu zaistenia, ktorá je vo výroku rozhodnutia
stanovená do 06.03.2016, resp. do doby výkonu administratívneho vyhostenia a v odôvodnení
rozhodnutia je stanovená do 06.12.2015, s ohľadom na potrebné úkony v rámci readmisie.

Navrhovateľ rovnako upriamil pozornosť na určenie miesta kam má byť vyhostený. Vo výroku je toto
miesto určené odkazom na výrok rozhodnutia o administratívnom vyhostení, v ktorom však určenie
miesta vyhostenia absentuje. Naopak v odôvodnení rozhodnutia o zaistení je ako miesto, kam má byť
navrhovateľ odovzdaný určené Maďarsko.

S ohľadom na uvedené ďalej poukázal aj na námietku neskúmania vyhostiteľnosti navrhovateľa, ktorá
sa vzhľadom na odmietavé reakcie Maďarska na readmisiu navrhovateľa ukázala ako pravdivá. Ďalej
namietal neurčenie miesta vyhostenia, z toho vyplývajúcu neexistenciu účelu zaistenia a nemožnosť
skúmania vyhostiteľnosti.

Navrhovateľ namietal neexistenciu dôvodu zaistenia. Odporca aj krajský súd ako dôvod zaistenia
navrhovateľa uviedli existenciu právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa.
Ten ďalej poukázal na nesplnenie ďalších podmienok podľa návratovej smernice, a to existencia rizika
úteku, resp. vyhýbanie sa alebo bránenie procesu prípravy alebo odsunu.

S ohľadom na uvedené navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.



III.
Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam

Odporca sa k odvolacím námietkam vyjadril podaním pod č. PPZ-HCP-BB7-2-032/2016-AV zo dňa
21.03.2016, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom krajského
súdu.

Ďalej uviedol, že navrhovateľ bol dňa 06.03.2016 o 16.00 hod. prepustený na slobodu z ÚPZC
Medveďov.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 05.04.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov,
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov „policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.“

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov „rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník
tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.“

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.“

Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.“

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku „správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.“

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku „v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“



Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny
spis odporcu dospel k záveru, že odvolacie námietky navrhovateľa sú dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil s námietkou vytýkajúcou nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu, nakoľko
rozhodnutie odporcu v skutočnosti vykazuje nedostatky v zrozumiteľnosti, časovej súslednosti a
relevantného odôvodnenia.

Navrhovateľ v podanom odvolaní dôvodne poukázal na konkrétne nedostatky rozhodnutia odporcu,
keď tento v odôvodnení neuvádza žiadne argumenty, odôvodňujúce zaistenie navrhovateľa z dôvodu
podľa § 88 ods. 1 písm. b) ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia odporcu, ale obsah
odôvodnenia naznačuje zaistenie navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. d), t. j. na účel jeho vrátenia
podľa medzinárodnej zmluvy.

Zmätočným sa tiež javí výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým odporca stanovil dobu zaistenia
najdlhšie do 06.03.2016, avšak v odôvodnení rozhodnutia (4. strana rozhodnutia odporcu) uvádza dátum
06.12.2015, pričom dĺžku doby zaistenia odôvodnil potrebou vykonania úkonov za účelom readmisie
navrhovateľa. Takéto odôvodnenie je nelogické, nakoľko navrhovateľ bol na základe predmetného
rozhodnutia zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona na účel administratívneho vyhostenia a nie
readmisie do Maďarska.

Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone ustanovené inak,
vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní t. j. zákon č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (Správny poriadok).

Správny poriadok v ustanoveniach § 46 a § 47 vymedzuje obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia.
Dôležitou súčasťou rozhodnutia je odôvodnenie, ktoré nadväzuje na výrokovú časť rozhodnutia. Správny
poriadok zakotvuje povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu. Správny orgán musí v odôvodnení opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia,
uviesť dôkazy z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany
účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

Na základe vyhodnotenia dôkazov správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti považuje za nepochybne
zistené a aký je právny význam týchto skutočností. V odôvodnení rozhodnutia uvedie aj záver o tom, z
akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované vo výroku.

Súd pritom preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či úvaha nevybočila z medzí a
hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.), či je v súlade s pravidlami logického myslenia
a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Pokiaľ sú tieto
predpoklady splnené, nemôže súd z týchto skutočností vyvodiť iné alebo opačné závery.

V tomto smere odvolací súd považuje za dôvodnú námietku navrhovateľa o tom, že krajský súd sa
nezaoberal vyššie spomínanými vadami rozhodnutia odporcu aj napriek tomu, že to navrhovateľ už v
opravnom prostriedku namietal.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti Uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 378/08-55 zo
dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).



Preto sa krajský súd mal zaoberať touto podstatnou námietkou navrhovateľa a mal dospieť k záveru,
že opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie trpí uvedenými vadami, spočívajúcimi v tom, že
sa odporca dôsledne neriadil príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku, pričom táto vada bola
spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia odporcu a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou navrhovateľa o nedostatočnom skúmaní vyhostiteľnosti dospel
k záveru, že aj táto bola dôvodná.

Odporca je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel,
vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému
zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre
vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov
preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o
zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v
jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. Povinnosťou odporcu je preto odôvodniť rozhodnutie o
zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov.
Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo
svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti
vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je
jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.

Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí
o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť navrhovateľ vyhostený (krajina pôvodu alebo
tretia krajina - § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o
zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Pokiaľ je v preskúmavanom rozhodnutí o zaistení uvádzaná
Maďarská republika, možno konštatovať, že táto je v rozhodnutí uvádzaná v súvislosti s odovzdaním
navrhovateľa podľa readmisnej dohody medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou, čo však
ako už bolo vyššie spomenuté, nekorešponduje s výrokom rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa.

Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie
krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú
podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne
relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych
úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia,
čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na
účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu
odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.

Vzhľadom na navrhovateľom namietané nedostatky, možno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok odôvodnenia, čo odôvodňuje jeho zrušenie aj
bez prihliadnutia na ostatné odvolacie námietky uvedené v opravnom prostriedku. Nakoľko samotné
rozhodnutie odporcu trpí vadami, ktoré sú v rozpore so zákonom, podľa názoru odvolacieho súdu neboli
podmienky na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa, preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského
súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Odvolací súd nerozhodol o okamžitom prepustení navrhovateľa zo zaistenia v zmysle ust. § 250 sa
ods. 7 O.s.p., vzhľadom na skutočnosť, že podľa informácie odporcu z 21.3.2016 bol navrhovateľ dňa
06.03.2016 z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov prepustený.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a §
151 ods. 1 a 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1a 2 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že
navrhovateľovi ktorý mal úspech vo veci ich náhradu priznal podľa vyčíslenia jeho právneho zástupcu
v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške spolu 730,04 €
titulom trov právneho zastúpenia.
Trovy konania pozostávajú z úkonov právnej pomoci po 143 €, a to:
- príprava a prevzatie zastupovania vrátane prvej porady s klientom dňa 21.01.2016 (§ 13a ods. 1 písm.
a/ vyhlášky),



- napísanie opravného prostriedku dňa 24.01.2016 (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky),
- účasť na pojednávaní dňa 22.02.2016 (§ 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky) a
- napísanie odvolania dňa 08.03.2016 (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky).
V zmysle ust. § 16 ods. 3 vyhlášky má advokát právo na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.
Jedna stotina výpočtového základu za úkon právnej služby v roku 2016 predstavuje sumu 8,58 €. Za
štyri úkony právnej služby má právna zástupkyňa navrhovateľa právo na náhradu uvedených výdavkov
v sume 34,32 €.

Právna zástupkyňa navrhovateľa má právo na náhradu cestovných nákladov vynaložených na
vykonanie porady s klientom v ÚPZC Medveďov dňa 21.01.2016 - 146,8 km pri spotrebe 6,6 l/100km a
cene pohonných hmôt 1,249 €/1 - údaje zo Štatistického úradu Slovenskej republiky - 11,05 € a náhradu
za použitie motorového vozidla (amortizáciu) vo výške 0,183 Eur za každý km - 26,86 € podľa ust. § 15
písm. a) vyhlášky v spojení s § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách a § 1 písm. b)
opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 632/2008 Z. z. o sumách
základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách.

Podľa ust. § 15 písm. b) v spojení s ust. § 17 ods. 1 vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných
v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi
náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.
Jedna šesťdesiatina výpočtového základu predstavuje sumu 14,30 €. Právna zástupkyňa navrhovateľa
má právo na náhradu za čas strávený cestou na pojednávanie dňa 22.02.2016 a späť (dve polhodiny)
a za čas strávený cestou do ÚPZC Medveďov na vykonanie prvej porady s klientom dňa 21.01.2016 a
späť (štyri polhodiny), spolu v sume 85,80 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.